Rozsudok · Zmluva o dielo · Judgement

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/71/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107201315
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:8107201315.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr.

JúliusaTóthaaJUDr.LucieBaňackej,PhD.,vsporežalobcu:UNIVENTA,s.r.o.,sosídlomMjr.Archipova
405, 026 01 Vyšný Kubín, IČO: 36 373 761, zastúpený: JUDr. Lena Mišalová, advokátka, so sídlom
Radlinského 47, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 37 577 433, proti žalovanému: A. B. C., nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. E. XXXX/XX, XXX XX F., o zaplatenie sumy 18.588,59 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 21Cb/176/2007-891 zo dňa 25. apríla 2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 21Cb/176/2007-891 zo dňa 25. apríla 2023.

II.Žalobcovipriznávaprotižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonania vplnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu13.510,82eura13%ročný úrokzomeškaniazosumy13.510,82eurod03.01.2007dozaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 46 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 560.000,- Sk (18.588,59 eur) s 13 % ročným úrokom z omeškania od 01.07.2007 do
zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, v
súvislosti s odstúpením od zmluvy o dielo zo strany žalobcu.

3. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal odpor. V odpore uviedol, že
nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých mal nastúpiť na vykonanie prác až 11.09.2006 a už

12.09.2006 prestať pokračovať v zhotovovaní diela. Podľa žalovaného vykonával práce na diele
približne tri týždne, a to až do 24.09.2006, kedy došlo k závažnému poškodeniu liaceho čerpadla,
strojného zariadenia nevyhnutného na realizáciu prác. K poškodeniu došlo v nočných hodinách v
čase neprítomnosti žalovaného na stavenisku, pričom táto skutočnosť bola oznámená aj orgánom
Policajného zboru. O poškodení bol informovaný aj konateľ žalobcu G. H., ktorý túto informáciu vzal na
vedomie, avšak odmietol ju písomne potvrdiť. Žalovaný zároveň poukázal na ustanovenie bodu 10.4
Zmluvy o dielo, podľa ktorého je objednávateľ povinný sledovať obsah stavebného denníka a vyjadriť

sa k zápisom do troch pracovných dní. Poškodené čerpadlo bolo odovzdané na opravu 26.09.2006 a
opravené dňa 03.10.2006 spoločnosťou Lorencic s.r.o., a to v najkratšom objektívne možnom čase.
Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že práce prerušil svojvoľne a bez vysvetlenia. Uviedol, že si splnil
povinnosť bezodkladne informovať žalobcu o skutočnostiach ovplyvňujúcich plnenie zmluvy. Počasopravy zariadenia nemohol v prácach pokračovať z objektívnych dôvodov. O tejto situácii informoval
žalobcu e-mailom dňa 27.09.2006. Po ukončení opravy žalovaný žalobcu telefonicky informoval o
pripravenosti pokračovať v realizácii diela, pričom žalobca proti pokračovaniu prác nevzniesol námietky.

Dňa 05.10.2006 zamestnanec žalovaného oznámil žalobcovi e-mailom pripravenosť nastúpiť na
práce od 09.10.2006. Napriek predchádzajúcim vyjadreniam však žalobca následne odmietol nástup
zamestnancov žalovaného na stavenisko. Namiesto vysvetlenia zaslal žalobcovi list označený ako
„Stanovisko k Vášmu listu zo dňa 05.10.2006“, ktorý podľa žalovaného obsahoval len subjektívne
výhrady a irelevantné poznámky bez uvedenia konkrétnych dôvodov.

K otázke odstúpenia od zmluvy žalovaný uviedol, že podľa bodu 13.3 písm. b) Zmluvy o dielo možno od
zmluvy odstúpiť v prípade podstatného porušenia zmluvy, najmä ak zhotoviteľ mešká s realizáciou diela
z vlastnej viny viac ako sedem dní. Žalovaný však zdôraznil, že porucha strojného zariadenia nebola
spôsobená jeho zavinením a nemožno hovoriť o jeho zodpovednosti za omeškanie. Žalobca zároveň
oznámil úmysel odstúpiť od zmluvy e-mailom zo dňa 27.09.2006 s požiadavkou nastúpiť na práce do
28.09.2006, pričom jednodňovú lehotu žalovaný považoval za neprimerane krátku.

Žalovaný zároveň uviedol, že dielo bolo čiastočne vykonané. Počas približne troch týždňov realizoval
na stavbe L-PALACE v Žiline práce zahŕňajúce opláštenie budovy, dodávku a montáž tepelnej izolácie
podláh, realizáciu separačnej vrstvy a dilatácií. Začal tiež realizovať zálievku poteru, ktorú však pre
poruchu zariadenia nedokončil. Pri týchto prácach bol do stavby zabudovaný polystyrén a 13 paliet
stavebného materiálu Knauf FE 50.

Žalovaný uviedol, že aj v prípade, ak by bolo odstúpenie žalobcu od zmluvy považované za platné,
vzniklo by žalovanému právo na úhradu hodnoty už vykonaných prác a zabudovaného materiálu.
Časť dodaného materiálu, ktorá nebola použitá, žalovaný na stavenisku zabezpečil proti poškodeniu
fóliou. Žalobca však tento materiál svojvoľne premiestnil do nezastrešeného skladu, čím došlo k jeho
znehodnoteniu. Žalovaný mal za to, že k znehodnoteniu materiálu došlo konaním žalobcu, ktorý spôsobil

žalovanému škodu. Škoda vzniknutá protiprávnym konaním žalobcu a nesprávnym uskladnením tovaru
vznikla žalovanému celkom vo výške 592.283,- Sk. Žalovaný uviedol, že túto škodu započítava voči
uplatnenému návrhu s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 98 OSP. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti mal žalovaný za to, že nárok na zaplatenie sumy 560.000,- Sk vyplývajúci zo Zmluvy o dielo
č. 7/2006 nie je dôvodný.

4. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 08.07.2008, č. k. 21Cb/176/2007-248,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 560.000,- Sk s 13 % ročným úrokom z
omeškania od 03.01.2007 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podal
odvolanie žalovaný. Odvolací súd bez nariadenia dospel k záveru, že prvostupňový súd nerozhodol o

celom predmete konania, a preto predložil vec odvolaciemu súdu predčasne. Predmetom tohto konania
bola pôvodne žaloba o zaplatenie sumy 560.000,- Sk s príslušenstvom, ktorú si žalobca uplatnil voči
žalovanému.
Dodal, že žalovaný v odpore zo dňa 07.05.2007 proti platobnému rozkazu zo dňa 18.4.2007 okrem
iného, s poukazom na § 98 OSP, započítal ním uplatnenú náhradu škody vo výške 592.283,- Sk

voči žalovanému v návrhu aj s jeho príslušenstvom. Vzhľadom na takéto formulácie započítacej
námietky, resp. vzájomnej žaloby žalovaný na výzvu súdu na pojednávaní dňa 11.12.2007 uviedol,
že si vzájomným návrhom uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 32.283,- Sk. Pokiaľ ide o zvyšok ním
uplatneného nároku, t. j. v časti sumy 560.000,- Sk prehlásil, že ním navrhuje započítať túto sumu
oproti nároku žalobcu, ani túto sumu proti týmto nárokom nezapočítava. Čiastka 592.283,- Sk pritom

pozostávala jednak zo skutočných nákladov, ktoré by vynaložil na stavbe a jednak zo škody, ktorá mu
vznikla, za ktorú údajne zodpovedá žalobca. V predmetnej veci žalovaný preukázateľne 11.5.2007 v
podanom odpore proti platobnému rozkazu podal vzájomnú žalobu spojenú so započítacou námietkou.
Na takto podanej vzájomnej žalobe zotrvával aj na pojednávaní dňa 11.12.2007. Keďže v ďalšom
priebehu konania nebol urobený prejav vôle žalovaného, ktorým by túto vzájomnú žalobu vzal späť, v

dôsledku toho bol prvoinštančný súd povinný v rozsudku vo veci samej rozhodnúť aj o tejto vzájomnej
žalobe, ako aj o trovách konania, vzniknutých účastníkom v konaní o tejto vzájomnej žalobe. Keďže
sa tak nestalo, vrátil krajský súd vec súdu prvej inštancie ako predčasne predloženú na rozhodnutie o
vzájomnej žalobe (§ 166 OSP).
Následne súd prvej inštancie nariadil pojednávanie konané dňa 10.12.2009 na ktorom žalovaný uviedol,

že berie vzájomnú žalobu o zaplatenie sumy 32.283,- Sk späť a žiada konanie o vzájomnej žalobe
zastaviť. Žalobca na tomto pojednávaní súhlasil so späťvzatím vzájomnej žaloby zo strany žalovaného
a neuplatňoval si žiadnu náhradu trov konania vo vzťahu ku konaniu o vzájomnej žalobe žalovaného.
Žalovaný rovnako uviedol, že v súvislosti so späťvzatím vzájomného návrhu si neuplatňuje žiadnunáhradu trov konania o vzájomnej žalobe. Súd prvej inštancie v súlade s názorom odvolacieho súdu
dopĺňacím rozsudkom v súlade s ustanovením § 96 OSP konanie o vzájomnej žalobe žalovaného,
na základe jeho späťvzatia vzájomnej žaloby, zastavil a zároveň rozhodol aj o náhrade trov konania

vzniknutých účastníkom konania o predmetnej vzájomnej žalobe tak, že s poukazom na ustanovenie
§ 146 ods. 1 písm. c) OSP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania o
vzájomnej žalobe žalovaného. Doplnenie pôvodného rozsudku bolo zrealizované dopĺňacím rozsudkom
zo dňa 10.12.2009, č. k. 21Cb/176/2007-417. Proti dopĺňaciemu rozsudku, podal žalovaný odvolanie a
tiež navrhol dopĺňací rozsudok zrušiť a vykonať nové dokazovanie vo veci a predovšetkým zohľadniť

špecifikáciu jeho nárokov uplatnených voči žalobcovi podaním zo dňa 20.11.2009.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd uznesením zo dňa 26.04.2011, č. k. 1Cob/73/2010-451
odmietol odvolanie žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku č. k. 21Cb/176/2007-417 zo dňa
10.12.2009, zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nepriznal žalovanému
oslobodenie od súdnych poplatkov a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 08.12.2008 o

povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok s tým, že suma 33.600,- Sk zodpovedá sume 1.115,32
eur.

6. V dôsledku toho, že Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, súd opätovne vec
prejednal a rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 21Cb/176/2007-627 zo dňa 07.07.2015, ktorým uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.510,82 eura a 13 % ročný úrok z omeškania zo sumy
13.510,82 eura od 01.03.2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Súd
opravným uznesením č. k. 21Cb/176/2007-692 zo dňa 09.01.2017 opravil záhlavie a výrok predmetného
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 07.07.2015, č.k.21Cb/176/2007-627.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Prešove uznesením č. k.
6Cob/30/2017-703, zo dňa 26.04.2018 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti,
okrem výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v bode 10. a 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku
podrobne uviedol dôvody, pre ktoré odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane

právneho názoru vysloveného v tomto rozhodnutí.
Odvolací súd okrem iného v tomto rozhodnutí uviedol, že pokiaľ ide o námietku žalovaného, že
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že účastníci konania uzavreli Zmluvu o dielo dňa
25.8.2006, a že táto zmluva nezanikla odstúpením od zmluvy dňa 29.9.2006, na základe relevantne
nepodloženého e-mailu a rovnako ničím nezdokladované kópie listu bez relevantnej doručenky, odvolací

súd poukazuje na odôvodnenie predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu č. k.
1Cob/73/2010-451 zo dňa 26.4.2011, kde tento na stranách 9 a 10 podrobne uviedol dôvody, pre ktoré
má za to, že účastníci platne uzavreli zmluvu o dielo dňa 25.8.2006, ako aj dôvody, pre ktoré táto
zmluva zanikla účinným odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu ku dňu 25.9.2006, s tým, že sa
podrobne zaoberal e-mailovou a písomnou korešpondenciou účastníkov, ku ktorej došlo v dňoch od

27.9.2006 - 5.10.2006. Odvolací súd preto v tomto rozhodnutí nebude opakovať odôvodnenie svojho
predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia s tým, že sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, že zmluva o dielo bola uzavretá účastníkmi platne dňa
25.8.2006 a zanikla okamihom, keď sa žalovaný o prejave vôle žalobcu, ktorým od nej odstupuje,
dozvedel, resp. časovým okamihom, ku ktorému viazal žalobca vznik svojho prejavu vôle o odstúpenie

od zmluvy, t. j. dňa 29.9.2006 o 16:30 hod.. Poukazujúc na uvedené preto sú neopodstatnené námietky
žalovaného vzťahujúce sa k posunutiu dátumu uzavretia zmluvy o dielo a k dôvodom a času jej
vypovedania.

7. Súd prvej inštancie zhrnul konanie pred súdom po zrušení jeho rozhodnutia odvolacím súdom

v bodoch 13 až 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Súd v odôvodnení doplnil, že žalovaná strana ďalej v konaní uviedla, že si je vedomá toho, že pre
rozhodnutie veci je dôležité vysporiadať sa so spornou otázkou hodnoty prác dodaných zo strany
žalovaného v prospech žalobcu, teda prác zrealizovaných a potom hodnota dodaného nezabudovaného
materiálu, ako aj otázky zodpovednosti tej či ktorej sporovej strany za škodu, ktorá na tom dodanom

a nezabudovanom materiáli vznikla. V tejto súvislosti žalovaná strana navrhla, aby súd ustanovil
znalca, aby ustálil tú hodnotu prác dodaných a zabudovaných a hodnotu dodaného a nezabudovaného
materiálu pre ďalšie rozhodnutie súdu, keďže podľa názoru žalovanej strany je to potrebné. Znaleckým
dokazovaním by bolo možné aj v danom stave zistiť hodnotu prác dodaných a zabudovaných zo stranyžalovanéhovprospechžalobcunapredmetnejstavbe.Znaleckédokazovaniejevždyourčitomodhadea
tu by znalec aspoň mohol ustáliť nejaký rozsah hodnoty tých dodaných prác, čo by mohlo byť podkladom
pre riadne, spravodlivé rozhodnutie súdu.

Súd prvej inštancie uznesením č. k. 21Cb/176/2007-760 zo dňa 04.05.2022 uložil žalovanému zložiť
preddavok vo výške 1.200,- eur na účet Okresného súdu Prešov na trovy znaleckého dokazovania, a
to v lehote 10 dní odo dňa doručenia uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný sťažnosť zo
dňa 24.05.2022.
Súd prvej inštancie uznesením č. k. 21Cb/176/2007-800 nepriznal žalovanému oslobodenie od súdnych

poplatkov a zároveň zamietol sťažnosť žalovaného proti uzneseniu sp. zn. 21Cb/176/2007 zo dňa
4.5.2022.

8. Súd prvej inštancie v bode 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku zhrnul priebeh dokazovania
a uviedol dôkazy, ktoré vo veci vykonal a z ktorých zistil nasledovný skutkový stav:
Dňa 21.8.2006 uzavrel žalobca ako objednávateľ diela so žalovaným ako zhotoviteľom diela Zmluvu

o dielo č. 7/2006, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal vykonať dielo dohodnuté v zmluve, a
to v termínoch plnenia podľa čl. 4 predmetnej zmluvy. V súlade s čl. 6.6. predmetnej zmluvy sa
žalobca zaviazal uhradiť žalovanému zálohu na cenu diela vo výške 560.000,- Sk. Túto zálohu
žalobca žalovanému aj uhradil dňa 5.9.2006, na základe žalovaným vystavenej preddavkovej faktúry č.
20060003 splatnej dňa 4.9.2006.

Žalovaný nedodržal termín zahájenia prác dohodnutých v zmluve (34. týždeň 2006) a nastúpil na
vykonanie prác až 11.9.2006. Po nástupe na výkon práce dňa 11.9.2006 vykonával žalovaný na stavbe
práce 2, resp. 3 dni tak, že od 13.9.2006 v žiadnych prácach na realizácii predmetného diela žalovaný
nepokračoval. Skutočnosť, že žalovaný v čase od 13.9.2006 nepokračoval v realizácii diela potvrdzuje
aj e-mail samotného žalovaného z 21.9.2006, v ktorom sa žalovaný ospravedlnil, zastavenie prác

zdôvodnil organizačnými problémami a sľúbil, že dohodnuté práce budú zrealizované cez víkend (dňa
22.9.-24.9.2006), čo sa však nestalo.
O dôvode nepokračovania s realizáciou diela nebol žalobca informovaný a všetky pokusy žalobcu o
telefonický kontakt so žalovaným a zistenie príčiny odchodu boli neúspešné. Zdôvodnenie žalovaného,
prečo od 13.9.2006 nepokračoval v realizácii diela dostal žalobca až vyššie uvedenou e-mailovou

správou zo dňa 21.9.2006.
Na predmetnú stavbu nastúpili pracovníci žalovaného až dňa 21.9.2006 a začali pracovať. Dňa
22.9.2006 začali pracovníci žalovaného s pokládkou podlahy na 9 a 10 podlaží, ktorá bola zrealizovaná
asi na 50 %. Štatutárnemu zástupcovi žalovaného p. G. H. bolo dňa 24.9.2006 zo strany p. I.
oznámené, že zamestnanci žalovaného odišli zo stavby z dôvodu údajných problémov s liacim

strojom. Dňa 27.9.2006 bol štatutárny zástupca žalobcu zo strany žalovaného elektronickou poštou
stručne oboznámený, že k odkladu prác došlo z dôvodu poškodenia liacieho zariadenia. Žalobca
prostredníctvom svojho konateľa pána H. po oboznámení skutočnosti o poškodení liacieho zariadenia
zabezpečil adekvátnu náhradu tohto zariadenia prostredníctvom firmy Knauf, pričom v tejto súvislosti
komunikoval s pánom I. J., ktorý bol vypočutý ako svedok v rámci dokazovania a túto skutočnosť

potvrdil. Svedok I. J. potvrdil aj tú skutočnosť, že bol schopný poskytnúť v danom čase a na mieste
realizáciedielafunkčnézariadenie-liaciezariadenie.Skutočnosť,žežalobcaprežalovanéhozabezpečil
adekvátne náhradné liacie zariadenie oznámil žalobca žalovanému telefonicky, ale aj písomne listom.
Na telefonické spojenie, ani na písomnú výzvu s ponukou funkčného zariadenia žalovaný nereagoval.
V článku 13.3 písm. a) Zmluvy o dielo č.7/2006 zo dňa 25.8.2006 si zmluvné strany dohodli, že na účely

odstúpenia od zmluvy v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, sa za podstatné porušenie
zmluvy považuje, ak zhotoviteľ bude meškať s realizáciou diela podľa dohodnutého časového plánu
výstavby, ak toto meškanie bude z jeho viny dlhšie ako 7 dní.
Vzhľadom na konanie žalovaného, ktorý v rozpore so zmluvou meškal s realizáciou diela dlhšie ako
7 dní, žalobca v súlade s vyššie citovaným článkom zmluvy, listom zo dňa 29.9.2006 odstúpil od

Zmluvy o dielo č. 7/2006 ku dňu 29.9.2006 a dňa 2.10.2006 podpísal zmluvu s iným dodávateľom. Z
dôvodu právnej istoty bolo doručenie odstúpenia od zmluvy zrealizované opakovane listom právneho
zástupcu žalobcu zo dňa 21.12.2006, ktorý bol žalovanému doručený dňa 3.1.2007. Listom zo dňa
21.12.2006 bol žalovaný zároveň vyzvaný na okamžité vrátenie peňažného plnenia, ktoré mu bolo zo
strany žalobcu poskytnuté dňa 5.9.2006. Žalovaný bol teda vyzvaný na vrátenie poskytnutej zálohy

vo výške 560.000,- Sk. Žalovaný doposiaľ peňažné plnenie, prijaté od žalobcu pred odstúpením od
zmluvy vo výške 560.000,- Sk, žalobcovi nevrátil, napriek tomu, že žalobca od zmluvy odstúpil z dôvodu
porušenia zmluvy žalovaným a viackrát žalovaného na vrátenie plnenia vyzval.9. Účastníci konania uzavreli platnú Zmluvu o dielo dňa 25.08.2006 a táto zmluva zanikla účinným
odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu ku dňu 29.9.2006, avšak z iného právneho dôvodu, ako to
pôvodne ustálil prvostupňový súd vo svojom prvom rozhodnutí. Z toho dôvodu nie je právne významné

pre rozhodnutie súdu o podanej žalobe, či zmluva o dielo bola podpísaná oboma účastníkmi už dňa
25.8.2006 alebo až dňa 6.9.2006, ani to, že žalobca odstúpil od zmluvy o dielo až listom zo dňa
25.12.2006, pričom sa jedná o iný dôvod, ako bol uvedený v liste zo dňa 29.9.2006. Pre rozhodnutie
vo veci má podstatný význam skutočnosť, že účastníci v zmluve o dielo (a to bez ohľadu na to, či bola
podpísaná dňa 25.8.2006 alebo 6.9.2006) dohodli podstatné dôvody pre odstúpenie od zmluvy inak,

ako sú uvedené v § 345 ods. 2 a § 436 a § 564 Obchodného zákonníka. Keďže ustanovenie § 345 ods.
2 Obchodného zákonníka je dispozitívnym ustanovením v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka,
je možné považovať za podstatné porušenie zmluvy o dielo uzavretej medzi účastníkmi len také, ktoré
zodpovedá niektorej zo skutočností uvedených v článku VIII. 13.3 Zmluvy o dielo a že odstúpenie od
zmluvy sa uskutočnilo z niektorého z tam uvedených dôvodov. Iné dôvody pre odstúpenie od zmluvy sú
považované za nepodstatné dôvody. Podľa § 346 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka

alebo veriteľa znamená nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, môže druhá strana odstúpiť od
zmluvyvprípade,žestrana,ktorájevomeškaní,nesplnísvojupovinnosťvdodatočnejprimeranejlehote,
ktorá jej bola na to poskytnutá. V tejto súvislosti je významná korešpondencia účastníkov konania, ku
ktorej došlo v dňoch od 27.9. do 5.10.2006. Dňa 27.9.2006 oznámil žalobca žalovanému elektronickou
formou, že pokiaľ nedôjde k nástupu žalovaného na objednané práce do 28.9.2006 odstúpi od zmluvy.

Toho istého dňa 27.9.2006 o 9.22 hod. žalovaný oznámil e-mailom žalobcovi, že došlo k odkladu prác z
dôvodu vážneho poškodenia liacieho zariadenia na stavenisku. Taktiež uviedol, že na oprave zariadenia
sa pracuje a po jej ukončení bude pripravený všetky dojednané práce vykonať. Žalobca dňa 29.9.2006
elektronickou formou oznámil žalovanému, že pokiaľ toho istého dňa do 16.30 hod. nedostane od
žalovaného písomné stanovisko o konkrétnom nástupe na objednané práce, dôjde k odstúpeniu od

zmluvy.

10. Žalovaný na túto výzvu dňa 29.9.2006 nereagoval. Vychádzajúc z obsahu podania žalobcu zo
dňa 29.9.2006 došlo tohto dňa o 16.30 hod. k odstúpeniu žalobcu od zmluvy z dôvodu, že žalovaný
mu nezaslal písomné stanovisko o konkrétnom nástupe na objednané práce. Dôkazom o takomto

odstúpení od zmluvy je ďalší list žalobcu zo dňa 5.10.2006 zaslaný taktiež elektronickou formou
žalovanému, ktorý mu oznamuje, že žalobca podpísal už zmluvu o dielo s iným dodávateľom. Žalovaný
reagoval toho istého dňa 5.10.2006, keď oznámil žalobcovi že vie pokračovať v začatých prácach
dňa 9.10.2005. Kým v podaní zo dňa 27.9.2006 žalobca hrozil odstúpením od zmluvy pokiaľ žalovaný
nenastúpi do práce dňa 28.9.2006, v podaní zo dňa 29.9.2006 označil za dôvod odstúpenia od zmluvy

takú skutočnosť, že od žalovaného do 16.30 hod. toho istého dňa nedostane písomné stanovisko o
konkrétnom nástupe do práce. Jedná sa o odstúpenie od zmluvy pre nepodstatné porušenie zmluvnej
povinnosti, ktorého účinnosť je viazaná na poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty na splnenie takejto
povinnosti. Vzhľadom k tomu, že žalobca žiadal len to, aby mu žalovaný písomne oznámil stanovisko o
konkrétnom nástupe na práce do 16.30 hod. toho istého dňa, a teda nie jeho samotný nástup do práce, či

splnenie inej náročnejšej povinnosti je poskytnutie takejto dodatočnej lehoty považované za primerané.
V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že ani zo zmluvy o dielo, ani z Obchodného zákonníka nie je možné
vyvodiť, že by prejav vôle o odstúpení od zmluvy musel byť urobený v písomnej forme. Znamená to, že
žalobca mohol účinne odstúpiť od zmluvy aj formou elektronického podania, telefonického oznámenia
či ústnou formou, ba aj konkludentne, pokiaľ by takýto prejav vôle bol z takéhoto prejavu vôle zistiteľný.

Zmluva o dielo potom zanikla v okamihu, keď sa žalovaný o tomto prejave žalobcu dozvedel, resp.
časovým okamihom, ku ktorému viazal žalobca vznik svojho prejavu vôle o odstúpení od zmluvy, t. j. dňa
29.9.2006 od 16.30 hod. V dôsledku toho nemá pre rozhodnutie vo veci právny význam následný prejav
vôle žalobcu zo dňa 21.12.2006, ktorým z opatrnosti odstúpil opätovne od zmluvy. V tomto prípade však
došlo k odstúpeniu od zmluvy pre tvrdené podstatné porušenie zmluvy o dielo pre jeho nevykonanie

v dohodnutej dobe v zmysle § XIII 13.3 písmena b) Zmluvy o dielo. Tak ako bolo konštatované, nie
je pre rozhodnutie vo veci za takéhoto stavu právne významné, či zmluva o dielo bola podpísaná dňa
25.8.2006 alebo ku dňu 6.9.2006 a či teda ku dňu 29.9.2006 bol žalovaný v omeškaní s vykonaním diela
po dobu dlhšiu ako 7 dní. Je potrebné dospieť k záveru, že zmluva o dielo bola uzavretá účastníkmi
nepochybne už dňa 25.8.2006. Dôkazom toho je preddavková faktúra vyhotovená žalovaným už dňa

28.8.2006 obsahujúca odkaz práve na zmluvu o dielo č. 7/2006. Namietané rozdiely medzi kópiou
zmluvy predloženou žalobcom a kópiou zmluvy predloženou žalovaným nie sú pre rozhodnutie vo veci
významné. Jedná sa aj o dôsledok skutočnosti, že žalovaný ešte ani dňa 21.9.2006 nezaslal žalobcovi
rovnopis zmluvy ratifikovaný na každom liste žalovaným, hoci ho o to žalobca uvedeného dňa vyzýval.Dátum podpisu zmluvy o dielo by nadobudlo právny význam len v prípade neúčinnosti či neplatnosti
odstúpenia od zmluvy dňa 29.9.2006, kedy by sa musela posudzovať platnosť zániku zmluvy prejavom
vôle žalobcu a odstúpenie od zmluvy zo dňa 21.12.2006.

11. Právnym dôsledkom účinného odstúpenia od Zmluvy o dielo dňom 29.09.2006, okrem iného je
aj zánik všetkých práv a povinností zmluvných strán vyplývajúcich zo zmluvy. Strana, ktorej pred
odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti. Pri peňažnom záväzku je tak
povinná uhradiť spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej v § 502

(§ 351 Obchodného zákonníka). To isté ustanovenie však upravuje aj povinnosť strany, ktorá odstúpila
od zmluvy, že pokiaľ ona má vrátiť plnenie, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených. Predmetom
tohto konania pôvodne neboli takéto náklady žalobcu, ale len vrátenie preddavku zaplateného žalobcom
žalovanému vo výške 18.588,59 eur (560.000,- Sk). Vzhľadom ku konštatovanému účinnému zániku
zmluvy o dielo odstúpením žalobcu dňom 29.09.2006 vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi
poskytnutú zálohu.

12. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný dňa 11.05.2007 urobil prejav vôle o započítaní sumy
560.000,- Sk proti pohľadávke žalobcu a o zaplatenie ďalších 32.283,- Sk z titulu vzájomnej žaloby.
Následne na pojednávaní dňa 11.12.2011 urobil žalovaný prejav vôle o upustení od započítacej
námietky v rozsahu 560.000,- Sk, pričom zotrval len na vzájomnej žalobe v rozsahu 32.283,- Sk. Pokiaľ

dňa 11.05.2007 došlo hoci len k čiastočnému účinnému započítaniu pohľadávky žalovaného proti
pohľadávke žalobcu, nie je už možné následne účinne upustiť od takéhoto započítania. Žalovaný
síce v ďalšom priebehu konania po 11.12.2007 už nezopakoval svoj prejav vôle o započítaní vlastnej
pohľadávky proti pohľadávke žalobcu, ale len sa obmedzil na tvrdenie o jemu vzniknutej škode. Ak
však došlo v podanom odpore k účinnému započítaniu pohľadávky žalovaného, nemôže následne

prejav vôle žalovaného o upustení započítania zmariť dôsledky takéhoto započítania. Naviac, v tejto
súvislosti je potrebné poukázať na to, že v priebehu odvolacieho konania v podaní zo dňa 20.11.2009
žalovaný opätovne urobil prejav vôle o započítaní svojich pohľadávok voči pohľadávke žalobcu.
Žalovaný dňa 20.11.2009 vyčíslil konkrétne položky, ktorých započítania sa domáha. V podanom odpore
proti platobnému rozkazu sa žalovaný totiž obmedzil len na popísanie skladby tejto jeho pohľadávky

a uvedenie jej celkovej výšky. Takto uviedol, že sa jedná o časť materiálu, ktorá bola zabudovaná,
časť materiálu, ktorá nebola zabudovaná a ktorú žalobca mal presunúť do skladu, kde došlo k jeho
znehodnoteniu. Taktiež uviedol, že mu vzniklo právo na plnenie v zodpovedajúcej hodnote vykonaných
stavebných prác.
V písomnom podaní zo dňa 20.11.2009 žalovaný uviedol, že celková škoda, ktorú žalobca spôsobil

žalovanému a čím sa na žalovanom obohatil, predstavuje sumu 592.210,53 Sk s DPH, t. j. 19.657,78
eur s DPH, a túto škodu navrhol započítať proti žalovanému nároku. Celková škoda pozostáva z
nasledujúcich položiek, ktoré žalovaný špecifikoval v predmetnom písomnom podaní zo dňa 20.11.2009,
ide konkrétne:- o cenu nakúpeného materiálu KNAUF FE 50, ktorá predstavuje sumu 2.516,64 eura
prepočítanú príslušným kurzom NBS platným pre príslušný deň roku 2006 na sumu 94.586,53 Sk

bez DPH a - rovnako 2.516,64 eura prepočítanú príslušným kurzom NBS platným pre príslušný deň
roka 2006 na sumu 94.147,50 Sk bez DPH, čo činí celkom sumu 188.716,03 Sk bez DPH a - sumu
224.572,07 Sk s DPH, - cena drevených paliet predstavuje celkom sumu 14.246,77 Sk bez DPH, t. j.
16.953,65 Sk s DPH, - cena 140.995,93 Sk s DPH predstavuje hodnotu ušlého zisku z predaja žalobcom
znehodnoteného materiálu, - náklady na dopravu predstavujú celkom sumu 86.731,32 Sk s DPH, - cena

zakúpeného a zabudovaného polystyrénu v hodnote 42.883,- Sk s DPH, - Cena dilatačných pások v
celkovej hodnote 3.570,- Sk s DPH a - cena dilatačných profilov vo výške 1.928,80 Sk s DPH, - cena
fólií na opláštenie diela v hodnote 7.025,76 Sk s DPH a - hodnota dodaných prác predstavuje sumu
67.600,- Sk s DPH.

13. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení Obchodného zákonníka: § 536 ods. 1, 2
a 3, § 546 ods. 1, § 344, § 345 ods. 1, § 346 ods. 1, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1 a 2, § 373, § 374 ods.
1, § 376, § 377 ods. 1, § 378, § 384 ods. 1, § 452 ods. 1 a 2, § 455, § 463, § 542 ods. 1, § 544 ods.
1, § 542 ods. 2, § 358, § 365, § 369 ods. 1 a ustanovení Občianskeho zákonníka: § 451 ods. 1 a 2,
§ 456, § 457, § 580.

14. Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že účastníci konania uzavreli platnú Zmluvu o dielo dňa 25.08.2006 a že táto zmluva
zanikla účinným odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu ku dňu 29.09.2006, avšak z iného právnehodôvodu, ako to pôvodne ustálil prvoinštančný súd vo svojom prvom rozhodnutí. Z toho dôvodu nie je
právne významné pre rozhodnutie súdu o podanej žalobe, či zmluva o dielo bola podpísaná oboma
účastníkmi už dňa 25.08.2006 alebo až dňa 06.09.2006, ani to, že žalobca odstúpil od zmluvy o dielo

až listom zo dňa 25.12.2006, pričom sa jedná o iný dôvod, ako bol uvedený v liste zo dňa 29.09.2006.
Pre rozhodnutie vo veci má podstatný význam skutočnosť, že účastníci v zmluve o dielo (a to bez
ohľadu na to, či bola podpísaná dňa 25.08.2006 alebo 06.09.2006) dohodli podstatné dôvody pre
odstúpenie od zmluvy inak, ako sú uvedené v § 345 ods. 2 a § 436 a§ 564 Obchodného zákonníka.
Keďže ustanovenie § 345 ods. 2 Obchodného zákonníka je dispozitívnym ustanovením v zmysle § 263

ods. 1 Obchodného zákonníka, je možné považovať za podstatné porušenie zmluvy o dielo uzavretej
medzi účastníkmi len také, ktoré zodpovedá niektorej zo skutočností uvedených v článku VIII. 13.3
Zmluvy o dielo a že odstúpenie od zmluvy sa uskutočnilo z niektorých z tam uvedených dôvodov.
Iné dôvody pre odstúpenie od zmluvy sú považované za nepodstatné dôvody. Podľa § 346 ods. 1
Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená nepodstatné porušenie zmluvnej
povinnosti, môže druhá strana odstúpiť od zmluvy v prípade, že strana, ktorá je v omeškaní, nesplní

svoju povinnosť v dodatočnej primeranej lehote, ktorá jej bola na to poskytnutá. V tejto súvislosti je
významná korešpondencia účastníkov konania, ku ktorej došlo v dňoch od 27.09. do 05.10.2006. Dňa
27.09.2006 oznámil žalobca žalovanému elektronickou formou, že pokiaľ nedôjde k nástupu žalovaného
na objednané práce do 28.09.2006 odstúpi od zmluvy. Toho istého dňa 27.09.2006 o 9.22 hod. žalovaný
oznámil e-mailom žalobcovi, že došlo k odkladu prác z dôvodu vážneho poškodenia liaceho zariadenia

na stavenisku. Taktiež uviedol, že na oprave zariadenia sa pracuje a po jej ukončení bude pripravený
všetky dojednané práce vykonať. Žalobca dňa 29.09.2006 elektronickou formou oznámil žalovanému,
že pokiaľ toho istého dňa do 16.30 hod. nedostane od žalovaného písomné stanovisko o konkrétnom
nástupe na objednané práce, dôjde k odstúpeniu od zmluvy. Žalovaný na túto výzvu dňa 29.09.2006
nereagoval. Vychádzajúc z obsahu podania žalobcu zo dňa 29.09.2006 došlo tohto dňa o 16.30 hod. k

odstúpeniu žalobcu od zmluvy z dôvodu, že žalovaný mu nezaslal písomné stanovisko o konkrétnom
nástupe na objednané práce. Dôkazom o takomto odstúpení od zmluvy je ďalší list žalobcu zo dňa
05.10.2006 zaslaný taktiež elektronickou formou žalovanému, ktorý mu oznamuje, že žalobca podpísal
už zmluvu o dielo s iným dodávateľom. Žalovaný reagoval toho istého dňa 05.10.2006, keď oznámil
žalobcovi, že vie pokračovať v začatých prácach dňa 09.10.2006. Kým v podaní zo dňa 27.09.2006

žalobca hrozil odstúpením od zmluvy pokiaľ žalovaný nenastúpi do práce dňa 28.09.2006, v podaní
zo dňa 29.09.2006 označil za dôvod odstúpenia od zmluvy takú skutočnosť, že od žalovaného do
16.30 hod. toho istého dňa nedostane písomné stanovisko o konkrétnom nástupe do práce. Jedná sa
o odstúpenie od zmluvy pre nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ktorého účinnosť je viazaná
na poskytnutie dodatočnej primeranej lehoty na splnenie takejto povinnosti. Vzhľadom k tomu, že

žalobca žiadal len to, aby mu žalovaný písomne oznámil stanovisko o konkrétnom nástupe na práce
do 16.30 hod. toho istého dňa, a teda nie jeho samotný nástup do práce, či splnenie inej náročnejšej
povinnosti je poskytnutie takejto dodatočnej lehoty považované za primerané. V tejto súvislosti je treba
zdôrazniť, že ani zo zmluvy o dielo ani z Obchodného zákonníka nie je možné vyvodiť, že by prejav
vôle o odstúpení od zmluvy musel byť urobený v písomnej forme. Znamená to, že žalobca mohol účinne

odstúpiť od zmluvy aj formou elektronického podania, telefonického oznámenia či ústnou formou, ba aj
konkludentne, pokiaľ by takýto prejav vôle bol z takéhoto prejavu vôle zistiteľný. Zmluva o dielo potom
zanikla v okamihu, keď sa žalovaný o tomto prejave žalobcu dozvedel, resp. časovým okamihom, ku
ktorému viazal žalobca vznik svojho prejavu vôle o odstúpení od zmluvy, t. j. dňa 29.9.2006 od 16.30
hod. V dôsledku toho nemá pre rozhodnutie vo veci právny význam následný prejav vôle žalobcu zo dňa

21.12.2006, ktorým z opatrnosti odstúpil opätovne od zmluvy. V tomto prípade však došlo k odstúpeniu
od zmluvy pre tvrdené podstatné porušenie zmluvy o dielo pre jeho nevykonanie v dohodnutej dobe v
zmysle článku XIII 13.3 písmena b) Zmluvy o dielo. Tak ako bolo konštatované, nie je pre rozhodnutie
vo veci za takéhoto stavu právne významné, či zmluva o dielo bola podpísaná dňa 25.8.2006 alebo ku
dňu 6.9.2006 a či teda ku dňu 29.9.2006 bol žalovaný v omeškaní s vykonaním diela po dobu dlhšiu

ako 7 dní. Podľa názoru súdu je potrebné dospieť k záveru, že zmluva o dielo bola uzavretá účastníkmi
nepochybne už dňa 25.8.2006. Dôkazom toho je preddavková faktúra vyhotovená žalovaným už dňa
28.8.2006 obsahujúca odkaz práve na Zmluvu o dielo č. 7/2006. Namietané rozdiely medzi kópiou
zmluvy predloženou žalobcom a kópiou zmluvy predloženou žalovaným nie sú pre rozhodnutie vo veci
významné. Jedná sa aj o dôsledok skutočnosti, že žalovaný ešte ani dňa 21.09.2006 nezaslal žalobcovi

rovnopis zmluvy ratifikovaný na každom liste žalovaným, hoci ho o to žalobca uvedeného dňa vyzýval.
Dátum podpisu zmluvy o dielo by nadobudol právny význam len v prípade neúčinnosti či neplatnosti
odstúpenia od zmluvy dňa 29.09.2006, kedy by sa musela posudzovať platnosť zániku zmluvy prejavom
vôle žalobcu a odstúpenie od zmluvy zo dňa 21.12.2006.15. Právnym dôsledkom účinného odstúpenia od zmluvy o dielo dňom 29.09.2006, je okrem iného
aj zánik všetkých práv a povinností zmluvných strán vyplývajúcich zo zmluvy. Strana, ktorej pred

odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti. Pri peňažnom záväzku je tak
povinná uhradiť spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej v § 502
(§ 351 Obchodného zákonníka). To isté ustanovenie však upravuje aj povinnosť strany, ktorá odstúpila
od zmluvy, že pokiaľ ona má vrátiť plnenie, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených. Predmetom
tohto konania pôvodne neboli takéto náklady žalobcu, ale len vrátenie preddavku zaplateného žalobcom

žalovanému vo výške 18.588,59 eur (560.000,- Sk). Vzhľadom ku konštatovanému účinnému zániku
zmluvy o dielo odstúpením žalobcu dňom 29.09.2006 vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi
poskytnutú zálohu. Keďže však žalovaný v priebehu súdneho konania urobil prejav vôle o započítaní
vlastnej pohľadávky proti pohľadávke žalobcu, musel sa súd vysporiadať s účinnosťou takejto námietky.
Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že započítacia námietka je len čiastočne dôvodná, čo
má za následok čiastočný zánik pohľadávky žalobcu v rozsahu započítacej námietky. Pri posudzovaní

účinnosti započítacej námietky žalovaného súd vychádzal z toho, že aj žalobca sám na pojednávaní dňa
11.12.2007 uznal za akceptovateľnú započítaciu námietku v rozsahu cca 50.000,- Sk za zabudovaný
polystyrén. Podobne z faktúry č. 9/2006 zo dňa 26.10.2006, vyhotovenej novým zmluvným partnerom
žalobcu firmou F. K. vyplýva, že práce vykonané žalovaným na 8. a 9. podlaží boli len opravované,
že došlo k odstráneniu len poškodeného poteru z 10. podlažia a k odstráneniu zvyšku nadliatkov a

preloženiu poškodeného polystyrénu na podeste schodišťa. Z uvedených údajov je evidentné, že časť
diela, zhotovovaného žalovaným, bola žalobcom použitá. Pokiaľ ide o nároky žalovaného uplatnené
na započítanie proti nárokom žalobcu, mal súd za to, že započítacia námietka je účinná len pokiaľ
ide o požadovanú náhradu za plnenie vo výške zodpovedajúcej hodnote vykonaných stavebných prác
a zabudovaných súčastí. Pri ustálení hodnoty vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčasti

vychádzal súd z listinných dôkazov oboznámených v priebehu dokazovania a výpovedí vypočutých
svedkov, týkajúcich sa najmä nadobúdacích cien použitých materiálov a rozsahu vykonaných prác zo
strany žalovaného, a to jednak z pohľadu plochy, na ktorej sa práce vykonávali, ale aj z pohľadu hrúbky
zrealizovanej zálievky a dospel k záveru, že špecifikácia žalobcu ohľadne vykonaných prác zo strany
žalovaného do 29.09.2006 (v spise pod čl. 525 - 527) v hodnote 152.973,-Sk (5.077,77 eur), vyjadruje

reálnu hodnotu vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčastí, keďže vychádza z dohodnutej
ceny diela, skutočných výmer, konštrukčnej výšky podlahy a ceny liateho poteru Knauf Largo F50. Na
náklady a škody (ako mínusové položky od hodnoty vykonaných prác žalovaným), ktoré uvádzal žalobca
v predmetnej špecifikácii, súd nemohol prihliadnuť, keďže hodnota vykonaných prác žalovaným bola
už účinne započítaná oproti nároku žalobcu na vrátenie poskytnutej zálohy, a to v dôsledku čiastočne

účinnej započítacej námietky zo strany žalovaného.

16. Pokiaľ ide o ustálenie hodnoty vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčastí navrhovaným
znaleckým dokazovaním, súd prvej inštancie mal pôvodne za to, že by to bolo veľmi nákladné, a teda
nehospodárne a zrejme by to už ani nebolo objektívne možné s prihliadnutím na charakter vykonaných

prác a následne ukončenie a odovzdanie predmetnej stavby, v ktorej boli predmetné práce vykonané,
do užívania. Odvolací súd však bol vo svojom zrušujúcom rozhodnutí iného názoru keď považoval
vykonanie znaleckého dokazovania za potrebné. Znalecké dokazovanie sa však následne nevykonalo,
a to z dôvodu na strane žalovaného -neuhradenie preddavku na znalecké dokazovanie.
Náhrada za plnenie vo výške zodpovedajúcej hodnote vykonaných stavebných prác a zabudovaných

súčastí musí vychádzať zo zmluvných dojednaní účastníkov konania týkajúcich sa ceny diela. Hodnota
vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčastí vyjadruje vlastne časť dohodnutej ceny diela,
ktorá zohľadňuje vykonaný rozsah stavebných prác a zabudovaných súčastí. Cena diela predstavuje
vlastne súhrn všetkých nákladových položiek, napr. cenu práce, dopravy, materiálov, režijné náklady,
ako aj primeraný zisk. Za čiastočne vykonané stavebné práce a zabudované súčasti má zhotoviteľ nárok

na pomernú časť dohodnutej ceny diela, nemôže sa však domáhať náhrady jednotlivých nákladových
položiek jednotlivo, bez toho aby vychádzal zo zmluvných dojednaní, najmä ohľadne dojednania o
cene diela, ktorá je predmetom uzatvorenej zmluvy o dielo. Preto si žalovaný nemôže účinne na
započítanie uplatniť jednotlivé nároky, ktoré špecifikoval vo svojom písomnom podaní zo dňa 20.11.2009
a na pojednávaní konanom dňa 11.10.2011. Pokiaľ ide o položku hodnoty materiálu Knauf Largo F50,

tak čo sa týka hodnoty tohto materiálu, ktorý bol zabudovaný na predmetnej stavbe, tak jeho cena
bola zohľadnená pri hodnote vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčastí. To isté platí aj o
zabudovanom polystyréne. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mu vznikla škoda na materiáli zanechanom na
stavenisku o hmotnosti cca 30 ton a neskôr že išlo o 40 ton, a svedok I. J. vo svojej výpovedi tvrdil, žeuskladnený materiál mal respiračnú dobu 6 mesiacov, tak s najväčšou pravdepodobnosťou ku vzniku
škody žalovanému na tomto materiáli došlo, ale túto škodu, resp. nárok na náhradu tejto škody si
však žalovaný nemohol účinne započítať oproti nároku žalobcu, ktorý je predmetom tohto konania.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobca porušil nejakú povinnosť, v príčinnej
súvislosti s ktorou by žalovanému vznikla škoda na materiáli zanechanom na stavbe. Škodu na tomto
materiáli si spôsobil samotný žalovaný svojou nečinnosťou po opustení staveniska, resp. po účinnom
odstúpení od zmluvy. Žalovaný s prihliadnutím na okolnosti prípadu neurobil žiadne opatrenia potrebné
na odvrátenie škody na materiáli zanechanom na stavenisku alebo na jej zmiernenie. V priebehu

dokazovanianebolopreukázané,žebyžalovanývyvinulsnahuodviesťjehostavebnýmateriálzostavby.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobca bránil žalovanému odviesť zo stavby
stavebný materiál, ktorý bol vo vlastníctve žalovaného a ktorý nebol použitý na stavbe. Vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobca využil na stavbe po odstúpení od zmluvy stavebný
materiál žalovaného. Nový zmluvný partner žalobcu použil na stavbe sypaný materiál, nie vrecovaný. To
v akom skutočnom rozsahu boli vykonané práce zo strany žalovaného do zrušenia predmetnej zmluvy

o dielo odstúpením zo strany žalobcu a či prípadne bol do stavby zabudovaný materiál žalovaného
aj po tomto odstúpení, mohlo prípadne preukázať len znalecké dokazovanie, ktoré však vykonané
nebolo z dôvodu na strane žalovaného - nezaplatenie preddavku na znalecké dokazovanie. Vzhľadom
na to, že účinným zánikom zmluvy o dielo odstúpením žalobcu vznikla žalovanému povinnosť vrátiť
žalobcovi poskytnutú zálohu a s poukazom na to, že započítacia námietka žalovaného bola účinná vo

výške 5.077,77 eur, zaviazal súd žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 13.510,82 eur spolu
s príslušenstvom.

17. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že odvolací súd súdu prvej inštancie vyčítal, že napriek tomu,
že časť diela zhotoveného žalovaným, bola žalobcom použitá, okresný súd sa s tým nevysporiadal,

a rovnako tak sa nevysporiadal s aplikáciou ust. § 544 ods. 1, § 452 ods. 1, 2 a § 455 Obchodného
zákonníka, a v tejto súvislosti aj nedostatočne zistil skutkový stav. V tejto súvislosti odvolací súd
konštatoval, že nebezpečenstvo škody na zhotovenej veci znáša žalobca, ktorý ako objednávateľ, je
povinný uhradiť žalovanému, o čo sa v zhodnotenej veci obohatil. Rovnako tak, podľa odvolacieho
súdu, s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k vzniku škody na materiáli žalovaného uskladnenom na

stavenisku. Ustanovenie § 544 Obchodného zákonníka upravuje vyporiadanie vzájomných nárokov pri
zrušení záväzkov zo zmluvy tak, ako v pojednávanej veci, keď žalobca ako objednávateľ diela, ktorý
záväzok zanikol z dôvodu, za ktorý nezodpovedá, je povinný uhradiť žalovanému ako zhotoviteľovi len
to, o čo sa zhotovením diela obohatil. Ide o práce ako aj materiál, ktorý zapracoval do diela, a ktorý
nemožno zhotoviteľovi vrátiť a objednávateľovi prinášajú úžitok. Rovnako je nepochybné, že žalobca

musí znášať v zmysle ust. § 455 Obchodného zákonníka nebezpečenstvo škody na tovare, ktorý prevzal
od žalovaného a ktorý ako nezabudovaný do stavby zostal na stavenisku, a u ktorého z dôvodu,
že vypršala expiračná doba, resp. z dôvodu, že nebol zabezpečený proti poveternostným vplyvom,
došlo k jeho znehodnoteniu. Skutočnosť, že hodnota dodaného zabudovaného materiálu na stavbu,
vykonaných stavebných prác a dodaného nespotrebovaného materiálu žalovaným predstavuje spolu

hodnotu 5.077,77 eur, preukazuje len tvrdenie žalobcu, keď žalovaný naopak v konaní dôvodí, že táto
hodnota spolu bola vo vyššej sume. Súd prvej inštancie neverifikoval vyčíslenie hodnoty zabudovaného
materiálu a vykonaných prác žalovaným zo strany žalobcu vykonaním iných dôkazov, a vzhľadom na
protichodnosť tvrdení účastníkov o tom, v akom rozsahu bolo dielo žalovaným vykonané, a v akej
hodnote, nemožno sa, podľa odvolacieho súdu, uspokojiť len s vyjadrením samotného žalobcu, keď

okrem iného hrúbka vykonaného poteru žalovaným nebola všade rovnaká, čo malo nepochybne vplyv
aj na hodnotu tohto poteru. Súd prvej inštancie ďalej nijako nezdôvodnil svoj záver, že síce žalovaný
zanechal na stavenisku polystyrén, a že s najväčšou pravdepodobnosťou ku vzniku škody žalovanému
na tomto materiáli došlo, ale tento nárok na náhradu škody si žalovaný nemôže účinne započítať oproti
nároku žalobcu, nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobca porušil nejakú

povinnosť v príčinnej súvislosti, s ktorou by žalovanému vznikla škoda na materiáli zanechanom na
stavbe. Podľa tvrdenia súdu, škodu na materiáli si spôsobil samotný žalovaný svojou nečinnosťou po
opustení staveniska, resp. po účinnom odstúpením od zmluvy. Uvedené je v rozpore s listom spoločnosti
UNI-INTER-RAP zo dňa 6.11.2006, z ktorého vyplýva, že na stavenisku zostalo 40 t materiálu Knauf,
ktorý žalobca nezabezpečil, ako aj s tvrdením žalovaného, že mu neumožnil vstúpiť na stavenisko,

materiálžalovanémunevydal,zostaveniskaneodstránil,anihonezabezpečilprotipoškodeniu.Rovnako
žalovaný namietal, a s touto námietkou sa súd prvej inštancie nevysporiadal, faktúrou, ktorou mal byť
stavebný materiál po exspirácii zlikvidovaný, s tým, že ide o faktúru za zneškodnenie komunálneho
odpadu, a nie stavebného odpadu, naviac v rozsahu len 6,87 t. Žalovaný vyčíslil vo svojom návrhu nadoplnenie dokazovania zo dňa 20.11.2009 hodnotu dodaného materiálu žalobcovi na základe cenníka
spoločnosti Knauf pre anhydritovú zmes za rok 2006, kde súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil, prečo
nevzal do úvahy započítanie ceny materiálu, ktorý bol žalovaným žalobcovi dodaný, a ktorý nebol

zabudovaný v spomínanom diele. Rovnako sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal s tvrdením
žalovaného, že mu žalobca neumožnil vyzdvihnúť tento materiál zo staveniska, resp. z jeho skladu.
Súd prvej inštancie na tieto skutočnosti dal odpoveď v bode 68 odôvodnenia. K vyššie uvedeným
pripomienkam odvolacieho súdu, ako aj k obrane a námietkam žalovaného považoval súd za potrebné
opätovne uviesť, že žalobca dôvodne odstúpil od zmluvy o dielo (námietky žalovaného v tomto smere

vyhodnotil aj krajský súd ako neopodstatnené) a rovnako z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že
pohľadávka žalobcu voči žalovanému je preukázaná a dôvodná. Na základe vykonaného dokazovania
dospel súd k záveru, že započítacia námietka žalovaného je však dôvodná len do tej výšky, v ktorej
už súd žalobu žalobcu zamietol. V prevyšujúcej časti nebola zo strany žalovaného opodstatnenosť
započítacej námietky preukázaná. Odvolací súd pri svojich úvahách vychádzal z predpokladu, že
žalovaný žalobcovi na stavenisku odovzdal materiál, ktorý mal žalovaný následne na stavbe zabudovať.

Žalovaný však nepreukázal, že by žalobcovi na stavbe odovzdal nejaké konkrétne množstvo materiálu
a že by tak v zmysle § 455 Obchodného zákonníka prešlo na žalobcu nebezpečenstvo škody na tomto
materiáli. Súd nespochybňuje skutočnosť, že žalovaný si doviezol na stavenisko nejaký vlastný materiál
v množstve, ktoré presne v priebehu dokazovania jednoznačne neustálil, avšak bez toho, že by ho
odovzdal žalobcovi. Stavenisko nebolo strážené a žalovaný o tejto skutočnosti vedel. Žalobca tak nemal

povinnosť zabezpečiť ochranu tohto materiálu pred tým ako sa mal zabudovať do predmetnej stavby. Ak
žalobca odišiel zo stavby, mal tovar zabezpečiť pred jeho poškodením, prípadne odcudzením. Žalovaný
však v priebehu dokazovania nepredložil žiadne dôkazy ako bol uskladnený predmetný materiál pred
odchodom jeho pracovníkov zo staveniska. Žalovaný o svoj materiál nejavil záujem ani po odstúpení
od zmluvy, hoci mu bolo zrejme, že na predmetnej stavbe zanechal svoj nezabudovaný materiál. Nie

je ničím preukázané tvrdenie žalovaného, že mu žalobca odmietol vydať takýto jeho materiál. Opak
bol preukázaný, a to v tom smere, že žalobca žalovaného vyzýval na prevzatie materiálu. Nemôže
požívať právnu ochranu a musí byť vyhodnotený ako v rozpore s poctivým obchodným stykom taký
postup žalobcu (pozn. KS: správne žalovaného) keď odíde zo stavby čo má za následok odstúpenie
od predmetnej zmluvy o dielo, nejaví záujem o svoj materiál a až v priebehu konania začne v rámci

započítacejnámietkyuplatňovaťnazapočítaniehodnotutohtosvojhotovaruvočižalovanému(pozn.KS:
správne žalobcovi), ktorému svojim prístupom k plneniu, resp. neplneniu svojich zmluvných povinnosti
spôsobil značné problémy, a začne prenášať zodpovednosť na žalobcu za tento materiál. Na tomto
mieste je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno vo vzťahu k nárokom žalovaného uplatneným na
započítanie, zaťažuje práve žalovaného. Vykonaním dokazovaním však nebolo preukázané, že by

žalobca vo vzťahu k nepoužitému materiálu žalovaného porušil nejakú svoju zmluvnú alebo zákonnú
povinnosť, a teda nie je splnený jeden zo základných predpokladov vzniku prípadnej zodpovednosti
žalobcu za prípadnú škodu na tomto materiáli. Bol to práve žalovaný, ktorý porušil povinnosť zo zmluvy
o dielo a z dôvodu porušenia jeho zmluvnej povinnosti žalobca dôvodne odstúpil od zmluvy o dielo. Vo
vzťahu k materiálu dodanému na stavbu žalovaným je potrebné na doplnenie zdôrazniť, že tento nebol

pre ďalšie dielo použiteľný (vzhľadom na nového dodávateľa, viď potvrdenie p. K.). Keď žalovaný tovar
žalobcovi neodovzdal a žalobca tento tovar od žalovaného nikdy neprebral a následne o tento tovar po
odstúpení od zmluvy nejavil záujem, musel si žalovaný byť vedomý možných rizík, ktoré tu boli vo vzťahu
k tomuto tovaru, keďže mal vedomosť, že stavenisko nebolo strážené, že uplynutím času materiál
exspiruje, a preto nemohol tieto riziká, túto zodpovednosť prenášať na žalobcu. Ten predsa nemôže

niesť zodpovednosť za materiál, ktorý mu nebol na stavbe nikdy odovzdaný. Pokiaľ žalovaný neurobil
taký dlhý čas po zrušení zmluvy žiadne kroky, smerujúce k tomu, aby si zostatok materiálu zabezpečil,
nemôže nečinnosť žalovaného byť pripísaná na ťarchu žalobcu, a to aj s prihliadnutím na charakter
stavby. Išlo o veľkú stavbu s množstvom podlaží, na ktorej vykonávalo práce množstvo dodávateľov a
subdodávateľov a je zrejme, že „opustený“ materiál patriaci žalovanému mohol spôsobovať prekážky

pri postupe ďalších stavebných prác. Je preto logické, že po exspirácii tohto tovaru bolo v záujme
či už žalobcu, prípadne iných subdodávateľov alebo priamo investora, aby takýto tovar bol zo stavby
odstránený a riadne ako odpad zlikvidovaný. To čo sa skutočne stalo s týmto materiálom nebolo v
priebehu dokazovania preukázané, čo je však v priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti spôsobené
vyššie popísaným prístupom žalovaného k svojmu materiálu, resp. jeho nečinnosťou vo vzťahu k tomuto

materiálu po zrušení zmluvy.
Pokiaľ ide o hodnotu vykonaných prác v súvislosti so zabudovaním materiálu do stavby a hodnotou tohto
zabudovaného materiálu, súd prvej inštancie uviedol, že nebolo zo strany žalovaného preukázané, že by
táto hodnota prevyšovala sumu, ktorú uznal samotný žalobca a v rozsahu ktorej súd už žalobu zamietol.Objektívne to prípadne mohlo ozrejmiť už len vykonané znalecké dokazovanie, ktoré však žalovaný
zmaril nezaplatením preddavku a z tohto dôvodu potom nemohol súd toto znalecké dokazovanie s
poukazom na ust. § 253 CSP vykonať a jeho výsledky použiť pri posúdení dôvodnosti nároku žalobcu

uplatnenému na započítanie.

18. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania uložením povinnosti
predložiť žalobcom originál zmluvy o dielo, uzavretej medzi sporovými stranami, keďže vzhľadom na
ustálenie skutočnosti, že došlo zo strany žalobcu k platnému odstúpeniu od predmetnej zmluvy o dielo,

vykonanietakéhotodôkazuužnebolopotrebné. Zároveňsúdzamietolajnávrhžalovanéhonavypočutie
svedkov L. a M. G., keďže ich výsluch, bez vykonania znaleckého dokazovania, by neprispel k riadnemu,
úplnému, jednoznačnému ustáleniu nárokov žalobcu (pozn. KS: správne žalovaného) uplatnených na
započítanie - hodnoty vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčastí. Tento návrh súd zamietol
aj s prihliadnutím na zásadu sudcovskej koncentrácie konania.

19. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov tohto konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 3 CSP. Podľa pomeru úspechu žalobcu vo veci rozhodol súd
o náhrade trov tohto konania tak, že priznal žalobcovi voči žalobcovi (pozn. KS: správne žalovanému)
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46 %, pričom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu
žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po

právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný proti všetkým jeho výrokom, v celom
rozsahu CSP, zákonov SR ako aj Európskeho spoločenstva. Podanie odvolania odôvodnil odvolacími
dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP.

V odvolaní uviedol, že dňa 06.02.2013 ukončil svoju živnosť z dôvodu donútenia organizovanou
skupinou – mafiou (v rámci podozrenia).

21.Vúvodeodvolaniauviedol,ženebolpoučenýzostranysúduosvojichprávach,čímdošloknarušeniu
rovnocenného postavenia účastníkov. Nebol mu pridelený advokát zo strany Centra právnej pomoci

(CPP),pričomsúdsastýmtonijakonevysporiadal,pričomfavorizovalibažalobcuaporušiljehozákonné
práva na rovnocenné postavenie účastníkov a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“).

22. Žalovaný nesúhlasil s postupom zákonného sudcu t.j. súdu, ktorý ho neoslobodil od súdnych
poplatkov, čo považoval za ďalšie verejné vydieranie (v rámci podozrenia). Takisto namietal, že zákonný
sudca sa mu nedovolil plne vyjadriť na pojednávaní dňa 23.03.2023 a dokonca ho obvinil, že robí
prieťahy v konaní.

23. Žalovaný ďalej nesúhlasil s postupom súdu v prípade neoslobodenia od súdnych poplatkov, keďže
ostatné súdy ho už približne 15 rokov oslobodzujú a nikto si ho nedovolil neoslobodiť. Súd ho neoslobodil
a zakázal mu aj sa odvolávať. Poukazoval zo strany súdu na marenie rozsudku sp. zn. 12C/75/1999
t.j. rozsudok o bezpodielovom vlastníctve, a na nezákonný postup súdu, ktorý požadoval doklady od
jeho manželky.

Tvrdil, že súd sa nevysporiadal s jeho návrhom na predvolaní N. I., riaditeľa pobočky CPP v Prešove,
N. O. K. riaditeľky Centra právnej pomoci, ako aj dozorujúceho orgánu Ministerstva spravodlivosti.
Takisto zákonný sudca, ako aj odvolací súd obmedzili jeho práva zaručené Ústavou SR rozhodnutím,
ktoré nebolo dostatočne zdôvodnené a podložené, takisto sa nevysporiadal súd s blokáciou jeho
nehnuteľností a sám žalobca sa usvedčil s prepojením na organizovanú zločineckú skupinu – mafiu

(v rámci podozrenia). Žiadal odvolací súd (pričom bližšie nešpecifikoval aké rozhodnutie má byť
preskúmané), aby zdôvodnilo súčasný stav, keď vydaným predbežným opatrením získali vlastnícke
právo iné osoby, ako je osoba žalovaného a žalovaný prestal byť vlastníkom nehnuteľností bez toho,
aby mohol situáciu ovplyvniť a súd nechránil jeho práva garantované ústavou, keďže kto sa dozvie
o trestnom čine a nepodá trestné oznámenie dopúšťa sa nezákonného konania.

24. Žalovaný uviedol, že trval na znaleckom posudku z odboru stavebníctva avšak táto jeho žiadosť
bola zo strany súdu nezákonným spôsobom zamietnutá a to až verejným závažným vydieraním (v rámci
podozrenia) a nevykonal dokazovanie nariadené vyšším súdom. Súd ničím nedokázal, že žalovaný máfinančné prostriedky, lebo uznesením ktoré vydal a proti ktorému sa nemôže odvolať, podal nespočetné
sťažnosti, ktoré boli odignorované.

25. V podanom odvolaní žalovaný rozsiahlo namietal s poukazovaním na predchádzajúce rozhodnutie
odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie sa s právnym názorom vysloveným súdom vyššej inštancie
nenáležite vysporiadal, pričom citoval jednotlivé pasáže z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu. Dopodrobna sa zaoberal jednotlivými tvrdeniami súdu prvej inštancie a s týmito nesúhlasil.

26. Prvoinštančný súd konštatoval, že dňa 21.08.2006 uzavrel žalobca ako objednávateľ diela so
žalovaným ako zhotoviteľom diela Zmluvu o dielo č. 7/2006. Žalovaný uviedol, že podľa súčasného
existujúceho dôkazného stavu ide jednoznačne o nepravdivé tvrdenie, keďže súčasťou súdneho spisu
sú dva originálne exempláre Zmluvy o dielo č. 7/2006 uzatvorenej medzi žalovaným a žalobcom
preukázateľne dňa 06.09.2006. Žalovaný zároveň poukázal, že okrem týchto originálov sa v spise
nachádzali len kopírované, resp. skenované, resp. inak upravované právne irelevantné listiny, ktoré

pripomínajú podobu Zmluvy o dielo č. 7/2006, avšak s iným dátumom údajného uzatvorenia, pričom
zmluvou nie sú a nikdy neboli. Z právneho a dôkazného hľadiska sú tieto listiny neprijateľné pre
existenciu plnohodnotného originálneho dôkazu, ktorý je v rozpore (minimálne pokiaľ ide o dátum
uzatvorenia) s kopírovanými listinami predloženými žalobcom. Žalobca tieto kópie vydával za riadne
existujúcu zmluvu, avšak ani napriek tomu, že žalovaný navrhol, aby žalobca bol povinný predložiť

originály ním dokladaných kópií, a napriek enormnej dĺžke celého súdneho konania, žalobca nevedel
podložiť kópie relevantnými originálmi do dnešného dňa. Žalovaný preto namietal, že je neprijateľné
a nespravodlivé, aby súd prijal a uprednostnil ako dôkaz irelevantný kopírovaný exemplár pred
nepopierateľne originálne vyhotoveným dokumentom.

27. Následne súd konštatoval, že žalovaný nedodržal termín zahájenia prác dohodnutých v zmluve
(34. týždeň 2006) a nastúpil na vykonanie prác až 11.09.2006. Žalovaný uviedol, že nie je zrejmé, z
čoho súd vychádzal, okrem ničím nepodložených tvrdení žalobcu. Poukázal, že 34. týždeň roka 2006
pripadol na 21.-27.08.2006, pričom originál Zmluvy o dielo č. 7/2006 pochádza zo dňa 06.09.2006
a aj právne irelevantné kópie majú dátum uzatvorenia až 25.08.2006. Objednávateľ teda nemohol

spravodlivo požadovať od zhotoviteľa, aby práce započal skôr, než s ním dohodol podmienky zmluvy.
Z existujúceho dôkazného stavu je nanajvýš zrejmé, že podmienky zmluvy boli stanovené zo strany
objednávateľa úmyselne v neprospech zhotoviteľa a absolútne neplatne a irelevantne vzhľadom na
skutočný dátum uzatvorenia zmluvy. Z celého počínania žalobcu a existujúceho dôkazného stavu je
zrejmé,kčomusmerovaloúsiliežalobcu.Najprvdoorigináluzmluvyuviedolvčasepodpísaniazmluvyuž

neplatnýtýždeňprezapočatieprácapotomnasúddoložilibakópiučohosi,čomápripomínaťpredmetnú
zmluvu, avšak s pozmeneným dátumom jej uzatvorenia. Originály predmetnej zmluvy s dátumom
uzatvorenia 06.09.2006 podľa žalovaného jednoznačne vypovedajú o skutočnom cieli žalobcu, ktorým
nemala byť realizácia dohodnutého diela, ale príprava podmienok na to, aby sa mohol v budúcnosti
na žalovanom obohatiť (napr. namietaním údajného nedodržania termínu nástupu). Žalovaný uzavrel,

že takéto existujúcim dôkazným stavom preukázateľne zlomyseľné konania žalobcu, nemajú právo na
požívanie akejkoľvek právnej ochrany.

28. Žalovaný poukázal na ustanovenie originálu Zmluvy o dielo č. 7/2006 v bode č. 4.2 a uviedol, že
žalobca v celom konaní nepredložil žiaden relevantný protokol o odovzdaní staveniska alebo o jeho

prevzatí žalovaným alebo osobou splnomocnenou pred termínom 11.09.2006, ani dôkaz o tom, že by
pred týmto termínom žalovaného vyzýval k prevzatiu staveniska. Nebolo teda preukázané, že by sa
žalovaný vyhýbal prevzatiu staveniska z vlastnej viny, ani že by odovzdanie staveniska alebo započatie
prác bolo posunuté z viny žalovaného.
Žalovaný zdôraznil, že zápis zo stavebného denníka z 11.09.2006 (č.1. spisu 94) svedčí o tom, že

stavenisko nebolo ani v tejto dobe celkom pripravené investorom, spoločnosťou UNI-INTER-RAP, k
realizácii podláh (mali sa opraviť rizikové miesta). Žalovaný zároveň uviedol, že v bode 7.1 predmetnej
zmluvy sa žalobca zaviazal predložiť technickú dokumentáciu, ktorá mala byť súčasťou zmluvy, avšak
nahliadnutím do originálov zmluvy možno bezpochyby zistiť, že žalobca si túto povinnosť nesplnil,
pričom žalobca nedokázal technickú dokumentáciu doložiť ani počas deviatich rokov súdneho konania.

Z uvedeného možno konštatovať, že termín odovzdania staveniska sa podľa reálne existujúceho
skutkového stavu neudial skôr ako 11.09.2006 a žalovaný pred uvedeným termínom ani nebol
vyzývaný. V zmysle bodu č. 4.2 Zmluvy o dielo č. 7/2006 preto treba prípadné meškanie objednávateľa
s odovzdaním staveniska zohľadniť pri posunutí termínu dokončenia (a teda aj realizácie) práczhotoviteľom. Namietal, že je neprijateľné a nespravodlivé preniesť zodpovednosť za riadne započatie
prác na zhotoviteľa, ak objednávateľ preukázateľne neposkytol súčinnosť podľa zmluvy (chýbajúca
technická dokumentácia) a neumožnil realizovať dielo včas tým, že včas neodovzdal a nepripravil

stavenisko.

29. Žalovaný označil za zarážajúce, že súd tvrdil, že od 13.09.2006 žalovaný v prácach nepokračoval,
žalobca nebol informovaný a pokusy o kontakt boli neúspešné, pričom ako dôkaz bola použitá kópia
údajného e-mailu zo dňa 21.09.2006. Už samotná existencia tejto komunikácie by svedčila o tom, že

žalobca bol kontaktovaný a informovaný a že žalovaný prejavil vôľu pokračovať v diele. Zároveň tento
e-mail podľa žalovaného nevypovedá o tom, že by žalovaný označil dĺžku omeškania od 13.09.2006,
hovorí len o momentálnych problémoch, a teda 21.09.2006, pričom takéto zdržanie by nemalo vplyv
na včasnú realizáciu diela. Ďalej dodal, že žalobca predložil aj svoj vlastný e-mail zo dňa 21.09.2006,
ktorý hovoril o zahájení objednaných prác a obsahoval zásielku nových exemplárov zmluvy o dielo, čo
podľa žalovaného ukazuje účelové manipulovanie dokladaním dôkazov bez overenia pravosti súdom.

Považoval za rozporuplné, ak žalobca dňa 21.09.2006 zasielal Zmluvu o dielo „zo dňa 28.08.2006“
a súčasne žiadal o jej ratifikáciu, keď podľa kópií mala byť ratifikovaná 25.08.2006 a podľa originálu
06.09.2006. Súd sa s rozpormi ani po mnohých rokoch nijako nevysporiadal a ani neuviedol, odkiaľ
dospel k dátumu 13.09.2006. Namietal, že neexistuje právne relevantný dôkaz, že by žalovaný práce
nevykonával od 13.09.2006, ani napr. písomná výzva žalobcu domáhajúca sa nástupu v období

13.09.-21.09.2006, a preto ide len o účelové tvrdenia žalobcu a právne relevantne nepodložené
domnienky súdu.

30. Ďalej žalovaný uviedol, že dňa 24.09.2006 po príchode na stavenisko pracovníci žalovaného
zistili poruchu stroja, ktorý bol predtým v bezvadnom stave, s podozrením z úmyselného poškodenia

alebo elektrického skratu. Túto skutočnosť ihneď telefonicky oznámili žalovanému, ako aj prítomnému
stavbyvedúcemu i zástupcovi investora, ktorí však odmietli spísať záznam. Svedok p. A. I. podľa
žalovaného potvrdil, že informoval žalobcu, avšak žalobca sa k spísaniu záznamu nedostavil, hoci sa v
zmluve v bode 10.4 zaviazal k pravidelnej kontrole stavebného denníka a vyjadrovaniu sa k zápisom.
Preto bolo zabezpečené potvrdenie policajného orgánu, predložené ako dôkaz, pričom žalobca odmietal

podpisovať stavebný denník a nevyjadril sa ani k zápisom.

31. Žalovaný poukázal na list spoločnosti UNI-INTER-RAP z 25.09.2006 adresovaný žalobcovi (č.1. 55),
podľa ktorého pracovníci žalobcu poškodili rozvodnú skriňu, čo si vyžiadalo opravu. Z toho žalovaný
vyvodil dôvodnosť podozrenia a zároveň uviedol, že žalobca neposkytoval elektrinu, k čomu sa zaviazal

zmluvou. Žalovaný doplnil, že výpoveďami svedkov na pojednávaniach 12.06.2008 a 08.07.2008 bolo
potvrdené, že k prerušeniu prác nedošlo z viny žalovaného, keďže nastali okolnosti brániace realizácii
diela, ktoré žalovaný nemohol predvídať ani bez súčinnosti žalobcu odstrániť (porucha elektroinštalácie).
Žalobca proti existujúcim dôkazom nepostavil žiaden iný dôkaz, že porucha bola odstránená a súčinnosť
poskytnutá riadne a včas. Aj keby sa pripustilo zavinenie poruchy na jeho strane, zmluva neobsahovala

členenie diela na čiastkové plnenia a do termínu ukončenia diela v 42. týždni (16.-22.10.2006) zostávali
ešte 4 týždne. Aj pri pôvodnom termíne 39. týždeň (25.09.-01.10.2006) by zostával do konca realizácie
celý týždeň. Žalovaný preto uviedol, že dňa 24.09.2006 sa neomeškával s realizáciou predmetného
diela ani o deň. Zároveň uviedol, že žalobcovi oznámil skutočnosť prerušenia prác, pričom protokol o
opravestrojapoukazujenaopravuaž03.10.2006,čožalovanýnemoholovplyvniť,avšakoznámilúmysel

pokračovať, čo žalobca nepoprel ani nevyvrátil.

32. Žalovaný zdôraznil, že súd nesprávne vyvodil záver o omeškaní žalovaného a o odstúpení žalobcu
ku dňu 29.09.2006 podľa čl. 13.3 písm. a) „zmluvy zo dňa 25.08.2006“, keďže po prvé, neexistuje právne
relevantný dôkaz o zmluve zo dňa 25.08.2006, a po druhé, súd ignoroval článok 4.2 právne relevantného

originálu zo dňa 06.09.2006 a tiež čl. 13.3 písm. a) o neposkytnutí spolupôsobenia objednávateľa
zhotoviteľovi (neposkytnutie technickej dokumentácie, neskoré odovzdanie staveniska, neposkytnutie
odbytového rozpočtu a adekvátneho vecného finančného plánu, znefunkčnenie elektrickej rozvodnej
skrine zamestnancami žalobcu a neposkytnutie súčinnosti pri spísaní udalosti). V priamom rozpore s
tvrdením súdu o odstúpení dňa 29.09.2006 je žalobcom predložený (ním tvrdený) e-mail z 29.09.2006,

ktorým žalobca oznamuje zabezpečenie náhradného technického zariadenia a žiada žalovaného, aby
oznámil buď záujem odstúpiť od zmluvy, alebo termín nástupu. Žalovaný uviedol, že nejde o platné
odstúpenie, ale o nesprávny záver súdu, ktorý nerešpektoval existujúci dôkazný stav.33. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca sám priznal vo výpovedi dňa 11.12.2007, že ešte dňa 05.10.2006
zaslal žalovanému posledný list na vyjadrenie, kedy nastúpia na stavbu, čo je v rozpore s tvrdením
o odstúpení dňa 29.09.2006. Právne relevantným dôkazom odstúpenia môže byť jedine písomné

doručenie do rúk oprávnenej osoby, a to preukázateľným a jednoznačným spôsobom (aj vzhľadom na
článok 14.9 zmluvy). Kópie e-mailovej komunikácie bez potvrdenia oboma stranami nie sú relevantným
a platným dôkazom o platnom odstúpení. Žalovaný uviedol, že žalobca nevie preukázať doručenie
inak ako listom zo dňa 21.12.2006, doručeným dňa 03.01.2007, pričom aj dôvody žalobcu sú podľa
žalovaného neopodstatnené, keďže k omeškaniu v namietanom čase nedochádzalo. Žalovaný doplnil,

že zo spisu vyplýva aj kópia e-mailu, podľa ktorej žalovaný reagoval na výzvu žalobcu z 05.10.2006
e-mailom z rovnakého dňa a oznámil, že je schopný a ochotný pokračovať v diele dňom 09.10.2006.
Žalovaný uzavrel, že žalobca nemal právo odstúpiť od Zmluvy o dielo č. 7/2006 z dôvodu omeškania
na strane zhotoviteľa, ku ktorému preukázateľne nedošlo, a prípadné odstúpenie možno považovať za
svojvoľné a nedôvodné s právnymi konzekvenciami podľa príslušných ustanovení podľa Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka.

34. Žalovaný uviedol, že ak žalobca dňa 02.10.2006 uzatvoril zmluvu na rovnaké dielo s iným
dodávateľom bez existencie právne relevantného odstúpenia a bez dôkazu o riadnom odovzdaní a
prevzatí uskutočnenej časti diela, žalobca plne zodpovedá za všetky škody a zásahy spôsobené
iným zhotoviteľom na časti diela realizovanej žalovaným. Preto je právne neprípustné a nespravodlivé

prijať tvrdenia žalobcu o technickej nedostatočnosti alebo chybnosti pôvodného diela a priznať
náhradu za údajné „opravy“, keď žalobca právne relevantne nedokázal, že dielo vykazovalo vady pred
zásahom ďalšieho zhotoviteľa. Navyše v elektronickej komunikácii ani v liste z 21.12.2006 (doručenom
03.01.2007) nie je zmienka o konkrétnych technických závadách.

35. Žalovaný zhrnul, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané uzatvorenie Zmluvy o dielo
dňa 25.08.2006, keď takýto právne relevantný dôkaz v spise chýba, a zmluva bola podľa originálov
platne uzatvorená dňa 06.09.2006. Žalovaný uviedol, že zmluva obsahuje ustanovenie článku 4.2,
ktoré umožňovalo odvíjať termín zhotovenia diela od odovzdania staveniska objednávateľom, ako aj
ustanovenia o povinnosti objednávateľa na súčinnosť so zhotoviteľom, ktoré žalobca nedodržal a súd

ani žalobca ich nevzali do úvahy. Žalovaný tiež namietal, že článok 14.9 odporuje názoru súdu, že
žalobca mohol odstúpiť pre tzv. nepodstatné porušenie povinnosti spočívajúce v nereagovaní na e-
mail, keďže ani zmluva ani Obchodný zákonník neuvádzajú, že nereagovanie na e-mailovú komunikáciu
je porušením zmluvy. Žalovaný označil za pomýlený aj názor súdu, že preddavková faktúra dokazuje
uzatvorenie zmluvy, keď pojem „preddavková“ a štandardný obchodný postup umožňujú prijať zálohu

ešte pred ratifikáciou konkrétnych podmienok zmluvy.

36. Žalovaný opätovne uviedol, že prvoinštančný súd aj odvolací nerešpektoval skutkový stav, vychádzal
z nesprávnych zistení založených na ničím nepodložených vlastných tvrdeniach a ignoroval exaktné
originálne dôkazy, čo označil za veľmi závažnú skutočnosť. V nadväznosti na to žalovaný uviedol, že

zo zmluvy medzi žalobcom a ďalším zhotoviteľom (F. K.) vyplýva, že rozsah diela tvorili podlahy len
do siedmeho nadzemného podlažia, teda predmetom zmluvy už nie sú nadzemné podlažia č. 8, 9, 10,
11. Uviedol, že žalobca nevedel doložiť vierohodným dôkazom, že by tieto podlažia čo i len čiastočne
realizoval iný subjekt, a preto pri preukázateľnej existencii Zmluvy o dielo č. 7/2006 a pri neexistencii
iného dôkazu je dostatočne preukázané, že podlahy na podlažiach 8.-11. tvoria časť diela, ktorou sa

žalobca obohatil.

37. Žalovaný zároveň namietal spôsob určenia hodnoty diela. Súd ustálil rozsah upotrebeného materiálu
a dodaných prác podľa špecifikácie žalobcu, ktorý nie je odborníkom na stavebné činnosti tohto druhu,
nedisponuje adekvátnym vzdelaním technického smeru a nerozumie technickej špecifikácii stavebných

diel. Nie je zrejmé, na základe ktorých objektívnych prepočtov súd prijal špecifikáciu žalobcu, najmä
keď žalobca nedoložil relevantnú technickú dokumentáciu, z ktorej by bolo možné overiť skutočnú
výmeru zrealizovaného diela. Žalovaný tiež uviedol, že súd neoveril obvyklé ceny materiálu v danom
čase a mieste, nezohľadnil cenu dopravy z Nemecka na územie SR a nerešpektoval ustanovenia
daňového zákona, keď prijal reálnu hodnotu diela vyčíslenú bez DPH, čo žalovaný považuje za krátenie

dane z pridanej hodnoty. Žalovaný uviedol, že navrhol vykonať dokazovanie výpočtom znalca z odboru
stavebníctva, avšak súd to odmietol ako nákladné a nehospodárne a údajne objektívne nemožné, čo
žalovaný ako inžinier – technológ nepovažuje za správne, kompetentné a pravdivé tvrdenie.38.Napokonžalovanýuviedol,žesúdsanevysporiadalsotázkoužalovanýmpreukázateľnedodanéhoa
žalobcom nepopieraného materiálu, ktorý nebol zabudovaný do diela, ale žalobca sa ním obohatil. Z listu
spoločnosti UNI-INTER-RAP zo dňa 06.11.2006 podľa žalovaného vyplýva, že na stavenisku zostalo

40 ton materiálu Knauf, ktorý žalobca nezabezpečil, žalovanému po 02.10.2006 neumožnil pokračovať
ani vstúpiť na stavenisko a materiál nevydal ani neodstránil ani nezabezpečil proti poškodeniu. Pritom
žalobcameniltvrdeniaouskladneníalikvidácii,predkladalrozporuplnédôkazy(faktúrazazneškodnenie
komunálneho odpadu 6,87 t v inom okrese), a nepreukázal, že umožnil žalovanému materiál odviezť,
že exspiroval v tvrdenom čase, že bol zákonne zlikvidovaný alebo speňažený. Žalovaný poukázal na

špecifikáciu nárokov a návrh na doplnenie dokazovania zo dňa 20.11.2009, kde na str. 4/6 vyčíslil
hodnotu materiálu Knauf Largo FE50, pričom toto vyčíslenie žalobca ani súd právne relevantne
nevyvrátili a súd nezdôvodnil, prečo nevzal do úvahy započítanie ceny materiálu spolu s hodnotou
drevených paliet a hodnotou dopravy. Uzavrel, že dôkazy žalobcu sú účelové s cieľom obohatiť sa na
žalovanom a žalovaný sa cíti byť rozhodnutím súdu prvej inštancie poškodený.

39. V podanom odvolaní žalovaný takisto rozsiahlo poukazoval na svoje podozrenia prepojenia
niektorých sudcov s organizovanými skupinami, ktoré profitujú na úkor štátu.

40. Žalovaný v podanom odvolaní nesúhlasil ani s výrokom II. napadnutého rozsudku. Bol toho názoru,
že do úvahy prichádza moderačné právo súdu, nakoľko existujú dôvody hodné osobitného zreteľa

a výnimočné okolnosti, tak ako ich definuje ust. § 257 CSP.
Dodal, že jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú
prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď jedna strana sporu
si nemôže dovoliť advokáta. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a
iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť

k záveru, že jednoznačne žalovanému patrí pridelenie pána advokáta (t.č. pridelený CPP), a to práve
s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pridelenie advokáta CPP,
najspravodlivejšie vystihuje charakter tohto sporu.
Na druhej strane sa nepriznanie náhrady trov konania nijako negatívne neprejaví v majetkovej sfére
žalobcu, ktorý je právnickou osobou. Žalobcu zastupuje právnik, všeobecne a nie len v tomto spore –

nejedná sa teda o mimoriadne výdavky na právne služby, ale výdavky na právne služby sú súčasťou
bežných a nie kapitálových výdavkov žalobcu.

41. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie, alebo aby sám vykonal navrhnuté dôkazy, vec sám posúdil a vo veci rozhodol

v zmysle platných právnych noriem. Žiadal, aby súd zaviazal žalobcu zaplatiť trovy konania.

42. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalovaného napriek jeho obsiahlosti, nie
je dôvodné. Žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne skutočnosti, týkajúce sa merita veci, s ktorými
by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a žiadny zo žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov nie

je daný. Podotkol, že v konaní sa jedná v poradí už o ďalší rozsudok súdu prvej inštancie, pričom
súd prvej inštancie v tomto konaní pred vydaním rozsudku zameral svoje dokazovanie smerom
vyplývajúcim zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Cob/30/2017. Odvolací
súd v zrušujúcom uznesení jednoznačne konštatoval, že žalobca dôvodne odstúpil od zmluvy o
dielo (námietky žalovaného v tomto smere vyhodnotil aj krajský súd ako neopodstatnené) a rovnako

z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému je preukázaná a
dôvodná. S poukazom na uvedené sú všetky obsiahle námietky žalovaného v odvolaní v tomto
smere bezpredmetné, nakoľko boli už opakovane vyhodnotené aj odvolacím súdom ako nedôvodné.
Konajúci súd v súlade so zrušujúcim uznesením zameral rozsah dokazovania výlučne na otázku
dôvodnosti započítacej námietky žalovaného voči pohľadávke žalobcu, a dospel k záveru o dôvodnosti

započítacej námietky v rozsahu 5.077,77 eur, ktorý rozsah bol zohľadnený čiastočným zamietnutím
žaloby v predchádzajúcom rozsudku. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že
započítacia námietka žalovaného nie je dôvodná vo vyššom rozsahu, než je už uvedená a zohľadnená
suma 5.077,77 eur, a preto nárok žalobcu voči žalovanému čo do istiny predstavuje sumu 13.510,82 eur.
K námietkam žalovaného, nesúvisiacim s meritom veci, ktorých je v odvolaní žalovaného väčšina a

ktorými žalovaný zahlcuje súdy, žalobca uviedol, že tieto považuje za nezmyselné, nedôvodné, bez
vplyvu na merito veci a považuje ich za snahu žalovaného naťahovať súdne konanie.
Žalobca za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného vo vzťahu k priznanému nároku žalobcovi na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 46 %. Žalovaný sa v odvolaní domáha aplikácie § 257CSP, ktoré upravuje možnosť nepriznania náhrady trov konania úspešnému účastníkovi výnimočne, z
dôvodov hodných osobitného zreteľa. V posudzovanom prípade však žiadny dôvod hodný osobitného
zreteľa na strane žalovaného daný nie je, a takýto dôvod nevyplýva ani z charakteru konania, keďže

predmetnom konania je obchodnoprávny nárok žalobcu voči žalovanému, ktorý vznikol pri výkone
podnikateľskej činnosti sporových strán.

43. Žalovaný v odvolacej replike a žalobca v odvolacej duplike zotrvali na svojich argumentoch
uvedených vo veci.

44. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie žalovaného,
ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie
ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

45. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

46. Žalovaný podal vo veci veľmi rozsiahle odvolanie, ktoré nekoncentroval iba na prejednávanú vec,

ale sústredil sa na otázky reformy súdnictva ako aj na výkon spravodlivosti z kresťanského hľadiska,
ktorého sa týkala prevažná časť odvolania.

47. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h)
CSP. Odvolací súd zastáva názor, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

48. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd primárne upriamuje pozornosť žalovaného na
zodpovednosť odvolateľa za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov a nato nadväzujúcu principiálnu
viazanosť odvolacieho súdu takto formulovanými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd
nemôže (princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti súdneho konania) za odvolateľa

(resp. za sporovú stranu) z vlastnej iniciatívy dotvoriť prípadne vymyslieť právnu argumentáciu slúžiacu
na spochybnenie záverov súdu prvej inštancie.

49. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný
procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva,

a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

50. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a

ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

51. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

52. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne

posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán

sporu). Použitie správneho ustanovenia, ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke
treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

53. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto

napadnuté rozhodnutie preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a
inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací
súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil.

54. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z konania
pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver
nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

55. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie predmetný spor riadne prejednal, strany

sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k
jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie
na základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre
meritórne rozhodnutie, rozhodnutie riadne odôvodnil, teda vykonal a riadne vyhodnotil prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na

samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci.

56. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné otázky z hľadiska
rozhodnutia vo veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na
základe ktorej dospel k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné

zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď aj na
odvolacie námietky žalovaného, keďže tieto už boli uplatnené aj v konaní pred súdom prvej inštancie.

57. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné:

58. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že strany sporu uzavreli platnú Zmluvu o dielo dňa
25.08.2006, pričom táto zmluva zanikla účinným odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu ku dňu
29.09.2006. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca oznámil žalovanému elektronickou formou dňa
29.09.2006, že pokiaľ toho istého dňa do 16.30 hod. nedostane od žalovaného písomné stanovisko

o konkrétnom nástupe na objednané práce, že odstupuje od zmluvy. Takisto nebolo sporné, že žalovaný
na túto výzvu nereagoval.

59. Podľa názoru odvolacieho súdu nemá právny význam, či bola zmluva podpísaná dňa 25.08.2006
alebo 06.09.2006, ani skutočnosť, že žalobca odstúpil od zmluvy aj listom zo dňa 25.12.2006. Pre

dané konanie je podstatné, že od uzavretej zmluvy o dielo žalobca účinne odstúpil ku dňa 29.09.2006
a to v dôsledku absolútnej pasivity žalovaného, ktorý nereagoval na jeho výzvu a neoznámil v lehote
stanovenej žalobcom, kedy znova začne s vykonávaním diela.

60. Pokiaľ ešte ide o námietku žalovaného, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že strany

sporu uzavreli zmluvu o dielo dňa 25.08.2006, a že táto zmluva nezanikla odstúpením od zmluvy dňa
29.09.2006 na základe relevantne nepodloženého e-mailu a rovnako ničím nezdokladovanej kópie listu
bez relevantnej doručenky, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie predchádzajúceho
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu č. k. 1Cob/73/2010-451 zo dňa 26.04.2011. V tomto
rozhodnutí, na stranách 9 a 10, podrobne odvolací súd uviedol dôvody, pre ktoré dospel k záveru,

že účastníci platne uzavreli Zmluvu o dielo dňa 25.08.2006, ako aj dôvody, pre ktoré táto zmluva
zanikla účinným odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu ku dňu 29.09.2006. Zároveň sa podrobne
zaoberal e-mailovou a písomnou korešpondenciou účastníkov, ku ktorej došlo v období od 27.09.2006
do 05.10.2006. Odvolací súd preto v tomto rozhodnutí nepovažoval za potrebné opätovne reprodukovaťodôvodnenie predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia, keďže sa stotožnil so skutkovým a právnym
záverom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o dielo bola účastníkmi
platne uzavretá dňa 25.08.2006 a zanikla okamihom, keď sa žalovaný o prejave vôle žalobcu, ktorým

od nej odstupuje, dozvedel, respektíve časovým okamihom, ku ktorému žalobca viazal vznik svojho
prejavu vôle o odstúpení od zmluvy, teda dňa 29.09.2006 o 16:30 hod. S poukazom na uvedené odvolací
súd uzavrel, že námietky žalovaného smerujúce k posunutiu dátumu uzavretia zmluvy o dielo, ako aj k
dôvodom a času jej vypovedania, sú neopodstatnené.

61. Pre rozhodnutie vo veci je podstatné, že strany si v Zmluve o dielo dohodli dôvody pre odstúpenie
od zmluvy inak, než sú upravené v § 345 ods. 2 a § 436 ObZ. Keďže ide o dispozitívne ustanovenia, za
podstatnéporušeniezmluvymožnopovažovaťlentaképorušenie,ktorézodpovedádôvodomuvedeným
v článku XIII. bod 13.3 Zmluvy o dielo. Preto ostatné dôvody predstavujú nepodstatné porušenie
zmluvnej povinnosti.

62.Zovzájomnejkorešpondencieúčastníkovkonaniazobdobiaod27.09.2006do05.10.2006vyplynulo,
že žalobca poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu v zmysle § 346 ods. 1 Obchodného
zákonníka,keďžiadallenpísomnéstanoviskookonkrétnomnástupenaobjednanépráce,aniesamotný
nástup do práce. Keďže žalovaný na výzvu zo dňa 29.09.2006 do 16.30 hod. nereagoval, došlo účinným
prejavom vôle žalobcu k odstúpeniu od zmluvy o dielo dňa 29.09.2006 o 16.30 hod.. Prejav vôle o

odstúpení od zmluvy v zmysle zákona nemusí mať písomnú formu, a preto mohol byť uskutočnený aj
elektronickou formou. Následný prejav vôle žalobcu zo dňa 21.12.2006 nemá právny význam, keďže
zmluva už zanikla.

63. Právnym dôsledkom účinného odstúpenia od zmluvy o dielo je zánik všetkých práv a povinností

zmluvných strán, ako aj vznik povinnosti žalovaného vrátiť poskytnutú zálohu vo výške 18.588,59 eur.
Vzhľadomnato,žežalovanýuplatnilzapočítaciunámietku,súdprvejinštancieposudzovaljejdôvodnosť
a dospel k záveru, že je len čiastočne dôvodná, a to vo výške 5.077,77 eur, predstavujúcej hodnotu
vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčastí.

64. Aj keď túto sumu vo výške 5.077,77 eur uznával žalobca, nie je stotožnenie sa s touto výškou
v rozpore s požiadavkou rovnosti strán, nakoľko žalovaný inú spôsobilú výšku predstavujúcich hodnotu
ním vykonaných stavebných prác a zabudovaných súčastí nepreukázal. Hodnota vykonaných prác bola
súdom určená na základe zmluvných dojednaní o cene diela, pričom zahŕňala primeranú časť ceny
diela zodpovedajúcu skutočne vykonanému rozsahu prác preukázaných v konaní. Žalovaný nemohol

uplatniť jednotlivé nákladové položky samostatne, ani si účinne započítať náhradu škody na materiáli
zanechanom na stavenisku, keďže nebolo preukázané porušenie povinností žalobcom ani prechod
nebezpečenstva škody podľa § 455 Obchodného zákonníka na žalobcu ako objednávateľa.

65. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal,

že by materiál žalobcovi odovzdal, ani že by mu žalobca bránil v jeho odvoze zo staveniska.
Naopak, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca žalovaného vyzýval na prevzatie
materiálu. Nečinnosť žalovaného po odstúpení od zmluvy, ako aj nezaplatenie preddavku na znalecké
dokazovanie, ide výlučne na ťarchu žalovaného.

66. Z dôvodu nezloženia preddavku na znalecké dokazovanie zo strany žalovaného, žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal výšku ním uplatneného nároku spočívajúceho v hodnote vykonaných
stavebných prác a zabudovaných súčastí. Preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 13.510,82 eur spolu s 13 % ročným úrokom z omeškania, pričom v
prevyšujúcej časti bola žaloba právoplatne zamietnutá. Započítacia námietka žalovaného bola dôvodná

len v rozsahu, v ktorom už bola žaloba zamietnutá (v časti , pričom v ďalšom rozsahu nebola preukázaná
jej dôvodnosť.

67. V podanom odvolaní okrem iného žalovaný namietal, že súd nespočetne porušil jeho práva na
rovnocenné postavenie účastníkov, pričom súd je povinný ho poučiť o všetkých možnostiach, ak nebol

zastúpený advokátom. Nepridelením mu advokáta Centrom právnej pomoci je plne zodpovedný aj súd
prvej inštancie, ktorý sa s tým náležite nevysporiadal.68. K takto koncipovanej odvolacej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že žalovaný neuvádza
pravdivé skutočnosti a v otázke porušenia jeho práv nepridelením mu advokáta a s tým súvisiacich
porušení jeho procesných práv zavádza. Zo spisového materiálu vyplýva, že žalovanému bol

rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária Prešov sp. zn. 2N 622/16-KaPO zo dňa 5. mája 2016
(č.l. 678 spisu) priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a určil advokáta Mgr. Ota Salokyho so
sídlom Hlavná 94, 080 01 Prešov na zastupovanie v konaní pred súdom v právnej veci o zaplatenie sumy
18.588,59 eur s príslušenstvom t.č. vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 21Cb/176/2007,
t.j. v prejednávanej právnej veci.

69. Podaním zo dňa 14.03.2023 (č.l. 832 spisu) právny zástupca žalovaného Mgr. Oto Saloky,
advokát oznámil súdu prvej inštancie, že Rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie Prešov,
zo dňa 22.12.2022, sp. zn. KaPO/13050/2022, ČRZ: 145102/2022 bolo rozhodnuté o odňatí nároku
na poskytovanie právnej pomoci žalovanému v tomto súdnom konaní. Uviedol, že v nadväznosti
na rozhodnutie Centra právnej pomoci zo dňa 22.12.2022 a s poukazom na čl. IV. Ods. 1/písm.

e/ zmluvy o právnom zastúpení zo dňa 17.05.2016 zaniklo jeho oprávnenie zastupovať žalovaného
v tomto súdnom konaní. Uvedenú skutočnosť správou elektronickej pošty oznámil žalovanému, spolu
s termínom pojednávania nariadeného na deň 23.03.2023 o 10.30 hod., pričom predvolanie vo formáte
PDF bolo prílohou uvedenej správy. Zároveň I. P. E. priložil aj predmetné rozhodnutie Centra právnej
pomoci zo dňa 22.12.2022.

70. Z rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelárie Prešov, zo dňa 22.12.2022, sp. zn.
KaPO/13050/2022, ČRZ: 145102/2022 (č.l. 833-834 spisu) odvolací súd zistil, že rozhodnutím zo dňa
05.05.2016 bolo žalovanému ako oprávnenej osobe priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci
v právnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 21Cb/176/2007. Správny orgán poukázal

na ustanovenie § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 327/2005 Z.z. a vychádzajúcich z týchto
ustanovení bola oprávnená osoba výzvou na doplnenie údajov za účelom prehodnotenia príjmovej
situácie zo dňa 02.06.2022, vyzvaná, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy predložila Centru
doklady a údaje potrebné na preukázanie skutočností preukazujúce trvanie nároku na poskytovanie
právnej pomoci za obdobie od mája 2021 do mája 2022 (vrátane). Oprávnená osoba bola zároveň

poučená o možnosti začatia konania o odňatí poskytovania právnej pomoci. Správny orgán následne
konštatoval, že oprávnená osoba nevyhovela výzve Centra podľa § 13 ods. 3 a nedoplnila doklady
požadované výzvou zo dňa 02.06.2022 a to potvrdenie o čistom príjme oprávnenej osoby a jeho
manželky za obdobie mesiacov máj 2021 až máj 2022 vrátane, informáciu o nadobudnutí majetku,
v prípade že bol nadobudnutý. V čestných prehláseniach oprávnená osoba iba deklarovala, z čoho

v posudzovanom období nežila a nepreukázala z čoho žila, nakoľko čestné prehlásenia sú neurčité, nie
je z nich zrejmé, od akej konkrétnej osoby zabezpečila prostriedky na živobytie a v akých hodnotách. Vo
výzve zo dňa 02.06.2022 bola oprávnená osoba poučená o možnosti odňatia nároku na poskytovanie
právnej pomoci podľa § 14 ods. 1 písm. e/ zákona č. 327/2005 Z.z..

71. Odvolací súd uzatvára, že z konania na súde prvej inštancie vyplýva, že žalovaný bol zastúpený
advokátom, ktorý mu bol pridelený Centrom právnej pomoci a následne z dôvodu nespolupráce
žalovaného mu bolo odňaté poskytovania právnej pomoci v prejednávanej právnej veci. To znamená,
že príslušným orgánom bolo žalovanému odňaté poskytovanie právnej pomoci advokátom t.j. právne
zastúpenie v prejednávanej veci v dôsledku pasivity samotného žalovaného. Žalovaný však vlastné

zlyhanieapasivitupripisujesúduprvejinštancieanamietaporušeniejehoprocesnýchpráv,čovzhľadom
na vyššie uvedené nebolo preukázané.

72.Žalovanývpodanomodvolaníupriamovalpozornosťnajmänaneustanoveniemuadvokátazostrany
Centra právnej pomoci, pričom zavinenie pripisoval aj súdu prvej inštancie.

73. Vzhľadom na vyššie uvedené a najmä z obsahu spisu ako aj zo samotného odvolania žalovaného
však jednoznačne vyplýva, že žalovaný svoje právo obrátiť sa na CPP aj využil, keďže sa aj obrátil
na Centrum právnej pomoci, ktoré mu rozhodnutím zo dňa 05.05.2016 priznalo nárok na poskytnutie
právnej pomoci a určilo mu advokáta I. P. E.. Až následne v dôsledku žalovaného nečinnosti

a nespolupráce mu CPP odňalo poskytovanie právnej pomoci.

74. Žalovaný dokonca v tejto súvislosti navrhol aj výsluch svedkov a to pracovníkov Centra právnej
pomoci. Ohľadne nevykonania dôkazu ich výsluchom sa zaoberal odvolací súd na inom mieste. ZozákonnejúpravyCivilnéhosporovéhoporiadkunevyplýva,žebysúdmoholnazákladežiadostiustanoviť
strane sporu advokáta na zastupovanie v konaní (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obdo/31/2022 zo
dňa 31.01.2023).

75. Odvolací súd považuje k riešenej problematike za potrebné ešte uviesť, že už v dôsledku úpravy
podľaObčianskehosúdnehoporiadkuponoveleúčinnejod01.01.2012(§30OSP),akúčastníkpožiadal
súd o ustanovenie právneho zástupcu súd bol povinný ho iba odkázať so žiadosťou na Centrum právnej
pomoci a nemohol o žiadosti o ustanovenie advokáta rozhodnúť ani účastníkovi právneho zástupcu

z radov advokátov ustanoviť (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/491/2015 zo dňa10.09.2015).

76. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že ustanovenie advokáta je v zmysle platnej
právnej úpravy v plnej kompetencii Centra právnej pomoci, ktoré skúma podmienky na strane žiadateľa
a v prípade splnenia týchto podmienok rozhodne o pridelení právneho zástupcu z radov advokátov.
V prípade nesplnenia podmienok na strane žiadateľa, k ustanoveniu advokáta nedôjde, pričom proces

ustanovenia advokáta je v plnej kompetencii Centra právnej pomoci a nie je v kompetencii súdu. Pokiaľ
Centrum právnej pomoci rozhodlo negatívne vo veci žalovaného a neustanovilo mu v konaní zástupcu
z radov advokátov, resp. ako v posudzovanom prípade v dôsledku pasivity žalovaného mu odňalo
poskytovanie právnej pomoci v prejednávanej veci, tak žalovaný mal možnosť obrátiť sa na správny
súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu - Centra právnej pomoci. Preto ani túto

odvolaciu námietku nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú.

77. Pokiaľ žalovaný namietal, že sa súd nevysporiadal s jeho návrhom na predvolanie N. I., riaditeľa
pobočky CPP v Prešove, N. O. K. riaditeľky Centra právnej pomoci a dozorujúceho orgánu Ministerstva
spravodlivosti SR odvolací súd uvádza, že vypočutie týchto osôb nesúvisí s prejednávanou vecou,

keďže žiadna z týchto osôb nebola svedkom obchodných dojednaní medzi stranami sporu ani svedkov
vykonaných prác zo strany žalovaného. Pokiaľ žalovaný nie je spokojný s rozhodnutím Centa právnej
pomoci v otázke pridelenia advokáta, mal možnosť využiť všetky zákonné prostriedky a obrátiť sa so
správnou žalobou na správny súd o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu v otázke pridelenia
advokáta v konaní. Preto nevykonanie dôkazu ich výsluchom nie je porušením práva žalovaného na

spravodlivý proces a táto námietka nie je dôvodná.

78. K námietke žalovaného, že súd mu nedovolil sa na pojednávaní dňa 23.03.2023 vyjadriť odvolací
súd uvádza, že daná námietka nie je dôvodná. Zo zvukového záznamu z pojednávania vyplýva, že
žalovanému bol časovo poskytnutý veľký priestor, ktorý žalovaný využil nielen na vyjadrenie sa k veci. Zo

strany súdu mu bol poskytnutý dostatočný priestor, aby sa vyjadril k dôkazom produkovaným zo strany
žalobcu, ako aj k dôkazom vykonaným v konaní.

79. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.03.2023 (č.l. 879 a nal. spisu) ako aj zo zvukovej nahrávky
z pojednávania zo dňa 23.03.2023 odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie postupoval so zásadou

kontradiktórnosti konania, keď žalovanému umožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
a tvrdeniam protistrany. Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že žalovaný bol riadne vyzvaný na
vyjadrenie sa k veci samej aj k vykonaným dôkazom, pričom túto možnosť aj reálne využil. Naopak
pokiaľ by žalovanému bolo umožnené „bezbrehé“ vyjadrovanie sa ku hocičomu bola by narušená najmä
dôstojnosť súdneho pojednávania a v konečnom dôsledku narušený aj princíp rovnosti zbraní, pokiaľ by

rovnaká možnosť nebola poskytnutá aj druhej strane.

80. V zmysle § 179 CSP priebeh pojednávania usmerňuje súd vrátane obmedzenia opakujúcich sa,
irelevantných alebo obštrukčných vyjadrení účastníkov. Skutočnosť, že súd žalovanému neumožnil
opakovane alebo nad rámec potrebný rozvádzať totožné tvrdenia, opakujúce sa, resp. obštrukčné,

nepredstavuje porušenie jeho procesných práv ani porušenia práva žalovaného na spravodlivé súdne
konanie.

81. Žalovaný v podanom odvolaní navyše ani nepreukázal, aké konkrétne rozhodujúce skutkové alebo
právne tvrdenia mu nebolo možné predniesť. Samotné všeobecné tvrdenie o „nedostatočnom priestore

na vyjadrenie“ bez konkretizácie nespĺňa kritérium procesnej ujmy, ktoré je podmienkou úspešnosti
takejto námietky. V zmysle ustálenej judikatúry sa vyžaduje konkrétnosť namietanej vady.82. Odvolací súd ešte dopĺňa, že žalovaný mal počas konania na súde prvej inštancie viacero
procesných možností vyjadriť sa k veci, či už ústne alebo písomne, ktoré aj skutočne využil (podanie
odporu, ktorým sa vyjadril k podanej žalobe ako aj v ďalších podaniach reagujúcich na podania

žalovaného, takisto podania žalovaného v rámci predchádzajúcich odvolacích konaní). Preto prípadné
obmedzenie jeho ústneho prejavu na pojednávaní nemohlo mať za následok zásah do jeho práva na
spravodlivý proces.
Takisto zo zápisnice o pojednávaní nevyplýva, že by žalovaný bezprostredne namietal postup súdu,
resp. zákonného sudcu, resp. aby vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu. Takisto ani nežiadal

zaprotokolovať, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa. Preto ak účastník nepoužije dostupné procesné
prostriedky bezprostredne na pojednávaní, na ktorom došlo k tvrdenému zásahu do jeho procesných
práv, nemôže ich úspešne uplatňovať dodatočne (zásada vigilantibus iura scripta sunt).

83. Odvolací súd v rámci tejto námietky poukazuje aj na ustanovenie čl. 17 CSP, ktorý definuje
princíp hospodárnosti konania. V zmysle tohto ustanovenia súd je povinný viesť konanie hospodárne

a účelne. Takisto článok 10 CSP vyjadruje princíp arbitrárneho poriadku, kde súd určuje lehoty konania
s prihliadnutím na hospodárnosť. Preto obmedzenie rozsahu vyjadrení, ktoré nesmerujú k objasneniu
veci,jelegitímnymnástrojomprocesnéhovedeniapojednávaniaaniezásahomdopráv.Žalovanýtakisto
nepreukázal, žeby súd postupoval diskriminačne, t.j. žeby protistrane umožnil vyjadrenia v rozsahu,
ktorý žalovanému odoprel. Rozsah priestoru poskytnutého účastníkom bol primeraný a vyvážený. Podľa

ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR ako aj ESĽP nie každé procesné obmedzenie predstavuje
porušenie čl. 46 Ústavy SR alebo čl. 6 Dohovoru. K porušeniu by došlo iba za predpokladu, ak by súd
postupovalsvojvoľnealeboznemožnilúčastníkoviuplatniťjehoobranuakocelok,čosavdanomprípade
nestalo.

84. Žalovaný v podanom odvolaní nesúhlasil s postupom súdu v prípade neoslobodenia od súdneho
poplatku, pričom ostatné súdy ho oslobodzujú a nikto si ho nedovolil neoslobodiť a navyše mu súd
zakázal sa aj odvolať.

85. Žalovaný v podanom odvolaní teda namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý uznesením č.

k. 21Cb/176/2007-800 nepriznal žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov a zároveň zamietol
sťažnosť žalovaného proti uzneseniu č. k. 21Cb/176/2007-760 zo dňa 04.05.2022, ktorým súd prvej
inštancie uložil žalovanému zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 1.230,- eur.

86. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon

pripúšťa.

87. Civilný sporový poriadok v § 357 stanovuje, že odvolanie je prípustné len proti tým uzneseniam, voči
ktorým to zákon výslovne pripúšťa. Ide o zmenu oproti právnej úprave v Občianskom súdnom poriadku
účinnom do 30.06.2016, ktorá taxatívne vypočítavala uznesenia, voči ktorým odvolanie prípustné

nebolo.

88. Proti uzneseniu o oslobodení od súdnych poplatkov vydaného súdnym úradníkom je prípustná
sťažnosť, o ktorej rozhodne sudca. Proti uzneseniu, ktorým sudca rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu
onepriznaníoslobodeniaodsúdnychpoplatkovniejeprípustnýopravnýprostriedokvzmyslezákonných

ustanovení Civilného sporového poriadku. (§ 357 CSP), keďže uznesenie o nepriznaní oslobodenia od
súdneho poplatku nie je taxatívne vymenované v tomto ustanovení. V tomto ustanovení sú vymenované
rozhodnutia súdu, proti ktorým je opravný prostriedok prípustný a uznesenie o potvrdení sťažnosti
proti uzneseniu súdu, ktorým nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov tam uvedené nie je.
Preto súd postupoval zákonne, pokiaľ v uznesení, v ktorom rozhodoval o sťažnosti v rámci poučenia

o opravnom prostriedku uviedol, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Neprípustnosť
odvolania proti danému rozhodnutiu vyplýva priamo zo zákona a nepredstavuje porušenie práva na
spravodlivý proces.
Zákonodarca vedome vylúčil viacstupňové preskúmavanie týchto rozhodnutí, keďže ide o rozhodnutia
organizačno-procesnej povahy, ktoré nezasahujú do veci samej. Nepripustenie odvolania preto nie je

porušením práva na spravodlivý proces, ale priamym dôsledkom zákonnej úpravy, ktorú súd nemôže
obchádzať.
Odvolací súd dopĺňa, že účelom oslobodenia od súdnych poplatkov je posúdiť, či by zaplatenie
súdneho poplatku reálne znemožnilo alebo podstatne sťažilo prístup účastníka k súdu. Preskúmaniemajetkových pomerov manželky neznamená automatické stotožnenie ich príjmov, ale slúži na zistenie,
či žalovaný má alebo nemá faktickú schopnosť zabezpečiť zaplatenie súdneho poplatku. Takisto
oslobodenie od súdnych poplatkov nie je právnym nárokom, ale výsledkom individuálneho posúdenia

konkrétnych majetkových, príjmových a sociálnych pomerov účastníka. Samotná skutočnosť, že
žalovaný tvrdí nemožnosť zaplatenia súdneho poplatku, neznamená povinnosť súdu oslobodenie
priznať, ak z vykonaného dokazovania vyplýva opak. Rozhodnutia iných súdov vo veci oslobodenia
žalovanéhoodsúdnychpoplatkovnemajúprecedenčnýcharakteraniesúzáväznévinomkonaní,keďže
každé rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov je viazané na konkrétne konanie, jeho predmet,

výšku poplatku a aktuálne majetkové pomery účastníka.
Inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov neslúži na paušálne zbavenie účastníka poplatkovej
povinnosti, ale na ochranu osôb, ktorým by poplatok objektívne bránil v prístupe k súdu. Pokiaľ súd
dospel k záveru, že žalovaný má priamo alebo nepriamo dostatočné ekonomické zázemie, nepriznanie
oslobodenia je v súlade so zásadou spravodlivej rovnováhy medzi právom na prístup k súdu a ochranou
verejných financií.

89. Nadôvažok odvolací súd uvádza, že odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie č. k.
21Cb/176/2007-800 zo dňa 24.06.2022, spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre
zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia.

90. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

91. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej
strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im

zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 9. júna 2020). Dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

92. V dôsledku novej právnej úpravy prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinného
od 01.07.2015 bola do procesného poriadku zavedená zásada kontradiktórnosti konania. Civilné
konanie prebieha kontradiktórnym spôsobom t.zn., že každá zo strán má povinnosť vyhľadávať a
predkladať dôkazy a vyjadrenia na podporu svojich tvrdení. Súd už nevyhľadáva dôkazy ani iné tvrdenia
a postupuje iba striktne v zmysle zákona. Úlohou súdu nie je vyhľadávať objektívnu (materiálnu) pravdu.

Súd rozhoduje na základe dôkazov, ktoré predkladajú najmä strany konania. Na zachovanie princípu
rovnosti zbraní je dôležité, aby strany mali rovnakú možnosť na preukázanie svojich tvrdení.

93. V zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu, kontradiktórnosť je nerozlučne spätá s princípom
rovnosti zbraní, je univerzálnym právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v

občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho musí plne rešpektovať (nález ÚS SR
sp. zn. III. ÚS 220/2018 z 11.09.2018).

94. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal znalecké dokazovanie znalcom z
odboru stavebníctva, aj keď jeho vykonanie bolo v predchádzajúcom štádiu konania uložené odvolacím

súdom. Zároveň tvrdil, že týmto postupom došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Túto
námietku však nemožno považovať za dôvodnú.

95. V sporovom konaní sa uplatňuje kontradiktórny princíp, v rámci ktorého je dôkazná iniciatíva
prejavom aktivity jednotlivých strán. Súd zisťuje skutkový stav na základe vykonania dôkazov, ktoré

boli v konaní navrhnuté. Z hľadiska procesnej teórie ide o tzv. prejednaciu zásadu, v rámci ktorej
strany zodpovedajú za navrhnutie a predloženie dôkazných prostriedkov vo svoj prospech a za
procesné dôsledky vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Bez návrhu môže súd vykonať iba dôkazy
podľa § 185 ods. 2 a 3 CSP a dôkazy v sporoch s ochranou slabšej strany (§ 295, § 311 a §
319 CSP). Napriek nespornej dôkaznej iniciatíve strán však platí, že iba súd rozhodne o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nevykoná. (ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ,
Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový
poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1003–1004).96. Zo spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením č. k. 21Cb/176/2007-760 zo dňa
04.05.2022 uložil žalovanému povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške
1.200,- eur na účet Okresného súdu Prešov, a to v lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Žalovaný proti

tomutouzneseniupodalsťažnosť,vrámciktorejnamietalnajmäto,žemumalobyťpriznanéoslobodenie
od súdnych poplatkov. O tejto sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením č. k. 21Cb/176/2007-800 zo dňa
24.06.2022, ktorým súd prvej inštancie žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a
sťažnosť proti uzneseniu o uložení povinnosti zložiť preddavok zamietol. Teda žalovaný nebol subjektom
oslobodeným od súdnych poplatkov a vzťahovala sa preto na neho v plnom rozsahu povinnosť uhradiť

preddavok na trovy dôkazu, konkrétne na trovy znaleckého dokazovania.

97. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní, ovládanom prejednacou zásadou
a princípom kontradiktórnosti, nesú strany sporu zodpovednosť nielen za tvrdenie rozhodujúcich
skutočností, ale aj za ich preukázanie. Civilné sporové konanie po prijatí Civilného sporového poriadku
účinného od 01.07.2016 vychádza z toho, že dôkazná iniciatíva je predovšetkým vecou sporových strán

a súd už zásadne nevyhľadáva dôkazy z úradnej povinnosti, ale rozhoduje na základe tých dôkazov,
ktoré mu strany označia a predložia, prípadne ktorých vykonanie riadne procesne zabezpečia. Každá
strana preto nesie bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno vo vzťahu k tým skutočnostiam, z ktorých pre
seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky.

98. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd považuje za potrebné zvýrazniť rozdiely pri
vykonávaní dokazovania, kedy Občiansky súdny poriadok (účinný do 30.06.2016) umožňoval vykonanie
dokazovania (vrátane dokazovania ustanovením znalca) aj bez toho, aby sporovej strane, ktorá takéto
dokazovanie navrhla, bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.
Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016, ale okolnosti a podmienky, za ktorých môžu byť

vykonávané dôkazy na návrh sporových strán, vymedzil odlišným spôsobom, pričom osobitná úprava
ďalej dopadá na znalecké dokazovanie. Ide konkrétne o úpravu ust. § 253 CSP. Vykonanie znaleckého
dokazovania v posudzovanej veci bolo jednoznačne v záujme žalovaného, kedy prípadným vykonaním
tohto znaleckého dokazovania by bola preukázaná najmä dôvodnosť ako aj výška započítacej námietky
vznesenej žalovaným.

99. Znalecké dokazovanie v sporovom konaní predstavuje typický dôkaz, ktorého vykonanie je
nevyhnutne spojené s nákladmi. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 253 upravuje preddavkovú
povinnosť pri dôkazoch, s ktorými sú spojené výdavky, pričom pri trovách znaleckého dokazovania
ide o povinnosť obligatórnu. To znamená, že ak má byť vykonané znalecké dokazovanie, súd je

oprávnený a zároveň povinný uložiť strane, ktorá vykonanie dôkazu navrhla, povinnosť zložiť preddavok
v rozsahu predpokladaných nákladov. Výnimku tvorí len strana, ktorej bolo riadne priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov podľa § 254 CSP. Nepostačuje pritom samotné tvrdenie, že podmienky
na oslobodenie boli splnené, ani zákonné oslobodenie podľa osobitného predpisu, ani čiastočné
oslobodenie. Rozhodujúce je iba to, či bolo strane oslobodenie od súdnych poplatkov aj skutočne

priznané. V posudzovanej veci sa tak nestalo. Súd prvej inštancie preto postupoval plne v súlade so
zákonom, keď žalovanému povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania uložil.

100. Odvolací súd rovnako dáva do pozornosti, že v prejednávanej veci súd vykonal aj potrebné
šetrenie dňa 03.05.2022 (č.l. 759) t.j. ešte predtým, ako uložil povinnosť žalovanému zložiť preddavok

uznesením zo dňa 04.05.2022, oboznámil znalca, ktorého mal v úmysle vo veci ustanoviť, s rozsahom
a podmienkami znaleckého dokazovania, na čo znalec sám určil predpokladanú výšku odmeny za
spracovanie takéhoto znaleckého posudku. Z uvedeného tak nie je možné konštatovať, že by zo strany
súdu došlo k akémukoľvek pochybeniu pri ukladaní povinnosti žalovaným zložiť preddavok a nemožno
konštatovať ani to, že by prípadne výška tohto preddavku bola neprimeraná.

101. Rozhodujúce je, že žalovaný napriek právoplatne uloženej povinnosti, preddavok na trovy
znaleckého dokazovania nezložil, a to aj napriek tomu, že bol riadne poučený o následkoch jeho
nezloženia v bode 6 uznesenia zo dňa 04.05.2022 (č.l. 760 spisu). V zmysle § 253 ods. 3 CSP pritom
platí, že ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná. Ide o

priamy zákonný následok, nie o sankciu svojvoľne ukladanú súdom a ani o prejav arbitrárnosti. Súd
preto po nesplnení preddavkovej povinnosti nemohol navrhnuté znalecké dokazovanie vykonať a bol
povinný pokračovať v konaní bez tohto dôkazu, pričom následky neunesenia dôkazného bremenazaťažujú tú procesnú stranu, ktorá navrhla dôkaz, ale nesplnila zákonné predpoklady na jeho realizáciu,
v prejednávanom spore žalovaného.

102. Odvolací súd ešte k aplikácii ust. § 253 ods. 3 CSP poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 236/2019 zo dňa 04. júna 2019, ktorým uznesením ústavný súd konštatoval, že právnym
následkom nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu vyplývajúcej z právoplatného
rozhodnutia všeobecného súdu je zásadne nevykonanie dôkazu všeobecným súdom. Ústavný súd
pritomuviedolcitáciuzkomentára(Števček,M.,Ficová,S.,Baricová,J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková,J.,

Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 907) k Civilnému
sporovému poriadku, v zmysle ktorej za daných okolností pokračuje súd ďalej v konaní bez vykonania
navrhnutého dôkazu, čo môže v konečnom dôsledku viesť k tomu, že strana nebude spôsobilá uniesť
v spore dôkazné bremeno s tým, že ak súd navrhnutý dôkaz nevykoná z dôvodu nesplnenia riadne
uloženej preddavkovej povinnosti, neporuší tým základné právo strany na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, keďže tento postup je legitimizovaný konkrétnym zákonným ustanovením. V opačnom

prípade by bol popretý samotný účel ust. § 253 ods. 3 CSP.

103. Vyššie uvádzané závery majú vplyv na vyhodnotenie odvolacej námietky žalovaného, postavenej
na tvrdení o nerešpektovaní vysloveného záväzného právneho názoru súdom prvej inštancie v
kontexte skutočnosti, že súd ďalšie znalecké dokazovanie nevykonal. Je potrebné zvýrazniť, že ak aj

vtedajší odvolací súd v reláciách vtedy platnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku uviedol potrebu
vykonať na návrh žalovaného znalecké dokazovanie, vykonanie tohto dokazovania počnúc dňom
účinnosti Civilného sporového poriadku, teda po dni 01.07.2016, bolo determinované zákonnou úpravou
vykonávania dôkazov vrátane povinnosti obligatórne vyžadovanej Civilným sporovým poriadkom zložiť
preddavok na trovy znaleckého dokazovania uložený súdom.

104. Preto námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu
vyslovený v skoršom zrušujúcom rozhodnutí, nie je dôvodná. Súd prvej inštancie bol síce viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu, avšak len v rozsahu, v akom boli splnené zákonné procesné
predpoklady na vykonanie takto naznačeného dôkazu. Pokyn odvolacieho súdu totiž nemôže nahradiť

procesnú aktivitu účastníka konania ani ho zbaviť povinnosti splniť podmienky ustanovené platným
procesným predpisom.

105. Inak povedané, ani záväzný právny názor odvolacieho súdu nevylučoval povinnosť žalovaného
zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania podľa § 253 CSP. Po zmene právnej úpravy bolo

vykonanie znaleckého dokazovania viazané nielen na jeho navrhnutie, ale aj na splnenie zákonných
podmienok jeho vykonania, vrátane obligatórneho zloženia preddavku. Ak žalovaný túto povinnosť
nesplnil, nemožno konštatovať, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu, ba
naopak, súd vykonal všetky úkony, ktoré z jeho strany boli potrebné na to, aby sa znalecké dokazovanie
mohlo uskutočniť, avšak k jeho nevykonaniu došlo výlučne v dôsledku procesnej pasivity žalovaného.

106. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že znalecké dokazovanie v danej veci nebolo dôkazom, ktorý by
súd musel vykonať ex offo. Išlo o dôkaz navrhovaný v prospech žalovaného, smerujúci k podpore jeho
procesnej obrany, najmä k preukázaniu dôvodnosti a výšky započítacej námietky. Za týchto okolností
nebolo povinnosťou súdu nahrádzať procesnú aktivitu žalovaného, ani vykonať tento dôkaz z verejných

prostriedkov. Pokiaľ žalovanému nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, nevznikol ani
zákonný dôvod, aby trovy tohto dôkazu znášal štát. Opačný postup by bol v rozpore nielen so znením
§ 253 CSP, ale aj s princípom rovnosti strán sporu, pretože by v konečnom dôsledku znamenal
zvýhodnenie žalovaného voči žalobcovi.

107. Žalovaný k svojej procesnej obrane, bol nositeľom nielen povinnosti tvrdenia, ale aj povinnosti tieto
tvrdenia preukázať, a teda ako nositeľ dôkazného bremena bol povinný splniť všetky svoje procesné
povinnosti, ktoré na realizáciu ním navrhovaného dokazovania vyžaduje Civilný sporový poriadok. Ak
žalovaný tieto svoje povinnosti nesplnil, tak nie je namieste konštatovať akékoľvek porušenie jeho
procesných práv súdom prvej inštancie, keďže súdu napriek vyslovenému právnemu názoru vtedajšieho

odvolacieho súdu v možnosti vykonať znalecké dokazovanie, bránil zákonom, a to Civilným sporovým
poriadkom uložený zákaz vykonať znalecké dokazovanie v prípade, ak zo strany žalovaného, ktorý
navrhol znalecké dokazovanie, nebol zložený preddavok. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol
účinnosť po uvedenom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, je záväzným právnym predpisom,ktorý novým spôsobom definoval nevyhnutné predpoklady, ktoré je potrebné naplniť na to, aby sa vo
veci mohlo vykonať znalecké dokazovanie, pričom žalovaný zákonom stanovený predpoklad zloženia
preddavku na trovy znaleckého dokazovania nesplnil, čím vykonanie znaleckého dokazovania zmaril.

108. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť aj ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a
Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej nezloženie preddavku na trovy dôkazu, ktorého vykonanie strana
navrhla, predstavuje procesné riziko tejto strany a jeho následky nemôžu ísť na ťarchu súdu ani
protistrany. Z ústavného hľadiska je legitímne, ak súd podmieni vykonanie znaleckého dokazovania

zložením preddavku a po jeho nezložení dôkaz nevykoná (napr. I. ÚS 236/2019).
Takýto postup nepredstavuje porušenie práva na prístup k súdu ani práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR či práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako
prax najvyšších súdnych autorít zastáva záver, že uloženie preddavku na trovy dôkazu je plne v súlade
so zásadou hospodárnosti konania a slúži na zabránenie neúčelnému a nadmernému dokazovaniu. Aj
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/9/2022 zo dňa 21.06.2023 odsúhlasil postup súdov, podľa

ktorého pri nezložení preddavku na trovy znaleckého dokazovania nie je možné tento dôkaz vykonať.

109. Za daného procesného stavu teda nebolo možné dospieť k inému záveru, než že žalovaný
vlastnou procesnou pasivitou zmaril vykonanie dôkazu, ktorý bol navrhovaný v jeho prospech. Tým sa
sám vystavil dôsledku v podobe neunesenia dôkazného bremena a dostal sa do dôkaznej núdze vo

vzťahu ku skutočnostiam, ktoré tvrdil na svoju obranu. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal
výlučne z dôkazov, ktoré boli v konaní riadne vykonané, a tieto hodnotil jednotlivo aj v ich vzájomných
súvislostiach v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Skutočnosť, že znalecké dokazovanie
nebolo vykonané, nebola dôsledkom nesprávneho procesného postupu súdu, ale výlučne dôsledkom
toho, že žalovaný nesplnil zákonom stanovený predpoklad jeho vykonania.

110. Princíp rovnosti zbraní ako súčasť práva na spravodlivý proces vyžaduje, aby každá zo strán mala
primeranú možnosť uplatniť svoje práva za procesných podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšieho postavenia než protistranu, avšak zároveň ani neumožňujú, aby bola niektorá strana
bezdôvodne zvýhodnená. Obsahom tejto zásady nie je právo na vykonanie každého navrhovaného

dôkazu bez ohľadu na splnenie zákonných podmienok, ale právo na to, aby každá strana mala rovnaký
priestor na predloženie svojich tvrdení, návrhov a dôkazov a aby súd postupoval voči obom stranám
podľa rovnakých procesných pravidiel. V prejednávanej veci bol žalovanému takýto priestor vytvorený.
Mal možnosť navrhnúť znalecké dokazovanie, mal možnosť splniť podmienky jeho vykonania, bol
poučený o následkoch nezloženia preddavku a nič mu nebránilo ani v tom, aby na podporu svojich

tvrdení predložil súkromný znalecký posudok. Ak túto možnosť nevyužil a zároveň nesplnil zákonnú
preddavkovú povinnosť, nemôže úspešne tvrdiť, že mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces.

111.Zásadarovnostistránvsúdnomprocesesaprejavujevytváranímrovnakýchprocesnýchpodmienok
subjektov,oktorýchprávachapovinnostiachsúdrozhoduje(PL.ÚS43/95,II.ÚS121/02).Podrovnakým

postavením strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces.
Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať
rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči
protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov súdneho konania
spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia

za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov
sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Zásada vyjadrujúca „právo na
spravodlivý súdny proces“ je spojená s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tiež aj s princípom
„rovnosti zbraní“ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo

vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej
strane, ktorá podala odvolanie, ale aj vo vzťahu k protistrane. Odvolací súd je toho názoru, že súd
prvej inštancie svojím procesným postupom vytvoril sporovým stranám rovnaký priestor a možnosti na
realizáciu ich procesných práv a plnenie ich procesných povinností, aj z tohto dôvodu preto námietka o
porušení práva na spravodlivý proces nemôže obstáť.

112. Z uvedených dôvodov nemožno považovať za dôvodnú ani námietku, že súd prvej inštancie
nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, ani námietku porušenia práva žalovaného
na spravodlivý proces. Žalovanému bol poskytnutý dostatočný priestor na realizáciu jeho procesnýchpráv, avšak za súčasnej povinnosti rešpektovať procesné pravidlá a plniť povinnosti vyplývajúce z
Civilného sporového poriadku. Keďže žalovaný preddavok na trovy znaleckého dokazovania napriek
riadnemu uloženiu a poučeniu nezložil, nastal zákonný procesný následok v podobe nevykonania tohto

dôkazu. Tento následok nemožno pripísať na ťarchu súdu ani považovať za zásah do základných práv
žalovaného.

113. Ako už bolo konštatované, odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovaného vo vzťahu k
súdom prvej inštancie nevykonanému doplneniu znaleckého dokazovania nie sú dôvodné. Ak zo strany

žalovaného neboli naplnené procesné predpoklady, len za splnenia ktorých by súd prvej inštancie mohol
pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania, tak bolo nevyhnutné súdom prvej inštancie vo vzťahu k
jeho skutkovým záverom hodnotiť výlučne tie dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, pričom súd prihliadol
na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, hodnotil jednotlivé dôkazy či už samostatne alebo v ich vzájomných
súvislostiach, keď platí, že konajúci súd nie je pri hodnotení dôkazov obmedzovaný právnymi predpismi
v tom, ako a s akým výsledkom má jednotlivé dôkazy hodnotiť, pričom platí zásada voľného hodnotenia

dôkazov. Súd prvej inštancie tak aj s prihliadnutím na skutočnosť, že znalecké dokazovanie navrhované
žalovaným nemohlo byť z dôvodu nesplnenia jeho procesných povinností v podobe zloženia preddavku
na trovy znaleckého dokazovania nariadené, musel vychádzať len z dôkazného stavu zisteného z
vykonaných dôkazov.

114. Odvolací súd po preskúmaní veci takisto dospel k záveru, že námietka žalovaného týkajúca
sa nedostatočnej odôvodnenosti a nepresvedčivosti (nepreskúmateľnosti) písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu, nie je dôvodná.

115. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom

rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 CSP) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre
tretie osoby zrozumiteľný. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s § 220 ods. 2 CSP, keďže
závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové
zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, čím napadaný rozsudok tak napĺňa
požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a prekúmateľnosti. V danej veci súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považoval
žalobu žalobcu za dôvodnú.

116. Odvolací súd uvádza, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu
nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke

ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom
odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči
výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo
204/2009, v zmysle ktorého „ ... dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo (§ 191 ods. 1 CSP)“.

117. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade

spožiadavkamiaprávnyminázormistránsporu(I.ÚS50/04).Doobsahutohtozákladnéhoprávanepatrí
aniprávoúčastníkakonaniavyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianímnavrhnutýchdôkazovsúdomalebo
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

118. Zákon nepredpisuje a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie

jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o
vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré
skutočnosti stranami tvrdené má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom
hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností pravidlá logického myslenia,

ktorá tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému
prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.119. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie
uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o nesporné tvrdenia a
relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní.

120. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nezistil rozpor skutkových okolností
a právnych argumentov s pravidlami formálnej logiky. Napadnutý rozsudok dáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Z
odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Zároveň sa rozhodnutie súdu prvej
inštancie opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní. Odvolací súd preto konštatuje, že vo vzťahu k žalovaným tvrdeným pochybeniam súdu prvej
inštancie, ktoré mali viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces, k nevykonaniu navrhnutých dôkazov,
k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo právnemu posúdeniu veci, či k nesprávnemu rozhodnutiu vo
veci, resp. k nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, či k zisteniu, že skutkový stav

neobstojí (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP) odvolací súd preskúmaním
predloženého súdneho spisu, či podaného odvolania nezistil v konaní pred súdom prvej inštancie také
pochybenia, ktoré svojou intenzitou mohli viesť k vecne nesprávnemu výroku rozsudku súdu prvej
inštancie.

121. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej

strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

122. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav,
vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako

vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

123. Žalovaný v podanom odvolaní nesúhlasil ani s výrokom II. týkajúci sa trov konania, nakoľko existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, tak ako ich definuje ust. § 257 CSP (bližšie
pozri bod 40. tohto odôvodnenia).

124. Vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP odvolací súd, nasledujúc závery najvyšších súdnych autorít
má za to, že každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí
byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých
relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v

ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza,

ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,
že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri
k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktoréhojesúdpovinnýskúmať,

či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

125. V sporovom konaní (v danom prípade ide o také konanie) sa otázka náhrady trov konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) a princípom procesného zavinenia na
zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie preto nemožno interpretovať tak, že
súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konanianepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí
byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy
náležite vysvetlená a konkretizovaná.

126. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov tohto konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 3 CSP a to podľa pomeru úspechu žalobcu vo veci tak, že
priznal žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46 %, pričom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi.

127. Odvolací súd sa s uvedeným záverom plne stotožňuje. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje určitý
materiálny korektív aplikácie ustanovení § 255 a nasl. CSP upravujúcich postup súdu pri rozhodovaní
o náhrade trov konania. Odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade neboli dané žiadne
dôvody pre aplikáciu § 257 CSP.

128. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj
v napadnutom II. výroku týkajúcom sa trov konania na súde prvej inštancie.

129. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom

konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

130. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej
pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 14, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Zmluva o dielo , Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026

Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2026