Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 15, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319202627
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1319202627.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr.MonikyHolickejaMgr.ZityLeimbergerovej,vsporežalobkyne:W.E.,L..XX.XX.XXXX,J.J.XXXX,
O., zastúpenej: Barger Prekop s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 36869724, proti žalovanému: Gajdoš
Dental s.r.o., Daxnerovo námestie 5, Bratislava, IČO: 48096423, zastúpenému: RIBÁR & PARTNERS,
s.r.o., Halenárska 18A, Trnava, IČO: 53191030, o neplatné skončenie pracovného pomeru a iné, na
odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo 11. januára 2024,
č.k. B3-45Cpr/7/2019-660, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 12.03.2019, ktoré dal žalovaný podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalobkyni je
neplatné, pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretý na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 01.02.2017 naďalej trvá a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 68 ods. 1 písm.
b), ods. 2, § 70, § 74, § 77, § 79 ods.1, § 141 ods. 1 Zákonníka práce, a dospel k záveru, že

žaloba je dôvodná. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili
pracovnoprávny vzťah založený písomnou pracovnou zmluvou dňa 01.02.2017, na základe ktorej
žalobkyňa vykonávala dohodnutý druh práce, zubná asistentka. Mzdové podmienky boli dohodnuté
v Čl. V. pracovnej zmluvy. Žalobkyňa za vykonanú prácu mala dohodnutú mzdu mesačne vo výške
392 eur brutto. Mzda bola splatná pozadu za mesačné obdobie, a to vo výplatnom termíne do 15.
dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Zmena dohodnutého obsahu pracovnej zmluvy bola možná
len písomným dodatkom k pracovnej zmluve, na základe vzájomného súhlasu oboch zmluvných

strán. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Spornou skutočnosťou medzi stranami bolo
závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala dopustiť žalobkyňa z dôvodu neospravedlnenej
absencie na pracovisku v dňoch od 26.02.2019 do 05.03.2019, ako aj z dôvodu neospravedlnenej
absencie žalobkyne na pracovisku od 07.03.2019. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že žalobkyňa svoju neprítomnosť v práci za obdobie od 26.02.2019 až do 05.03.2019
riadne a včas ospravedlnila z dôvodu starostlivosti o dieťa mladšie ako desať rokov a žalobkyňa
neprítomnosť v práci za obdobie od 07.03.2019 ospravedlnila zo svojich zdravotných dôvodov, o čom

predložila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. Uvedenú skutočnosť žalobkyňa preukázala
elektronickou komunikáciou prostredníctvom aplikácie WhatsApp medzi žalobkyňou a C.. M. D., bývalou
konateľkou žalovaného, ktorá prebiehala v dňoch 18.02.2019 - 21.03.2019. M. D. mala vedomosť
o dôvode neprítomnosti žalobkyne v práci za obdobie od 26.02.2019 až do 05.03.2019 z dôvodustarostlivosti o mal. K. B. Y., ktorá v uvedenom období mala zdravotné problémy, infekčnú chorobu
salmonelózu. Konateľka žalovaného v komunikácii so žalobkyňou prostredníctvom aplikácie WhatsApp
prebiehajúcej skoro na dennej báze, nikdy neupozornila žalobkyňu na absenciu v práci, ani jej

nedoručila písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu absencie na pracovisku.
Žalobkyňa neprítomnosť v práci za obdobie od 07.03.2019 preukázala potvrdením o dočasnej pracovnej
neschopnosti R 827286 vystavenej dňa 07.03.2019 ošetrujúcim lekárom C.. W. Y.. Žalobkyňa dňa
07.03.2019 aj prostredníctvom aplikácie WhatsApp informovala o svojej PN G. D. a potvrdenie o
neprítomnosti v práci v období od 19.02.2019 do 05.03.2019 a potvrdenie o začatí dočasnej pracovnej

neschopnosti od 07.03.2019 žalobkyňa doručila žalovanému aj prostredníctvom poštového podniku na
adresu sídla žalovaného o čom predložila podací lístok zo dňa 07.03.2019, žalovaný si však doporučenú
zásielku neprevzal v odbernej lehote, ktorá bola dňa 27.03.2019 vrátená späť odosielateľovi ako
nedoručená. Konštatoval, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom
pre závažné poručenie pracovnej disciplíny z dôvodu absencie zamestnanca v práci, iba ak ide o
absenciu neospravedlnenú. Žalobkyňa si splnila povinnosť, žalovaného informovala o prekážkach

v práci bez zbytočného odkladu a povinnosťou žalovaného bolo neprítomnosť žalobkyne v práci
ospravedlniť. C.. M. D. konateľka žalovaného v rozhodnom období ani nedoručila žalobkyni písomné
upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu absencie na pracovisku. Žalovaný nepreukázal
závažnéporušeniepracovnejdisciplínyžalobkyňou,zdôvoduneospravedlnenejabsencienapracovisku
tak ako je uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 12.03.02019. Považoval okamžité

skončenie pracovného pomeru ako jednostranný právny úkon za neplatný, ktorý bol daný žalovaným aj
v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi predpokladá, že motívy okamžitého skončenia
pracovného pomeru nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. Bolo preukázané,
že konateľka žalovaného C.. M. D., ako priamy nadriadený zamestnanec, mala vedomosť o tom,
že sa žalobkyňa v rozhodnom období, kedy jej žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru

uložil absenciu na pracovisku v dňoch 26.02.2019 až 05.03.2019 starala o maloletú dcéru B. Y., ktorá
bola v domácom ošetrení pre infekčné ochorenie, salmonelózu. Taktiež žalobkyňa dňa 07.03.2019
prostredníctvom aplikácie WhatsApp informovala W.. D., že od 07.03.20219 je práceneschopná a
potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti zaslala prostredníctvom pošty. Žalovaný teda konal v
rozpore s dobrými mravmi a neplatne skončil pracovný pomer so žalobkyňou. Listom zo dňa 04.04.2019

žalobkyňa oznámila žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a
trvala na tom, aby naďalej vykonávala prácu, preto sa jej pracovný pomer nekončí a určil, že pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.2017 naďalej
trvá. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že neobstojí záver súdu prvej inštancie,
že žalobkyňa preukázala neprítomnosť v práci za obdobie od 07.03.2019 potvrdením o dočasnej

pracovnej neschopnosti R 827286 vystavenej ošetrujúcim lekárom C.. W. Y.. Súd prvej inštancie
podľa všetkého vychádzal z e-mailovej komunikácie zo dňa 07.03.2019 (a nie zo správy z aplikácie
WhatsApp, ako to uvádza súd). V konaní však nebolo zrejmé, či sa tento e-mail vôbec dostal
jeho do sféry vplyvu, čo napokon aj výslovne poprel. Súd prvej inštancie aj ďalej v rozpore
so skutkovým stavom uvádza, že žalovanému bolo potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti

žalobkyne doručené cestou poštového podniku, čo však rovnako nie je pravda. Súd prvej inštancie
sám uvádza, že žalovaný doporučenú zásielku neprevzal v odbernej lehote a bola späť vrátená
odosielateľovi ako nedoručená! Uviedol, že prekážku v práci a jej trvanie (dĺžku prekážky resp.
neprítomnosti) je zamestnanec povinný zamestnávateľovi hodnoverne preukázať (napr. lekárskym
potvrdením). Hodnoverné nepreukázanie prekážky v práci alebo jej trvania zamestnávateľovi možno

má za následok neospravedlnené zameškanie pracovnej zmeny resp. práce, ktoré je kvalifikované
ako porušenie pracovnej disciplíny. Vzhľadom na svoju intenzitu v danom prípade porušenie pracovnej
disciplíny zo strany žalobkyne vyhodnotil ako závažné porušenie v dôsledku čoho so žalobkyňou
okamžite skončila pracovný pomer. Do okamihu zaslania okamžitého skončenia pracovného pomeru
nemal zo strany žalobkyne hodnoverne preukázané, z dôvodu akých prekážok v práci trvala jej

neprítomnosť v práci (a to minimálne v dňoch 07.03., 08.03. a 11.03.2019), nebol objektívne
oboznámený s dôvodmi jej absencie. Je preto zrejmé, že pri okamžitom skončení pracovného pomeru
so žalobkyňou postupoval lege artis. V súvislosti s výrokom II. Poukázal na zjavne vyostrené vzťahy
medzi stranami sporu nielen v dobe bezprostredne pri skončení pracovného pomeru, ale aj následnev tomto konaní. Vzhľadom na postoj predovšetkým zo strany žalobkyne, ktorá podľa vyjadrenia
jej právneho zástupcu "nemá záujem o mimosúdne urovnanie tejto veci a chce riešiť celú vec z
princípu súdnou cestou", nemožno spravodlivo požadovať, aby žalovaná žalobkyňu ďalej zamestnávala.

Poukázal aj na žalobkyňou nesplnenú povinnosť (zamestnanca) poskytnúť súčinnosť zamestnávateľovi
na zabezpečenie činnosti počas jeho neprítomnosti. Samotná žalobkyňa mala už 07.03.2019 (t. j. 11
dní pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru) vôľu nezotrvávať v pracovnom pomere
u žalovaného - pričom túto vôľu nijakým spôsobom bližšie neodôvodnila - javí sa byť rozhodnutie súdu
(čo do výroku II. napadnutého rozsudku) v rozpore so zásadou spravodlivosti. Nie je totiž možné od

zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca v rozpore s jeho vôľou naďalej zamestnával.
To, že sa žalobkyňa následne vo svojom písomnom oznámení zo dňa 04.04.2019 domáha, aby ju
žalovaný - v protiklade so skôr uvedeným - naďalej zamestnával, vníma skôr ako účelový prostriedok,
ktorým žalobkyňa zrejme len sledovala poistenie svojich ďalších nárokov, ktoré vyplývajú z ust. § 79 ods.
1 vety tretej Zákonníka práce. Zamestnávanie zamestnanca, ktorý nemá záujem zotrvať v pracovnom
pomere sa zároveň prieči dobrým mravom, keďže je veľmi nepravdepodobné, že by takýto zamestnanec

pristupoval naďalej zodpovedne k plneniu pracovných úloh. Z povahy medzitýmneho rozsudku vyplýva,
že súd ďalej vo veci koná, preto nejde o rozhodnutie konečné. Až v závislosti od konečného rozhodnutia
budemožnéustáliťmierucelkovéhoúspechuniektorejstranysporuvoveciazodpovedajúcimspôsobom
rozhodnúť o náhrade trov konania. Aj z hľadiska procesnej ekonómie možno vyvodiť, že o nároku na
náhradu trov konania rozhodne súd až v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných

nárokoch alebo o celom uplatnenom nároku. V čase vydania medzitýmneho rozsudku nie je možné
predpovedať, akým spôsobom súd rozhodne rozsudkom konečným a preto nie je možné ani ustáliť
mieru úspechu niektorej zo strán.

3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odmieta všetky skutkové tvrdenia

a právne argumenty žalovaného uvedené v odvolaní a v plnom rozsahu zotrvala na svojich tvrdeniach
a právnej argumentácii uvedenej v žalobe. Poukázala na ustanovenie § 38 ods. 4 Zákonníka práce s
tým, že vzhľadom na fikciu doručenia sa potvrdenie o PN považuje za riadne doručené Žalovanému a
preto jeho tvrdenie o opaku neobstojí. Zdôraznila, že po doručení okamžitého skončenia pracovného
pomeru doručila žalovanému v zmysle § 79 Zákonníka práce, list, z ktorého vyplýva jednoznačná jej

vôľa zotrvať v pracovnom pomere so žalovaným. Uvedené počas súdneho konania nespochybnila
a neuskutočnila žiadne kroky, ktoré by mali smerovať k spochybneniu tohto tvrdenia. Navyše, počas
súdneho konania na prvostupňovom súde jednoznačne vyhlásila, že i naďalej chce zotrvať v pracovnom
pomere u žalovaného a nastúpiť do práce, čo jej žalovaný do dnešného dňa neumožnil. K "vyostreným
vzťahom" medzi stranami, poukázala na skutočnosť, že počas trvania súdneho sporu došlo ku zmene

vlastníka a konateľa žalovaného, a preto skutočnosť, že v čase podania žaloby (pred takmer 5 rokmi)
mala s pôvodnou konateľkou žalovaného "vyostrené vzťahy" nemôže mať a nemá žiadny vplyv na
súčasné rozhodovanie o spravodlivosti zamestnávať. Žalovaný jej ponúkol pred začatím súdneho
konania a tesne pred jeho skončením dva nedôstojné návrhy na mimosúdne urovnanie, ktoré odmietla
a rozhodla sa uplatniť si svoje právo súdnou cestou. Odmietnutie mimosúdneho urovnania nemôže viesť

k záveru, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby ju naďalej zamestnával. Čo sa týka
komunikácie ohľadom dohody o skončení pracovného pomeru, uviedla, že k tejto komunikácii došlo 7.
marca 2019, t.j. 12 dní pred doručením oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru, a preto
nemožno na uvedenú komunikáciu prihliadať ako na relevantnú pre účely posúdenia vôle zotrvať v
pracovnom pomere. Jej list, ako aj jej tvrdenia počas súdneho konania, jednoznačne preukazujú, že trvá

na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával. V súvislosti s výrokom o trovách konania uviedla, že Okresný
súd Bratislava III, uznesením č.k. 45Cpr/7/2019-148 z 27. januára 2020 vylúčil konanie o zaplatenie
mzdy vo výške 15.010,84 EUR spolu s príslušenstvom na samostatné konanie z dôvodu, že žalobný
návrh o zaplatenie mzdy nesúvisí s konaním o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie ohľadom určenia neplatnosti skončenia pracovného

pomeru je samostatné konanie, ktoré bolo neprávoplatne skončené medzitýmnym rozsudkom vo veci
samej. S ohľadom na uvedené navrhla medzitýmny rozsudok potvrdiť.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie posúdil žalobkyňou napadnutú platnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku,
ktoré žalobkyňa v konaní predložila na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj z hľadiska

opodstatnenosti procesnej obrany žalovaného, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom
dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli
a prihliadol na všetko ostatné, čo v konaní vyšlo inak najavo, vrátane toho, čo uviedli strany, následne
tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym
skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru žalovaným, ktorý neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu závažného porušenia
pracovnej disciplíny žalobkyňou skutkom vymedzenom v okamžitom skončení pracovného pomeru.
Súd prvej inštancie vychádzajúc z ust. § 68 ods. 1 písm.b) Zákonníka práce svoje úvahy vedúce
k vyhoveniu žaloby riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup vysvetlil s poukazom na zistené
rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, a tiež s poukazom na prijaté právne
závery, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke

skutkovej, tak aj po právnej stránke a zároveň sa dôkladne vysporiadal so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky
strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolanie žalovaného nie je spôsobilé; z hľadiska ním
uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov súdu
prvej inštancie a v odvolacom konaní neboli zistené; a ani uplatnené; také nové rozhodujúce skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť
právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie vo vzťahu k posúdeniu
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

6. Žalovaný vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom

prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a
poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé.
So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za
správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a
v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, medzitýmny rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.

7. V súvislosti s aplikáciou § 68 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce, kedy zamestnávateľ môže okamžite
skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, bolo súdnou praxou
ustálené, že ide o právnu normu s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby
podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil, pričom nie je v
tomto smere obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká

prejednávanej veci a prihliada aj na právne závery a ustálený výklad, ktoré v tomto smere zaujala
súdna prax. Pracovná disciplína je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej
zmluvy, kolektívnej zmluvy, a pracovného poriadku, zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s
ktorými bol oboznámený. Zavinené nesplnenie či porušenie takejto povinnosti, a to prinajmenšom z
nedbanlivosti, ktoré musí byť preukázané (nepostačuje jeho predpoklad či domnienka), má potom za

následok porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže zamestnávateľ postihnúť niektorým zo zákonom
stanovených spôsobov. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o najprísnejší postih
zamestnanca, kedy od zamestnávateľa nemožno za žiadnych okolností spravodlivo požadovať, aby
pracovný pomer pokračoval aj keď len do skončenia výpovednej lehoty; môže ísť o niekoľkonásobné
porušenie pracovnej disciplíny, ktoré len v súhrne dosahuje intenzitu závažného porušenia, alebo

môže ísť o ojedinelé porušenie, ktoré vzhľadom na svoju intenzitu neumožňuje už ďalšie ponechanie
zamestnanca v pracovnom zaradení z dôvodu udržania pracovnej disciplíny. Vždy je potrebné z hľadiska
hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, dôležitosť ním
vykonávanej práce, jeho doterajší postoj k plneniu si pracovných povinností, ako aj na situáciu, v
ktorej k porušeniu došlo, na povahu, charakter a následky porušenia povinností a na všetky okolnosti

konkrétneho prípadu.

8. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že
žalobkyňa ospravedlnila svoju neprítomnosť v práci dôvodmi, zakladajúcimi prekážku v práci brániacujej vo vykonávaní práce u žalovaného, a preto bol žalovaný povinný neprítomnosť žalobkyne v
práci ospravedlniť. Na základe neformálnej; a zjavne u žalovaného bežnej; vzájomnej elektronickej
komunikácie konateľky žalovaného so žalobkyňou mal žalovaný zrejmú vedomosť, že ešte dňa

25.02.2019 pretrváva potreba starostlivosti žalobkyne o maloleté dieťa, čo žalovaný akceptoval. Dňa
27.02.2019 sa snažila žalobkyňa vyriešiť so žalovaným, ako má oficiálne vykazovať svoju neprítomnosť
v práci (PN, OČR alebo neplatené voľno), a na požiadavku konateľky žalovaného dňa 27.02.2019 dodať
dôvod neprítomnosti, žalobkyňa uviedla dňa 28.02.2019, že si vyberá neplatné voľno, s čím žalovaný
nevyjadril nesúhlas. Žalovaný tak mal vedomosť, že dôvodom neprítomnosti žalobkyne v práci od

19.02.2019 je náhla potreba ošetrovania jej maloletého dieťaťa, prekážka v práci na strane žalobkyne
tak existovala.

9. Vykonaným dokazovaním bolo náležite skutkovo ustálené aj to, že žalobkyňa dňa 07.03.2019
informovala emailom konateľku žalovaného o tom, že je práceneschopná a že lekárom vystavené
potvrdenie o PN zasiela na adresu žalovanému, a pokiaľ zásielku v odbernej lehote žalovaný neprevzal,

táto sa považuje v súlade s ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce za riadne doručenú. Žalobkyňa tak
ospravedlnila riadne a včas aj svoju neprítomnosť v práci v období od 07.03.2019 do 12.03.2019.
Žalovaný v podanom odvolaní preto nedôvodne namieta, že žalobkyňa hodnoverne nepreukázala
dôvody prekážky v práci.

10. Vôľa žalobkyne nezotrvať u žalovaného v pracovnom pomere prejavená ešte pred doručením
jej okamžitého skončenia pracovného pomeru je irelevantná. Zamestnanec môže svoje oznámenie o
ďalšom zamestnávaní urobiť kedykoľvek po skončení pracovného pomeru, najneskôr do rozhodnutia
súdu v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec rovnako môže svoje
stanovisko, či trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, v priebehu tohto obdobia meniť. V

prejednávanejvecijerozhodujúce,žežalobkyňaoznámilažalovanému,žetrvánaďalšomzamestnávaní
listom zo dňa 04.04.2019, a zotrvala na ňom až do vyhlásenia rozhodnutia súdom prvej inštancie, a
preto správne rozhodol, že pracovný pomer medzi stranami naďalej trvá.

11. Skutočnosti, pre ktoré sa žalovaný domáhal určenia, že od neho nemožno spravodlivo požadovať,

aby žalobkyňu ďalej zamestnával, nepovažoval odvolací súd za relevantné. Odmietavý postoj žalobkyne
k návrhom žalovaného na mimosúdne vyrovnanie nie je takým dôvodom, pre ktorý by nebolo možné
od žalovaného spravodlivé požadovať, aby ju ďalej zamestnával za stavu, keď žalobkyňa v súvislosti s
okamžitým skončením pracovného pomeru jednoznačne prejavila vôľu byť u žalovaného zamestnaná.
Nedôvodne preto žalovaný namieta, že pokiaľ žalobkyňa nemala záujem zotrvať v pracovnom pomere,

prieči sa dobrým mravom ju ďalej zamestnávať.

12. Žalobkyňa si v predmetnej žalobe uplatnila viacej samostatných nárokov, a preto mal súd prvej
inštancie správne rozhodnúť čiastočným rozsudkom o jednotlivých nárokoch, resp. po tom, ako konanie
o žalobe na zaplatenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie, mal rozhodnúť o samostatných

určovacích nárokoch konečným rozsudkom. Čiastočný rozsudok totiž predstavuje v časti i rozsudok
konečný. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie nepochybil, lebo aj v prípade ak by
išlo o rozhodnutie čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže v ňom rozhodnúť o
trovách časti konania alebo môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým
rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku

( § 262 C.s.p.).

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).