Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoCsp/2/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8519200490
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8519200490.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

AnnyKovaľovej,PhD.adoc.JUDr.PetraMolitorisa,PhD.vprávnejvecižalobcuPrimabankaSlovensko,
a.s.,sosídlomvŽiline,naul.Hodžovejč.11,IČO:31575951,protižalovanémuH.E.,nar.XX.XX.XXXX,
bývajúcemu v H., na ul. Q. č. XXX/XX, o zaplatenie 4.171,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 04.09.2025 č. k. 6Csp 37/2019-227, takto
rozhodol

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou
zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je
spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu
je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Zároveň nebolo
sporné, že túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že jej predmetom bolo poskytnutie úveru zo strany
veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľom, možno podľa ust. § 1 ods. 1 a 2
a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len Zákon o
spotrebiteľských úveroch) podriadiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch.

3. V danom prípade ide o spotrebiteľský spor, teda spor so slabšou stranou a súd je z úradnej povinnosti
povinný skúmať, či boli dodržané všetky zákonné podmienky a náležitosti, tak ako stanovuje Občiansky
zákonník v prípade spotrebiteľských zmlúv, ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch.

4. Zo žalobcom predloženého dôkazu - informácie o klientskom účte - výpis pohybov na účte (č.l. 207
spisu) bolo preukázané, že žalobca poskytol žalovanému úver v sume 6.000 eur a to dňa 09.12.2013.

Zároveň z tohto dôkazu je zrejmé, že toho istého dňa bola z účtu žalovaného realizovaná úverová
transakcia - debetná položka v sume 300 eur, poplatok za poskytnutie úveru. Táto okolnosť nebola
žalovaným rozporovaná, a preto bola považovaná za nespornú. Skutočnosť, že suma poplatku je
automaticky inkasovaná a zvyšná časť peňažných prostriedkov úveru bola poukázaná na účet uvedenýv úverovej zmluve, vyplýva zo všeobecných úverových podmienok predložený žalobcom (č. l. 8 a
nasledujúce spisu). Túto skutočnosť potvrdil i samotný žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 17.01.2025,
pričom jeho argumentácia spočívala v tom, že s takýmto postupom bol žalovaný uzrozumený a súhlasil

s ním. Naviac uviedol, že takýto postup je vzájomne výhodný v prípade, ak spotrebiteľ nemá dostatok
finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru.

5. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný reálne dostal k dispozícii od žalobcu sumu 5.700 eur (s touto
sumou reálne mohol disponovať), nie sumu 6.000 eur ako je to uvedené v zmluve. Je teda logické, že do

celkovej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru nemožno započítať plnenie, ktoré nie je skutočným
plnenímveriteľadlžníkovi,tedapoplatokzaposkytnutieúveruvsume300eur,aletátosumajenákladom
úveru.

6. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že uvedený postup je výsledkom konsenzu medzi zmluvnými stranami,
je potrebné dodať, že uvedené je súčasťou všeobecných obchodných podmienok. Ustanovenia o

zinkasovaní poplatku z poskytnutých prostriedkov vo všeobecných obchodných podmienkach tvorili
predtlač k zmluve bez možnosti voľby ich prijatia alebo odmietnutia. Vzhľadom na charakter dojednania
a jeho začlenenia v texte všeobecných obchodných podmienok - čerpanie, nemôžu byť žiadne
pochybnosti, že tento postup nebol dojednaný individuálne. O takéto individuálne ustanovenie by
sa jednalo vtedy, keď by práve takáto časť dohody bola výsledkom dojednania zmluvných strán. O

individuálnom dojednaní však nemožno hovoriť v prípade, keď si zákazník zvolí určitú formu záväzku
(jednu z ponúkaných možností), avšak musí prijať celý súbor opatrení a dojednaní ustanovených v
zmluve a všeobecných obchodných podmienkach, minimálne ich nemôže vylúčiť.

7. Tvrdenie žalobcu, že takýto postup (automatické zúčtovanie poplatku za poskytnutie úveru) je

vzájomne výhodný v prípade, ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu poplatku
za poskytnutie úveru, súd prvej inštancie považoval za absurdný. Ak žalovaný nemá dostatok finančných
prostriedkov na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru a žalobca ako veriteľ si je toho vedomý, potom
nie sú absolútne splnené podmienky pre poskytnutie spotrebiteľského úveru a veriteľ porušil povinnosť
uloženú v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a to posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver.

8. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má vplyv aj na ďalšiu náležitosť zmluvy o úvere
vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ročnou percentuálnou
mierou nákladov v súlade s ust. § 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľský úveroch sa rozumeli celkové

náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané ako ročné percento z celkovej
výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru
zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN,
ktorej výpočet je závislý od výšky úveru. S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského úveru, za
čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške, rovnako s uvedením nesprávnej ročnej

percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa, je v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) a písm.
d) Zákona o spotrebiteľských úveroch splnená sankcia v podobe bezručnosti a bezpoplatkovosti úveru.

9. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že pri overovaní bonity žalovaného, žalobca nemal
takmer žiadne údaje preukazujúce skutočnú výšku výdavkov žalovaného, a teda nebolo preto

preukázané, či s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

10. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 Zákona o
spotrebiteľských úveroch totiž nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia

spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne
podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať
verejne dostupné informácie akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom
minime podľa zákona č. 110/2006 Z.z. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými

(nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch. Overovanie bonity žiadateľa iba na
podklade informácií ním poskytnutých v žiadosti o poskytnutie úveru a z reportu zo Sociálnej poisťovne
a prostredníctvom spoločného registra bankových informácií, nemožno považovať za posúdenie
schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou.11. Postup žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba ako formálny a
nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.
Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nahliadnutie do databáz úverových registrov a databáz bánk za účelom skúmania výdavkov žalovaného
samo o sebe taktiež nie je možné považovať za dostatočné. Výpisy z týchto databáz nepodávajú

kompletný obraz o výdavkov žiadateľa, nakoľko výdavkami klienta sú aj bežné mesačné výdavky
súvisiacesdomácnosťou.Pokiaľžalobcanepoznácelkovýobjemvýdavkovklienta,nemôžeurobiťzáver
o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.

12.Takýtospôsobzisťovaniabonityklientamožnocharakterizovaťakoposudzovanieschopnostisplácať
úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky, či samotnej

existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o
sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšie schopnosti spotrebiteľa splácať
úver ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. S poukazom na prijaté závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, žalobcovi patrí suma
zodpovedajúca výške poskytnutého úveru (6.000 eur). Žalovaný však v zmysle prehľadu splácania
zaplatil žalobcovi sumu 6.087,63 eur, čo je viac ako mu patrí, a preto súd žalobu zamietol.

14. Výrok o trovách bol odvodený ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 v spojení s ust. § 262 ods. 1 C.s.p.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť, tak aby žalobe žalobcu bolo v plnom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov
sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam.

16. Žalobca nesúhlasí s názorom, podľa ktorého nedostatočne skúmal bonitu žalovaného pred
poskytnutím úveru a že sa má navyše jednať o hrubé porušenie povinnosti žalobcu pri posudzovaní
bonity. Pri poskytnutí úveru konal v súlade s právnymi predpismi a bonitu žalovaného overil dostatočne
a konal tak s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase

uzatvorenia zmluvy. V konaní predložil dôkazy, ktorými dostatočne preukázal posudzovanie schopnosti
žalovaného splácať úver a to získaním informácií najmä o príjmoch, rodinnom stave, zamestnaní a
ďalších majetkových pomerov žiadateľa o úver v priloženej žiadosti o úver, berúc do úvahy výdavky
minimálne v zákonnej výške podľa životného minima, získavaním (preverením) informácií o príjmoch a
zamestnanosti reportom zo Sociálnej poisťovne, ako aj lustráciou žiadateľa o úver v úverovom registri,

prostredníctvom ktorého si žalobca preveril záväzky žalovaného pred poskytnutím úveru a z ktorého
vyplynulo, že žalovaný nemá žiadne existujúce záväzky. Pri skúmaní bonity žalovaného banka berie
vždy do úvahy pomer príjmu k výdavkom, a to k výdavkom klienta na domácnosť pri zohľadnení
zákonného životného minima a výdavkom na splátky všetkých poskytnutých úverov. Na základe týchto
kritérií je možné objektívne posúdiť, či konkrétny klient bude schopný splácať všetky existujúce úvery

a aj nový úver s jeho aktuálneho príjmu. Popri tomto pomere banka skúma aj komplexne ďalšie
kritériá - najmä platobnú disciplínu, omeškanie v minulosti, podané žiadosti, časový odstup od žiadosti /
omeškania, dĺžku zamestnanosti, vek a podobne. Zo získaných a overených informácií, ktoré vyplynuli
z predložených dôkazov vyplynulo, že žalovaný je slobodný, nemá žiadne vyživovacie povinnosti, je
bezdetný, je zamestnancom s mesačným príjmom 700 eur a nemá žiadne iné záväzky. Ako vyplýva z

úverovej zmluvy, výška splátky úveru bola 100,46 eur. Životné minimum v čase poskytovania úveru bolo
vo výške 198,09 eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Po zohľadnení mesačného príjmu
žalovaného 700 eur overeného aj dopytom do Sociálnej poisťovne, zákonných výdavkov 198,09 eur,
bolo zrejmé, že splátka vo výške 100,46 eur bola pre žalovaného plniteľná a jeho finančné možnosti
mu umožňovali splácať úver, pričom v jeho osobnom rozpočte zostávala naďalej dostatočná suma

na pokrytie ďalších výdavkov. Ako výdavky žalovaného, resp. náklady na zabezpečenie základných
životných potrieb žalovaného, žalobca zohľadnil sumu životného minima pripadajúcu na jednu plnoletú
fyzickú osobu. Žalobca ako výdavky zohľadnil teda zákonné výdavky, ktorých výška je daná zákonom.
Na určenie dostatočnej sumy na bežné životné náklady slúži práve hodnota životného minima. Jeťažké si v praxi predstaviť ako inak by malo vyzerať skúmanie skutočných výdavkov každého jedného
spotrebiteľa. Žalobca na posúdenie bonity využil tri rôzne zdroje informácií a to žiadosť o úver, dopyt
do SRBI a Sociálnej poisťovne a zohľadnil všetky kritéria predpokladané ust. § 7 ods. 1 zákona č.

129/2010 Z.z. O riadnom odbornom posúdení schopnosti žalovaného splácať úver svedčí aj skutočnosť,
že žalovaný od uzavretia úverovej zmluvy (09.12.2013) až do zosplatenia úveru nemal problém splácať
žalobcom poskytnutý úver takmer 5 rokov. Aj z tohto dôvodu je pre žalobcu nepochopiteľné, že súd
aj napriek tomu nadobudol pochybnosť o posúdení schopnosti žalovaného splácať úver, o to viac, ak
tejto skutočnosti nič nenasvedčovalo a žalobca predložil súdu dôkazy o riadnom skúmania bonity pred

samotným poskytnutím úveru.

17. Vo veci nie je možné stotožniť sa s názorom, že zmluva obsahuje nesprávnu celkovú výšku
úveru a s tým súvisiacu nesprávnu výšku RPMN. Žalobca výpisom z úverového účtu preukázal
poskytnutie úveru dňa 09.12.2013 vo výške 6.000 eur podľa zmluvy. V zmysle zmluvy bol dohodnutý
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 300 eur. Použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu

poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej
žalovanému a ani neznižuje istinu dlhu žalovaného. Žalovaný bol s poplatkom za poskytnutie úveru aj
spôsobom jeho úhrady riadne a preukázateľne oboznámený a uzrozumený a vyjadril s ním podpisom
na úverovej zmluve súhlas. Žalovanému bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá suma vo výške 6.000
eur zodpovedajúca celkovej výške spotrebiteľského úveru v zmysle zmluvy o úvere. Následne síce

došlo k zúčtovaniu poplatku za poskytnutie úveru, avšak týmto vopred dohodnutým postupom nebol
žalovaný ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Výklad, ktorý zaujal súd je prísne
formalistický a ignoruje reálny obsah občianskoprávnych vzťahov. Zjednodušene možno konštatovať, že
pokiaľ sú na úhradu poplatku použité peňažné prostriedky z poskytnutého spotrebiteľského úveru, podľa
súdu musí byť celková výška úveru vždy znížená o sumu tohto poplatku. Nie je však ničím výnimočným,

že spotrebiteľ nedisponuje inými peňažnými prostriedkami a peniaze, ktoré inkasoval z banky by tak
či tak použil na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, aby sa vyhol eventuálnemu omeškaniu a
následkom predpokladaným v zmluve o úvere. Ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na
úhradu poplatku za poskytnutie úveru, je účelné a vzájomne výhodné, ak bude tento poplatok zúčtovaný
z poskytnutého úveru. Nemusí to byť pritom iba otázka nedostatku financií, ale aj výsledok konsenzu

medzikontrahentami(akoužalovanéhoažalobcu).Zúčtovaniepoplatkuzaposkytnutieúveruuvedeným
spôsobom samozrejme automaticky neznamená, že spotrebiteľský úver v sebe zahŕňa náklad v podobe
poplatku.

18. Taktiež výška RPMN bola v zmluve uvedená v správnej výške. Pri preverovaní otázky výpočtu RPMN

uvedenej v úverovej zmluve vo vzťahu k úhrade poplatku za poskytnutie úveru sa v skutkovo obdobných
prípadoch už viackrát vyjadrila Národná banka Slovenska, ktorá vykonala matematický prepočet RPMN,
zktoréhovyplynulzáver,žehodnotaRPMNvyjderovnaká,bezohľadunato,čijepoplatokzaposkytnutie
úveru započítaný do hodnoty úveru alebo nie. S poukazom na uvedené potom nemožno vyvodiť, že by
žalobca postupoval pri výpočte RPMN uvedenej v dotknutej zmluve nesprávne.

19. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie

žalobcu nie je opodstatnené.

21. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver, Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

22. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na ust.§ 9 ods. 2
písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie.

23. Z uzatvorenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 09.12.2013 vyplýva právne významná
skutočnosť majúca vplyv na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. V prípadespotrebiteľského úveru poskytnutého vo výške 6.000 eur, suma 300 eur predstavujúca poplatok za
poskytnutie úveru, bola uhradená v deň uzatvorenia zmluvy, teda dňa 09.12.2013 (č. l. 207 spisu).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca reálne poskytol žalovanému sumu 5.700 eur a nie sumu

6.000 eur. Je teda nepochybné, že žalobca do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za jeho
poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru,
pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za
náklady spotrebiteľského úveru. Je to zrejmé z ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským

úverom sa rozumeli všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok.

24. Ak žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, ide
o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca
považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje.

25. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že článok
3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu

nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V
tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľzaplatiť“jevymedzenývčlánku3písm.h)Smernice2008/48ako„súčetcelkovejvýškyúveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“
a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto

nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej
výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo
súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne
poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

26. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má nepochybne vplyv aj na ďalšiu náležitosť
zmluvy o úvere vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy, ktorou je ročná percentuálna miera nákladov. Ročnou percentuálnou mierou
nákladov v súlade s ust. § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy sa rozumeli celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vyjadrené ako

ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Ak žalobca pri výpočte RPMN do
celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, bez akýchkoľvek pochybností došlo k
podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od výšky úveru.

27. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 20.09.2018, vydaný vo veci

C-448/17, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom
zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru
nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie
je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu a jednak neuvádza úrokovú sadzbu,
táto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s

otázkou,čijepodmienkauvedenejzmluvytýkajúcasanákladovúveruvypracovanájasneazrozumiteľne
v zmysle uvedeného ustanovenia.

28. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dodal, že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa
musí posudzovať situácia, keď zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie

je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž
nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia
uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku.29. Súdny dvor EÚ už pritom v súvislosti so Smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany
spotrebiteľa sledovaný touto Smernicou pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby

sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzatvorenej zmluvy, článok 4 uvedenej
Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku.

30. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 Smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom

písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže
byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto Smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom ods.
4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať v dobe uzatvárania zmluvy. Táto informácia pre spotrebiteľa
o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca, má
preto podstatný význam.

31. V dôsledku toho neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o úvere môže predstavovať
rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je
podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle článku
4 Smernice 93/13. Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť nekalú povahu takejto
podmienky v zmysle článku 3 tejto Smernice. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať

za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v
dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

32. Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 9Cdo 287/2021

publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022
pod č. 49. Podľa tohto rozhodnutia, celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá
spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy
nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru.

33. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške
úveru. V zmysle definície Zákona o spotrebiteľských úveroch ide o maximálnu výšku alebo súčet
všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj
pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom, vrátane poplatkov

akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez
pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň
považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalobca tak síce formálne
poskytol žalovanému finančné prostriedky v sume 6.000 eur, avšak v dôsledku následného odpočítania
poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami žalovaný nemohol disponovať a

v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia než bola deklarovaná v zmluve o úvere.
Navyše v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru, nemôže byť
správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za
poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa do celkovej výšky úveru,
bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Navýšenie

celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj následok, že sa bude úročiť nielen
poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie a tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej
čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského
úveru, za čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške a rovnako s uvedením nesprávne
ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa, je v súlade s ust. 11 ods. 1 písm. b) a

písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy spojená sankcia v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

34. Za správny je potrebné považovať i záver o porušení povinností veriteľa vyplývajúcej z ust. §
11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Podľa tohto ustanovenia, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinností podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľombez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

35. Pokiaľ ide o register na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
musí bez akýchkoľvek pochybností ísť o taký register, z ktorého je schopnosť spotrebiteľa splácať
úver objektívne zistiteľná. To znamená, že aj príslušný register, či databáza musia obsahovať údaje o
príjmoch,výdavkocharodinnom stavespotrebiteľa,nakoľkobeztýchtozákladnýchúdajovsaschopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver zistiť nedá.

36. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov sa nedajú zistiť žiadne údaje vzťahujúce sa na
výdavky žalovaného s výnimkou údaja, podľa ktorého žalobca v čase poskytnutia úveru nebol úverovo
zaťažený. Z predložených dokladov pritom nevyplýva, aby žalobca zisťoval aj ďalšie bežné výdavky
žalovaného. Je pritom evidentné, že každá fyzická osoba musí vynakladať určité čiastky minimálne na

výživu a bývanie. Ak teda žalovaný v žiadosti o poskytnutie úveru uvádzal výdavky vo výške 0 eur,
už táto okolnosť bola dôvodom k tomu, aby žalobca k posudzovaniu bonity žalovaného pristupoval
s odbornou starostlivosťou. Odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou
vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver,
rozsah ktorý bude daný individuálnymi okolnosťami. Neodbornou je aj vtedy, ak je povrchná, ak je jej

zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo
vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne ohrozené tiež.
Hoci zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce posúdiť veriteľovi schopnosť
splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od spotrebiteľa v rámci možností
preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. Veriteľ musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa

splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal úveru bonitu dlžníka aktívne zisťovať
a preverovať.

37. K posudzovaniu schopností žalovaného splácať spotrebiteľský úver pristúpil žalobca len formálne,
nevytvoril si reálny obraz o celkovej majetkovej situácii žalovaného a jeho postup nenaplnil účel

predpokladaný ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
Postup žalobcu je preto možné hodnotiť, ako na to správne poukázal prvoinštančný súd v konkrétnych
okolnostiach, podľa ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy ako nekonanie s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti splácať spotrebiteľský úver
a zároveň hrubé porušenie tejto povinnosti s dôsledkami, ktoré z porušenia vyplývajú, a to jednak

zánik oprávnenia od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a jednak
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

38. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

39. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255
ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešném žalovanému v
súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a neúspešný žalobca nemá právo na ich náhradu.

40. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).