Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 8, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124208391
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124208391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcov: 1./ H. P., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom M. H. XXX, XXX XX M., 2./ I. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. H. XXX, XXX XX
M. obaja žalobcovia právne zastúpení: JUDr. Martina Barnová, advokátka so sídlom Námestie SNP
538/16, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832
37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri
s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov

č.k. 17Csp/148/2024-244 zo dňa 24. júna 2025, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcom sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX,
zo dňa XX.XX.XXXX, v časti I. Základné´ podmienky, časť Poplatky, v znení: „Spracovateľský poplatok

799,00 EUR - splatný okamihom uzatvorenia Zmluvy.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

II. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX, zo
dňa XX.XX.XXXX, v časti II. Ostatné ustanovenia, bod 8., v znení: „Ak Dlžník neuhradí splátku Úveru
riadne a včas, Banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú
pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25 EUR, a to najviac do výšky určenej podľa právnych
predpisov. Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke zaplatiť. Zmluvná pokuta je splatná okamžite po

márnom uplynutí lehoty na plnenie určenej na písomnom bezplatnom upozornení zaslanom Dlžníkovi.
Zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť omeškanú sumu.“, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.

III. Sud u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX,
zo dňa XX.XX.XXXX, vo Všeobecných obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne, a. s. (VOP -
fyzická osoba nepodnikateľ), účinných od 1.1.2015, v článku 9. Vyhlásenia klienta, bod 9.3., v znení:

„Klient berie na vedomie, že podľa zákona o bankách je povinný pri uzatvorení, ako aj počas trvania
zmluvného vzťahu, písomne oznámiť Banke, či má k Banke osobitný vzťah. Ak Klient má k Banke
osobitný vzťah, a túto skutočnosť ihneď Banke neoznámi, stáva sa zmluva o ním poskytnutej záruke,
zmluva o bežnom účte, zmluva o vkladovom účte alebo zmluva o vklade, uzatvorená medzi Bankoua Klientom neplatnou; poskytnutý úver sa stáva okamžite splatný ku dňu, keď sa Banka dozvedela o
nepravdivosti týchto údajov, vrátane splatnosti úrokov za celú dohodnutú dobu úveru.“, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.

IV. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. XXXXXXXXXX,
zo dňa XX.XX.XXXX, vo Všeobecných obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne, a. s. (VOP -
fyzická´ osoba nepodnikateľ), účinných od 1.1.2015, v článku 11. Započítanie, bod 11.3., v znení: „Banka
môžezapočítaťprotiKlientovisvojusplatnúpohľadávku.AkKlientporušilZmluvu,Bankamôžezapočítať

proti Klientovi svoju splatnú pohľadávku zo Zmluvy aj použitím peňažných prostriedkov na účte Klienta
vedenom Bankou bez ohľadu na splatnosť pohľadávky Klienta.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V. Žalobcovia v 1. a 2. rade m a j ú voči žalovanému spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.“

2. Rozhodnutie právne posúdil ustanovením § 15 ods. 4 zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52, § 53 ods. 1 až 3, 4 písm. k), 5, § 53a ods. 1, 2,
§ 53b, § 54 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, § 580, § 581 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3a ods. 1 až 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), § 35 ods. 1 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“), § 137 písm. c),
d), § 298 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia ako dlžníci uzavreli so žalovaným ako veriteľom dňa
XX.XX.XXXX Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom
splátkový úver č. XXXXXXXXXX vo výške 78.000 eur, ktorého účelom bolo vyplatenie existujúcich
úverov úverom UNB a žalobcovia sa zaviazali poskytnutý úver vrátiť a zaplatiť úroky za podmienok
dohodnutých v zmluve. V zmysle zmluvy bolo okrem iného podmienkou pre poskytnutie úveru aj

vyplatenie záväzkov uvedených v zmluve a predloženie súhlasu veriteľa s predčasným splatením týchto
záväzkov a vyčíslením ich zostatku, ako aj uzatvorenie záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam vedeným
na LV č. XX a XXXX v k.ú. J.. Prípustnosť žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
súd prvej inštancie vyvodil z § 137 písm. c), resp. písm. d) C.s.p. v spojení s § 298 C.s.p., ako
aj v spojení s § 53 a 53a Občianskeho zákonníka a § 15 ods. 4 zák. č. 90/2016 Z.z.. Podanou

žalobou sa žalobcovia môžu domáhať určenia neprijateľných zmluvných podmienok zo zmluvy, a to
bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu. V zmysle ust. § 137 písm. c) C.s.p., podľa
ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného
právneho predpisu. Týmto osobitným predpisom je zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení

účinnom do 30.06.2024, ktorý v ust. § 3 ods. 3 a 5 umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonmi domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva, pričom
má právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale i ust. § 15 ods. 4 ZoSÚ, ktoré
umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa neplatnosti zmluvy, a teda prípadne i časti zmluvy - konkrétne
neprijateľnýchzmluvnýchdojednaní.Súdprvejinštancienavyšenedospelanikzáveru,žebytátožaloba

bola zo strany žalobcov podaná šikanózne, nakoľko ani zo žaloby, ani z výpovedí žalobcov nevyplýva,
že by nesledovala ako svoj primárny cieľ zodpovedanie otázky, či dotknuté zmluvné podmienky boli
neprijateľné a sledovali ciele podľa § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z.. Napadnuté ustanovenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere sa tiež netýkajú hlavného predmetu plnenia. Spracovateľský poplatok a zmluvná
pokuta síce upravujú „cenu“ za službu, či porušenie povinností, avšak nepredstavujú cenu hlavného

zmluvného plnenia a tiež súd nehodnotil ich prijateľnosť, či neprijateľnosť z pohľadu primeranosti ceny
za poskytnuté protiplnenie.

4. Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti zmluvných dojednaní súd prvej inštancie zastával názoru,
že kľúčom k pochopeniu individuálneho zmluvného dojednania je práve možnosť spotrebiteľa svojou

vlastnou aktivitou a konaním ovplyvniť obsah a podstatu zmluvnej podmienky. Takáto možnosť je
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka sústredená výhradne v úprave procesu rokovania o zmluve,
ktoré predstavuje jediné štádium kedy môže spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy a jej podmienok. V
tomto smere žalovaný žiadne dôkazy nepredložil, preto súd prvej inštancie vychádzal z domnienky,že zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Zmluva
a zmluvné podmienky v nej predstavujú štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, uzatváranú s
mnohými spotrebiteľmi. Z výpovede žalobcov vyplynulo, že zmluvu uzatvorili z dôvodu, že podľa nich

im poskytovala najvýhodnejšiu ponuku spomedzi ponúk, ktoré mali, avšak nevyplynulo, že by si nejaké
konkrétne podmienky osobitne vyjednávali.

5. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či napadnuté zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v
neprospech spotrebiteľa. K uvedenému uviedol, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,

ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio
legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Za neprijateľnú je potrebné považovať aj
zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej
stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia). Pre

právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality, ktorý
vychádzavúvodnejfázezporovnaniazmluvnýmipodmienkamiprivodenéhostavusostavomabsolútnej
- teoretickej rovnosti zmluvných strán. Test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním
nerovnováhy, ale preverovaním existujúceho stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie
spotrebiteľa.

6. V súvislosti s námietkou žalovaného, že nie je možný prieskum spracovateľského poplatku, či
zmluvnej pokuty súd prvej inštancie poukázal body 59-63 odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora
C-714/22. Súd prvej inštancie následne na základe uvedených kritérií dospel k záveru, že zmluvná
podmienka týkajúca sa spracovateľského poplatku je neprijateľná pre jej netransparentnosť. Zo zmluvy

a ani z tvrdení uvedených žalovaným v konaní nebolo možné ustáliť, aké činnosti a „náklady“ boli
odzrkadlené v dotknutom poplatku. Zvlášť netransparentne dotknutá podmienka vyznieva s ohľadom
na jej zvyšujúcu sa výšku v zmysle Sadzobníka odvíjajúcu sa od výšky úveru. Nie je zrejmé, aké
vyššie náklady vznikajú veriteľovi so zvyšujúcim sa úverom a či teda so zvyšujúcou výškou úveru
skutočne narastajú i náklady, ktoré žalovaný má v súvislosti s poskytnutím úveru (spracovaním žiadosti

o poskytnutie úveru) alebo či pokrýva i iné činnosti pri totožnom type úveru (na bývanie). Napokon
nedalo sa nevšimnúť, že pri napríklad spotrebných úveroch (ktoré mohli byť mimochodom i v rovnakej
výške ako úver na bývanie) žalovaný neúčtoval žiadne vstupné poplatky (viď Sadzobník poplatkov).
Žalovaný poukazoval na tú skutočnosť, že sa jedná o štandardný poplatok v rámci bankovej praxe a
poukazoval na sadzobníky iných bánk. Skutočnosť, že i iné banky vyžadujú od spotrebiteľov úhradu

poplatku za poskytnutie úveru však samo o sebe nemôže vyvodzovať prijateľnosť takéhoto poplatku
v zmluve uzatvorenej so žalovaným. Žalovaný pritom tiež uvádzal, že ak súd vzhľadom na predbežný
právny názor dospel k neprijateľnosti zmluvnej podmienky, tak potom zjavne dochádza k hrubému
nepochopeniu bankového sektora a toho, čo poskytnutie úveru ako poskytnutá služba obnáša. Napriek
tomu však súdu, ani žalobcom, žalovaný nepredostrel objasnenie účelu a zmyslu dotknutého poplatku,

nákladom, ktoré má pokrývať a dôvodom vedúcim k stanovenému mechanizmu jeho určenia podľa
výšky poskytovaného úveru. Opätovne je to zvlášť netransparentné a nejasné za porovnania s nulovými
vstupnými poplatkami pri spotrebných úveroch.

7. Čo sa týka zmluvnej pokuty, z dôvodu hospodárnosti súd prvej inštancie predovšetkým poukázal na

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27CoCsp/8/2024 zo dňa 30.01.2025, v ktorom sa odvolací
súd venoval i neprijateľnosti totožne znejúcej zmluvnej podmienky a s ktorého odôvodnením sa tunajší
súd v plnom rozsahu stotožnil. Ak aj žalovaný argumentoval splnením zákonných limitácií sankcií do
zmluvnej podmienky zakomponovaným odkazom na právnu úpravu týkajúcu sa sankcií v zmluvách,
ktorých predmetnom je poskytnutie peňažných prostriedkov (§53b ods. 1 OZ), je potrebné zohľadňovať

i tú skutočnosť, že táto úprava v konečnom dôsledku pre vyhodnotenie neprijateľnosti zmluvnej pokuty
irelevantná, nakoľko a priori došlo k vnúteniu dojednania o zmluvnej pokute v rámci predformulovanej
zmluvy. Napokon je potrebné dodať, že veriteľ vtelením zmluvných pokút do formulárových zmlúv
prakticky bez výslovnej vôle spotrebiteľov ich zaťažuje sankciou -zmluvnou pokutou - nad rámec
štandardných úrokov z omeškania a čo v konečnom dôsledku predstavuje práve ten zásah a nepomer

v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Jedná sa o dvojitý postih za neplnenie povinnosti
splácať úver riadne a včas, keďže v prípade omeškania s plnením peňažnej pohľadávky má už veriteľ
zo zákona nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.8. Aj zmluvnú podmienku obsiahnutú vo VOP v článku 9. Vyhlásenie klienta, bod 9.3. týkajúcu sa
povinnosti oznámenia osobitného vzťahu k banke súd prvej inštancie vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko je v predmetnom zmluvnom ustanovení citeľná

značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a to tým, že spotrebiteľ
je vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej zmluvnej podmienke spočívajú v používaní komplikovaných a
sofistikovaných termínov, ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa, a to pod sankciou okamžitého
zosplatnenia úveru. V prvom rade existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ z dôvodu
svojej nevedomosti netuší, čo má chápať pod termínom osobitný vzťah k banke. Čo je však závažnejšie,

nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že ide iba o púhe premietnutie zákonnej normy -
ustanovenia § 35 Zákona o bankách do Zmluvy o úvere. Uvedené zmluvné dojednanie umožňuje banke
v prípade zistenia existencie osobitného vzťahu klienta k bankovému subjektu (resp. zistenia absencie
písomného oznámenia tohto osobitného vzťahu) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť tohto úveru bez toho,
aby vyslovene šlo o obchod, ktorý by vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko nevykonal s ostatnými
klientmi. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Prešov

sp. zn. 29Csp/74/2022 z 24.10.2022, s ktorého dôvodmi sa v plnom rozsahu stotožňuje a odkázal na ne.

9. Pri poslednej zmluvnej podmienke súd prvej inštancie obdobne ako žalovaný prvotne uvažoval
nad tým, či úvod (prvá veta) tohto ustanovenia nie je prostým vyjadrením zákonnej možnosti
započítania. Avšak vychádzajúc zo zmyslu tohto ustanovenia v zmluve, jeho cieľa a predovšetkým

účinku dospel k záveru, že je potrebné posudzovať celé toto ustanovenie ako jeden celok a zohľadňovať
predovšetkým účinky, ktoré vo vzťahu k spotrebiteľovi vyvoláva (je spôsobilé vyvolať). Ako žalovaný
správne poznamenáva, Občiansky zákonník (i Obchodný zákonník) umožňuje započítanie pohľadávok,
jedným dychom treba dodať, že ale stanovuje i konkrétne podmienky započítania. Zmluvná podmienka
obsiahnutá vo VOP vo svojich dôsledkoch skutočne umožňuje žalovanému započítať svoju splatnú

pohľadávku s nesplatnou pohľadávkou spotrebiteľov, čo inak možné jedine v prípade dohody zmluvných
strán (viď § 581 Občianskeho zákonníka), a teda v konečnom dôsledku celé toto dojednanie opätovne
rozširuje oprávnenia žalovaného nerovnovážne. Spotrebiteľ nemá takúto možnosť započítania svojej
splatnej pohľadávky voči nesplatnej pohľadávke banky.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
odôvodnil ustanovím § 365 ods. 1 písm. b), f), h) C.s.p.. Uviedol, že vo vzťahu k väčšine rozhodujúcich
právnych otázok sporu sa súd prvej inštancie uspokojil s povrchnými poukazmi na rozhodnutia
súdov vyšších inštancií, ktoré však na prejednávanú vec nemali vonkoncom žiadnu inštančnú ani

precedenčnúzáväznosť.Súdutakistovôbecneprekážalo,žecitovanérozhodnutiavôbecnezodpovedali
také námietky, aké sme vzniesli proti uplatneným žalobným nárokom. K hlavnému konfliktu s naším
zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie došlo rezignáciou súdu prvej inštancie na riadnu
aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem týkajúcich sa neprijateľnosti zmluvných podmienok,
ktoré boli nahradené jeho svojvoľnými úvahami a kritériami, ktoré nemajú žiadnu zákonnú oporu.

Nemôže byť žiadnej pochybnosti, že základné znaky relevantnej právnej normy, ktorá musí byť použitá
na posúdenie spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok, sú vyjadrené v ustanovení § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide pritom o vnútroštátnu transpozíciu kľúčových aspektov úniovej
regulácie ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá je sústredená najmä
do Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Jednou z tomu zodpovedajúcich požiadaviek je, aby aplikačná prax vnútroštátneho orgánu reflektovala
aj judikatúru súdneho dvora, ktorá bola sformovaná za účelom záväzného výkladu smernice. Ak
preto otázka, ktorá je významná pre rozhodnutie, už bola riešená v rozhodovacej praxi Súdneho
dvora Európskej únie, je bezpodmienečnou povinnosťou vnútroštátneho súdu vyporiadať sa s takouto
judikatúrou a objasniť, ako ju premietol do svojich úvah a hodnotení. Najmä v rozsudku zo dňa

14. 03. 2013, vo veci C-415/11 - Aziz (ďalej len „rozsudok C-415/11“) postuloval absolútne zásadné
interpretačné a aplikačné kritériá pre hodnotenie prijateľnosti (prípustnosti) zmluvnej úpravy práv a
povinností. A tieto ďalej rozvinul v rozsudku zo dňa 16. 01. 2014, vo veci C-226/12 - Constructora
Principado. V odôvodnení napadnutého rozsudku však nič nenasvedčuje tomu, že by súd prvej
inštancie podrobil posudzované zmluvné podmienky prieskumu z hľadiska vyššie citovaných kritérií.

Nenachádza sa v ňom žiadna zmienka ani o rozsudku C-415/11, rozsudok C-226/12 je síce citovaný
v bode 56 odôvodnenia, jeho obsah sa však do výsledného hodnotenia nijako nepremietol. Je
vysoko pravdepodobné, že žiaden z testov, ktoré sú podľa nich obligatórne pri prieskume zmluvnej
podmienky, nebol vôbec vykonaný. Z odôvodnenia tak napr. vonkoncom nie je zrejmé, ako bolazmluvná úprava konfrontovaná s právnym postavením, ktoré by spotrebiteľom vyplývalo zo všeobecne
záväzných právnych predpisov, a v komparácii s ktorým by ich zmluvná pozícia mala byť zásadne
nevýhodnejšia. Súd prvej inštancie takisto zúplna rezignoval na zapojenie obligatórnych kritérií

zavedených ustanovením článku 4 ods. 1 Smernice 93/13. Nemožno zistiť, ako boli vytknuté zmluvné
podmienky posudzované v kontexte povahy finančnej služby, ktorá bola predmetom uzavretej zmluvy,
a už vôbec nie aké bolo ich pôsobenie v rámci celého obsahu záväzkového vzťahu; súd sa vôbec
neunúval skúmať ostatné ustanovenia zmluvy a jej príloh, a teda ako príslušné zmluvné podmienky
obstoja v komplexe všetkých práv a povinností zmluvných strán. Takisto sa z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nemožno dozvedieť, prečo by sme na ktorékoľvek z napadnutých dojednaní nemohli pomýšľať
pri individuálnej negociácii so spotrebiteľmi (v tomto ohľade nestačí, že určitá zmluvná podmienka
subjektívne dodatočne „nevyhovuje“ konkrétnemu spotrebiteľovi alebo konkrétnemu sudcovi, ale je
potrebné skúmať napr. štandardy v príslušnom segmente trhu finančných služieb). Všetko vyššie
uvedené ukazuje, že relevantné právne normy - najmä v ustanoveniach § 53 ods. 1 a 10 Občianskeho
zákonníka a čl. 4 ods. 1 Smernice 93/13 - v skutočnosti vôbec neboli aplikované (resp. neboli aplikované

ústavne konformným spôsobom, t. j. nie svojvoľne a arbitrárne). Týka sa to aj požiadavky kvalifikovanej
(„značnej“) nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

11. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že napadnuté zmluvné podmienky odrážajú záväzné
ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku, a sú preto vylúčené z prieskumu spotrebiteľskej

prijateľnosti. Súd prvej inštancie na túto námietku „odpovedal“ v bode 58 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, v ktorom citoval z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 21. 03. 2024, vo veci C-714/22 - Profi
Credit Bulgaria. Žalovaný poukázal na evidentné zásadné nepochopenie sporovej obrany. Súdom prvej
inštancie citovaný rozsudok Súdneho dvora sa totiž zaoberal výnimkami vyplývajúcimi z ustanovenia
článku 4 ods. 2 Smernice 93/13. Podstata námietky však bola úplne iná a týkala sa aplikácie článku 1

ods. 2 Smernice 93/13. Ide o jednu z hlavných zásad prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvnej
podmienky, podľa ktorej ak zákonodarca explicitne reguluje určitú otázku spotrebiteľských právnych
vzťahov, ním zvolené riešenie nemôže nikdy mať atribúty neprijateľnosti. Súd prvej inštancie však túto
námietku, dopadajúcu na všetky žalobné návrhy, ignoroval a nevenoval jej žiadnu pozornosť, pričom z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je už teraz zrejmé, že ju - napriek jej jednoznačnému jazykovému

a argumentačnému vyjadreniu v našich procesných úkonoch - vôbec nepochopil, dokonca ju zamenil
s námietkou úplne iného typu. Jeho rozsudok tak logicky nedáva žiadnu odpoveď na našu konkrétnu
obranu založenú na ustanovení článku 1 ods. 2 Smernice 93/13, ktorá má zásadný meritórny význam.

12. Osobitne vo vzťahu k zmluvnej podmienke o spracovateľskom poplatku žalovaný ďalej namietal

nielen arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ktorý ponechal bez akejkoľvek odpovede početné argumenty
obrany, ale aj zásadnú nesprávnosť právnych názorov súdu prvej inštancie, a to dokonca vo svetle
judikatúry Súdneho dvora, na ktorú sa súd výslovne odvolal, najmä rozsudku Súdneho dvora zo dňa
05.06.2025, vo veci C-280/24 - Malicník. V prvom rade aj tu namietal nemožnosť súdneho prieskumu
zmluvnej podmienky o spracovateľskom poplatku, ktorá je odrazom kogentnej vnútroštátnej právnej

úpravy. V prejednávanej veci je pritom zmluvná podmienka o spracovateľskom poplatku odrazom
zákonného ustanovenia § 499 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Poukázali, že v odbornej
literatúre i súdnej praxi neexistuje žiadna pochybnosť, aký je ekonomický účel odplaty podľa § 499
Obchodného zákonníka. Spracovateľský poplatok dojednaný v zmluve so žalobcami pritom slúžil práve
aj tomuto účelu. Okolnosť, že bol označený ako „spracovateľský poplatok“, nemôže mať žiadnu osobitnú

relevanciu, ide o zaužívaný a štandardný termín na príslušnom trhu finančných služieb, navyše pre
spotrebiteľa omnoho zrozumiteľnejší ako zákonná formulácia „odplata za dojednanie záväzku veriteľa
poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky“. Ekonomická funkcia poplatku zreteľne vyplývala z
viacerých zmluvných ustanovení. Ďalej zdôraznil, že rozsudkom C-280/24 neboli nijako „zrušené“ ani
prekonané závery skoršej judikatúry Súdneho dvora o špecifikácii protihodnoty bankových poplatkov.

Rovnako tiež platí ako jedno z kľúčových hľadísk, aby povaha protihodnoty poplatku mohla byť
rozumne pochopená alebo vyvodená zo zmluvy posudzovanej ako celok. Vo vyjadrení zo dňa 23. 06.
2025 žalovaný podrobne objasnil, že hoci zmluva uzavretá so žalobcami neobsahovala komplexnú
špecifikáciu protihodnoty spracovateľského poplatku, viaceré ustanovenia Produktových obchodných
podmienok popísali činnosti banky pred uzavretím zmluvy, ktoré boli tiež protihodnotou poplatku.

Absencia podrobnej špecifikácie protihodnoty spracovateľského poplatku v zmluve uzavretej so
žalobcami nie je sama osebe postačujúca pre hodnotenie jeho zmluvného vyjadrenia ako nedostatočne
transparentného a neprijateľného (hlavný záver rozsudku C-621/17). Ak aj teda súd prvej inštancie
dospel k hodnoteniu napadnutej zmluvnej podmienky ako nedostatočne transparentnej, nebolo topostačujúce pre vyslovenie záveru o jej spotrebiteľskej neprijateľnosti. Zmluvnú podmienku bolo
potrebné ďalej „testovať“ za účelom posúdenia hlavných znakov spotrebiteľskej neprijateľnosti, ktorými
sú kvalifikovaná (značná) nerovnováha v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,

ku škode spotrebiteľa a napriek požiadavke dobrej viery (bod 45 rozsudku C-280/24). Ako prvé v danom
kontexte Súdny dvor zdôraznil kritérium, či by veriteľ mohol rozumne očakávať, že spotrebiteľ by súhlasil
so zmluvnou podmienkou po individuálnom dojednaní. Takisto mal žalovaný zodpovedajúcimi listinnými
dôkazmi preukázať, že spracovateľský poplatok je úplne bežným nástrojom v príslušnom segmente
trhu finančných služieb. Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že pri posudzovaní prijateľnosti

zmluvnej podmienky sa vždy musia zohľadniť aj zaužívané trhové zvyklosti a štandardy. Ako ďalšie
kritérium Súdny dvor s odvolaním na svoju skoršiu judikatúru zopakoval primeranosť poplatku k celkovej
výške úveru. V zmluve zo dňa XX.XX.XXXX bol dojednaný spracovateľský poplatok vo výške 799
eur, čo predstavuje 1,02 % z výšky úveru 78.000 eur. Už len na základe tejto základnej matematickej
komparácie určite nemožno hovoriť o neprimeranosti poplatku. K poslednému kritériu vyžadovanému
Súdnym dvorom v rozsudku C-280/24, ktorým je primeranosť vo vzťahu k protihodnote poplatku,

žalovaný uviedol, že spracovateľský poplatok dojednaný v zmluve zo dňa XX.XX.XXXX pôsobil v dvoch
rovinách. Jedna zložka protihodnoty vyplývala priamo z ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka,
t. j. išlo o odplatu za „rezerváciu“ finančných prostriedkov, aby pri splnení dohodnutých podmienok
mohli byť okamžite poukázané dlžníkom. Druhou zložkou protihodnoty sú všetky činnosti našej banky,
ktoré predchádzajú samotnému uzavretiu zmluvy o úvere. Vo vyjadrení zo dňa 23.06.2025 žalovaný

presne a podrobne špecifikoval, aké úkony a procesy štandardne vykonávané bankou pred uzavretím
zmluvy majú byť aspoň čiastočne kompenzované, čo do vynaloženej práce a nákladov, prostredníctvom
spracovateľského poplatku, obzvlášť ak sa aj v tejto súvislosti zohľadní riziko zmarenia úveru.

13.Ajosobitnevprípadezmluvnejpodmienkyozmluvnejpokutežalovanývpodanomodvolanínamietal,

že súd prvej inštancie dospel k „zisteniu“ jej neprijateľnosti napriek tomu, že nevykonal žiaden z testov,
ktoré úniová judikatúra predpisuje pre skúmanie atribútu značnej nerovnováhy. Súd však bral zreteľ iba
na záujmy protiprávne konajúceho subjektu, ale nie už na oprávnené záujmy veriteľa, najmä na jeho
legitímny záujem na riadnom splácaní úverovej pohľadávky. Takisto sa z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nemožno dozvedieť, prečo by sme na dojednanie o sankcii za omeškanie nemohli pomýšľať

pri individuálnej negociácii so spotrebiteľmi, keďže ide o zabezpečenie nie akejsi vedľajšej, nepodstatnej
povinnosti z úverového vzťahu, ale povinnosti azda najhlavnejšej - riadne a včas platiť dohodnuté splátky
úveru. Zmluvná podmienka o zmluvnej pokute za porušenie povinnosti riadnej a včasnej úhrady splátky
úveru bola súdom prvej inštancie hodnotená vo svetle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka. Z tohto pohľadu sa javí, že súd nevylúčil apriórne prípustnosť dojednania o zmluvnej pokute

ako takého, iba skonštatoval neprijateľnosť určitej výšky pokuty. V rozsudku však úplne absentuje
zdôvodnenie judikovanej neprimeranosti. Tiež nie je vonkoncom objasnené, v akej výške mala byť v
zmluve so žalobcami stanovená zmluvná pokuta za nezaplatenie splátky, aby podľa súdu vyhovovala
nárokom spotrebiteľskej prijateľnosti. Zároveň sa takto úplne rezignuje na preventívne pôsobenie
príslušného dojednania - odstrašujúci účinok, aby sa spotrebitelia neuchyľovali k neplateniu. Preto

vyzval odvolací súd, ak mieni potvrdiť výrok napadnutého rozsudku o určení neprijateľnosti zmluvnej
podmienky o zmluvnej pokute, aby nealibisticky a nevyhýbavo sformuloval jednoznačné pravidlo, aká je
prípustná výška sankcie za omeškanie spotrebiteľa so zaplatením splátky úveru (napr. určitá paušálna
suma v eurách alebo určitý percentuálny podiel z určitého jasne definovaného základu). Napadnutý
rozsudok takisto trpí v posudzovanej otázke neprekonateľným vnútorným protirečením, pretože v bode

67 odôvodnenia súd označuje zmluvnú pokutu už za „duplicitnú sankciu za omeškanie“ (popri úrokoch z
omeškania), čím naznačuje jej absolútnu neprípustnosť. Ďalší argument napadnutého rozsudku spočíva
v údajnej neprimeranosti výšky pokuty k dĺžke omeškania, resp. k výške omeškanej sumy. Tento je
však potrebné odmietnuť, keďže je založený na premise, že zmluvná podmienka o pokute môže byť
za určitých okolností neprimeraná. Najzásadnejšia odvolacia námietka mala spočívať v nesprávnosti

posúdenia príslušnej zmluvnej podmienky, keďže nebolo zistené porušenie osobitných zákonných
povinností, ktorých hlavným cieľom je práve ochrana spotrebiteľa pred neprimeranými sankciami za
omeškanie. Podmienky uplatňovania sankcií voči finančnému spotrebiteľovi sú totiž prísne regulované,
konkrétne ustanoveniami § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z.. Žalobcovia však nielen netvrdili a nepreukazovali, že napadnutou zmluvnou

podmienkou boli porušené vyššie označené ustanovenia právnych predpisov - teda v kontexte rozsudku
C-415/11 nepreukázali, že ich zmluvné postavenie bolo horšie ako zákonné - ale ani súd prvej inštancie
takúto skutočnosť inak nezistil. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.1Cdo/143/2023zodňa29.01.2025.Prípadnýargument,ženariadenievládyč.87/1995Z.z.upravujelen „horný strop“ (najvyššiu možnú výšku) sankcií za omeškanie spotrebiteľa, tiež nemôže obstáť; ide,
naopak, o komplexnú reguláciu, ktorá zakotvila aj limity individuálnych sankcií. Žalovaný akcentoval,
že žalobcovia boli v napadnutej zmluvnej podmienke transparentne upozornení, že sankcia môže byť

uplatnená „najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov“.

14. V súvislosti so zmluvnou podmienkou o povinnosti oznámenia osobitného vzťahu k banke žalovaný,
nad rámec prezentovanej obrany o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v otázke vykonania
povinných testov vyplývajúcich z úniovej judikatúry, odmietal akokoľvek meritórne polemizovať s vecnou

stránkou argumentácie súdu prvej inštancie. Namietal vrcholnú prekvapivosť jeho rozhodnutia, keď
zmluvnú podmienku pomeriaval hľadiskami, ktoré v priebehu konania vôbec nekomunikoval sporovým
stranám, a tým nám odoprel akúkoľvek príležitosť na vyjadrenie kvalifikovaného kontradiktórneho
stanoviska. Žalobcovia spochybnili predmetnú zmluvnú podmienku argumentmi o jej údajnej neurčitosti.
Súd prvej inštancie však založil svoje rozhodnutie na úplne inom kritériu, ktoré popísal v bode 69
odôvodnenia napadnutého rozsudku. S týmto kritériom sa však neunúval vopred oboznámiť strany

sporu, a to najmä našu stranu, v neprospech ktorej pôsobí; dokonca na pojednávaní dňa 24.06.2025
vynechal príslušnú zmluvnú podmienku z predbežného právneho posúdenia. V situácii, keď súd prvej
inštancie rezignoval na uplatnenie záväzných úniových testov spotrebiteľskej prijateľnosti, a tieto
svojvoľne nahradil kritériom úplne iným, bolo jeho elementárnou povinnosťou, aby o svojom zámere
aspoň korektne informoval strany a umožnil im reagovať naň v čase, keď ešte mohli pôsobiť na jeho

uvažovanie, pretože len taký prístup je zlučiteľný s postulátmi kontradiktórnosti a spravodlivého procesu.

15. Napokon v súvislosti so zmluvnou podmienkou o možnosti započítania pohľadávok žalovaný
argumentoval, že táto je odrazom ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka, takže aj na ňu dopadá
výluka podľa článku 1 ods. 2 Smernice 93/13. Súdu prvej inštancie prekážalo, že zmluvná klauzula

umožňuje - či presnejšie nevylučuje - započítanie splatnej pohľadávky banky voči nesplatnej pohľadávke
klienta, a to z dôvodu, že na takýto typ započítania je údajne potrebná dohoda zmluvných strán. Dohoda
by však bola nutná, iba ak by žalovaný chcel vymieniť započítanie svojej nesplatnej pohľadávky voči
splatnej pohľadávke klienta. Na započítanie splatnej pohľadávky banky voči nesplatnej pohľadávke
klienta však žiadna dohoda potrebná nie je, takáto možnosť jednostranného zápočtu vyplýva priamo z

právnej úpravy. Zmluvná podmienka však právo spotrebiteľa na započítanie svojej prípadnej splatnej
pohľadávky voči nesplatnej pohľadávke banky vôbec nevylúčila.

16. Žalobcovia sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.)
vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym procesným postupom, namietaným porušením práva na spravodlivý proces,
namietaným nesprávnym právnym posúdením, nesprávnym skutkovým zisteniam, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri II.ÚS 78/05).

19. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa XX.XX.XXXX bola medzi žalovaným ako bankou/veriteľom a
žalovanými ako dlžníkmi uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva

o úvere“), na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý úver na bývanie vo výške 78.000 eur. Žalobcovia
ako dlžníci boli povinní poskytnuté finančné prostriedky vrátiť v 360 splátkach po 353,21 eura mesačne.

20. Podľa ustanovenia § 52 ods. a až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváranía plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy
o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a

primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ods. 2, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa ods. 3, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a
spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

22. Podľa ustanovenia § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa

uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky

súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

23. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy
o úvere, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie.

Podľa ods. 2, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa

priaznivejší.

24. Podľa ustanovenia § 298 ods. 1 C.s.p., súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského
sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná obchodníkom v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v

takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

25. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v

spotrebiteľských zmluvách.

Podľa ods. 5, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil

protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto

za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.26. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským podľa ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka.

27. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivý proces, s týmito nie je
možné sa stotožniť. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

28. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

29. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

30. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

31. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

32. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ustanovením § 220 odsek 2
C.s.p..

33. Podľa ustanovenia § 181 ods. 1 a 2 C.s.p., po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie
podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu.
Strana môže odkázať na svoje písomné podanie. Po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykonáa ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí ak tak
už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Uvedené ustanovenie je praktickým prevzatím už skôr
platnej úpravy, podľa ktorej súd má eliminovať jav svojho pre strany prekvapujúceho rozhodnutia za

pomoci ich upozornenia na možnosť použitia dosiaľ nepoužitého ustanovenia právneho predpisu, pokiaľ
takéto ustanovenie považuje za relevantné a poskytnutia tiež možnosti, aby sa k možnému použitiu
takéhoto ustanovenia vyjadrili. V prejednávanej veci pri rozhodovaní o veci samej prvoinštančný súd
vychádzal z ustanovení tých právnych predpisov, z ktorých pri podávaní svojej žaloby vychádzali aj
samotní žalobcovia. Za takýchto okolností vydaný rozsudok nemožno označiť za prekvapivý.

34. Navyše, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, predmetom konania bolo určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok uvedených v Zmluve o úvere. Tieto zmluvné podmienky boli výslovne uvedené
v zmluve o splátkovom úvere a medzi stranami sporu nebolo sporné ich znenie, teda obsah týchto
zmluvných podmienok. Sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter neprijateľných
zmluvných podmienok alebo nie.

35. V konaní nebolo sporné, že uzatvorená Zmluva o úvere je vzhľadom na subjekty zmluvy
zmluvou spotrebiteľskou, teda sa na ňu a na vzťahy z nej vyplývajúce vzťahujú normy týkajúce sa
spotrebiteľského práva. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné
dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že
spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície
pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

36. V prípade žaloby spotrebiteľa o určenie/vyslovenie neprijateľnosti alebo neplatnosti zmluvnej

podmienky nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Ide o osobitný druh žaloby
patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými
podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 6Cdo/27/2018 z 28.3.2019).

37. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 odsek 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z
ustanovenia § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka.

38. Samotná možnosť spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany proti porušeniu práv a povinnosti
ustanovených zákonom proti porušiteľovi bola v čase podania žaloby umožnená v ustanovení § 3 odsek
5 zákona č. 250/2007 Z.z. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za
neprijateľnú, a teda neplatnú, vyplýva aj z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka.

39. V spotrebiteľských sporoch Civilný sporový poriadok v ustanovení § 298 umožňuje súdu v
rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka
používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich
so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie

tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných
dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z
dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť

vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie,súdajbeznávrhuvýslovneuvedievovýrokurozsudkuznenietejtozmluvnejpodmienky,
ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so
spotrebiteľskou zmluvou. Ak Civilný sporový poriadok v ustanovení § 298 umožňuje súdu v rozsudku
aj bez návrhu vysloviť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky, je nepochybné, že žaloba o určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky je prípustným prostriedkom ochrany práv spotrebiteľa.

40. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľskázmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.

41. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda
neplatnú, priamo vyplýva aj z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto
ustanovenia, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo
viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje

alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky
alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa
používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd
uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Zo znenia tohto ustanovenia

nepochybnevyplýva,žepredmetomkonaniamôžebyťižaloba,ktorousaspotrebiteľdomáhalenurčenia
neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej podmienky.

42. S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok
spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky

s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ustanovenia § 53a
Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného takéto určenie má význam aj pre spotrebiteľa, ktorý mal v
konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky úspech a to v tom, že mu vzniká možnosť uplatniť
si ďalšie právo a to právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane
spotrebiteľa. K uplatneniu tohto práva totiž nemôže dôjsť kedykoľvek, nakoľko vzniká po tom, čo zo

strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde.

43. Na správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nič nemení ani poukaz žalovaného na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-415/11, ktorý hovorí o tom, že vnútroštátny súd má
ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti smernice 93/13, a

tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je
oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel. Rovnako ani poukaz
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-226/12, ktorý hovorí o tom, že existencia
„značnej nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe
zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu

predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia
právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných
vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú
zozmluvy,prekážkyvichvýkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátne
predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej

existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom
zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky zmluvy.

44. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v časti I. Základné podmienky, časť poplatky
Zmluvy o úvere v znení, cit.: „Spracovateľský poplatok 799,00 EUR - splatný okamihom uzatvorenia

Zmluvy.“ odvolací súd uvádza:

45. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné poukázať na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t)
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie

dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa.

46. Z aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.02.2022)
ktorou mal súd reflektovať na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-621/17 zo dňa 13.10.2019 vyplýva, že
nedostatočná individualizácia plnení za poplatky za správu, ako aj spracovateľského poplatku, ktorých

výška a spôsob ich výpočtu nespôsobujú v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
V prejednávanej veci je však potrebné odkloniť sa od tejto judikatúry Najvyššieho súdu.47. Podľa názoru odvolacieho súdu môže byť poplatok za poskytnutie úveru a za jeho správu
hodnotený ako prijateľná zmluvná podmienka len vtedy, ak je dostatočne špecifikovaný a ak je v zmluve
jednoznačne uvedené, aké konkrétne služby budú klientovi za tento poplatok poskytnuté, inak ide

zmluvné podmienky neprijateľné.

48. Treba tiež poukázať na to, že spracovateľský poplatok by mal korešpondovať konkrétne
identifikovanému predmetu plnenia, pričom spôsob jeho výpočtu, a služby, ktoré budú klientovi za tento
spracovateľský poplatok poskytnuté, by mali byť v zmluve náležite špecifikované. To isté platí aj vo

vzťahu k poplatku za správu úveru.

49. Vyššie uvedeného záveru tiež nasvedčuje judikatúra Súdneho dvora EÚ, a to najmä rozhodnutie
C-621/17 z 03.10.2019, z ktorého vyplýva, že má byť presne určená suma poplatkov za správu a
poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti.
Podobný záver vyplýva aj z rozhodnutia C-224/19 zo 16.07.2020 s tým, že zmluvná podmienka

uvedená v zmluve o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi
ukladá povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery
vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech
spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým
službám a vynaloženým nákladom.

50. Predmetná Zmluva o úvere nespĺňa kritériá náležitej špecifikácie a individualizácie spracovateľského
poplatku. Preto je plne na mieste záver, že táto zmluvná podmienka je neprijateľná, nakoľko spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorému sú
účtované predmetné poplatky spojené s úverom bez náležitej špecifikácie v zmluve.

51. Tomuto záveru nasvedčuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci C-280/24, nakoľko z rozsudku
z 05.06.2025 vyplýva, že Čl. 4 ods. 2 a Čl. 5 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej
judikatúre, podľa ktorej zmluvná podmienka týkajúca sa poplatku za poskytnutie úveru, uvedená v

zmluve o úvere, uzavretej so spotrebiteľom, spĺňa požiadavku transparentnosti stanovenú v týchto
ustanoveniach len z toho dôvodu, že jednak z názvu tohto poplatku vyplýva, že je úhradou za úkony
vykonané veriteľom, ktoré sú potrebné na uzavretie tejto zmluvy a sú internou záležitosťou veriteľa a
jednak, že výška uvedeného poplatku je v uvedenej zmluve presne určená.

52. Z tejto judikatúry Súdneho dvora EÚ nepochybne vyplýva, že rozsah služieb, ktoré majú byť za
poplatky spojené s úverom poskytnuté klientovi - spotrebiteľovi, musí byť v úverovej zmluve aj náležite
špecifikovaný.

53. Podľa názoru odvolacieho súdu zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere, v časti I. Základné

podmienky, časť Poplatky, vyššie uvedené požiadavky nespĺňa, nakoľko vo vzťahu k spracovateľskému
poplatku (799 eur) nešpecifikuje žiadnym spôsobom, aké konkrétne služby sú za tento poplatok
spotrebiteľom poskytnuté.

54. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru o neprijateľnosti

uvedenejzmluvnejpodmienky.Odvolacísúddodáva,žeuvedenázmluvnápodmienkaužbolavyhlásená
za neprijateľnú a to rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 29Csp/10/2023-376 zo 17.03.2025 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp/14/2025-462 zo dňa 11.12.2025 ako
aj rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 19Csp 205/2018-260 zo dňa 08.07.2021 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/36/2021-300 zo dňa 28.02.2022.

55. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v časti II. Ostatné ustanovenia, bod 8 Zmluvy
o úvere, v znení cit.: „Ak Dlžník neuhradí splátku Úveru riadne a včas, Banka môže okrem zaplatenia
úrokov z omeškania požadovať od Dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25
EUR, a to najviac do výšky určenej podľa právnych predpisov. Dlžník sa zaväzuje zmluvnú pokutu Banke

zaplatiť.Zmluvnápokutajesplatnáokamžitepomárnomuplynutílehotynaplnenieurčenejnapísomnom
bezplatnom upozornení zaslanom Dlžníkovi. Zaplatením zmluvnej pokuty nezaniká povinnosť zaplatiť
omeškanú sumu.“ odvolací súd uvádza nasledovné:56. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri posudzovaní zmluvnej pokuty ako
neprijateľnej podmienky vychádzal súd prvej inštancie z posúdenia dojednanej zmluvnej pokuty, či táto
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Nespochybňoval význam zmluvnej pokuty. Pokiaľ však ide o spotrebiteľský vzťah, musí ísť o takú
zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu,
obsah a osobitosti právneho úkonu, ako i na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré by mali byť vyvážené.

57. Odvolací súd nepospochybňuje, že zmluvná pokuta v prvom rade plní prevenčnú funkciu tým, že
hrozba majetkovej sankcie motivuje dlžníka, aby včas a riadne splnil zmluvnú povinnosť a ďalej plní
reparačnúfunkciu,lebojejzmyslomjetiežreparovaťnastraneveriteľaujmu,ktorámuvzniklavdôsledku
porušenia povinnosti zo strany dlžníka a taktiež predstavuje sankciu pre toho, kto porušil povinnosť.
Uvedené však neznamená, že výška zmluvnej pokuty môže byť dohodnutá ľubovoľne, ale zvlášť v
prípade spotrebiteľskej zmluvy.

58. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že sa jedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie
(§ 53 odsek 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný ako dodávateľ zmluvnú pokutu so žalobcami ako
spotrebiteľmi osobitne nevyjednával, pretože zmluvná pokuta je dojednaná za rovnakých podmienok vo
všetkých zmluvách (t.j. napríklad bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru, výšky mesačnej splátky, či

výšky sumy, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní). Zmluvná pokuta, ktorá nebola individuálne dojednaná,
lebo sa jedná o štandardnú typovú zmluvu, a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v rozpore s ochranou práv spotrebiteľa,
ako aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie (článok 98), podľa ktorého je v záujme
naplnenia jedného zo základných práv Európskej únie politiky štátov zabezpečiť vysoký stupeň ochrany

spotrebiteľa, a preto je potrebné využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby sa
zvyšovala dôvera spotrebiteľov v trh, aby neprimerané postupy spotrebiteľov na trhu nezaťažovali.
Žalovaný ako osoba podnikajúca na trhu s úvermi má odbornú prevahu nad spotrebiteľmi, ktorým
svoje služby poskytuje, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k spotrebiteľom sa bude
správať s náležitou odbornou starostlivosťou. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,

v tom smere, že uvedená zmluvná podmienka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá
je neplatnou, keď spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, keď veriteľ si podľa nej môže duplicitne, popri zákonnom úroku z omeškania,
ktorý predpokladajú priamo právne predpisy ako sankciu pre dlžníka pre prípad omeškania, uplatňovať
sumu 25 eur pri každom jednotlivom omeškaní žalobcov s úhradou splátky. Odvolací súd to považuje

za neprimeranú sankciu, aj s poukazom na skutočnosť, že uvedenú sumu by si veriteľ mohol uplatňovať
bez ohľadu na dĺžku omeškania, a teda aj pri omeškaní v trvaní napr. jedného dňa by okrem
omeškanej splátky žalobkyňa musela uhradiť sumu 25 eur naviac ako zmluvnú pokutu. Pri oneskorenej
úhrade peňažného plnenia nemôže ostať bez povšimnutia výška pohľadávky vzniknutej porušením
záväzku. Paušálne dojednanie zmluvnej pokuty, ktoré vôbec nezohľadňuje výšku pohľadávky vzniknutej

porušením záväzku, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd nespochybňuje právo
veriteľa zabezpečiť splnenie povinnosti dlžníka aj prostredníctvom zmluvnej pokuty, avšak nie vo fakticky
neobmedzenom rozsahu (za každé jedno omeškanie), bez presne stanovených pravidiel jej stropu (do
výšky určenej podľa právnych predpisov je pre spotrebiteľa neurčité dojednanie).

59. Odvolací súd poukazuje na to, že dojednanie zmluvnej pokuty vôbec nezohľadňuje intenzitu a
význam toho ktorého porušenia povinnosti, ani výšku dlhu spotrebiteľa vzniknutého porušením záväzku.
Znenie zmluvnej podmienky umožňuje veriteľovi požadovať od dlžníka v podobe sankcií za omeškanie
(t.j. okrem zmluvnej pokuty aj úroky z omeškania v zmysle § 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka). Toto
dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko výrazne znevýhodňuje spotrebiteľa

a dodávateľovi umožňuje pri akomkoľvek i menej významnom porušení povinnosti uplatniť si voči
spotrebiteľovi zmluvnú pokutu, popri úrokoch z omeškania. Takáto paušálna zmluvná pokuta je
neprijateľnou aj bez ohľadu na to, že jej maximálna výška je limitovaná v zmysle príslušných právnych
predpisov (§ 3a Nar. vlády SR 87/1995 Z.z.).

60. S námietkou žalovaného týkajúcej sa splnenia zákonných limitácií sankcií, resp. existenciu
zmluvných dojednaní, ktoré vytvárajú mechanizmus, ktorý garantuje naplnenie zákonných podmienok
pre sankcie v zmluvách, ktorých predmetnom je poskytnutie peňažných prostriedkov (§53b ods. 1
Občianskeho zákonníka) sa už vysporiadal súd prvej inštancie v bode 68. odôvodnenia napadnutéhorozhodnutia. Súd prvej inštancie správne poukázal na to že, je potrebné zohľadňovať i tú skutočnosť,
že táto úprava v konečnom dôsledku pre vyhodnotenie neprijateľnosti zmluvnej pokuty je irelevantná,
nakoľko a priori došlo k vnúteniu dojednania o zmluvnej pokute v rámci predformulovanej zmluvy.

Napokon je potrebné dodať, že veriteľ vtelením takýchto dojednaní do formulárových zmlúv prakticky
bez výslovnej vôle spotrebiteľov ich zaťažuje sankciou zmluvnou pokutou - nad rámec štandardných
úrokov z omeškania, čo v konečnom dôsledku predstavuje práve ten zásah a nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Jedná sa o dvojitý postih za neplnenie povinnosti splácať úver
riadne a včas, keďže v prípade omeškania s plnením peňažnej pohľadávky má už veriteľ nárok na

zaplatenie úrokov z omeškania.

61. Po zohľadnení uvedeného odvolací súd dospel k záveru zhodnému so súdom prvej inštancie,
že dojednaná zmluvná pokuta ako sankcia za porušenie zmluvných povinností spotrebiteľom je
neprimerane vysoká, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 odsek 4 písm.
k) Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka žalovaného v rovnakom znení bola pritom vyhlásená

za neprijateľnú už rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp.zn. 11Csp/9/2022-129 zo dňa 06.05.2022
v spojení s opravným uznesením sp.zn. 11Csp/9/2022-161 zo dňa 15.06.2022 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 9CoCsp/50/2022 zo dňa 23.02.2022, rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp.zn. 7Csp/8/2022-224 zo dňa 01.02.2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 10CoCsp/16/2023 z 18.07.2023, rozsudkom Okresného súdu Svidník sp.zn. 1Csp/34/2019-231

zo dňa 15.06.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/3/2023 zo dňa
16.04.2024, rozsudkom Okresného súdu Prešov Okresného súdu Prešov sp.zn. 18Csp/36/2023-152
zo dňa 27.05.2024 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 27CoCsp/8/2024 zo dňa
30.01.2025, rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. SK-5Csp/41/2021-269 zo dňa 06.05.2025 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/18/2025 zo dňa 22.01.2026.

62. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej vo Všeobecných obchodných podmienkach
článok 9. Vyhlásenie klienta, bod 9.3, v znení cit.: „Klient berie na vedomie, že podľa zákona o bankách je
povinný pri uzatvorení, ako aj počas trvania zmluvného vzťahu, písomne oznámiť Banke, či má k Banke
osobitný vzťah. Ak Klient má k Banke osobitný vzťah, a túto skutočnosť ihneď Banke neoznámi, stáva

sa zmluva o ním poskytnutej záruke, zmluva o bežnom účte, zmluva o vkladovom účte alebo zmluva o
vklade, uzatvorená medzi Bankou a Klientom neplatnou; poskytnutý úver sa stáva okamžite splatný ku
dňu, keď sa Banka dozvedela o nepravdivosti týchto údajov, vrátane splatnosti úrokov za celú dohodnutú
dobu úveru.“ odvolací súd uvádza nasledovné:

63. Podstata neprijateľnosti vyššie uvedenej zmluvnej podmienky nespočíva v tom, že by spotrebiteľ
nebol povinný oznamovať konkrétne podstatné skutočnosti banke, ale v tom, že posudzovaná
spotrebiteľská zmluva v dotknutej časti tieto neozrejmuje, v dôsledku čoho je spotrebiteľ v nevedomosti
o tom, aký je skutočný obsah tohto jeho vyhlásenia. Skutočnosť, že banka má zákonnú povinnosť
zisťovať, či klient nie je osobou s osobitným vzťahom k banke, a že v zmluve s klientom má byť

dohodnuté, že v prípade nepravdivosti daného vyhlásenia klienta je banka oprávnená použiť sankciu
okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy neznamená, že formulácia predmetnej zmluvnej podmienky nemá
obsahovať vysvetlenie pojmov, ktoré nemôžu byť priemernému spotrebiteľovi bez ďalšieho známe.

64. Na právnom posúdení súdu nič nemení ani Zákon o bankách, pretože existuje nezanedbateľné

nebezpečenstvo, že spotrebiteľ z dôvodu svojej nevedomosti netuší, čo má chápať pod termínom
osobitný vzťah k banke (pozri v súvislosti so smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách rozsudok Mostaza Claro, C-168/05 bod 28 a v súvislosti so
smernicou Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov
a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru rozsudok Rampion a

Godard C-429/05).

65. V prípade uvedenej zmluvnej podmienky vidí odvolací súd rozpor aj s ustanovením § 35 odsek
1 Zákona o bankách, podľa ktorého banka nemôže s osobami, ktoré majú osobitný vzťah k banke
uzatvárať iba tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by nevykonali s ostatnými

klientmi. Zmluvná podmienky uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach však umožňuje
banke v prípade existencie osobitného vzťahu klienta k banke vyhlásiť mimoriadnu splatnosť každého
úveru, nielen rizikového. Dôvodom neprijateľnosti danej zmluvnej podmienky je teda aj jej neurčitosť.
Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je založená aj vtedy, ak jespotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno
určiť práva a povinnosti spotrebiteľa.

66. V tejto súvislosti tiež odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 15.06.2023
sp. zn. III. ÚS 111/2023, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, cit.: „21. ....Pokiaľ ide o požiadavku
transparentnosti zmluvných podmienok, ako vyplýva z čl. 4 ods. 2 smernice 93/13, Súdny dvor
zdôraznil, že táto požiadavka, uvedená aj v čl. 5 tejto smernice by nemala byť obmedzená len
na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak, ,,... požiadavka jasného

a zrozumiteľného formulovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená rovnakou
smernicou, sa musí chápať široko“ (v tejto súvislosti pozri rozsudok z 30.04.2014 Kásler a Káslerné
Rábai, C-26/13, body 71 a 72, ako aj rozsudok z 09.07.2015, Bucura, C-348/14, bod 52).

67. Ku konfrontácii inštitútov neurčitosti a neprijateľnosti treba poznamenať, že podľa všeobecných
súdov bola neurčitosť zmluvnej podmienky nie prekážkou, ale naopak, dôvodom vyslovenia

neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa je založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej
zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti spotrebiteľa. Najčastejšie prípady
nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a náročných
technickýchainýchsofistikovanýchtermínov,vnejasnejformuláciizmluvnéhoustanovenia,ktoráhorobí

nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej nezrozumiteľnosťou
a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený právnej neistote v
otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Nejasnosť, neurčitosť
a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa prejavuje jednoducho, a to
nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností (pozri ŠTEVČEK, M., DULAK, A.,

BAJÁNKOVÁ, J. a kolektív. Občiansky zákonník I. Druhé vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019,
564 s.).

68. Vzhľadom na uvedené rozhodol súd prvej inštancie správne, pokiaľ aj zmluvnú podmienku uvedenú
voVšeobecnýchobchodnýchpodmienkachčlánok9.Vyhlásenieklienta,bod9.3vyhlásilzaneprijateľnú,

a to v zmysle všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

69. K určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej vo Všeobecných obchodných podmienkach
článok 11. Započítanie, bod 11.3, v znení cit.: „Banka môže započítať proti Klientovi svoju splatnú
pohľadávku. Ak Klient porušil Zmluvu, Banka môže započítať proti Klientovi svoju splatnú pohľadávku zo

Zmluvy aj použitím peňažných prostriedkov na účte Klienta vedenom Bankou bez ohľadu na splatnosť
pohľadávky Klienta.“ odvolací súd uvádza nasledovné:

70. V zmysle vyššie uvedenej zmluvnej podmienky si mohla banka (žalovaný) započítať svoje
pohľadávky zo zmluvy voči pohľadávke žalobcov z ktoréhokoľvek ich účtu alebo vkladu vedeného

bankou. Spôsobenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
odvolací súd vidí v tom, že žalovaný si podľa tejto zmluvnej podmienky mohol započítať akékoľvek
pohľadávky zo Zmluvy o úvere voči pohľadávke dlžníkov z ktoréhokoľvek ich účtu alebo vkladu
vedeného bankou napr. na rôzne poplatky, resp. úroky, ktoré nemuseli byť dohodnuté v zmluve a
už iba skutočnosť, že žalovaný takúto možnosť mal, a to bez akejkoľvek súdnej kontroly, spôsobila

nerovnováhu v zmluvnom vzťahu. Takéto ustanovenie hrubo a neprimerane obmedzuje dlžníka, resp. aj
spoludlžníkanapr.prirealizáciiplatieb,ktorémôžubyťdôležitézhľadiskajehoexistencie,resp.plneniasi
zákonných povinností (napr. výživného). Takýmto dojednaním môže banka skutočne existenčne ohroziť
dlžníkov pri rôznych životne dôležitých udalostiach (napr. havarijný stav, prírodná katastrofa, tragédia
v rodine a pod.), pričom odvolací súd má za to, že pokiaľ by bola banka dlžníkom náležite vysvetlila

obsah tohto zmluvného ustanovenia, je dôvodné predpokladať, že dlžníci by s takýmto dojednaním
nesúhlasili, nakoľko si banka takýmto dojednaním vlastne uzurpovala právo disponovať so všetkými
finančnými prostriedkami spotrebiteľov a to na započítanie akýchkoľvek platieb, ktoré skutočne nemusia
byť dojednané resp. zákonné.

71. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkýchdetailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04,III.ÚS

209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

72. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.

73. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobcovia boli úspešní,
no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľne trovy nevznikli a žalovanému ako procesne

neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.

74. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).