Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoCsp/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123210925
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8123210925.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobcu: A. B. C., D.; E. F.:
A., D., G. F. X, XXX XX C., H.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o.,
Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanému: I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom K. XXX/XX, XXX XX L., o zaplatenie 6.858,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8Csp/143/2023-79 zo dňa 17.10.2024 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením zo dňa 17.03.2025 a opravným uznesením zo
dňa 19.03.2025 vo výrokoch I. a III.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu
100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.11.2023 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 6.858,84 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. z tejto sumy od 28.05.2021 do
zaplatenia. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 24.10.2016 zmluvu o
pôžičke,nazákladektorejposkytolžalovanémupôžičkuvovýške10.000,-€.Podľazmluvyopôžičkemal
žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 120. mesačných splátkach v sume 143,75 €, a to až do celkovej

sumy pôžičky vo výške 17.250,- €. Do podania žaloby žalovaný uhradil z vyššie uvedenej zmluvy sumu
vo výške 7.762,50 €. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku,
resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, žalobca
vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok a zároveň ho upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti
celého úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok ani v dodatočne poskytnutej lehote nedošlo, žalobca
dňa úver zosplatnil. Do podania žaloby žalovaný dlžné splátky neuhradil.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto
rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 153,85 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 153,85 eur od 21.09.2024 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 497 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 2, § 7 ods. 1, § 7 ods. 15 písm. b), § 7 ods. 16 písm. b), § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, § 11 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 6, § 53 ods. 9, § 565, § 517 ods. 1,

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3, § 1a a § 1 ods. 4 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z..

4. Súd prvej inštancie vec skutkovo posúdil tak, že právny predchodca žalobcu (M. L. N., D.) a žalovaný
uzatvorili dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX /XXXXXXXXXX/ (ďalej aj
ako „Zmluva“), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 10.000,- €, s fixnou ročnou

úrokovou sadzbou vo výške 11,90 % a sadzbou poistenia vo výške 3,10 %, ktorý sa žalovaný zaviazal
splatiť 120. splátkami po 143,75 € (z toho poistné činilo 4,32 €), pričom celkové náklady spotrebiteľa
činili 6.731,60 € a celková čiastka, ktorú mal uhradiť, bola vo výške 16.731,60 €. RPMN bola uvedená
vo výške 11,90 % a odplata vo výške 12,42 %. Prvá splátka úveru bola splatná dňa 20.11.2016,
ďalšie splátky boli splatné vždy 20. dňa v mesiaci, pričom termín konečnej splatnosti bolo uvedený dňa
20.10.2026. Žalobca sa stal právnym nástupcom spoločnosti M. L. N., D. z titulu zlúčenia. Žalobca listom

zo dňa 07.03.2021 (Predžalobná upomienka) vyzval žalovaného k úhrade nedoplatku na splátkach v
celkovej výške 718,75 €. Žalovaný si predžalobnú upomienku prevzal dňa 15.03.2021. V zmysle bodu
9.2 zmluvných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že spoločnosť je oprávnená v prípade riadneho a
včasného nesplácania splátok pôžičky žiadať od klienta zaplatenie celej pohľadávky spoločnosti, ktorá
sa stane okamžite splatnou (vyhlásiť okamžitú splatnosť pôžičky), ak je klient v omeškaní s úhradou

jednej splátky alebo čiastočného plnenia jednej splátky počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace a to za
podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Listom zo dňa 22.05.2021
žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky vo výške
7.437,62 €. Súd z prehľadu splátok a úhrad zistil, že žalovaný mal uhradiť žalobcovi sumu 14.621,34 €,
pričom uhradil sumu vo výške 7.762,50 €; dlžný zostatok 7.749,52 € pozostávajúci z dlžných splátok a

zostatku nesplatenej istiny, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 890,68 € žalovaný neuhradil. Žalobca si v
tomto konaní neuplatnil zmluvnú pokutu.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že na základe vykonaného dokazovania má súd za
preukázané, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový vzťah vo forme zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Zmluvný vzťah strán sporu, založený na základe vyššie uvedenej úverovej zmluvy, spadá pod
úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Pre spotrebiteľskú zmluvu je
charakteristické,žespotrebiteľvstupujedozmluvnéhovzťahusdodávateľom,zazmluvnýchpodmienok,
ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok

v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné.
Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa
očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade
s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a

oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Z ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretiazmluvyvyplýva,žekaždázmluvaospotrebiteľskomúveremusíokremvšeobecnýchnáležitostí
podľa Občianskeho zákonníka povinne obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 9 ZoSÚ. O aké
náležitosti ide, a či ich zmluva obsahuje, je pritom potrebné a možné posudzovať výlučne podľa právnej

úpravy účinnej v čase jej uzavretia. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom
zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy),
poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v takej forme, že úver pri ktorého dojednaní neboli tieto náležitosti
splnené je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom na taký záver stačí v zmysle §
11 ods. 1 zákona absencia čo i len jednej z tam uvedených náležitostí. Súd teda preskúmal predmetnú

úverovú zmluvu, či táto vyhovuje náležitostiam, tak ako ich určuje zákon o spotrebiteľských úveroch v
ustanovení v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Súd má za to, že predmetná úverová zmluva obsahuje všetky žalovaným
namietané náležitosti, a preto nie je možné z uvedeného dôvodu považovať úver za bezúročný a bez
poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) ZoSÚ. Podľa uznesenia NS SR, sp.zn. 3Cdo/113/2018, zo dňa
13.06.2019, od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ nemožno žiadať, aby v nich uvádzali

presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“
či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Na základe uvedenéhosúd dospel k záveru, že Zmluva nemusí obsahovať rozpis splátok. Navyše je potrebné poukázať na to,
že súčasťou Zmluvy je splátkový kalendár a to v čl. X., ktorý jednotlivé splátky rozdelil na istinu, úrok
a poistenie. Námietka žalovaného, že z dôvodu absencie rozpisu splátok je Zmluva bezúročná a bez

poplatkov je nedôvodná. Žalobca si v danom prípade neúčtoval poplatok za poskytnutie úveru. Čo sa
týka namietanej výšky úrokovej sadzby súd poukazuje na uznesenie NS SR, sp.zn. 4Cdo/191/2022,
zo dňa 26.01.2023, podľa ktorého: „Dovolací súd poznamenáva, že výkladom proti doslovnému
jazykovému zneniu zákona a na jeho základe rozhodovaním contra legem nevyhnutne dochádza k
intenzívnemu zásahu do jedného zo základných princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty.

Rozhodovať takto nie je možné nikdy v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný, jednoznačný a zjavne úplný text
zákona, resp. právnej normy obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom na všetky okolnosti niet pochýb o
úmysle zákonodarcu na takej úprave právnych vzťahov; čo platí práve pre daný prípad. Tým, že odvolací
súd priznal ustanoveniu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a inštitútu dobrých mravov väčšiu váhu, než
mu v konfrontácii s jasnými a z hľadiska obsahu dispozície právnej normy pochybnosti nevzbudzujúcimi
ustanoveniami § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995

Z.z. prináležala, zásadne poprel účel a význam príslušných ustanovení. Uvedenými ustanoveniami bolo
zavedené generálne pravidlo, podľa ktorého odplata nesmie prevýšiť najvyššie prípustnú mieru, ktorú
od spotrebiteľa možno požadovať, a to z dôvodu, že v praxi bolo potrebné reagovať na ekonomickú,
sociálnu a celkovú spoločenskú zmenu pomerov v súvislosti s požičiavaním peňazí spotrebiteľom. Aby
bolo možné flexibilne zohľadniť potrebu zmien pri odplate a stanovení jej najvyššej prípustnej výšky,

ponechalo sa toto určenie vláde Slovenskej republiky, ktorá odplatu a jej najvyššiu prípustnú výšku
ustanovuje vládnym nariadením. Možno prisvedčiť argumentácii dovolateľky, že účelom predmetných
ustanovení je okrem iného aj ochrana veriteľov, ktorí dodržujú zákon, pred nejednotnou rozhodovacou
praxou štátnych orgánov. Veriteľ, ktorý svojim konaním rešpektuje právnu úpravu stanovujúcu limit pre
úrokové sadzby, má legitímne očakávanie, že za to nebude zo strany štátnych orgánov sankcionovaný.

Pokiaľ súdy v preskúmavanej veci vyhodnotili odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver ako rozpornú s
dobrýmimravminapriekskutočnosti,žeboladohodnutávzákonomstanovenýchmantineloch,vosvojich
dôsledkoch nenaplnili ústavnoprávnu požiadavku vyplývajúcu z princípu právnej istoty, a to legitímnu
predvídateľnosť postupov súdu a práva. (...) Preto dovolací súd uzatvára, že pokiaľ odvolací súd svoje
rozhodnutie založil na konštatovaní rozporu dohodnutej výšky odplaty v spotrebiteľskom úvere, ktorá

pritom bola v zákonom stanovenom limite, s dobrými mravmi, zvolil v danom prípade neprípustný výklad
contra legem, čím sa dopustil závažného interpretačného a judikatórneho excesu.“ V tejto súvislosti
súd poukazuje aj na uznesenie NS SR, sp.zn. 5Cdo/61/2023, zo dňa 27.03.2024. V danom prípade
odplata za poskytnutý úver činila 12,42 %, pričom najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru pre úvery so splatnosťou do 10 rokov vrátane bola v čase uzavretia Zmluvy vo

výške 20,20 %, teda odplata poskytnutého úver je v rámci zákonného limitu. Na doplnenie súd uvádza
že podľa údajov NBS priemerná úroková miera z úverov so splatnosťou nad 5 rokov poskytnutých
bankami v období 10/2016 bola o výške 9,72 %. V prípade nebankových subjektov je vzhľadom na
vyššie mieru rizika nesplácania dôvodné požadovať aj vyššiu sadzbu, než aká sa dohodne s bankami.
Súd následne skúmal, či si veriteľ splnil povinnosti odbornej starostlivosti predpokladané ust. § 7 zákona

č. 129/2010 Z.z.. Účelom ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. je, aby veriteľ vynaložiac aktívne úsilie,
posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na základe
relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa, a jednak získaných vlastnou
činnosťou, napr. z bankového či nebankového registra. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem
veriteľovsprávneodhadnúťschopnosťspotrebiteľasplácaťasprávaťsatakobozretne,jednakzpohľadu

návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov.
Hociustanovenie§7ods.2zákonač.129/2010Z.z.,ukladáspotrebiteľovipovinnosťposkytnúťveriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, nezbavuje to veriteľa povinnosti aktívne pristupovať k povinnosti uloženej v § 7
ods. 1 citovaného zákona. Povinnosťou veriteľa je takto získané informácie aj overovať a následne

vyhodnotiť, pričom za dostatočné sa považujú iba také informácie, z ktorých je veriteľ schopný získať
objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno
anepreukázallustráciužalovanéhovregistriSRBIaNRKI.Niejezrejméakožalobcazhodnotil,žepríjem
mesačný príjem žalovaného je v sume 7.781,10 eur, Z daňového priznania žalovaného síce vyplýva, že
v roku 2015 mal síce príjem vo výške 123.275,40 €, no jeho výdavky - náklady súvisiace s podnikaním

boli vo výške 122.204,78 €, pričom mu nevznikla ani daňová povinnosť. Jeho disponibilný príjem tak bol
iba vo výške 1.070,62 € (123.275,40 € - 122.204,78 €), ktorý po rozpočítaní na jednotlivé mesiace v roku
činil iba cca 89 €. Z úverovej zmluvy vyplýva, že žalovaný je ženatý a má jednu vyživovaciu povinnosť,
pričom jeho mesačné finančné výdavky (napr. splátky úveru, hypoték, lízingov) mali činiť 15,- € a inémesačné výdavky (napr. SIPO, náklady na bývanie, telefón) činili 20,- €. Žalobca nepredložil žiadne
doklady preukazujúce to, že tieto údaje boli preverené. Okrem toho podľa názoru súdu je nereálne, aby
náklady žalovaného na bývanie, telefón a pod. činili iba 100,- € mesačne. Podľa opatrenia Ministerstva

práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 173/2017 Z.z. činilo životné minimum pre jednu plnoletú fyzickú
osobu sumu vo výške 198,09 € mesačne, ak šlo o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu
sumu 138,19 € mesačne, a pre nezaopatrené dieťa činilo sumu vo výške 90,42 €. Celkový súčet súm
životného minima pre žalobcu, jeho manželku a ich dieťa v čase uzavretia zmluvy tak činil spolu 426,70
€. Súčet súm životného minima a mesačných finančných výdavkov (15,- €) značne prevyšuje výšku

príjmu žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že zo strany veriteľa nedošlo k overeniu reálnych výdavkov
žalovaného na zabezpečenie základných životných potrieb, ako aj iných jeho úverových záväzkov,
má súd za to, že veriteľ pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nekonal s
odbornou starostlivosťou aj vzhľadom na akceptáciu príjmu žalovaného bez zohľadnenia výdavkov na
podnikanie, v dôsledku čoho v zmysle § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. jednak nemôže vyžadovať od
spotrebiteľa (žalovaného) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a jednak je potrebné predmetný

úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V konaní nebolo sporné, že žalovanému bol poskytnutý
úver v sume 10.000,- €, z ktorej žalovaný veriteľovi uhradil do dňa vyhlásenia rozsudku sumu 7.762,50
€, pričom úver mal splácať v počte splátok 120. Po rozpočítaní istiny úveru na 120 splátok, tak výška
mesačnej splátky činí 83,33 € (10.000 /120). Ku dňu rozhodnutia teda žalovaný uhradil 93 splátok.
Podľa splátkového kalendára tvoriaceho súčasť zmluvy, tak žalovaný mal uhradiť ku dňu vyhlásenia

rozsudku 95 splátok po 83,33 € v sume 7.916,35 €, pričom uhradil sumu vo výške 7.762,50 €, čo
znamená, že žalobcovi dlhuje na úverovej istine sumu vo výške 153,85 € (7.916,35 € - 7.762,50 €). Na
základe uvedeného súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 153,85 € a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalovaný je ďalej povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne z dlžnej istiny. Keďže žalovaný sa s úhradou priznanej dlžnej istiny dostal do omeškania dňom

nasledujúcim po splatnosti splátky splatnej dňa 20.09.2024, súd priznal žalobcovi úroky z omeškania
od 21.09.2024 a v prevyšujúcej časti žalobu v tejto časti uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z
omeškania zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 v spojení

sustanovením§255ods.2Civilnéhosporovéhoporiadkustým,žepodľaposúdeniasúduprvejinštancie
žalobca bol v pomere priznanej istiny vo výške 153,85 € k žalovanej istine 6.858,84 eura úspešný
vrozsahu2%pozaokrúhlení,tedaúspechžalovanéhočinil98%.Nakoľkovšakžalovanémužiadnetrovy
v tomto konaní nevznikli súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti predmetného rozsudku.

7.Protirozhodnutiusúduprvejinštanciejepodalvčasodvolaniežalovaný,pričomzjehoobsahuvyplýva,
že odvolanie podal voči výroku I. a výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie. V podanom odvolaní
žalovaný uviedol, že samotný rozsudok podľa názoru žalovaných trpí nesprávnym vyhodnotením
predložených dôkazov, a to v rozsahu posúdenia nároku žalobcu voči žalovanému, a to z nasledujúcich
dôvodov: Je potrebné uviesť, že súd I. inštancie pri aplikácii vyššie uvedenej zásady na daný skutkový

stav, nezohľadnil všetky špecifiká a okolností, ktoré založili predmetný spor. V súlade s jednou zo
základných zásad civilného konania, ktorou je rovnosť postavenia sporových strán (tzv. rovnosť zbraní)
z formálneho a procesno-právneho hľadiska, ktorá je normovaná v čl. 6 základných princípov Civilného
sporového poriadku, avšak v tomto konkrétnom prípade, ktorý bol popísaný v žalobe a bližšie rozobraný
a špecifikovaný v rámci prebiehajúceho konania, je zrejme, že žalovaný sa s ohľadom na všetky

okolnosti prípadu nachádzajú v slabšom a horšom postavení voči žalobcovi, práve z materiálneho
hľadiska tejto zásady. Túto skutočnosť pri zisťovaní a posudzovaní danej situácie a jej všetkých špecifík,
nezobral súd I. inštancie vôbec do úvahy a uvedeným postupom pri prejednávaní a rozhodovaní vo veci
nenaplnil požiadavky na ústavne garantovaný spravodlivý súdny proces, ktorý má ochraňovať práva
a oprávnené záujmy jednotlivcov pri ich porušovaní. Uvedené nasvedčuje, že súd I. inštancie nekonal

v zmysle stanoveného zákona a porušil práva žalovaného na hájenie svojich práv. Žalovaný mal byť
v predmetnej veci vypočutý nakoľko z ich strany bol jeho výsluch navrhnutý ako dôkazný prostriedok
a zo strany súdu I. inštancie nebol vykonaný. Žalovaný nemal vedomosť o nariadenom pojednávaní
v predmetnej veci. Máme za to, že predmetná zmluva bola uzavretá na základe nekalých praktík a
do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky. Zmluva bola uzavretá v rozpore so smernicou Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože táto smernica
platí tiež pre obchody, podnikanie alebo profesie verejného charakteru a ukladá vypracovanie zmlúv
jednoduchou zrozumiteľnou rečou pre spotrebiteľa, aby mal príležitosť preskúmať všetky podmienky
aby nemal o nich pochybnosti, a rovnako zaväzuje dodávateľa poskytnúť odbornú pomoc, ktorá nebolapri uzatváraní zmluvy poskytnutá. Zanedbanie povinnosti odbornej starostlivosti je v zmysle zákona o
ochrane spotrebiteľa považované za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je podľa § 7 ods. 1 cit. zákona
zakázaná. Žalovaný poskytoval úver bez ohľadu na to, či si overil, či bude navrhovateľ schopný ho

splácať alebo nie. Množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a systém sankcií sú nastavené tak,
že v prípade omeškania so splácaním je žalovaný v nevýhodnom postavení ako slabšia zmluvná strana,
čo zakladá hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a v jeho neprospech, čo
zákonodarca označil za neprijateľné (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný je presvedčený,
že žalobca voči nemu použil neprijateľné zmluvné podmienky a nečestný postup, a teda porušil § 3

ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Týmto žalovaný žiada aby odvolací súd tieto
podmienky vyhlásil za neprijateľné podľa § 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ktorý platil v
čase keď tieto skutočnosti nastali. Predmetná zmluva o úvere obsahuje vyššie uvedené neprijateľné
zmluvné podmienky, najmä si však na jej základe žalobca uplatňoval zaplatenie toho čo nemožno
vnímať inak, ako úžeru. Podľa ustálenej súdnej praxe je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, ak
si žalobca účtuje poplatok za poskytnutie úveru, žiada neprimerane vysoký úrok. Žalovaný v celom

rozsahu namieta výšku uplatňovaného nároku má za to, že z jeho strany došlo k úhrade väčšej časti
pohľadávky ako je uplatňované žalobcom - bankou. Poukazujeme na ustálenú súdnu prax a ako jedno
z tých rozhodnutí dávam do pozornosti súdu rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.11.2021,
sp.zn.7CoCsp/14/2021,kdeajvtomtosúdnomrozhodnutísauvádza,ževprípade,akzostranyveriteľa
dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný a to v súlade s ust. § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre

platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval
konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh. V oznámení o zosplatnení
však absentuje špecifikácia konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru. Pričom súdna prax
považuje za nevyhnutné pre platne právne zosplatnenie špecifikáciu konkrétnej splátky, pre ktorú k
zosplatneniu došlo. Na základe vyššie uvedeného tvrdíme, že nedošlo k platnému zosplatneniu úveru.

Bankovésubjektymajúpovinnosťpostupovaťnielenvsúladesozákonom,bankovouobozretnosťou,ale
voči obyčajným spotrebiteľom predovšetkým primerane a v súlade s odbornou starostlivosťou a dobrými
mravmi (§ 2 písm. u) a §4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), aby spotrebiteľov
nevystavila neprimeranému výkonu práva o má byť výhrade iba „ultima ratio“ spôsobom uspokojenia
pohľadávky. Žalobca nerešpektoval nič - žiadnu primeranosť vo svojom postupe, neponúka žiaden

odklad splátok, splátkový kalendár a ani nič podobné. Žalovaný nesúhlasí s bodom 22. predmetného
rozsudku, a to v nasledujúcom znení: O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Žalobca bol v pomere priznanej istiny (153,85 €) k
žalovanej istine (6.858,84 €) úspešný v rozsahu 2 % po zaokrúhlení a teda úspech žalovaného činí 98
%. Nakoľko však žalovanému žiadne trovy v tomto konaní nevznikli, súd rozhodol tak ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozsudku. Žalovaný ma za to, že mu trovy v predmetnej veci vznikli, pričom bol
nútený predmetnú vec riešiť súdnou cestou a hájiť svoje práva. S ohľadom na vyššie uvedené, žalovaný
podotýka, že zo strany súdu I. inštancie nebol úplne zistený skutkový stav veci, pričom máme za to,
že nedošlo k úplnému preskúmaniu skutkového stavu do dôsledku zistených okolností možností, čo v
rozsahu faktických zistení mohlo spôsobiť nesprávnosť napadaného rozhodnutia v celom jeho rozsahu

vydaného súdom I. inštancie.

8. Voči žalovaným podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že vo vzťahu
k platnosti zmluvy a údajným neprijateľným zmluvným podmienkam zmluva bola riadne podpísaná
oboma zmluvnými stranami. V zmysle uvedeného tak boli splnené základné zákonné predpoklady pre

platnosť právneho úkonu. Žalovaný rovnako tak nebol k podpisu zmluvy žiadnym spôsobom nútený
a túto nepodpísal pod nátlakom. Zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky, pričom
žalovaný bol s parametrami zmluvy riadne oboznámený a tieto boli konkretizované vo forme zmluvných
podmienok, s ktorými bol žalovaný riadne oboznámený. Žalovaný bol pri podpise zmluvy riadne
oboznámený s tým akú istinu a aké príslušenstvo bude povinný platiť, teda zmluva dostatočne popisuje

odplatu za poskytnutý úver, tieto nerozporoval a vykonával úhrady v zmluvne predpísanej výške, teda aj
s príslušnou časťou úroku. O skutočnosti, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy svedčia aj čiastkové
úhrady žalovaného. Žalobca tak uvádza, že predložená zmluva bola riadne uzatvorená a je spôsobilým
titulom na domáhanie sa žalovanej sumy. Žalobca je rovnako tak toho názoru, že zmluva nemôže byť
od počiatku neplatná, nakoľko žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky a žalovaný vykonal

aj niekoľko čiastkových úhrad v zmluvne predpísanej výške čím je tak preukázaná skutočnosť, že bol s
podmienkami zmluvy riadne oboznámený. Žalovaným uvádzané tvrdenia sú tak zjavne účelové v snahe
spochybniť platnosť právneho úkonu, pričom zároveň poukázal žalobca aj na rozhodnutia Krajskéhosúdu v Prešove sp.zn. 26CoCsp/6/2024 z 28.03.2024, sp.zn. 25CoCsp/2/2023 zo dňa 31.10.2023
a rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove zo dňa 11.01.2024 sp.zn. 26CoCsp/1/2023.

9. Následne žalovaný predložil svoju odvolaciu repliku, pričom z jej obsahu možno konštatovať, že sa
jedná o totožnú právnu argumentáciu, totožné vyjadrenie strán a špecifikovanie odvolacích námietok
ako aj spomínanie súdnych rozhodnutí. Jedná sa teda v zásade po obsahovej stránke o totožné
argumentačné vyjadrenie žalovaného ako ho uviedol už v samotnom odvolaní.

10. Následne vo veci podal žalobca odvolaciu dupliku, v ktorej uviedol, že žalovaný v podanom vyjadrení
(v podanej replike) neuviedol žiadne nové skutočnosti, pričom uviedol len tie isté dôkazy ako v podanom
odvolaní zo dňa 01.12.2024. Žalobca má za to, že sa ku všetkým týmto skutočnostiam už počas
súdneho konania dostatočným spôsobom vyjadril, preto v celom rozsahu poukazuje na svoje jednotlivé
podania. Žalobca nad rámec uvádza, že žalovanému bol v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 24.10.2016 poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 10.000 €, pričom zo strany žalovaného

došlo k úhrade len sumy vo výške 7.762,50 eura. Z tohto dôvodu žalobca navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi nárok na trovy odvolacieho konania.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou

osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,

§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

12. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s

namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods.

2 CSP. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Na
zvýraznenie presvedčivosti napadnutého rozsudku a v odpovedi na sporovými stranami uplatnené
odvolacie námietky odvolací súd uvádza nasledovné.16. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1
CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený

na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je

základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými
stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť
dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd
za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade

súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

18. Zo žalovaným podaného odvolania tak možno vyvodiť nasledovné odvolacie námietky. V prvom rade
podľanázoruodvolateľasúdprvejinštancienesprávnevyhodnotildôkazy,zadruhénezohľadnilšpecifiká
a okolností vzniku a priebehu samotného sporu, za tretie súd prvej inštancie porušil práva žalovaného
v pozícii spotrebiteľa, za štvrté nevypočul žalovaného a neoznámil mu riadne termín pojednávania,

za piate súd nevyhlásil podmienky v zmluve za neprijateľné, za šieste podľa názoru odvolateľa úhrada
sumy, ktorú požadoval žalobca podľa jeho názoru predstavuje úžeru, čo súd prvej inštancie nezohľadnil,
za siedme podľa názoru odvolateľa žalovaný uhradil väčšiu časť pohľadávky ako sa uplatňuje samotnou
žalobou, za ôsme nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, čo súd prvej inštancie riadne nezohľadnil
a za deviate žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o trovách konania keď mu

tieto nepriznal, pretože podľa jeho názoru mu trovy v konaní vznikli.

19. K prvej odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy nachádzajúce
sa v súdnom spise, ktoré predkladali strany sporu počas priebehu samotného súdneho konania máodvolací súd za to, že súd prvej inštancie v rámci skutkového posúdenia veci sa riadne vysporiadal
so všetkými predloženými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, pričom následne
tieto aj právne posúdil, pričom vyhodnotenie skutkového stavu sa u súdu prvej inštancie nachádza

v ods. 6 až v ods. 10 rozhodnutia súdu prvej inštancie a právne posúdenie a vyhodnotenie samotných
dôkazov sa následne nachádza v ods. č. 12 až v ods. č. 21 rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zároveň
nie je zrejmé o aké nesprávne vyhodnotenie dôkazov sa má z pohľadu odvolateľa jednať, keď tento
iba tvrdí, že došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov, avšak neuvádza z ktorých dôkazov a v čom
malo nesprávne vyhodnotenie týchto dôkazov vyplývať. Z obsahovej a logickej štruktúry rozhodnutia

súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že došlo k riadnemu vyhodnoteniu dôkazov
aj s logickou nadväznosťou procesu vyhodnocovania ako aj závermi v rozhodnutí uvedenými.

20. Druhá odvolacia námietka, ktorá spočívala v skutočnosti, že podľa názoru odvolateľa súd prvej
inštancie nezohľadnil špecifiká a okolnosti daného sporu, túto odvolací súd považuje za zmätočnú
a nejasnú, keďže odvolateľ neuvádza, ktoré konkrétne špecifiká alebo ktoré špecifické okolnosti

sporu neboli zohľadnené. Zároveň z obsahu samotného súdneho spisu nevyplývajú žiadne výnimočné
špecifiká či okolnosti vzniku či priebehu predmetného sporu.

21. K tretej odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie porušil práva žalovaného v pozícii
spotrebiteľa odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto porušenie spotrebiteľských práv zo strany súdu

prvej inštancie zistené odvolacím súdom v priebehu konania na súde prvej inštancie nebolo. Práve
naopak súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu ako aj právneho posúdenia veci jednoznačne
vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský, využil všetky ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch ako aj Občianskeho zákonníka. Nie je tak odvolaciemu súdu zrejmé k akému
konkrétnemu porušeniu práva žalovaného v pozícii spotrebiteľa malo z pohľadu súdu prvej inštancie

dôjsť. Rovnako tak tretiu odvolaciu námietku odvolací súd považuje za zmätočnú a nejasnú.

22. Štvrtá odvolacia námietka ohľadne skutočností, že súd prvej inštancie vo veci nevypočul žalovaného
a riadne mu neoznámil termín vytýčeného pojednávania odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
vo veci riadne nariadil pojednávanie, na ktoré zároveň bol žalovaný aj riadne predvolaný. O uvedenej

skutočnosti svedčí aj v súdnom spise nachádzajúca sa doručenka, a to na č.l. 71 súdneho spisu
ako aj následné vyhodnotenie prítomnosti a neprítomnosti sporových strán na pojednávaní bolo
súdom prvej inštancie riadne a dôsledne vykonané, o čom svedčí samotná zápisnica o pojednávaní
zo dňa 17.10.2024 (č.l. 76 súdneho spisu). Tu okrem iného súd prvej inštancie konštatoval,
že na pojednávanie sa nedostavil žalovaný, ktorému bolo predvolanie na pojednávanie riadne a včas

doručené a ktorý svoju prítomnosť na pojednávaní neospravedlnil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročenie predmetného pojednávania. Zároveň ohľadne tejto odvolacej námietky považuje odvolací súd
za potrebné konštatovať, že vypočutie žalovaného, respektíve takáto potreba zo spisu ani nevyplynula
a zároveň pokiaľ žalovaný chcel vo veci vypovedať ako sporová strana bolo jeho povinnosťou dostaviť
sa na riadne vytýčené súdne pojednávanie. V rámci hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania nebola

dôvodom na odročenie pojednávania tá skutočnosť, že sa na riadne vytýčené pojednávanie žalovaný
nedostavil, pokiaľ zo súdneho spisu a listinných dôkazov sa v ňom nachádzajúcich vedel súd prvej
inštancie vec skutkovo a právne posúdiť a vo veci aj riadne rozhodnúť, čo v danom prípade naplnené
bolo. V súdnom spise sa totiž nachádzali všetky listinné dôkazy, ktoré dávali podklad súdu prvej inštancie
pre možnosť rozhodnutia vo veci samej na danom pojednávaní.

23. K piatej odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nevyhlásil niektoré podmienky v zmluve
za neprijateľné odvolací súd uvádza, že tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd po vzhliadnutí
predloženej úverovej zmluvy nezistili žiadne neprijateľné zmluvné podmienky a zároveň nie je zrejmé,
ktoré konkrétne neprijateľné zmluvné podmienky má odvolateľ v podanom odvolaní na mysli, pretože ich

v odvolaní nešpecifikoval. Z tohto pohľadu odvolací súd hodnotí predmetnú odvolaciu námietku
ako nedôvodnú.

24. Šiesta odvolacia námietka žalovaného spočívala v skutočnosti, že úhradu sumy, ktorú požadoval
žalobca od žalovaného považoval žalovaný za úžeru, čo súd prvej inštancie riadne nezohľadnil. Tu

odvolací súd poukazuje na rozhodnutie súdu inštancie, a to konkrétne na ods. č. XX a 17 odôvodnenia
súdu prvej inštancie, ktorý riadne vyhodnocoval poplatky za poskytnutie úveru ako aj výšku samotnej
úrokovej sadzby v posudzovanom prípade. V tomto ohľade sa odvolací súd s argumentmi uvedenými
v ods. č. XX a 17 rozhodnutia súdu prvej inštancie plne stotožňuje a v predmetnej veci nevzhliadolžalovaným namietanú úžeru. Z tohto pohľadu tak predmetná šiesta odvolacia námietka žalovaného je
považovaná odvolacím súdom za nedôvodnú.

25. K siedmej odvolacej námietke, že žalovaný uhradil väčšiu časť pohľadávky ako sa uplatňuje
samotnou žalobou odvolací súd konštatuje, že zo strany žalobcu boli pred súdom prvej inštancie
predložené listinné dôkazy, ktoré svedčali o neuhradení predmetnej žalovanej sumy, pričom odhliadnuc
od skutočnosti, že súd prvej inštancie zohľadňoval iba splatné splátky ku dňu rozhodnutia súdu prvej
inštancie z dôvodu, že veriteľ pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nekonal

s odbornou starostlivosťou aj vzhľadom na akceptáciu príjmu žalovaného bez zohľadnenia výdavkov
napodnikanie,vdôsledkučohovzmysle§11ods.2Zákonaospotrebiteľskýchúverochnemôžežalobca
vyžadovať od spotrebiteľa teda žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a taktiež je
potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, je potrebné zohľadniť tú skutočnosť,
že žalovaný nepredložil súdu žiadne listinné dôkazy, ktoré by svedčali o tej skutočnosti, že uhradil vyššiu
sumu z uplatňovanej pohľadávky ako ju uvádzal samotný žalobca. Teda predmetné tvrdenie je v prvom

radeneurčité,keďodvolateľneuviedolakúkonkrétnuväčšiučasťpohľadávkyuhradiťmalodlišneodtoho
ako ju uvádza žalobca, zároveň k tomuto tvrdeniu nepredložil žiadne listinné dôkazy. Z tohto dôvodu
predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú.

26. K ôsmej odvolacej námietke žalovaného, že nedošlo k platnému zosplatneniu úveru čo súd prvej

inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil, odvolací súd uvádza, že zo strany odvolateľa zjavne došlo k
nesprávnemu pochopeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd jednoznačne v ods. č. 18 konštatuje,
že vzhľadom na nekonanie veriteľa s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver nemôže žalobca vyžadovať od spotrebiteľa ,teda žalovaného, jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie práve túto skutočnosť vyhodnotil

tým spôsobom, že nedošlo k platnému zosplatneniu úveru. Priznal iba aktuálne splatné splátky ku dňu
vyhlásenia rozsudku v mene Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu táto ôsma odvolacia námietka
žalovaného dôvodná nie je.

27. Deviata odvolacia námietka žalovaného spočívala v skutočnosti, že súd mu mal priznať vzniknuté

trovy konania. Tu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyriešil pomer úspechu
a neúspechu medzi žalobcom a žalovaným. Konštatoval po právnom posúdení veci právne správne,
že by žalovanému patrila náhrada trov konania, avšak zo súdneho spisu nevyplývajú žiadne konkrétne
trovy, ktoré by žalovanému vzniknúť mali. Aj keď žalovaný v podanom odvolaní tvrdí, že mu trovy vznikli
žiadnu existenciu trov konania nepreukázal a z tohto dôvodu je možné dôjsť k záveru, že zo súdneho

spisu nevyplývajú žiadne konkrétne trovy na strane žalovaného. S týmto ohľadom považuje odvolací
súd aj deviatu odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.

28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval podané odvolanie za nedôvodné, a preto
napadnutý rozsudok spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

29. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.
Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92.

30. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právneaskutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite

veci bez významu.

31. O trovách odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi
v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému

v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262
ods. 2 CSP). Odvolací súd na základe vyššie uvedenej úvahy zároveň nevidel dôvod pre aplikáciu
výnimočného ustanovenia § 257 CSP.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).