Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/38/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8724204116
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8724204116.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobcu: A. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B.
XX, B., C. D., zastúpená: JUDr. Martin Tomas, advokát so sídlom Francisciho 3288, 058 01 Poprad,
IČO: 43 267 408, proti žalovaným: 1. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX A., 2. H. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX A., obaja žalovaní právne zastúpení: JUDr. Dávid Hoffman,
advokát so sídlom Hlavné námestie 80, 060 01 Kežmarok, IČO: 43 207 073, o určenie vlastníckeho
práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17C/76/2024-156 zo dňa
25.6.2025 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a 2. rade povinným
spoločne a nerozdielne v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto:
I. U r č u j e, že žalobkyňa je podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti:
pozemku parcela registra KN-E parcelné číslo XXX o výmere 3 676 m2 - orná pôda, nachádzajúceho
sa v k. ú. I. I., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX na Okresnom úrade odbor katastrálny Poprad,

a to v podiele 1/3-ina.

II. P r i z n á v a žalobkyni voči žalovaným v 1./ a 2./ rade náhradu trov konania v plnom rozsahu, o
výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, a to pozemku parcela registra KN-E č. 928 o výmere 3676

m2 – orná pôda v podiele 1/3, zapísaného na LV č. XXXX, nachádzajúceho sa v k.ú. I. I..
Prvoinštančný súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo
odvodzovala od dohody o pôvodne uplatnenom reštitučnom nároku svojej matky na základe podania
zo dňa 9.10.1992 na Okresnom úrade v Poprade, ktorá sa domáhala reštitučných nárokov po neb.
manželovi J. K., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel X.X.XXXX. Dňa 5.11.1992 bola uzatvorená dohoda
o vydaní nehnuteľnosti medzi žalobkyňou a Poľnohospodárskym družstvom L. E., predmetom ktorej
bolo vydanie nehnuteľností, pozemkov v k.ú. I. I., okrem iného aj parcely č. XXX o výmere 3744

m2 – roľa. Podľa identifikácie parciel s pôvodným pozemkom, zapísaným v pozemnoknižnej vložke
č. mpč. XXX tento pozemok je identický s parcelou registra KN-E parcelné č. XXX o výmere
3744 m2 – roľa. Dňa 10.8.1998 vydal Okresný úrad Kežmarok rozhodnutie o schválení dohody
o vydaní nehnuteľnosti uzavretej dňa 5.11.1992 doplnenej dňa 27.6.1994, ktorá bola uzatvorená medzižalobkyňou a Poľnohospodárskym družstvo L. E., ktorá sa týka pozemkov nachádzajúcich sa v k.ú.
I. I., kde okrem iného je aj parcela č. XXX z pozemnoknižnej vložky č. XXX. Predmetné rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 16.9.1998.

Súd ďalej zistil, že aktuálne na liste vlastníctva č. XXXX sú ako vlastníci parcely KN-E č. XXX o výmere
3676 m2 zapísaní žalovaní. Žalovaní kúpili uvedenú nehnuteľnosť za sumu 200.000 Sk od B. M. na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.10.1998 do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, kde okrem
iného bola predmetom kúpy aj parcela č. XXX o výmere 3744 m2 – orná pôda, ktoré sú zapísané na LV
č. XXXX, k.ú. I. I.. Predávajúci B. M. uvedené nehnuteľnosti získal do vlastníctva na základe vyhlásenia

o vydržaní vlastníckeho práva, ktoré vykonal do notárskej zápisnice N281/97, Nz 287/97 dňa 24.7.1997,
pričom k vyhláseniu o vydržaní vlastníckeho práva predložil identifikáciu parciel a prehlásenia N. O., r.č.
XXXXXX/XXX, bytom E., O. D. a K. O., r.č. XXXXXX/XXX, bytom E., H. C. XX/X.
Ďalej bolo zistené, že v konaní pred Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 12C/80/2023 sa vlastníci
nehnuteľnosti domáhali svojich vlastníckych práv po poručiteľovi P. J. z dôvodu, že B. M. si osvedčil
vlastnícke právo k im patriacim nehnuteľnostiam. V uvedenom konaní bolo zistené, že nehnuteľnosti

v tomto konaní boli skonfiškované osobe nemeckejnárodnosti a následne výmerom pridelené prídelcovi,
teda žalobcom v tomto konaní. Konanie B. M. bolo predmetom preverovania orgánov činných v trestnom
konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu, pričom konanie bolo odložené pre jeho
úmrtie. Z výsledkov konania je však možné vyvodiť, že osvedčenie o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho
práva B. M. je neplatné, pretože tento sa nemohol stať vlastníkom uvedených nehnuteľností. Žalovaným

v tomto konaní bol aj žalovaný v prejednávanej veci, p. F. spolu s manželkou. Vlastnícke právo
žalobkyniam bolo priznané k susednej parcele k parcele, ktorá je predmetom prejednávanej veci
17C/76/2024.
V ďalšom obdobnom konaní pod sp. zn. 11C/135/2007 sa dedičia po poručiteľke G. Q. domáhali určenia
vlastníckeho práva, resp. že nehnuteľnosti, ktoré si osvedčil p. B. M., patria do dedičstva po poručiteľke.

V tomto konaní bol podrobený prieskumu dôkaz predložený B. M. v konaní o vyhlásení vlastníckeho
práva pred notárom a to prehlásenie N. O. a K. O., ktoré pred OČTK uviedli, že nikdy B. M. žiadne
vyhlásenie o užívaní parciel nepodpísali a ide o sfalšované prehlásenia.
Rovnako tak dopadlo aj konanie, kde ďalší vlastníci si uplatňovali svoje nároky voči B. M. v konaní pred
Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 13C/644/2002.

Prvoinštančný súd vec posúdil podľa § 137 CSP a ďalej podľa § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 130
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzal aj z ust. § 5 ods. 3 a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 229/1991 Zb.
a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Zistil, že v danom prípade je na strane žalobkyne naliehavý
právny záujem na podanej žalobe, pretože bez kladného rozhodnutia vo veci žalobkyňa nedocieli zmenu
osoby spoluvlastníka predmetnej nehnuteľnosti zapísanej na príslušnom liste vlastníctva. Aktívna vecná

legitimácia žalobkyne je daná, pretože žalobkyňa na základe rozhodnutia bývalého Okresného úradu
Kežmarok č.j. 2333-008/98/1872 zo dňa 10.8.1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.9.1998, sa
stala vlastníčkou nehnuteľností, ktorá jej bola vydaná po rodičoch v reštitúcii. Žalovaní sú pasívne
vecne legitimovaní, pretože títo sa nachádzajú zapísaní na liste vlastníctva ako podieloví spoluvlastníci
sporného pozemku. Žalobkyňa preukázala, že v súlade s § 134 ods. 1 OZ nadobudla vlastnícke právo

k spoluvlastníckemu podielu 1/3 na nehnuteľnosti parcele registra G. C. 928 o výmere 3676 m2 – orná
pôda v k.ú. I. I. na základe rozhodnutia bývalého Okresného úradu Kežmarok, kde bola schválená
dohoda o vydaní nehnuteľnosti žalobkyni ako vnučky pôvodného vlastníka povinnou osobou E. L. L. E..
Súčasťou dohody o vydaní veci je nielen sporná parcela, ale aj ďalšie parcely nachádzajúce sa v k.ú. I.
I., ktoré nie sú predmetom sporu. Žalovaní sa v priebehu prvoinštančného konania bránili tým, že spornú

parcelu odkúpili od B. M. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom pokiaľ táto zmluva nie
je platná, je potrebné ich vlastníctvo odvodzovať od nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
Prvoinštančný súd skúmal prejudiciálne, či k 12.10.1998, teda ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi
žalovanými a B. M., bol B. M. výlučným vlastníkom parcely KN-E č. XXX v k.ú. I. I.. Prvoinštančný
súd dospel k záveru, už aj s poukazom na iné konania, ktoré v prejednávanej veci prebiehali pred

prvoinštančným Okresným súdom Poprad, že vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva je absolútne
neplatný právny úkon. B. M. v rámci osvedčenia vlastníckeho práva vydržaním predložil vyfabulované
čestné prehlásenia N. O. a K. O., ktoré osoby B. M. nikdy nepoznali a takéto čestné prehlásenie
nikdy nepodpisovali. V notárskej zápisnici o vydržaní vlastníckeho práva B. M. prehlásil, že pozemky,
ktoré podľa jeho názoru vydržal, začal užívať titulom majetko-právneho vysporiadania s ich pôvodnými

pozemnoknižnými spoluvlastníkmi a za celú dobu užívania sa nikto nedomáhal vlastníctva k týmto
nehnuteľnostiam. Prvoinštančný súd zistil, že B. M. na podporu tohto svojho vyhlásenia okrem
prehlásení N. O. a K. O. predložil aj potvrdenie Mestského úradu v Poprade, ktorý potvrdil, že B. M.
obhospodaroval pozemky v k.ú. I. I. do roku 1954. V potvrdení Mestského úradu v Poprade nie ješpecifikované,oktorépozemkyišlo,aniejemožnézistiť,odkedymalB.M.tietopozemkyužívať.Ztohto
prehlásenia nie je možné vyvodiť nadobudnutie jeho vlastníckeho práva vydržaním. Preto prvoinštančný
súd dospel k záveru, že neb. B. M. nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti parcely č. XXX,

ani iných parciel uvedených v N 281/97, Nz 287/97 a nemohol preto platne previesť vlastnícke právo
na žalovaných v 1. a 2. rade. Neb. B. M. uzatvoril so žalovanými kúpnu zmluvu dňa 12.10.1998, pričom
táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože B. M. previedol na žalovaných viac práv,
než koľko sám mal.
V prvoinštančným konaní sa žalovaní bránili tým, že pri uzatváraní kúpnopredajnej zmluvy boli

dobromyseľní, zistili si údaje o predmete kúpy na príslušnom liste vlastníctva, zaplatili kúpnu cenu, ktorá
predstavovala úspory žalovaných za prácu žalovaného v 1. rade v Líbyi.
Prvoinštančný súd vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalovaných, že vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere, poukázal na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
pričomsavychádzalozokolnosti,žedobromyseľnýnadobúdateľvlastníckehoprávaodnevlastníkamusí
mať ochranu aj pred pôvodným – skutočným vlastníkom. Zjednotenie rôznych názorov na postavenie

nadobúdateľov nehnuteľnosti v dobrej viere podľa prvoinštančného súdu sa zjednotila rozhodnutím
Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa
27.4.2021, kde bolo ustálené, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné
nadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývkladvlastníckeho
práva do katastra nehnuteľnosti. Nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má. Nemôže

platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu, ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti. Dobrá viera
nadobúdateľa, že nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva
len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na
dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje (napr. neoprávnený dedič podľa § 486 OZ). V iných

prípadoch právna úprava nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú
vieru nadobúdateľa sa neumožňuje. Najvyšší súd sa v krátkosti vyjadril aj originálnemu nadobudnutiu
vlastníckeho práva, pričom zásada nemo plus iusis však nie je pri otázke originálneho nadobudnutia
vlastníckeho práva relevantná, nakoľko táto situácia je určená na riešenie existencie práva právneho
predchodcu a uplatňuje sa pri derivátnych prevodoch vlastníckeho práva. Pri originálnom nadobudnutí

vlastníckeho práva nie je podstatné, kto bol pôvodným vlastníkom veci, nakoľko k vzniku vlastníctva
dochádza v dôsledku inej právnej skutočnosti ako prevodu či prechodu práva.
Prvoinštančný súd preto poukázal na to, že nadobudnutie vlastníckeho práva originálnym spôsobom má
prednosť pred zásadou bona fide.
Prvoinštančný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy s B. M. konali

v dobrej viere, dokonca si overili jeho vlastníctvo na kupovaných nehnuteľnostiach, neboli schopní v tom
čase zistiť, že nehnuteľnosti boli predmetom reštitučného konania a že boli vydané žalobkyni. Samotné
konanie žalovaných v dobrej viere nemôže viesť k priznaniu vlastníckeho práva na úkor skutočnej
vlastníčky.
Pokiaľ žalovaní namietali nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, prvoinštančný súd uviedol, že

žalobkyňa žalobu podala dňa 8.10.2024. Vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva, kedy nehnuteľnosť musí byť v dobromyseľnej držbe 10 rokov. Prvoinštančný súd skúmal
podmienky pre eventuálne nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaných vydržaním a zistil, že žalovaní
v 1. a 2. rade uzatvorili s B. M. kúpnu zmluvu dňa 12.10.1998. Od tohto dátumu mohla plynúť
vydržacia 10 ročná doba do 12.10.2008. Z pripojených spisov Okresného súdu Poprad pod sp. zn.

13C/644/2002, 11C/12/2007, 11C/135/2007 je zistené, že v týchto konaniach boli žalovaní v 1. a 2. rade
pôvodnými vlastníkmi žalovaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré získali na základe
kúpnopredajnej zmluvy od B. M. zo dňa 12.10.1998. Najneskôr od doručenia žaloby žalovaným v týchto
konaniach žalovaní neboli už dobromyseľní v tom, že im patrí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré
nadobudli od B. M., teda ani k parcele č. XXX, pretože napr. v konaní pod sp. zn. 13C/644/2002 súd prvej

inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 1.10.2003 a minimálne od tejto doby žalovaní stratili postavenie
dobromyseľných držiteľov nehnuteľnosti. Teda vlastnícke právo nemohli nadobudnúť vydržaním. Preto
prvoinštančný súd žalobe žalobkyne vyhovel.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Pri rozhodovaní o trovách konania
prihliadol na okolnosti prejednávanej veci. Žalobkyňa si uplatnila nárok so značným časovým odstupom.

Žalovaní nadobúdali vlastnícke právo k nehnuteľnosti v dobrej viere. Vzhľadom na rozhodnutia súdu
v obdobných veciach žalovaní mali priestor na mimosúdne vyriešenie sporu, keď reálne mohli očakávať,
vzhľadom na princíp právnej istoty, obdobné rozhodnutie ako v iných právnych veciach, kde neboli
úspešní. Preto v danom prípade neboli dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP.3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní. Žalovaní ako odvolací
dôvod uviedli dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP. V odvolaní uviedli, že žalovaní vlastnícke

právoknehnuteľnostinadobudlivdobrejvierepriuzatváraníkúpnejzmluvyzodňa12.10.1998.Predtým,
ako pristúpili k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, overili, či prostredníctvom dostupných služieb katastra
nehnuteľnosti, či právny predchodca B. M. bol skutočným vlastníkom nehnuteľností, obsiahnutých
vzmluve,vrátanespornejnehnuteľnosti,čokatasternehnuteľnostípotvrdil.TaktiežB.M.akopredávajúci
v kúpnej zmluve prehlásil a potvrdil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, čím žalovaní ako kupujúci

mali za preukázané, že nadobúdajú nehnuteľnosti od skutočného vlastníka. Za predmet nehnuteľnosti
zaplatili značnú kúpnu cenu vo výške 200.000 Sk, čo predstavovali celoživotné úspory žalovaných.
Žalovaní pri uzatváraní kúpnej zmluvy konali v dobrej viere. Žalovaní sa nestotožňujú s názorom
prvoinštančného súdu, podľa ktorého, pokiaľ aj boli dobromyseľní a konali v dobrej viere pri uzatváraní
kúpnej zmluvy, nemôže to mať za následok priznanie vlastníckeho práva žalovaným, ale žalobkyni.
Poukázali na čl. I. ods. 1 Ústavy SR na princíp právnej istoty a ďalej na rozhodnutie Ústavného

súdu ČR pod sp. zn. IV.ÚS 2856/19 zo dňa 22.9.2020, kde špeciálne poukázali na to, že v súlade
s princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy ČR je nevyhnutné uprednostniť taký výklad a použitie
relevantného podústavného práva, ktorý nerovnosť v postavení oboch strán dohody zmierňuje tým,
že chráni dôveru oprávnenej osoby v konaní povinnej osoby. Musí byť zohľadnená vždy dobrá viera
oprávnenej osoby, že na základe dohody nadobudla vlastnícke právo. Napriek tomu, že obdobný názor

zdieľa aj Ústavný súd SR v náleze I.ÚS 151/2016 (R20/2017), prípadne I.ÚS 549/2015, kde podľa
Ústavného súdu SR z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť súd na rovnakú
úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti,
pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, je potrebné prihliadnuť na individuálne

okolnosti konkrétneho prípadu a vyššie riziko má nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere,
pretože tento nie je schopný sa nejako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa
na list vlastníka prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
Žalovaní boli pri uzatváraní kúpnej zmluvy v dobrej viere, všetkými dostupnými prostriedkami si overovali
vlastnícke právo B. M. k spornej nehnuteľnosti, žalobkyňa bola neaktívna v sledovaní nadobúdania jej

vlastníckeho práva v rámci reštitúcie, nikdy nefigurovala ako vlastník na liste vlastníctva, ale mala dbať,
aby nenastal žiaden budúci spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Preto sú toho názoru, že by mala
byť povýšená ich skutočne dobrá viera v čase nadobúdania nehnuteľnosti nad tzv. zásadu nemo plus
iuris, a to aj berúc v úvahu elementárne princípy všeobecnej spravodlivosti. Prvoinštančný súd preto
vec nesprávne právne posúdil.

Žalovaní eventuálne v odvolaní tvrdili nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keď boli sústavne
presvedčení, napriek predchádzajúcim neúspešným sporom pred Okresným súdom Poprad, že
sú vlastníkmi nehnuteľnosti a považovali sa za dobromyseľných vlastníkov. Vlastníctvo žalobkyne
nikdy nebolo zapísané na liste vlastníctva, reštitučné rozhodnutie nezakladá vlastnícke právo, resp.
rozhodnutie Okresného úradu Kežmarok o schválení dohody o vydaní veci nezakladá vlastnícke právo

žalobkyne. Nie je preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobkyne. Taktiež v danom prípade nie je
daný naliehavý právny záujem žalobkyne. Žalovaní žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
alebo aby žalobu zamietol a priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania.

4. K odvolaniu žalovaných zaujala žalobkyňa písomné stanovisko, v ktorom žiadala, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uplatnila si voči žalovaným náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu. Žalobkyňa sa s dôvodmi prvoinštančného rozsudku stotožňuje, vo veci prebehlo
rozsiahle dokazovanie, prvoinštančný súd náležite zistil skutkový stav s tým, že aj právne posúdenie
veci je správne. Poukázala na absenciu dobrej viery žalovaných, keď už v minulosti v obdobných

konaniach pred Okresným súdom Poprad bolo konštatované, že predajca nehnuteľnosti žalovaným,
neb. B. M., nehnuteľnosti nikdy nevlastnil a získal ich neplatným právnym úkonom, keď nemal splnené
podmienky pre vydržanie týchto nehnuteľností. B. M. nemohol platne previesť svoje vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam na žalovaných, pretože nebol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností. V dobrej viere
nadobúdateľovvlastníckehoprávaodnevlastníkasúčasnýprávnyporiadokžiadnenásledkynepriznáva.

Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti
účinne uplatňovať svoje vlastnícke právo. Nie je možné povyšovať dobrú vieru nadobúdateľa nad
zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Žalobkyňa na požadovanom určení
má naliehavý právny záujem, pretože chce si usporiadať vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti. Len nazáklade právoplatného súdneho rozhodnutia môže dôjsť k zmene zápisu vlastníctva. Poprela, že by
sa o svoje nehnuteľnosti nezaujímala, svoje nehnuteľnosti si zabezpečila vydaním v rámci reštitučných
návrhov, uzatvorila niekoľko dohôd a vykonávala ďalšie úkony súvisiace s uplatnenou reštitúciou. Nikto

nemôže spravodlivo žiadať od žalobkyne, aby každý deň kontrolovala svoje listy vlastníctva, či jej niekto
neukradol niektoré z nehnuteľnosti.

5. Žalovaní v 1. a 2. rade k vyjadreniu žalobcov uviedli, že zotrvávajú na písomnom odvolaní v plnom
rozsahu, ako aj na odvolacom návrhu a uplatňujú si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Zotrvali na tvrdení o spornosti vlastníckeho práva žalobkyne, na dobrej viere pri kúpe nehnuteľnosti od
B. M.. Odmietajú názor, že vlastnícke právo nemohli nadobudnúť ani vydržaním. Žalovaní poukazujú
na ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, keď nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrej
viere má prednosť pred nedbalým vlastníkom. Poukázali na aplikáciu nálezu Ústavného súdu SR I.ÚS
151/2016.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedla, že žalovaní sa nemôžu domáhať ochrany
vlastníckeho práva z dôvodu dobrej viery, že nehnuteľnosti kupovali od vlastníka, ani z dôvodu,
že nehnuteľnosti vydržali. V konaní bolo preukázané, a to rozsudkami 13C/644/2002-81 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/165/05-153 a rozsudkom 11C/135/2007-96,
11C/12/2007-81, že notárska zápisnica N 281/97, Nz 287/97 z 24.7.1997 a kúpna zmluva zo dňa

12.10.1998 sú absolútne neplatné právne úkony. Okrem toho žalovanej nemôže svedčiť ani titul
vydržania, pretože už minimálne v roku 2002, kedy bola na nich podaná žaloba, o ktorej bolo
rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Poprade sp. zn. 13C/644/2002-81 zo dňa 1.10.2003 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešov sp. zn. 6Co/165/05-153 zo dňa 14.2.2007 bola spochybnená
ich dobromyseľnosť vo vzťahu k všetkým nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli od neb. B. M.. Dokonca

v ďalších dvoch konaniach Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 11C/135/2007 a 11C/12/2007 bolo vo
veci rozhodnuté rozsudkom pre uznanie, to znamená, že samotný žalovaný už v tom čase súhlasil s tým,
že notárska zápisnica N 281/97, Nz 287/97 zo dňa 24.7.1997 je absolútne neplatným právnym úkonom
rovnako, ako aj kúpna zmluva zo dňa 12.10.1998 v celosti, a nie iba k jednotlivým parcelám.
Ďalej žalobkyňa uviedla, že nález Ústavného súdu I.ÚS 151/2016 je žalovaným nesprávne

interpretovaný, pretože tento nález neustanovuje všeobecné priority dobrej viery nadobúdateľa, ale len
výnimočnú možnosť jej uprednostnenia za veľmi prísnych podmienok. V bežnom prípade platí zásada
nemoplusiuris.Poukázalaajnablokačnéust.§5ods.3reštitučnéhozákona,čohonásledkomjeprevod
vlastníckeho práva na tretiu osobu je zo zákona neplatný.
Poukázala na objektívny stav právnej neistoty v právnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 1.

a 2. rade a naliehavosť právneho záujmu na určení.

7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Odvolací súd v celom

rozsahusastotožňujesosprávnymodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,vcelomrozsahunadôvody
tam uvedené poukazuje a len pre utvrdenie správnosti tohto rozhodnutia naviac k veci udáva, vzhľadom
na odvolacie námietky žalovaných:

8. Žalovaní v odvolaní ako odvolací dôvod uviedli dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého

odvolacím dôvodom je dôvod, kedy neboli splnené procesné podmienky.
Zákon vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu uvádza, že procesné podmienky sú podmienky, za
ktorých môže súd vo veci konať a rozhodnúť. Procesné podmienky sú vecné, ktorými je kvalifikovaný
spôsob začatia konania, potom sú to podmienky na strane súdu, a to právomoc, príslušnosť,
zákonné obsadenie súdu, a nakoniec procesné podmienky na strane účastníkov, ku ktorým patrí

procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadne povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť
byť zástupcom, prípadne riadne plnomocenstvo zástupcu. Ďalšie podmienky sú tzv. negatívne
procesné podmienky, ktorými sú prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci. Tieto procesné
podmienky skúma súd z úradnej povinnosti. Nedostatok procesných podmienok môže súd, pokiaľ majú
charakter odstrániteľných podmienok, odstrániť, v opačnom prípade spôsobujú dôvod pre zastavenie

konania.
Z obsahu odvolania žalovaných nevyplýva, že by v odvolaní namietali ktorúkoľvek uvedenú procesnú
podmienku podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Preto uvedený odvolací dôvod odvolací súd považuje za
nedôvodný.9. Žalovaní v odvolaní ďalej namietali odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa ktorého
je dôvodom na odvolanie, ak súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Nesprávne skutkové zistenia vo veci súdom majú za následok, že následne ani
právne posúdenie veci nemôže byť správne, pokiaľ nie je riadne zistený skutkový stav. Nesprávne
skutkové zistenia z vykonaných dôkazov sú relevantným odvolacím dôvodom len v prípade, pokiaľ
prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotí dôkazy vykonané prvoinštančným súdom.
Vykonané dôkazy súd musí hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku.
Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu ich hodnotení. Súd musí hodnotiť dôkazy
z hľadiska ich dôležitosti vo vzťahu k zisťovaniu skutočností dôležitých pre rozhodnutie o veci, vo vzťahu
k zákonnosti, a to akým spôsobom tento dôkaz získal a vo vzťahu k pravdivosti, teda hodnovernosti
zdroja, z ktorého vykonaný dôkaz vyplýva. Po takejto selekcii súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti,

pravdivosti, alebo porušením pravidiel formálnej logiky pri hodnotení týchto dôkazov.
Žalovaní v odvolaní neuviedli žiaden relevantný dôvod, ktorý by spochybňoval riadne skutkové zistenia
prvoinštančným súdom, keď neuviedol skutkové zistenia, ktoré nezodpovedajú vykonaným dôkazom.
Preto považoval odvolací súd uvedený odvolací dôvod za nepreukázaný.

10. Ako ďalší odvolací dôvod žalovaní uviedli dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, kedy rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie
veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, pokiaľ na zistený
skutkový stav súd buď neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu,
alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, prípadne správne zvolenú a správne

interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
Odvolací súd sa zaoberal aj uvedeným odvolacím dôvodom a dospel k záveru, že tento odvolací
dôvod je principiálny a vyplýva priamo z odvolania žalovaných, ktorí v odvolaní namietali posúdenie
dobrej viery žalovaných pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 12.10.1998, ktorú uzatvorili s neb. B. M., keď nikto nespochybňoval ich úkony, ktoré

vykonali pred uzatvorením kúpnej zmluvy získavaním informácií na katastri nehnuteľnosti o vlastníctve
k nehnuteľnostiam, ktoré mienili od neb. B. M. kúpiť.
Žalovaní tvrdili, že v takom prípade, pokiaľ vynaložili všetku snahu na overenie si vlastníctva ku
kupovaným nehnuteľnostiam a konali v dobrej viere, je potrebné im priznať vlastníctvo ku kupovaným
nehnuteľnostiam, na rozdiel od reálneho vlastníka nehnuteľnosti, keď reálny vlastník nehnuteľnosti

dokonca nebol zapísaný ani na liste vlastníctva, k svojim nehnuteľnostiam nebol dostatočne obozretný,
resp. správal sa ako nedbalý vlastník.
Namietali naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení s tým, že spochybnili vlastníctvo
žalobkyne tým, že nebola zapísaná na liste vlastníctva ako vlastník nehnuteľnosti po tom, čo jej bola
schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti v reštitučnom konaní.

11. Je potrebné uviesť, že s otázkou naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení
sa prvoinštančný súd náležitým spôsobom vysporiadal, keď dospel k záveru, že na strane žalobkyne je
daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva. Žalobkyňa žiadala určiť svoje absolútne
(vecné) právo určovacou žalobou. Rozsudok o určení, že žalobkyňa je vlastníkom veci, odstraňuje spor

o vlastníctvo medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalobkyňa tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti v podiele
1/3 a to k parcele registra KN-E č. XXX o výmere 3676 m2 – orná pôda, ktoré sa nachádzajú v k.ú.
I. I. a zapísané na LV XXXX. O tom, že je vlastníčkou tejto nehnuteľnosti predložila súdu doklady,
a to dohodu o vydaní nehnuteľnosti medzi žalobkyňou a Poľnohospodárskym družstvom L. E., ktorú
dohodu schválil Okresný úrad Kežmarok dňa 10.8.1998, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

16.9.1998. V reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb. bolo možné vydať oprávneným osobám,
ktorou oprávnenou osobou bola žalobkyňa ako právna nástupníčka po svojich právnych predchodcoch,
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát (§ 4 tohto zákona) s tým, že prechod na štát alebo na inú právnickú
osobu nastal v dôsledku okolností uvedených v § 6 tohto zákona.
Ako to vyplýva z pozemnoknižnej vložky č. XXX, k.ú. I. I., parciela pod p.č. XXXX – roľa o výmere 3744

m2 bola dňa 6.9.1949 pod č.d. XXX prevedená na štát s tým, že bola na túto parcelu, ako aj iné parcely,
ktoré boli na uvedenej pozemnoknižnej vložke, uvalená národná správa. Majetok bol následne v januári
1952 zverený MsNV v Poprade. Pri vydávaní nehnuteľností nehnuteľnosť bola obhospodarovaná
Poľnohospodárskym družstvom Družba Poprad. Spochybnenie vlastníckeho práva žalobkyne, ktoráreštitučným nárokom si uplatnila vydanie nehnuteľností po svojich právnych predchodcoch, nie je
dôvodné. Vlastnícke právo žalobkyne je dané na základe zákonom predpokladaného postupu s tým, že
zápis na liste vlastníctva nemá na skutočný výkon vlastníckeho práva žiaden vplyv. Tým, že žalobkyňa

nie je zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastníčka uplatneného podielu na nehnuteľnosti, má
naliehavý právny záujem na určení svojho podielového spoluvlastníctva voči žalovaným zapísaným
na LV, pretože jej právo, ktoré nie je zapísané vo verejnom registri, je neisté a ohrozené. Určovacím
rozsudkom je možné ohrozenie a neistotu vo vlastníctve žalobkyne odstrániť. Žalobkyňa nemá iný
spôsob ochrany tvrdeného práva. Preto naliehavý právny záujem je na strane žalobkyne daný.

12. Pri právnom posúdení dobrej viery žalovaní v odvolaní poukazujú na nález Ústavného súdu SR
pod sp. zn. 1.ÚS 151/2016 z 13.5.2017, ktorý nález vychádzal z už predtým vyjadreného názoru
v náleze Ústavného súdu SR pod sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo 16.3.2016. Podstatou dovtedajšej
doktríny nadobúdania vlastníckeho práva od nevlastníka bolo, že ústavnoprávnu ochranu je potrebné
postaviť na rovnakú úroveň vo vzťahu k vlastníckemu právu pôvodného vlastníka, teda žalobkyne

a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe dobrej viery, teda
žalovaných. Tieto dve ústavné práva sa dostávajú do vzájomnej kolízie. Pokiaľ nie je možné zachovať
maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej

viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníka prevodcu (neb. B. M.) po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
Tento názor ústavného súdu vychádzal z prelomenia zásady možnosti nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti od jej vlastníka.
Okrem právneho názoru vyjadreného v týchto dvoch nálezoch ústavného súdu existoval aj aplikovaný

názor, kde senáty Najvyššieho súdu SR zotrvali na zásade nemo plus iuris, a to zásade, že vlastnícke
právo od nevlastníka nie je možné nadobudnúť. K vývoju právneho názoru došlo po tom, čo v otázke
nadobúdania vlastníckeho práva od nevlastníka rozhodol Ústavný súd SR pod sp. zn. I.ÚS 510/2016
z 19.1.2021, od ktorého sa odvíja rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia pod sp.
zn. 1VObdo 2/2020, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné

nadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývkladvlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť
na iného viac práv, ako sám má, nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú
osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľnosti
ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od

vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá
výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá
dobrú vieru evidovaného vlastníka v tom, že je vlastník.
Tentoprávnynázornanovovyjadrujeprincípnadobúdaniavlastníckehoprávaodnevlastníkaavychádza
zo záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri

nehnuteľnosti o jej vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke
právo a že je mu potrebné poskytnúť ochranu, ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti
v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti z dôvodu, ako sa to stalo
v prejednávanej veci, že vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva B. M. bolo absolútne neplatný právny
úkon. Následne B. M., ktorý nebol vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, kúpnou zmluvou previedol

na žalovaných, ktorá kúpna zmluva má tiež charakter absolútne neplatnej zmluvy, vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, pričom takéto vlastnícke právo nemal. Preto nemohol ani neexistujúce vlastnícke právo
previesťnažalovaných,hocitítokonalivdobrejviere.Absolútneneplatnýprávnyúkonnespôsobíprávne
následky ani v prípade, ak na jeho základe dokonca kataster rozhodol o vklade vlastníckeho práva
žalovaným.

Preto odvolací súd považoval uvedenú odvolaciu námietku za nedôvodnú, rozhodnutia ústavného súdu,
na ktoré poukazujú žalovaní vo svojom odvolaní, boli judikačnou činnosťou Najvyššieho súdu SR
prekonané. Princípy rímskeho práva o nadobúdaní vlastníckeho práva a prevádzaní vlastníckeho práva,
resp. práv, ktoré prevodcovi ani nesvedčia, je potrebné rešpektovať aj za súčasného právneho stavu,kedy aj Veľký senát obchodnoprávneho kolégia svoje rozhodnutie judikoval na základe týchto princípov
s cieľom zabezpečiť jednotný výklad zásady nemo plus iuris.

13. Otázkou vydržania, ktorú žalovaní žiadali zohľadniť ako eventuálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva, pokiaľ bude preukázané vlastnícke právo žalobkyne a nebude zohľadnená dobrá
viera žalovaných pri uzatváraní kúpnej zmluvy s B. M., bola prvoinštančným súdom náležitým spôsobom
odôvodnená. Pre účely vstupu do držby s cieľom vydržať nehnuteľnosť je potrebné, aby okrem
iných okolností uplynula zákonom stanovená 10 ročná vydržacia doba. Keďže žalobcovia odvodzovali

svoj vstup do držby od uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy s B. M., potom v priebehu konaní pred
prvoinštančným súdom, kedy postupne strácali vlastníctvo ku kúpeným nehnuteľnostiam (dokonca aj
samotní žalovaní uznali v dvoch prípadoch dôvodnosť žaloby voči nim), žalovaní nesplnili podmienku
10 ročnej dobromyseľnej vydržacej lehoty na nadobudnutie vlastníckeho práva. Vo vzťahu k týmto
okolnostiam žalobcovia nepreukázali žiadne ďalšie okolnosti a skutočnosti odôvodňujúce touto formou
nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu, ktorý žiada určiť ako svoje vlastníctvo žalobkyňa, preto aj

v tomto rozsahu odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalovaných za nedôvodnú.

14. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti a vzhľadom na správne podrobné odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančného súdu odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako
správny v celom rozsahu potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a podľa § 262 ods. 1, 2 CSP. V odvolacom konaní úspešnou stranou sporu bola žalobkyňa.
Žalobkyňa voči žalovaným má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože
žalovaní v odvolacom konaní neboli úspešní.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).