Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121498813
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6121498813.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: S.. J. J., V.. XX.XX.XXXX, P. E. XX,
R., zastúpeného advokátom: JUDr. Marek Morochovič, so sídlom Krížna 56, Bratislava, IČO: 31 808
689, proti žalovanému: NIMAG, spol. s r.o., so sídlom Prievozská 4/B, Bratislava, IČO: 31 337 775,
zastúpenému: KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Na Sitine 12, Bratislava,
IČO: 36 769 771, o zaplatenie 46.205,13 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. novembra 2024, č.k. B3-44Cpr/18/2022 - 155, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému
domáhal zaplatenia neuhradenej provízie vo výške 46.205,13 eura s príslušenstvom a žalovanému
priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že žalobca bol zamestnancom
žalovaného, pričom jeho pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvou dňom 22.06.2009 na

druh práce servisný technik na dobu určitú do 21.06.2010. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa
01.11.2010 počnúc od 01.11.2010 bol žalobca preradený na novú pracovnú pozíciu obchodný zástupca
so základným platom upraveným na sumu 950,00 eur brutto + pohyblivá zložka 165,97 eura brutto.
Povinný ročný obrat je 265.551,35 eura. Pri dosiahnutí povinného obratu prináleží pracovníkovi provízia
vo výške 3 % brutto z obratu. Pri prekročení povinného obratu prináleží pracovníkovi dodatočná provízia
vo výške 3 % brutto z rozdielu dosiahnutého obratu a povinného obratu. Z Pracovnej zmluvy - Dodatok č.
1 zo dňa 01.01.2013 vyplýva, že strany sporu sa dohodli na dodatku k pracovnej zmluve, podľa ktorého

žalobca vykonával funkciu obchodný zástupca. Podľa článku IV. Mzda si strany dohodli výšku mzdy na
950 eur brutto/mesiac. Zároveň si strany dohodli pohyblivú zložku mzdy a to jednak nenárokovateľnú
vo výške 165,79 eura/brutto, v závislosti od hospodárskych výsledkov, ktorej vyplatenie je plne v
kompetencii konateľa spoločnosti. Ako ďalšiu pohyblivú zložku mzdy si strany dohodli bonus-províziu
za dosiahnuté výsledky pri splnení obratu, ktorý bol dohodnutý nasledovne: - minimálny ročný obrat
stanovenýna:280.000eur/netto,t.j.celkovásumabezDPH,-prisplnenísumyprináležízamestnancovi
odmena vo výške 3% z obratu netto, t.j. zo sumy bez DPH, - odmena bude vyplatená do 30-teho dňa v

mesiacinasledujúcehoúčtovnéhoobdobia(akúčtovnéobdobiekončí31.12.,odmenabudevyplatenádo
31.1. nasledujúceho roka), - v prípade prekročenia stanoveného obratu bude zamestnancovi vyplatený
dodatočný bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom. Žalobca
vo svojom výsluchu ako strana sporu uviedol, že viacerí bývalí zamestnanci žalovaného mali problémys vyplácaním provízií. S navrhnutým svedkom Š. boli zamestnaní v rovnakom čase a na rovnakej
pracovnej pozícii. V roku 2009 pracoval žalobca u žalovaného ako servisný technik medicínskej techniky
pričom p. R. mu ponúkol, že môže dostať províziu 5 %, ak predá nejaký prístroj navyše. Túto províziu

mu však nevyplácal, pretože žalobca prešiel koncom roka na pracovnú pozíciu obchodný zástupca s
tým, že mal stanovený minimálny obrat, ktorý v tom čase nespĺňal. V pracovnej zmluve mal dohodnutú
výšku provízie 3 % zo sumy minimálneho obratu 260.000 eur a po dosiahnutí toho minimálneho obratu
mu ponúkli dodatočný bonus 2 % z rozdielu obratu a uvedenej sumy. S tým žalobca nesúhlasil a dohodli
sa na 3 % z obratu po splnení 265.551,35 eura a nad sumu 265.551,35 eura dodatočný bonus vo výške

3 % z rozdielu medzi celkovým obratom a tou sumou 265.551,35 eura. Celkovým obratom bola myslená
suma obchodov, ktoré žalobca doniesol do firmy. Pán R. mu povedal, že tá suma minimálneho obratu
znamená, že zarobí na seba, na benzín, na prevádzku firmy. Neskôr sa tá suma upravila na 280.000
eur. Do roku 2015 žalobca obrat nespĺňal, pretože mu p. R. robil škrty za obchody napr. so stálym
zákazníkom. Za rok 2015 splnil prvýkrát minimálny obrat a províziu dostal začiatkom roka 2016, ale
bola to chyba žalobcu, že zabudol na dodatočný bonus. Za obrat v roku 2015 v roku 2016 dostal 3 %

z celkového ročného obratu, ktorý vytvoril do firmy žalobca. Takto mu to bolo vyplácané až kým stretol
jedného známeho, ktorý sa čudoval, že žalobca je ešte u žalovaného, že odtiaľ odišli ľudia, ktorí mali
problémy s vyplácaním provízií. Nato sa žalobca pozrel do pracovnej zmluvy a zistil, že má nárok aj na
dodatočný bonus. Išiel za konateľom, ukázal mu tabuľky a on sa usmial, že ak mu to doteraz nechýbalo,
tak mu to nebude chýbať ani odteraz. Žalobca chcel dať výpoveď alebo odísť okamžite, on povedal, že

takých ako žalobca je vonku celý rad a súhlasil jedine s dvojmesačnou výpoveďou. U žalovaného boli
taktiež iné praktiky, keď vyplácali aj vyššie provízie a p. R. žiadal percento, aby vrátili do firmy. Žalobcom
vytvárané obraty dosahovali okolo 800.000 eur ročne a pri 40 % marži teda priniesol do firmy 310.000
eur ročne. Na otázky žalobca uviedol, že v čase uzatvorenia dodatku 01.01.2013 bol presvedčený o
tom, že mu prináleží bonus z rozdielu skutočného minimálneho obratu dva krát. Tento názor nenamietal

počas trvania pracovného pomeru z dôvodu, že na to zabudol, lebo bol spokojný s platom aj s províziou.
Je to jeho chyba. So žalovaným komunikovali sumárne obraty za jednotlivé roky tak, že mali databázu,
z ktorej sa s použitím filtra dalo vytiahnuť kto podpisoval daný kontrakt, tak žalobca si to vytiahol z
databázy, prešiel to s p. R., urobili spolu korekcie a potom mu to mal zaslať do mailu. Dá sa povedať,
že si obrat odsúhlasili. Rozdiel medzi skutočným obratom a minimálnym obratom sa tam neuvádzal,

žalobca dostal 3 % z celkového obratu. Predmetom emailu žalovanému po tom, čo si odsúhlasili tabuľky,
žalobca mal potvrdiť jeho ročný obrat aj s uvedením jednotlivých obchodov a s výpočtom provízie, ktorá
bola 3 % z celkového obratu, pokiaľ dosiahol viac ako minimálny. Na otázku súdu k tvrdeniu žalobcu,
že bol spokojný so mzdou, ktorú dosahoval u žalovaného, aby uviedol akú mzdu dosahoval, žalobca
uviedol, že to bolo 1.500,- Eur základ a k tomu raz do roka tie 3 % z ročného obratu, čo činilo od 16.000

eur - 25.000 eur. Bolo to za roky od 2015. Z výpovede konateľa žalovaného ako strany sporu vyplynulo,
že spoločnosť žalovaného bola založená v roku 1992, žalobca nastúpil v roku 2009 ako servisný technik.
Od 01.11.2013 začal pracovať na pozícii obchodný zástupca. Mzda žalobcu pozostávala zo základnej
zložky a nenárokovateľnej pohyblivej zložky, ktorá mu bola však vyplatená vždy. Čo sa týka provízií a
predmetných tabuliek, fungovalo to tak, že keď dohodol obchod so zákazníkom a napr. nemal čas, tak

do databázy to zadal kolega. Keď mu predložil žalobca tabuľky, niektoré obchodné prípady mu vyčiarkol,
pretože vedel, že ich nerobil on, že ich tam len zadával, ale i tak 80 % vecí čo on neurobil, mu tam
ostalo. Pokiaľ spomínal provízie 5 % tak, o takejto dohode nevie, všetko čo mal dostať, dostal. Spomínal
meno kolegu, ktorý bol u žalovaného 18 rokov, takže ak nebol spokojný, nechápe prečo zotrval takú dlhú
dobu. Taktiež žalobca ak nebol spokojný mohol odísť. Pokiaľ spomínal maržu 40 % a koľko priniesol

do firmy, tak mu neprináleží sa k tomu vyjadrovať, nakoľko nemá ekonomické vzdelanie. To nerieši
ani on ako konateľ, ale účtovník. V jednej dobe žalobcovi navrhol, že zvýšia ten minimálny obrat na
500.000 eur keď ostatní zamestnanci mali 300-500.000 eur, s tým však nesúhlasil. Nie je pravda, že
by s ním niečo dohadoval ústne. Žalobca sa už nebol schopný učiť nové veci, vedel že stagnuje. V
roku 2010 spôsobil na služobnom aute ťažké ublíženie na zdraví chodkyni na prechode, kde nemal čo

robiť. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 28.000 eur náhrady škody, ktorú uhradila poisťovňa, v
ktorej bolo auto poistené. Žalobca mal 2 roky zadržaný vodičský preukaz, kedy ho k zákazníkom vozili
kolegovia alebo chodil s konateľom. Napriek tomu ho neprepustil z práce, podržal ho. Má rodinu, dve
deti, staval dom. Na záver chce uviesť, že žalovaný nikdy nič nedlhoval, výplaty majú zamestnanci vždy
na čas, nevidí dôvod platiť nad rámec toho, čo bolo dohodnuté. Vyúčtoval si obchodné prípady aj také,

ktoré potom po jeho obchode museli dotiahnuť jeho spolupracovníci. Na otázky uviedol, že v tabuľkách,
ktoré žalovaný predložil to je rozčlenené, pričom to je výstup z tej databázy obchodov u žalovaného.
Čo sa týka vyúčtovania obchodov od žalobcu, tieto mu konateľ skontroloval a vyčiarkol tie, ktoré on
neurobil. V konečnom dôsledku to boli vždy 3 % z celkového jeho obratu. Pre úplnosť treba uviesť,že prvoinštančný súd nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie výsluchom svedka P. Š., keď tento
považoval za nadbytočný, nakoľko stranami predložené listinné dôkazy ako aj dokazovanie výsluchom
strán sporu poskytlo dostatočné skutkové zistenia umožňujúce rozhodnutie vo veci.

3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa článku 3 Zákonníka práce,
ustanovení § 1 ods. 4, § 15, § 42 veta prvá, § 43 ods. 1,4, § 118 ods. 1,2 a § 119 ods. 3 Zákonníka
práce, ako aj § 35 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Poukázal na to, že podľa Zákonníka práce za mzdu treba považovať všetky plnenia od zamestnávateľa

poskytované zamestnancovi za vykonanú prácu. Základom je tarifná mzda. Druhou skupinou mzdových
foriem sú motivačné mzdové formy (prémie, výkonnostné a iné odmeny, bonusy a iné). Zákonník
práce neurčuje názvy zložiek mzdy, ktorými zamestnávateľ bude motivovať zamestnanca k splneniu
stanoveného cieľa. V praxi sú základné mzdové formy kombinované s doplnkovými, medzi ktoré
patria plnenia, všeobecne nazývané ako pohyblivé zložky mzdy, nakoľko nemajú charakter pevnej
sumy tarifnej mzdy a ich výška je v závislosti od splnenia podmienok pre vznik nároku na danú

zložku premenlivá. Odmeny bývajú vyjadrené merateľnými ukazovateľmi a v prípade hodnotiteľných
ukazovateľov sa posudzuje iba skutočnosť, či ukazovateľ bol splnený. Medzi motivačné mzdové
formy partia rôzne cieľové odmeny, mimoriadne odmeny, polročné a koncoročné odmeny, podiely na
výsledkoch hospodárenia, iné druhy rôznych bonusov. Pojem bonus vyjadruje dobrovoľne poskytnuté
mzdové ocenenie prínosu zamestnanca na dosiahnutom zisku (Barancová a kol. v zákonníka práce

- komentára C. H. Beck 2017). Medzi stranami neboli sporné skutočnosti ohľadne vzniku, trvania,
skončenia pracovného pomeru a vo vzťahu k charakteru uplatnenému nároku, že bonus-provízie boli
nárokovateľnou zložkou mzdy. Sporným bol žalobcom uplatnený nárok, keď spor vyplýva zo spôsobu
výpočtu bonus-provízie ako vyplýval z dodatku k pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2013, keď podľa
žalobcu - pri splnení minimálneho ročného obratu stanoveného na 280.000 eur/netto, (t. j. celková suma

bez DPH), mu prináleží odmena vo výške 3 % z obratu netto, t.j. zo sumy bez DPH, s tým, že za
netto obrat považuje žalobca celkový ním dosiahnutý obrat. Následne podľa žalobcu mu vznikol ďalší
nárok na bonus-províziu a to v prípade prekročenia stanoveného minimálneho obratu na dodatočný
bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom. Podľa žalovaného
pri splnení minimálneho ročného obratu stanoveného na 280.000 eur/netto, patrila žalobcovi bonus

provízia vo výške 3 % z tohto stanoveného minimálneho ročného obratu 280.000 eur/netto (teda nie z
obratu netto) a následne v prípade prekročenia stanoveného obratu mal žalobca nárok na dodatočný
bonus vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom a skutočným obratom, t. j. v konečnom
dôsledku pri konečnom súčte oba bonusy matematicky tvoria spolu vždy 3 % z celkového žalobcom
dosiahnutého obratu a takto boli bonus-provízie aj žalobcovi vyplácané. Vzhľadom na ustanovenie

§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa pri posudzovaní právneho úkonu vychádza z jazykového
vyjadrenia právneho úkonu, pričom sa prihliada najmä na vôľu tých, čo právny úkon urobili, pokiaľ
prejavená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Zákonník práce upravuje len osobitosti právnych
úkonov pre oblasť pracovného práva. Dobré mravy v uvedenom obsahovom kontexte nevystupujú
ako tzv. „pozitívna hranica“ výkonu práv (článok 2 základných zásad), ale ako dôležité interpretačné

pravidlo pracovného práva. Pri výklade prejavu vôle súdy vychádzajú nielen z gramatického výkladu,
ale musia prihliadať aj na logický výklad, systematický výklad ako aj historický výklad. Pri výklade
prejavu vôle možno na vôľu zmluvných strán usudzovať okrem iného z ich následného správania,
ak to pripúšťa povaha veci. Pri výklade sporného ustanovenia v danej veci preto vychádzal nie len z
gramatického výkladu, t. j. z použitých slovných spojení, ale vôľu strán vyjadrenú v predmetnom dodatku

skúmal aj z následného konania subjektov pracovnoprávneho vzťahu. V tomto smere zisťoval vôľu
zmluvných strán pri uzatváraní predmetného dodatku k pracovnej zmluve, ako aj ich následnú prax pri
výpočte výšky bonusov, pričom z vykonaného dokazovania zistil, že v prípade žalobcu počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami nevznikla pochybnosť o uplatňovaní spôsobu jeho výpočtu
a následného vyplatenia žalobcovi. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z dôkazov predložených

žalobcom (tabuľky výpočtov vyplatenej odmeny za roky 2015, 2016, 2017, 2018, 2019), ako aj z
výstupov, ktoré predložil žalovaný vo forme emailov od žalobcu adresovaných žalovanému 09.02.2018
(Obrat 2017 - J.), 09.01.2019 (Obrat 2018 - doplnenie), 06.02.2020 (Obrat 2019), 14.02.2020 (Korekcia
obrat 2019), pričom spôsob výpočtu bonus-provízie z obratu vyprodukovaného žalobcom zodpovedal
výkladu článku IV. dodatku pracovnej zmluvy z 01.01.2013 tak, ako to uviedol žalovaný, teda 3 % zo

stanoveného minimálneho obratu a 3 % z rozdielu medzi skutočným obratom a stanoveným minimálnym
obratom, všetko bez DPH, spolu teda 3 % z celkového žalobcom dosiahnutého obratu. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že spôsob, akým strany v pozícii zamestnanca a zamestnávateľa počas
trvania pracovného pomeru postupovali pri výpočte bonus-provízie bol taký, že si výšku žalobcomdosiahnutého obratu po skončení toho, ktorého roku písomne prostredníctvom emailov odsúhlasili a
následne určili výšku bonus-provízie spôsobom, ktorý zodpovedal v konečnom výsledku trom percentám
zo žalobcom dosiahnutého celkového obratu v prípade, že tento dosiahol minimálny stanovený obrat

a v tejto výške bol žalobcovi žalovaným aj vyplatený. Žalobca vo výpovedi uviedol, že so mzdou bol
spokojný a v priebehu trvania pracovného pomeru vo vzťahu k nároku na bonus-províziu nevzniesol
námietky. Pokiaľ sa žalobca vo svojej výpovedi vyjadril, že to bola jeho chyba, že „zabudol„ na dodatočný
bonus, toto jeho tvrdenie považoval za nevierohodné a účelové, keď takýto výklad sporného ustanovenia
pracovnej zmluvy o spôsobe výpočtu provízií žalobca uplatnil až po skončení pracovného pomeru. Za

tejto situácie prvoinštančný súd dospel k záveru, že strany sporu uplatňovali taký spôsob výpočtu, na
akomsadohodliavtomtosmeretakýtovýkladspornéhoustanoveniazodpovedácit.ust.§15Zákonníka
práce predmetného dodatku k pracovnej zmluve, t. j. v súlade s niekoľkoročnou praxou medzi stranami,
podľa ktorej bola bonus-provízia žalobcovi vyplatená vo výške, ktorá zodpovedala trom percentám z
dosiahnutého obratu a to za rok: 2018 - 23.074 eur (t. j. 3 % z 769.134,59 eura), 2019 - 23.200,98
eura (t. j. 3 % z 773.365,94 eura), a 2020 - 25.130,15 eura (t. j. 3 % z 837.671,67 eura). Vzhľadom

na uvedené dospel k záveru, že žalovaný vyplatil žalobcovi za vyššie uvedené roky bonus-provízie
vo výške, ktorá zodpovedala vzájomnej dohode subjektov pracovnoprávneho vzťahu, a preto žalobu
v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a
úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho
zmeny a vyhovenia podanej žalobe, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V prvom rade vytkol

súdu prvej inštancie, že zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že mal za preukázanú dohodu o výpočte
výšky bonus-provízie spôsobom tak, že zo žalobcom dosiahnutého obratu po skončení toho, ktorého
roku si písomne prostredníctvom emailov odsúhlasili a následne určili výšku bonusprovízie spôsobom,
ktorý zodpovedal v konečnom výsledku trom percentám zo žalobcom dosiahnutého celkového obratu
v prípade, že tento dosiahol minimálny stanovený obrat a v tejto výške bol žalobcovi žalovaným aj

vyplatený. V tejto súvislosti namietol, že prvoinštančný súd nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom, ktorý
bol podstatný pre konanie (výsluch svedka) no tiež nevzal do úvahy všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania a dospel tak k zjavne nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež
nesprávne aplikoval a interpretoval právne predpisy a vyvodil tak z nich nesprávne právne závery.
Zdôraznil, že podstata žalovaného nároku vychádza z dohody žalobcu a žalovaného v čl. IV bod

4.1 dodatku k pracovnej zmluve z 1.1.2013, konkrétne najmä z jeho tretieho odseku (ktorý začína
slovami „Zamestnancovi prináleží ...“), že zamestnancovi (žalobcovi) prináleží za dosiahnuté výsledky
pri plnení obratu (teda za dohodnutie obchodov so zákazníkmi v určitej hodnote): za prvé: odmena
nazvaná „bonus-provízia“ pri splnení minimálneho ročného obratu vo výške 280.000 eur netto, t.j. suma
bez DPH, vo výške vo výške 3% z obratu netto, ktorá bude vyplatená do 30-teho dňa v mesiacu

nasledujúceho účtovného obdobia, prípadne ak účtovné obdobie končí 31.12., odmena bude vyplatená
do 31.01. nasledujúceho roka; dojednanie bonus-provízie a spôsob výpočtu je upravený v prvých
troch odrážkach odseku; a za druhé: odmena nazvaná „dodatočný bonus“, upravený v štvrtej odrážke
tretieho odseku, ktorá mala byť vyplatená v prípade prekročenia stanoveného (mysliac minimálneho,
vychádzajúc zo znenia prvej odrážky) obratu vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným obratom

a skutočným obratom. Podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie dodatočného bonusu za roky
2018, 2019 a 2020 spolu vo výške spolu vo výške 46.205,13 eura, vypočítaného ako rozdiel medzi
skutočným (dosiahnutým) obratom a stanoveným (minimálnym určeným) obratom a to nad zaplatené
bonus-provízie za uvedené roky. V čase rozhodnutia súdu medzi stranami konania nebolo sporné,
že dodatok č. 1 rozlišoval v texte bodu 4.1 dodatku dva druhy nárokovateľných odmien, a to bonus-

províziu a dodatočný bonus, aj keď na začiatku konania takéto rozlišovanie „bonusov“ žalovaný popieral
(zrejmé z odporu) a tvrdil, že má nárok len na bonus-províziu. Existenciu dvoch samostatných druhov
bonusov v priebehu konania žalovaný uznal (jeho právny zástupca) a to na pojednávaní dňa 23.10.2024,
pri objasnení žalovaného spôsobu odmeňovania, pri ktorom uviedol (znenie podľa zápisnice), že „+
ďalšie motivačné 3 % ako dodatočný bonus“ mal byť motivačným prvkom odmeňovania. V rozpore s

touto zhodou strán na dohodnutí (existencii) dvoch druhov bonusov, súd v odôvodnení rozhodnutia v
odsekoch 35., 36. a 37. odignoroval (odmietol) existenciu dodatočného bonusu a zaoberal sa len bonus-
províziou a spôsobom jeho výpočtu. V tomto ohľade súd nepochopiteľne uviedol, že pokiaľ sa vo svojej
výpovedi vyjadril, že to bola jeho chyba, že „zabudol„ na dodatočný bonus, toto tvrdenie považovalza nevierohodné a účelové, keď takýto výklad sporného ustanovenia pracovnej zmluvy o spôsobe
výpočtu provízií uplatnil až po skončení pracovného pomeru. Súd týmto fakticky poprel existenciu tohto
bonusu (dohodu o ňom) len tým, že mu neuveril, že na jeho dojednanie zabudol a priebežne ho od

žalovaného nepožadoval a to napriek zhode strán (a teda nespornosti) v tom, že takýto bonus bol
stranami dohodnutý, pričom táto zhoda bola v zhode s textovým znením štvrtej odrážky bodu 4.1, ktorý
upravoval dodatočný bonus. Súd tak k odmietnutiu jeho nároku na dodatočný bonus dospel na základe
vykonaných dôkazov, z ktorých ustálil nesprávne skutkové zistenia a naviac, je jeho odôvodnenie v
tvrdení „neexistencie“ dodatočného bonusu nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia prečo tento

dodatočný bonus by nemal byť medzi stranami dohodnutý a to všetko vzhľadom na zhodné tvrdenia
strán o jeho existencii a tiež vzhľadom na jeho výslovné zakotvenie v bode 4.1 dodatku k pracovnej
zmluve a ktorého existenciu nespochybnilo ani následné správanie sa strán. Napriek tomu, že súd
odmietol existenciu dohody strán na dodatočnom bonuse možno skonštatovať, že medzi stranami sporu
nebol sporný spôsob jeho výpočtu, ktorý sa mal vypočítať ako 3 % z rozdielu medzi stanoveným
obratom a skutočným obratom. Zhoda strán na spôsobe výpočtu vyplýva aj zo zhodného tvrdenia strán

zachyteného v odôvodnení napadnutého rozsudku. Sporným medzi stranami v čase rozhodnutia súdu
tak bol len spôsob výpočtu bonus-provízie. Podľa žalobcu z doslovného výkladu textu prvých troch
odrážok tretieho odseku bodu 4.1 a jeho členenia vyplýva, že nárok na bonus províziu vznikne, ak
dosiahne zamestnanec ročný obrat 280 tis bez DPH (prvá odrážka), čo potom znamená, že jeho
odmena je 3 % z obratu bez DPH (druhá odrážka). Nakoľko v texte prvej odrážky pri výraze “z obratu“

sa nepoužíva iné konkretizujúce slovo, napr. minimálneho, stanoveného, z tohto a pod., je logickým
záverom, že výrazom „3 % z obratu bez DPH“ sa rozumie (a rozumel tomu tak aj žalobca) 3 % z
celkového, či inak povedané dosiahnutého obratu. Žiadnym rozumným výkladom nemožno vyvodiť
záver, že slovným výrazom „z obratu“ bolo v dohode myslené „z minimálneho obratu“, teda z 280.000
eur ako to vykladá žalovaný. Správnosť takéhoto výkladu spôsobu výpočtu bonusu-provízie podporuje

aj výklad podľa zrejmého účelu príslušných ustanovení bodu 4.1 dodatku. A teda, ak účelom dohody
o odmenách (províziách) mala byť motivácia zamestnanca k dojednávaniu čo najvyššieho objemu
obchodov (vychádzajúc napr. zo spojenia „za dosiahnuté výsledky“ ako z vyjadrení žalovaného na
pojednávaní), tak tomuto účelu zodpovedá len jeho výklad. Pri modelovom obrate 300.000 eur, by podľa
jeho výkladu mal ako zamestnanec dosiahnuť spolu odmeny (bonus-provízia + dodatočný bonus) vo

výške 9.000 eur (bonus-provízia: 3% z 300tis) a 600 eur (dodatočný bonus: 3% z 20tis, čo je rozdiel
300tis-280tis), spolu 9.600 eur. Ale pri použití výkladu výpočtu žalovaného by zamestnanec dosiahol
odmenu len 9.000 eur (bonusprovízia: 8.400, t.j. 3 % 280tis + 600 eur, t.j. 3 % z 20tis. alebo inak
3 % z 300 tis.). Toto ale logicky odporuje existencii dodatočného bonusu a systému odmien 3 % +
dodatočné 3 %, lebo fakticky by vždy išlo len o 3 % z dosiahnutého obratu a ďalšie 3 % uvádzané v

texte dodatku ako dodatočný bonus by stratili význam, čo je v rozpore so zhodným tvrdením strán a
teda že dodatočné 3 % mali byť motivačným prvkom pre zamestnanca. Poukázal na to, že síce správne
dospel k záveru, že žalovaný mu vyplatil bonus-provízie vo výške, ktorá zodpovedala vzájomnej dohode
subjektov pracovnoprávneho vzťahu (3 % z dosiahnutého obratu), avšak na druhej strane sa nesprávne
a nelogicky nesprávne vysporiadal s existenciou nároku na dodatočný bonus, z dôvodov, keďže v

žalobe neuplatňoval nárok z bonus-provízie, netvrdil, že by mu nebol zaplatený v rozsahu, v akom jeho
výšku, po ustálení spôsobu výpočtu súdom, mal byť vyplatený (3 % z dosiahnutého obratu) a preto toto
konštatovaniesúdupostrádaakúkoľveklogickúsúvislosťsuplatnenýmnárokomzdodatočnéhobonusu,
ktorýmunebolzaplatený.Toženeboldodatočnýbonuszaplatený(aanivypočítaný)nevyplývalenzjeho
tvrdenia, ale aj z vykonaného dokazovania, v ktorej si strany odsúhlasili po skončení roka dosiahnutý

obrat a len výšku bonus-provízie, teda nie aj výšku dodatočného bonusu. V tejto súvislosti rovnako
vytkol prvoinštančnému súdu nevykonanie ním navrhnutého výsluchu svedka P. Š., ktorý bol jeho
kolegom s podobnou pracovnou náplňou, ktorá zahŕňala dojednávanie obchodov a ktorý mal dohodnuté
rovnaké podmienky odmeňovania ako on, a teda bol schopný ozrejmiť súdu, akým spôsobom si po
dohode so žalovaným vykladal dojednané podmienky odmeňovania, najmä čo do výpočtu jednotlivých

bonusov a aká bola medzi ním a zamestnávateľom zaužívaná prax a ako sa dodržiavala. Nevykonanie
daného dôkazu navyše súd ak nedostatočne odôvodnil, najmä za situácie, keď prejav vôle strán
súd vykladá spôsobom, ktorý je v rozpore s tým, čo vyplýva z jeho jazykového vyjadrenia. Namietol
tiež nedostatočné odôvodnenie celého napadnutého rozsudku, nakoľko toto neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu aj vzhľadom na to, že argumentácia obsiahnutá

v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé, keď
súd zrozumiteľne nevysvetlil ani rozpor medzi jazykovým vyjadrením odseku 3 bodu 4.1 a ním zistenou
údajnou „vôľou strán“ s poukazom na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal v tejto
súvislosti odkázal na právne závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.7.2012, sp. zn.3 Cdo 81/2011 ohľadne výkladu právnych úkonov. Podľa žalobcu tiež nemožno opomenúť, že súd sa
presvedčivo nevysporiadal aj s vyjadrením konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 23.10.2024, ktorý
k doloženým tabuľkám dosiahnutého obratu žalobcu a k emailovej komunikácii so žalobcom, v ktorej

schválilodmenu3%zobratubezčlenenianabonusprovíziuadodatočnýbonusuviedol,že„vkonečnom
dôsledku to boli vždy 3 % z celkového jeho obratu.“ Toto vyjadrenie popiera existenciu dvoch druhov
bonusov, ako ich sám žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu potvrdil a súdu tento rozpor unikol,
jeho rozhodnutie je zjavne nelogické a rozporné. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Poukázal na od začiatku nesprávny výklad žalobcu článku IV bod 4.1. Dodatku k pracovnej
zmluve zo dňa 01.01.2013, od ktorého si žalobca uplatňuje nikdy neexistujúci a elementárnej logike
odporujúci nárok na ďalšiu odmenu, ktorá nemá právny základ v dodatku a nemá ani skutkový základ v
rámci dlhodobo, počas celého trvania pracovného pomeru, zaužívanej praxe pri aplikácii dodatku medzi
zmluvnými stranami. Výklad prezentovaný žalobcom označil za vymyslené konštrukcie o údajne ním

dodatočne uznanými dvomi druhmi nárokovateľných bonusov, hoci nikdy nepopieral existenciu dvoch
druhov bonusov ako nárokovateľných odmien v zmysle dodatku, ale od začiatku popieral v žalobe
uplatnený nárok na zaplatenie dodatočného bonusu za roky 2018, 2019 a 2020 vo výške 46.205,13
eura podľa výkladu a spôsobu výpočtu zo strany žalobcu. Námietky žalobcu v odvolaní označil za
zmätočné a kontradiktórne, pričom samotný žalobca od začiatku sporu uvádza, že má nárok na dva

druhybonusovtak,akouviedolužvžalobe.Namargotvrdeniažalobcuonevyplatenídruhejčastiprovízií
poukázal na priebeh a vykonané dokazovanie v rámci súdnych pojednávaní, kde bolo preukázané, že
druhá časť bonusov za obdobie rokov 2018 až 2020 bola vždy žalobcovi po dohode so žalovaným o
výške dodatočného bonusu žalovaným vyplatená, čo potvrdil aj žalobca. Pokiaľ ide o snahu žalobcu
interpretovať jeho vyjadrenie na pojednávaní dňa 23.10.2024 v tom zmysle, že tam akoby dodatočne, na

rozdielodobdobianazačiatkukonania,kedysomrozlišovaniebonusovpopieral,uznalexistenciudvoch
samostatných druhov bonusov, poukázal na znenie odporu zo dňa 20.12.2021. Zdôraznil, že počas celej
doby trvania pracovnoprávneho vzťahu boli bonusy žalobcovi vyplácané vždy, keď mu vznikol na bonusy
nárok, pričom žalobca nikdy nespochybnil správnosť výpočtu a tento ani nikdy medzi nimi sporný. Vždy
bol celkove žalobcovi vyplatený bonus určený ako súčet 3% z minimálneho obratu a 3% z rozdielu medzi

skutočným /vyšším/ obratom a minimálnym obratom. Matematicky pri konečnom súčte obidva bonusy
tvoria spolu vždy 3% z celkového dosiahnutého obratu a takto boli aj žalobcovi vyplácané, žalobca
však nikdy nemal nárok na samostatný bonus z celej výšky obratu a popritom na samostatný nárok z
obratu dosiahnutého nad rámec stanovenej fixnej sumy obratu, pričom takto sa sporové strany ani nikdy
nedohodli. Od začiatku sporu je jeho obrana postavená na konzistentnej a nezmenenej argumentácii

vyplývajúcej z čl. IV bodu 4.1. Dodatku o dvoch druhoch na seba nadväzujúcich bonusov, pričom je
nepochybné, že dosiahnutie hranice prvého bonusu v sume 280.000 eur označeného v Dodatku ako
bonus - provízia je podmienkou na vyplatenie dodatočného a v poradí druhého bonusu, pričom po
celú dobu trvania pracovnoprávneho vzťahu bola základom pre vyplácanie bonusov v zmysle Dodatku
skutočnosť, že zmluvné strany vychádzali pri aplikácii vyplácania bonusov z ich súčtu spočítaním 3% zo

sumyminimálnehoobratua3%zrozdielumedziskutočným/vyšším/obratomaminimálnymobratom,čo
jednoznačne znamená, že pri konečnom súčte obidva druhy bonusov matematicky tvoria vždy spolu 3%
z celkového dosiahnutého obratu a takto boli aj žalobcovi vždy vyplácané a preto žalobca nikdy nemal
nárok na ďalší ním vymyslený samostatný bonus vzniknutý spočítaním bonusu - provízie pri splnení
minimálneho obratu v sume 280.000 eur ako prvého druhu bonusu, k tomu potom pripočítaním sumy

dodatočnéhoobratudosiahnutéhonadrámecminimálnej/fixnej/sumyobratuakodruhéhodruhubonusu
a potom navyše, bez právneho titulu a opory v Dodatku, ešte k dvom druhom bonusov pripočítaním
ďalšiehovDodatkunedohodnutéhobonusuvovýške3%zapríslušnýkalendárnyrokzcelejvýškyobratu
akoby ďalšieho samostatného a v poradí už vlastne tretieho druhu bonusu. Modelový príklad žalobcu
nemá nič spoločné s účelom Dodatku, ktorý nepochybne sám osebe stanovením výšky minimálneho

obratu v sume 280.000 eur a z toho vyplývajúceho nároku žalobcu na odmenu v sume 8.400 eur bol
pre žalobcu mimoriadnou motiváciou a samozrejme, že mal finančný význam pre obidve strany sporu,
ale len v prípade markantného zvýšenia obratu nad rámec fixnej sumy obratu, a preto je nesprávne a
nelogické zotrvávanie na výklade o duplicitnom, resp. triplicitnom spôsobe výpočtu bonusu ako ďalšieho
samostatného nároku, na ktorom sa strany sporu nedohodli. Pokiaľ ide o dôvody odvolania žalobcu,

ktorými spochybňuje napadnutý rozsudok podľa § 365 ods.1 písm. d/, e/ a f/ C.s.p., tieto dôvody
jednoznačne nie sú dané, pretože súd rozhodol na základe presne zisteného stavu veci a dospel na
základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniach. Čo sa týka námietky žalobcu týkajúcu
sa nevykonania ním navrhovaného dôkazu výsluchom svedka P. Š., citácia Rozhodnutia NS SR sp.zn. 7 Cdo 205/2019 svedčí v prospech rozhodnutia súdu o nevykonaní tohto dôkazu a nie naopak.
Navyše právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 23.10.2024 sám uviedol, že osoba P. Š. bola
u žalobcu zamestnaná v diametrálne odlišnom postavení servisného technika od postavenia žalobcu

ako obchodného zástupcu a preto je toho názoru, že podľa ustanovenia § 365 ods. l písm. f/ C.s.p.
nevykonanie tohto dôkazu nie je odvolacím dôvodom a jeho výsluch nebol potrebný a relevantný na
zistenie rozhodujúcich skutočností.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu v medziach

dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý
rozsudok je v celom rozsahu vecne správny.

7. V preskúmavanej veci sa žalobca proti žalovanému domáha zaplatenia dodatočného bonusu
bodu 4.1 dodatku k jeho pracovnej zmluve za roky 2018, 2019 a 2020 spolu vo výške 46.205,13

eura, vypočítaného ako rozdiel medzi skutočným (dosiahnutým) obratom a stanoveným (minimálnym
určeným) obratom a to nad rámec zaplatených bonus-provízií za uvedené roky.

8. V prvom rade treba poukázať na to, že súd prvej inštancie v predmetnej veci správne a v dostatočnom
rozsahu pre rozhodnutie v merite veci ustálil skutkový stav veci, keď mal preukázanú existenciu

pracovného pomeru medzi stranami, jeho obsah, pričom osobitne treba zdôrazniť, že správne ustálil
obsah článku IV bod 4.1. Dodatku k pracovnej zmluve žalobcu zo dňa 01.01.2013, od ktorého žalobca
odvodzuje vznik nároku uplatneného podanou žalobou. Správne však tiež prvoinštančný súd na základe
listinných dôkazov v spojení s obsahom výpovede samotného žalobcu konštatoval, že počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami napriek tomu, že si vzájomne výšku provízie prostredníctvom

e-mailov odsúhlasovali, nevznikla pochybnosť o uplatňovaní spôsobu výpočtu provízie podľa článku IV
bod 4.1. Dodatku k pracovnej zmluve ani jej vyplácania žalobcovi tak, že provízia zodpovedala sume
3 % zo stanoveného minimálneho obratu a 3 % z rozdielu medzi skutočným obratom a stanoveným
minimálnym obratom, všetko bez DPH, spolu teda 3 % z celkového žalobcom dosiahnutého obratu.
Všetky uvedené skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú náležitú oporu vo vykonanom dokazovaní

a preto aj odvolací súd bez možnosti zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 384 C.s.p.) vychádzal
zo skutkového stavu veci tak, ako bol správne ustálený súdom prvej inštancie.

9. Nedôvodne žalobca v odvolaní v súvislosti s rozsahom vykonaného dokazovania vytýka súdu prvej
inštancie, že v rozpore s jeho návrhom v konaní nevypočul svedka P. Š., ktorý bol jeho kolegom s

podobnou pracovnou náplňou, ktorá zahŕňala dojednávanie obchodov a ktorý mal dohodnuté rovnaké
podmienky odmeňovania ako on, a teda bol podľa žalobcu schopný ozrejmiť súdu, akým spôsobom si po
dohode so žalovaným vykladal dojednané podmienky odmeňovania, najmä čo do výpočtu jednotlivých
bonusov a aká bola medzi ním a zamestnávateľom zaužívaná prax a ako sa dodržiavala. Odvolací súd
sa totiž stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výpoveď tohto svedka vzhľadom na špecifikáciu

dôkazného návrhu žalobcu (svedok mal potvrdiť zaužívanú prax medzi ním a žalovaným) nebola
potrebná a nemohla mať význam pre rozhodnutie. Svedok totiž mal potvrdiť len vlastnú zaužívanú prax,
nie však okolnosti týkajúce sa konkrétne žalobcu, a to za stavu, keď zaužívaná prax jasne vyplýva z
predložených listinných dôkazov a potvrdil ju aj samotný žalobca, ktorý potvrdil, že počas trvania jeho
pracovného pomeru nikdy žiadne námietky proti spôsobu výpočtu provízie nevzniesol. Nevypočutím

daného svedka súdom prvej inštancie tak podľa odvolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces a odvolacie námietky žalobcu v tomto smere nemôžu obstáť.

10. Vychádzajú z takto dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu súd prvej inštancie správne
dospel k záveru, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť, nakoľko z článku IV bod 4.1. Dodatku

k pracovnej zmluve žalobcovi nárok uplatnený podanou žalobou nevyplýva. Odvolací súd sa v tomto
smere v celom rozsahu stotožnil s výkladom obsahu článku IV bod 4.1. Dodatku k pracovnej zmluve
žalobcu zo dňa 1.1.2013 súdom prvej inštancie, ktorý dôsledne vychádza z ust. § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a náležite zohľadňuje jazykové vyjadrenie tohto právneho úkonu, prihliada na vôľu sporových
strán, logiku nastavenia provízneho bonusu, jeho systematického členenia v predmetnom dodatku, no

rovnako správne zohľadňuje aj následné správanie sporových strán pri výpočte provízií a ich vyplácaní
žalobcovi. Správne prvoinštančný súd dospel k záveru, že dotknuté ustanovenie pracovnej zmluvy je
potrebné interpretovať tak, že sporové strany sa v citovanom ustanovení dohodli na tom, že žalobcovi,
ak dosiahne minimálny stanovený obrat (280.000 eur), patrí „bonus-provízia“ za dosiahnuté výsledky vovýške 3 % zo stanoveného minimálneho obratu a iba ak tento obrat prekročí, patrí mu na rámec toho
aj „dodatočný bonus“ vo výške 3 % z rozdielu medzi stanoveným minimálnym obratom a skutočným
obratom. Odvolací súd ani po zvážení všetkých výsledkov vykonaného dokazovania, logiky a výslovne

dohodnutého spôsobu vzniku nároku na odmenu nad rámec riadnej mzdy (bonus províziu alebo aj
dodatočnýbonus),tiežsozreteľomnavšetkyďalšieokolnostiustálenévykonanýmdokazovaním(akouž
boli opísané vyššie), nemohol dospieť k inému výkladu obsahu článku IV bod 4.1. Dodatku k pracovnej
zmluve.

11. Pokiaľ žalobca namieta správnosť výkladu daného ustanovenia súdom prvej inštancie v odvolaní,
odvolací súd sa s jeho námietkami nestotožnil. Je síce pravdou, že predmetom dojednania o nároku
žalobcu na odmenu nad rámec riadnej mzdy sú dohodnuté dva druhy odmeny a z dohody zmluvných
strán v konečnom dôsledku vyplýva, že aj v prípade ak je prekročený minimálny stanovený obrat, má
žalobca vždy nárok iba na zaplatenie odmeny vo výške 3 % zo sumy celkového obratu, a teda sa
zdá, akoby bolo dojednanie dvoch druhov odmeny zbytočné a nelogické, avšak rozhodujúce je, že iný

spôsob výpočtu z daného článku IV bod 4.1. Dodatku nevyplýva. Naviac, žalovaný aj vo vyjadrení k
podanému odvolaniu rozumne a logicky odôvodnil rozlíšenie dvoch druhov odmeny (bonus-provízia a
dodatočný bonus) tým, že dodatočný bonus predstavoval ďalšiu motiváciu pre žalobcu pre markantné
zvýšenie obratu nad rámec fixnej sumy obratu. Nemôže potom obstáť ani argumentácia žalobcu v
odvolaní, že žiadnym rozumným výkladom nemožno vyvodiť záver, že slovným výrazom „z obratu“

bolo v dohode myslené „z minimálneho obratu“, keď účelom dohody o odmenách (províziách) mala
byť motivácia zamestnanca k dojednávaniu čo najvyššieho objemu obchodov (vychádzajúc napr. zo
spojenia „za dosiahnuté výsledky“ ako z vyjadrení žalovaného na pojednávaní) a preto tomuto účelu
zodpovedá len jeho výklad. Takáto kreatívna interpretácia obsahu daného dojednania o odmenách zo
strany žalobcu totiž, ako už bolo uvedené, nezodpovedá obsahu tohto dojednania, ďalším okolnostiam

veci, logike nastavenia provízneho bonusu, systematickému členeniu článku IV bod 4.1. Dodatku
vrátane nadväznosti dodatočného bonusu na bonus-províziu, no rovnako následnému správaniu
sporových strán pri výpočte provízií a ich vyplácaní žalobcovi. Na tom nič nemení ani absencia použitia
upresňujúceho výrazu „minimálny“ stanovený obrat v poslednej zarážke daného článku (upravujúcej
dodatočný bonus), ktorú sa snaží akcentovať žalobca. Aj bez toho je totiž daného dojednania zrejmé, že

stanovenýmobratomsamánamyslistanovenýminimálnyročnýobrat(definovanýtaktovprvejodrážke)
rozhodujúci pre posúdenie, či žalobcovi patrí čo i len základná bonus-provízia. Ani táto argumentácia
žalobcu v odvolaní preto nemôže obstáť a nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov súdu prvej
inštancie, na ktorých založil svoje zamietajúce rozhodnutie.

12. Pre úplnosť poukazuje odvolací súd na to, že na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, že podanú žalobu je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť, keď nad rámec
odmeny vo výške 3 % zo sumy celkového obratu žalobcovi nárok nevznikol a odmena v danom rozsahu
mu bola žalovaným riadne uhradená (čo nebolo sporné).

13. Odvolací súd preto, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi za obdobie
kalendárnych rokov 2018, 2019 a 2020 nad rámec odmeny podľa článku IV bod 4.1. Dodatku k pracovnej
zmluve vo výške 3 % zo sumy celkového obratu, ktorá mu bola riadne uhradená, nárok nevznikol,
za stavu, keď ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie a v obsahu odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nezistil žiadne pochybenie, ktoré by mohlo mať za následok porušenie práva žalobcu na

spravodlivý proces, napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2
C.s.p.).

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu; s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).