Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/137/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124010807
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7124010807.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej
a sudcov Ing. JUDr. Milana Husťáka a JUDr. Dominiky Volkaiovej, LL.M., na verejnom zasadnutí
konanom dňa 25. marca 2026, v trestnej veci proti A. A., obžalovaného pre pokračovací zločin vydierania
formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., o odvolaní okresného
prokurátora proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 21.10.2025 sp. zn. 50T/9/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. zamieta odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom zo dňa 21. októbra 2025 sp. zn. 50T/9/2024 podľa § 285
písm. a) Tr. poriadku oslobodil obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B. C., A., s povoleným trvalým
pobytom na území A., na adrese B., D. X spod obžaloby Krajského prokurátora v Košiciach sp. zn. 1
Kv 3/08 pre skutok kvalifikovaný ako pokračovací zločin vydierania formou spolupáchateľstva podľa §

20 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

v období od 10.7.2006 do 31.1.2008 na rôznych miestach v B. hlavne na ul. E., F. G. A., F. H. I. a v
ďalších lokalitách mestských častí F. D. J. B. K. L., vo viacerých prípadoch spoločne so A. M., A. M., E.
I. a N. E. alebo jednotlivo, priamo alebo prostredníctvom telefonických rozhovorov sa vyhrážali C. I. tým,
že ho usmrtia, že usmrtia jeho rodinných príslušníkov, že mu dorežú tvár a odrežú uši, že znásilnia jeho

tehotnú družku a vyrežú plod z jej tela s tým, že v dvoch prípadoch ho aj fyzicky napadli, a to všetko za
tým účelom, aby ho donútili vyplatiť čiastku vo výške K2-4T/69/2010 2 14.273,385 Eur (430.000,- SK) za
ním uskutočnený predaj osobného motorového vozidla zn. I. XXX O. P. B. P., k čomu ho splnomocnil A.
A., ktorému predmetné vozidlo do 10.7.2006 patrilo, pričom N. E. sa vyhrážkami ku konaniu ostatných
obvinených pripojil až dňa 9.1.2008,

pretože nebolo dokázané , že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o možnosti podať opravný prostriedok,
okresný prokurátor podal odvolanie, v ktorom uviedol nasledovné:

Rozhodnutie mestského súdu považuje, vzhľadom na vykonané dokazovanie, za nesprávne.

Mestský súd Košice odôvodnil oslobodzujúci rozsudok tým, že po vykonanom dokazovaní vyhodnotil
vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán tak, ako to má na mysli ustanovenie § 2 odsek 12 Tr. poriadku a dospel k
záveru, že skutkový stav bol dostatočne zistený a po doplnení dokazovania na hlavnom pojednávaní je

možné konštatovať, že nebolo bez pochybností preukázané, že skutok tak ako je uvedený v obžalobe
sa stal.Súd poukázal na rozporné výpovede poškodeného C. I., ktorý vypovedal nejednoznačne,
nekonzistentné a nevierohodne. Pri svojom výsluchu dňa 11.1.2008 na polícii neoznačil za páchateľov

obžalovaného A. A. ani E. I.. Spomenul ich až dňa 1.2.2008 a túto zmenu výpovede zdôvodnil tým, že
on mal za to, že aj tieto osoby sa mu vyhrážali.

Ako nevierohodnú a rozpornú súd vyhodnotil aj výpoveď otca poškodeného, O. I., ktorý uviedol, že dňa
9.1.2008včase,vktoromsamalobžalovanýaosobyA.M.,E.I.,D.E.soA.M.vyhrážaťjehosynovipred

ich bytom doma nebol, počul to len z rozprávania manželky. V minulosti boli u nich 4-5 krát. Počul ako
tieto osoby vulgárne nadávajú a vyhrážajú sa, ale uviesť ktoré osoby to konkrétne boli uviesť nevedel,
uviedol, že sa jednalo sa však o bratov.

K svedkyni C. G. B. súd uviedol, že nebola priamym svedkom skutku, skutočnosti, ktoré uviedla, vnímala
sprostredkovane od poškodeného.

Domnieva sa, že súd v danom prípade nesprávne a nedôvodne aplikoval zásadu trestného konania
„in dubio pro reo“, nakoľko vykonaním rozsiahleho dokazovania bola trestná činnosť obžalovaného
jednoznačne preukázaná.

K argumentácii súdu je potrebné uviesť, že podstatou skutku v bode 1 obžaloby sú konkrétne vyhrážky
obžalovaného A. A. na adresu poškodeného C. I., prednášané postupne a viackrát po dobu jedného
a pol roka s cieľom donútiť poškodeného vrátiť obžalovanému prostriedky za predaj vozidla patriaceho
tomuto obžalovanému.

K skutku 1 obžaloby sa počas celého konania vedeli vyjadriť len obžalovaný A. A., ktorý vyhrážky poprel
a A. M. a A. M., už v procesnom postavení svedkov, ktorí využili svoje právo a odmietli vypovedať. Na
druhej strane poškodený C. I. a svedkovia J. I., O. I. a C. G. B., z ktorých niektorí vyhrážky zo strany
obžalovaného vnímali priamo, alebo sa o nich dozvedeli sprostredkovane.

Podľajehonázorutvrdeniaobžalovaného,žepoškodenéhonevydieral,súosamotenéaniesúpotvrdené
ďalšími dôkazmi. Vyhrážky na adresu poškodeného totiž mali byt' prednášané takmer vždy bez
prítomnosti tretích osôb. Výnimkou sú práve rodičia poškodeného, svedkovia J. I. a O. I., ktorí vo
výpovediach v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní uviedli konkrétne vyhrážky, ktoré počuli
od obžalovaného a bývalých spolupáchateľov na adresu svojho syna poškodeného C. I..

Ďalším priamym a podstatným svedkom proti obžalovaným je samotný poškodený C. I.. Počas konania
boli zadovážené viaceré dôkazy spochybňujúce jeho osobu, tento vo výpovediach prezentoval tvrdenia,
ktoré ďalším dokazovaním boli vyvrátené. To však neznamená, že všetko, čo poškodený uviedol je
klamstvo.

Výpovede poškodeného C. I. je potrebné hodnotiť jednak v kontexte jednotlivých výpovedí poškodeného
a jednak v kontexte s inými zadováženými dôkazmi. Medzi jednotlivými výpoveďami poškodeného sa
môžu vyskytovať rozpory, na ktoré poukazuje aj súd. Avšak podľa názoru prokurátora je potrebné
rozlišovať, čoho sa tieto rozpory týkajú, či podstatných okolností alebo menej podstatných okolností,

prihliadajúc pritom na celkové okolnosti daného prípadu.

Prokurátorvodvolacíchnámietkachtvrdí,žepoškodenýkuskutočnostiam,ktorétvoriapodstatuskutkuv
bode1obžalobyvypovedalvpodstatevždyzhodneabezväčšíchrozporov.Trvalnatom,žeobžalovaný,
spoločne s bývalými spolupáchateľmi, pri viacerých stretnutiach po dobu roka a pol sa mu vyhrážali, aj

ho fyzicky napádali s tým, aby zaplatil obžalovanému peniaze A. A.. Rozpory v jeho výpovediach boli
len dielčie a sú vysvetliteľné aj tým, že poškodený popisoval nie jednu udalosť, ale viaceré konflikty s
obžalovaným, pričom vypovedal s odstupom dlhšieho časového úseku od jednotlivých udalostí.

Treba poukázať aj na zápisnicu z konfrontácie medzi obžalovaným a svedkom C. I. zo dňa 13.3.2008

(č.l. 148 spisu), v ktorej poškodený C. I. okrem iného uviedol, že správanie obžalovaného voči nemu
bolo také, že kontakt začal telefonátmi, ktoré boli výhražného charakteru. Poškodený tvrdil, že sa mu
obžalovaný v telefonátoch vyhrážal, že mu zareže otca a mamu, že mu poreže tvár, že ho zabije atď.
Neskôr to boli návštevy u jeho rodičov, kedy v lete bola volaná polícia. Obžalovaný tam bol so A. M.,A. M. a E. I.. Obžalovaný mu sám búchal na dvere jeho rodičov a vyhrážal sa mu, že ho zareže, ďalej
uviedol, že neskôr mu volal A. M. a z jeho telefónu mu obžalovaný povedal a vyhrážal sa, že mu rozreže
ženu a vyreže jej z brucha dieťa.

Hodnovernosť tvrdení poškodeného ohľadom podstaty skutku v bode 1 obžaloby je zvýrazňovaná
výpoveďami J. I., O. I. a C. G. B., ktorí svedkovia tieto tvrdenia podporili. Prví dvaja z menovaných
svedkov priamo počuli vyhrážky zo strany obžalovaného a C. G. B. sa o nich dozvedela sprostredkovane
cez poškodeného C. I..

Hodnotenie výpovedí uvedených svedkov, hlavne J. I. a O. I. zo strany súdu považuje za nesprávne,
nakoľko súd v odôvodnení rozsudku prioritne poukazuje na dielčie a nepodstatné rozpory v ich
výpovediach a nehodnotí tú dôležitú skutočnosť, že svedkovia potvrdili vyhrážky zo strany obžalovaných
na adresu poškodeného.

Mestský súd nehodnotil ďalšie okolnosti prípadu, ktoré podľa jeho názoru svedčia v neprospech
obžalovaného. Z viacerých dôkazov je totiž zrejmé, že obžalovaný spoločne s A. M. a A. M., organizovali
doslova pohon na poškodeného, naháňali ho pri viacerých príležitostiach, hrozili rukami smerom k jeho
osobe, domáhali sa vstupu do bytu, kde tento s rodičmi býval.

V súhrne pri skutku v bode 1/ obžaloby súd nevyhodnotil všetky okolnosti prípadu a neurobil
logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia. Má za to, že vykonaným dokazovaním bolo dostatočne
preukázané, že obžalovaný sa trestného činu, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, dopustil, čo
vyplýva z vykonaného dokazovania.

Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby Krajský súd v Košiciach zrušil napadnutý rozsudok
Mestského súdu Košice a tomuto uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

K odvolaniu okresného prokurátora sa vyjadril aj obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý
navrhol, aby odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné.

Napadnutý rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 21.10.2025 sp. zn. 50T/9/2024 považuje za vecne
správny, zákonný a presvedčivo odôvodnený. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, hodnotil ho v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a dospel k logickému záveru,
že nebolo bez pochybností preukázané, že sa stal skutok, tak, ako je uvedený v obžalobe, a preto

obžalovaného oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por.

Nedôvodné je tvrdenie prokurátora, že zásada „in dubio pro reo“ bola použitá nesprávne. Táto zásada
sa uplatní práve vtedy, keď ani po vykonaní a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov nemožno
bez pochybností uzavrieť, keď ani po vykonaní a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov nemožno

bez pochybností uzavrieť, že sa skutok stal tak, ako tvrdí obžaloba. Presne k tomuto záveru dospel
súd prvého stupňa po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. súd
hodnotí dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností jednotlivo i v ich súhrne. Podľa § 2 ods. 19 Tr. por. smie prihliadnuť len na dôkazy vykonané
v konaní. Rozsudok výslovne uvádza, že po doplnení dokazovania na hlavnom pojednávaní nebolo bez

pochybností preukázané, že sa skutok stal tak, ako je uvedený v obžalobe.

Odvolanie prokurátora je v podstate len polemikou s hodnotením dôkazov vykonaným súdom prvého
stupňa bez toho, že by súdu vytýkal konkrétnu vnútornú nelogickosť alebo rozpor v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Prokurátor len predkladá vlastnú, pre obžalobu priaznivejšiu interpretáciu tých

istých dôkazov, ktoré hodnotil aj súd. To samo osebe nemôže byť dôvodom na zrušenie rozsudku.

Za rozhodujúce považuje, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil výpoveď poškodeného C. I. ako
nejednoznačnú, nekonzistentnú a nevierohodnú. Súd výslovne poukázal na to, že poškodený pri
výsluchu dňa 11.01.2008 vôbec neoznačil obžalovaného A. A. za páchateľa, ale spomenul ho až dňa

01.02.2008, pričom vysvetlenie poškodeného, prečo ho predtým neoznačil, nemožno považovať za
presvedčivé. Následne 13.02.2008 nepotvrdil, že sa mu obžalovaný A. A. dňa 09.01.2008 vyhrážal, ale
uviedol iba, že mu vulgárne vynadal. Pri konfrontácii zo dňa 13.03.2008 zase najprv pripisoval vyhrážky
obžalovanému a následne ich prisúdil A. M.. Rovnako rozdielne opisoval miesto a formu údajnýchvyhrážok, raz ako osobné, inokedy len telefonické. Nejde teda o marginálne nepresnosti, ale o podstatné
rozpory v jednak v osobe údajného páchateľa, ale aj v obsahu vyhrážok či okolnostiach ich prednesenia.

Rovnako neobstojí ani argument prokurátora, že rodičia poškodeného tvrdenia poškodeného potvrdili.
Rozsudok presvedčivo vysvetľuje, že výpoveď J. I. bola odlišná od verzie poškodeného v podstatných
bodoch. Ani obsah vyhrážok nešpecifikovala konkrétne. Výpoveď O. I. súd správne označil za
rozpornú a nevierohodnú, keďže sám uviedol, že v rozhodnom čase doma nebol, časť informácií mal
len sprostredkovane od manželky, nevedel presne uviesť dátum , počet prítomností ani konkrétne

osoby, ktoré sa mali vyhrážať. Takéto závažné a podstatné nedostatky v ich výpovediach nemožno
bagatelizovať tým, že ide len o dielčie a nepodstatné rozpory. Ak sa rozpory týkajú toho, kto sa mal
vyhrážať, čo presne mal povedať, kde a akým spôsobom sa tak malo stať a kto mal byť pri tom prítomný,
ide o rozpory zásadné. Práve tieto okolnosti tvoria podstatu skutku. Nemožno ich preklenúť tvrdením,
že poškodený opisoval viacero udalostí s časovým odstupom. Naopak, pri tak závažnom obvinení musí
byť skutkový dej preukázaný presne, určito a bez rozumných pochybností, čo sa v tejto veci nestalo.

Pokiaľ ide o svedkyňu C. G. B., súd správne zdôraznil, že nebola priamym svedkom skutku všetky
informácie mala len z rozprávania poškodeného. Navyše sama poškodeného označila za nevierohodnú
osobu, uviedla, že jeho tvrdenia prestala brať vážne a nebola svedkom žiadneho priameho vyhrážania
zo strany obžalovaného.

Za správny považuje aj záver súdu, že samotná existencia sporu o peniaze za predaj vozidla
nepreukazuje spáchanie zločinu vydierania. Súd výslovne uviedol, že je normálne, ak sa obžalovaný
domáhal vysvetlenia, prečo mu nebola vyplatená kúpna cena za vozidlo a zároveň konštatoval, že
vyhrážanie zo strany obžalovaného preukázané nebolo. Odvolanie prokurátora pritom stavia svoju

argumentáciu vo významnej miere práve na existencii dlhu a na tvrdení, že obžalovaný mal motív.
Motív alebo majetkový spor však nenahrádza dôkaz o konkrétnej protiprávnej hrozbe, násilí alebo inom
donucovaní v zmysle § 189 Tr. zák.

Napokon nemožno prehliadnuť ani to, že o ostatných obžalovaných osobách už Krajský súd v Košiciach

rozhodol uznesením sp. zn. 7To/37/2024 tak, že potvrdil oslobodzujúci rozsudok vo vzťahu k nim, pričom
výslovne poukázal na neurčitosť a nekonkrétnosť formulácie skutkov v samotnej obžalobe. Aj tento
kontext podporuje záver, že obžalovaná verzia skutku trpí dlhodobým a neodstráneným dôkazným
deficitom.

Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora ako
nedôvodné zamietol.

Na podklade odvolania okresného prokurátora krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako

aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Krajský súd v súvislosti s odvolacími námietkami prokurátora z dôvodu správneho, presného opisu
jednotlivých výpovedí obžalovaného A. A. a svedkov rodičov poškodeného J. I. a O. I. , svedkyne C. G.
B. cituje podstatnú časť ich výpovedí : ,, Obžalovaný A. A. v prípravnom konaní uviedol, že sa nikomu

nevyhrážal, celé konanie považuje za úplne zvláštne v tom, že on mal byť poškodený a nie obžalovaný,
keďže poškodeného I. splnomocnil na predaj svojho motorového vozidla a doposiaľ peniaze za predaj
auta od I. nedostal, čo poškodený nepoprel. Z dôvodu zistenia vysvetlenia, prečo mu nebola vyplatená
kúpna cena za predaj osobného motorového vozidla, navštívil poškodeného na A. F. D., na adrese
trvalého pobytu, ktorá bola uvedená v splnomocnení pri prepise auta, keďže mu poškodený mobilný

telefón nedvíhal. Poškodený C. I. pri svojej výpovedi uviedol, že sa mu osoba A. A. nevyhrážala, ale
vyhrážal sa mu A. M..

Poškodený C. I., vypovedal nejednoznačne, nekonzistentne a nevierohodne. Pri svojom výsluchu dňa
11.1.2008 na polícii neoznačil za páchateľov obžalovaného A. A. ani E. I.. Spomenul ich až dňa 1.2.2008

atútozmenuvýpovedezdôvodniltým,žeonmalzato,žeajtietoosobysamuvyhrážali.Zčohotakusúdil
nepovedal, pričom následne dňa 13.2.2008 nepotvrdil, že obžalovaný A. A. dňa 9.1.2008 akýmkoľvek
spôsobom útočil alebo sa mu vyhrážal, uviedol iba, že mu vulgárne vynadal. Ďalšia odlišnosť v jeho
výpovedi bola pri vykonanej konfrontácii dňa 13.3.2008, kde na str. 5 zápisnice o konfrontácii vypovedal,že obžalovaný A. A. sa mu mal vyhrážať slovami, že ho „zareže a vyreže dieťa z brucha jeho družky“,
avšak v priebehu konfrontácie už na str. 8 predmetnej zápisnice na svoje vlastné predchádzajúce
tvrdenie negoval tak, že za osobu, ktorá sa mu takto mala vyhrážať označil A. M.. Rozdielne opísal

aj miesto, kde malo k údajným vyhrážkam dôjsť. Uvádzal najskôr, že to bolo na mieste a v čase, keď
obžalovaný spolu s A. M., A. M., E. I. schádzali po schodoch vedúcich od jeho bytu (výpoveď z 1.2.2008)
a neskôr, že sa malo jednať len o telefonické vyhrážania (výpoveď 13.2.2008).

Poškodený C. I. nejednoznačne opisoval aj situáciu, ktorá mala podľa jeho tvrdenia nastať pri jeho

prenasledovaní obžalovaným a osobami A. M., A. M., E. I., keď uviedol, že ho mala pri vchodových
dverách bytu čakať jeho matka J. I., a že na schodoch pred vchodom do bytu ho mal dobehnúť A. M.,
ktorý ho zároveň mal udrieť pištoľou do hlavy. V tejto súvislosti bola vypočutá matka poškodeného J.
I., ktorá tiež vypovedala odlišne. Spočiatku uviedla, že syna čakal pri bráne bloku, nie pri dverách ich
bytu, pričom po vbehnutí syna do bloku bránu uzamkla, vošla s ním do bytu a zatvorila dvere. Vôbec
nespomenula, že jej syna niekto prenasledoval, nespomenula ani žiadne osoby na schodoch a ani to,

že by jej syna niekto udrel zbraňou do hlavy, pričom poškodený tvrdil, že jeho matka to vidieť mala.
Dokonca vyvrátila aj ďalšie tvrdenie poškodeného, ktorý vypovedal, že cez priezor v dverách sledoval
osobu obžalovaného a A. M., A. M., E. I. , pretože uviedla, že tento priezor na dverách bytu bol prekrytý.

Aj výpoveď otca poškodeného, O. I. je potrebné vyhodnotiť ako rozpornú, ktorý uviedol, že dňa 9.1.2008

v čase, v ktorom sa mal obžalovaný a osoby A. M., E. I., D. E. so A. M. vyhrážať jeho synovi pred
ich bytom doma nebol, počul to len z rozprávania manželky. V minulosti boli u nich 4-5 krát . Počul ako
tieto osoby vulgárne nadávajú a vyhrážajú sa, ale ktoré osoby to konkrétne boli uviesť nevedel, uviedol,
že sa jednalo o bratov.

Svedkyňa C. G. B. nebola priamym svedkom skutku, skutočnosti , ktoré uviedla vnímala
sprostredkovane od poškodeného.“

V prípade rozporov medzi výpoveďami svedkov, ktorí podľa názoru prokurátora mali byť prítomní pri
páchaní skutkov, tieto rozpory neboli odstraňované zákonným spôsobom, pretože z obsahu zápisníc o

hlavnom pojednávaní nevyplýva, ktoré konkrétne zápisnice respektíve, ktoré ich časti boli na hlavnom
pojednávaní prečítané - chýbajú dátumy a čísla listov. Opakovane nastala aj situácia, že boli čítané len
zápisnice pred vznesením obvinenia a zápisnice po vznesení obvinenia neboli prečítané vôbec.

Úplne explicitne krajský súd zdôrazňuje, že samotná formulácia skutku v bode 1 obžaloby je neurčitá

nekonkrétna, nie je zrejmé, ktorú časť skutkového deja respektíve aké vyhrážky a ktorí obžalovaní ich
adresovali poškodenému C. I., respektíve jeho rodičom. Podľa názoru krajského súdu je irelevantné
tvrdenie prokurátora ohľadom existencie dlhu poškodeného. Krajský súd vo vzťahu k uvedenému
zdôrazňuje, že pokiaľ neexistuje dlh, nemôže dôjsť k trestnému činu vydierania.

Aj rodičia poškodeného C. I. vypovedali rozporne ohľadom podstatných skutočností, nie tak ako to
nesprávne v odvolacích námietkach uvádza prokurátor.

Z celého dokazovania nemožno vylúčiť presvedčenie, že aj napriek snahe orgánov činných v
trestnom konaní, ktoré na základe trestných oznámení poškodených konanie obžalovaných právne

nadkvalifikovali ako obzvlášť závažný zločin vydierania formou spolupáchateľstva, ďalej zločin
vydierania v jednočinnom súbehu so zločinom lúpeže v kvalifikovanej skutkovej podstate a rovnako
trestný čin ublíženia na zdraví. Neskôr po vypočutí poškodeného aj nesprávnym procesným postupom,
keď boli verifikované rôzne tvrdenia ďalšími dôkazmi aj napriek vypočutiu viacerých svedkov sa
nepodarilo preukázať žalovanú právnu kvalifikáciu, pre ktorú bolo obžalovanému A. A. vznesené

obvinenie a rovnako pre ktorú bol vzatý do väzby, čo konštatuje aj sám prokurátor v podanej obžalobe.

V tomto odvolacom (v poradí už štvrtom) konaní nie je možné túto skutočnosť konvalidovať žiadnym
iným dôkazom, nakoľko ide o neopakovateľné úkony, ktoré mali byť dôsledne a zákonným postupom
zabezpečené v prípravnom konaní. Nemožno v rámci odvolacieho konania (v konaní pred súdom po

podaní obžaloby) od súdu spravodlivo požadovať, že bude v tomto smere dopĺňať dokazovanie, ktoré
malo byť vykonané v prípravnom konaní, najmä s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti a predovšetkým
hospodárnosti a aj dĺžku trestného konania.Krajský súd považuje za potrebné taktiež poukázať aj na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov
v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods.12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné
v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké
pravidlá,pokiaľideomierudôkazov,potrebnýchnapreukázanieurčitejskutočnosti,aniváhujednotlivých
dôkazov.

Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom.
Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné
presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny
a či vnútorné presvedčenie je dôvodné.

K otázke hodnotenia dôkazov treba dodať, že podľa ustálenej súdnej praxe výrok o vine sa môže
zakladať len na dôkazoch, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom a pritom celkom vylučujú
pochybnosť, že sa stal skutok, že ho spáchal obvinený a ako trestne zodpovedný subjekt.

Náležité zistenie skutkového stavu vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola

spoľahlivo preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie
skutkového stavu veci preto nemožno považovať len zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej
skutočnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že existuje, avšak na druhej
stranenevylučujúmožnosťinéhoalebocelkomopačnéhozáveru.Akpovykonanomdokazovanízostanú
pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre posúdenie veci, treba rozhodnúť v prospech

obvineného v zmysle zásady „in dubio pro reo“ vyplývajúcej zo zásady prezumpcie neviny.

Súdnemôževyvodzovaťnáležitézistenieskutkovéhostavuvecizdomnienokahypotéz,čoajsvysokým
stupňom pravdepodobnosti, pokiaľ pripadá do úvahy aj iný priebeh skutkového deja.

Podľa § 2 ods. 19 Tr. por. pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí, alebo na
neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané.

Prokurátor ani obžalovaný prostredníctvom obhajcu na otázku prvostupňového súdu na hlavom
pojednávaní postupom podľa § 272 ods. 2 Tr. por. ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali, preto

súd v súlade so zásadami kontradiktórneho procesu vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za
skončené. Na tomto mieste na doplnenie krajský súd ako súd odvolací uvádza, že súd už nemá žiadnu
povinnosť vykonávať dôkazy pokiaľ ide o vinu. Dokazovanie je teda doménou strán, pričom úradnú
povinnosť na obstarávanie dôkazov majú len orgány činné v trestnom konaní (prokurátor a policajt) a
na zdôraznenie prokurátor má dôkazné bremeno ohľadne otázky viny.

Súd po vykonanom dokazovaní vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od
toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán tak, ako to má na mysli
ustanovenie § 2 odsek 12 Tr. poriadku a dospel k záveru, že skutkový stav bol dostatočne zistený a

po doplnení dokazovania na hlavnom pojednávaní je možné konštatovať, že nebolo bez pochybností
preukázané, že skutok tak ako je uvedený v obžalobe sa stal.

Aj krajský súd zastáva názor, že v konaní obžalovaného absentuje zákonom požadovaná podmienka
existencie subjektívnej aj objektívnej stránky, ktorá by zakladala skutkovú podstatu zločinu vydierania

podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák., a ktorá by odôvodňovala záver o existencii viny. Nebolo
preukázané, že došlo ku skutku v bode 1/ obžaloby, a preto súd postupoval v zmysle zásady „in dubio
pro reo“ a oslobodil obžalovaného A. A. spod obžaloby Krajského prokurátora v Košiciach, sp. zn. 1
Kv 3/08 v zmysle § 285 písm. a) Tr. poriadku., t.j., že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný.

Poškodený C. I. sa v trestnom konaní k náhrade škody nepripojil, preto súd o náhrade škody
nerozhodoval.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.