Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 29, 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/39/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722201255
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:8722201255.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská
2, IČO: 35724803, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., Bratislava,
Prievozská2,IČO:53255739,protižalovanejO.D.,narodenejXX.U.XXXX,F.,S.XXXX/XX,zastúpenej
Ing. G. O., W., Q. XX, o vzájomnej žalobe o zaplatenie 2.566,80 eura, vedenom na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 17Csp/33/2022, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

05. novembra 2024 č. k. 3CoCsp/16/2024 - 326, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 05. novembra 2024 sp. zn. 3CoCsp/16/2024 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 10. januára 2024 č. k.
17Csp/33/2022 - 283 žalobu zamietol (výrok I.), zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej sumu 2.566,80

eura (výrok II.) a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
1.1. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že nie je daná aktívna vecná
legitimácia žalobkyne. Podľa súdu prvej inštancie právny predchodca žalobkyne vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru v rozpore s § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OZ"), keď ju vyhlásil dňa 30. mája 2019. V prípade, ak nedošlo k platnému
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, právny predchodca žalobkyne nemohol v súlade s § 92 ods. 8 zákona

č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách")
platne postúpiť pohľadávku voči žalovanej na žalobkyňu.
1.2. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z obsahu zmluvy zistil, že v zmysle § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.") účinného k 16. augustu
2012 mal veriteľ povinnosť skúmať bonitu žalovanej, k čomu podľa súdu prvej inštancie neprišlo.

Právny predchodca žalovanej sa neposúdením bonity žalovanej sám vystavil riziku, že žalovaná nebude
spôsobilá s odbornou starostlivosťou plniť svoj záväzok. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie
konštatoval,žejeposkytnutieúveruspotrebiteľovibezdostatočnéhoalebokvalifikovanéhopreverovania
jeho schopnosti splácať úver ľahkomyseľnosťou dodávateľa, ktorá musí ísť jednoznačne na jeho ťarchu.
V zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. tak nebol právny predchodca žalobkyne oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové plnenie spotrebiteľského úveru, teda nemohol platne vyhlásiť

predčasnú splatnosť úveru.
1.3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
v § 9 ods. 2 písm. c), f), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z., preto sa spotrebiteľský úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Podľa súdu prvej inštancie bolo v konaní z vykonaného dokazovania
nesporné, že žalovaná zaplatila nad rámec poskytnutého úveru sumu 2.566,80 eura, pričom pokiaľ bola
istina zaplatená, nebol dôvod zaviazať žalovanú na plnenie. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe tak súd prvej

inštancie dospel k záveru, že suma uhradená žalovanou nad rámec istiny, ktorú titulom bezúročnosti a
bezpoplatkovosti nebola povinná platiť, je bezdôvodným obohatením ako neprávom prijaté plnenie.1.4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") tak, žalovanej
ako v prevažnej miere úspešnej strane spor náhradu trov konania nepriznal, keď si náhradu neuplatnila.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 05. novembra 2024 č. k.
3CoCsp/16/2024 - 326 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. a žalovanej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
2.1. K námietke žalobkyne, že nie je pasívne vecne legitimovaná vydať žalovanej bezdôvodné

obohatenie, keďže nie je tým subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil (nad sumu 574,48 eura) odvolací
súd uviedol, že samotným postúpením pohľadávky nedochádza k inej zmene záväzku ako v osobe
veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba
oprávnená prijať plnenie s účinkami aj pre pôvodného veriteľa. Vo vzťahu medzi postupníkom a dlžníkom
nie je platnosť postúpenia právne významná. Súd prvej inštancie tak podľa odvolacieho súdu správne
uzavrel, že je žalobkyňa pasívne vecne legitimovaná vydať žalovanej bezdôvodné obohatenie, keďže je

osobou oprávnenou prijať od žalovanej ako spotrebiteľky plnenie poskytnuté na základe spotrebiteľskej
zmluvy a rovnako musí niesť zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností, ktoré založilo právny
dôvod pre vydanie bezdôvodného obohatenia.
2.2. Odvolací súd ďalej uviedol, že v prípade námietky premlčania, žalobkyňa túto z opatrnosti uplatnila
až v odvolacom konaní, pričom žalobkyňa ani nepredložila žiadnu relevantnú argumentáciu a skutkové

tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné uplatnenú námietku posúdiť. Odvolací súd poukázal na to,
že žalobkyňa mohla osobne na pojednávaní (na ktoré bola riadne a včas predvolaná) alebo formou
písomného vyjadrenia predmetnú námietku uplatniť, čo však neučinila ani nezdôvodnila prípustnosť
tejto novoty v odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd danou námietkou
žalobkyne nezaoberal.

2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP aplikujúc zásadu úspechu tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí
žalovanej, ktorej však žiadne preukázateľné trovy nevznikli ani si ich neuplatnila, preto jej odvolací súd
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

3. Žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka") podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Podľa žalobkyne rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe a to „...či ust. § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník je potrebné
vykladať tak, že osobou, ktorá sa na úkor iného obohatila je vždy len tá osoba, ktorá sa bezdôvodne

obohatila - t. j. plnenie bez právneho dôvodu od oprávneného prijala - alebo možno za osobu, ktorá sa na
úkor iného bezdôvodne obohatila považovať aj inú osobu, ktorá plnenie bez právneho dôvodu neprijala a
nezískalatakmajetkovýprospech,ktorýbybolopotrebnévzmysleprávnychpredpisovvydať?"Dovolací
súd podľa žalobkyne pristupuje k výkladu § 451 OZ konštantne tak, že základným predpokladom
pre vznik bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného a podstatou je

zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkon iného obohatil, toto obohatenie vydať tomu, na úkor
koho bolo získané. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Obdo/16/2008, sp. zn. 2Cdo/92/2010, sp. zn. 7Cdo/117/2011. Podľa žalobkyne sa
odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe keď priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
voči subjektu, ku ktorému nebolo preukázané žiadne majetkové obohatenie ani majetkový prospech.

Dovolateľka tak považovala právne posúdenie za nezákonné a vzájomne si protirečiace, keď na jednej
strane súdy uzatvorili, že postúpenie pohľadávky bolo absolútne neplatným právnym úkonom a na druhú
stranu priznávajú tomuto úkonu účinky jeho platnosti. Podľa žalobkyne je tak potrebné dovolaciu otázku
vykladať tak (a o predmetnej otázke by mal dovolací súd rozhodnúť rovnako), že osobou, ktorá sa na
úkor iného obohatila je vždy len tá osoba, ktorá sa bezdôvodne obohatila a nie subjekt, ktorá neprijal od

žalovanej žiadne plnenie a nezískal žiadny majetkový prospech. Podľa žalobkyne rovnako žalovanej nič
nebráni, aby podala žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia aj voči postupcovi, čím súdy vytvorili
situáciu duplicitných uplatnení nárokov voči rôznym subjektom. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že
nesúhlasí s právnym posúdením odvolacieho súdu a považuje ho za nepreskúmateľné, keďže súdy
nižšej inštancie zaviazanie žalobkyne na plnenie z bezdôvodného obohatenia nedostatočne odôvodnili.

Z rozhodnutí súdov nižšej inštancie podľa žalobkyne nie je zrejmé, aké zákonné ustanovenia súdy
aplikovali, keď dospeli k záveru o pasívnej vecnej legitimácie žalobkyne k vydaniu bezdôvodného
obohatenia ako si ich vyložili a vyhodnotili ich, a z akých dôvodov sa nestotožnili s argumentáciou
žalobkyne. Rovnako žalobkyňa poukázala na to, že v rozhodnutí odvolacieho súdu absentuje aj výklad§ 451 ods. OZ, ktorý úplne jasne a jednoznačne určuje, kto je pasívne vecne legitimovaným subjektom v
sporeovydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Zuvedenýchdôvodovmážalobkyňazato,žejerozhodnutie
odvolacieho súdu nepresvedčivé a arbitrárne. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že súd žalobkyňu na

vydanie bezdôvodného obohatenia zaviazal nesprávne, keď neprihliadol na skutočnosť, že v konaní
nebolo preukázané, že by žalobkyňa plnenie vôbec prijala. S poukazom na výpisy z účtu žalovanej
ako i z platobnej histórie žalovaná uhrádzala splátky na bankový účet právneho predchodcu žalobkyne,
pričom v konaní žalovaná nepreukázala, že je to práve žalobkyňa, ktorá sa mala na jej úkor bezdôvodne
obohatiť. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd o predmetnej právnej otázke

rozhodol v zmysle vyššie uvedených východísk, podľa ktorých subjektom povinným vydať bezdôvodné
obohatenie je jedine ten subjekt, ktorý preukázane prijal plnenie bez právneho dôvodu, plnenie z
neplatného právneho úkonu, plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, alebo ak prijal majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov, alebo aj subjekt, za ktorého sa plnilo iným subjektom to, čo
mal podľa práva plniť sám a požiadala, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

7. Žalobkyňa formálne vyvodzovala prípustnosť dovolania (okrem iného) z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, pričom z obsahu dovolania (aplikujúc § 124 ods. 1 CSP) vyplynuli námietky, že odvolací súd
(i) nesprávne rozhodol o jej pasívnej vecnej legitimácii vo vzťahu k vzájomnej žalobe vydať žalovanej

bezdôvodné obohatenie, pričom jeho prijatie nebolo preukázané, a (ii) neoprávnene použil judikatúru
najvyššieho súdu týkajúcu sa primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá podľa dovolateľky nie je
analogicky aplikovateľná na inštitút bezdôvodného obohatenia. Ďalej tvrdí, že (iii) rozhodnutie súdu je
nedostatočne odôvodnené, neuvádza aplikované zákonné ustanovenia ani spôsob vyhodnotenia jej
argumentov, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a (iv) súd postupoval arbitrárne a

neprehľadne, čím nezabezpečil transparentnosť a presvedčivosť rozhodnutia.

8. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

9. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10).10. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP); odvolací

súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na
súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako
sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

11. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé
súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného -ustanovenia zakladá prípustnosť a
dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto

procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou
výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.

12. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

13. Podľa § 387 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody
(odsek 2); odvolací súd sa však v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán

prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie a rovnako sa odvolací súd musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní (odsek 3).

14. Jedným zo záverov už dostatočne stabilizovanej judikatúry dovolacieho súdu je aj ten, že možnosť

plného stotožnenia sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej
inštancie a s obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (ako
pravidlo) a súvisiaca možnosť doplnenia (odvolacím súdom) na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalších dôvodov (tu možnosť majúca obvykle skôr povahu výnimky z pravidla, ktorej
uplatnenie prichádza do úvahy podľa toho, aký argumentačný priestor súd prvej inštancie úplnosťou

svojej argumentácie odvolaciemu súdu ponechá, resp. vytvorí) sú síce súčasťou úpravy slovenského
civilného procesu už spred čias nadobudnutia účinnosti CSP (tu pre prípad záujmu porovnaj § 219 ods.
2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení, platného a
účinného do 30. júna 2016 vrátane), v rámci rekodifikácie však zákonodarca do textu zákona výslovne
vniesol aj to, čo už v skoršom čase bolo možné (a tiež nutné) vyvodiť z logiky úpravy a jej účelu a

čoho podstatu možno vyjadriť tak, že možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie
odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam
konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie
odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie, ku ktorej
však takýto súd zaujal adresné stanovisko), alebo aspoň objektívne zrozumiteľne vysvetlil, prečo bola

bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na
problém neboli spôsobilé ovplyvniť. Tým samozrejme nie je (a ani nemôže byť) myslené, že odvolateľovi
musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický
argument.

15. I vzhľadom na uvedené v predchádzajúcom bode, je dôležité si uvedomiť, že i keď v prípadoch
stotožnenia sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie
s obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia stačí, ak odvolací súd
v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenieveci, keď spätosť potvrdzovaného a potvrdzujúceho rozsudku vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu a rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie; ak sa odvolací súd rozhodne ísť touto cestou, vedome tým preberá

zodpovednosť i za kvalitu argumentácie súdu prvej inštancie (t. j. či v prípadnom dovolacom konaní
obstojí ako ním potvrdené rozhodnutie, tak i ním samým doplnené dôvody).

16. V danom prípade odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.

16.1. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej žalobe dospel k záveru o jej opodstatnenosti, ktorý
však odôvodnil len stručne, keď uviedol, že žalovaná nad rámec istiny žalobkyni uhradila sumu 2.566,80
eura, ktorú nebola povinná plniť z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd preto titulom
bezdôvodného obohatenia zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej uvedenú sumu ako neprávom prijaté
plnenie (bod 38. odôvodnenia).
16.2. V podanom odvolaní žalobkyňa vo vzťahu k vzájomnej žalobe namietala nesprávne právne

posúdenie veci, ako aj nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie v otázke vzniku bezdôvodného
obohatenia. Podrobne odôvodnila svoj záver o nepreukázaní, resp. nemožnosti vzniku bezdôvodného
obohatenia, a to aj s prihliadnutím na otázku dôkazného bremena. Zároveň poukázala na dôvody, pre
ktoré nie je daná jej pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k vzájomnej žalobe, pričom argumentovala
výkladom § 451 ods. 1 a 2 OZ, a napokon uplatnila aj námietku premlčania.

16.3. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa k námietke pasívnej vecnej
legitimácie žalobkyne vo vzťahu k vzájomnej žalobe vyjadril tak, že v podstatnom citoval rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/237/2021 z 30. marca 2023 a následne konštatoval, že samotným
postúpením pohľadávky nedochádza k inej zmene záväzku ako v osobe veriteľa a v prípade, že
zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať

plnenie s účinkami aj pre pôvodného veriteľa. Vo vzťahu medzi postupníkom a dlžníkom nie je
platnosť postúpenia právne významná. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne právne
uzavrel, že žalobkyňa je v súvislosti so vzájomnou žalobou pasívne vecne legitimovaná na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že ide o osobu oprávnenú prijať od žalovanej ako spotrebiteľa
plnenie poskytnuté na základe spotrebiteľskej zmluvy, a preto musí niesť aj zodpovednosť za porušenie

zmluvných povinností (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), ktoré založilo právny dôvod pre vydanie
bezdôvodného obohatenia (bod 23. odôvodnenia). V bode 25. odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal
aj námietkou premlčania.
16.4. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd síce formálne postupoval
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, keď sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a

napadnutý rozsudok potvrdil, avšak tento postup ho nezbavoval povinnosti vyplývajúcej z § 387 ods.
3 CSP, teda riadne a presvedčivo sa vysporiadať s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne.
Zo spisu pritom vyplýva, že žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci vo
vzťahu k priznaniu plnenia titulom bezdôvodného obohatenia, a tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie vo vzťahu k samotnému vzniku bezdôvodného obohatenia, nepreukázanie prijatia

plnenia a absenciu svojej pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na § 451 OZ. Odvolací súd sa
však s uvedenými námietkami nevysporiadal spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalobkyne vo vzťahu
k vzájomnej žalobe sa obmedzil na citáciu rozhodnutia najvyššieho súdu bez jeho prepojenia na
okolnosti danej veci a všeobecné konštatovanie o správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie,

bez toho, aby konkrétne reagoval na argumentáciu žalobkyne, ktorá spochybňovala samotnú existenciu
bezdôvodného obohatenia a splnenie jeho zákonných predpokladov. Odvolací súd zároveň neuviedol,
z ktorých konkrétnych zákonných ustanovení pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie žalobkyne
vo vzťahu k vzájomnej žalobe vychádzal, akým spôsobom tieto ustanovenia vyložil a akými úvahami
sa riadil pri ich aplikácii na zistený skutkový stav, hoci tak bol povinný urobiť, najmä za situácie, keď

súd prvej inštancie túto otázku náležite neodôvodnil. Absentuje tak najmä jasná identifikácia a výklad
relevantných ustanovení upravujúcich bezdôvodné obohatenie, predovšetkým § 451 a nasl. OZ, ako
aj vysvetlenie, na základe akých konkrétnych skutkových zistení dospel k záveru, že žalobkyňa je vo
vzťahu k vzájomnej žalobe subjektom povinným na vydanie bezdôvodného obohatenia. V odôvodnení
rozhodnutia tak chýba prepojenie medzi skutkovými zisteniami, právnou kvalifikáciou a aplikovanými

právnymi normami, najmä pokiaľ ide o posúdenie, kto sa mal na úkor koho bezdôvodne obohatiť, a
prečo má byť práve žalobkyňa nositeľom povinnosti na jeho vydanie. Takýto nedostatok odôvodnenia
znemožňuje preskúmanie správnosti právnych záverov súdov nižších inštancií a robí ich rozhodnutia v
tejto časti nepreskúmateľnými.17. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nevysporiada s právne relevantnou
argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne, resp. nekonštatuje jej irelevantnosť, poruší tým

základné právo na súdnu ochranu garantované podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
naspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru(porov.napr.III.ÚS402/08).Pokiaľodvolacísúdvôbec
nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentmi odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia
ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, dochádza tým k porušeniu práva účastníka konania na
spravodlivý proces (porov. II. ÚS 120/2020).

18. V preskúmavanej veci odvolací súd neposkytol dovolateľke náležitú, konkrétnu a zrozumiteľnú
odpoveď na jej podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní. Odôvodnenie jeho rozhodnutia pritom
musí predstavovať dostatočný podklad aj pre uskutočnenie dovolacieho prieskumu. Ak rozhodnutie
odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393
ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie strane sporu odníma možnosť účinne realizovať jej

procesné práva, a tým v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces, čo zakladá
vadu konania podľa § 431 ods. 1 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP.

19. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že jeho zrušujúce rozhodnutie nie je vyjadrením záveru o vecnej
správnosti alebo nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu, ani o dôvodnosti uplatneného

nároku. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia je výlučne jeho nepreskúmateľnosť spočívajúca
v nedostatku riadneho, presvedčivého a logicky konzistentného odôvodnenia, ktorá znemožňuje jeho
vecný prieskum v dovolacom konaní.

20. Súčasťou konštantnej judikatúry dovolacieho súdu v prípadoch kumulácie dôvodov dovolania

(a ich prípustnosti) podľa § 420 aj § 421 CSP je záver, že pri konštatovaní výskytu namietanej
vady zmätočnosti (vedúcej k obligatórnemu kasačnému rozhodnutiu) sa už dovolací súd prípadným
nesprávnym právnym posúdením veci nezaoberá (a teda v prípadoch druhovo totožných s tým v
prejednávanej veci principiálne ani nehľadá správnu odpoveď na dovolaním nastolenú právnu otázku či
aj viac takých otázok) a to aj vzhľadom k novšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, upozorňujúcej

aj na ústavný rozmer zaujímania stanovísk najvyššieho súdu k právnym otázkam nastoľovaným
dovolaniami v takýchto prípadoch. Napriek uvedenému sa javí byť vhodné, aby odvolací súd v
rámci nového rozhodnutia primerane reagoval (aj) na tieto žalobkyňou v dovolaní nastolené právne
pripomienky (pokiaľ budú príčinné k nosným právnym dôvodom a pokiaľ doteraz súdy na ne nereagovali,
pozn.), a to v záujme presvedčivosti a jednoznačnosti svojho rozhodnutia.

21. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je prípustné
a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.