Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/261/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201087
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201087.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a členov

senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu TOKAJ INVEST SK, s.r.o.,
M.R.Štefánika1256/22,Trebišov,zast.advokátomJUDr.PavlomGombosom,advokátskakanceláriaso
sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/388298-1068013/2012/5309
z 10.07.2012 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z 10.07.2012 č.

1020503/1/388298-1068013/2012/5309, ktorým podľa § 48 ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Trebišov č. 740/230/389-34844/11/THU zo dňa 28.11.2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm.b) bod 1
zák.č. 511/1992 Zb. nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
august 2010 v sume 23.693,00 eur a bola určená vlastná daňová povinnosť v sume 12.103,00 eur
daňovému subjektu TOKAJ INVEST SK s.r.o., potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že u platiteľa dane bola vykonaná kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august
2010. O výsledku kontroly bol vyhotovený protokol č. I./332/18474-111512/2011Sza zo dňa 24.10.2011,
ktorý bol prerokovaný a doručený v zmysle § 15 ods. 12 zák. č. 511/1992 Zb. dňa 22.11.2011. Protokol
bol podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet
v uvedenom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2010. Rozhodujúcou skutočnosťou pre
vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení § 49 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších

predpisov. Kontrolná skupina neuznala právo na odpočítanie dane v sume 35.796,00 eur z faktúry
č. 03082010 (DPH 11.856,00 eur) vystavenej dodávateľom GALAFRUIT & CO s.r.o.n Malá Tŕňa za
dodanie 65 000kg jabĺk II. tr., cena za kg 0,96 eur

- č. 180810/J2 (DPH 23.940,00 eur) vystavenej dodávateľom JOMADO s.r.o., Hlavná 600, Streda nad
Bodrogom za dodanie 20.000 litrov tokajského vína samorodého, suchého.Upovedomením č. I./332/PD/298/2010/Voj zo 04.11.2010 o vykonaní daňovej kontroly bol daňový
subjekt požiadaný o predloženie všetkých účtovných, daňových a iných dokladov, ale daňový subjekt
na upovedomenie nereagoval, preto mu bola zaslaná výzva č. I./332/123785/2010/Vuj zo 06.12.2010,

na ktorú daňový subjekt reagoval tým, že 14.12.2010 ku kontrole predložil daňové priznanie, zoznam
zápisov, položkovú hlavnú knihu, zoznam prijatých a vystavených faktúr, zoznam DPH dokladov, faktúry
č. 03082010, 180810/J,T-170820110, zmluvu o poskytnutí poľnohospodárskych služieb z 09.07.2010
uzavretú medzi odberateľom AGROREAL a.s. a dodávateľom TOKAJ INVEST SK s.r.o., príjmové
pokladničné doklady (PPD 40/2010, PPD z 19.08.2010, PPD 38/2010, PPD zo 17.08.2010), výdavkové

pokladničné doklady ( VPD z 24.08.2010, VPD 39/210, VPD z 18.08.2010), daňový subjekt na výzvu,
aby predložil ďalšie doklady z 14.06.2011 č. I./332/18474/64877/2011/VojJ a ani na opakovanú výzvu
z 22.07.2011 nereagoval.

Ďalej uviedol, že dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti
rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť
(dôkazné bremeno) rozdeľuje zák. č. 511/1992 Zb. medzi správcu dane a daňový subjekt.

Ustanovenie § 49 zák.č. 222/2004 Z.z. vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto
právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť ( § 19 uvedeného
zákona). Ide o všeobecný princíp automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň,
ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle uvedeného zákona.
Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. c) zák.č. 222/2004 Z.z. vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva

na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k
dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 uvedeného
zákona. Podľa tohto ustanovenia platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3
a 7. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z

tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dane dodané. Podmienky za ktorých platiteľovi
dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim
charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Keďže zákon č. 222/2004 Z.z. určil
pre dokazovanie prísnejšie podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného
postupu dopadajú na neho. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých

okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len
jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky
k takému záveru, nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-
právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť.

Z § 29 ods. 8 zák.č. 511/1992 Zb. vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie

dane preukazuje daňový subjekt, ktorý je platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania, ako ja vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom.

Ťažisko daňového bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinností
tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku
na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom faktúry, ale musia
jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti, objekt subjekt i právnu skutočnosť.
Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť.

K námietke daňového subjektu ohľadne porušenia princípu proporcionality a neprimeranému
dôkaznému zaťažovaniu uviedol, že daňové orgány, tým že vykonávali daňovú kontrolu súčasne u
daňových subjektov personálne prepojených jednou osobou K. C. nepostupovali v rozpore s platnými
právnymi predpismi, ale naopak ich cieľom bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, teda nie daňové
orgány vytvorili stav nadmerného zaťaženia, ale sám daňový subjekt, lebo jeho splnomocnený zástupca

si zvolil takú formu podnikania, t.j. cez množstvo spoločností prepojených jednou osobou, ktoré medzisebou obchodovali. Daňové orgány daňovému subjektu neupierajú možnosť vykonávať podnikateľskú
činnosť takou formou ako si zvolil, ale každá obchodná spoločnosť je samostatnou jednotkou a musí si
plniť svoje povinnosti z namietaného princípu proporcionality nevyplýva, žeby daňový subjekt, ktorého

konateľ je konateľom aj ďalších spoločností, mal byť zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého
konateľ je konateľom aj v iných spoločnostiach.

K námietke, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na podklade ktorého bolo vydané rozhodnutie
daňovým orgánom, je totožnosť osoby konateľa, resp. spoločníka spoločnosti a správca dane
nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom, ktorý by spochybnil uskutočnenie

zdaniteľnéhoobchoduuviedol,ženiejeaniťažiskovým,aleanijedinýmdôkazom,nazákladektoréhobol
vydaný dodatočný platobný výmer, lebo je zrejmé, že správca dane vykonal súbor procesných krokov,
zabezpečil a označil dôkazy, ktoré vyhodnotil jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti prihliadajúc
pritom na všetko, čo v daňovom konaní vyšli najavo a viedlo ku konečnému rozhodnutiu v danej veci.
Daňový subjekt na výzvy správcu dane nereagoval, nepredložil žiadne doklady, teda nesplnil povinnosť
úzko spolupracovať so správcom dane a nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie

dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní hlásení a vyúčtovaní a na preukázanie ktorých
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania.

K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. a poukázania na rozsudok ESD
C-454/98uviedol,žeČlánok 203SmerniceRady2006/112/ESjepremietnutýdo zák.č.222/2004Z.z.,a
to do ustanovenia 69 ods. 5 v zmysle ktorého, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade

o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia § 71 ods. 6 podľa ktorého, ak platiteľ vo
faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona
je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Daňový subjekt vystavil odberateľskú faktúru, predmetom ktorej
bol predaj jabĺk v zmysle § 71 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z., a preto bol povinný daň z pridanej hodnoty
uvedenú na tejto faktúre odviesť do Štátneho rozpočtu SR aj napriek tomu, že kontrolná skupina

neuznal reálnosť zdaniteľného obchodu. Ustanovenie § 71 ods. 6 uvedeného zákona v súlade s platnou
smernicouRady2006/112/Shovoríofaktúre,alebooinomdokladeopredajinevynímajúcfaktúry,ktorým
predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Daňový subjekt vystavil odberateľskú faktúru na ktorej bez
toho, aby dodal fakturovaný tovar uviedol daň z pridanej hodnoty túto odovzdal odberateľom, ktorým
umožnil uplatniť si odpočítanie dane z tejto faktúry. V zmysle uvedeného rozsudku ESD C-454/98

správca by mohol daňovým subjektom priznanú daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len
vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase t.j. do uplatnenia dane odberateľom eliminoval riziko
straty na daňových príjmoch štátu, tým by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. Za
situáciekedysiodberateliauplatniaodpočítaniedanezfaktúr,byneponechaniedanezpridanejhodnoty,
ktorú je daňový subjekt povinný odviesť v daňovom priznaní došlo k narušeniu princípu neutrality dane

z pridanej hodnoty.

K námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť ako hospodársky
výsledok zisk uviedol, že zistenia z vykonaných daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom
podnikania daňového subjektu je dosahovanie zisku ako to vyplýva z § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie, ale i za samotné zdaňovacie obdobie august

2010 poukázalo na nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti personálne prepojené osobou K.
C. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktoré sa
pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javili ako skutočné, ale pri posúdení a zohľadnení
celej štruktúry vzťahov išlo len o ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu kolobehu tovarov medzi
jednotlivými personálne prepojenými spoločnosťami sa samotná podstata dane z pridanej hodnoty sa

stratila, pretože daňový subjekt ako aj jeho obchodný partneri prepojení jednou osobou v kontrolovanom
zdaňovacom období ako aj v ostatných zdaňovacích obdobiach v daňových priznaniach vykazovali len
nadmerné odpočty a počas celej doby obchodovania nebolo preukázané, žeby jednotlivé tovary boli
spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorého spotreba by mala za následok odvod dane na výstupe
aj do štátneho rozpočtu.

K námietke, že daňový subjekt neúčtoval režijné náklady neznamená to, že nevykonával žiadnu reálnu
činnosť, a že spoločnosti personálne prepojené jednou osobou fungovali vo forme blízkej holdinguuviedol, že tieto námietky sú neopodstatnené, lebo daňový subjekt ani počas daňovej kontroly, ale ani v
odvolaní nepredložil a neoznačil žiadne konkrétne doklady, žiadne účtovné záznamy, žiadne evidencie
zamestnancov, ktoré by preukazovali existenciu akýchkoľvek režijných nákladov resp. fungovanie

spoločnosti vo forme blízkej holdingu.

K časti odvolania, kde poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 „Halifax plc“ k
záveru, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody, bez toho, aby mal reálnu
možnosť brániť sa proti týmto tvrdeniam uviedol, že daňový subjekt na písomné výzvy správcu dane aby
predložil dôkazy a podal vysvetlenia v súvislosti s uskutočneným obchodom podľa predložených faktúr

nereagoval, nepredložil žiadne dôkazy, nepodal vysvetlenie k žiadaným skutočnostiam, teda daňový
subjekt počas výkonu daňovej kontroly nevyužil svoje právo vyplývajúce pre neho zo zákona č. 511/1992
Zb. čo nemôže byť pripísané v neprospech výsledkov získaných bez súčinnosti kontrolovaného
daňového subjektu.

K námietke, že daňový orgán neváha suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní kde sa
odvoláva na judikatúru Európskeho súdneho dvora, a to rozsudok C440/04 a rozsudok NS SR č.

4Sžf/16/2010 uviedol, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere nevyslovil názor ani hodnotiaci
úsudok o vine a treste daňového subjektu, ale v zmysle § 30 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. uviedol
skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a
použitie právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol. Zdôraznil, že daňový subjekt počas daňovej
kontroly ani v odvolaní neuviedol a nepredložil dôkazy alebo tvrdenia, s ktorými by sa správca dane mal

možnosť vyporiadať a ktoré by boli schopné preukázať realizáciu deklarovaných zdaniteľných obchodov.

K námietke týkajúcej sa pochybení daňového orgánu, ktorý neoboznámil ho s dokazovaním a nedal mu
reálnumožnosťbrániťsavočijehotvrdeniamuviedol,žedaňovýsubjektnepreukázalsamotnúrealizáciu
zdaniteľných obchodov medzi nim a dodávateľmi, a to ani napriek tomu, že konateľ spoločnosti, ktorý
podľa predložených faktúr bol konateľom aj dodávateľa aj odberateľa nepreukázal, že fakturovaný

tovar mu bol skutočne dodaný, nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by deklarovali dodávku tovarov,
nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení o realizovaní obchodu, teda daňový subjekt
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle zák.
č. 22/2004 Z.z. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový
subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou tieto nároky prejednať a

umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi.

K námietke, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, poukázal na ustanovenie
§ 30 zák. č. 511/1992 Zb. a uviedol, že správa dane v odôvodnení dodatočného platobného výmetu
uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov
uviedolprávnepredpisynazákladektorýchrozhodol.Vychádzalzozákladnýchzásaddaňovéhokonania

upravených v § 2 zák. č. 511/1992 Zb. a jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v danom konaní
vyšlo najavo.

Vo včas podanej žalobe žalobca žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného z 10.07.2012 č.
1020503/1/388298-1068013/2012/5309 podľa §250j ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na

ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

V žalobe uviedol, že správcom dane bol vyzývaný na predloženie dokladov, ale v tom čase doklady
boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a K. C. vtedajší štatutárny zástupca bol vo väzbe.
O tom, ktoré doklady mu boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a ktoré mal prevziať nebol
spísaný žiaden odovzdávajúci a preberajúci protokol. Naviac zastupovaním keď bol vo väzbe poveril

advokátsku kanceláriu JUDr. Juraj Kolesár a partneri, s.r.o., ktorej mali byť odovzdané určité podklady,
ale tieto mu napriek výzve aj opakovanej neboli vrátené a nemá vedomosti ani o tom, či tento zástupca
žiadal o vrátenie zaistených dokladov orgánmi činnými v trestnom konaní. Zároveň poukázal aj na to, že
zaistenie dokladov je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť najneskôr bezprostredne po ňomspísaná zápisnica, ktorá má obsahovať presný opis všetkých zaistených predmetov v takom rozsahu,
aby ich bolo možné jasne identifikovať a nebolo možné vzájomne zameniť. Ale relevantný dôkaz o tom,
aké účtovné a iné doklady boli zaistené neexistuje. Súčasná konateľka A. D. žiadala kópiu zápisnice

od ÚBOK, ale neúspešne.

Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane sú nezákonné z
dôvodu, že sú neodôvodnené, tým aj nepreskúmateľné, teda sú v rozpore s ustanovením § 30 ods.1,2
a § 48 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb.

V ustanovení § 2 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. je zakotvená zásada proporcionality, ktorá patrí medzi
základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods.1 Ústavy SR. Princíp proporcionality, t.j. primeranosti

znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými
prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu SR povinnosťou všetkých štátnych orgánov je pritom zabezpečiť reálnu možnosť
uplatnenia právnymsubjektom,ktorýmbolipriznané.Zákonnoupovinnosťoužalovanéhovtomtokonaní
bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať

stav, ktorým bol neprimerane zaťažený a dostal sa do postavenia nevýhodnejšej polohy oproti daňovým
orgánom. Dôkazom neprimeranej zaťaženosti je aj fakt, že 30.03.2010 K. C. bolo doručených 13
protokolov o výsledku daňovej kontroly v dvanástich ním personálne prepojených spoločnostiach spolu
529 strán dodatočný predpis dane vo výške 8.845.681,09 eur. Všetky kontroly boli začaté v apríli 2009
a posledné doklady boli doručené dávno pred doručením protokolu. V septembri 209 sa u subjektov

personálne prepojených K. C. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie sa otvárali.

Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia, je nepostačujúca, lebo personálne prepojenie samo o sebe nespochybňuje reálne
uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovarov v tuzemsku, ale toto musí byť preukázané,

nestačí iba samotné tvrdenie. Napokon táto skutočnosť ani sama o sebe nemá žiadnu výpovednú
hodnotu.Podľačlánku2ods.3ÚstavySRkaždýmôžekonať,čoniejezákonomzakázanéanikohonieje
možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. K. C. tým, že založil viacero obchodných spoločností
neporušil žiadne zákonné ustanovenie, ale využil právo slobodne podnikať. A táto skutočnosť v žiadnom
prípade nemôže byť pre neho ťarchou.

V zmysle § 29 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali
tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si daňový subjekt nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale
zistiť čo naúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej jeho
právasanedostalsámtým,žejehospoločníkabývalýkonateľK.C.založilviacobchodnýchspoločností,
ale do protiprávnej situácie sa dostal zavineným postupom správcu dane, ktorý postupoval v rozpore s

§ 2 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. a článkom 2 ods.2 Ústavy SR.

Jeho aktivity ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti,
ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, lebo spoločnosti
okrem iného boli opakovane medializované. Nie je žiadnym zákonom zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred

bezhotovostným platobným stykom. To, že neúčtuje o režijných nákladoch neznamená, že žiadnu
činnosť reálne nevykonáva a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie reálnych zdaniteľných
obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou K. C. v podstate fungovali vo forme
blízkeho holdingu.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 Halifax plc, z

obsahu ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice
a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorejposkytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

Vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené predovšetkým v obchodnom zákonníku, ktorý spočíva na

princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie ktoré
súvýslovneuvedenévtomtozákoneakourčitýzmluvnýtyp. Všetkyustanoveniaobchodnéhozákonníka
majú dispozičnú povahu. Spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne
a dokonca aj konkludentne. Obchodné spoločnosti, teda aj tie, ktoré sú personálne prepojené jednou
osobou, sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od

osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Bol si vedomý skutočností, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov,
ale za takýto nedostatok mu mohla byť uložená sankcia za porušenie právnych predpisov a nemohli v
konečnom dôsledku viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené.

Nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má živnostenské oprávnenie. Nadobudol
vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami obchodného zákonníka, jeho prevzatím

od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru
zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok, ktoré sú
upravené aj v obchodnom zákonníku. Má za to, že v tejto časti rozhodnutie je riadne neodôvodnené.
Realizovanými obchodmi zvyšoval zisky z podnikateľskej činnosti, ktoré boli následne investované do
zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti,

išlo len o účtovnú stratu.

Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s § 30 zák.č. 511/1992 Zb.,
lebo odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vyhodnotenie zistených skutočností v daňovej kontrole a
získaných dôkazov.

Spolu v žalobe zároveň žiadal, aby súd v zmysle § 250c ods.1 O.s.p. odložil vykonateľnosť žalobou

napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Uviedol, že námietky uvedené žalobcom v žalobe sú v podstate
totožnésnámietkami,ktoréuviedolvodvolaníprotidodatočnémuplatobnémuvýmerusjehonámietkami
sa dostatočne vyporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia na ktoré poukazuje.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok
stanovených v § 250f ods.2 O.s.p. sa oboznámil s preskúmavaným rozhodnutím, podanou žalobou,
písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu
dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov žalovaného súd zistil, že žalobca ako kontrolovaný

daňový subjekt v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2010 vykázal nadmerný odpočet vo
výške23.693,00eur.Správcadanevykonanoudaňovoukontroloupreverovalprávonaodpočítaniedane
podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm.a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm.a) zák.č. 222/2004 Z.z. na základe
výsledkov kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu neuznal právo na odpočítanie
v celkovej sume 35.796,00 eur z faktúry č. 03082010 (DPH 11.856,00 eur) vystavenej dodávateľom

GALAFRUIT & CO s.r.o. za dodanie 65 000 kg jabĺk II. trieda, cena za kg 0,96 eur a z faktúry č. 180810/
J2 (DPH 23.940,00 eur) vystavenej dodávateľom JOMADO s.r.o. za dodanie 20 000 litrov tokajského
vína ,samorodého, suchého. Žalobca spolu s upovedomením o daňovej kontrole zo dňa 04.11.2010
bol požiadaný o predloženie všetkých účtovných daňových a iných dokladov k vykonanej kontrole.
Žalobca doklady v stanovenej lehote nepredložil a preto správcom dane bol písomnou výzvou zo dňa

06.12.2010 vyzvaný na predloženie a zapožičanie dokladov. Žalobca dňa 14.12.2010 predložil doklady
ku kontrole, ale správca dane mal pochybnosti o uskutočnení obchodu, preto žalobcu písomne vyzvalvýzvou z 08.02.2011 o predloženie ďalších dokladov a dôkazov, a keďže žalobca nereagoval zaslal mu
opakovanú výzvu zo dňa 14.06.2011 a následne aj 22.07.2011, ale žalobca na písomné výzvy správcu
dane nereagoval, doklady nepredložil a nepodal ani žiadne vysvetlenia. Správca dane preto požiadal

o súčinnosť na preukázanie režijných nákladov dodávateľské organizácie, pričom odpovede z týchto
organizácií nepreukazovali aby žalobca mal nejaké náklady. Zistil, že preverovaný tovar, jablká II. trieda,
tokajské víno samorodé, suché sa pohybovali v spoločnostiach prepojených osobou K. C. či už na strane
dodávateľa alebo odberateľa. Za účelom preverenia informácií týkajúcich sa výroby a spracovania
jablčných štiav, jablčných vín a skladových priestorov ako komoditných spoločností prepojených osobou

K. C. bolo vykonané miestne zisťovanie dňa 17.03.2011 25.01.2011 v prevádzke spoločnosti DUFREX
s.r.o. v Seredi a v skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom. Ďalej boli zadovážené podklady a
informácie od ústredného, kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho v Bratislave.

Podnikanie definuje § 3 ods. 2 zákona o DPH (zák.č. 222/2004 Z.z.), § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka
ako aj § 2 zák. č. 455/1991 o živnostenskom podnikaní. V súlade s § 3 ods. 2 zákona o DPH
ekonomickou činnosťou sa rozumie každá činnosť z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť

výrobkovobchodníkovadodávateľovslužiebvrátaneťažobnej,stavebnej apoľnohospodárskejčinnosti,
činnosť vykonávajú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov duševnú tvorivú činnosť a
športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku
na účel dosahovania príjmu z tohto majetku ako je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov,
považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého

z manželov ak sa manželia nedohodnú.

Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podľa § 2 Živnostenského zákona, živnosť je sústavná činnosť prevádzkovaná sústavne vo vlastnom
mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto

zákonom.

Podľa § 29 ods. 2 prvá veta Živnostenského zákona podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne,
poctivo a odborne.

Predmet dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) podľa zákona o DPH a a vznik daňovej povinnosti
bližšie určujú ustanovenia § 8 a § 19 zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z.).

Dodaním tovaru je v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania je
deň keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká právo odpočítať DPH sú stanovené v § 49 až v § 51 zákona

o DPH.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.Podľa § 51 ods. 1 písm. a) právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú

osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak
platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Pri preverovaní splnenia podmienok, za ktorých vzniká právo odpočítať daň postupuje správca dane v
súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní (zák. č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o správe daní je povinnosťou správcu dane daňovou

kontrolou zistiť alebo preveriť základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové

konanie.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

K tomuto účelu má správca dane využiť všetky dôkazné prostriedky len príkladmo uvedené v § 29 ods.
4 tohto zákona, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získane v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie

dane.

Podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie ak tak ustanovuje tento
zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov na základe, ktorých sa rozhodovalo.

K námietke žalobcu uvedenej v žalobe, že na výzvu správcu dane predložil všetky relevantné účtovné

doklady k daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie, no napriek tomu bol opätovne vyzývaný
na predkladanie dokladov a podaní vysvetlení, a to aj v čase, keď štatutárny zástupca spoločnosti
sa nachádzal vo väzbe a účtovné doklady boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, a že
požadované doklady mu neboli vrátené advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri. Súd poukazuje na
to, že daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu za august 2010 bola začatá dňa 23.1.2010a ukončená 22.11.2011. Žalobca v rámci kontroly nepredložil všetky požadované doklady správcom
dane, z ktorého dôvodu bol opakovane vyzývaný na predloženie dôkazov účtovných dokladov a podaní
vysvetlení, pričom žalobca na tieto písomné výzvy, ktoré boli riadne doručené a prevzaté nereagoval.

Tým sa vzdal práva priznaného mu a vyplývajúce z § 2 ods. 8 a §15 ods. 5 písm.c) zák. č. 511/1992
Zb. a zároveň porušil povinnosť, ktorá pre neho vyplýva z § 2 ods. 8 a § 15 ods. 6 písm.e) a § 29 ods.
8 zák. č. 511/1992 Zb., a teda neuniesol dôkazné bremeno, ktoré u neho vyplýva z § 29 zákona č.
511/1992 Zb. Na splnenie povinnosti vyplývajúce pre neho z uvedených ustanovení mal žalobca ako
daňový subjekt, dostatočný časový priestor v priebehu daňovej kontroly na výzvy správcu dane mohol

reagovať jednak sám daňový subjekt, ale aj prostredníctvom zvoleného zástupcu v priebehu daňového
konania a napokon aj samotný konateľ žalobcu K. C. bol vzatý do väzby až 01.03.2011, a keďže daňová
kontrola sa začala dňa 23.11.2010, nič mu nebránilo pred vzatím do väzby správcovi dane na základe
písomných výziev predkladať dôkazy, doklady a podávať vysvetlenia.

K námietke týkajúcej sa porušenia princípu proporcionality a neprimeraného dôkazného zaťaženia
žalobcu. Súd poukazuje na to, že úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty,

ktorým vznikne povinnosť platenia dane za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych
predpisoch, upravujúcich jednotlivé druhy dane, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili
jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s článok 2 ods. 2 Ústavy SR konajú
na základe ústavy v jej medziach v rozsahu a spôsobe, ktorý stanoví zákon. Jednou z foriem realizácie
tejto úlohy je aj výkon daňovej kontroly upravený v § 15 zák. č. 511/1992 Zb., ktorou správca dane

zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola sa vykonáva vždy v rozsahu, ktorý je nevyhnutne
potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona, alebo osobitného predpisu. Spoločnosti majetkovo
a personálne prepojené jednou osobou K. C. pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný
odpočet, preto u týchto spoločností správca dane vykonal kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Prepojenou osobou bol K. C., ktorý bol konateľom prípadne
splnomocneným zástupcom vo viacerých spoločnostiach, pričom za každú spoločnosť konal sám,
a to nielen ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácií v rámci celého reťazca.
Pre splnenie účelu kontroly v zmysle § 15 zákona o správe daní a poplatkov správca dane vykonal
súbežne viaceré kontroly. Pri výkone týchto kontrol ale postupoval v súlade s § 15 zákona o správe

daní a poplatkov a v rámci kontrol bolo umožnené žalobcovi uplatniť svoje právo vyplývajúce z § 15
ods. 5 zákona o správe daní a poplatkoch a tiež mu bola daná možnosť splniť si svoje povinnosti
vyplývajúce pre neho z § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Súd nezistil, žeby bolo zámerom
správcu vyžadovať od žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu veľký počet dokladov, ale práve
povinnosťou žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu i keď bol personálne prepojený jednou

osobou K. C. zákonom stanovené povinnosti si plniť na výzvu správcu dane, reagovať, predkladať
dôkazy doklady podávať vysvetlenia. To, že personálne prepojená osoba bola jedinou oprávnenou
osobou poskytovať informácie správcovi dane, ktorý vykonával daňovú kontrolu zavinil sám žalobca,
respektíve personálne prepojená osoba K. C., ktorý vytvoril množstvo spoločností v ktorým bol jediným
konateľom, resp. spoločníkom oprávneným za tieto spoločnosti konať, pričom si musel byť vedomý,

že každá jedna spoločnosť je samostatnou jednotkou, ktorá má svoje práva a povinnosti. Tým, že bol
jediným konateľom, resp. spoločníkom väčšieho množstva spoločností, prevzal na seba aj povinnosť
predkladať dôkazné prostriedky za jednotlivé spoločnosti a vykonávať aj všetky procesné úkony voči
správcovi dane. Nikto žalobcovi ale najmä personálne prepojenej osobe K. C. neupiera možnosť
vykonávať podnikateľskú činnosť takým spôsobom a takou formou ako si zvolil, ale zároveň si musel

uvedomiť, že s tým budú spojené určité práva a povinnosti, ktoré musí plniť, a preto nič mu nebránilo
v tom, aby pre jednotlivé konania splnomocnil nejakého zástupcu v prípade, že nemohol sám zvládať
všetky povinnosti, ktoré pre neho ako konateľa resp. spoločníka tej ktorej spoločnosti vyplývajú. Pri
takejto forme podnikania zo strany žalobcu nie je na mieste uplatňovať princíp proporcionality, pretože
žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt sám vytvoril stav a situáciu, keď ako konateľ a spoločník

väčšieho počtu spoločností personálne prepojených jednou osobou pri vykonávaní odôvodnených
daňových kontrol nemôže byť menej zaťažený ako daňový subjekt, ktorý podniká ale nie je personálne
prepojený s osobou konateľa, resp. spoločníka vo viacerých spoločnostiach.

Nie je opodstatnená námietka žalobcu, že jediným a ťažiskových dôkazom na ktorom postavil správca
dane svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka resp. konateľa v spoločnostiach medzi

ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia s ktorým záverom sa stotožnil aj žalovaný, pretožejednak z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru ako aj rozhodnutia žalovaného vyplýva, že
kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania
jabĺk druhej triedy od spoločnosti GALA FRUIT & CO s.r.o., a dodania tokajského vína samorodého,

suchého spoločnosťou JOMADO s.r.o.. Žalobca nepredložil všetky požadované doklady pri začatí
daňovej kontroly, nereagoval na písomné výzvy správcu dane z 08.02.2011 a 04.06.2011 a 22.07.2011,
nepredložil ďalšie požadované dôkazy, doklady a ani nepodal vysvetlenia, teda neuniesol dôkazné
bremeno a dostatočne nepreukázal reálnosť deklarovaných obchodných transakcií medzi personálne
prepojenými spoločnosťami.

V časti žaloby, kde žalobca poukazuje na rozsudok Európskeho súdu ES z 21. februára 2006 vo veci
C-255/02 „Halifax plc“ poukazuje na to, že žalobcovi boli v súvislosti s výkonom kontroly za zdaňovacie
obdobie august 2010 doručené už viackrát uvádzané výzvy na predloženie dôkazov, dokladov a podaní
vysvetlení, ale žalobca na písomné výzvy nereagoval, nepredložil žiadne dôkazy, neoznačil žiadne
doklady ani nepodal žiadne vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam, teda žalobca mal právo vedome
usmerňovať a ovplyvňovať dokazovane vedené správcom dane počas výkonu daňovej kontroly, a to

až do dátumu jej ukončenia, ale daňový subjekt toto svoje právo nijakým spôsobom nevyužil, a preto
nemôže byť pripísané v neprospech výsledkov získaných správcom dane bez súčinnosti žalobcu z
dôvodu, že bol na svoje povinnosti a práva opakovane vyzývaný.

Námietka žalobcu, že neúčtovanie režijných nákladov ešte neznamená, že nevykonával žiadnu činnosť
reálne, a že spoločnosti personálne prepojené jednou osobou K. C. fungovali vo forme blízkej

holdingu, súd považuje za neopodstatnené a k tomu uvádza: Z obsahu pripojených administratívnych
spisov vyplýva, že žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou nevznikali žiadne
prevádzkové náklady, o čom svedčia predovšetkým odpovede odberateľov energií. Ak by skutočne
žalobca využíval energie a služby od iného daňového subjektu personálne prepojených jednou osobou
potom o takomto poskytovaní a prijímaní by museli existovať relevantné dôkazy a účtovné záznamy

tak u poskytovateľa aj u prijímateľa. Žalobca tak počas daňovej kontroly v odvolaní proti dodatočnému
daňovému platobnému výmeru ale ani v žalobe nepredložil a neoznačil žiadne konkrétne doklady,
žiadne účtovné záznamy, žiadne evidencie zamestnancov, ktoré by preukazovali existenciu akýchkoľvek
režijných nákladov, a preto neprichádza do úvahy, žeby tieto spoločnosti fungovali vo forme blízkeho
holdingu.

K námietke, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade ustanoveniami Obchodného
zákonníka, a on tým, že založil viacero obchodných spoločností využil len právo slobodne podnikať,
ktoré má zaručené aj článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, súd uvádza. Obchodný zákonník
umožňuje každému založiť viac spoločností, teda aj konateľ žalobcu K. C. takúto možnosť mohol využiť.
Musí si však byť vedomý toho, že právnická osoba má v zmysle § 19a ods. 1 Obchodného zákonníka

spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti v zmysle § 20 ods. 1,2 Obchodného zákonníka právne úkony
právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú oprávnení na to zmluvou o zriadení právnickej
osoby zakladacou listinou, alebo zo zákona. Za právnickú osobu môže robiť právne úkony iný pracovník,
pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich pracovné
zaradenie obvyklé. Konanie štatutárnych orgánov, ktorými sú konatelia spoločnosti vo všetkých veciach

ako aj ďalších osôb uvedených v danom ustanovení sú v konaní samostatne právnickej osoby. Právne
úkony K. C. ako štatutárneho orgánu príp. splnomocneného zástupcu sú právnymi úkonmi jednotlivých
spoločností ako právnických osôb. V prípade spoločností personálne prepojených jednou osobou kde je
konateľom a spoločníkom tá istá osoba v danom prípad K. C., ktorý konal za tieto obchodné spoločnosti
a vykonával aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami

týchto spoločností, je zavádzajúce tvrdenie, že ide o samostatné právne subjekty odlišné od osôb, ktoré
sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Totiž v spoločnostiach personálne
prepojených osobou K. C. na strane dodávateľa aj odberateľa vystupovala vždy jedna a tá istá osoba
(K. C.).

K námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako

hospodársky výsledok zisk, že neúčtovanie režijných nákladov neznamená, že žiadnu činnosť reálne
nevykonával, súd poukazuje na to, že zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálneprepojených osobou K. C., čo vyplýva z obsahu predložených administratívnych spisov preukázali,
že účelom obchodných transakcií realizovaných medzi týmito spoločnosťami nie je v skutočnosti
dosiahnutie zisku v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Totiž žalobca ako aj jeho obchodní

partneri v kontrolovanom zdaňovacom období ako aj v ostatných rokoch v daňových priznaniach k dani
z pridanej hodnoty vykazovali len nadmerné odpočty, a na dani z príjmu právnickej osoby straty hoci
im tržby rástli.

K námietke nedostatku dôvodov dodatočného platobného výmeru ako aj rozhodnutia žalovaného súd
poukazuje na to, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane uvedené v dodatočnom

platobnom výmere majú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 30 a § 48 ods. 6 zák.
č. 511/1992 Zb. Správca dane v dodatočnom platobnom výmer uviedol všetky zistenia a dôkazy,
ktoré aj vyhodnotil v súlade s § 2 ods. 3 a § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. V odôvodnení
dodatočného platobnému výmeru správca dane nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste
daňového subjektu, ale len v zmysle § 30 ods. zák. č. 511/1992 Zb. uviedol skutočnosti, ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie

právnych predpisov na základe ktorých sa rozhodovalo. Tak isto sa žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia dostatočným spôsobom vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol v
odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. Z obsahu rozhodnutia vplýva z akých skutočností
žalovaný vychádzal a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Z uvedeného dôvodu táto
námietka žalobcu teda nie je opodstatnená.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby súd v súlade so zákonom,
a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov
konania, lebo v konaní úspešný nebol a žalovaný nemá právo na ich náhradu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie

musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.