Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/249/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201056
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201056.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej, členov

senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu HALLMARK - CE,
s.r.o., Ladmovce 4, zast. advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, advokátska kancelária so sídlom
Moldavská cesta 21/A, Košice proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020507/1/1056269/2012 z 28.06.2012 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z 28.06.2012 č.
1020507/1/1056269/2012, ktorým podľa § 48 ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti
na § 165 ods.2 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice
č. 9818301/1/402032/2012 z 08.03.2012, ktorým podľa § 44 ods.6 písm.b/ bod 1 zák.č. 511/1992 Zb.
v nadväznosti na § 165 ods.5 zák.č. 563/2009 Z.z. nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 33.861,80 eur daňovému subjektu HALLMARK-
CE, s.r.o., Ladmovce potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty

za kontrolované zdaňovacie obdobie, t.j. november 2010 si odpočítal daň v sume 33.8461,80 eur z
faktúry č. FP 0800023 (interné č. 031110/G2) zo dňa 03.11.2010 vystavenej spoločnosťou GLOBAL -
MIX, s.r.o. za dodanie tovaru - drevených kolíkov. Daňový subjekt okrem účtovníctva nepredložil žiadne
iné doklady, ktorými by bolo preukázané reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, napr. doklady
o preprave nakládke a vykládke tovaru a pod. Na výzvu správcu dane č. 738/320/29576/2011/Šar z
30.11.2011, aby predložil ďalšie doklady na preukázanie uskutočneného obchodu síce reagoval, ale
nepredložil žiaden z požadovaných dokladov aj napriek tomu, že od 09.11.2011 mal splnomocneného

zástupcu v daňovom konaní. Uviedol, že napriek vynaloženému úsiliu požadované doklady predložiť
nevie, ale správca dane si ich môže vyžiadať od OČTK nakoľko mu boli zaistené.

Ďalej uviedol, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane v súlade s § 29 ods.8
zák.č. 511/1992 Zb. preukazuje daňový subjekt, ktorý je platiteľ dane z pridanej hodnoty. Teda ťažisko
dôkazného bremena je na daňovom subjekte, ktorý musí svoj nárok na odpočítanie dane doložiťfaktúrou vystavenou iným platiteľom dane za dodanie tovaru a služby (§ 51 zák.č. 222/2004 Z.z.).
Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane však nespočíva iba v predložení
dokladov s predpísaným obsahom, pretože ide o hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 49 a § 51

zák.č. 222/2004 Z.z. Na ich splnenie nestačí len existencia konkrétnej faktúry hoci táto by obsahovala
všetky formálno-právne náležitosti, ale daňový subjekt v prípade pochybností musí na výzvu správcu
dane preukázať, že údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť.

K námietke daňového subjektu, že mu výzvy od správcu dane boli doručené v čase, keď J. T. Y..
sa nachádzal vo väzbe uviedol, že všetky výzvy zo strany správcu dane boli doručované v súlade so

zákonom, ale daňový subjekt na výzvy nereagoval a požadované doklady nepredložil čím si nesplnil
svoju dôkaznú povinnosť. Daňová kontrola bola vykonaná v dňoch 18.02.2011 až 01.03.2012, pričom J.
T. nebol konateľom daňového subjektu počas celého obdobia vykonávania daňovej kontroly, ale podľa
výpisu z obchodného registra boli od 12.07.2011 konateľmi D. U. G. S. T. a navyše daňový subjekt mal aj
zvoleného zástupcu v daňovom konaní do 30.05.2011 advokátsku kanceláriu JUDr. Juraja Kolesára a od
09.11.2011 JUDr. Martinu Gombosovú. Teda nielen pán T. Y.., ale všetky uvedené osoby mohli v mene

daňového subjektu až do ukončenia daňovej kontroly plniť dôkaznú povinnosť. K námietke, že všetky
doklady mali byť zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní uviedol, že tak ako J. T. aj jeho obhajcovia
mali právo nazerať do spisov, pričom táto možnosť bola poskytnutá D. U.. K námietke, že advokátskou
kanceláriouKolesárapartneridaňovémusubjektunebolivydanéodovzdanépodkladyuviedol,ženebola
preukázaná žiadna aktivita zo strany daňového subjektu za účelom získania súvisiacich dokladov, ani

že tieto doklady boli odovzdané advokátskej kancelárii, pričom táto skutočnosť ho nezbavuje povinnosti
splniť si dôkaznú povinnosť.

K námietke, že ťažiskovým dôkazom na podklade, ktorého daňový úrad vydal nezákonné rozhodnutie
je totožnosť osoby J. T.G. Y.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, ktoré medzi sebou
uskutočňovali zdaniteľné plnenia a vykonávaním daňových kontrol bol neprimerane zaťažený uviedol,

že v čase deklarovaného obchodu bol spoločníkom a konateľom daňového subjektu spoločnosti
GLOBAL-MIX, s.r.o. J.Š. T. Y.., ktoré medzi sebou obchodovali a bol oprávnený konať za dodávateľa aj
za odberateľa. Daňovému subjektu nie je upieraná možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto
formou, ale pri takomto spôsobe podnikania si musí každá spoločnosť, ktorá je samostatným daňovým
subjektom, i keď personálne prepojená jednou osobou byť vedomá toho, že pri výkone svojej činnosti

má zákonom stanovené povinnosti, a to aj povinnosti voči daňovým orgánom. Pokiaľ J. T. Y.. dobrovoľne
založil niekoľko obchodných spoločností, v mene ktorých ako konateľ zabezpečoval aj obchodnú
činnosť si musel byť vedomý aj tej skutočnosti, že všetky tieto spoločnosti majú povinnosť plniť svoje
zákonné povinnosti voči daňovým orgánom, a preto nemôže namietať, že bol zo strany daňového úradu
neúmernezaťažovanývyžadovanímplnenia.Právenaopaktým,žeobchodnéspoločnostiboliprepojené

jednou osobou mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje
práva, ktoré im prislúchajú v zmysle zák.č. 511/1992 Zb.

K námietke daňového subjektu, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym
konkrétnym dôkazom vyvracajúcim uskutočnenie zdaniteľného plnenia dodania tovaru uviedol, že z
predloženého spisového materiálu zistil, že v danom prípade zamestnanci správcu dane postupovali

v súlade s § 2 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb., podľa ktorého sa berie do úvahy vždy skutočný obsah
právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Daňovou kontrolou
bolo spochybnené preukázanie splnenia zákonnom stanovených podmienok na odpočítanie dane z
dodania tovaru podľa faktúry č. FP 0800023 dodávateľom GLOBAL-MIX, s.r.o. s tým, že daňový
subjekt nepredložil k odpočítaniu dane žiadne doklady a doklady nasvedčujúce uskutočnenie daného

obchodu, sa nenachádzali ani v dokladoch zaistených OČTK, daňový subjekt nezamestnával žiadnych
zamestnancov, ktorí by mohli s daným tovarom nakladať a nebolo preukázané poskytnutie takýchto
služieb daňovému subjektu ani dodávateľským spôsobom. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti
tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt ku
všetkým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazná povinnosť je pre daňový subjekt nie iba povinnosťou,

ale aj významným právom, ktoré daňový subjekt nevyužil lebo, že nepredložil také dôkazy, ktorými by
preukázal svoje tvrdenie o skutočnostiach uvedených na spornej faktúre. Bolo preukázané, že daňový
subjekt uvedené skutočnosti nepreukázal, na výzvu správcu dane riadne nereagoval, čím nesplnil svoju
dôkaznú povinnosť uloženú mu v § 29 ods.8 zák.č. 511/1992 Zb.K námietke, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že na fiktívne dodávky nie je možné
aplikovať ustanovenie § 71 ods.6 zák.č. 222/2004 Z.z. uviedol, že z podaného daňového priznania
vyplýva, že daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období november 2010 uplatnil iba

odpočítanie dane z uvedenej faktúry a dodanie žiadneho tovaru ani služby, na ktoré by bolo aplikované
uvedené ustanovenie nedeklaroval. Preto táto námietka vzhľadom k aplikácii § 71 ods.6 zák.č. 222/2004
Z.z. a citovaný rozsudok v tomto konaní je irelevantná.

K námietke, že daňový orgán nemôže suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní uviedol, že
správca dane nerozhodoval o vine a treste, ale v súlade s príslušnými ustanoveniami zák.č. 511/1992
Zb. iba posudzoval splnenie podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň z predloženej faktúry

v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. Naviac správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyslovil
názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste daňového subjektu, ale v súlade s § 30 ods.3 zák.č. 511/1992
Zb. ibauviedolavyhodnotilskutočnosti,ktoréhoviedlikzáveru,žedaňovýsubjektnepreukázalsplnenie
podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň.

K poukázaniu na rozsudok ESD C-255/02 Halifax plc, že na jeho aplikáciu musí z celku objektívnych

prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu uviedol, že správca dane
svoj záver o nepriznaní odpočítania dane v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil uvedeným rozsudkom,
a preto táto námietka nie je v tomto smere nepodložená. Nepriznanie práva odpočítať daň správca dane
odôvodnil tým, že daňový subjekt nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a
GLOBAL MIX, s.r.o., a to ani napriek tomu, že bol vyzývaný na predloženie dokladov, ktoré nepredložil,

čím neuniesol dôkazné bremeno. Správca dane postupoval v súlade s § 2 a § 29 zák.č. 511/1992 Zb.
keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré boli zaobstarané v súlade s § 29 zák.č. 511/1992
Zb. dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49
zák.č. 222/2004 Z.z.

K námietke že aktivity daňového subjektu nemožno označiť za fiktívne a tvrdeniu, že nie je zakázané

obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uplatňovať bezhotovostný
platobný styk uviedol, že tieto skutočnosti v danom prípade neboli dôvodom na nepriznanie práva
odpočítať daň. K spôsobu podnikania aký si zvolil J. T., že ako spoločník viacerých spoločností
sústreďoval niektoré režijné náklady prípadne zamestnancov len do niektorej zo spoločností, uviedol,
že takýto spôsob podnikania je minimálne v rozpore s príslušnými zákonmi na úseku jednotlivých daní

- aj daň z pridanej hodnoty, podľa ktorých nemôže žiadny daňový subjekt zahŕňať do svojich nákladov
alebo odpočítať daň z tých plnení, ktoré nie sú prijaté na účely jeho zdaniteľných plnení, ale sú prijaté
na účely podnikania iného daňového subjektu. Preto ak daňový subjekt nevykazoval žiadne náklady
na zamestnancov energie a iné režijné náklady, a to ani v prípade preúčtovania alikvotnej sumy neboli
preukázané podmienky nevyhnutné na vykonávanie podnikania.

K námietke, kde tvrdí, že došlo k porušeniu § 3 a § 24 zák.č. 511/1992 Zb. a v tejto súvislosti na
nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 18/08 z 10.12.2009 s tým, že napadnuté rozhodnutie vydal
Daňový úrad Košice kontaktné miesto Kráľovský Chlmec hoci daňovú kontrolu vykonával Daňový úrad
Košice, pobočka Trebišov uviedol, že podľa § 3 ods.1 zák.č. 511/1992 Zb. bol do 31.12.2011 daňovému
subjektu miestne príslušným správcom dane Daňový úrad Kráľovský Chlmec, ktorého zamestnanci

začali daňovú kontrolu. Od 01.01.2012 na základe zák.č. 479/2009 Z.z. prešlo postavenie právomoc
a pôsobnosť Daňového úradu Kráľovský Chlmec teda aj jeho zamestnanci na Daňový úrad Košice,
ktorý podľa § 5 uvedeného zákona vykonáva pôsobnosť v územnom obvode Košického kraja a ktorý
od uvedeného termínu je miestne príslušným správcom dane daňového subjektu. Daňová kontrola bola
ukončená 01.03.2012 a po jej ukončení vydal aj v tom čase miestne príslušný správca dane dodatočný

platobný výmer. V prípade pobočky ako aj v prípade kontaktného miesta nejde o rozdielnych správcov
dane, ale iba organizačné zložky toho istého daňového úradu, t.j. DÚ Košice, ktorý bol od 01.01.2012
miestne príslušným správcom dane.Včas podanou žalobou žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č.
1020507/1/1056269/2012 z 28.06.2012 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu
trov konania.

V žalobe uviedol, že správcom dane bol vyzývaný na predloženie dokladov, ale v tom čase doklady boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a J. T. vtedajší štatutárny zástupca bol vo väzbe. O tom,
ktoré doklady mu boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a ktoré mal prevziať nebol spísaný
žiaden odovzdávajúci a preberajúci protokol. Naviac zastupovaním keď bol vo väzbe poveril advokátsku
kanceláriu JUDr. Juraj Kolesár a partneri, s.r.o., ktorej mali byť odovzdané určité podklady, ale tieto mu

napriek výzve aj opakovanej neboli vrátené a nemá vedomosti ani o tom, či tento zástupca žiadal o
vráteniezaistenýchdokladovorgánmičinnýmivtrestnomkonaní.Zároveňpoukázalajnato,žezaistenie
dokladov je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť najneskôr bezprostredne po ňom spísaná
zápisnica, ktorá má obsahovať presný opis všetkých zaistených predmetov v takom rozsahu, aby ich
bolo možné jasne identifikovať a nebolo možné vzájomne zameniť. Ale relevantný dôkaz o tom, aké
účtovné a iné doklady boli zaistené neexistuje. Súčasná konateľka D. U. žiadala kópiu zápisnice od

ÚBOK, ale neúspešne.

Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane sú nezákonné z
dôvodu, že sú neodôvodnené, tým aj nepreskúmateľné, teda sú v rozpore s ustanovením § 30 ods.1,2
a § 48 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb.

V ustanovení § 2 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. je zakotvená zásada proporcionality, ktorá patrí medzi

základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods.1 Ústavy SR. Princíp proporcionality, t.j. primeranosti
znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými
prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu SR povinnosťou všetkých štátnych orgánov je pritom zabezpečiť reálnu možnosť
uplatnenia právnymsubjektom,ktorýmbolipriznané.Zákonnoupovinnosťoužalovanéhovtomtokonaní

bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať
stav, ktorým bol neprimerane zaťažený a dostal sa do postavenia nevýhodnejšej polohy oproti daňovým
orgánom. Dôkazom neprimeranej zaťaženosti je aj fakt, že 30.03.2010 J.K. T. bolo doručených 13
protokolov o výsledku daňovej kontroly v dvanástich ním personálne prepojených spoločnostiach spolu
529 strán dodatočný predpis dane vo výške 8.845.681,09 eur. Všetky kontroly boli začaté v apríli 2009

a posledné doklady boli doručené dávno pred doručením protokolu. V septembri 209 sa u subjektov
personálne prepojených J. T. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie sa otvárali.

Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia, je nepostačujúca, lebo personálne prepojenie samo o sebe nespochybňuje reálne

uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovarov v tuzemsku, ale toto musí byť preukázané,
nestačí iba samotné tvrdenie. Napokon táto skutočnosť ani sama o sebe nemá žiadnu výpovednú
hodnotu. Podľa článku 2 ods.3 Ústavy SR každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie
je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. J. T. tým, že založil viacero obchodných spoločností
neporušil žiadne zákonné ustanovenie, ale využil právo slobodne podnikať. A táto skutočnosť v žiadnom

prípade nemôže byť pre neho ťarchou.

V zmysle § 29 ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali
tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si daňový subjekt nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale
zistiť čo naúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej jeho
práva sa nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ J. T. založil viac obchodných spoločností,

ale do protiprávnej situácie sa dostal zavineným postupom správcu dane, ktorý konal v rozpore s § 2
ods.2 zák.č. 511/1992 Zb. a článkom 2 ods.2 Ústavy SR.

Jeho aktivity ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti,
ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, lebo spoločnostiokrem iného boli opakovane medializované. Nie je žiadnym zákonom zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. To, že neúčtuje o režijných nákladoch neznamená, že žiadnu

činnosť reálne nevykonáva a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie reálnych zdaniteľných
obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou J. T. v podstate fungovali vo forme
blízkeho holdingu.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 Halifax plc, z
obsahu ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia

napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice
a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej
poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

Vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené predovšetkým v obchodnom zákonníku, ktorý spočíva na
princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie ktoré

súvýslovneuvedenévtomtozákoneakourčitýzmluvnýtyp. Všetkyustanoveniaobchodnéhozákonníka
majú dispozičnú povahu. Spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne
a dokonca aj konkludentne. Obchodné spoločnosti, teda aj tie, ktoré sú personálne prepojené jednou
osobou, sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od
osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Bol si vedomý skutočností, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej

činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov,
ale za takýto nedostatok mu mohla byť uložená sankcia za porušenie právnych predpisov a nemohli v
konečnom dôsledku viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené.

Nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má živnostenské oprávnenie. Nadobudol
vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami obchodného zákonníka, jeho prevzatím

od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru
zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok, ktoré sú
upravené aj v obchodnom zákonníku. Má za to, že v tejto časti rozhodnutie je riadne neodôvodnené.
Realizovanými obchodmi zvyšoval zisky z podnikateľskej činnosti, ktoré boli následne investované do
zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti,

išlo len o účtovnú stratu.

Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s § 30 zák.č. 511/1992 Zb.,
lebo odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vyhodnotenie zistených skutočností v daňovej kontrole a
získaných dôkazov.

V žalobe zároveň žiadal, aby súd v zmysle § 250c ods.1 O.s.p. odložil vykonateľnosť žalobou

napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznať. Uviedol, že v podanej žalobe žalobca uvádza dôvody totožné s dôvodmi uvedenými v
odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok
stanovených v § 250f ods.2 O.s.p. sa oboznámil s preskúmavaným rozhodnutím, podanou žalobou,
písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu
dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov žalovaného ako aj správcu dane a napokon to vyplýva aj

z odôvodnenia, dodatočného platobného výmeru správcu dane ako aj z odôvodnenia preskúmavanéhorozhodnutia žalovaného, že daňový subjekt HALLMARK-CE, s.r.o. podal za zdaňovacie obdobie
november 2010 daňové priznanie, v ktorom vykázal nadmerný odpočet v sume 33.861,80 eur.
Dodatočné daňové priznanie za kontrolované zdaňovacie obdobie nepodal. Vykonanou daňovou

kontrolou správca dane zistil, že žalobca ako daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období si
uplatnil odpočítanie dane v sume 33.861,80 eur v sadzbe dane 19 % ako odpočítanie dane podľa § 51
ods.1 písm.a/ zák.č. 222/2004 Z.z. z faktúry č. FP 0800023 z 03.11.2010 za dodanie tovaru - drevené
kolíky, DPH 19 % 33.861,80 eur celkom 178.220,- eur vyhotovenej platiteľom GLOBAL MIX, s.r.o.
Správca dane nepriznanie práva na odpočítanie dane z uvedenej faktúry odôvodnil tým, že samotná

existencia faktúry neznamená, že platiteľ tovaru má právo na odpočítanie dane, pretože je potrebné, aby
boli splnené podmienky na odpočítanie dane stanovené v § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty. Daňový
subjekt bol vyzvaný na predloženie ďalších dokladov ohľadne reálneho obchodu podľa predloženej
faktúry výzvou č. 738/320/29576/2011/Šar z 30.11.2010, ale daňový subjekt na túto výzvu nereagoval,
nepredložil žiadané doklady, hoci v tom čase bol zastúpený na základe plnomocenstva advokátom.
Nebolo ani preukázané, že by nejaké doklady v súvislosti s uvedenou faktúrou boli daňovému subjektu

zaistené.

Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podľa § 2 Živnostenského zákona, živnosť je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom
mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto

zákonom.

Podľa § 29 ods. 2 prvá veta Živnostenského zákona podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne,
poctivo a odborne.

Predmet dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) podľa zákona o DPH a a vznik daňovej povinnosti
bližšie určujú ustanovenia § 8 a 19 zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z.).

Dodaním tovaru je v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania je
deň keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká právo odpočítať DPH sú stanovené v § 49 až v § 51 zákona

o DPH.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú

osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobu, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Akplatiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Pri preverovaní splnenia podmienok, za ktorých vzniká právo odpočítať daň postupuje správca dane v

súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní (zákon č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o správe daní je povinnosťou správcu dane daňovou
kontrolou zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

K tomuto účelu má správca dane využiť všetky dôkazné prostriedky len príkladmo uvedené v § 29 ods.

4 tohto zákona, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získane v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie

do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie
dane.

Podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento
zákon. V odôvodnení sa uvedie ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, ktoré sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uviedol v
odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a ktoré sú všeobecného charakteru, pretože tak ako v
odvolaní,anivžalobežalobcaneuviedolžiadnukonkrétnunámietku,ktoroubypreukazoval,žeskutočne
reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov a viac menej namietal iba, že správca dane, ako
aj žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav a v jeho neprospech hodnotili všetky jeho podnikateľské

aktivity v súvislosti s tým, že bol konateľom, resp. spoločníkom viacerých obchodných spoločností, ktoré
medzi sebou obchodovali.

K týmto všeobecným námietkam súd uvádza, že ustanovenie § 49 zákona o DPH vymedzuje právo
platiteľa dane na odpočítanie DPH. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť. Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie DPH.

Platiteľ dane môže odpočítať DPH, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšiepodmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vymedzuje
formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie DPH, t. j. právo na odpočítanie DPH bude môcť
platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie DPH

podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie
DPH sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť,
preukázať. Keďže zákon o DPH určil pre dokazovanie prísnejšie podmienky, tieto podmienky je nutné
dodržať, pretože v opačnom prípade dôsledky z ich porušenia znáša sám daňový subjekt.

Splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods.

8 zákona o správe daní preukazuje daňový subjekt. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena
je na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho
uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Správca dane hodnotí každý dôkaz
samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Prioritou je pritom ich pravdivosť
a preukazná hodnota. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie DPH nespočíva
len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky

znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy,
ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť a ich vierohodnosť a kompletnosť preukazuje
daňový subjekt.

Overenie oprávnenosti odpočítania DPH znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať
záver, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných

podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len
existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa
overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra má predovšetkým
deklarovať, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi DPH, pričom jednému vzniká
daňová povinnosť a druhému vzniká právo na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správca dane, či

uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie DPH nestačí len mechanické porovnanie výšky
odpočítanej DPH s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno
použiť v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní všetky prostriedky ktorými možno zistiť a objasniť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Pri prijatí záveru, či daňový subjekt splnil podmienky, ktoré zákon o DPH priznaním práva na
odpočítanie dane spája, nebolo možné neprihliadať na okolnosti, za ktorých sa mala ekonomická
činnosť daňového subjektu uskutočňovať, resp. či činnosť, ktorú daňový subjekt vykonával možno
subsumovať pod legálnu definíciu ekonomickej činnosti v zmysle zákona o DPH. Pod ekonomickou
činnosťou treba rozumieť cieľavedomú nezávislú hospodársku aktivitu určitého subjektu, ktorá je

charakterizovaná určitými vstupmi, materiálno-technickou základňou ako súhrn jej nevyhnutných
technicko-hospodárskych predpokladov, s technologickými, nerovnými marketingovými postupmi a
výstupmi v podobe dodania tovarov, či služieb subjektom z vonkajšieho prostredia.

Spôsob podnikania, aký bol zistený daňovými orgánmi pri daňovej kontrole u žalobcu, ale aj ďalších
spoločností personálne prepojených J. T., kde sám tvrdil vo svojej výpovedi, že bol oprávnený konať za

dodávateľské ako aj odberateľské spoločnosti pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv,
či už písomných alebo ústnych medzi spoločnosťami personálne prepojených ním, vystupoval ako
oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v
hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady v spoločnosti, zmenil iba
vlastníka, aj to len v rámci spoločností prepojených osobou J. T.. Bol v celom reťazci svojich obchodných

spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia
a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, možno konštatovať, že takýto spôsob podnikania je
minimálne v rozpore s príslušnými zákonmi na úseku jednotlivých daní, teda i dane z pridanej hodnoty.
Žiadny daňový subjekt nemôže zahŕňať do svojich nákladov alebo odpočítať daň z tých obchodov, ktoré
nie sú prijaté na účely jeho zdaniteľných obchodov, ale sú prijaté na účely podnikania iného daňového

subjektu.Zamestnanci správcu dane pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2010 mali k
dispozícii iba faktúru, ktorou dodávateľ GLOBAL - MIX, s.r.o. dodal tovar žalobcovi v množstve a za
cenu, aká je uvedená vo faktúre. Pretože žiadne iné dôkazy v súvislosti s uskutočnením zdaniteľného

plnenia nemal správca dane k dispozícii, písomnou výzvou zo 16.03.2011 a opakovanou z 15.04.2011
a 30.11.2011 vyzýval žalobcu, aby zaslal za účelom preukázania uskutočnenia zdaniteľných tovarov -
dodanie tovaru, predložil dôkazy, podal vysvetlenie, nereagoval a žiadne doklady nepredložil. Iba pri
nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu 20.05.2011 a 01.06.2011 bolo získané účtovníctvo: hlavná kniha,
evidencia DPH, kniha prijatých faktúr, kniha vystavených faktúr a účtovný denník. Žalobca dokonca,

aj keď mu bol zaslaný Protokol z vykonanej kontroly č.j. 9813401/1057/2012/Šar z 23.01.2012 a bol
vyzvaný, aby sa k nemu vyjadril, na jeho prerokovanie dňa 01.03.2012 sa nedostavil.

Nazákladeuvedenéhobolodostatočnepreukázané,žesprávneorgányvykonalidokazovanieašetrenie
v zmysle § 2 zákona č. 511/1992 Zb. v súčinnosti so žalobcom, ale aj bez neho, lebo nepredkladal
a nenavrhoval dôkazy na preukázanie uplatneného nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
Správca dane vykonal na zistenie sporných skutočností dokazovanie v zmysle § 29 zákona o správe

daní, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 zákona o správe daní a dospel k záveru, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto nebolo možné uznať odpočítanie dane zo spornej faktúry
a tento záver logicky vyplýva aj z vykonaného dokazovania.

Z toho dôvodu súd námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a
toho, že postup správcu dane v daňovej kontrole nebol v súlade so zákonom o správe daní má

za opodstatnené. Napokon žalovaný v odôvodnený preskúmavaného rozhodnutia sa dostatočným
spôsobom a správnou argumentáciou vysporiadal s odvolacími námietkami žalovaného uvedenými
v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, Keďže tieto námietky sú v podstate totožné so
žalobnými námietkami, súd s právnym hodnotením týchto námietok žalovaného sa plne stotožňuje.

Súd zdôrazňuje, že žalobca porušil § 51 v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH tým, že si odpočítal

daň z nákupu tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť, lebo žiadnym spôsobom nepreukázal
reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, k čomu správcom dane bol písomne opakovane vyzvaný,
ale na výzvy nereagoval, čím si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, teda
neuniesol dôkazné bremeno a tak došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH tým, že si odpočítal daň
z tovaru, ktorý nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.

K námietke žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je v
súlade s ustanovením § 30 ods. 3 zákona o správe daní súd uvádza, že odôvodnenie preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného je presvedčivé, dostatočne odôvodnené, žalovaný sa dostatočne vysporiadal
s každou námietkou žalobcu, v odôvodnení rozhodnutia sú uvedené všetky dôkazy, ktoré zadovážil
správca dane, opísaný skutkový stav, dôvody a úvahy, na základe ktorých pristúpili k nepriznaniu

nadmerného odpočtu a záver logicky vyplýva aj z vykonaného dokazovania.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom,
a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov

konania, lebo v konaní úspešný nebol a žalovaný nemá právo na ich náhradu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3:0 (§3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.