Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/281/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201158
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201158.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej, členov

senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: AGROTRŇA, s.r.o., Malá
Trňa, zast. advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, Advokátska kancelária so sídlom Moldavská cesta
21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/21780-1093461/2012/4897 z 25. 07. 2012 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z 25. 07. 2012 č.
1020503/1/21780-1093461/2012/4897, ktorým podľa § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Trebišov č. 740/230/132-33920/11/Bab zo dňa 15. 11. 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1
zák. č. 511/1992 Zb. nepriznal nadmerný odpočet uplatnený na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie júl 2010 v sume 5.555,70 eur a bola určená vlastná daňová povinnosť vo výške 1.710,-- eur
daňovému subjektu Agrotrňa, s. r. o., Malá Tŕňa potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že u platiteľa dane Agrotrňa, s. r. o., Malá Tŕňa, bola vykonaná

kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie júl 2010. O výsledku kontroly bol vyhotovený protokol č. I/332/16664-107577/2011/
Baj zo dňa 11. 10. 2011, ktorý bol prerokovaný a doručený v zmysle § 15 ods. 2, § 12 zákona č. 511/1992
Zb. dňa 10. 11. 2011. Nasledujúci deň po prerokovaní protokolu správca dane začal vyrubovacie
konanie, v ktorom vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a na základe týchto dôkazov vydal dodatočný platobný výmer č.
740/230/132-33920/11/Bab zo dňa 15. 11. 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992

Zb. nepriznal nadmerný daňový odpočet v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2010 a určil
vlastnú daňovú povinnosť. Bolo zistené, že daňový subjekt v zdaňovacom období júl 2010 neoprávnene
odpočítal daň v sume 67.265,70 eur z týchto faktúr:

- z faktúry č. XXXXXX/VX zo dňa 15. 07. 2010 od dodávateľa F. V. - V., F. K., za dodanie 1250 q sena,
950 q slamy, 2 560 q siláže a 312 500 ks kukurice v strukovom stave, základ dane 114.280,-- eur, DPH
21. 713,20 eur- z faktúry č. XXXXXX/VX zo dňa 15. 07. 2010 od F. V. - V., F. K., za dodanie 957 000 ks kukurice v
strukovom stave, základ dane 239.250,-- eur, DPH 45 457,50 eur

- z faktúry č. XXXXXXXX/VX zo dňa 30. 07. 2010 od V. Q., Q.. J.. H.., V. za dodanie 50 q lucerny, základ

dane 500,-- eur, DPH 95,-- eur.

Bolo zistené, že daňový subjekt nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a
záznamov nim vedených (tým, že nepredložil požadované dôkazy, nevysvetlil požadované skutočnosti
a nereagoval na písomné výzvy správcu dane zo dňa 17. 01. 2011, 07. 03. 2011, 09. 03. 2011 a 06.
06. 2011, tým neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov.
Nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je to uvedené na faktúra od F. V. - V.,

Q.. J.. H.., a od spoločnosti V. Q., Q.. J.. H.., doklady ktoré predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby
ich bolo možné jednoznačne použiť, ako dôkaz o skutočnosti deklarovaných zdaniteľných obchodov a o
použitítovarovnaúčelypodnikania.Daňovýsubjekttedaneuniesoldôkaznébremenovzmysle§29zák.
č.511/1992Zb.,nepriznalvsúladesustanovením§44ods.6písm.b/bod1vsúladesustanovením§15
ods. 14 zák. č. 511/1992 Zb. nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

júl 2010, ale určil platiteľovi dane vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty za uvedené
zdaňovacie obdobie. Námietky, ktoré daňový subjekt uplatnil v odvolaní proti dodatočnému platobnému
výmeru vyhodnotil ako neopodstatnené.

Vo včas podanej žalobe žalobca žiadal preskúmavané rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušiť,
vec mu vrátiť na ďalšie rozhodnutie a zároveň si uplatnil aj náhradu trov súdneho konania.

V žalobe uviedol, že správcom dane bol vyzývaný na predloženie dokladov, ale v tom čase doklady boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a F. V. vtedajší štatutárny zástupca bol vo väzbe. O tom,
ktoré doklady mu boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a ktoré mal prevziať nebol spísaný
žiadenodovzdávajúci apreberajúciprotokol.Navyšezastupovanímkeďbolvoväzbepoveriladvokátsku
kanceláriu JUDr. Juraj Kolesár a partneri, s. r. o., ktorej mali byť odovzdané určité podklady, ale tieto

mu napriek výzve aj opakovanej neboli vrátené a nemá vedomosti ani o tom, či tento zástupca žiadal o
vráteniezaistenýchdokladovorgánmičinnýmivtrestnomkonaní.Zároveňpoukázalajnato,žezaistenie
dokladov je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť najneskôr bezprostredne po ňom spísaná
zápisnica, ktorá má obsahovať presný opis všetkých zaistených predmetov v takom rozsahu, aby ich
bolo možné jasne identifikovať a nebolo možné vzájomne zameniť. Ale relevantný dôkaz o tom, aké

účtovné a iné doklady boli zaistené neexistuje. Súčasná konateľka L. B. žiadala kópiu zápisnice od
ÚBOK, ale neúspešne.

Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane sú nezákonné z
dôvodu, že sú neodôvodnené, tým aj nepreskúmateľné, teda sú v rozpore s ustanovením § 30 ods. 1,
2 a § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.

V ustanovení § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. je zakotvená zásada proporcionality, ktorá patrí medzi
základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Princíp proporcionality, t. j. primeranosti
znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými
prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu SR povinnosťou všetkých štátnych orgánov je pritom zabezpečiť reálnu možnosť

uplatnenia právnymsubjektom,ktorýmbolipriznané.Zákonnoupovinnosťoužalovanéhovtomtokonaní
bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať
stav, ktorým bol neprimerane zaťažený a dostal sa do postavenia nevýhodnejšej polohy oproti daňovým
orgánom. Dôkazom neprimeranej zaťaženosti je aj fakt, že 30. 03. 2010 F. V. bolo doručených 13
protokolov o výsledku daňovej kontroly v dvanástich ním personálne prepojených spoločnostiach spolu

529 strán dodatočný predpis dane vo výške 8.845.681,09 eur. Všetky kontroly boli začaté v apríli 2009
a posledné doklady boli doručené dávno pred doručením protokolu. V septembri 209 sa u subjektov
personálne prepojených F. V. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie sa otvárali.Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia, je nepostačujúca, lebo personálne prepojenie samo o sebe nespochybňuje reálne

uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovarov v tuzemsku, ale toto musí byť preukázané,
nestačí iba samotné tvrdenie. Napokon táto skutočnosť ani sama o sebe nemá žiadnu výpovednú
hodnotu. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie
je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. F. V. tým, že založil viacero obchodných spoločností
neporušil žiadne zákonné ustanovenie, ale využil právo slobodne podnikať. A táto skutočnosť v žiadnom

prípade nemôže byť pre neho ťarchou.

V zmysle § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali
tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si daňový subjekt nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale
zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej jeho
práva sa nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ F. V. založil viac obchodných spoločností,
ale do protiprávnej situácie sa dostal zavineným postupom správcu dane, ktorý postupoval v rozpore s

§ 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

Jeho aktivity ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti,
ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, lebo spoločnosti
okrem iného boli opakovane medializované. Nie je žiadnym zákonom zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred

bezhotovostným platobným stykom. To, že neúčtuje o režijných nákladoch neznamená, že žiadnu
činnosť reálne nevykonáva a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočnenie reálnych zdaniteľných
obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené osobou F. V. v podstate fungovali vo forme
blízkeho holdingu.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 Halifax plc, z

obsahu ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice
a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej
poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

Vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené predovšetkým v obchodnom zákonníku, ktorý spočíva na
princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie ktoré
súvýslovneuvedenévtomtozákoneakourčitýzmluvnýtyp. Všetkyustanoveniaobchodnéhozákonníka
majú dispozičnú povahu. Spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne
a dokonca aj konkludentne. Obchodné spoločnosti, teda aj tie, ktoré sú personálne prepojené jednou

osobou, sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od
osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Bol si vedomý skutočností, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov,
ale za takýto nedostatok mu mohla byť uložená sankcia za porušenie právnych predpisov a nemohli v
konečnom dôsledku viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené.

Nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má živnostenské oprávnenie. Nadobudol
vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami obchodného zákonníka, jeho prevzatím
od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru
zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok, ktoré sú
upravené aj v obchodnom zákonníku. Má za to, že v tejto časti rozhodnutie je riadne neodôvodnené.

Realizovanými obchodmi zvyšoval zisky z podnikateľskej činnosti, ktoré boli následne investované do
zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti,
išlo len o účtovnú stratu.Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s § 30 zák. č. 511/1992 Zb.,
lebo odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vyhodnotenie zistených skutočností v daňovej kontrole a
získaných dôkazov.

Spolu v žalobe zároveň žiadal, aby súd v zmysle § 250c ods. 1 O. s. p. odložil vykonateľnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia správcu dane.

Žalovaný v písomnom vyjadrení namietol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Keďže námietky vo svojej podstate sú totožné s námietkami, ktoré
uviedol žalobca v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. V písomnom vyjadrení k žalobe k
jednotlivým námietkam sa vyjadril zhodne, ako to uviedol aj v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok
stanovených v § 250f ods. 2 O. s. p. sa oboznámil s preskúmavaným rozhodnutím, podanou žalobou,
písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu
dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Zpripojenýchadministratívnychspisovsúdzistiltentoskutkovýstav.Užalobcu,akodaňovéhosubjektua

platiteľa dane, bola vykonaná kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v období od 26. 10. 2010 do 11. 10. 2011. O
výsledku kontroly bol vyhotovený protokol č. I 332/16664-107577/2011/Baj zo dňa 11. 10. 2011, ktorý bol
prerokovaný a doručený žalobcovi v zmysle § 15 ods. 12 zák. č. 511/1992 Zb.. Správca dane zistil, že
žalobca (daňový subjekt) v zdaňovacom období júl 2010 neoprávnene odpočítal daň v sume 67.265,70

eur z týchto faktúr:

- z faktúry č. XXXXXX/VX zo dňa 15. 07. 2010 od dodávateľa: F. V. - V., F. K., za dodanie 1250 q sena,
950 q slamy, 2 560 q siláže a 312 500 ks kukurice v strukovom stave, základ dane 114.280,00 eur, DPH
21. 713,20 eur

- z faktúry č. XXXXXX/VX zo dňa 15. 07. 2010 od dodávateľa: F. V. - V., F. K., za dodanie 957 000 ks

kukurice v strukovom stave, základ dane 239.250,00 eur, DPH 45.457,50 eur

- z faktúry č. XXXXXXXX/VX zo dňa 30. 07. 2010 od dodávateľa: V. Q., Q.. J.. H.., V. za dodanie 50 q
lucerny, základ dane 500,-- eur, DPH 95,-- eur.

Žalobca dňa 10. 11. 2010 ku daňovej kontrole na základe výzvy správcu dane predložil tieto doklady:
daňové priznanie DPH za júl 2010, evidencia DPH 7/2010, položková hlavná kniha X/XXXX, denník

účtovných dokladov X/XXXX, evidencia vystavených faktúr X/XXXX, evidencia prijatých faktúr X/XXXX,
príjmové pokladničné doklady XX/XXX-XX/XXXX, vystavené faktúry G. XX/XXXX, prijaté faktúry G.
XXXXXX-G.. Dňa 08. 12. 2010 správca dane vyzval žalobcu k predloženiu skladových kariet od
začiatku účtovného obdobia 2010 a inventarizáciu zásob k 31. 12. 2009, ktorú žalobca prevzal,
ale na ňu nereagoval. Opakovaná výzva k predloženiu uvedených dokladov bola žalobcovi zaslaná

07. 03. 2010, ale ani na túto výzvu žalobca, hoci ju riadne prevzal, nereagoval. Teda na základe
písomných výziev žalobca ku daňovej kontrole nepredložil požadované doklady, nepredložil žiadne iné
dôkazy, ani nepodal žiadne vysvetlenie k žiadaným skutočnostiam. Z dôvodov overenia skutočností,
týkajúcich sa preverovanej spoločnosti, správca dane zaslal žiadosti, týkajúce sa súčinnosti tretích
osôb, ktoré vzhľadom na predmet svojej činnosti vedú evidenciu osôb, činností alebo majetku, resp.

dodávajú energie, pretože žalobca bol personálne prepojený prostredníctvom osoby F.Á. V. aj s inými
spoločnosťami, s ktorými obchodoval. Správca dane nahliadol aj do spisov spoločností, ktoré mali
vzájomnú previazanosť. Vykonal obhliadku priestorov dňa 24. 01. 2011 v obci Malá Tŕňa, toho istého dňa
aj obhliadku v obci Slovenské Nové Mesto a na základe zistených skutočností skonštatoval, že žalobca,
ako platiteľ dane, pri výkone daňovej kontroly nepreukázal, že mu právo na odpočítanie dane vzniklo

v súlade s § 49 zák. č. 222/2004 Z. z. Daňový subjekt v daňovom konaní neuniesol daňové bremeno,
ktoré pre neho vyplýva z § 29 zák. č. 511/1992 Zb., podľa ktorého splnenie podmienok pre uplatnenie
nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t. j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Preukazujeskutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

daňovým subjektom. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte a dôkazná povinnosť je splnením
povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre
vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom.
Dôkazná povinnosť pre daňovníka je aj významným právom, ktoré žalobca v tomto konaní nevyužil
tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach, uvedených na

faktúrach od dodávateľov F. V. - V. a od spoločnosti V. Q., Q.. J.. H..

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. (prvá a druhá veta) daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,
ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri
dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania

stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru
nájomcovi.

Podľa § 49 ods. 1 uvedeného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ods. 2 písm. a/ uvedeného ustanovenia platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. uvedeného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 69 ods. 1 uvedeného zákona platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň.

Podľa ods. 5 uvedeného ustanovenia každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o
predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 71 ods. 1 uvedeného zákona ak platiteľ vo faktúre, alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu

sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov účtovná jednotka je
povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré
sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

Podľa § 8 ods. 1 uvedeného zákona účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne,

preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.Podľa § 2 ods. 2 uvedeného zákona správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

Podľa ods. 6 uvedeného ustanovenia sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa ods. 8 uvedeného ustanovenia právom i povinnosťou daňových subjektov je úzko spolupracovať
so správcom dane v daňovom konaní.

Podľa § 15 ods. 1 uvedeného zákona (práv a druhá veta) daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje
základdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčeniedanealebovznikdaňovejpovinnosti,
a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej

daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa §
1a písm. j/ prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová
kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu.

Podľa ods. 5 písm. c/ uvedeného ustanovenia daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola,

má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predložiť v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety.

Podľaodseku5písm.f/uvedenéhoustanoveniadaňovýsubjekt,uktoréhosavykonávadaňovákontrola,
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

Podľa odseku 6 písm. d/ uvedeného ustanovenia kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú
hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme, vrátane evidencie
a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k nim ústne alebo písomné
vysvetlenia.

Podľa odseku 6 písm. e/ uvedeného ustanovenia kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov.

Podľa odseku 4 uvedeného ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.Podľa odseku 8 uvedeného ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred
účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Žalobca v žalobe ani tak nenamieta skutkové zistenia správcom dane, ale predovšetkým poukazuje na
spôsob vykonania dokazovania zo strany správcu dane, ako aj hodnotenie predložených dôkazov, ktoré
predložil ku daňovej kontrole ako správcom dane, tak aj samotným žalovaným.

K jednotlivým námietkam žaloby súd dodáva:

K námietke žalobcu, že bol opakovane vyzývaný na predloženie ďalších dokladov a vysvetlení
súd poukazuje na citované ustanovenie § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb., podľa ktorého daňový
subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní
alebo na preukázaní ktorých bol vyzvaný správcom dane. Dokazovanie síce vedie správca dane, ale

dôkazné bremeno, to je povinnosť preukázať deklarované skutočnosti, je už na daňovom subjekte.
Nepostačuje len samotné všeobecné tvrdenie o preukázaní, ale musí byť preukázaná skutočná
realizácia zdaniteľného obchodu. Žalobca pri daňovej kontrole na výzvu správcu dane dňa 10. 11. 2010
predložil určité listinné dôkazy, keďže za účelom objektívneho zistenia, či skutočne došlo k realizácii
obchodu podľa predložených faktúr, správca dane písomnými výzvami zo dňa 08. 12. 2010, 07. 03.

2010, vyzval žalobcu, aby predložil ďalšie listinné dôkazy, podklady, prípadne aby podal vysvetlenia k
skutočnostiam, v súvislosti s vykonávanou kontrolou. Žalobca napriek tomu, že písomné výzvy riadne
prevzal, ani na jednu z nich žiadnym spôsobom nereagoval. Treba uviesť, že samotná existencia
faktúry a zaúčtovanie daňových dokladov nezakladá podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane
z prijatých zdaniteľných obchodov tak, ako je to stanovené § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.

z. Zákonné podmienky nespočívajú len vo formálnej deklarácii v predložení dokladov s predpísaným
obsahom, ale tieto musia jednoznačne preukazovať vecný súvis medzi zdaniteľným obchodom a
daňovým dokladom, ktorým platiteľ uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklaruje.

K námietke žalobcu, že všetky doklady mu boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, spísanie
protokolu a v čase, keď bol bo väzbe súd uvádza, že daňová kontrola bola začatá dňa 26. 10.

2010, teda podstatne skôr, ako spoločník žalobcu F. V., bol vzatý do väzby a napokon tento dňa
10. 11. 2010 určitú časť účtovných dokladov správcovi dane aj predložil. Samotná väzba jedného zo
spoločníkov žalobcu nemôže mať vplyv na výkon daňovej kontroly na predkladanie a preukázanie
dôkazov, podkladov, prípadne podávať písomné vyjadrenia. Napokon toto mohol vykonať aj sám F. V.,
alebo ďalšia spoločníčka žalobcu E. V., ktorá nebola vo väzbe a nič jej nebránilo poskytnúť súčinnosť pri

výkone daňovej kontroly, ktorá vyplýva zo zákona č. 511/1992 Zb.. Ak spoločník žalobcu, F.Á. V., neskôr
bol vzatý do väzby, nič mu nebránilo, ako aj ďalšiemu spoločníkovi, aby v zmysle § 9 zák. č. 511/1992
Zb. si zvolili zástupcu, ktorý by ich v daňovom konaní zastupoval. K spolupráci spoločníka žalobcu s
Advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri, s. r. o., treba uviesť, že ide o vzťah medzi zástupcom a
zastúpeným a problémy v ich vzájomnej komunikácii nemôžu mať žiaden vplyv na plnenie si dňových

povinností, ako aj na samotný priebeh daňovej kontroly.

K námietke, že správca dane porušil princíp proporcionality, zakotvený v § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992
Zb., keď mu neposkytol reálnu možnosť uplatniť a plniť si svoje práva a neprimerane ho zaťažoval,
súd uvádza, že tento princíp je rešpektovaný v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ, aj Ústavného
súdu SR a znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom), sledovaným štátom a použitými

prostriedkami. Podľa zistenia správcu dane F. V. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok
obchodných spoločností, ktoré medzi sebou, ako platitelia dane z pridanej hodnoty, uskutočňovali
zdaniteľné obchody. Spoločník žalobcu F. V., konal aj za ďalšie spoločnosti, ako konateľ, resp. akospoločník a vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými
a organizačno-výrobnými aktivitami. Túto námietku nie je možné akceptovať len z dôvodu nadmernej
zaťaženosti spoločníka žalobcu v súvislosti so súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami u daňových

subjektov, ktoré sú personálne prepojené osobou F. V.. Podľa názoru súdu postup správcu dane v
danom prípade bol v súlade so zásadou proporcionality. Znášanie riziko výkonu daňových kontrol je
na strane daňového subjektu. Daňový subjekt pri veľkom počte personálne a ekonomicky prepojených
spoločností, registrovaných, ako platiteľov dane z pridanej hodnoty, mohol predpokladať, že v týchto
spoločnostiach bude výkon daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku nadmerného odpočtu s

tým, že pri každej daňovej kontrole každý jeden daňový subjekt má povinnosť predkladať požadované
doklady a poskytovať potrebné informácie. V danom prípade nutnosť súbežného vykonávania daňových
kontrol u daňových subjektov, prepojených osobou F. V., vyplývala z potreby preukázania reálnosti
uskutočnených obchodov medzi týmito spoločnosťami. F. V. u žalobcu je spoločníkom spolu s E. V. a
preto v priebehu daňovej kontroly, a najmä po tom, čo F. V. bol vzatý do väzby, nič nebránilo tomu, aby
so správcom dane spolupracovala druhá spoločníčka žalobcu, resp. nič nebránilo ani samotnému F. V.

zvoliť si splnomocneného zástupcu, ktorý by zastupoval žalobcu v daňovom konaní.

K námietkam, týkajúcich sa postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zaistení dokladov treba
uviesť, že postup orgánov činných v trestnom konaní upravuje zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a
preto nie je v kompetencii daňových orgánov, ale ani správneho súdu posudzovať postup a dodržiavanie
uvedeného zákona orgánmi činnými v trestnom konaní.

K námietke, kde žalobca poukazuje na článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a namieta, že
založením viacerých obchodných spoločností F. V. iba využil právo slobodne podnikať, treba uviesť,
že správca dane, ani žalovaný v odôvodnené svojich rozhodnutí túto skutočnosť netvrdia a netvrdí to
ani súd, pretože žiaden zákonný predpis neupravuje koľko ktorá fyzická osoba môže založiť obchodné
spoločnosti. V danom prípade dôvodom pre neuznanie práva na odpočítanie dane preverovaných

zdaniteľných obchodov je nesplnenie povinnosti daňového subjektu, vyplývajúcich pre neho zo zákona
č. 222/2004 Z. z. a nie skutočnosť, že F. V. založil viacero obchodných spoločností.

K námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite, ako
hospodársky výsledok zisk, súd uvádza, že zistenia, ktoré zistili zamestnanci správcu dane pri výkone
daňových kontrol v spoločnostiach personálne prepojených osobou F. V. nenasvedčujú tomu, že účelom

podnikania aj žalobcu, ako daňového subjektu, je dosahovanie zisku tak, ako je to uvedené v§ 2 ods. 1
Obchodnéhozákonníka.Podľatohtoustanoveniapodnikanímsarozumiesústavnáčinnosť,vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.
V danom prípade zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie, ale aj za zdaňovacie obdobie
júl 2010 poukázalo na nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti personálne prepojené osobou

F. V. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru (vystavením faktúr bez uskutočnenia dodania)
iba vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila
ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo v skutočnosti len o fiktívnu
ekonomickú činnosti bez reálneho podkladu. V kolobehu tovaru medzi jednotlivými spoločnosťami sa
samotná podstata dane z pridanej hodnoty stratila, pretože daňový subjekt - žalobca, ako aj jeho

obchodní partneri, ktorí sú personálne prepojení jednou osobu, v kontrolovanom zdaňovacom období,
ale aj v ostatných zdaňovacích obdobiach, v daňových priznaniach vykazovali len nadmerné odpočty a
počas celej doby obchodovania nebolo preukázané, že by jednotlivé tovary boli spotrebované konečným
spotrebiteľom, ktorého spotreba by mala za dôsledok odvod dane na výstupe aj do štátneho rozpočtu.

Žalobca v žalobe poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 Halifax plc v súvislosti s

konštatovaním, že správca dane dospel k záveru, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie
daňovej výhody pre neho bez toho, aby mal reálnu možnosť brániť sa proti týmto tvrdeniam. Súd
poukazuje na to, čo uviedol žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a dodáva, že v
súvislosti s výkonom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2010 žalobcovi boli zasielané písomné
výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení, ale daňový subjekt napriek tomu, že ich prevzal,

na žiadnu z týchto výziev nereagoval, teda nepredložil žiadne dôkazy, doklady a ani nepodal žiadne
vysvetleniakžiadanýmskutočnostiam.Kontrolovanýdaňovýsubjekt,tedaajžalobca,vzmyslezákonač.511/1992 Zb. má právo predkladať dôkazy a tak vedome usmerňovať dokazovanie, ktoré vedie správca
dane počas výkonu daňovej kontroly, až do dátumu ukončenia tejto kontroly. Skutočnosť, že žalobca
počas výkonu daňovej kontroly toto svoje právo nijakým spôsobom nevyužil, nemôže byť pripísaná v

neprospech výsledkov získaných bez súčinnosti žalobcu z dôvodu, že bol na svoje povinnosti a práva
zo strany správcu dane opakovane vyzývaný. Zároveň treba uviesť, že žalobca ani v odvolaní proti
dodatočnému platobnému výmeru a ani v žalobe neoznačil žiadne dôkazy a ani nepodal vysvetlenia k
skutočnostiam, ktoré vyplývajú z faktúr, ktoré boli predmetom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
júl 2010.

Je pravdou, že správca dane, ale ani žalovaný nemôže suplovať činnosť orgánov činných v trestnom
konaní, pričom sám žalobca sa odvoláva aj na judikatúru Európskeho súdneho dvoru, ako aj na
judikatúru Najvyššieho súdu SR. Treba uviesť, že súd s týmto jeho názorom súhlasí, ale správca
dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru a ani žalovaný v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia nesuploval činnosť orgánov činných v trestnom konaní, teda nezisťoval, či sa žalobca, ako
prijímateľ tovaru alebo dodávateľ tovaru nedopustili podvodného konania ale len v zmysle § 30 ods.

3 zák. č. 511/1992 Zb. uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodlo.

K ostatným námietkam žalobcu, týkajúcich sa vykonania a priebehu dokazovania súd poukazuje na
ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. na dôkaznú povinnosť žalobcu počas výkonu
daňovej kontroly, ktorú možnosť žalobcu nevyužil napriek tomu, že správca dane ho opakovane vyzýval

napredloženieďalšíchdôkazov,napreukázaniedeklarovanejdodávkytovar,prípadnepodaťvysvetlenia
k skutočnostiam týkajúcim sa deklarovanej dodávky tovarov. Žalobca sám sa tohto práva zbavil tým,
že na žiadnu z písomných výziev žiadnym spôsobom nereagoval, čo má za následok, že neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Správca
dane vzhľadom na to, že žalobca ako kontrolovaný subjekt bol nečinný, zabezpečil dôkazy od tretích

osôb, aby objektívne mohol posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky stanovené v § 49 ods. 2 písm.
a/ zák. č. 222/2004 Z. z. na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných obchodov.

K námietke žalobcu, že rozhodnutie správcu dane, ako aj samotného žalovaného nie je odôvodnené
v súlade ustanovením § 30 ods. 1, 3 a § 46 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb., z ktorého dôvodu
je aj nepreskúmateľné súd uvádza, že v zmysle § 30 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., odôvodnenie

rozhodnutia obsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia správcu dane, úvahy ovplyvňujúce
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo, teda je zrejmé,
že vyhodnotenie a posúdenie vykonaných dôkazov nepatrí medzi obsahové náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia. Obsahovou náležitosťou odôvodnenia sú podľa § 30 ods. 3 v nadväznosti na § 2 ods. 3 zák.
č. 511/1992 Zb. úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov, a nie hodnotenie dôkazov, ich vyhodnotenie

a posúdenie. Túto základnú zásadu v plnej miere vo svojom rozhodnutí aplikoval správca dane, ako aj
žalovaný,ktorýsadostatočneadôslednevysporiadalskaždounámietkouodvolateľaprotidodatočnému
platobnému výmeru. Miera uváženia je stanovená zákonom tak, že v ustanovení § 49 ods. 1, 2 písm.
a/ v nadväznosti na § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. sú uvedené zákonné podmienky pre vznik práva
na odpočítanie dane. Práve vo vzťahu k týmto zákonným podmienkam správca dane hodnotil všetky

zhromaždené dôkazy a predovšetkým týmito zákonnými kritériami uplatnenia práva na odpočítanie dane
sa správca dane v dodatočnom platobnom výmere aj dostatočne vyporiadal a takisto aj žalovaný, ako
už bolo uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal s
každou námietkou žalobcu.

Na základe uvedených stanovísk k jednotlivým námietkam žalobcu, ktoré sú obsahom podanej žaloby,

súd dospel k záveru, že ani jedna z námietok žalobcu nie je dôvodná.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe
súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom
a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu
trov konania, lebo v konaní úspešný nebol a žalovaný nemá právo na ich náhradu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.