Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/217/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200893
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200893.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a členov

senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: A G R O - L A D M O V C
E S K s. r. o. Ladmovce 170, zastúpený advokátom: JUDr. Pavol Gombos, advokátska kancelária so
sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ul.
Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 11.06.2012 č.
1020501/1/1029195/2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1020501/1/1029195/2012,

zo dňa 11.06.2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165
ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) Dodatočný platobný výmer Daňového
úradu Košice č. 9818301/187/2012/Koh zo dňa 11.01.2012, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6
písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september
2010 v sume 56.761,36 eur a určil vlastnú daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie september 2010
v sume 475,00 eur platiteľovi dane z pridanej hodnoty daňovému subjektu AGRO - LADMOVCE SK
s.r.o. potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Daňové riaditeľstvo SR, odbor výkonu daňovej kontroly, oddelenie
koordinácie a výkonu daňových kontrol (ďalej len „kontrolná skupina") vykonalo u daňového subjektu
kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2010,
o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 1/332/122472/2011/Piku zo dňa 24.11.2011. Na základe
písomného vyjadrenia sa daňového subjektu k protokolu zo dňa 07.12.2011, bol vyhotovený Dodatok k
protokolu zo dňa 29.12.2011. Vzhľadom k tomu, že v deň určený vo výzve a prerokovanie protokolu sa
kontrolovaný daňový subjekt ani jeho zástupca nezúčastnili jeho prerokovania, protokol bol prerokovaný

a doručený v zmysle ust. § 15 ods. 12 zákona 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších
predpisov v deň určený vo výzve na prerokovanie protokolu, t.j. dňa 03.01.2012. Na základe zistení z
vykonanej daňovej kontroly daňový úrad Košice vydal dodatočný platobný výmer č. 9818301/187/2012/
Koh zo dňa 01.01.2012, ktorým daňovému subjektu nepriznal za kontrolované zdaňovacie obdobie
nadmerný odpočet v sume 56 761,36 eura a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 475,00 eura.
Napadnutým rozhodnutím nebolo kontrolovanému daňovému subjektu priznané právo na odpočítaniedane z dodávateľských faktúr v sume 57 236,36 EUR vystavených fyzickou osobou V. M. - M., Malá
Tŕňa 125, 076 82 Malá Tŕňa, IČO: 35479345, IČ DPH: 5K1020694576 (ďalej len „V. M. - M." ):

- faktúra č. 300910/V1, interné číslo faktúry FP44, s dátumom dodania 30.09.2010 za dodanie tovaru

(seno 2 200 q, slama 1 200 q, šrot obilný 2 400 q, kukurica v strukovom stave 325 500 ks) vo výške
základu dane 140 742,00 eur a 19% DPH v sume 26 740,98 eur,

- faktúra č. 150910/V5, interné číslo faktúry FP45 s dátumom dodania 15.09.2010 za dodanie tovaru -
kukurica v strukovom stave o množstve 195 800 ks vo výške základu dane 46 992,00 eur a 19% DPH
v sume 8 928,48 eur,

- faktúra č. 150910/V2, interné číslo faktúry FP46, s dátumom dodania 15.09.2010 za dodanie tovaru

(seno 2 200 q, slama 1 150 q, šrot obilný 2 650 q, kukurica v strukovom stave 198 650 ks) vo výške
základu dane 113 510,00 eur a 19% DPH v sume 21 566,90 eur.

Vzhľadom k tomu, že kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných
obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku tak, ako sú deklarované na vyššie uvedených faktúrach,
nepreukázal tým splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane ust, v § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. 222/2004 z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v nadväznosti na ustanovenie
§ 19 ods. 1 citovaného zákona, a preto správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane uvedenej na
dodávateľských faktúrach vystavených dodávateľom V. M. -M. v celkovej sume 57 236,36 eur.

K zisteným skutočnostiam uviedol, že platiteľ dane z pridanej hodnoty je povinný postupovať pri
odpočítaní dane v zmysle ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH"), ktoré určujú kedy vzniká právo na odpočítanie dane,
za akých podmienok je možné daň odpočítať, kedy je možné uplatniť právo na odpočítanie dane a v
ktorom zdaňovacom období. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Daňová
povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH vzniká dňom dodania tovaru. Podľa § 8 ods.l zákona o DPH

dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. Podľa § 49 ods. 2 zákona
o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň podľa písmena a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré
sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

V zmysle ust. § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dokazovanie
vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie a dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňového
subjektu.Toznamená,žesprávcadanevediedokazovanie,aledôkaznébremenoznášadaňovýsubjekt,
nakoľko v zmysle § 29 ods. 8 cit. zákona daňový subjekt je ten, kto preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom. Rovnako daňovému subjektu táto povinnosť vyplýva z § 15 ods. 6 písm. e) cit. zákona.

Z vyššie uvedených ustanovení zákonov vyplýva, že nárok na uplatnenie práva na odpočítanie dane

vzniká platiteľovi až po preukázaní splnenia všetkých zákonom o DPH stanovených podmienok.
Odvolávajúci sa daňový subjekt si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie
dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr v celkovej sume 57 236,36 eur a v zmysle ust. § 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bol povinný preukázať zákonný nárok na
odpočítanie dane a správca dane bol oprávnený preveriť kým a ako sa plnenie, z ktorého si odvolávajúci

sa nárok na odpočítanie dane uplatnil uskutočnilo. Správca dane, tak ako je vyššie uvedené, neuznal
odpočítanie dane z dodávateľských faktúr za dodávky sena, slamy, obilného šrotu, kukurice v strukovom
stave od dodávateľa V. M. - M., pretože zo strany odvolávajúceho sa nebolo preukázané splnenie
zákonom o DPH stanovených podmienok na odpočítanie dane. Odvolávajúci sa preukazoval reálne
uskutočnenie dodávky fakturovaných plnení dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi

deklarujúcimi úhrady faktúr v hotovosti, pričom vierohodnosť a pravdivosť týchto dokladov bola
rozsiahlym šetrením správcu dane spochybnená.Vzhľadom k tomu, že kontrolovaný daňový subjekt ku kontrole predložil len dodávateľské, odberateľské
faktúry, pokladničné doklady, zoznam dokladov pre DPH za obdobie september 2010 a hlavnú knihu k
31.10.2010, kontrolná skupina za účelom preukázania reálnosti nákupu tovaru, z ktorého si odvolávajúci

sa uplatnil sporné odpočítanie dane zaslala daňovému subjektu viaceré výzvy: č. 1/332/9706/2011/
HusA zo dňa 26.01.2011. č. 1/332/27440/2011/HusA zo dňa 08.03.2011, č. 1/332/27444/2011/HusA
zo dňa 08.03.2011, č. 1/332/48651/2011/HusA zo dňa 26.04.2011, č. 1/332/58946/2011/HusA zo
dňa 25.05.2011, č. 1/332/64267/2011/HusA zo dňa 11 06.2011, č. 1/332/94488/2011/HusA zo dňa
20.09.2011 na predloženie dokladov ( obratovú predvahu, položkovitú hlavnú knihu, skladové karty a

skladovú evidenciu, všetky zmluvy, dohody spolu s ich dodatkami, zoznam zamestnancov, pracovné
zmluvy, resp. iné obdobné zmluvy, evidencie zvierat ako zásob, fyzické inventúry zásob tovaru a
zvierat, fyzické inventúry základného stáda - prírastky, úbytky, evidencie zvierat ako majetku, evidenciu
hmotného i nehmotného majetku, ...). Okrem výziev na predloženie dokladov, kontrolná skupina vyzvala
daňovýsubjektnapredloženiedôkazov,preukazujúcichzákonnýnároknaodpočítaniedanezosporných
faktúr vystavených dodávateľom V. M. - M. (výzva na predloženie dôkazov č. 1/332/76817/2011/HusA zo

dňa21.07.2011,opakovanévýzvynapredloženiedôkazovr1/332/77778/2011/HusAzodňa26.07.2011,
č. 1/332/94558/2011/HusA zo dňa 20.09.2011).

Napriek skutočnosti, že všetky predmetné výzvy boli daňovému subjektu doručené, daňový subjekt
na výzvy nereagoval, požadované dôkazné prostriedky, vyjadrenia a vysvetlenia v zmysle vyššie
uvedených výziev nepredložil, nepožiadal o predĺženie lehoty na predloženie dokladov i dôkazov.

Pán V. M. podnikajúci ako fyzická osoba V. M. - M. deklarovaný dodávateľ tovaru pre odvolávajúceho sa,
bol v čase realizácie sporných obchodných transakcií súčasne konateľom a spoločníkom spoločnosti
AGRO - LADMOVCE SK s.r.o. (odvolávajúci sa daňový subjekt). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť a
vzhľadom k tomu, že odvolávajúci sa si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených
fyzickou osobou V. M. - M., kontrolná skupina zistila nasledovné skutočnosti :

Daňový subjekt V. M. - M., Malá Tma č. 125, IČO: 35479345, DIČ: 1020694576, IČ DPH: SK:
1020694576 subjekt bol požiadaný o predloženie skladových kariet tovaru (seno, slama, šrot obilný,
siláž, kukurica v strukovom stave) k 31.12.2009 a za rok 2010 a na podanie vysvetlenia a preukázanie
pôvodu poľnohospodárskych produktov (seno, slama, šrot obilný, siláž, kukurica v strukovom stave),
uvedenie miesta kde boli pestované, kto sa staral o prípravu pôdy a o pestovanie týchto plodín (hnojenie,

sejba, žatva, zber, kosenie a pod.), kto pracoval pri výrobe šrotu, ktoré poľnohospodárske stroje a
zariadenia boli využívané, kde boli produkty uskladnené (napr. preukázanie vlastníctva priestorov,
prenájmu, preukázanie prepravy). Na požadované výzvy daňový subjekt V. M. - M. nereagoval,
vysvetlenia ani požadované dôkazy nepredložil. Kontrolou bolo zistené, že V. M. - M. nie je registrovaný
akoprvovýrobcakrmív,niejevlastníkomžiadnejnehnuteľnostiakosúpozemky,budovyapod.Správcovi

dane nepredložil žiadne nájomné zmluvy k poľnohospodárskym pozemkom, ku skladovacím priestorom,
nepredložil žiadny súpis hmotného a nehmotného majetku, nepredložil žiadne nájomné zmluvy o
prenájme strojov, mechanizmov potrebných na výkon poľnohospodárskych činností, nepredložil žiadne
doklady o preprave tovaru, žiadnu zmluvu o prenájme dopravného prostriedku. Daňový subjekt V. M. -
M. nie je evidovaný ako držiteľ/vlastník motorového vozidla, v rokoch 2009, 2010, 2011 nezamestnával

žiadnych zamestnancov, nepredložil žiadne nájomné zmluvy za nájom pracovnej sily, ani dohody
o vykonaní práce, neúčtoval žiadne prevádzkové náklady (elektrina, plyn, telefón, preprava, atď.),
uskutočňoval platby len v hotovosti, uskutočňoval obchody len medzi spoločnosťami, kde bol konateľom.
Predloženými skladovými kartami tovaru za obdobie 1 - 12/2009 a 1 - 2/2010 ( kukurica v strukovom
stave, slama, seno, siláž, šrot ) daňový subjekt deklaroval v roku 2009 vlastnú produkciu týchto komodít

a následný predaj celej produkcie v roku 2009 t.j. konečný stav zásob tohto tovaru bol v roku 2009
nulový. V roku 2010 za mesiace január a február nebola vykázaná žiadna produkcia, žiadny nákup, ani
predaj týchto komodít.

Správca dane overoval i uskladnenie a existenciu tovaru - seno, slama, šrot kukurica. siláž u
dodávateľa odvolávajúceho sa - V. M. - M., pričom pán V. M. sa do zápisnice o ústnom pojednávaní

č. I/332/124853/2010/Marc zo dna 8.12.2010 vyjadril, že seno, siláž, slamu a kukuricu skladuje v
Slovenskom Novom Meste - v Karlovom Dvore a slamu tiež skladuje vo Vojanoch. Správca dane sa
za účelom overenia skladových gestorov pokúšal vykonať miestne ohliadky v Karlovom Dvore i vo
Vojanoch, čo zaznamenal v úradnom zázname č. 1/332/8922/2011/Petu zo dňa 24.1.2011 a v úradnomzázname č. 1/332/8875/2011/Marc zo dňa 24.01.2011. Ako vyplýva z týchto úradných záznamov,
správca dane obhliadku týchto skladových priestorov nevykonal, pretože mu nebol umožnený vstup do
jednotlivých areálov.

Vzhľadom k tomu, že podľa výpisu z obchodného registra je odvolávajúci sa daňový subjekt oprávnený
vykonávať chov vybraných druhov zvierat, správca dane preveroval druhy, počty zvierat i miesta ich
chovu. Na základe údajov získaných na internetovej stránke www.pssr.sk bolo zistené, že spoločnosť
AGRO -LADMOVCE SK s.r.o. má registrované nasledovné farmy - Somotor - Več, Veľký Horeš, Vojany.
Na uvedených farmách boli vykonané miestne zisťovania a obhliadky, o ktorých boli spísané úradné

záznamy a vyhotovená fotodokumentácia. Obhliadkou skladovacích priestorov bolo zistené, že v obci
Somotor - časť Več (úradný záznam č. 1/332/8923/2011/MihA z 24.01.2011) sa nachádzali značne
zničenéazdevastovanébudovyaohradyvktorýchsaniktonenachádzal.Lenvjednejbudovevykonával
podnikateľskú činnosť živnostník, ktorý sa vyjadril, že dávno v týchto zničených budovách choval p.
V. M. kravy. V objekte Veľký Horeš sa nenachádzal žiadny zamestnanec, ani žiadna iná osoba. Po
dvore pobehovali 3 psy. V ohrade sa nachádzalo cca 20-30 oviec a bolo tu umiestnených 8 veľkých

kôp guľatiny. V obci Somotor -vo dvore spoločnosti LCE s.r.o., Nová 16/167, Somotor (konateľ p. V. M.)
sa nachádzala prevádzkareň tejto spoločnosti, ktorej budova bola zamknutá a nenachádzala sa tam
žiadna osoba. Na konci dvora boli uskladnené drevené bedne. Podľa vyjadrenia jedného miestneho
obyvateľa,tútobudovuniekedypoužívalp.V.M.adrevenébednepatriajemu.Nahospodárskomdvorev
Somotore sa zamestnanec pracujúci na tomto dvore vyjadril, že p. V. M. nevlastní a ani nevyužíva žiadne

priestory na tomto hospodárskom dvore. Podľa vyjadrenia p. V. M. (zápisnica z miestneho zisťovania č.
1/332/11340/2011/CibZ zo dňa 01.02.2011) dobytok, nachádzajúci sa vo Svätej Márii patrí spoločnosti
AGRO-LADMOVCE SK s.r.o., a preto kontrolná skupina vykonala obhliadku priestorov hospodárskeho
dvora v obci Svätá Mária (úradný záznam č. 1/332/11453/2011/Sat z 28.01.2011). Obhliadkou bolo
zistené, že vstup do areálu hospodárskeho dvora bol otvorený bez vstupnej brány, vstup bol bez

akéhokoľvek označenia, t.j. spoločnosti komu patrí, resp. ktorá ho prevádzkuje, bez označenia zákazu
vstupu, bez označenia, že ide o súkromný majetok. V areáli bolo veľké množstvo guľatiny skladovanej po
oboch stranách cesty do výšky od cca 2 do cca 4 metrov. Areál tvoril jeden skladovací priestor - nebolo
tam označenie spoločnosti, ktorej komodita patrí. Budovy aj areál boli odpojené od elektriny. V areáli sa
nachádzal v jednej hospodárskej budove hovädzí dobytok, ktorý bol videný len cez okná, budova bola

uzamknutá, počet dobytku nebolo možné zistiť.

Podľa vyjadrenia Plemenárskych služieb SR, š.p., Centrálna evidencia hospodárskych zvierat Žilina č.
PR/2010/021955 z 23.10.2010 a č.PR/2011/000520 z 18.04.2011 spoločnosť AGRO - LADMOVCE SK
s.r.o. má registrované farmy - Somotor Več, kde je registrovaných 299 ks hovädzieho dobytka, farmu
Veľký Horeš a farmu Vojany, kde nie je registrovaný žiadny hovädzí dobytok. Regionálna veterinárna

a potravinová správa Trebišov, ktorá je v zmysle zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v
znení neskorších predpisov oprávnená vykonávať veterinárne kontroly nad dodržiavaním veterinárnych
požiadaviek a taktiež kontrolovať zabezpečovanie systému identifikácie a registrácie zvierat, vo svojom
vyjadrení č.224/2011 zo dňa 11.03.2011 uviedla, že na farme AGRO - LADMOVCE SK s.r.o. CEHZ
33580 - Somotor Več bola veterinárnymi inšpektormi RVPS Trebišov dňa 4.3.2011 vykonaná kontrola

na zistenie zdravotného stavu, ochrany zvierat a skutočného počtu zvierat. Kontrolou bolo zistené, že
všetky zvieratá (hovädzí dobytok) majiteľ premiestnil na farmu AGROTRŇA s.r.o. CEHZ 432125 Malý
Kamenec bez toho, aby bola zmena vykonaná v systéme identifikácie a registrácie. V evidencii ( 'KHZ je
na farme 335580 ( Somotor Več ) evidovaných 299 ks hovädzieho dobytka. Pri hrubom spočítaní zvierat
a na základe vytvorenej fotodokumentácie a videa je možné konštatovať, že na farme Malý Kamenec je

cca 110 ks hovädzieho dobytka. Držiteľ zvierat V. M. V.. ( vlastníkom je AGRO - LADMOVCE SK s.r.o. )
sa nevedel k uvedenému rozdielu v počtoch zvierat vyjadriť. Pri kontrole výživy bolo zistené, že táto je
pre uvedený počet a kategóriu nedostatočná, pozostáva iba zo slamy, šrotu a vody. V letnom období
je kŕmenie zabezpečované pastvou. Prevádzkovaný chov hovädzieho dobytka je bez trhovej produkcie
mlieka.

Správca dane vykonal obhliadku miest, kde sú registrované farmy daňového subjektu - Somotor Več,
Veľký Horeš, Vojany i obhliadku hospodárskeho dvora v obci Svätá Mária, o čom spísal úradné záznamy
č. 1/332/8923/2011/MihA z 24.01.2011, č. 1/332/10793/2011/Jnč z28.01.2011 a úradný záznam č.
1/332/11453/2011/Sat z 28.01.2011, č. 1/332/41825/2011/HusA z 5.4.2011. Z obhliadok, z ktorýchvyhotovil i fotodokumentáciu bolo zistené, že v registrovaných farmách sa nenachádza žiadny hovädzí
dobytokavdanýchlokalitáchniesúvhodnépodmienkyprechovhospodárskychzvierat.Taktiežtvrdenie
p. Mikuláša Varehu, že dobytok, nachádzajúci sa vo Svätej Márii patrí spoločnosti AGRO-LADMOVCE

SK s.r.o., je v rozpore so zisteniami Regionálnej Veterinárnej a potravinovej správy Trebišov.

Taktiež z vykonaných kontrol Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho
v Bratislave (ďalej len „ÚKSUP") pobočka Košice vyplynulo, že daňový subjekt sa ako producent
hospodárskych hnojív v evidencii v rokoch 2008- 2011 nenachádza. Pri kontrole farmy v Somotore
nenašližiadnehopracovníka,nenašližiadnezvieratá,farmajeopustenávdezolátnomstave.Prikontrole

farmy vo Veľkom Horeši našli strážnika, ktorý uviedol, že na farme chovajú 400 oviec a 9 kôz, nenašli
evidenciu o zvieratách ani o hnojivách. Pri kontrole farmy vo Vojanoch zistili, že v rokoch 2008-2010 na
farme zvieratá neboli. Menovaný subjekt spadá pod povinnosť viesť evidencie v zmysle z. č. 136/2000
Z. z. a e novely z. č. 111/2010 Z. z o hnojivách a v rokoch 2008-2010 si voči ÚKSUP zákonnú povinnosť
o zasielaní predpísanej evidencie neplnil. Pri kontrole sídla spoločnosti AGRO-LADMOVCE SK s.r.o.
našli opustený dom, ktorý podľa informácií starostky obce nie je obývaný.

Z ďalších zistení kontrolnej skupiny vyplynulo, že daňový subjekt, ktorý mal v CEHZ Žilina v roku 2010
zaregistrovaných 299 ks hovädzieho dobytka vykazoval za obdobie marec 2010 - október 2010 nákup
krmív (seno, slama, siláž, šrot, kukurica) v hodnote cca 3 371 300 EUR a za to isté obdobie vykázal
uskutočnený predaj 8 ks hovädzieho dobytka v hodnote cca 8 200 EUR, pričom mlieko predávané
nebolo. Kontrolná skupina zisťovala množstvo spotreby krmiva v Plemenárskych službách SR, štátny

podnik, pobočka Prešov ( úradný záznam č. 1/332/47036/2011/Karn 22.3.2011), pričom J.. Q. Y. - vedúci
pobočky informoval aj o tom, že spotreba krmív pre HDJ (hovädzia dobytčia jednotka) je závislá od
veku zvieraťa, taktiež od obdobia kŕmenia v zimných mesiacoch a letných mesiacoch. V priemere
sa počíta na jednu HDJ spotreba krmiva denne cca 1 - 2 kg slamy, 3 - 5 kg siláže, 3 kg sena, 2-3
kg jadrového krmiva a 0,5 kg šrotu. Na základe informácií poskytnutých J.. Q. Y. kontrolná skupina

vykonala výpočet odhadovanej spotreby krmiva za mesiac október 2010 pri počte HD 299 a pri počte
HD 110, čo je podrobne uvedené v dodatočnom platobnom výmere, včlenení podľa jednotlivých komodít
Z vykonaného výpočtu Ohodnotenie vykazovanej mesačnej spotreby krmív v spoločnosti AGRO -
LADMOVCE SK s.r.o., pretože odvolávajúci sa každý mesiac nakupuje veľké množstvá krmív, ktoré
účtuje ihneď priamo do spotreby. Vysoký nákup a spotreba je vykazovaná aj v letných mesiacoch, kedy

je možné uskutočňovať pasenie hovädzieho dobytka na pastvách a spotreba krmív by mala byť nižšia.

Na základe uvedených skutočností správca dane vo svojom dodatočnom platobnom výmere dospel
k záveru, že overovaním správcu dane bolo preukázané, že deklarovaný dodávateľ tovaru Mikuláš
Vareha - VENIKOM nemal vytvorené technické, materiálne, finančne a ani personálne podmienky
na vykonávanie poľnohospodárskej výroby a pestovanie plodín opak nepreukázal, nevysvetlil,

nezdokladoval, t. j. bolo jednoznačne preukázané že nedošlo k pestovaniu a produkcii krmív (seno,
slama, kukurica) a k ich následnému predaju pre odvolávajúceho sa. Daňový subjekt pri deklarovanom
nakúpesena,slamy,šrote,kukuricevstrukovomstaveodV.M.-M.nepreukázalreálneuskutočnenieich
dodania a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, nepreukázal ich existenciu, miesto skladovania
a ich využitie na podnikateľské účely. Preverovaním správcu dane bolo zistené, že daňový subjekt

nemá vytvorené personálne, technické, materiálne podmienky na výkon chovu hospodárskych zvierat,
fakturačne vykazuje vysoko nadhodnotené mesačné nákupy a spotrebu krmív od personálne prepojenej
osoby, uvádzal nepravdivé informácie o chove, o mieste chovu a o počte chovaných hospodárskych
zvierat a neumožnil kontrolnej skupine overiť skutkový stav. V rámci súčinnosti tretích osôb bolo zistené,
že si neplní povinnosti, ktoré vyplývajú z príslušnej legislatívy a vzťahujú sa k chovateľom dobytka.

Na základe všetkých vyššie uvedených zistení kontrolná skupina prijala záver, že daňový subjekt
nepreukázal nielen nadobudnutie tovaru fakturovaného dodávateľskými faktúrami č. 300910/V1, č.
150910/V5, č. 150910/V2 vystavenými V. M. - M., ale nepreukázal ani použitie tohto tovaru na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ (nepreukázal, že registrované hospodárske zvieratá boli kŕmené krmivom
nakúpeným od V.P. M. - M., z ktorého si uplatnil sporné odpočítanie dane v sume 57 236,36 eur).

Aplikáciou ustanovení zákona o DPH na zistený skutkový stav je preukazné, že deklarovanému
dodávateľovi, nevznikla z titulu dodania tovaru daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona oDPH, pretože ako kupujúci, nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník v zmysle ust. § 8 ods.
1 zákona o DPH, a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a ods 2
zákona o DPH v sume 57 236,36 eur.

Spoločnosť AGRO-LADMOVCE SK s.r.o. podľa výpisu z obchodného registra má sídlo na adrese
Ladmovce 170, 076 34 Ladmovce. Zamestnanci správcu dane vykonali dňa 31.03. 2011 na uvedenej
adrese miestne zisťovanie, pričom zistili, že na adrese sídla spoločnosti Ladmovce 170 sa nachádza
rodinný dom, na ktorom boli pripevnené tabuľky s názvami spoločností AGRO - LADMOVCE
s.r.o. TOKAJSKÁ PLAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ SK s.r o, TVX SK s.r.o. Jedná sa o označenie sídiel

spoločností v ktorých je konateľom p. V. M.. Rodinný dom je podľa vyjadrenia susedov neobývaný
a vykazuje známky opustenosti. Správca dane z dôvodu čo naj úplnejšieho zistenia skutkového
stavu vykonal rozsiahle šetrenie, pričom zistil, že odvolávajúci sa daňový subjekt nezamestnáva
žiadnych zamestnancov, neeviduje žiadny investičný majetok, žiadne pracovné stroje, ani zariadenia,
žiadne dopravné prostriedky neúčtuje o žiadnych režijných nákladoch súvisiacich s podnikaním, nie je
evidovaný ako zákazník v žiadnej mobilnej ani pevnej telefónnej sieti, nie je odberateľom elektrickej

energie zemného plynu, pitnej vody. Daňový subjekt deklarované zdaniteľné obchody, z ktorých si
uplatnil v kontrolovanom zdaňovacom období sporné odpočítanie dane, sa uskutočňovali s pánom V.
M. ako fyzickou osobou - V. M. - M., Malá Tŕňa č. 125, 076 12 Malá Tŕňa, IČO: 35479345, IČ DPH
SK: 1020694576 ktorý bol súčasne konateľom a spoločníkom spoločnosti AGRO-LADMOVCE SK s.r.o.
(odvolávajúci sa daňový subjekt). Podľa Obchodného registra SR patrí spoločnosť AGRO-LADMOVCE

SK s.r.o. do skupiny cca 110 spoločností, v ktorých je, alebo bol pán V. M. konateľom, majiteľom
alebo spolumajiteľom. Z ďalších zistení kontrol vykonaných i v iných spoločnostiach, ktoré riadi jedna
k tá istá osoba - V. M. vyplynulo, že pán V. M. konal i za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ,
vykonávalvtýchtospoločnostiachajvšetkyčinnostisúvisiacesobchodno-ekonomickýmiaorganizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností, nákupné i predajné ceny stanovoval sám. V. M. podľa jeho

vlastného vyjadrenia, bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky.

Nazákladevšetkýchuvedenýchzisteníjenesporné,žedaňovýsubjektnepreukázalreálneuskutočnenie
zdaniteľných obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku tak, ako sú deklarované na dokladoch
predložených ku kontrole, zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené, t. j. reálna ekonomická

činnosť nebola odvolávajúcim sa vykonávaná tak, ako ju deklaroval predloženými faktúrami. Uplatnenie
práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých zákonom o DPH stanovených
podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich tento nárok vylučuje. Základnou podmienkou pre vznik
práva na odpočítanie dane je vznik daňovej povinnosti z titulu dodania tovaru alebo služby ustanovenej
v § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Zo zistení správcu dane, však jednoznačne vyplýva, že daňový subjekt

nepreukázal reálne dodanie tovaru tak, ako to deklaroval na svojich faktúrach dodávateľ- fyzická osoba
V. M. - M.. Na základe uvedených skutočností sa nepreukázal nárok na odpočítanie dane v zmysle ust.
§ 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 19 ods. 1 zákona o DPH.

Daňový subjekt namieta zákonnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia poukazovaním na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn.: Obdo V 53/2003 a tvrdí, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani

nepriamym konkrétnym dôkazom, vyvracajúcim uskutočnenie zdaniteľného plnenia a dodanie tovaru
a ťažiskovým a jediným dôkazom, na podklade ktorého správca dane vydal odvolaním napadnutý
dodatočný platobný výmer, považuje totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach,
medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. K uvedenému odvolací orgán uvádza, že
skutočný nákup tovaru od dodávateľa V. M. - M. daňový subjekt preukazoval iba dodávateľskými

faktúrami a pokladničnými dokladmi, pričom všetky faktúry a pokladničné doklady vystavoval p.
V. M.. Reálne nákupy tovarov však nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Kontrolná skupina rozsiahlym
preverovanímzabezpečiladostatokdôkazovpreukazujúcich,ževprípadedaňovéhosubjektuivprípade
jeho dodávateľov, nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti tak, ako to deklaroval odvolávajúci
sa v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty.

Správca dane v odvolaním napadnutom dodatočnom platobnom výmere, uviedol množstvo priamych
aj nepriamych dôkazov, ktoré ako celok vytvárajú ucelenú charakteristiku tzv. ekonomickej, čipodnikateľskej činnosti daňového subjektu. Podrobným skúmaním podmienok umožňujúcich uplatnenie
práva na odpočítanie dane bolo zistené, že dodávateľ tovaru (seno, slama, šrot obilný, kukurica) - V.
M. - M. nemal vytvorené technické, materiálne finančné a ani personálne podmienky na vykonávanie

poľnohospodárskej výroby. Odvolávajúci sa fakturačne vykazoval nadhodnotené mesačne nákupy a
spotrebu krmovín od personálne prepojenej osoby, uvádzal nepravdivé informácie o chove, o mieste
chovu a o počte chovaných hospodárskych zvierat a neumožnil kontrolnej skupine overiť ich stav.

K námietke, že ku kontrole predložil všetky obvykle predkladané a vyžadované doklady uvádza,
že daňový subjekt preukazoval zákonný nárok na odpočítanie dane dodávateľskými faktúrami,

pokladničnými dokladmi preukazujúcimi úhradu faktúr v hotovosti. Predložené doklady sú ako dôkaz
použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť a ak ďalšie zistenia správcu
dane nepreukážu opak. Reálne nákupy tovarov odvolávajúci sa nepreukázal žiadnymi dôkazmi, naopak,
kontrolná skupina rozsiahlym preverovaním zabezpečila dostatok dôkazov preukazujúcich, že v prípade
daňového subjektu i v prípade jeho dodávateľa, nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti tak,
ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty.

K námietke, že boli všetky jeho dokumenty zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní bez spísania
odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu
boli odňaté, uvádza že kontrola oprávnenosti nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie, september
2010 prebiehala od 21.12.2010. Preto tvrdenie, že dňa 01.03.2011 mu boli všetky jeho doklady zaistené
orgánmi činnými v trestnom konaní, je právne irelevantné. Taktiež väzba konateľa spoločnosti a

problémy v komunikácii odvolávajúcim sa ako splnomocniteľom a jeho splnomocnencom - advokátskou
kanceláriou K. P. W., B..T..Y.., nie sú dôvodom uznania nároku na odpočítanie dane zo sporných
dodávateľských faktúr. Väzba konateľa spoločnosti bráni len jeho osobnému vystupovaniu v daňovom
konaní, nie je objektívnou príčinou, ktorá by daňovému subjektu bránila podávať písomné vyjadrenia,
či vysvetlenia. Daňový subjekt mal právo z dôvodu väzby konateľa dať sa zastupovať zástupcom, a

tak zabezpečiť nielen uplatnenie svojich práv v priebehu výkonu daňovej kontroly, ale predovšetkým
zabezpečiť plnenie si svojich povinností voči správcovi dane vyplývajúcich mu z procesného zákona č
511/1992 Zb v znení neskorších predpisov.

K námietke, že správca dane súbežným výkonom kontrol spoločností prepojených osobou V. M.
vytvoril stav, ktorý daňový subjekt neprimerane zaťažil a neumožnil mu tak zabezpečiť reálnu možnosť

uplatnenia svojich práv uvádza, že proces daňovej kontroly, práva a povinnosti kontrolovaného
daňového subjektu, ako i práva a povinnosti správcu dane sú zakotvené v procesnom daňovom
predpise, a to v zákone č 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Daňová kontrola je základným
aktom daňového konania a na daňové účely sa ňou rozumie podrobné preskúmanie účtovných prípadov
a všetkých dokladov potrebných na určenie daňovej povinnosti z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti

a správnosti. V zmysle ust § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
dokazovanie vykonáva správca dane, ale dôkazné bremeno znáša daňový subjekt, nakoľko v zmysle
§ 29 ods. 8 cit. zákona daňový subjekt je ten, kto preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Rovnako daňovému
subjektu táto povinnosť vyplýva z § 15 ods. 6 písm. e) cit. zákona. Z uvedeného je zrejmé, že aj keď
dokazovanie vedie správca dane, dôkazné bremeno, t.j. povinnosť preukázať v citovanom ustanovení
zákona zakotvené predpoklady, je na daňovom subjekte. Ak daňový subjekt nepredloží požadované
dôkazy (napr. v súvislosti s preukázaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov), t.j. neunesie svoje

dôkazné bremeno, má správca dane právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, alebo
ktoré si zaobstará bez súčinnosti daňového subjektu.

V tomto prípade daňový subjekt v priebehu rokov 2008, 2009 a 2010 vykazoval vo svojich daňových
priznaniach len nadmerné odpočty, ktoré mal v zmysle ust. § 79 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať
od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Vzhľadom k tomu, že nevykazoval

v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach vlastnú daňovú povinnosť, nemohol teda odpočítať nadmerný
odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad v zmyslezákona o DPH bol povinný vrátiť daňovému subjektu neodpočítaný nadmerný odpočet v zákonom
stanovenej lehote. Z uvedeného vyplýva, že výsledným vzťahom voči Štátnemu rozpočtu SR nebol
odvod dane, ale vrátenie prostriedkov zo ŠR, a preto odvolací orgán považuje za dostatočne účelné

vykonať daňové kontroly u daňového subjektu, a tým preveriť oprávnenosť uplatnenia odpočítania
dane z dodávateľských faktúr, na základe ktorých vznikol nadmerný odpočet v príslušnom zdaňovacom
období.

Daňový subjekt, ktorého konateľ bol zároveň i konateľom veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemôže byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie

je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Preto nemôže namietať nezákonnosť postupu
správcu dane z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými
kontrolami v obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené osobou konateľa. Reálnosť
uskutočnených obchodov bolo možné preveriť iba súbežnými výkonom kontrol a súbežným zisťovaním
pohybu tovaru v reťazcoch spoločností prepojených osobou p. V. M. a nie samostatnými izolovanými
daňovými kontrolami. Z uvedených dôvodov odvolací orgán považuje postup správcu dane v súlade so

zásadou proporcionality.

ZákonoDPHdôslednekorešpondujesprávnymipredpismiEurópskejúnie-SmernicaRadyč.2006/112/
ES z 28. novembra 2006, ktorá nadobudla účinnosť od 01.01.2007 a nahradila Smernicu Rady č. 77/388/
EHS o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém
danezpridanejhodnoty(ďalejlen„Šiestasmernica")-Bojprotipodvodom,daňovýmúnikomaprípadným

zneužitiamjecieľuznanýapodporovanýŠiestousmernicou(rozsudokGemeenteLeusdenaHolinGroep
z 29. apríla 2004 C-487/01 aC-7/02, Zb.).

Podľa záverov Súdneho dvora ES uvedených v rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006 vo
veci C-255/02 „Halifax plc":

1) Plnenia, o aké ide vo veci samej, predstavujú dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb a

hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1 a článku 4 ods. 1 a 2, článku 5 ods. 1 a článku 6 ods. 1
Šiestej smernice, jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 95/7/ES z 10,
apríla 1995, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, takisto v prípade, ak sú
vykonávané iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu.

2) Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet dane

z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú
zneužitie.

Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu
podmienokstanovenýchvpríslušnýchustanoveniachŠiestejsmerniceavovnútroštátnejprávnejúprave
preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom

sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať,
že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

3) Keď bola zistená existencia zneužitia, príslušné plnenia musia byť znovu definované tak, aby bola
nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce zneužitie.

Z uvedeného rozsudku Súdneho dvora ES tiež vyplýva, že uplatňovanie právnej úpravy i Spoločenstva

nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú
vykonávanévrámcibežnýchobchodnýchtransakcií,aleibascieľomzískaťzneužitímvýhodystanovené
právom Spoločenstva (ide najmä rozsudky z 11. októbra 1977, Cremer, 125/76, Zb. s. 1593, bod 21; z
3. marca 1993, General Milk Products, C-8/92, Zb. s. 1-779, bod 21, a Emsland-Stärke, bod 51). Pokiaľ
správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonané podvodným spôsobom, alebo bolo zneužité, je

oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie súm za každé takéto plnenie.

Má za to, že v tomto prípade bolo kontrolou preukázané, že nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho
konania, deklarované zdaniteľné obchody majú charakter umelých plnení, ktorých hlavným cieľombolo získanie daňovej výhody - čerpanie nadmerných odpočtov zo Štátneho rozpočtu Slovenskej
republiky. Z odôvodnenia i zo spisového materiálu je preukazné, že ťažiskovým dôkazom, na podklade
ktorého správca dane vydal odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer nie je totožnosť osoby

ako konateľa resp. spoločníka v spoločnostiach deklarujúcich medzi sebou obchodné transakcie.
Nespornou skutočnosťou však je, že obchodné transakcie daňového subjektu prebiehali výlučne medzi
spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou p. V. M.S.; tieto spoločnosti si navzájom fakturovali tovar,
resp. služby, uskutočňovali medzi sebou platby v hotovosti a všetky boli zastúpené osobou p. V. M..
Nákupapredajtovarusauskutočňovalbezprepravyabezakejkoľvekmanipulácie;kombináciounákupu

a predaja tovaru v jednom zdaňovacom období sa všetky spoločnosti v reťazci dostali do nadmerných
odpočtov, pretože hodnota nákupu prevýšila hodnotu predaja. Daňový subjekt reálne uskutočnenie
nákupov tovaru nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu jeho režijných nákladov
za dodávku elektrickej energie, vodné stočné, nákladov na výkon prác zamestnancami. Daňový
subjekt nemal žiadnych vlastných zamestnancov, žiadny hmotný investičný majetok, vlastné, resp.
prenajaté dopravné prostriedky a financovanie deklarovaných obchodných transakcií prebiehalo vždy v

hotovosti. Daňový subjekt je mesačným platiteľom dane z pridanej hodnoty od 01.11.2008 a vo svojich
daňových priznaniach na dani z pridanej hodnoty vykazoval len nadmerné odpočty - za zdaňovacie
obdobia roku 2008 nadmerné odpočty v celkovej sume 64 362,28 eura, za zdaňovacie obdobia roku
2009 nadmerné odpočty v celkovej sume 525 481,04 eura za zdaňovacie obdobia január 2010 až
september 2010 nadmerné odpočty v celkovej sume 753 416,47 eura. Na základe všetkých uvedených

objektívnych dôkazov, bolo správcom dane preukázané, že v deklarovaných obchodných transakciách,
nešlo o reálnu ekonomickú činnosť napriek formálnemu dodržaniu podmienok pre vznik a uplatnenie
práva na odpočítanie dane stanovených v zákone o DPH. Má za to, že formálne podmienky boli
vytvorené na základe umelých podmienok, ktoré boli uskutočnené pre získanie finančnej výhody, ktorou
bolo uplatnenie nadmerných odpočtov v jednotlivých zdaňovacích obdobiach. Za právne irelevantné

považuje tvrdenie, že daňový subjekt od svojho založenia zvyšoval objem realizovaných obchodov
a zisky z podnikateľskej činnosti boli následné investované do zveľaďovania spoločnosti, pretože
predloženými daňovými priznaniami na dani z príjmov právnických osôb a účtovnými výkazmi za
zdaňovacie obdobia rokov 2009 a 2010 daňový subjekt deklaruje ako výsledok hospodárenia daňové i
účtovné straty a vlastné imanie v záporných hodnotách. Za zavádzajúce považuje i tvrdenie, že v jeho

prípade šlo len o účtovnú stratu spôsobenú odpismi nadobudnutého majetku, pretože daňový subjekt
za zdaňovacie obdobia rokov 2009 a 2010 nevykazoval žiadny odpisovaný majetok.

Vzmysleust.§15ods.10zákonač.511/1992Zb.vzneníneskoršíchpredpisovboladaňovémusubjektu
dňa28.11.2011doručenávýzvanavyjadreniesakprotokoluanajehoprerokovanieč.J/332/122474/201
l/Piku zo dňa 24.11.2011, ktorého prílohu tvoril protokol č. 1/332/122472/201 l/Piku zo dňa 24.11.2011.

Účelom tejto právnej úpravy je to, aby sa kontrolovaný daňový subjekt dôkladne oboznámil s výsledkom
daňovej kontroly obsiahnutej v protokole ešte pred jeho prerokovaním. K výsledkom kontroly uvedeným
v protokole bol v zmysle ustanovenia § 15 ods. 10 cit. zákona daňový subjekt nielen vyjadriť sa, ale
predložiť i dôkazy preukazujúce rozpor so zisteným skutkovým stavom, alebo rozpor s jeho posúdením
a prijatým záverom správcu dane. Napriek tomu, že predložil vyjadrenie k protokolu, nepredložil však

žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali zo strany správu dane nesprávne posúdenie skutkového stavu
veci. Preto námietku, že správca dane skonštatoval, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo
získanie daňovej výhody pre daňový subjekt bez toho, aby daňový subjekt mal reálnu možnosť sa brániť
voči týmto tvrdeniam, považuje za právne irelevantnú.

K námietke v súvislosti s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR č.4 Sž 65,66/01 a č. 4 Sž

113/114/01 a tvrdením, že nebol oboznámený s dokazovaním a nebolo mu umožnené klásť otázky
a navrhovať dôkazy, uvádza, že tak ako už bolo uvedené, daňový subjekt bol opakovane vyzývaný
na predloženie písomných vysvetlení k predloženým dokladom k výkonu daňovej kontroly, avšak
daňový subjekt na výzvy kontrolnej skupiny nereagoval, neoznámil dôvody, pre ktoré na tieto výzvy
nereagoval. Daňový subjekt nevyužil svoje právo ust. v §15 ods. g) zákona č. 511/1992 Zb. v znení

neskorších predpisov t.j. neprišiel nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane. V napadnutom
dodatočnom platobnom výmere, sú ako dôkazy použité len podklady získané od spoločností, ktorých
konateľom je jedna a tá istá osoba - pán V. M., jeho vlastné vyjadrenia ako konateľa kontrolovaných
personálne prepojených spoločností a teda jemu ako konateľovi týchto spoločností dobre známe
skutočnosti. V odvolaní neuviedol osobu, ktorej by chcel klásť otázky a nepredložil žiaden dôkaz

preukazujúci jeho tvrdenia.K námietke, že správca dane poukazom na ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH ponecháva daň na výstupe,
pričom fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a aplikovať na ne
príslušné ustanovenia zákona o DPH, o čom pojednáva rozsudok ESD C-454/98, uvádza nasledovné:

Napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody týkajúce sa nákupu tovaru
neboli reálne uskutočnené, v prípade že daňový subjekt vystaví odberateľskú faktúru, na ktorej bez
toho, aby dodal fakturovaný tovar alebo službu, je povinný v zmysle ust. §71 ods. 6; zákona o DPH daň
uvedenú na tejto faktúre odviesť do Štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Zákon o DPH i v ust. §
71 ods. 6 dôsledne korešponduje s právnymi predpismi Európskej únie - Smernica Rady č. 2006/112/

ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, v ktorej sú zakotvené pravidlá
uplatňovania dane z pridanej hodnoty. V zmysle čl. 203 tejto smernice platí, že DPH platí každá osoba,
ktorá uvedie túto daň na faktúre.

V rozsudku, na ktorý poukazuje bolo zaujaté stanovisko: „Ak vystavovateľ faktúry v dostatočnom čase
úplne eliminoval riziko strát na daňových príjmoch, princíp neutrality DPH vyžaduje, že DPH, ktorá bola
nesprávne fakturovaná, môže byť upravená bez toho, aby takéto vykonanie úpravy bolo podmieňované

po tom čo, ako vystavovateľ príslušnej faktúry konal v dobrej viere." Z uvedeného vyplýva, že správca
dane by mohol opraviť u daňového subjektu priznanú daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní len
vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t. j. do uplatnenia odpočítania dane jeho odberateľom,
eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný princíp neutrality dane z
pridanej hodnoty. Za situácie, kedy si odberatelia uplatnia odpočítanie dane z odberateľských faktúr

vystavených ich dodávateľmi, by neponechaním dane z pridanej hodnoty, ktorú je daňový subjekt
povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní, došlo k narušeniu princípu neutrality
dane z pridanej hodnoty.

K námietke nezákonnosti dodatočného platobného výmeru z dôvodu, že jednou z povinností daňových
orgánov je i eurokonformný výklad, ktorý spočíva vo výklade slovenských právnych predpisov v súlade

s komunitárnym právom uvádza, že správca dane pri vydávaní dodatočného platobného, výmeru
postupoval v súlade s ustanoveniami § 30 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorých
platné a účinné znenie korešponduje s procesom implementácie daňovej legislatívy EÚ do daňovej
legislatívy jej jednotlivých členských krajín, t.j. aj vrátane daňovej legislatívy SR. Námietka daňového
subjektu, ktorou poukazuje na „odporučenie výboru ministrov rady Európy (80)2 z 11.3.1980 a rezolúciu

rady ministrov Európy (77)31 o ochrane jednotlivca vo, vzťahu k správnym aktom" je irelevantná
vzhľadom na skutočnosť, že neobsahuje žiadne konkrétne porušenia vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu správcu dane.

Z obsahu predloženého správneho spisu i z odôvodnenia odvolaním napadnutého dodatočného
platobného výmeru vyplýva, že správny orgán vykonal dokazovanie a šetrenie v súlade so zásadami

daňového konania uvedenými v § 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v
súčinnosti s daňovým subjektom, ktorý nepredkladal ani nenavrhoval žiadne dôkazy na preukázanie
uplatneného nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správny orgán vykonal na zistenie
sporných skutočností dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 2 ods. 3 cit. zákona, t. j. vykonané
dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Záver, že daňový subjekt
neuniesol dôkazné bremeno, a preto nebolo možné uznať odpočítanie dane zo sporných faktúr, je
záverom, ktorý logicky vyplýva z vykonaného dokazovania.“

Včas podanou žalobou žalobca ako už bolo uvedené žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného č.
1020501/1/1029195/2012 z 11.06.2012 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si

uplatnil náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.

V žalobe žalobca uviedol, že : „Žalobca má jednoznačne za to, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva
SR č. 1020501/1/1029195/2012 zo dňa 11. 06. 2012 a rozhodnutie Daňového úradu Košice č.9818301/187/2012/Kohzodňa11.01.2012súnezákonnéaztohtodôvoduichnapádažaloboupodanou
v súlade s ust. § 249 O. s. p. predmetné rozhodnutia v celom rozsahu.

V zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmene v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov): "v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva
len rozhodnutím......" V zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: "
Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych

predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo, "

V zmysle § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: " Rozhodnutie o odvolaní
musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa
musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. "

Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný takto nepostupoval. Časť napadnutého
rozhodnutia formálne označeného ako "Odôvodnenie" obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na

zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so
zákonom, a to aj tým, že žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane.

Vzhľadom na uvedené, považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozpore s citovanými
ustanoveniami § 30 ods. 1 a 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za
neodôvodnené a tým aj za nepreskúmateľné.

V ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: "správca dane postupuje
v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností
v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne
vyrubiť a vybrať daň". V citovanom zákonnom ustanovení je zakotvená zásada proporcionality, ktorá
patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Princíp

proporcionality, t. j. primeranosti znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi cieľom (účelom)
sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie
cieľa. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky povinnosťou všetkých štátnych
orgánov je pritom zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané.
Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť mu reálnu možnosť uplatniť svoje

práva a splniť svoju dôkaznú povinnosť, nie vytvárať stav, ktorým ho neprimerane zaťažil a dostal do
podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. O tejto skutočnosti svedčí i fakt, že okrem
uvedeného nezákonného postupu žalovaného bol a je nezákonným postupom z jeho strany šikanovaný
v množstve obdobných prípadov v prípade iných kontrol vykonávaných daňovou správou v nazvanej
„akcii M.."

Súčasťou zámeru zaťažiť jeho spoločnosti personálne prepojené s p. V. M. boli aj stovky výziev,
miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. V. M. ako osoby
nezastupiteľnej a od p. V. M. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto
skutočnosti je aj napríklad fakt, že 30.3.2010 bolo p. V. M. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej
kontroly v 12 s ním personálne prepojených spoločnostiach (spolu 529 strán, dodatočný predpis dane

vo výške 8.845.681,09 eur, všetky kontroly boli začaté v apríli 2009 a posledné doklady boli doručené
dávno pred doručením protokolov), ako aj skutočnosť, že v septembri 2009 sa u subjektov personálne
prepojených s p. V.Y. M. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie kontroly sa otvárali.

Daňový úrad dospel v prípade tohto daňového subjektu i ďalších daňových subjektov prepojených
personálne s p. V. M. k záveru, že reálnosť uskutočnených obchodov zo strany daňových subjektov

prepojených s p. V. M. je potrebné preukazovať ďalšími účtovnými dokladmi bez reálnej výpovednej
lehoty.

Ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia. Výlučne konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali

medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo ani nepriamobez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Nestačí, ak správca dane skonštatuje,
že " personálne prepojenie" samo osebe spochybňuje reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a
dodanietovaruvtuzemsku,aleto,žeknemupodľanázorusprávcudane,nedošlo,musíbyťpreukázané.

Naopak, skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama osebe
spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/ neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia.
Argumentácia personálnou účasťou akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti - spoločnostiach nie je
možné dávať do priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretože toto
je preukázateľné len z iných skutočností. Okrem iného aj zo skutočnosti, že u dodávateľa pri daňovej

kontrole nebolo konštatované, že by k zdaniteľným obchodom nedošlo.

Podľa č. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nie je možné nútiť, konať niečo, čo zákon neukladá. P. V. M. preto tým, že založil viacero obchodných
spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda
skutočnosť, že p. V. M. bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť
na ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom daňového úradu ako štátneho orgánu, ktorý je povinný

konať výlučne v medziach zákona a pri svojom konaní sledovať účel zákona, ktorým určite nemôže
byť obmedzovanie práva podnikať, vytváraním neprimerane zaťažujúcich a nerovných podmienok pre
podnikateľské subjekty, v danom prípade daňový subjekt.

V zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov: "správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je

pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov ". Účelom daňovej kontroly teda nie je, aby štátne orgány
postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si on nemôže riadne plniť svoje povinnosti,
ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej
jeho práva (tým, že sa obmedzila jeho možnosť obhajovať svoje tvrdenia a uplatňovať svoje práva) sa
nedostal sám, tým že jeho spoločník a bývalý konateľ V. M. založil viac obchodných spoločností, ale

táto protiprávna situácia bola zavinená postupom žalovaného, ktorý je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v
zmysle ktorého štátne orgány (v danom prípade daňové orgány) môžu konať iba na základe Ústavy, v
jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Aktivity jeho ako i ďalších spoločností však nemožno označiť za fiktívne, ide o obchodné spoločnosti,

ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže tieto
spoločnosti okrem iného boli opakovane medializované. Každý môže konať to, čo nie je zákonom
zakázané, rovnako ako i daňový subjekt. Nie je zakázané obchodovať s personálne prepojenými
podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred bezhotovostným
platobným stykom. Skutočnosť, že neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné, stočné, spotreba elektrickej

energie ) neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky
na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov. Ako skonštatovalo samotné FR SR, v roku
2010 daňový subjekt obchodoval ( nie však výlučne ) s personálne prepojenými spoločnosťami, t.
j. spoločnosťami, v ktorých konateľom a spoločníkom bol pán V. M.. V. M. riadil ako štatutárny
zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola

osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb,
ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Nie je zákonom
zakázané, aby jeden podnikateľský subjekt využíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu
služby telekomunikačných operátorov, energiu, vodu či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský
subjekt odlišný od daňového subjektu, obzvlášť, ak sú personálne prepojené.

Tietopodnikateľskésubjektyvpodstatefungovalivoformeblízkejholdingu,ktorýspojujevýhodyveľkých
podnikov (napr. ekonomickú silu, kapacitné možnosti, významnejšie postavenie na trhu) s výhodami
podnikov menších jednotiek holdingu ( napr. pružnosti ). Z faktu, že si neúčtoval prevádzkovú réžiu
a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky
vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama o sebe spôsobilá
mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia a preto ani
argumentáciu personálnou účasťou akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti nie je možné dávať do

priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, keďže toto je možné preukázať
len z iných skutočností. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn.: Obdo V 53/2003
podľa ktorého „samotné personálne prepojenie obchodných spoločností nie je protiprávne."

VtejtosúvislostidovoľujepoukázaťnarozsudokSúdnehodvoraESz21.februára2006voveciC-255/02
„Halifaxplc".Zobsahutohtorozsudkujezrejmé,žepreukázaniezneužitianajednejstranevyžaduje,aby

predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach
šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej
výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej
strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať
daňovú výhodu. Žalovaný však v podstate dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový daňový orgán
a to že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho,

aby mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam resp. svoje rozhodnutie oprel o personálne
prepojenie žalobcu s ďalšími daňovými subjektami prostredníctvom osoby pána V. M. B... Naopak,
práve šikanóznym postupom daňových orgánov sa dostal do stavu, že nebolo v jeho možnostiach a
schopnostiach reagovať v stanovených lehotách na výzvy správcu dane a využiť svoje zákonné právo
predkladať dôkazy a vysvetlenia na podporu svojich tvrdení.

V zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (od 01.01.2012 ako ust.
§ 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom má prihliadať
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane podľa jeho mienky pri posudzovaní vzniku
práva na odpočítanie dane nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne

resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach a s týmto rozhodnutím sa plne stotožnil i
žalovaný.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné
strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené v Obchodnom

zákonníku ako určitý zmluvný typ. Všetky ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka majú
dispozitívnu povahu. Obchodný zákonník spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu
dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Vzhľadom k tomu nemôže byť daňovému subjektu v
žiadnomprípadenaujmuskutočnosť,žezmluvynebolivyhotovenévpísomnejformealezmluvnévzťahy
vznikali prirodzene a konkludentne počas výkonu podnikateľskej činnosti, prípadne skutočnosť, že

platby prebiehali výlučne v hotovosti. Správca dane však na základe týchto skutočností neodôvodnene
nadobudol pochybnosti a podrobil ho nadmernému dôkaznému zaťaženiu.

Má výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že p. V. M. ako bývalý konateľ a spoločník daňového
subjektu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.
Žalovaný si v tomto prípade asi neuvedomuje skutočnosť, že obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti

personálne prepojené osobou p. V. M. sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú
ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú.

Bol si vedomý skutočnosti, že pri takom veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti, ktorá bola vykonávaná
spoločnosťami personálne prepojenými p. V. M. ako osobou spoločníka, resp. bývalého konateľa nie
je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov (napríklad

druhotnéúčtovnédoklady)aleboneuskutočnenieniektorýchďalšíchúkonov.Bolsivedomýajtoho,žeza
takéto pochybenia mu môže byť príslušnými orgánmi uložená sankcia za porušenie právnych predpisov.
Tieto pochybenia však nemôžu v konečnom dôsledku viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené a takýmto spôsobom nezákonne postihovať daňový subjekt suplujúc úlohu iných
orgánov verejnej správy.

Nakúpil tovar, čo korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má platné živnostenské oprávnenie.
Nadobudol vlastnícke právo k tovaru - hnuteľnej veci, v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodnéhozákonníka, jeho prevzatím od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru,
nakoľkodopravutovaruzabezpečovalpredávajúci.Ideobežnýspôsobdojednaniabežnýchobchodných
podmienok, ktoré sú upravené aj v Obchodnom zákonníku. Má za to, že záver správcu dane, s ktorým

sa stotožnil i žalovaný, t. j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v
rámci svojich spoločností vytvoril p. V. M. podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech,
pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania, nie je riadne odôvodnený ani preukázaný.
Zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do
zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti,

išlo len o účtovnú stratu ( spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého majetku ).

V zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom má prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane však podľa jeho
mienky pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa ust. § 49 v nadväznosti na § 19
ods. 1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne resp.

vôbec nevyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach. Zdôraznil skutočnosť, že v súlade s ust. § 30
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov možno daňovú povinnosť ukladať alebo priznávať
práva len rozhodnutím, pričom rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchylne od daňového priznania,
musí obsahovať odôvodnenie a v odôvodnení rozhodnutia je potrebné uviesť, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na

základe ktorých sa rozhodovalo. To znamená, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať všetky
úkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie všetkých zistených
skutočností,ktorébolipodkladomprevydanierozhodnutia,musíbyťuvedenýspôsob,akýmsazhodnotili
dôkazy a ďalšie podklady pre rozhodnutie, vysporiadanie sa s návrhmi, pripomienkami, dôkazmi a
vyjadreniami kontrolovaného daňového subjektu, rozpormi v jednotlivých dôkazoch a následne závery

o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho významu. Bez
vyhodnotenia zistených skutočností v daňovej kontrole a získaných dôkazov, je napadnuté rozhodnutie
prvostupňového daňového orgánu a rozhodnutie FR SR, ktorým bolo toto rozhodnutie potvrdené,
nepreskúmateľné.“

Napadnuté rozhodnutie žalovaného je jednoznačným dôkazom, že žalovaný pri vykonávaní daňových

kontrol nesledoval cieľ určený zákonom, voči nemu (a aj ostatným daňovým subjektom personálne
prepojených s p. V. M. ) postupoval šikanózne s cieľom zaťažiť daňový subjekt a k tomu boli zvolené
adekvátne postupy a prostriedky. Zároveň uvádza, že z objektívnych príčin nemohol väčšinu dôkazov
predložiť, preto navrhuje súdu vyžiadať ich priamo zo spisu daňového úradu. Viedla ho k tomu jednak
časová tieseň, do ktorej sa dostal, dôsledkom konania žalovaného, ale predovšetkým z dôvodu, že

doklady mu boli zaistené Úradom boja proti organizovanej kriminálne v rámci trestného konania vo
vzťahu k bývalému štatutárnemu zástupcovi daňového subjektu, pánovi V. M..“

Spolu so žalobou požiadal aj o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia
Daňového úradu Košice z 11.01.2012, č. 9818301/187/2012/Koh zo dňa 11.11.2012.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť, a zaviazať žalobcu znášaním vlastných trov

konania.Uviedol,žežalobcavžalobenepredložilnovéskutočnosti,ktorébypreukázalinároknaodpočet
dane inak ako bolo zistené v daňovom konaní daňovou kontrolou čím niet ani dôvod preskúmavané
rozhodnutie zrušiť.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok
stanovených v § 250f ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa so

žalobou žalobcu, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného,
ako aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

K námietkam žalobcu uvedených v žalobe, ktoré sú v podstate totožné s jeho námietkami, ktoré uviedol
v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane súd uvádza toto: „Sporné v tomto prípade bolo neuznanéodpočítanie dane z dodávateľských faktúr v sume 57.236,36 eur vystavených fyzickou osobou V. M. -
M., Malá Tŕňa 125, 076 82 Malá Tŕňa, IČO: 35479345, IČ DPH: SKI020694576 (ďalej len „V. M. - M." ):

- faktúra č. 300910/V1, interné číslo faktúry FP44, s dátumom dodania 30.09.2010 za dodanie tovaru

(seno 2 200 q, slama 1 200 q, šrot obilný 2 400 q, kukurica v strukovom stave 325 500 ks) vo výške
základu dane 140 742,00 eur a 19% DPH v sume 26 740,98 eur,

- faktúra č. 150910/V5, interné číslo faktúry FP45 s dátumom dodania 15.09.2010 za dodanie tovaru -
kukurica v strukovom stave o množstve 195 800 ks vo výške základu dane 46 992,00 eur a 19% DPH
v sume 8 928,48 eur,

- faktúra č. 150910/V2, interné číslo faktúry FP46, s dátumom dodania 15.09.2010 za dodanie tovaru

(seno 2 200 q, slama 1 150 q, šrot obilný 2 650 q, kukurica v strukovom stave 198 650 ks) vo výške
základu dane 113 510,00 eur a 19% DPH v sume 21 566,90 eur.

Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie
tovaru v tuzemsku tak, ako sú deklarované na vyššie uvedených faktúrach, nepreukázal tým splnenie
zákonných podmienok na odpočítanie dane podľa ust. v § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004

z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v nadväznosti na ustanovenie § 19
ods. 1 citovaného zákona, a preto správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane uvedenej na
dodávateľských faktúrach vystavených dodávateľom V. M. - M. v celkovej sume 57 236,36 eur.

Žalobca tvrdí, že v rámci výkonu kontroly bol opätovne vyzývaný správcom dane na predloženie
dokladovapodanievysvetleníatovčase,kedysaužvtedajšíštatutárnyzástupcaspoločnostinachádzal

vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne spojených s V. M. boli zaistené
orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré mu do dnešného dňa neboli vrátené a boli zaistené hromadne
bez spísania protokolu. Nemožnosť splniť výzvy daňového orgánu bola spôsobená aj tým, že bývalý
štatutárny orgán spoločnosti V. M., splnomocnil na zastupovanie Advokátsku kanceláriu Kolesár a
partneri, s.r.o. zastúpenú Q.. Q. K., E.. a napriek tomu, že zastupovanie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou

štatutárneho zástupcu splnomocnenca, advokátskou kanceláriou mu neboli vydané podklady a nemá
vedomosť aké úkony boli zo strany splnomocnenca vykonané vo veci zaistených dokladov. Pokiaľ si
správca dane vyhotovil kópie niektorých dokladov nahliadnutím do spisu v trestnej veci obv. p. V. M.
vednej na ÚBOK v Košiciach, žalobca v tejto súvislosti poukazuje na § 58 zákona č 301/2005 Zb.
(Trestnýporiadok)vzneníneskoršíchpredpisov,vzmyslektoréhookaždomúkonetrestnéhokonaniasa

spíše pri úkone alebo bezprostredne po ňom, zápisnica, ktorá musí obsahovať predpísané náležitosti. V
čase, kedy boli doklady daňového subjektu zaistené, už vtedajší konateľ daňového subjektu bol zaistený
orgánmi činnými v trestnom konaní a žiadnu zápisnicu o úkone podpísať nemohol. Pri zaistení dokladov
bola prítomná P. R., ktorá spracovávala účtovníctvo, ale podľa jej udania nebola odovzdaná jej ani inej
oprávnenej osobe pri úkone ani bezprostredne po ňom žiadna zápisnica o predmetnom úkone, ktorá

by obsahovala opis zaistených dokladov. Súčasná konateľka spoločnosti F. A. sa domáhala od ÚBOK-u
kópie zápisnice, z ktorej by bolo zrejmé, aké doklady daňovému subjektu boli odňaté, ale ÚBOK jej zaslal
odpoveď, že nakoľko nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi
daňového subjektu V.Á. M., nemá nárok na vyhotovenie kópie vyšetrovacieho spisu.

Kontrola oprávnenosti nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2010 bola začatá

dňa 21.12.2010, na základe Upovedomenia o vykonaní kontroly č. 1/332/122116/ 2010/Legí zo dňa
29.11.2010. V uvedenom upovedomení, ktoré žalobca prevzal dňa 06.12.2010 bol žalobca vyzvaný na
predloženie dokladov potrebných k výkonu daňovej kontroly (evidencie DPH, hlavná kniha, účet 343,
dodávateľské a odberateľské faktúry, pokladničné doklady, bankové výpisy, interné doklady, skladová
evidencia, inventárne karty 9 majetku, ostatné účtovné doklady a zmluvy týkajúce sa kontrolovaného

zdaňovacieho obdobia,...), ktoré mal predložiť do 8 dní odo dňa začatia daňovej kontroly. Žalobca v
priebehu výkonu daňovej kontroly predložil doklady v rozsahu ako je uvedené v protokole z kontroly č.
1/332/122472/201 l/Piku zo dňa 24.11.2011.

K námietke v súvislosti s opätovným vyzývaním daňového subjektu správcom dane na predloženie
dokladov ku kontrole súd uvádza, že správca dane disponoval účtovnými a daňovými dokladmi,ktoré sám žalobca predložil k výkonu daňovej kontroly. V rámci vykonanej kontroly správca dane ale
spochybnil reálne uskutočnenie dodávok tovaru, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane a žalobcom
predložené doklady neboli spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných

obchodných transakcií v prípade personálne prepojených daňových subjektov. Preto bol žalobca
opätovne vyzvaný k predloženiu ďalších dôkazov a vysvetlení, ktoré by preukázali reálne dodanie
preverovaných fakturovaných tovarov. Žalobca na opätovné výzvy všetky požadované doklady k výkonu
kontroly v určených lehotách a ani po nich nepredložil. Preto neobstojí námietka žalobcu, že správca
dane vyžadoval od neho doklady v čase, kedy bol vtedajší konateľ V. M. vo väzbe (ten bol vo

väzbe odo dňa 01.03.2011) ako i uvádzané problémy v komunikácii žalobcu s jeho splnomocnencom
- advokátskou kanceláriou Kolesár a partneri, s.r.o. (zastupovanie zaniklo dňa 31.05.2011). Podľa
Zápisnice č. 738/320/15306/2011/Kaš zo dňa 14.06.2011 p. V. M. dňa 01.06.2011 udelil generálnu plnú
moc F. A. a R. M., ktoré sa následne odo dňa 07.09.2011 stali konateľkami žalobcu, a preto mohli v
priebehu daňovej kontroly podávať vysvetlenia k zdaniteľným obchodom a spolupracovať so správcom
dane, napriek tomu na výzvy, ktoré boli daňovým subjektom prevzaté, nereagovali. Dňa 09.11.2011 F.

A., ako konateľka žalobcu splnomocnila Q.. V. X. na všetky právne úkony pred daňovými orgánmi, a to
v rozsahu práv a povinností podľa § 9 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Z uvedeného vyplýva, že za žalobcu mal kto konať, a to aj v čase, keď bol V. M. vo vyšetrovacej väzbe,
preto požiadavky správcu dane na splnenie si povinností daňového subjektu v daňovej kontrole boli
oprávnené a žalobcom splniteľné.

Žalobca tvrdí, že pri zaistení dokladov bola prítomná P. R., ktorá spracovávala účtovníctvo, ale podľa
jej udania nebola odovzdaná jej ani inej oprávnenej osobe žiadna zápisnica so súpisom dokladov
zaistených OČTK a že súčasná konateľka spoločnosti F. A. sa domáhala od UBOK-u kópie zápisnice,
ale neúspešne. K tejto námietke súd uvádza, že podľa odpovede Prezídia policajného zboru zo
dňa 19.01.2012 (príloha č. 8), bolo konateľke F. A. oznámené kto za daňový subjekt odovzdával

zaistené doklady a podpísal preberacie protokoly a okrem toho bola informovaná, že ako konateľka
spoločnosti má možnosť nahliadnuť do zaistených vecí a vyhotoviť si fotokópie dokladov. Preto aktuálne
konateľky žalobcu na jednej strane mali možnosť nahliadnuť do zadržaných dokladov a na druhej
strane ani v žalobe namietané skutočnosti nebránili tomu, aby predložili správcovi dane požadované
doklady a dôkazy, ktoré mal mať žalobca k dispozícii, keďže potom oni mali preukázať nárok na ním

uplatnené odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie september 2010. Vlastný výkon kontroly prebiehal
od 21.12.2010 a získavanie dokladov bolo vykonávané aj v období pred uväznením konateľa daňového
subjektu a pred ich zaistením orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto aj s ohľadom na uplatnené
odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie september 2010, bol daňový subjekt povinný predložiť v
prípade kontroly všetky doklady a poskytovať všetky informácie v súvislosti s uplatneným odpočtom

dane ešte počas obdobia, kedy nebol konateľ daňového subjektu vo väzbe. Žalobca nielen v odvolaní,
ale ani v žalobe nepredložil žiadne dôkazy o uskutočnení sporných plnení a neuviedol také dôvody, ktoré
by preukázali skutkový stav inak, ako bol zistený správcom dane. Ako v odvolaní tak aj v žalobe uvádza
len dôvody, pre ktoré nemohol požadované doklady predložiť.

Žalobca cituje § 2 ods. 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov s poukázaním

na zásadu proporcionality, z ktorej vyplýva povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť
uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Tvrdí, že v danom prípade ho správca dane
neprimerane zaťažil a dostal ho do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovému orgánu, čo
odôvodňuje faktom, že 30.03.2010 bolo p. V. M. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v
12 sním personálne prepojených spoločnostiach, ako aj skutočnosť, že v septembri 2009 sa u subjektov

personálne prepojených s p. V. M. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie sa otvárali.

Cieľom a účelom sledovaným daňovými orgánmi pri výkone daňovej kontroly, ako to vyplýva z obsahu
predložených administratívnych spisov bolo preverenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu uplatneného žalobcom (ako aj iných spoločností prepojených osobou V. M.), k čomu bolo
potrebné čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu. Nesporným faktom je, že V. M. bol konateľom a

spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia
dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody a ako sám hovoril, bol osoba nezastupiteľná, sámvykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami
týchtospoločností,kuvšetkýmpreverovanýmskutočnostiammoholibaonpodaťvyjadreniaapredkladať
dôkazné prostriedky ku kontrole. Preto musel tiež strpieť, že daňové orgány mali zákonom stanovené

právo, alebo priam povinnosť, vykonať daňovú kontrolu, najmä za účelom preverenia nadmerných
odpočtov uplatňovaných u väčšiny spoločností. Organizačné zabezpečenie spoločností bolo plne v
kompetencii V. M., bolo na ňom, ako v kontrolovaných spoločnostiach dodrží lehoty stanovené zákonom
a uložené správcom dane a akým spôsobom zabezpečí uplatňovanie svojich práv na súčinnosť. Väčšina
spoločností prepojených cez osobu V. M. nemala zamestnancov, ani splnomocneného zástupcu,

bolo preto málo pravdepodobné bezproblémové zvládnutie riadenia takého množstva spoločností so
širokým rozsahom podnikateľských aktivít jednou osobou a bolo nereálne, aby riadila toľko spoločností
jedna osoba, a to nielen z hľadiska výkonu daňovej kontroly, ale aj z hľadiska reálneho vykonávania
ekonomickej činnosti. Tento stav nevytvorili daňové orgány, ako tvrdí žalobca, ale on sám tým, že zvolil
takúto formu podnikania (cez množstvo spoločností prepojených jednou osobou), úmyselne vytvoril stav,
priktoromzneprehľadniltokytovarov,služieb,financií,faktúr,dokladov.Nutnosťsúbežnéhovykonávania

daňových kontrol, ústnych pojednávaní a miestnych zisťovaní u daňových subjektov personálne a
ekonomicky prepojených osobou V.P. M. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených
obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých
bol V. M. konateľom, resp. spoločníkom. Preto takýto postup nebol v rozpore so zásadou proporcionality
a súd námietku o nezákonnosti postupu daňového orgánu z dôvodu, že konateľ bol nadmerne zaťažený

súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami v daňových subjektoch personálne prepojených osobou
konateľa, považuje za neopodstatnenú. Z predloženého spisového materiálu nevyplýva, že kontrolná
skupina v predmetnej daňovej kontrole zaťažovala žalobcu viac, ako bolo nevyhnutné pre správny výkon
daňovej kontroly. Boli vyžadované len úkony a doklady potrebné na správne zistenie skutkového stavu,
ktorémalmaťdaňovýsubjektkdispozícii,aležalobcanazasielanévýzvynereagoval.Napokonajvčase,

keď bol V. M., ako konateľ kontrolovaného daňového subjektu vo vyšetrovacej väzbe, mal za daňový
subjekt kto konať (sám splnomocnil advokátsku kanceláriu a potom F. A. a R. M.), preto požiadavky
správcu dane na splnenie si povinností daňového subjektu v daňovej kontrole boli oprávnené a daňovým
subjektom splniteľné.

K námietkam žalobcu, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na podklade ktorého postavil správca dane

svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp, konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými
došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, a že jeho aktivity ako i ďalších spoločností nemožno označiť
za fiktívne, lebo ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Vzťahy medzi podnikateľmi
sú upravené ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý spočíva na. princípe zmluvnej voľnosti a
zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv ako sú uvedené v Obchodnom zákonníku. Obchodný

zákonník spočíva na princípe neformálnosti zmlúv,, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo konkludentne.

V súvislosti s týmito námietkami súd poukazuje na to, že z predloženého spisového materiálu
je nesporné, že správca dane ako dôvod neuznania odpočítania dane neuviedol personálne
prepojenie spoločností, medzi ktorými údajne došlo k reálnym obchodným transakciám, ale z dôvodu
nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení. Faktom ale je, že V. M. bol spoločníkom a konateľom

niekoľkých desiatok obchodných spoločnosti, ktoré medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty
deklarovali uskutočňovanie zdaniteľných obchodov. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských
zmlúv (písomných i ústnych) medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou V. M. vystupoval
V. M. ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa. Platby za tovar boli uskutočňované
vždy v hotovosti. K zmene vlastníka dochádzalo len v rámci spoločností prepojených osobou V. M..

V.Š. M. podnikal ako fyzická osoba V. M. - M. a konal za ďalšie obchodné spoločnosti (žalobca) a
vykonávalvtýchtospoločnostiachajvšetkyčinnostisúvisiacesobchodno-ekonomickýmiaorganizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností a podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných
spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a
predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Daňové orgány neupierajú žalobcovi možnosť vykonávať

podnikateľskú činnosť takouto formou, ale aj pri takejto forme podnikania je nevyhnutné zabezpečiť, aby
každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, a ako taká má svoje práva aj povinnosti
(aj keď personálne prepojená jednou osobou), si tieto povinnosti plnila.Správca dane postupoval v daňovej kontrole v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona SNR č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, tým, že postupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom
a pri vyžadovaní plnenia jeho povinností použil len také prostriedky, ktoré ho najmenej zaťažovali

a umožnili pritom správne vyrubiť daň. Správca dane primerane vyžadoval od žalobcu dokazovať
len tie skutočnosti, ktoré súviseli so zdaniteľnými obchodmi prijatými ním, pričom mu bol poskytnutý
dostatočný časový priestor na preukázanie svojich nárokov. Preukazovanie skutočností, ako napr.
preprava tovaru, označenie osôb, ktoré vykonali prepravu a manipuláciu s tovarom, miesto uskladnenia
tovaru, inventarizácia zásob, zoznam zamestnancov, evidencia hmotného a nehmotného majetku,

evidencia zvierat ako zásob, uvedenie miesta kde sú zvieratá chované, čím sú kŕmené, sú základnými
znakmi preukázania reálnosti nielen obchodovania s tovarom, ale i reálnosti vykonávania ekonomickej
činnosti, preto správca dane pri daňovej kontrole nemal na žalobcu neprimerané požiadavky.

Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre
vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno)
rozdeľuje zákon SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov medzi správcu dane a daňový

subjekt. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
sú stanovené v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH") a súčasne určujú, čím tento nárok treba doložiť a preukázať. Preto platiteľ dane z
pridanej hodnoty je povinný postupovať pri odpočítaní dane v zmysle ustanovení zákona o DPH, ktoré
určujú kedy vzniká právo na odpočítanie dane, za akých podmienok je možné daň odpočítať, kedy je

možné uplatniť právo na odpočítanie dane a v ktorom zdaňovacom období. Keďže zákon o DPH určil
pre dokazovanie prísnejšie podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného
postupu dopadajú na neho.

V zmysle ustanovenia § 29 ods. 1 a 2 zákona SNR č; 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie a dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňového subjektu. To znamená, že správca dane vedie dokazovanie, ale dôkazné bremeno znáša
daňový subjekt, pretože v zmysle § 29 ods. 8 citovaného zákona daňový subjekt je ten, kto preukazuje
skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom. Rovnako daňovému subjektu táto povinnosť vyplýva z § 15 ods. 6 písm.
e) citovaného zákona. Z uvedeného vyplýva, že v daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je
na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho
uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí

zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci.

Podľa ustanovení zákona o DPH právo na uplatnenie odpočítania dane vzniká platiteľovi až po
preukázaní splnenia všetkých zákonných podmienok. Základnou podmienkou pre vznik práva na
odpočítanie dane, je vznik daňovej povinnosti z titulu dodania tovaru, alebo služby ustanovenej
v § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Skutočný nákup tovaru od dodávateľa V. M. - M. žalobca

preukazoval iba účtovnými dokladmi - dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, pričom
všetky faktúry a pokladničné doklady vystavoval p. V. M.. Reálne nákupy tovarov však žalobca
nepreukázal žiadnymi dôkazmi, naopak, kontrolná skupina rozsiahlym preverovaním zabezpečila
dostatokdôkazovpreukazujúcich,žežalobcomdeklarovanýdodávateľtovaruV.M.-M.nemalvytvorené
technické, materiálne, finančné a ani personálne podmienky na vykonávanie poľnohospodárskej výroby

a pestovanie plodín, opak nepreukázal, nevysvetlil, nezdokladoval, t. j. bolo jednoznačne preukázané
že nedošlo k pestovaniu a produkcii krmív (seno, slama, kukurica), nedošlo k spracovaniu siláže a
šrotu a k ich následnému predaju pre žalobcu. Žalobca pri deklarovanom nakúpe sena, slamy, siláže,
šrote, kukurice v strukovom stave od V. M. - M. nepreukázal reálne uskutočnenie ich dodania a vzniku
práva nakladať s tovarom ako vlastník, nepreukázal ich existenciu, miesto skladovania a ich využitie na

podnikateľské účely. Preverovaním správcu dane bolo zistené, že žalobca nemá vytvorené personálne,
technické, materiálne podmienky na výkon chovu hospodárskych zvierat, žalobca fakturačne vykazuje
vysoko nadhodnotené mesačné nákupy a spotrebu krmív od personálne prepojenej osoby, uvádzal
nepravdivé informácie o chove, o mieste chovu a o počte chovaných hospodárskych zvierat a neumožnilkontrolnej skupine overiť skutkový stav. V rámci súčinnosti tretích osôb bolo zistené, že žalobca si
neplní povinnosti, ktoré vyplývajú z príslušnej legislatívy a vzťahujú sa k chovateľom dobytka. Na
základe všetkých vyššie uvedených zistení kontrolná skupina prijala záver, že žalobca nepreukázal

nielen nadobudnutie tovaru fakturovaného dodávateľskými faktúrami Č.300910/V1, č. 150910/V5, č.
150910/V2vystavenýmiV.M.-M.,alenepreukázalanipoužitietohtotovarunadodávkytovarovaslužieb
ako platiteľ (nepreukázal, že registrované hospodárske zvieratá boli kŕmené krmivom nakúpeným od
V.P. M. - M., z ktorého si odvolávajúci sa uplatnil sporné odpočítanie dane v sume 57 236,36 eur).

Aplikáciou príslušných ustanovení zákona o DPH na zistený skutkový stav aj súd zato, že bolo

dostatočne preukazné deklarovanému dodávateľovi žalobcu - V. M. - M., že mu nevznikla z titulu dodania
tovaru daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona o DPH, pretože žalobca ako kupujúci,
nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník v zmysle ust. § 8 ods. 1 zákona o DPH, a preto
žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH v sume
57 236,36 eur z dodávateľských faktúr vystavených daňovým subjektom V. M. - M..

Žalobca tvrdí, že podnikateľské subjekty prepojené osobou V.P. M. v podstate fungovali vo forme blízkej

holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov (ekonomickú silu, kapacitné možnosti, významnejšie
postavenie na trhu) s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu (pružnosť). K uvedenému tvrdeniu
súd uvádza, že daňové subjekty, ktoré boli personálne prepojené prostredníctvom V. M. obchodovali
iba medzi sebou navzájom, konečný príjemca (spotrebiteľ) nebol zistený, naopak bolo zistené, že
obchodovaný tovar neustále zostával v obehu v rôznych schémach (pre jednotlivé obchodované

komodity) vo vnútri spoločností a tento tovar nebol umiestňovaný na trh, takže charakteristiky holdingu
pre tieto spoločnosti nemali význam. Aj v holdingu musia jednotlivé spoločnosti viesť samostatné
účtovníctvo, jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenané aj účtovne, účtovné
jednotky sú povinné zostavovať aj individuálnu účtovnú závierku. Ak tieto spoločnosti fungovali vo forme
blízkej holdingu, ako tvrdí žalobca, nemal by význam tok tovaru medzi jednotlivými spoločnosťami v

rámci jedného miesta (bez prepravy) a bez vstupu do obchodných transakcií ďalších osôb, spoločností
(bez personálneho prepojenia). Tvrdenie žalobcu o sústreďovaní režijných nákladov pre všetky daňové
subjekty do jednej, resp. niekoľkých spoločností sa daňovou kontrolou nepotvrdilo, pretože žalobca
neúčtoval o majetku ani o žiadnych režijných nákladoch, potrebných na výkon jeho podnikateľskej
činnosti a žiadne takéto náklady mu neboli ani od iných subjektov prefakturované.

Žalobca poukazom na rozsudok Súdneho dvora ES z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc",
tvrdí, že správca dane dospel k záveru, že hlavným cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej
výhody pre neho bez toho, aby tento mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam. Pripúšťa,
že pri rozsahu podnikateľskej činnosti vykonávanej spoločnosťami prepojenými V.Y. M., nie je vylúčená
možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako absencia niektorých dokladov alebo neuskutočnenie

niektorých úkonov, tieto pochybenia ale nemôžu viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli
uskutočnené.

Z rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc", na ktorý žalobca
poukazuje vyplýva, že uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby
zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných

obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom Spoločenstva (ide
najmä rozsudky z 11. októbra 1977, Cremer, 125/76, Zb. s. 1593, bod 21; z 3. marca 1993, General
Milk Products, C-8/92, Zb. s. 1-779, bod 21, a Emsland-Stärke, bod 51). Pokiaľ správca dane zistí, že
právo na odpočet bolo vykonané podvodným spôsobom, alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať
s retroaktívnym účinkom zaplatenie súm za každé takéto plnenie.

Súd k tomu uvádza, že nepochybne kontrolou bolo preukázané, že nastali skutkové okolnosti
zneužívajúceho konania, deklarované zdaniteľné obchody majú charakter umelých plnení, ktorých
hlavným cieľom bolo získanie daňovej výhody - čerpanie nadmerných odpočtov zo Štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane i zo spisového materiálu je preukazné,
že ťažiskovým dôkazom, na podklade ktorého správca dane vydal dodatočný platobný výmer nie je

totožnosť osoby ako konateľa resp. spoločníka v spoločnostiach deklarujúcich medzi sebou obchodné
transakcie. Nespornou skutočnosťou však je, že obchodné transakcie žalobcu prebiehali výlučne medzispoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou p. V. M.; tieto spoločnosti si navzájom fakturovali tovar,
resp. služby, uskutočňovali medzi sebou platby v hotovosti a všetky boli zastúpené osobou p. V. M..
Nákup a predaj tovaru sa uskutočňoval bez prepravy a bez akejkoľvek manipulácie; kombináciou

nákupu a predaja tovaru v jednom zdaňovacom období sa všetky spoločnosti v reťazci dostali do
nadmernýchodpočtov,pretožehodnotanákupuprevýšilahodnotupredaja.Žalobcareálneuskutočnenie
nákupov tovaru nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu jeho režijných nákladov
za dodávku elektrickej energie, vodné stočné, nákladov na výkon prác zamestnancami. Nemal
žiadnych vlastných zamestnancov, žiadny hmotný investičný majetok, vlastné, resp. prenajaté dopravné

prostriedky a financovanie deklarovaných obchodných transakcií prebiehalo vždy v hotovosti. Žalobca je
mesačným platiteľom dane z pridanej hodnoty od 01.11.2008 a vo svojich daňových priznaniach na dani
z pridanej hodnoty vykazoval len nadmerné odpočty (napr. za zdaňovacie obdobia roku 2008 nadmerné
odpočtyvcelkovejsume64362,28eura,zazdaňovacieobdobiaroku2009nadmernéodpočtyvcelkovej
sume 525 481,04 eura a za zdaňovacie obdobia január 2010 až december 2010 nadmerné odpočty v
celkovej sume 1 110 227,70 eura). Na základe objektívnych dôkazov, bolo správcom dane preukázané,

že v žalobcom deklarovaných obchodných transakciách, nešlo o reálnu ekonomickú činnosť, napriek
formálnemu dodržaniu podmienok pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane stanovených
v zákone o DPH. Formálne podmienky boli vytvorené na základe umelých podmienok, ktoré boli
uskutočnené pre získanie finančnej výhody, ktorou bolo uplatnenie nadmerných odpočtov v jednotlivých
zdaňovacích obdobiach. Za právne irelevantné považuje súd aj tvrdenie žalobcu, že daňový subjekt

od svojho založenia zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli
následné investované do zveľaďovania spoločnosti, pretože predloženými daňovými priznaniami na
dani z príjmov právnických osôb a účtovnými výkazmi za zdaňovacie obdobia rokov 2008, 2009 a 2010
žalobca deklaroval ako výsledok hospodárenia daňové i účtovné straty a vlastné imanie v záporných
hodnotách. Za zavádzajúce považuje i tvrdenie žalobcu, že v jeho prípade šlo len o účtovnú stratu

spôsobenú odpismi nadobudnutého majetku, pretože daňový subjekt za príslušné zdaňovacie obdobia
nevykazoval žiadny odpisovaný majetok.

K námietke žalobcu, že správca dane skonštatoval, že hlavným cieľom predmetného nadobudnutia
tovaru bolo získanie daňovej výhody pre daňový subjekt bez toho, aby daňový subjekt mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam, súd poukazuje na to, že žalobcovi boli doručené výzvy na

predloženiedôkazovapodanievysvetlení,alenapriektomu,žeichžalobcaprevzal,nepredložildôkazyk
svojím tvrdeniam a nepodal požadované vysvetlenia. Skutočnosť, že žalobca počas výkonu predmetnej
daňovej kontroly toto svoje právo dostatočne nevyužil, nemôže byť pripísané v neprospech výsledkov
získanýchsprávcomdanezdôvodu,žebolnasvojepovinnostiaprávazostranysprávcudanevyzývaný.

Žalobca namieta absenciu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v súlade s $ 30 ods. 1 a 3 a taktiež s

§ 48 ods. 6 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a považuje žalobou napadnuté
rozhodnutie za nedôvodné a tým aj za nepreskúmateľné.

K uvedenej námietke súd uvádza, že odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer i rozhodnutie
žalovaného obsahujú odôvodnenie, v ktorom sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutí,
použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo a na základe ktorých správca dane

pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu a určeniu vlastnej daňovej povinnosti, ako aj vyhodnotenie
zistených skutočností v daňovej kontrole a získaných dôkazov, preto dodatočný platobný výmer i
rozhodnutie žalovaného spĺňajú zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 30 ods. 1 a 3 a § 48
ods. 6 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a nemôžu byť posúdené ako
nepreskúmateľné.

Súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného v rozsahu podanej žaloby žalobcom dospel k záveru, že
rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, ako aj postup bol v súlade so zákonom č.
511/1992 Zb. a zák. č. 222/2004 Z.z., preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov
konania, lebo v konaní úspešný nebol.Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.