Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/159/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200959
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8011200959.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek
senátu JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcu BHJ, a.s., Masarykova
16, Prešov, IČO: 36 450 936, právne zastúpený JUDr. Ivom Babjakom, advokátom, Advokátska
kancelária so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov č.200/33, proti žalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky Banská Bystrica, Ul. Lazovná č. 63, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí a postupu žalovaného č. I/225/12667-101603/2011/990813-r zo dňa 04. októbra 2011, č.
I/225/12667-101600/2011/990813-r zo dňa 04. októbra 2011 na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. I/225/12667-101603/2011/990813-r zo dňa 04.októbra
2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov I. č. 724/230/21594/11/Pent zo dňa 13.apríla
2011, rozhodnutie žalovaného č. I/225/12667-101600/2011/990813-r zo dňa 04.októbra 2011 v spojení
s rozhodnutím Daňového úradu Prešov I. č. 724/230/21557/11/Pent zo dňa 13.apríla 2011 a v r a c i
a vec žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p..

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.239,04 EUR, ktoré je povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Ivo Babjakovi do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky vydaného dňa 04.10.2011 pod č. I/225/12667-101603/2011/990813-r,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov I. č. 724/230/21594/11/Pent z 13.04.2011,
ktorým žalobcovi BHJ, a.s., Masarykova č.16, Prešov, bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 2.887,24 EUR. Predmetná vec bola zapísaná pod sp.

zn.: 1S/159/2011.

Žalobou doručenou tým istým dňom, teda 22.12.2011 sa žalobca domáha preskúmania
ďalšieho rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 04.10.2011 vydaného pod č.
I/225/12667-101600/2011/990813-r, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov I.
zo dňa 13.04.2011 č. 724/230/21557/11/Pent., ktorým žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 4.261,07 EUR. Predmetná vec bola zapísaná
pod sp. zn.: 1S/160/2011.

Na pojednávaní dňa 24.04.2012 uznesením súd aplikujúc ustanovenie § 112 v spojení s ustanovením
§ 246c ods. 1 O.s.p. spojil veci vedené pod sp. zn.: 1S/159/2011 a 1S/160/2011 na spoločné konanie s
tým, že konanie bude vedené pod sp. zn.: 1S/159/2011.Žalobca navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s dodatočnými platobnými
výmermi Daňového úradu Prešov I. zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal
náhradu trov konania.

V žalobách namietal, že rozhodnutia DR neboli vydané v súlade so zákonom, boli založené na
nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom právnom posúdení veci. V konaní DR bola
zistená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a žalobca bol napadnutými
rozhodnutiami ukrátený na svojich právach. Žalobca v žalobách namietal, že podstatnou skutočnosťou
pre posúdenie v predmetných veciach je zistenie okamihu, kedy kupujúci (SONDEX, s.r.o.) nadobudol

právo nakladať s tovarom ako vlastník s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Žalobca uviedol, že v odvolaniach proti
prvostupňovým rozhodnutiam poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že
nie je rozhodujúce, kedy prechádza právne vlastníctvo tovaru, ale rozhodujúcim na účely vzniku daňovej
povinnosti je získanie ekonomického vlastníctva k veci. Zdôraznil, že z výpovedí a vyjadrení, ktoré v
priebehu riadnej ako aj opakovanej daňovej kontroly správcovi dane predložili p. G. a N., jednoznačne

vyplýva, že spoločnosť SONDEX, s.r.o., nadobudlo právo nakladať s tovarom ako vlastník ešte na
území Ukrajiny. Keďže nešlo o dodanie tovaru v tuzemsku podľa §2 ods. 1 písm. a/ Zákona o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, faktúru č. 20070008 zo dňa 10.10.2007 (vo vzťahu
k zdaňovaciemu obdobiu IV. štvrťrok 2007), faktúru č. 2007/0001/Z zo dňa 27.6.2007 (vo vzťahu k
zdaňovaciemu obdobiu II. štvrťrok 2007) vystavil žalobca svojmu odberateľovi bez dane z pridanej

hodnoty.

Žalobca vytýkal žalovanému, že s jeho odvolaním sa vyporiadal tak, že dôvodil výkladom Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev, ktoré sa týkajú uplatňovania dane z pridanej hodnoty pri reťazových
obchodoch, napr. rozsudkom v prípade C-245/04 EMAG, s ktorým názorom sa žalobca nestotožňuje,
lebo tento rozsudok nemožno na predmetné veci použiť, pretože základnou myšlienkou tohto rozsudku

je nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva pri reťazovom plnení. V predmetných veciach nejde o
nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva, teda krajín Európskej únie, kde by sa dali aplikovať príslušné
ustanovenia Smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, konkrétne uvedený
judikát, alebo ustanovenie § 11 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov.

Žalobca akcentoval, že preukázateľne ide o dovoz tovaru podľa § 12 Zákona o dani z pridanej
hodnoty spoločnosťou SONDEX, s.r.o., t.j. odberateľom žalobcu. Žalobca namietal, že prvostupňový
správny orgán porušil ustanovenie § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v
znení neskorších predpisov, lebo správca dane nevykonal právnu analýzu tých skutočností a okolností
obchodných vzťahov medzi ukrajinským dodávateľom žalobcu a žalobcom a následne medzi žalobcom

a jeho slovenským odberateľom spoločnosťou SONDEX, s.r.o., Prešov, ktoré sú podľa jeho názoru
pre správne posúdenie v daných prípadoch rozhodujúce. Poukázal na svoje dlhoročné obchodné
skúsenosti na území Ukrajiny s tým, že jeho strategickým zámerom bolo nakúpiť na území Ukrajiny
čierne energetické uhlie a ďalej ho aj na území Ukrajiny predať. V rámci tejto stratégie spoločnosť
SONDEX, s.r.o., Prešov, ktorá mala skúsenosti v oblasti obchodovania s uhlím ponúkla žalobcovi, že

od neho čierne energetické uhlie odkúpi ešte na území Ukrajiny. Odberateľ obchod podmienil tým,
že žalobca bude znášať náklady na dopravu od ukrajinského dodávateľa až po Ukrajinsko-Slovenskú
hranicu, pričom táto podmienka bola dôležitá z dôvodu, že cena uhlia bola dohodnutá ako cena na
Ukrajine s tým, že žalobcovi okrem nákladov na dopravu po Ukrajinsko-Slovenskú hranicu nemali
vzniknúť žiadne ďalšie náklady.

Argumentoval, že celý obchod sa realizoval tak, že žalobca, teda spoločnosť BHJ, a.s. nakúpila
čierne energetické uhlie od ukrajinského dodávateľa, ten zabezpečil jeho naloženie na železničné
vagóny a zároveň bolo spoločne zabezpečené colné prerokovanie na vývoz na ukrajinských colných
orgánoch a ako konečný odberateľ v príslušných ukrajinských colných dokumentoch, tzn. vývozné
jednotné colné doklady bola uvedená spoločnosť SONDEX, s.r.o., ktorá už v tom čase, t.j. v čase

colného prerokovávania na ukrajinských colných orgánoch bola fakticky vlastníkom uhlia naloženého
na vagónoch železničnej širokorozchodnej trate. Žalobca argumentoval, že ak by realizoval predaj uhliamimo Ukrajiny, v žiadnom prípade by v ukrajinských colných dokumentoch nemohol okrem žalobcu ako
odberateľa uviesť inú obchodnú spoločnosť. V žalobe citoval ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a/ Zákona
o DPH s poukazom na to, že správca dane nesprávne vykladá výpoveď svedka Ing. I. N., bývalého

konateľa spoločnosti SONDEX, s.r.o., ktorý na otázku správcu dane, kde spoločnosť SONDEX, s.r.o.,
prevzala tovar, uvádzal, že spoločnosť SONDEX, s.r.o. prevzala tovar na území SR v Maťovciach. Záver
správcu dane vyvodený z uvedenej výpovede, že ak odberateľ žalobcu prevzal tovar na území SR, týmto
prevzatím došlo aj k zmene vlastníckeho práva k prevzatému tovaru, pretože Zákon o DPH v znení
platnom v roku 2007 nikde neuvádzal, že dodaním tovaru je jeho fyzické prevzatie.

Zdôraznil, že ak z dokladov predložených pri daňovej kontrole nebolo možné jednoznačne ustáliť
miesto a čas dodania tovaru, mala byť na základe výsluchu zástupcov obchodného vzťahu BHJ, a.s. a
SONDEX, s.r.o. zásadná otázka, ktorá je podstatná pre vyriešenie predmetného problému, a to kedy a
kde došlo k zmene vlastníckeho práva k fakturovanému tovaru uvedenými faktúrami. V žalobe žalobca
citoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a to § 132 ods. 1 a § 133 ods. 1, ustanovenie § 409
ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorých je zrejmé, že upravujú zmenu vlastníckeho práva a bez ich

použitia nie je možné správne zistiť, kedy v konkrétnych prípadoch sa tak stalo. Poukázal na to, že ak v
kúpnych zmluvách nebolo výslovne uvedené, kedy dochádza k zmene vlastníckeho práva, bol správca
dane povinný vychádzať z dohodnutých dodacích podmienok. Tieto síce z pohľadu zmeny vlastníckeho
práva nie sú rozhodujúce, ale v spojení s ostatnými prostriedkami mohli správcovi dane ozrejmiť a
vysvetliť tie skutočnosti, ktoré považuje za podstatné. Z dodacích podmienok podľa názoru žalobcu je

zrejmé, že nie žalobca dodal tovar do colného pásma Užhorod - Maťovce, ale že zo strany žalobcu
bolo zabezpečené jeho naloženie na železničné vagóny širokorozchodnej trate na území Ukrajiny a
ukrajinskou železničnou spoločnosťou bol tento tovar prepravený na prekládkovú stanicu v Maťovciach.
Tovarbolnevyložený,colneprerokovanýnavývozzUkrajinyaleniecolneprerokovaný nadovoz.Tamsi
ho od prepravcu fyzicky prevzal kupujúci, t.j. SONDEX, s.r.o. a dodacie podmienky DAF teda v žiadnom

prípade neupravujú zmenu vlastníckeho práva k dodávanému tovaru ale určujú, ktorá zo zmluvných
strán znáša prepravné a riziká spojené s prepravou do dohodnutého miesta.

Žalobca akcentoval, že k obchodnému vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou SONDEX, s.r.o. s
poukazom na ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH došlo už na území Ukrajiny vzhľadom
na ukrajinskú vývoznú colnú deklaráciu, a ak by s takýmto záverom správca dane nesúhlasil, tak k

nadobudnutiu tovaru došlo najneskôr v okamihu prechodu tovaru cez geografickú štátnu hranicu, lebo
za prepravu od štátnej hranice až po železničnú prekládkovú stanicu Maťovce platil kupujúci a za tento
tovar znášal aj riziká.

Žalobca ďalej namietal, že prvostupňový správny orgán sa v predmetných veciach nevyporiadal s
ustanovením § 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a to v spojení s ustanovením § 69 ods. 8. Žalobca

uviedol, že predchádzajúci platobný výmer (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu IV. štvrťrok 2007) bol
daňovým riaditeľstvom zrušený podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a vec vrátená na ďalšie
konanie a správca dane bol povinný rešpektovať právny názor odvolacieho orgánu, podľa ktorého bola
opodstatnenou námietka žalobcu, že sa správca dane v danom prípade nevyporiadal s ustanovením §
13 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Zákona o DPH v znení platnom v roku 2007 v spojení s ustanovením § 69

ods. 8 citovaného zákona. Uviedol, že DR uložilo správcovi dane 1. zistiť, kde došlo k dodaniu tovaru v
rámci jednotlivých uzavretých obchodných vzťahov, 2. v rámci každého zmluvného vzťahu určiť miesto
dodania tovaru a skúmať postavenie zmluvných strán, 3. zistiť, kto v rámci ktorého zmluvného vzťahu
objednal prepravu tovaru, a kto znášal náklady na prepravu, 4. identifikovať miesto dodania tovaru, resp.
miesto, kde dochádza k zmene vlastníckeho práva.

Poukázal tiež na to, že sám odvolací orgán konštatoval, že správca dane nevykonal s kontrolovaným
daňovým subjektom ani jedno ústne pojednávanie, pri ktorom by ho oboznámil so svojimi zisteniami,
a aby daňový subjekt mal možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam. Poukázal tiež na to, že
vec bola vrátená na ďalšie, nie na nové konanie a s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 13 štvrtá
veta citovaného zákona a § 44 sa vec vracia do vyrubovacieho konania. Vyrubovacie konanie je

daňovým konaním, pretože sa v ňom rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Bez
toho, aby bolo ukončené pôvodné daňové konanie, správca dane otvoril opakovanú daňovú kontrolu, poukončeníktorejdňomnasledujúcimpoprerokovaníprotokoluzopakovanejdaňovejkontrolyzačalonové
vyrubovacie daňové konanie. Výsledkom nového vyrubovacieho konania boli napadnuté dodatočné
platobné výmery. Vzhľadom na uvedené podľa názoru žalobcu uvedený postup správcu dane, keď

tento rozhodol v tej istej veci, v novom konaní bez právoplatného skončenia pôvodného konania, nie
je zákonný. V tejto súvislosti poukázal na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. PL.ÚS 36/95. Postup daňových orgánov, keď po zrušení rozhodnutia bol podaný podnet na
opakovanú daňovú kontrolu bez toho, aby bolo v tej istej veci rozhodnutie v pôvodnom vyrubovacom
konaní a DR SR pod č. I/550/126197/2010 zo dňa 13.12.2010 vydalo informáciu z pracovného stretnutia

zástupcov odboru metodiky daní so zástupcami odboru daňového konania Daňového riaditeľstva
Banská Bystrica, v ktorej okrem iného bol prijatý záver, že po zrušení rozhodnutia sa správca dane vráti
do vyrubovacieho konania, v rámci ktorého vykoná potrebné dôkazy a v zmysle rozhodnutia odvolacieho
orgánu, resp. súdu, ktoré budú spísané v zápisnici alebo v úradnom zázname. Po ich vyhodnotení vydá
správca dane rozhodnutie podľa § 44 ods. 6 Zákona o správe daní, v ktorom vyčísli rozdiel dane oproti
podanému daňovému priznaniu, pričom budú vychádzať nielen z pôvodného protokolu ale aj z týchto

novovykonaných dôkazov. Z uvedeného vyplýva, že daňový úrad nedostane už podnet na vykonanie
opakovanej daňovej kontroly a všetky ďalšie potrebné dôkazy budú vykonané vo vyrubovacom konaní,
avšak dôkazy musí vykonať zamestnanec, ktorý bol poverený vykonaním daňovej kontroly.

Preto podľa názoru žalobcu podklady pre vydanie dodatočného platobného výmeru uvedené v protokole
a k dodatku č. 1 k protokolu nemôžu byť právne podstatné pre vydanie zákonného rozhodnutia, a teda

aj postup prvostupňového správneho orgánu pred vydaním dodatočných platobných výmerov nemožno
považovať za zákonný. Poukázal na to, že okrem vyššie uvedených vád konania správny orgán prvého
stupňa nerešpektoval právny názor odvolacieho orgánu a ani v priebehu opakovanej daňovej kontroly
sa nevyporiadal s ustanovením § 13 písm. a/, ods. 2 Zákona o DPH v spojení s ustanovením § 69 ods. 8.
Podľa názoru žalobcu ani DR sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberá ustanovením § 13 ods. 2 Zákona

o DPH, ktorý je výnimkou z podmienok uvedených v ods. 1 písm. a/. Túto skutočnosť zdôrazňuje z toho
dôvodu, že práve ustanovenie § 13 ods. 2 Zákona o DPH stanovuje miesto dodania tovaru pri dovoze,
čo sa vzťahuje na konkrétne veci.

Aplikácia ustanovenia § 69 ods. 8 je rozhodujúca pre posúdenie, že dovozcom podľa vyššie uvedených
zákonných ustanovení bola spoločnosť SONDEX, s.r.o. a nie žalobca. Nerešpektovanie právneho

názoru odvolacieho orgánu žalobca popísal tak, že správca dane pri popisovaní dodávateľsko-
odberateľských vzťahov neskúmal prechod vlastníckeho práva k dodanému tovaru ale skúmal, kde
jednotliví odberatelia mohli nakladať s predmetným tovarom ako vlastníci. Preto správca dane vyzval
železničnú spoločnosť CARGO SLOVAKIA, s.r.o. na podanie informácie, či je možné, aby tovar
prepravovaný po železnici fyzicky prevzal prvý odberateľ, teda žalobca od Ukrajinca v Užhorode, t.j.

na ukrajinskej strane hranice alebo k fyzickému prevzatiu tovaru mohlo dôjsť až v prekládkovej stanici
Maťovce.

Žalobca vytýka daňovým orgánom, že DR zdôvodnilo rozhodnutie judikátom Európskeho súdneho
dvora, ktoré však rieši nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva pri reťazovom plnení, pričom v
predmetných veciach ide o dovoz tovaru. Žalobca uviedol, že aplikácia ustanovení § 19 ods. 1 pri dodaní

tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo
dňa 8.2.1990 C-320/88 Shypping and Forwarding Enterprice Safe, v ktorom súd konštatoval, že termín
dodania tovaru sa nevzťahuje na prevod vlastníckeho práva tak, ako ho upravuje národná legislatíva
členského štátu ale zahrňuje akýkoľvek prevod majetku jednou osobou, ktorá oprávňuje druhú osobu
skutočne disponovať s týmto majetkom, ako keby bola jeho vlastník, a to aj keď k prevodu právneho

vlastníctva nedošlo.

Žalobca uviedol, že pri opakovanej daňovej kontrole správca dane predvolal na výsluch svedka Ing. I. N.,
bývalého konateľa spoločnosti SONDEX, s.r.o., a boli mu položené dve otázky, ktoré v žiadnom prípade
neriešili problém okamihu, kedy spoločnosť SONDEX, s.r.o. nadobudla právo nakladať s tovarom
ako vlastník. Otázky zneli v tom zmysle, na ktorej strane Ukrajinsko-Slovenskej hranice spoločnosť

SONDEX, s.r.o., tovar prevzala a druhá otázka, kto v rámci tohto zmluvného vzťahu objednal prepravu
tovaru a kto znášal náklady na prepravu. Správca dane teda neriešil základnú otázku, kedy spoločnosťSONDEX, s.r.o. nadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, preto podľa názoru žalobcu nebol
dostatočne zistený skutkový stav veci.

Žalobca za vadu konania považuje aj absenciu účasti žalobcu v daňovom konaní vzhľadom na

ustanovenie § 15 ods. 13 štvrtá veta zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho bolo žalobcovi odňaté
právo uvedené v § 2 ods. 1, 2, v § 29 ods. 8, pričom DR sa s odvolacou námietkou vyporiadalo tak, že
nálezÚSSRsp.zn.:238/06zodňa16.12.2008jenadanévecineaplikovateľný.Vtejtosúvislostižalobca
namietal, že aplikácia vyššie uvedených ustanovení je dôležitá z toho dôvodu, že je tým daná možnosť
ich použitia v daňovom konaní a to nielen pri daňovej kontrole. Jeho právo vyplýva aj z ustanovenia §

48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Dôvodil, že
daňové konanie je neverejným konaním a uvedený článok Ústavy SR dáva právo daňovým subjektom,
aby sa vo veciach, kedy sa rozhoduje o ich právach a povinnostiach, t.j. v daňovom konaní a nielen pri
daňovej kontrole, rozhodovalo za ich prítomnosti a aby im bola dávaná možnosť sa vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že po dni nasledujúcom po prerokovaní protokolu, t.j.
keď začalo daňové konanie, mala byť žalobcovi daná možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti. Žalobca vytýkal aj DR, že napadnuté
rozhodnutia boli vydané bez jeho účasti a tak mu boli odňaté jeho procesné práva. V súvislosti s tým
poukázal na nález ÚS SR sp. zn.: I.ÚS 238/06 z 3.11.2006, podľa ktorého je povinnosťou všeobecných

súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne
nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Žalobca prezentuje názor, že
v konkrétnych prípadoch je ústavne konformný výklad taký, že zákon č. 511/1992 Zb. neobsahuje
jednoznačné znenie, ktoré by umožňovalo daňovým orgánom vydávať rozhodnutia bez prítomnosti
daňového subjektu a bez toho, aby mu bola daná možnosť vyjadriť sa v daňovom konaní k vykonávaným

dôkazom, je potrebné považovať za správny taký spôsob, ktorý bude v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR. Daňovými orgánmi bolo porušené aj ustanovenie § 15 ods. 5 písm.f/ zákona č. 511/1992 Zb., podľa
ktorého má daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, právo vyjadriť sa ku skutočnostiam
zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené
jeho vyjadrenia k nim, a že ide o opakované porušenie práv žalobcu, ktoré DR správcovi dane vytklo už

v rozhodnutí, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer po riadnej daňovej kontrole. Napriek tomu
správca dane svoje pochybenie nenapravil a tým mu odňal právo na úzku spoluprácu so správcom dane
podľa § 2 ods. 8 citovaného zákona.

Žalobca ďalej poukázal na to, že uvedené nedostatky sú dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí
a nezanedbateľná je aj skutočnosť vo vzťahu k zmyslu vykonanej daňovej kontroly, resp. jej výsledkov

a reálny dopad na štátny rozpočet. Uviedol, že ak by bol súhlasil so závermi správcu dane, bol by
svojmu odberateľovi spoločnosti SONDEX, s.r.o. vystavil daňový ťarchopis na vyrubenú daň z pridanej
hodnoty. Spoločnosť SONDEX, s.r.o. by si uplatnila právo na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 Zákona
o DPH v znení neskorších predpisov. Žalobca by mal daňovú povinnosť a odberateľ by mal právo na
odpočítanie dane a reálny dopad na štátny rozpočet by bol neutrálny. Obdobnú vec, keď daňový subjekt

porušil svoje účtovné povinnosti, bol rozhodovaný aj Najvyšším súdom SR vo veci sp. zn.: 2Sžf 16/2010,
ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora v spojených
veciach C-95/07 a C-96/07 Ecortrade Spa, kde v bode 71 sa ESD dotkol aj otázky zmyslu daňovej
kontroly, keď upozornil na to, že napriek tomu, že došlo k porušeniu účtovných povinností, toto nemôže
byť považované za nebezpečenstvo strát daňových príjmov a to vzhľadom na to, že vo svojej podstate

nedochádza k daňovému úniku. Uviedol, že NS SR konštatoval, že bez toho, aby sa skúmal reálny
dopad žalobcovho pochybenia na štátny rozpočet, prípadne ohrozenie konkrétneho verejného záujmu,
ako aj na dôvody, pre ktoré tak žalobca urobil, nie je takýto postup žalovaného v súlade so základnými
zásadami, zmyslom a účelom daňového konania.

Žalovaný vo vyjadreniach k žalobám navrhol tieto ako nedôvodné zamietnuť. Vo vzťahu k námietkam

nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu finančné riaditeľstvo
uviedlo, že žalobca namieta spôsob, akým správca dane zisťoval, kde došlo k dodaniu tovaru s dôrazomna moment vlastníckych vzťahov a tým aj k vzniku daňovej povinnosti. V žalobe žalobca poukazuje
iba na nízke právne vedomie správcu dane, dôvodmi odvolania z roku 2009, avšak v odvolaniach, o
ktorýchrozhodovalvovzťahuknapadnutýchdodatočnýmplatobnýmvýmerom,namietaibazlepoloženú

otázku svedkovi Ing. N. vo vzťahu k momentu zmeny vlastníckeho práva pri dodaní tovaru od žalobcu
spoločnosti SONDEX, s.r.o.. Dôležitosť zodpovedania tejto otázky podporuje opäť iba citácia z rozsudku
ESD C-320/88 a námietky podľa FR v žalobe nie sú žiadnym spôsobom konkretizované, lebo žalobca
neuviedol, prečo mal správca dane a daňové riaditeľstvo nesprávne určiť miesto dodania tovaru, a z
akého dôvodu je nesprávne určený moment vzniku daňovej povinnosti. Podľa názoru FR správca dane

dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, ktorý nie je sporný, správne tento stav bol posúdený
na základe konkrétnych právnych dôvodov, ktoré boli uvedené v dodatočných platobných výmeroch
a daňové riaditeľstvo sa so závermi správcu dane o mieste dodania tovaru a tým aj vzniku daňovej
povinnosti stotožnilo a správnosť záverov bola odôvodnená. Miesto dodania tovaru bolo určené podľa
§ 13 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH v tuzemsku, kde aj vznikla daňová povinnosť. Aké bolo postavenie
jednotlivých zmluvných strán, kto objednal prepravu tovaru, kto prepravoval tovar, akým spôsobom a kto

hradil náklady za prepravu, a teda prečo mal žalobca dodanie tovaru spoločnosti SONDEX, s.r.o. zdaniť.
Z tohto odôvodnenia vyplýva, prečo právne posúdenie žalobcom podľa § 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 v
spojení s § 69 ods. 8 Zákona o DPH na základe nesporne zisteného skutkového stavu nie je správne.

V predmetnej veci za účelom určenia miesta dodania tovaru v prípadoch, keď ide o tzv. reťazový obchod,
lebo v predmetných veciach obchod má nesporne charakter reťazového obchodu ako takého, DR

podporne uviedlo aj závery z rozsudku ESD v prípade C-245/04 Emat a bolo v odôvodnení vysvetlené,
že pre správne určenie miesta dodania tovaru v týchto prípadoch je dôležitá identifikácia pohyblivej a
nepohyblivej dodávky tovaru. FR poukázalo na to, že na okolnosti predmetných vecí teda priamo nebol
aplikovaný tento rozsudok ESD, no aj týmto spôsobom bolo právne objasnené miesto dodania tovaru
za zistených skutkových okolností. FR dôvodilo, že aplikácia vyššie uvedeného rozsudku je v daných

prípadoch možná, pretože kontrolovaný obchod medzi žalobcom a spoločnosťou SONDEX, s.r.o. sa
priamo a osobne dotýka subjektov členského štátu, teda Slovenskej republiky, a preto nie je možné
vylúčiťaplikáciukomunitárnehoprávazdôvodov,ktoréuviedolžalobca.Sámžalobcavdaňovomkonaní,
ako aj v konaní súdnom, sa odvoláva na rôzne judikáty ESD a argumentuje ich závermi pre tieto prípady.

Vo vzťahu k procesným vadám FR uviedlo, že vzhľadom na charakter a obsah vyrubovacieho konania

podľa právnej úpravy poukazuje na to, že vzhľadom na zabezpečenie všetkých práv a povinnosti
daňovéhosubjektuvovzťahuksplneniujehodôkaznejpovinnostivzáujmezisteniaaprevereniazákladu
dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti,
čo vyplýva z ustanovenia § 15 zákona č. 511/1992 Zb. v priebehu výkonu kontroly a z § 29 ods. 8 tohto
právneho predpisu, teda v priebehu daňového konania, ak bol správcom dane na to vyzvaný na jednej

strane a v záujme zistenia a preverenia základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich pre správne
určeniedanealebovznikdaňovejpovinnostipodľa§15citovanéhozákona,tedaúčelkontrolyzdôrazom
na obsah spisového materiálu s poukazom na § 44 zákona č. 511/1992 Zb. na druhej strane, žalovaný
zdôraznil, že zákonodarca priznal vyrubovaciemu konaniu špecificky prísne formálny charakter, ktorý
spočíva výlučne vo vydaní platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru podľa § 44 ods.

6 zákona č. 511/1992 Zb..

Naplnenie obsahu vyrubovacieho konania inými procesnými úkonmi správcu dane pri dodržaní zásady
legality, podľa ktorej daňové orgány môžu konať iba tak, ako im to zákon ukladá. Z uvedeného dôvodu
vo vyrubovacom konaní môžu daňové orgány vykonať iba tie úkony, ktoré určil zákon, t.j. vydať platobný
výmer a nie v rámci tohto konania vykonávať nové dôkazy alebo dokonca ich vyhodnocovať. Týmto

sa konanie pred daňovými orgánmi odlišuje od správneho konania podľa zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní, kde sa skutkový stav veci zisťuje priamo v správnom konaní a v tomto správnom
konaní zákonodarca neurčil účastníkovi konania splnenie dôkaznej povinnosti. V súvislosti s námietkami
vo vzťahu k výkladu pojmov nové konanie a ďalšie konanie, ako vád konania, žalovaný uviedol, že
zákon č. 511/1992 Zb. v § 48 ods. 5 uvádza okrem iného, že odvolací orgán vráti vec na ďalšie konanie

a rozhodnutie, pričom slovník slovenského jazyka pripisuje slovu ďalší tento význam: „Priestorovo
alebo časovo vzdialenejší alebo v poradí nasledujúci.“ Vo vzťahu k tomu významu slovného spojenia
však zákon č. 511/1992 Zb. nijako neidentifikoval obsah ďalšieho konania a neidentifikoval ho ani tým
smerom, ktorý uvádza žalobca, že to nevyhnutne musí byť vyrubovacie konanie. Ak žalobca tvrdí, žepôvodnévyrubovaciekonanieneboloprávoplatneukončené,stýmtonázoromsažalovanýnestotožňuje,
lebo bolo právoplatne ukončené rozhodnutím odvolacieho orgánu o zrušení rozhodnutí a vrátení veci
na ďalšie konanie a rozhodnutie.

FR uviedlo, že snahou žalobcu je vzniesť do daňového konania charakteristické črty a úkony správneho
konania podľa Správneho poriadku a to napriek tomu, že Zákon o správe a daní tieto procesné úkony
legislatívne neupravuje. Podľa názoru žalobcu jeho naliehavý záujem v priebehu vyrubovacieho konania
vyplývazpožiadavkyuplatňovaťsiprávanaprvostupňovomdaňovomorgáne,oktorémalbyťuvedeným
spôsobom ukrátený, s poukazom na § 2 ods. 1, 2 a 8, a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., lebo práve

v tejto fáze malo byť podľa žalobcu uskutočnené dokazovanie v rozsahu, mať možnosť dokladať ďalšie
dôkazy.

Žalovaný uviedol, že práva, ktorých sa žalobca domáha v procese neupravenom v zákone, teda byť
súčinný so správcom dane, predkladať dôkazy atď., mal možnosť uplatniť v priebehu výkonu daňovej
kontroly a to z dôvodu, že zákonodarca v § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. daňovému subjektu priamo
vymedzil priestor ale aj čas na uplatnenie svojich procesných práv, teda v priebehu výkonu kontroly,

najneskôr v lehote podľa ods. 10 a súčasne v tomto rozsahu a čase stanovil aj jeho povinnosti. FR
poukázalo na to, že aj samotný proces dokazovania podľa § 15 ods. 16 tohto zákona zákonodarca
umiestnil do výkonu kontroly. Dôvodil tým, že ak sa vychádza z uvedenej úpravy dokazovania podľa § 29
citovaného právneho predpisu, správca dane vykonáva dokazovanie v priebehu výkonu kontroly a v jej
priebehu si daňový subjekt plní aj svoju dôkaznú povinnosť a uplatňuje svoje práva podľa § 29 ods. 8, §

15 ods. 5 a 6, pričom ide o špecifické konanie pred správcom dane na rozdiel od iných správnych konaní
upravených Správnym poriadkom. Žalovaný poukázal na to, že nezanedbateľné sú aj zásady daňového
konania a to zásada oficiality a dispozičná zásada, ktorej miera uplatnenia má vplyv práve na charakter
tohto konania. Obsahom týchto zásad je zodpovedanie otázky, pri splnení akých podmienok je daňový
orgán alebo daňový subjekt oprávnený vykonať určitý procesný úkon, teda vymedzenie jeho možnosti

ovplyvňovať konanie alebo jeho predmet. Podľa týchto zásad je správca dane a daňový subjekt povinný,
resp. oprávnený urobiť procesný úkon iba vtedy, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho vykonanie.

S námietkou žalobcu o jeho osobnej účasti vo vyrubovacom konaní FR uviedlo, že táto požiadavka
nevyplýva zo zákona. Právo, ktoré mu priznal zákon v tejto fáze konania, je právo podať opravný
prostriedok, ktoré využil. Právo, ktorého sa žalobca dožaduje v žalobe, teda právo verejného

prerokovania veci, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,
je charakteristickým znakom Občianskeho súdneho konania, avšak konanie pred daňovými orgánmi
nemá takýto charakter. Vzhľadom na povinnosť uplatnenia zásady konania pred daňovými orgánmi,
t.j. zásady neverejnosti a zásady písomnosti, takéto práva zákonodarca žalobcovi nepriznal, a preto
akýkoľveknázorodvolávajúcehosaprotiplatobnýmvýmeromnasprávcomdanevykonanédokazovanie

sa stáva námietkou odvolania, s ktorou sa odvolací orgán má povinnosť vyporiadať, buď ju uzná ako
dôvodnú s možným vplyvom na výrok rozhodnutia alebo ju posúdi ako nedôvodnú. V súvislosti s
namietaným zmyslom vykonanej daňovej kontroly, ak reálny dopad na štátny rozpočet je neutrálny,
podľa prezentovaného názoru u žalobcu by daňová kontrola vzhľadom na uvádzanú filozofiu dane z
pridanej hodnoty by sa nemohla uskutočniť nikdy a účel daňovej kontroly je legislatívne vymedzený v

§ 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., na základe ktorého daňovou kontrolou sa zisťuje alebo upravuje
základdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčeniedanealebovznikdaňovejpovinnosti.
V prípade, ktorý uvádzal žalobca, s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn.: 2Sžf 16/2010 správca dane
vykonal kontrolu účtovníctva bez toho, aby zabezpečil samotný účel kontroly, čo na predmetné veci sa
nevzťahuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Prešov I. dodatočným
platobným výmerom zo dňa 13.4.2011 pod č. 724/230/21594/11/Petn podľa zákona č. 150/2001 Z.z. o
daňových orgánoch, a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly v
znení neskorších predpisov, zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov vydal dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančnýchorgánov v znení neskorších predpisov tak, že vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty BHJ, a.s.,...
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 2.887,24 EUR s tým,
že daň uvedená v daňovom priznaní je -318,10 EUR, daň zistená daňovým úradom je 2.569,14 EUR a

rozdiel dane je 2.887,24 EUR, ktoré je povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti dodatočného
platobného výmeru.

V odôvodnení predovšetkým poukázal na to, že u žalobcu bola vykonaná opakovaná daňová kontrola
dane z pridanej hodnoty, o výsledku bol vyhotovený protokol č. 724/320/15636/2011/Bls zo dňa
21.3.2011, ktorý bol s platiteľom dane z DPH prerokovaný a doručený dňa 6.4.2011, pričom opakovaná

daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia o výkone opakovanej daňovej kontroly z 11.3.2010
č. 724/320/13416/2010/Bls. Poukázal na priebeh konania a to, že listom zo dňa 22.12.2008 č.
724/320/63380/2008/Bls bol žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt vyzvaný na predloženie dôkazov,
že k predaju tovaru na základe faktúr č. 20070001/Z až 20070008/Z žalobcom ďalšiemu slovenskému
odberateľovi došlo na území Ukrajiny a to napr. JCD, v ktorom by bola ako vývozca z Ukrajiny
uvedená spoločnosť BHJ, a.s., oprávnenie na podnikanie na území Ukrajiny atď. s upozornením, že v

prípade nesplnenia tejto povinnosti správca dane uplatní k cenám tovarov fakturovanému slovenskému
odberateľovi sadzbu DPH platnú v tuzemsku, pričom žalobca dôkazy nepredložil.

Poukázal na obsah zápisníc o ústnom pojednávaní s bývalým konateľom spoločnosti SONDEX,
s.r.o., ako odberateľom žalobcu, konateľom spoločnosti BHJ, a.s., kontrolované doklady, ktorými bola
evidencia DPH, odberateľské faktúry č. 20070001/Z až 20070008/Z, dodávateľské faktúry č. 80001,

80003..., výdavkové pokladničné doklady č. V/05..., zmluvu č. S-01-107, nákladné listy č. 48964100,
48964101..., JCD k faktúram vyššie uvedeným a kúpnej zmluve č. 07/03/2007. Na základe vykonaného
dokazovaniavovzťahukzákonuč.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníneskoršíchpredpisov
a to v aplikácii § 8 a § 9 Zákona o DPH mal správca dane zistené, že žalobca ako kontrolovaný daňový
subjekt uzavrel zmluvu č. S-01-107 dňa 30.5.2007 s ukrajinským dodávateľom a to Obchodno-ťažobnou

spoločnosťou ekonomická oblasť Sajany (Ukrajina) a podľa bodu 1.1. zmluvy predávajúci Obchodno-
ťažobná spoločnosť ekonomická oblasť Sajany predáva a kupujúci BHJ, a.s., kupuje uhlie podľa
špecifikácií, ktoré sú neoddeliteľnou časťou tejto zmluvy. Uhlie sa podľa bodu 7. zmluvy transportuje
po železnici. Podľa bodu 3.1. zmluvy dodávka uhlia sa realizuje na podmienke DAF hranica Ukrajiny-
Užhorod (stanica Maťovce) a pri vysvetľovaní podmienok dodávky v tomto kontrakte mala spoločnosť

BHJ, a.s., na základe bodu 3.5. zmluvy postupovať podľa medzinárodného predpisu v interpretácii
komerčných termínov INCOTERMS/2000, t.j. že predávajúci je povinný dodať tovar na miesto určenia
a nesie všetky riziká a náklady až do príchodu tovaru na toto miesto. Prepravné na dohodnutú štátnu
hranicu hradil predávajúci a riziko prechádza na kupujúceho odovzdaním tovaru na hranici. Na základe
tejto dodacej podmienky bol dodávateľ povinný dodať tovar na miesto určenia, t.j. do stanice Maťovce. Z

nákladných listov, v ktorých je uvádzané množstvo odovzdaného uhlia, na základe bodu 3.2.1. zmluvy
poskytne dodávateľ kupujúcemu spoločnosti BHJ, a.s. v Maťovciach - v stanici určenia, preberá tovar
priamo spoločnosť SONDEX, s.r.o., ktorá má na kúpu čierneho uhlia dňa 25.5.2007 s BHJ, a.s. ako
predávajúcimuzavretúkúpnuzmluvuč.07/03/2007.Podľatejtozmluvyžalobcaakopredávajúcipredáva
uhlia tomuto slovenskému odberateľovi spoločnosti SONDEX, s.r.o. na základe rovnakých podmienok,

teda na podmienke DAF Ukrajinsko-Slovenská hranica Užhorod - Maťovce a tovar v zmysle zmluvy
preclieva kupujúci.

Správca dane poukázal na to, že vo vývoznom JDC k faktúre č. 20070008/Z je uvedený ako vývozca
ukrajinská spoločnosť Obchodno-ťažobná spoločnosť ekonomická oblasť Sajany a prijímateľ je BHJ,
a.s., teda žalobca. Tovar prepravovaný po železnici sa vydáva prijímateľovi zásielky v stanici určenia

uvedenej v kolónke 8 nákladných listov SMGS č. 49545612, 49545613,..., ktorá v nákladnom liste
potvrdzuje vydanie tovaru prijímateľovi. Prvostupňový správny orgán poukázal na to, že predmetom
fakturácie medzi týmito tromi obchodnými spoločnosťami je dodanie toho istého tovaru, pričom sa
na dodanie viaže jeden pohyb tovaru, pretože tovar sa prepravil priamo od ukrajinského dodávateľa
pre odberateľa kontrolovaného daňového subjektu. Z uvedeného podľa správcu dane vyplýva, že

dodanie tovaru s prepravou bolo dohodnuté už v rámci prvého zmluvného vzťahu medzi ukrajinským
dodávateľom a žalobcom, keď tovar bol prepravovaný po železnici od ukrajinského dodávateľa pre
prijímateľa, t.j. pre SONDEX, s.r.o. do miesta určenia na území Slovenskej republiky a to v Maťovciach.
V Maťovciach bol tovar prevzatý odberateľom SONDEX, s.r.o.. Pretože žalobca nevykonal žiadnučasť prepravy tovaru z Ukrajiny smerom do tuzemska, potom žalobca prevzal tovar od ukrajinského
dodávateľa v Maťovciach. Dodanie tovaru vo vzťahu žalobca a jeho odberateľ SONDEX, s.r.o. sa
uskutočnilo bez prepravy, a preto miesto dodania v rámci tohto zmluvného vzťahu sa určí podľa §

13 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH. Miestom dodania tovaru kontrolovaným daňovým subjektom pre
odberateľa SONDEX, s.r.o., sú Maťovce, t.j. miesto, kde sa tovar nachádzal v čase, keď sa uskutočnilo
jeho dodanie. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt tým, že dodal tovar za protihodnotu v tuzemsku
pre odberateľa SONDEX, s.r.o., uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorý sa zdaní sadzbou dane platnou v
tuzemsku a rozhodujúcou pre uplatnenie DPH je zistenie, že miestom dodania tovaru zmluvného vzťahu

medzi kontrolovaným platiteľom dane a jeho odberateľom SONDEX, s.r.o. je tuzemsko, a preto bol
žalobca ako platiteľ dane dodanie tovaru zdaniť podľa ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 písm.
a/, § 13 ods. 1 písm. c/, § 22 ods. 1, § 19 ods. 1, § 69 ods. 1 Zákona o DPH. Správca dane predmetné
ustanovenia v dodatočnom platobnom výmere citoval.

Na základe uvedeného dospel k záveru, že podľa faktúry č. 20070008/Z pre odberateľa SONDEX, s.r.o.
zo dňa 10.10.2007, deň dodania 10.10.2007, predmet zdaniteľného obchodu čierne energetické uhlie na

sumu 22.770,-- USD, v slovenských korunách 544.772,25 Sk, z čoho 19% predstavuje sumu 86.980,44
Sk, pričom k porušeniu zákona došlo tým, že tento zdaniteľný obchod nebol zdanený.

Dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Prešov I. zo dňa 14.9.2009 č. 724/230/48837/09/Petn
tak ako pri predchádzajúcom daňovom výmere podľa tam citovaných ustanovení a § 44 ods. 6 písm.
b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty žalobcovi rozdiel dane z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 4.261,07 EUR s tým, že daň uvedená
v daňovom priznaní je -241,78 EUR, daň zistená daňovým úradom je 4.019,29 EUR a rozdiel dane je
4.261,07 EUR.

Výrok dodatočného platobného výmeru správca dane odôvodnil tým, že u žalobcu ako platiteľa dane
z pridanej hodnoty vykonal daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol dňa 6.8.2009 č.

724/320/37942/2009/Bls, ktorý so žalobcom prerokoval a doručil dňa 9.9.2009. Ďalej konštatoval, že
žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové priznanie. Poukázal na to, že
z vykonaného dokazovania a predložených listinných dôkazov mal vo vzťahu k uplatňovaniu zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z DPH v znení neskorších predpisov a to dodanie tovaru a služby podľa § 8
a nadobudnutie tovaru v tuzemsku podľa § 11, § 11a Zákona o DPH zistené, že žalobca má uzavretú

zmluvu č. S-01-107 zo dňa 30.5.2007 o dodaní tovaru a to čierneho uhlia s ukrajinským dodávateľom
Obchodno-ťažobnou spoločnosťou ekonomická oblasť Sajany (Ukrajina) s dodacou podmienkou DAF
hranica Ukrajiny-Užhorod (stanica Maťovce). Tak, ako pri predchádzajúcom obchode, aj v tomto prípade
zo zmluvy vyplýva, že vo veci má byť postupované podľa medzinárodného predpisu o interpretácii
komerčnýchtermínovINCOTERMS/2000,tedažepredávajúcijenazákladedodacejpodmienkypovinný

dodať tovar na miesto určenia, t.j. stanica Maťovce a z nákladných listov vyplýva, že dodávateľ mal
kupujúcemu, teda spoločnosti BHJ, a.s., v Maťovciach, v stanici určenia prebrať tovar priamo kupujúci
SONDEX, s.r.o., ktorá obchodná spoločnosť s BHJ, a.s., dňa 25.5.2007 uzavrela zmluvu na kúpu
čierneho uhlia (kúpna zmluva č. 07/03/2007). Zo zmluvy uzavretej medzi BHJ, a.s., a jeho odberateľom
SONDEX, s.r.o. vyplýva, že uhlie je predávané na podmienke DAF, teda Ukrajinsko-Slovenská hranica

Užhorod-Maťovce a tovar v zmysle zmluvy je preclievaný kupujúcim.

Správca dane tak, ako pri predchádzajúcom obchode poukázal na to, že vo vývoznom JCD k faktúre
20070001/Z je uvedený ako vývozca ukrajinská spoločnosť Obchodno-ťažobná spoločnosť ekonomická
oblasť Sajany (Ukrajina) a prijímateľ je BHJ, a.s.. Tovar je prepravovaný po železnici a vydáva sa
prijímateľovi zásielky v stanici určenia uvedenej v kolónke 8 nákladných listov SMGS č. 48964100,

48964101,..., ktorá v nákladnom liste potvrdzuje vydanie tovaru prijímateľovi. Z nákladných listov a
výpovede svedka Ing. I. N., bývalého konateľovi spoločnosti SONDEX, s.r.o. zo dňa 1.4.2009 vyplýva,
že spoločnosť prevzala tovar na území SR v Maťovciach. Správca dane na základe uvedeného dospel
k záveru, že miestom dodania tovaru v rámci zmluvného vzťahu BHJ, a.s. a SONDEX, s.r.o., mohlo byť
najskôr miesto určenia vyplývajúce z nákladného listu, t.j. v Maťovciach. Pretože sa tovar železnicou

prepravoval od ukrajinského dodávateľa priamo pre prijímateľa do miesta určenia Maťovce, potom
miestom dodania tovaru pre BHJ, a.s., je v tuzemsku Maťovce a platiteľ mal tieto dodania tovaru zdaniťv zmysle ustanovení Zákona o DPH a to §2 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 1 písm. c/,
§ 22 ods. 1, § 19 ods. 1, § 69 ods.1.

Na základe odvolania žalobcu DR SR rozhodnutím zo dňa 4.10.2011 vydaným pod č.

I/225/12667-101603/2011/990813-r podľa zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov, zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov rozhodlo tak, že podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov I. č. 724/230/21594/11/Petn

zo dňa 13.4.2011 (za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007) potvrdilo.

DR SR rozhodnutím zo dňa 4.10.2011 č. I/225/12667-101600/2011/990813-r podľa už vyššie citovaných
ustanovení v prvom rozhodnutí potvrdilo dodatočný platobný výmer vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu
II. štvrťrok 2007.

OberozhodnutiaDRakoodvolacíorgánodôvodnilopoukazomnaodôvodneniedodatočnýchplatobných
výmerov, priebeh konania, obsah odvolaní. Citovalo ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z

pridanej hodnoty a to § 2 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 1 písm. a/, c/, § 19 ods. 1, § 69 ods. 1. Odvolací orgán
poukázal aj na procesný predpis a to zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ustanovenie
§ 2 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 5 písm. c/, § 15 ods. 5 písm. f/, ods. 6 písm. d/, e/, ods. 6 štvrtá veta, § 29
ods. 2, 4, 8, § 30 ods. 3, § 44 ods. 1, 2, ods. 6 písm. b/ bod 1.

V odvolacích rozhodnutiach poukázalo na to, že vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu IV. štvrťrok 2007

boli správcom dane preverované u žalobcu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Bolo
zistené, že žalobca pre odberateľa SONDEX, s.r.o., Prešov vyhotovil faktúru č. 20070008/Z zo dňa
10.10.2007 na sumu 22.770,-- USD bez dane za čierne energetické uhlie (k úhrade 0,-- USD z dôvodu
zálohových platieb 28.5.2007). Na základe predložených dokladov mal správca dane preukázané,
že miestom dodania tovaru pri tomto obchode je tuzemsko, a preto bol žalobca ako platiteľ dane

povinný dodanie tovaru zdaniť a odvolací orgán sa so závermi správcu dane stotožnil, pretože tvrdenia
konateľov spoločnosti BHJ, a.s. a SONDEX, s.r.o., že kupujúci SONDEX, s.r.o. nadobudol tovar ešte
na území Ukrajiny, považuje aj DR za nepreukázané. Uviedlo, že išlo o realizáciu obchodu vo vzťahu k
energetickému uhliu medzi tromi podnikateľskými subjektmi. Išlo o dovoz tovaru z Ukrajiny ako tretieho
štátu a zároveň sa tovar fyzicky prepravoval od prvého dodávateľa priamo k poslednému odberateľovi,

a teda išlo o reťazový obchod, keď predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru medzi viacerými
podnikateľmi, a k jeho dodaniu sa viaže jeden pohyb tovaru. Žalovaný uviedol, že v tomto prípade
pre účely správnej aplikácie Zákona o DPH je treba určiť, ktorá dodávka tovaru je pohyblivá, pretože
potom všetky ostatné dodávky tovaru sú nepohyblivé. Poukázal na výklad Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev, ktoré sa týka uplatňovania dane z pridanej hodnoty pri reťazových obchodoch, napr. sp.

zn.: C-245/04 EMAG, je pre správne určenie miesta dodania tovaru potrebné brať do úvahy, že viaceré
dodávky, ktoré zakladajú jeden pohyb tovaru, sú považované za časovo po sebe nasledujúce a každý
zmluvný vzťah v rámci reťazového obchodu je potrebné posudzovať samostatne. Taká dodávka tovaru,
ktorájevrámcizmluvnéhovzťahuspojenásprepravoutovaru,jetzv.pohyblivádodávkatovaru,priktorej
sa miesto dodania určí v tom štáte, v ktorom sa tovar nachádza v čase, keď sa začína jeho preprava

podľa § 13 ods. 1 písm.a/ Zákona o DPH a všetky ostatné dodávky sú nepohyblivé, čo znamená, že
miesto dodania majú v tom štáte, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje s
poukazom na § 13 ods. 1 písm. c/ Zákona o DPH.

Z predložených zmlúv medzi ukrajinským dodávateľom a kupujúcim, ktorou bola spoločnosť BHJ,
a.s., a to zmluvy č. S-01-107 sa dodávka uhlia realizovala na podmienke DAF, teda hranica Ukrajiny

- Užhorod (stanica Maťovce), pričom dodacie podmienky INCOTERMS/2000, teda medzinárodné
obchodné podmienky určujú miesto a spôsob prechodu rizika a podmienky vyplývajúce z dodacích
doložiek uvedených v kúpno-predajnej zmluve, teda riziká a podmienky vo vzťahu medzi predajcom
a kupujúcim pri medzinárodnom obchode. Druhostupňový správny orgán poukázal na to, že dodacie
podmienky INCOTERMS sa však nezaoberajú vlastníckym právom k tovaru.Žalovaný uviedol, že z obsahu zmluvy vyplýva, že preprava tovaru bola dohodnutá pri zmluvnom vzťahu
medzi ukrajinským dodávateľom a spoločnosťou BHJ, a.s., a keďže ide o vývoz tovaru deklarovaný
predloženým JCD, kde je ako vývozca uvedená ukrajinská spoločnosť a príjemca tovaru spoločnosť

BHJ, a.s., je podľa žalovaného nesporné, že tovar musel byť v rámci tohto zmluvného vzťahu prepravený
až na územie SR, pretože iba tak môže byť naplnená skutková podstata tejto transakcie. Poukázal tiež
na to, že aj z nákladných listov, ktoré tovar pri preprave sprevádzali, vyplýva, že prijímateľ zásielky, teda
SONDEX,s.r.o.,môžetovarprevziaťažvstaniciurčeniauvedenejvkolónkeč.8nákladnéholistuSMGS,
t.j. v Maťovciach, čo je na území Slovenska. DR na základe uvedeného dospelo k záveru, že nasledujúci

zmluvný vzťah, ktorý bol uzavretý medzi spoločnosťou BHJ, a.s. a SONDEX, s.r.o., sa uskutočnil bez
prepravy ako nepohyblivá dodávka tovaru s miestom dodania v Maťovciach, teda v tuzemsku, teda tam,
kde sa tovar nachádzal v čase, keď sa jeho dodanie uskutočnilo.

S námietkou žalobcu ako odvolávajúceho, že spoločnosť SONDEX, s.r.o. nadobudla právo nakladať s
tovarom ako vlastník ešte na území Ukrajiny, žalovaný sa vyporiadal tak, že takýto právny názor je v
rozpore so zásadami pri posudzovaní miesta dodania tovaru pri reťazových obchodoch vyplývajúcich z

judikatúry Súdneho dvora ES, ale aj s predloženými dokladmi, ktoré boli posudzované v rámci daňových
kontrol. Poukázal na to, že ak spoločnosť SONDEX, s.r.o. znášala náklady na prepravu tovaru od štátnej
hranice po prekládkovú hranicu v Maťovciach, neznamená, že tovar jej bol dodaný na území Ukrajiny. V
tomto prípade by totiž doklady preukazujúce vývoz tovaru, ako aj nákladné listy sprevádzajúce tovar pri
preprave, obsahovali iné údaje o vývozcovi, dodávateľovi, prijímateľovi tovaru a pod.. Z kúpnej zmluvy č.

07/03/2007sadodávkapovažujezasplnenúmomentompotvrdenéhopristaveniakcolnémuprejednaniu
štátna hranica Užhorod - Maťovce, pričom zo Zákona o DPH v znení neskorších predpisov a to § 18
vyplýva, že miestom dovozu je územie členského štátu, na ktorom sa nachádza tovar v dobe, kedy
vstupuje na územie Európskych spoločenstiev. Z uvedeného vyplýva, že ak tovar dovážaný z tretích
štátov ešte nie je prepustený do voľného obehu a pred jeho prepustením je predaný, je takýto predaj

predmetom dane, pretože sa dodanie tovaru uskutočnilo v tuzemsku.

Na základe uvedeného dospel k záveru, že dodatočné platobné výmery a dokazovaním vykonaným
správcom dane bolo preukázané, kde došlo k dodaniu tovaru v rámci jednotlivých uzavretých
obchodných vzťahov, aj kto v rámci ktorého zmluvného vzťahu objednal prepravu tovaru, kto znášal
náklady na prepravu, kedy a kde došlo k zmene vlastníckeho práva na kupujúceho, a kedy kupujúci

nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník. Poukázal na to, že so žalobcom ako kontrolovaným
daňovým subjektom bolo vykonané ústne pojednávanie, tento bol oboznámený so zisteniami správcu
dane a mal možnosť sa k zisteným skutočnostiam vyjadriť. Námietky žalobcu v rámci odvolacieho
konania, že nebol dostatočne zistený skutkový stav a vec po právnej stránke bola nesprávne posúdená,
považovalo DR za nedôvodné, ani že správca dane nerešpektoval právny názor odvolacieho orgánu.

V predmetnej veci súd rozhodol rozsudkom zo dňa 24.apríla 2012 č.k.: 1S/159/2011-32 tak, že žalobu
zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.:
4Sžf 68/2012 zo dňa 12.decembra 2013 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec tunajšiemu
súdu na ďalšie konanie. Poukázal predovšetkým na tú skutočnosť, že súd v odôvodnení rozhodnutia

nereagoval na zásadnú relevantnú námietku súvisiacu z predmetom súdnej ochrany žalobcu a uložil
preskúmať komplexne námietky žalobcu vo vzťahu k postupu daňových orgánov voči vadám daňového
konania pred správnym orgánom.

Krajský súd opätovne postupujúc podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, teda ustanovení § 247 až § 250k O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného v

spojení s rozhodnutiami Daňového úradu Prešov I. a zistil tento skutkový stav.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Prešov I. listom zo dňa 07.07.2008 č.
724/320/39707/2008/BLS žalobcovi oznámil výkon daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za I. až
IV. štvrťrok 2007 a daňová kontrola bola ukončená protokolom o výsledku zistenia z daňovej kontroly zodňa 06.09.2009 č. 724/320/37942/2009/BLS v spojení s dodatkom protokolu k tomuto protokolu zo dňa
06.08.2009. Následne boli spísané zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 04.08.2009 a 09.09.2009.

Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu II. štvrťrok 2007 správca dane vydal dodatočný platobný výmer

zo dňa 14.09.2009 pod č. 724/230/48837/09/Pent, ktorým podľa §44 ods. 6 písm. b/ bod I. zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za toto
zdaňovacie obdobie vo výške 4.261,07 EUR.

Na základe odvolania žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 04.01.2010 vydaného pod
č.j.: I/225/17/2010/990813-r dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu IV. štvrťrok 2007 bol dodatočným platobným výmerom Daňovým

úradom Prešov I. zo dňa 14.09.2009 pod č. 724/230/48871/09/Pent žalobcovi vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za toto zdaňovacie obdobie v sume 2.887,24 EUR.

Dodatočný platobný výmer bol zrušený rozhodnutím žalovaného zo dňa 04.01.2010 č.
I/225/29/2010/990813-r a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Na základe podnetu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 09.02.2010 zn.: I/225/16139/2010/990813 bol

podaný podnet na opakovanú daňovú kontrolu podľa §15b ods.1 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a to z dôvodu zrušenia
rozhodnutí Daňového úradu Prešov I. tak, ako sú citované vyššie a vrátenia veci na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

Zákonč.511/1992Zb.osprávedaníapoplatkovaozmenáchvsústaveúzemnýchfinančnýchorgánovv

znení začatia opakovanej daňovej kontroly v ustanovení § 15b ods. 1 upravuje, že opakovanou daňovou
kontrolou sa rozumie daňová kontrola u daňového subjektu k tej istej dani za zdaňovacie obdobie, za
ktoré už bola vykonaná

a/ ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním alebo dodatočným
hlásením,

b/ ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane podľa osobitného zákona,

c/ na podnet ministerstva, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva.

Podľa § 15b ods. 2 citovaného zákona - na opakovanú daňovú kontrolu sa vzťahujú ustanovenia § 15.

Podľa § 15b ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov - opakovanou daňovou
kontrolou nie je

a/ preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania o riadnych opravných prostriedkoch alebo
mimoriadnych opravných prostriedkoch,

b/ daňová kontrola na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní.

Z administratívneho spisu a žalobou napadnutých dodatočných platobných výmerov Daňového úradu
Prešov I. je nesporné, že tieto boli vydané podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod I. zákona č. 511/1992

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia, ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola
alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13)
dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom
priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení, alebo ak sadaň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenom správcom dane po daňovej
kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 2 ods. 1 až 8 upravuje základné zásady daňového konania a v

ods. 1 zásadu zákonnosti, ktorú definuje tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zákon č. 511/1992 Zb. ukladá správcovi dane v ustanovení § 30 ods. 3, že rozhodnutie obsahuje

odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo a podľa § 48 ods. 6 stanovuje, že rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie,
ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať
so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.

Zo zisteného skutkového stavu je nesporné, že boli vydané platobné výmery po riadnej daňovej kontrole
a daňové orgány sa s podmienkami začatia opakovanej daňovej kontroly na tú istú daň za to isté
zdaňovacie obdobie žiadnym spôsobom nevyrovnali. Je rovnako nesporné, že vykonať opakovanú
daňovú kontrolu možno za splnenia zákonných podmienok, pričom podľa vyššie citovaného ustanovenia
§ 15b ods. 3 v predmetnej veci nemôže ísť o opakovanú daňovú kontrolu. Rovnako je zrejmé, že

opakovaná daňová kontrola môže byť realizovaná za podmienok upravených zákonom a musí byť
nepochybne preukázané, že sa objavia skutočnosti, ktoré správcovi dane v dobe predchádzajúcej
daňovej kontroly neboli známe a v oznámení o začatí opakovanej daňovej kontroly musia byť
jednoznačne identifikované skutočnosti, vo vzťahu ku ktorým sa opakovaná daňová kontrola má
realizovať, teda rozsah opakovanej daňovej kontroly. Tento rozsah musí byť daňovníkovi oznámený

rovnako ako aj cieľ z dôvodu predídenia svojvoľného konania správcom dane, aby daňový subjekt
mal určitú možnosť kontroly postupu správcu dane. Nemožno akceptovať názor, že správca dane pri
vykonávaní „opakovanej“ kontroly, t.j. kontroly dane za obdobie, ktorá už bola predmetom daňovej
kontroly, nie je ničím obmedzený, pretože opačný postup by bol v rozpore s ustanovením zákona
č. 511/1992 Zb., predovšetkým § 2 ods. 1, lebo už samotná možnosť opakovania daňovej kontroly

spôsobuje stav určitej právnej neistoty a jej realizácia môže predstavovať pre daňový subjekt značnú
záťaž, v krajnom prípade môže byť dokonca nástrojom jeho šikanovania. Preto je nevyhnutné,
aby správca dane podľa zásady primeranosti rešpektoval, že pri vyžadovaní plnení povinnosti v
daňovom konaní je treba zvoliť prostriedky najmenej zaťažujúce daňový subjekt (§ 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb.). V prípade daňovej kontroly znamená jej vykonávanie v nevyhnutnom rozsahu

vo vzťahu k dosiahnutiu účelu. Je teda zrejmé, že je potrebné dodržiavať stav rovnováhy medzi
záujmami štátu a daňového subjektu. Je teda nepochybné, že daňovú kontrolu možno opakovať len
zo závažných dôvodov, predovšetkým ak zistí správca dane nové skutočnosti (t.j. skutočnosti, ktoré v
dobe vykonávania pôvodnej daňovej kontroly nemal k dispozícii, a ktoré by mohli mať vplyv na správne
stanovenie daňovej povinnosti.) Opakovaná daňová kontrola musí byť vykonávaná v rozsahu, ktorý

bezprostredne súvisí s novo zistenými skutočnosťami. Týmito princípmi sa má vylúčiť, resp. aspoň
obmedziť možnosť svojvoľného konania správcu dane. (Nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 334/02, II. ÚS
334/02). Tento nález je podľa názoru súdu aplikovateľný aj na predmetnú vec.

Z citovaného oznámenia o začatí „opakovanej daňovej kontroly“ nie je zrejmé, aké nové skutočnosti boli
správcom dane zistené, a preto súd námietku žalobcu vo vzťahu k začatiu opakovanej daňovej kontroly

považuje za dôvodnú.

Opakovanú daňovú kontrolu je nevyhnutné posudzovať aj v zmysle intencií rozhodnutí ESD C 95/07,
C 96/07 bodu 71 (citácia): „V každom prípade dobrá viera zdaniteľnej osoby je relevantná, pre
odpoveď vnútroštátneho súdu iba v rozsahu, v akom existuje z dôvodu správnosti zdaniteľnej osobynebezpečenstvo strát daňových príjmov pre dotknutý členský štát (pozri v tomto zmysle rozsudok
Collée...). Napriek tomu porušenie účtovných povinností, ako vo veci samej nemôže byť považované
za nebezpečenstvo strát daňových príjmov, keďže... , v rámci uplatnenia systému prenesenia daňovej

povinnosti žiadnu sumu, nie je v zásade potrebné zaplatiť do štátnej pokladnice. Z týchto dôvodov
takéto porušenie nemôže byť stotožňované s plnením súvisiacim s daňovým únikom alebo so zneužitím
predpisov Spoločenstva, pokiaľ je nesporné, že takéto plnenie nebolo vykonané s cieľom získania
nenáležitej daňovej výhody“.

Súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že bolo povinnosťou daňových orgánov ho oboznamovať s

vykonanýmidôkazmi,pretožezákonč.511/1992Zb.žalobcovivžiadnomustanovenínebránipredkladať
dôkazy z vlastnej iniciatívy v priebehu kontroly a dôkazná povinnosť mu vyplýva aj z § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb..

Vzhľadom na skutočnosť, že daňové orgány sa nevyrovnali s otázkou zákonnosti opakovanej daňovej
kontroly, súd sa už nezaoberal žalobnými námietkami vo vzťahu k aplikácii zákona č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty, lebo bez posúdenia procesných podmienok opakovanej daňovej kontroly je

predčasné riešiť tieto námietky. Ak žalovaný namieta, že žalobca v odvolaniach nenamietal procesné
pochybenia daňových orgánov, súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžo 6/2011
zo dňa 29.02.2012, podľa ktorého vyplýva, že podľa súčasnej rozhodovacej praxe je zásadne prípustné
uplatniť v správnej žalobe aj právne námietky, ktoré neboli vznesené v správnom odvolacom konaní
(doplnok), že za nedostatok žaloby však súdna prax považuje len jednoduchý odkaz na námietky, ktoré

žalobca vzniesol v správnom konaní, napríklad v rámci kontroly dozoru alebo v správnom konaní (ale
aj 5Sžf 69/2011).

Daňové orgány sa so zákonnými podmienkami opakovanej daňovej kontroly za zisteného skutkového
stavu žiadnym spôsobom nevyporiadali.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovaného a správcu dane a postupu daňových orgánov v rozsahu a z

dôvodov uvedených v žalobách súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov v rozsahu žalôb
sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. napadnuté
rozhodnutia zrušil a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný v ďalšom konaní je viazaný právnym názorom súdu podľa § 250j ods. 7 O.s.p.. Je teda
povinný predovšetkým posúdiť, či vzhľadom na uvedené skutočnosti je možné za splnenia zákonných

podmienok a ústavne konformného výkladu vykonať opakovanú daňovú kontrolu a vydať dodatočné
platobné výmery.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech,
priznal náhradu trov konania.

Trovy konania boli právnym zástupcom žalobcu vyčíslené v písomnom podaní tak, že žiadal priznať

náhradu hotových výdavkov a to súdny poplatok 2x 70,-- EUR a to za návrh na začatie konania
a za odvolanie, teda spolu 140,-- EUR, trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
ustanovenia § 11 ods. 4 a to za 4 úkony po 123,50 EUR, spolu 494,-- EUR, 2 úkony po 127,16 EUR,
spolu 254,32 EUR, jeden úkon po 134,-- EUR a to 2x príprava a prevzatie zastúpenia, 2x podanie žaloby,
zastupovanie na pojednávaní 24.04.2012, odvolanie proti rozsudku zo dňa 22.06.2012 a zastupovanie

na pojednávaní dňa 25.03.2014, 4x režijný paušál po 7,41 EUR, 2x režijný paušál po 7,81 EUR a 1x
režijný paušál po 8,04 EUR podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., spolu 53,30 EUR a náhrada
cestovných výdavkov a to použitie osobného motorového vozidla HYUNDAI, ŠPZ:..., pojednávanie dňa
24.04.2012 N. - K. a späť, spolu 120 km, priemerná spotreba 6,2 l/100 km, cena benzínu 1.595 EUR,
paušál 0,183 EUR, spolu 33,82 EUR, použitie motorového vozidla ŠKODA RAPID, ŠPZ..., pojednávanie

dňa 25.03.2014 N. - K. a späť, spolu 120 km, priemerná spotreba 5,1 l/100 km, cena benzínu 1,455
EUR, paušál 0,183 EUR, spolu 30,80 EUR (podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách),náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a to dňa 24.04.2012 N. - K. a späť
1 hod á 12,35 x 4 hod., 2x 1 hod., spolu 49,40 hod., dňa 25.03.2014 N. - K. a späť 1 hod. á 12,35 x
4 hod., 2x 1 hod., spolu, 49,40 EUR, teda trovy právneho zastúpenia v sume 1.239,04 EUR, na účet

vedený v N., a.s., N., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX.

Súd preskúmal predložené vyúčtovanie hotových výdavkov, trov právneho zastúpenia a náhrady
cestovného a zistil, že je v súlade s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a Zákona o cestovných
náhradách. Preto vo vzťahu k náhrade trov konania rozhodol tak, ako uvádza výroková časť tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.