Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. marec 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Saz/73/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202181
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013202181.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa:

pána M. I., nar. X.X.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky (ďalej len „Irán"), v krajine
pôvodu naposledy bytom J., provincia J., O. H., G. Z. XX, na Slovensku s miestom pobytu O. J. XXXX,
Za G. X, H., zastúpeného pani JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou so sídlom Hurbanovo
nám. 5, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 11.12.2013 proti rozhodnutiu
odporcu ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zo dňa 4.11.2013 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zo 4.11.2013

p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zo dňa 4.11.2013 odporca podľa § 13 ods.
1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi
neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie
zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola
preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských
dôvodov, z dôvodov zostávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,

ako to vyplýva zo zákona o azyle. Ďalej uviedol, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre
udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle a tiež, že v jeho prípade nenastali okolnosti pre udelenie
azylu z humanitárnych dôvodov. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej
ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov
jej poskytnutia. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré
sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. V odôvodnení rozhodnutia odporca ďalej podrobne
opísal priebeh predchádzajúceho, ako aj aktuálneho azylového konania, obsah vykonaných pohovorov

s navrhovateľom a tiež obsah vykonaného rozsiahleho dokazovania. S poukazom na vykonané
dokazovanie sa osobitne venoval vyhodnotením navrhovateľovho konvertovania na kresťanskú vieru,
pričom dospel k presvedčeniu, že toto bolo iba formálnym, účelovým ale nie úprimným.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo
dňa 11.12.2013, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal nepreskúmateľnosť
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (konkrétne vo vzťahu k medializácii prípadu navrhovateľa s
poukazom na predchádzajúce rozhodnutia súdov), nesprávne právne posúdenie veci (tu poukázal nanespochybniteľný fakt konvertovania na kresťanskú vieru vo vzťahu na prezentovaný strach z dôsledkov
takéhoto jeho konania, vyplývajúci z reštrikcií ktoré by ho očakávali v krajine pôvodu) a rozpor zisteného
stavu veci s obsahom spisu (v tejto časti poukázal na správy o krajine jeho pôvodu, svedčiace o správaní

sa iránskych orgánov ku konvertitom).

Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 13.1.2014 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu potvrdiť. Vyzdvihol pritom skutočnosť, že pri vydaní rozhodnutia postupoval v intenciách
rozsudkov, vydaných v k aktuálnom konaní, pričom s poukazom na doplnenie dokazovania zotrval na
presvedčení o účelovosti navrhovateľovho konvertovania, ku ktorému došlo na Slovensku.

Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom

znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle.,
§ 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) na pojednávaní, za prítomnosti zástupkyne navrhovateľa a
odporcu a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne.

Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa
podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010, ako aj s

predchádzajúcim spisom ČAS: MU-186/PO-Ž-2009

Zo spisu odporcu ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 súd zistil, že navrhovateľ o udelenie azylu požiadal dňa
21.4.2009, hoci na území Slovenskej republiky bol už od 2.3.2009. Ako dôvod svojej žiadosti uviedol
obavy z trestu za cestovanie na falošný pas. Počas vstupného pohovoru a doplňujúcich pohovorov
navrhovateľ uviedol, že vierovyznaním je moslim (šít), v krajine pôvodu mal problémy s náboženskou

políciou kvôli nedodržaniu tradícií počas ramadanu (fajčil) za čo bol zadržaný, avšak po zaplatení kaucie
jeho otcom bol za krátky čas prepustený na slobodu, v krajine pôvodu voči nemu nikdy nebolo vedené
trestné konanie a nebol ani členom politickej strany alebo hnutia. I napriek jeho krátkemu zadržaniu
nemal problém pri vycestovaní do Thajska. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru ďalej uviedol, že
počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky zvažoval návrat do Iránu, avšak po tom, ako

mu otec telefonicky oznámil, že by mu v Iráne mohol hroziť trest odňatia slobody až 30 rokov pre
cestovanie na falošný pas, rozhodol sa zostať na Slovensku a požiadať o udelenie azylu. V priebehu
druhého doplňujúceho pohovore navrhovateľ predložil odporcovi fotokópie listín, ktoré mu zaslal otec
prostredníctvom e-mailu, avšak tieto sa netýkali jeho zadržania náboženskou políciou za nedodržanie
moslimských tradícií počas ramadánu, išlo ale o predvolanie na súd za účelom podania vysvetlenia v

súvislosti s tým, že sa v roku 2007 na verejnosti prechádzal s kamarátkou bez súhlasu jej a jeho rodičov,
za čo ho jeho rodičia obvinili z mimomanželského pomeru a v druhom prípade išlo o sťažnosť jeho otca
na skupinu Arménov - kresťanov, ktorí navrhovateľa v roku 2003 na ulici napadli a ukradli mu peniaze.
Predložené dokumenty sa netýkali dôvodov, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej žiadosti o udelenie
azylu. Po vyhodnotení všetkých skutočností odporca vydal rozhodnutie ČAS: MU-186-37/PO-Ž-2009

zo dňa 6.7.2009, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková
ochrana na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.7.2009.

Z obsahu aktuálneho spisu odporcu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 25.6.2010
opätovne požiadal o udelenie azylu. Vo vyhlásení ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu
za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy

a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, v prípade
návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život, nakoľko by ho tam čakal trest smrti. Ďalej uviedol,
že konvertoval na kresťanskú vieru. Počas vstupného pohovoru (15.7.2010) navrhovateľ uviedol, že v
Iráne konvertoval v auguste 2007 po tom, ako sa 10 dní modlieval v kostole. Nevedel pomenovať a
ani opísať akt krstu. Ďalej uviedol, že problém s fajčením počas ramadánu bol vyriešený ešte počas

jeho pobytu v krajine pôvodu (navrhovateľov otec zaplatil súdu kauciu 250 eur, za čo bol navrhovateľovi
odpustený trest). Taktiež uviedol, že za schádzanie sa s moslimskou dievčinou bol navrhovateľ vo
väzbe asi 20 dní (túto informáciu v prvom konaní neuviedol). V opise týchto udalostí sa vyskytli rozpory
v dátumoch. Navrhovateľ v tomto konaní tvrdil, že sa to stalo v apríli až máji roku 2008, v prvom
konaní však tvrdil, že sa to malo stať 26.10.2007. Počas vykonaných pohovorov sa v navrhovateľových

vyjadreniach vyskytli aj ďalšie rozpory: tvrdil, že príslušníci tajnej iránskej polície mu poranili ruky žiletkouz dôvodu, že nosil vyhrnuté rukávy, neskôr uviedol, že mu odstraňovali tetovanie z ruky (navrhovateľ
priznal, že v prvom prípade nehovoril pravdu), počas pobytu v Detskom domove Horné Orechové do
kostola nechodil (neskôr uviedol, že do kostola chodil). O navrhovateľovej druhej žiadosti rozhodol

odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-27/PO-Ž-2010 zo dňa 20.9.2010 tak, že konanie o udelenie azylu
alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci už bolo
právoplatne rozhodnuté. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ rozklad, o ktorom rozhodol Minister
vnútra Slovenskej republiky tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie
konanie. V odôvodnení pritom skonštatoval, že vzhľadom na vyhlásenie navrhovateľa o konvertovaní na

kresťanskú vieru došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, ktorá vylučuje aplikáciu § 19 ods. 1 písm.
i) zákona o azyle. Odporcovi uložil, aby sa dôkladne zaoberal novým dôvodom navrhovateľovej žiadosti
a aby zároveň zohľadnil predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým dočasne
zakázal vyhostiť navrhovateľa na územie Iránu. Odporca na základe tohto rozhodnutia vykonal ďalšie
doplňujúce pohovory a následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-60/PO-Ž-2010 zo dňa 31.3.2011,
ktorým neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu na území Slovenskej

republiky. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Košiciach rozsudkom sp. zn.: 5Saz/6/2011-101 zo dňa 4.10.2011, ktorý napadnuté rozhodnutie
zrušilavecvrátilodporcovinaďalšiekonanie.Počaskonaniapredsúdomnavrhovateľpredložilkrstnýlist
vydaný gréckokatolíckou cirkvou, z ktorého vyplýva, že bol na území Slovenskej republiky podmienečne
pokrstený dňa 17.9.2011. Odporca opäť vykonal doplňujúci pohovor, na ktorom navrhovateľ uviedol,

že jediným dôvodom jeho opakovanej žiadosti o azyl bola skutočnosť, že ako katolík sa nemôže do
Iránu vrátiť, lebo by dostal trest smrti za to, že zmenil vieru. Ďalej uviedol, že v čase jeho legálneho
odchoduzIránujehoproblémyzanedodržanieramadánuboliiránskymiorgánmivyriešené.Navrhovateľ
si nepamätal aký trest dostal za porušenie moslimských tradícií počas ramadánu, naviac uviedol, že
počas prvého pohovoru klamal. Keďže jeho dôvod podania žiadosti o azyl sa ukázal ako nepravdivý,

navrhovateľ upresnil, že jeho dôvodom bol aj problém s cestovaním na falošný pas. Konvertovanie na
kresťanskú vieru pri prvej žiadosti neuviedol preto, že mal strach, aby sa o tom Iránci - moslimovia,
žijúci na území Slovenskej republiky nedozvedeli, resp. aby sa o tom nedozvedelo jeho veľvyslanectvo.
Taktiež uviedol, že v čase jeho odchodu z Iránu, tamojšie štátne orgány nevedeli, že konvertoval.
Počas pobytu na území Slovenskej republiky chodieval do gréckokatolíckeho kostola, avšak sviatky

slávi v evanjelickom kostole. Odporca opäť vyhodnotil všetky informácie a vydal rozhodnutie ČAS:
MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012, voči ktorému podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom
tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k, 9Saz/62/2012 - 64z 28.11.2012 tak, že výrok o neudelení azylu
potvrdil, avšak zrušil výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti vrátil vec odporcovi na
ďalšie konanie. Voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku súdu podal navrhovateľ odvolanie o ktorom

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sža/12/2013 z 22.5.2013 tak, že
rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo 7.8.2012 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie
konanie. Zaviazal odporcu skúmať, či vzhľadom na skutkové zistenia navrhovateľ nie je utečencom
na mieste. Osobitne uložil odporcovi skúmať či konvertovanie navrhovateľa nebolo iba formálnym, či
zmenu viery preukazuje aj svojím životom a reálnymi skutkami. Odporca následne vykonal v intenciách

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s navrhovateľom doplňujúci pohovor, zameraný na
jeho znalosti kresťanskej viery, na ktorú konvertoval, na jeho správanie sa ako kresťana. Opätovne
vykonal - doplnil dokazovanie vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, zamerané (tak
ako v predchádzajúcich častiach konania) na postavenie a problémy konvertitov v Iráne, na tamojšiu
aktuálnu bezpečnostnú situáciu a na prípadné bezpečnostné riziká návratov neúspešných žiadateľov o

azyl. Výsledky takto doplneného dokazovania opísal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Podľa ust. § 13 ods.1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.

Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné
alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití

fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo
treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal

trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia
alebo proti deťom.

§ 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp.
slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18
rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.

Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,

rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti
o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.

Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľaust.§13azákonaoazyleministerstvoposkytnedoplnkovúochranužiadateľovi,ktorémuneudelilo

azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného

alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

§ 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi,
slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.

Podľaust.§250qods.2O.s.p.oopravnomprostriedkurozhodnesúdrozsudkom,ktorýmpreskúmavané
rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku:

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov:

Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
dostatočným, zrozumiteľným a podrobným spôsobom opísal zistený stav veci, ako aj priebeh
doterajšieho azylového konania. Opísal obsah vykonaného dokazovania, pohovorov vykonaných s

navrhovateľom, ním predložené dôkazy, ako aj obsah informácií, ktoré získal o krajine pôvodu
navrhovateľa vo vzťahu k ním prezentovanému dôvodu podanej žiadosti o azyl. Logickým a jasným
spôsobom odôvodnil svoju právnu úvahu, na základe ktorej dospel k výrokom napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ navrhovateľ svoju námietku konkretizoval vo vzťahu k medializácii prípadu navrhovateľa je podľa
názoru súdu na mieste konštatovanie, že konkrétne ani táto čas odôvodnenia rozhodnutia netrpí vadou

nepreskúmateľnosti. Odporca celkom jednoznačne poukázal na skutočnosť, že forma medializácie (tak
akosavminulostiuskutočnila-tedauvedenímibainiciálokmenaosobyoktorejsavzverejnenomčlánku
písalo) prakticky znemožňuje identifikáciu navrhovateľa. Ak teda odporca dospel k takémuto názoru,tento názor odôvodnil logicky a zrozumiteľne - bez ohľadu na skutočnosť, či jeho názor je alebo nie je
(v konečnom dôsledku) správny.

K námietke rozporu zisteného stavu veci s obsahom spisu (v tejto časti poukázal na správy o krajine

jeho pôvodu, svedčiace o správaní sa iránskych orgánov ku konvertitom):

Po posúdení tejto námietky súd dospel k názoru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Odporca, ako to
bolo vyššie uvedené a ako to vyplýva z obsahu obšírneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na
jednej strane opísal obsah jednotlivých navrhovateľových prednesov, vykonaných v priebehu pohovorov,
podobne tiež vyhodnotil ním predložené dôkazy a na strane druhej opísal obsah správ o krajine pôvodu
navrhovateľa - informácií, obsahovo zameraných na postavenie konvertitov v Iráne a na správanie sa

iránskych autorít k osobám, ktoré z islamu konvertovali na iné náboženstvo. Skutočnosť, že odporca po
vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k názoru, že navrhovateľ nesplnil predpoklady udelenia
azylu, resp. poskytnutia doplnkovej ochrany nemôže znamenať, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore
s obsahom spisu.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci:

Súd sa dôkladne a s plnou vážnosťou zaoberal touto najzávažnejšou námietkou, vznesenou
navrhovateľom a dospel k presvedčeniu, že nie je dôvodná.

K výroku o neudelení azylu:

V aktuálnom konaní navrhovateľ ako dôvod svojej žiadosti (dňa 25.6.2010) uviedol obavu o život
v súvislosti s tým, že prestúpil z islamskej viery na vieru kresťanskú. Uviedol, že na kresťanskú

vieru konvertoval už počas svojho pobytu v Iráne. Ako to vyplýva z obsahu aktuálneho, resp.
predchádzajúceho azylového spisu navrhovateľa, navrhovateľ ničím nepreukázal existenciu svojho
krstu, ku ktorému malo dôjsť buď v auguste 2007, resp. v novembri 2008 v Iráne. Navrhovateľ mal
iba nedostatočné vedomosti o kresťanskej viere na ktorú (ako to tvrdil) prestúpil a tento dôvod ako
dôvod odchodu z Iránu, resp. ako dôvod žiadosti o azyl prezentoval až potom, ako bolo vo veci jeho

prvej žiadosti o azyl vydané negatívne rozhodnutie odporcu. Faktom je aj skutočnosť, že navrhovateľ
počas prvého azylového konania opakovane uvádzal, že vierovyznaním je moslim šítskej vetvy. Až
počas druhého (aktuálneho) konania uviedol, že vierovyznaním je kresťan, ktorý konvertoval z islamu.
Podľanázorusúdu,ktorývychádzazobsahuvýpovedínavrhovateľa,tvrdenieojehokonvertovanípočas
pobytu v Iráne (teda pred jeho vycestovaním z domovskej krajiny) bolo účelovým. Ak by ako moslim prijal

kresťanskú vieru a z dôvodu ohrozenia, ktoré mal pociťovať, z krajiny pôvodu utiekol a hľadal ochranu
na Slovensku, nepochybne by túto skutočnosť uviedol už vo svojom prvom azylovom konaní. Ak tak
nekonal, jediným logickým vysvetlením je fakt, že k jeho konvertovaniu z islamu počas jeho pobytu v
Iráne v skutočnosti nedošlo.

Navrhovateľ po vydaní v tomto konaní prvého (negatívneho) rozhodnutia z 31.3.2011 dňa 17.9.2011 bol

podmienečne pokrstený vo farnosti Božej Múdrosti Košice - Furča (Gréckokatolícka cirkev). Skutočnosť,
že išlo o podmienečné pokrstenie (potvrdenie pána O.J.Matejovského, farára) svedčí o skutočnosti, že
ani označená cirkev nemala za preukázané, že v minulosti došlo ku krstu navrhovateľa. Ak by tomu
tak bolo, nemohlo by dôjsť k udeleniu sviatosti krstu (17.9.2011). Keďže ku krstu navrhovateľa došlo v
priebehu už začatého azylového konania, navrhovateľa sa z pozície „bežného“ žiadateľa o azyl dostal

(formálne) do postavenia žiadateľa „na mieste“. Odporca vyhľadal a do spisu založil množstvo správ
o Iráne pochádzajúcich z rôznych zdrojov, obsahom ktorých boli informácie týkajúce sa postavenia a
postihov príslušníkov iných cirkví ako islamu, osobitne zamerané na osoby, ktoré z islamu konvertovali
na iné náboženstvo. Mal teda dostatok vedomostí o tom, ako sa Irán stavia k svojim štátnym občanom,
ktorí prestúpili z islamu na iné vierovyznanie. Avšak iba tieto fakty nemôžu byť relevantnými pre vydanie

pozitívneho rozhodnutia. Rovnako dôležitým je zistenie, či osoba, ktorá prestúpila z islamskej na inú
(kresťanskú)vierutakurobilazdôvodusvojhoskutočného(náboženského)presvedčenia,predovšetkým
aj, že koná a správa sa tak, ako to kresťanské náboženstvo aj požaduje. Na túto skutočnosť poukázalaj najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 10Sža/12/2013 z 22.5.2013,
keď nariadil odporcovi v tomto smere vykonať dokazovanie. Odporca v intenciách tohto právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor, na obsah ktorého

odporca v podrobnostiach poukázal. Z predmetného doplňujúceho pohovoru s navrhovateľom je zjavné,
že navrhovateľ „do kostola moc nechodí“. Keď sa (cca 4 mesiace pred vykonaním pohovoru) v kostole
zastavil,pomodlilsazarodinuaišielspäť.Odsvojhokrstu(vKošiciach17.9.2011)bolibarazvKošiciach
na svätej spovedi. Nevedel reprodukovať žiadnu modlitbu. K svojim „nenávštevám“ kostolov v Bratislave
uviedol, že tu nepozná kostoly. K cirkevným sviatkom gréckokatolíckej cirkvi vedel uviesť iba „Nový rok,

keď sa narodil Ježiš Kristus a potom jeden sviatok, keď sa neje mäso“. Navrhovateľ nenavštevoval
žiadne cirkevné spoločenstvo.

Podľa názoru súdu, pokiaľ odporca na základe takto zisteného stavu veci vyhodnotil konvertovanie
navrhovateľa ako účelové, takáto jeho správna úvaha je dôvodná. Súd v tejto súvislosti poukazuje
na skutočnosť, že pokiaľ aj navrhovateľ v čase krátkom po prijatí krstu mal (s poukazom na jeho
predchádzajúce vierovyznanie, istú jazykovú, spoločenskú a osobnostnú bariéru) isté nedostatky v

znalosti viery (k čomu by však dôjsť nemalo a to vzhľadom na rozhodnutie gréckokatolíckej cirkvi
udeliť navrhovateľovi sviatosť krstu), postupom rokov od krstu a aj zvyšovaním veku navrhovateľa
by malo logicky dôjsť k prehlbovaniu - utužovaniu jeho znalostí o cirkvi ako takej, za člena ktorej sa
prehlasuje. Teda včítane všeobecných znalostí o cirkevných obradoch, povinnostiach člena cirkvi a
základných postulátoch kresťanského vierovyznania. Takéto utužovanie vo viere by bolo (vzhľadom

na individualitu navrhovateľa a okolnosti prijatia viery) logickým v prípade, ak by navrhovateľom
prezentované kresťanské vierovyznanie bolo skutočným a nie iba účelovým. Navrhovateľ sa však, ako to
je zrejmé z obsahu vykonaného dokazovania, nespráva ako kresťan gréckokatolíckeho vierovyznania,
neplní si svoje ani základné cirkevné povinnosti a podobne nemá ani vedomosti, predpokladané (aspoň
v relevantných základoch) členovi tejto cirkvi. Podľa názoru súdu, ktorý je zhodný s názorom odporcu,

konvertovanie navrhovateľa z islamu bolo účelovým konaním. Ak teda odporca navrhovateľovi azyl
neudelil, postupoval v súlade so zákonom o azyle.

K výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany:

Podľa názoru súdu odporca aj v tejto časti výroku napadnutého rozhodnutia rozhodol správne a v súlade
so zákonom. Navrhovateľ namietal, že odporca sa vo vzťahu k tomuto výroku nezaoberal hrozbou

vážneho bezprávia do budúcnosti (vzhľadom k tomu, že navrhovateľ má krstný list, ktorý preukazuje jeho
odpadlíctvo k islamu). K tejto námietke súd poznamenáva, že je skutočnosťou, že inštitút doplnkovej
ochrany skutočne pôsobí aj do budúcna. Avšak vo vzťahu k prejednávanej veci - teda k ev. hrozbe
vážneho bezprávia spočívajúcej v mučení alebo neľudskom alebo ponižujúcom zaobchádzaní alebo
treste je tak vo všeobecnosti, ako aj vo vzťahu k prejednávanej veci potrebné poukázať na skutočnosť,

že pri rozhodovaní musí odporca vziať do úvahy na jednej strane relevantné informácie vzťahujúce
sa na tú-ktorú oblasť možného bezprávia, a na strane druhej posúdenie individuálnych predpokladov
ich uplatnenia voči žiadateľovi o azyl, teda navrhovateľovi. Zo správ o krajine pôvodu navrhovateľa (a
to nepopiera ani odporca) vyplýva, že za istých okolností hrozí v Iráne skutočne konvertitom z islamu
zaobchádzanie, zodpovedajúce vážnemu bezpráviu v zmysle ust. § 2 písm. f) bod 2. zákona o azyle. Ak

by teda (v prejednávanej veci) malo hroziť navrhovateľovi vážne bezprávie (z titulu prijatia kresťanskej
viery), podľa názoru súdu by sa tak mohlo stať v prípade, ak by navrhovateľ skutočne túto vieru prijal a
táto skutočnosť by bola (resp. by sa stala) v krajine jeho pôvodu známou. S poukazom na odôvodnenie
rozhodnutia odporcu, resp. na odôvodnenie tohto rozsudku vo vzťahu k neudeleniu azylu, navrhovateľ
však ničím nepreukázal, že by počas svojho predchádzajúceho pobytu v Iráne kresťanskú vieru prijal.

Toto jeho tvrdenie bolo vyhodnotené ako účelové. Pokiaľ ide o prijatie krstu počas navrhovateľovho
pobytu na Slovensku, jeho uskutočnenie bolo preukázané a nikým nespochybnené. Avšak s poukazom
na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku, predovšetkým však na zistenie skutkového stavu veci
v konaní pred odporcom možno konštatovať, že aj priatie krstu ako znaku prijatia kresťanskej viery bolo
formálnym, účelovým a neúprimným. Inak povedané, ak sa navrhovateľ ani počas svojho pobytu na

Slovensku nespráva spôsobom, zodpovedajúcim ním proklamovaného vierovyznania, ktorá skutočnosť
nesvedčí o úprimnosti konvertovania, niet dôvodu predpokladať, že by sa tak správal po svojom ev.
návrate do krajiny svojho pôvodu. S poukazom na uvedené súd vyhodnotil odporcovu správnu úvahu
vyslovenú v tomto smere za správnu a v súlade so zákonom.Súd si pokladá za povinnosť skonštatovať, že mu je známy právny názor, ktorý súd vyslovil v zrušujúcej
časti rozsudku č.k. 9Saz/62/2012-64 z 28.11.2012 vo vzťahu k medializácii prípadu navrhovateľa - teda
ku skutočnosti, že bez ohľadu na fakt, že (tak podľa názoru odporcu ako aj súdu) ku konvertovaniu

navrhovateľa vo svojej podstate nedošlo, iránske úrady by sa mohli o navrhovateľovi domnievať, že k
apostázii došlo. Avšak súd súčasne konštatuje, že konkrétne v posúdení tejto otázky dospel k zmene
pôvodnevyslovenéhoprávnehonázoru.Dôvodomzmenytohtonázorubolipredovšetkýmtietookolnosti:
1/ Pri vyslovení názoru na túto otázku (v rozsudku č.k. 9Saz/62/2012 - 64) ušlo pozornosti súdu, že
Irán ako krajina pôvodu navrhovateľa nemá na Slovensku svoje diplomatické zastúpenie. Je teda málo

pravdepodobné, že by sa o článku uverejnenom v denníku SME z 15.10.2010 zastúpenie Iránu vo Viedni
(ktoré má pôsobnosť aj pre Slovensko) vôbec dozvedelo. 2/ V dobe vydania napadnutého rozhodnutia
od uverejnenia článku (15.10.2010) ubehli tri roky ktorá skutočnosť nepochybne spôsobuje fakt, že je
prakticky nulový predpoklad, aby iránske orgány pri ev. návrate navrhovateľ vôbec evidovali existenciu
tohto novinového článku. 3/ Naviac ak v predmetnom článku boli uvedené iba iniciály osoby ktorej sa
článok týkal bez uvedenia dátumu narodenia.

S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že je prakticky vylúčené, aby iránske štátne orgány v
prípade návratu navrhovateľa do domovskej krajiny mohli navrhovateľovi prisudzovať prestúpenie na
kresťanskú vieru.

Pretože po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu súd dospel k názoru, že navrhovateľom
vznesené námietky nie sú dôvodné, súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako správne a zákonné.

O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok
konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov právneho
zastúpenia.

Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený
od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd

nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba
predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde
a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).