Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/183/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113220833
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8113220833.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: E. C., nar. X.X.XXXX,

bytom V. XXX, p r o t i žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, Košice,
IČO:31690904,zastúpenému:AdvokátskakanceláriaJUDr.DanielBlyšťan,s.r.o.sosídlomUžhorodská
21, Košice, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu: Ochrana spotrebiteľom a vlastníkom
bytov so sídlom Košice, Škultétyho 3, zastúpenému JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou so sídlom v
Košiciach, Škultétyho 3, o zrušenie rozhodcovského rozsudku takto

r o z h o d o l :

Súd z a m i e t a návrh žalovaného na prerušenie konania.

Z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn.
3C 335/2012 zo dňa 19.1.2012.

Účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 15.7.2013 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu
v Košiciach sp. zn. 3C 335/2012 zo dňa 19.1.2012 podľa § 40 ods. 1 písm. c/, g/ a j/ zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/2012 a 6Cdo
3/2013, v ktorých bol vyslovený záver o neplatnosti obdobnej rozhodcovskej doložky a ten by mal byť

v súlade s princípom právnej istoty rešpektovaný. Zdôraznil, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá
v osobitných zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve vo forme štandardnej formulárovej zmluvy a
rozhodne nedošlo k jej individuálnemu vyjednaniu. Rozhodcovské konanie bolo upravené aj v XV. časti
VPP, čo znamená, že žalobca by nemal podpísať nielen osobitné zmluvné dojednania, ale ani VPP a
ani samotnú poistnú zmluvu, ktorej súčasťou sú VPP.

Žalovaný namietal nesplnenie poplatkovej povinnosti žalobcu s vyslovením názoru o tom, že dané

konanie je osobitným konaním, ktoré sa spoplatňuje. Vyslovil tiež názor o neurčitosti žalobného petitu,
v ktorom má byť uvedený aj právny dôvod požadovaného zrušenia rozhodcovského rozsudku. Uviedol,
že zmluvné podmienky v poistných zmluvách nespadajú pod súdnu kontrolu v zmysle smernice
Rady 93/13/EHS - jej 19. bodu odôvodnenia, podľa ktorého hodnoteniu zmluvných podmienok v
zmysle tejto smernice nepodliehajú, pretože zahŕňajú poistné riziko pri výpočte poistného. Hodnotí
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a jeho formuláciu považuje
za nesprávnu v dôsledku chybného prekladu už spomínanej smernice a chybnej transpozície do OZ.

Zdôraznil, že zámerom EÚ je uplatňovať v čo najväčšej miere mimosúdne prostriedky pri riešení
sporov zo spotrebiteľských zmlúv. Poukazuje na to, že rozhodcovská doložka bola individuálne
dojednaná v osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré žalobca nemusel podpísať a v takom prípade
by nebol dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Dôkazom tohto tvrdenia je aj záznam o potrebách apožiadavkách klienta, ktorý predchádzal uzavretiu poistnej zmluvy a ktorý preukazuje to, že klient
bol poučený o možnostiach riešenia sporov v rozhodcovskom konaní a nežiadal ďalšie dopĺňajúce
vysvetlenia. V dôsledku individuálneho dojedania rozhodcovskej doložky nemôže už súd skúmať

prípadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, čo však navyše ani nie je tento prípad. Zdôrazňuje
koncepciu priemerne vnímavého a obozretného spotrebiteľa a v tej súvislosti skutočnosť, že text
osobitných zmluvných dojednaní je samostatne graficky, vizuálne a právne oddelený, obsahuje len
2 body, je teda stručný a zrozumiteľný bez toho, aby mohol spotrebiteľa zavádzať, pričom na znak
vôle a súhlasu s jeho obsahom je samostatne verifikovaný menom, priezviskom, miestom, dátumom,

číslom OP a osobitným podpisom žalobcu vzťahujúcim sa len týmto dojednaniam. Poukázal tiež na to,
že dodatočne bola daná žalobcovi možnosť odmietnuť rozhodcovské konanie dodatkom č. 2 (bod 7,
časť XVII. ods. 11 b k PP) , ktorý pripojil k vyjadreniu. Navyše žalobca bol v rozhodcovskom konaní
podľa neho pasívny a nevyužil svoje procesné práva - podanie odporu voči rozhodcovskému rozsudku,
ktorý bol vydaný v súlade s rokovacím poriadkom arbitrážneho súdu. Rozhodcovský rozsudok bol
vydaný v skrátenom konaní, ktoré je obdobou vydania platobného rozkazu podľa § 172 O.s.p. Žalovaný

napokon citoval viaceré súdne rozhodnutia, v ktorých súdy dospeli k záveru o individuálnom dojednaní
rozhodcovskej doložky - Uznesenie Krajského súdu v Prešove 10CoE 48/2011 zo dňa 27.10.2011, ako
aj 10CoE 51/2011 z toho istého dátumu, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici 16CoE 212/2012
zo dňa 22.8.2012, 13CoE 176/2011 zo dňa 14.6.2011, 13CoE 231/2011 zo dňa 15.8.2011, 17CoE
209/2012zodňa30.1.2013,CoE172/2010zodňa31.8.2010,14CoE174/2011zodňa27.6.2011,14CoE

198/2011zodňa6.6.2011,17CoE224/2012zodňa29.1.2013,41CoE56/2013zodňa28.5.2013,41CoE
138/2013 zo dňa 27.6.2013a tiež viaceré uznesenia Okresného súdu v Rimavskej Sobote, v Čadci a
uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkyne F. Y., poistnou zmluvou č. XXXXXXXXXX,

všeobecnými poistnými podmienkami a osobitnými zmluvnými dojednaniami k tejto zmluve, spisom
ArbitrážnehosúduKošice3C335/2012,zápisnicamizpojednávaniavoveci11C120/2013,16127/2013,
záznamom o požiadavkách a potrebách klienta, dodatkom č. 2 k všeobecným poistným podmienkam
ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Dňa 30.10.2007 uzavreli účastníci poistnú zmluvu pod č. 4444900037 týkajúcu sa životného poistenia
žalobcu, ktoré malo trvať od 31.10.2007 do 31.10.2027.

Ako vyplýva zo spisu Arbitrážneho súdu Košice 3C 335/2012 k zániku tohto poistenia došlo dňa
30.4.2009 pre neplatenia poisteného.

Súčasťou príslušnej poistnej zmluvy sú VPP v počte 12 strán napísaných drobným písmom, ktoré
podpísal aj žalobca dňa 30.10.2007. Čl. XV. upravuje rozhodcovské konanie. V bode 1 sa konštatuje, že
poisťovňaapoistníksadohodlinatom,ževšetkysporysabudúriešiťvrozhodcovskomkonaní.Ovýbere
rozhodcovského súdu alebo o poverení rozhodcov pre konkrétny prípad rozhoduje poisťovňa, ktorá vydá

aj štatút rozhodcovského súdu. VPP pokračujú formou predtlače do osobitných zmluvných dojednaní k
poistnej zmluve, ktoré sú označené ako „Osobitné zmluvné dojednania č. 02/2008“ a v nich v bode 3
sa uvádza, že poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom
samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že namiesto
súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia sa rozhodcovskému konaniu v

zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. V čl.
4 je uvedené, že napriek ods. 1 týchto osobitých zmluvných dojednaní sa zmluvné strany dohodli, že za
účelom realizácie osobitného práva poistníka individuálne ovplyvniť poistný vzťah v súlade s potrebami
poistníka môže poistník v lehote 30 dní od podpisu poistnej zmluvy zo strany poistníka individuálne
písomne odmietnuť ustanovenia časti XV. VPP, ktoré tvoria súčasť jeho poistenia a zároveň ods. 3

týchto osobitných zmluvných dojednaní a to bez toho, aby tým bol právne dotknutý alebo akýmkoľvek
spôsobom podmienený ostatný zvyšok poistného vzťahu. Aj tieto dojednania sú podpísané žalobcom
v ten istý deň, teda 30.10.2007.

V časti XVII. VPP označených ako „záverečné ustanovenia“ je 19 bodov (vrátane podbodov), pričom v

bode 7a sa uvádza, že s uzavretím poistnej zmluvy je pri jej vzniku spojený osobitný provízny náklad
v podobe úhrady odmeny za sprostredkovanie poistnej zmluvy medzi poisťovňou a poistníkom, ktorý
uhrádza poisťovňa. Podpisom poistnej zmluvy vzniká poisťovni osobitná pohľadávka voči poistníkovi vo
výške vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá sa vysporiadapri ukončení poistného vzťahu zápočtom voči odkupnej hodnote, ak je vytvorená alebo poistnému
plneniu. Ak odkupná hodnota pri ukončení poistného vzťahu vytvorená nebola, pohľadávka sa stáva
splatnou dňom ukončenia poistného vzťahu a poisťovňa je oprávnená voči poistníkovi ju uplatniť podľa

zásad dohodnutých v týchto VPP pred rozhodcovským súdom.

Právevyššieuplatnenýnároksižalovanýuplatnilnávrhom,ktorýboldoručenýArbitrážnemusúduKošice
dňa 4.1.2012 a ktorý vyčíslil na sumu 262,39 Eur.

Arbitrážny súd Košice dňa 19.1.2012 bez pojednávania vydal rozsudok pod sp. zn. 3C 335/2012, ktorým
uložil žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovanému) zaplatiť Rapid life životnej poisťovni a.s. 262,39
Euratrovyrozhodcovskéhokonaniavovýške276Eur.Rozsudokboldoručenýžalobcovidňa21.6.2013.
Poučenie rozhodcovského rozsudku obsahuje informáciu o možnosti podania odporu v lehote 5 dní od
doručenia, ale len za podmienky zaplatenia poplatku za odpor vo výške 72 Eur.

Žalobca na pojednávaní prehlásil, že pri uzatváraní poistnej zmluvy nepadla ani zmienka o
rozhodcovskej doložke. Zmluvu a VPP mal k dispozícii doma jeden deň. Letmo si prečítal asi 2
strany, ktorým však vôbec nerozumel a preto ďalej už tieto listiny nečítal. Všetky uvedené dokumenty
vrátane osobitných zmluvných dojednaní podpísal bez toho, aby ich čítal, keďže sprostredkovateľke
poistenia, ktorá bola jeho známou, dôveroval. Navyše práve ukončil školu, mal 18 rokov a tomu, čo je

to rozhodcovská doložka ani teraz nerozumie.

Ako listinný dôkaz preukazujúci praktiky žalovaného pri uzatváraní poistných zmlúv súd použil aj
zápisnicu z pojednávania vo veci 11C 120/2013 zo dňa 25.10.2013, v ktorej je obsiahnutá výpoveď
svedkyne Y. G., ktorá v minulosti pracovala pre žalovaného ako sprostredkovateľka poistenia. Svedkyňa

prehlásila, že ani ona tak, ako aj ostatní sprostredkovatelia, ktorí pôsobili spolu s ňou v jednej skupine,
neboli upozornení na podstatu inštitútu rozhodcovského konania, ktorý im vôbec nebol vysvetlený a pri
školení riadiacimi pracovníkmi jej bolo uvedené len to, že záujemca o poistenie musí podpísať aj VPP
a osobitné zmluvné dojednania, pretože inak k uzavretiu poistnej zmluvy nedôjde. Preto v tom smere
informovala aj záujemcov o poistenie. Podobne vypovedala aj svedkyňa H. L., ktorá taktiež pôsobila

ako sprostredkovateľka poistenia žalovaného a to vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 16C
127/2013 na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 15.10.2013. Aj z tohto spisu bola použitá zápisnica zo
spomínaného pojednávania len ako listinný dôkaz, pričom aj táto svedkyňa prehlásila, že vôbec im
nebolo vysvetlené, čo je to rozhodcovská doložka a školení boli v tom smere, že záujemca o poistenie
musí podpísať aj rozhodcovskú doložku, inak poistná zmluva nemôže byť uzatvorená.

Svedkyňa F. Y. uzatvárala poistnú zmluvu so žalobcom ako sprostredkovateľka poistenia na základe
zmluvy uzavretej so žalovaným. Potvrdila, že žalobcu neupozorňovala na rozhodcovskú doložku, o
ktorej ani ona nebola informovaná. Prehlásila, že ani na jednom zo školení a pravidelných týždenných
poradách sa na tému rozhodcovskej doložky nebavili. Ona sama osobitným zmluvným dojednaniam

nerozumela, ale prehlásila, že školení boli v tom zmysle, že klient musí podpísať všetky listiny vrátane
osobitných zmluvných dojednaní, inak poistná zmluva s ním nemôže byť uzavretá. Svedkyňa uviedla
aj to, že všetky provízie pri zrušených poisteniach do dvoch rokov od uzavretia poistenej zmluvy
žalovanému vrátila.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa§52ods.2OZustanoveniaospotrebiteľskýchzmluváchakoajvšetkyinéustanoveniaupravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,

ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s

dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou
na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním

rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Podľa § 41 ods. 1 vyššie citovaného zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v
lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý
podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o

opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave
rozhodcovského rozsudku.

Je nepochybné, že poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
ustanovenia § 52 a násl. OZ. Základom tohto sporu bolo posúdenie, či rozhodcovská doložka obsiahnutá

vo VPP a osobitných zmluvných dojednaniach bola individuálne dojednaná. Odpoveď na túto otázku
možno nájsť v § 53 ods. 2 OZ. Individuálne dojednanie v zmysle neho je vylúčené tam, kde spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ak sú zmluvné podmienky už vopred napísané v predtlačenom
formulári, potom ťažko možno dospieť k záveru o tom, že by sa mohol meniť ich obsah. Žalovaný
správne uviedol, že VPP sú súčasťou poistnej zmluvy, čo vyplýva priamo zo zákona (§ 788 ods. 3 OZ).

Preto aj v prípade, ak by žalobca nepodpísal sporné osobitné zmluvné dojednania, stále by platili VPP,
ktoré taktiež obsahovali rozhodcovskú doložku v čl. XV. Spomínané VPP totiž tvoria zákonnú súčasť
poistnej zmluvy, takže nebolo nutné ich podpísať, na čo správne poukázal žalovaný, zároveň to však
znamená, že sa nemohol meniť ich obsah. Dôkazné bremeno preukázania individuálneho dojednaniaspočíva na dodávateľovi teda žalovanom tak, ako to jasne vyplýva z § 53 ods. 3 OZ, ktorý dokonca
zakotvuje fikciu o tom, že zmluvné ustanovenia sa nepovažujú za individuálne dohodnuté, opak musí
preukázať dodávateľ. V danom prípade žalovaný však toto dôkazné bremeno neuniesol a ťažko si

možnopredstaviťopakvprípadepredtlačenéhoformulára.Žalovanýakojedinýdôkazoznačil„Záznamo
požiadavkách a potrebách klienta“ zo dňa 28.12.2009 podpísaný žalobcom. Ten je opäť v predtlačenom
formulári (okrem následných koloniek týkajúcich sa predmetu poistenia a poistného). V predtlačenej
časti formulára je uvedené, že v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia
je možné na ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č.

244/2002 Z.z. a VPP poisťovne platných od 21.5.2007. Uvedená veta je však absolútne bezvýznamná
pre tento spor, nepreukazuje, že boli poskytnuté informácie spotrebiteľovi o rozhodcovskom konaní, ale
upozorňuje len na možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov z poistenia, ale
zo sprostredkovania poistenia a nie v zmysle aktuálnych VPP (v danom prípade platných od 1.1.2009),
ale skorších VPP - platných od 21.5.2007. Navyše z výpovede žalobcu a svedkyne F. Y., ale aj zo
spomínaných listinných dôkazov predstavujúcich výpovede svedkýň ako sprotredkovateliek poistenia v

iných súdnych sporoch jasne vyplynulo, že k žiadnemu individuálnemu vyjednávaniu nedošlo.

Napriek snahe žalovaného spochybniť aktuálnu právnu úpravu konkrétne § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
jeho závery sú právne irelevantné. Dané zákonné ustanovenie je platné a v zmysle neho spornú
rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku.

Žalovaný preukazoval individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky aj dodatkom č. 2 k VPP (č.l. 147).
V ňom v bode 7 sa uvádza, že XVII. časť VPP sa dopĺňa o odsek 11 b/, ktorý znie: „Pokiaľ poistník
uzavrel poistnú zmluvu po 21. 5. 2007 a pokiaľ k právnemu režimu podľa XV. časti týchto VPP podpisom
VPP a zároveň podpisom bodu 2 osobitných zmluvných dojednaní pristúpil, má právo XV. časť týchto

VPP odmietnuť v lehote 30 dní od vydania dodatku č. 2 k VPP“. Uvedený dodatok je zo dňa 15.12.2008,
neobsahuje žiadne podpisy účastníkov. Za pozornosť stojí, že nebol predložený ani Arbitrážnemu súdu,
keďže nenachádza sa v jeho spise, ktorý súd má k dispozícii. Javí sa, že si ho zhotovil žalovaný bez
toho, aby ho predložil žalobcovi po vyše roku od uzavretia poistnej zmluvy, zrejme v snahe vyvodiť
záver o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva, za ktorú sa považuje

aj rozhodcovská doložka, však musí mať písomnú formu, inak je neplatná a musí byť obsiahnutá v
dokumente podpísanom zmluvnými stranami (! 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodne teda
spomínaný žalovaným vyrobený dokument nemožno považovať za rozhodcovskú doložku, prípadne jej
dodatok a je bez právnej relevancie. Navyše podľa súdu aj v prípade, ak by žalobca podpísal spomínaný
dodatok, nič by to nemenilo na závere o tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne vyjednaná,

o čom sa súd zmienil vyššie a je právne irelevantná aj vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka ako
neprijateľná zmluvná podmienka je zo zákona neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Ide o jej absolútnu neplatnosť
zo zákona s účinkami ex tunc. Odstúpiť pritom možno len od platného právneho úkonu.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ

zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (nález Ústavného súdu
ČR III. US 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. US 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom
princípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci

pri spotrebiteľských právnych vzťahoch. Ani argumentácia žalovaného o vylúčení posudzovania
neprijateľných zmluvných podmienkach v poistných zmluvách s ohľadom na smernicu Rady 93/13/EHS
neobstojí. Súd svoje rozhodnutie vyvodil z právnych noriem, na ktoré poukázal vyššie a tie sú v súlade
s európskou právnou úpravou a judikatúrou. Navyše príslušná časť smernice sa netýka rozhodcovskej
doložky, ale podmienky vyplývajúcej z poistného rizika.

Súd pri rozhodovaní si osvojil právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutia 6MCdo
9/2012, 6Cdo 1/2012, 6Cdo 3/13, 6ECdo 7/13 a teda nesúhlasí so závermi rozhodnutí, na ktoré poukázal
žalovaný a ktoré prijali súdy nižšieho stupňa. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR 3MCdo 14/11,
na ktoré poukázal žalovaný, to neobsahuje jednoznačný právny záver, ale vytýka súdom nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí, týkajúceho sa posúdenia možnosti odstúpenia od rozhodcovskej doložky.
Nález Ústavného súdu SR, o ktorý taktiež žalovaný sa opieral, sa týka procesných nedostatkov postupu
všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo zásah do
konkrétnych ústavných práv žalovaného, nerieši (a ani z pohľadu jeho kompetencie nemôže) nahrádzaťvšeobecné súdy a preskúmavať ich právne názory, okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí. Ústavný
súd teda vecne sporný problém - otázku platnosti rozhodcovskej doložky neposudzoval.

Súd sa teda stotožnil s právnymi názormi vyslovenými senátom Najvyššieho súdu SR 6Cdo. Konkrétne
v rozhodnutí 6Mcdo 9/12 Najvyšší súd SR uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa
má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom
konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie

týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“.

Ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/12 sa týka žalovaného a aj v ňom Najvyšší súd SR

dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a
že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy, keďže sa v nej výslovne
uvádzalo, že jej súčasťou sú ako predtlačený formulár VPP pre životné poistenie a teda aj rozhodcovská
doložkaobsiahnutávXV.častiatobezohľadunato,žeúčastnícipodpísali(taktiežformoupredtlačeného

formuláru) osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku uvedenú v
poistných podmienkach.

Ten istý právny záver bol vyslovený aj v ďalšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6Cdo 3/13 zo dňa
13.3.2013 a 6ECdo 7/13 zo dňa 26.6.2013.

Súd poukazuje na to, že spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ
chcel uzatvoriť poistnú zmluvu. Žalovaný nepreukázal, že by žalobca ako spotrebiteľ bol informovaný o
rozhodcovskom konaní ako inštitútu, o jeho rozdieloch v porovnaní so súdnym konaním, o rokovacom
poriadku rozhodcovského súdu. Opäť je potrebné zdôrazniť, že princíp ochrany práv spotrebiteľa je

dôležitejší ako princíp „ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), na čo poukázal
aj Najvyšší súd SR v spomínanom rozhodnutí 6MCdo 9/12. Vykonané dôkazy - výpoveď žalobcu a
svedkyne Vrábľovej a listinné dôkazy obsahujúce výpovede svedkýň - sprostredkovateliek poistenia v
iných súdnych sporoch vylučujú poskytnutie týchto informácii.

Rozhodcovský súd si podľa rozhodcovskej doložky vyberá sám žalovaný. Už táto okolnosť vyvoláva
pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania.
Aj Ústavný súd ČR v náleze II. US 2164/10 zo dňa 1.11.2011 uviedol, že v rozhodcovskom konaní
ide o vyjasnenie a urovnanie vzájomných práv, ktoré sa realizujú činnosťou rozhodcu v zastúpení
strán, ktoré na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské konanie nie je konaním

súdneho typu a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku a jej náležitostí tak, aby
nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách a teda nevyvolávali nerovnováhu
medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného z účastníkov. Táto procesná
nerovnováha môže spočívať aj v zbavení spotrebiteľa ochranných ustanovení právneho poriadku o
ochrane spotrebiteľa napr. formou rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. Ústavný súd ČR

ďalej uvádza, že to, aby rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách bola platne dojednaná,
predpokladá predovšetkým transparentné pravidlá pre určenie rozhodcu. V tejto súvislosti možno
poukázať aj na ďalší nález Ústavného súdu ČR IV. US 2735/11 zo dňa 3.4.2012, v ktorom sa zdôrazňuje,
že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane
vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel,

nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

V náleze Ústavného súdu ČR II. US 2164/10 sa ďalej uvádza, že rozhodcovské konanie musí
zaručovať procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré by bolo na mieste v prípade, ak by spotrebiteľ
neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných

prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky
procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ
znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa.Vychádzajúc z vyššie uvedených myšlienok s poukazom na rokovací poriadok Arbitrážneho súdu
Košice, ktorý je súdu a nepochybne aj žalovanému známy z iných súdnych sporov (napr. 11C 424/2012)
možno dospieť k záveru o poškodení procesných práv spotrebiteľa, pretože jednoznačne znevýhodňuje

spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu. Možno poukázať napr. na zásadu písomnosti rozhodcovského
konania; na to, že spotrebiteľ má síce možnosť žiadať nariadiť pojednávanie, ale len za poplatok 36 Eur,
navyše musí platiť aj paušál na správne náklady, ktorý je odstupňovaný podľa hodnoty sporu (od 84 do
6.000 Eur); na podanie odporu voči rozhodcovskému rozsudku je stanovená neúmerne krátka 5 dňová
lehota; fikcia o doručení rozsudku platí aj v prípade, že adresát sa nezdržiava na adrese doručovania; v

prípade procesných úkonov je podmienkou prijatia takéhoto procesného úkonu zaplatenie príslušného
poplatku ( v tomto prípade podmienkou na podanie odporu je zaplatenie 72 Eur); nie je upravené
oslobodenie od poplatku v dôsledku hmotnej núdze spotrebiteľa a pod.

Súd teda dospel k záveru o tom, že zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku v čl. XV.
VPP, ale aj v osobitných zmluvných dojednaniach v ods. 3 je neprijateľná a teda neplatná a preto žalobe

vyhovel.Zároveňtýmboldanýajzákonnýdôvodprezrušenierozhodcovského rozsudkupodľa§40ods.
1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Ďalšími uplatnenými dôvodmi zrušenia rozhodcovského rozsudku sa
súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože bolo by to nadbytočné. Rozhodujúci bol pre rozhodnutie
uznaný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c/ s dôsledkom záveru o nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu, keďže ďalšie dva dôvody uplatnené žalobu takýto dôsledok nemajú (§ 43 citovaného zákona).

Celkové správanie sa žalovaného voči poistníkom počnúc zakomponovaním sporného článku do
objemovo rozsiahlych VPP týkajúceho sa či už rozhodcovskej doložky alebo čl. XVII. zakladajúceho
právo na vymáhanie vrátenia provízií vyplatených sprostredkovateľovi poistenia od poistníka „skrytého“
opäť v rozsiahlych záverečných ustanoveniach, neinformovaní poistníka o dôsledkoch zániku poistenia

v súvislosti s daným článkom a uplatnením príslušnej pohľadávky, ale rovno doručenie rozhodcovského
rozsudku možno hodnotiť ako správanie v hrubom rozpore s pravidlami morálky. Pre súd je
nepochopiteľné aj to, že žalovaný uplatňuje voči žalobcovi vrátenie provízie za sprostredkovanie
poistenia, hoci sprostredkovateľ poistenia tieto provízie vrátil, ako to uviedla vo svojej výpovedi svedkyňa
F. Y.. Takýto postup je v hrubom rozpore s pravidlami morálky.

Rozhodne sa nemožno stotožniť s názorom žalovaného o tom, že zákonný dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku musí byť uvedený už v žalobnom petite, zo žiadneho právneho predpisu
takýto záver nevyplýva. Podobne bezvýznamná je aj skutočnosť, že žalobca nepodal odpor voči
rozhodcovskému rozsudku. Žalovaný by si mal uvedomiť, že namieta sa neplatnosť rozhodcovskej

doložky, ktorá spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a teda nezáväznosť (ničotnosť)
jeho rozhodcovského rozsudku. Bolo by nezmyslené vyžadovať od žalobcu, aby voči takémuto paaktu
mal podávať odpor, navyše zo zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva povinnosť pred podaním
žaloby o zrušení rozhodcovského rozsudku využiť opravné prostriedky voči nemu.

Žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 27.1.2014 sa domáhal prerušenia tohto konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a to do právoplatného ukončenia konania vedeného pred Ústavným
súdom SR pod sp. zn. II. US 382/2013. Ústavný súd totiž prijal na ďalšie konanie sťažnosť žalovaného,
ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a to v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

V danom prípade súd je toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania
podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Predložený nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
US 499/2012 z 10.7.2013, ktorý žalovaný pripojil k tomuto svojmu procesnému návrhu sa týka iba
procesných nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej

porušenie znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv žalovaného. Ústavný súd SR nemôže
nahrádzať všeobecné súdy a preskúmavať ich názory okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí a preto
sa vecne sporným problémom - otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy ani nezaoberal. Súd zároveň
zdôrazňuje, že ten istý právny záver ako bol prijatý v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súduSR 6Cdo 1/2012 o neplatnosti rozhodcovskej doložky bol však vyslovený aj v iných rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR napr. 6Cdo 3/2013 zo dňa 13.3.2013 alebo 6MCdo 7/2013 zo dňa 26.6.2013.
Súd preto návrh žalovaného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Navyše však súd v tejto

súvislosti upozorňuje na ďalší nález Ústavného súdu SR I. US 38/13-50 zo dňa 24.10.2013, ktorým
bolo rozhodnuté, že nedošlo k porušeniu ústavného práva žalovanej (sťažovateľky), ktorá v sťažnosti
argumentovala aj už spomínaným nálezom II. US 499/2012. V náleze I. US 38/2013 Ústavný súd
poukázal na zvláštny postup senátu II. US, ktorý krátko pred tým 28.2.2013 vo veci II. US 160/13 v
obdobných 4 sťažnostiach tej istej sťažovateľky nevyhovel a napriek tomu, ako aj mnohým ďalším

nálezom s tým istým záverom, (ktoré sú citované v odôvodnení) nepredložil plénu US pre účely
zjednotenia právnych názorov a preto sporné rozhodnutie možno považovať za ojedinelé a vybočujúce
z inak konštantnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu.

Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Náhrada trov konania v zmysle tohto
ustanovenia prináleží úspešnému žalobcovi a vedľajšiemu účastníkovi. Náhradu trov konania v zmysle

§ 151 ods. 1 O.s.p. si však uplatnil len žalobca, trovy však nevyčíslil a zo spisu nevyplýva, že by mu
vznikli nejaké trovy súvisiace s týmto konaním. Keďže vedľajší účastník tento návrh v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nemohol priznať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu

na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.