Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2014

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 6C/131/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210875
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Žišková

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2014:5612210875.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš, samosudkyňou JUDr. Ivetou Žiškovou, v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, (sp. zn. NP-2647-5566),
proti odporkyni Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, (sp. zn. 32276/2013/34), v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh sa z a m i e t a.

Účastníkom sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
Návrh na prerušenie konania sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania, doručeným tunajšiemu súdu 27. 09. 2012, sa navrhovateľ voči odporkyni
domáhal náhrady škody vo výške 125,- eur, nemajetkovej ujmy 990,-eur a náhrady trov konania. Návrh
odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku, podal
návrh súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 5980039, dlžníkom N. U.,
G.. XX. XX. XXXX. Túto vec súdny exekútor zaregistroval pod č. EX 12324/09. Súdny exekútor

v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne, predložil
návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom mieste a vecne príslušnému Okresnému
súdu Liptovský Mikuláš a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
aj napriek svojej povinnosti rozhodnúť o udelení poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti,
rozhodol až dňa 20. 01. 2010 a to rozhodnutím o poverení, v dôsledku čoho došlo k omeškaniu
po uplynutí zákonom stanovenej doby viac ako 18 mesiacov. Prejednávaná vec pritom nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá

by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Podľa navrhovateľa
neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Na základe
uvedeného si navrhovateľ z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu
majetkovej škody predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Na správu pohľadávky navrhovateľ

vynaložil prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,-eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40,- eur a na administratívne spracovanie
textu urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontroloustavu konania 15,- eur, spolu 125,-eur. Okrem toho si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. V tejto časti návrh odôvodnil tým, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej

satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Márnym plynutím času boli reálne
ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky, ale postupom súdu došlo k vyvolaniu rizika zániku povinného, zamareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a k insolventnosti povinného. V nadväznosti na určovanie primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej

republiky, z ktorej vyvodil, že na základe nečinnosti exekučného súdu trvajúcej viac ako 555 dní, mu
vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 990,-eur. Na záver navrhovateľ uviedol, že
postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, pričom odporkyňa do podania návrhu na začatie
konania pozitívne nereagovala.

Odporkyňa s návrhom nesúhlasila a navrhla ho zamietnuť. Návrh je podľa jej názoru zmätočný,
nakoľko v ňom absentuje údaj o spisovej značke príslušného exekučného konania, o dátume doručenia
podania na súd, ako aj o dátume, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ zároveň
nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného
konania, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. V skutočnosti navrhovateľ prenáša celú dôkaznú

povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Odporkyňa považuje tvrdenia
navrhovateľa o tom, že nemá vedomosť o spisovej značke ním uvádzaného exekučného titulu, za
klamlivé a zavádzajúce minimálne preto, lebo iba oprávnený v exekučnom konaní má mať záujem
relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda.
V danom momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ namieta nezákonné

konanie v podobe nerozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
ustanovenej lehote, ale zároveň aj nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Ani po vyžiadanej
súčinnosti v rámci predbežného prerokovania navrhovateľ nepreukázal, že by využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti,
čiže že by využil účinné prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Podľa odporkyne všeobecný

súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd Slovenskej republiky. V nadväznosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
odporkyňa uviedla, že prvé žiadosti jej boli doručené 23. 04. 2012. Návrh na začatie konania bol
podaný pred uplynutím zákonnej šesťmesačnej lehoty, v dôsledku čoho ide o predčasne uplatnený
nárok. Odporkyňa zdôraznila, že navrhovateľ napriek výzve Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie, čím zmaril akúkoľvek možnosť
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorý sám požiadal. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal
požadovanéskutočnosti,nebolochotnýpreukázať,kedysadozvedeloškodeakoanineuniesoldôkazné
bremeno o vzniku majetkovej škody, odporkyňa nepovažuje jeho nárok za predbežne prerokovaný.
V nadväznosti na tvrdené prieťahy v konaní odporkyňa poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. I ÚS 16/02, podľa ktorého pri posúdení, či došlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem zbytočné
prieťahy je autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.

S ohľadom na konkrétne okolnosti veci ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu
nemusí sa vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o uplatnený nárok, navrhovateľ nepreukázal vznik
ani výšku škody, pričom uplatnenú náhradu vecných nákladov nemožno považovať za škodu ani za
ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Požadovať paušálne sumy je podľa odporkyne

nesprávne a účelové. Škodu je potrebné preukázať, inak by dochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody. V nadväznosti na uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy odporkyňa uviedla, že
poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo
strany ústavného súdu. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné, nakoľko si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť

ako právnická osoba. Odporkyňa svoju obranu v konaní odôvodnila aj dobrými mravmi podľa § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázala pritom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa, ktorého
obchodné praktiky na trhu spotrebiteľských úveroch podmienili všetky zložky štátnej moci zamerať
svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv. Z listu Európskej komisie Generálneho riaditeľstvapre spravodlivosť číslo JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360, adresovaného stálemu predstaviteľovi SR pri
Európskej únii vyplýva, že Európska komisia v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov.

Útvary Komisie sa o uvedenom dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,
podaného Krajským súdom v Prešove podľa článku 267 zmluvy. Navrhovateľ a jeho podnikateľská
činnosť je vnímaná verejnosťou negatívne v tom zmysle, že využíva neprijateľné podmienky a zneužíva
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Asociácia organizácií splátkového predaja
ho zároveň pre jeho praktiky vylúčila zo svojich radov. Odporkyňa na základe uvedeného tvrdila, že

v takýchto prípadoch súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, najmä v
prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko
ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). S prihliadnutím na
charakteristikusprávaniasanavrhovateľa,jejehonároknanáhraduškodyvočištátuvrozporesdobrými
mravmi, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť pri spornej a negatívne posudzovanej podnikateľskej
aktivite. Navrhovateľ nepreukázal atribúty zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti, a to

priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku vo vzťahu k vzniknutej škode. Podľa odporkyne
si navrhovateľ stav, v ktorom sa ocitol, zavinil sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti,
pričom v súčasnosti je zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky v
podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Odporkyňa preto navrhla návrh zamietnuť.

Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 28. 01. 2014, na ktoré sa účastníci nedostavili.
Odporkyňa svoju neúčasť včas ospravedlnila a navrhovateľ na predvolanie reagoval návrhom na
zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu. Navrhovateľ zároveň opätovne podal návrh na prerušenie konania a to z rovnakých dôvodov, pre
ktoré súd uznesením zo dňa 23. 05. 2013, č. k. 6C/131/2012-50 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Žiline zo dňa 29. 11. 2013, č. k. 8Co/532/2013-80, jeho skorší návrh na prerušenie konania zamietol.
Na základe vyššie uvedeného súd v súlade s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) prejednal vec aj v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu 3Er/1070/2009 bolo zistené, že oprávnený POHOTOVOSŤ, s.
r. o. Bratislava, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Máčajom, sa domáhal voči povinnej N. U., Y..
C.Ľ. XXX/X, L. I., vymoženia pohľadávky 1 184,32 eur, úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne
z dlžnej sumy 864,36 eur od 17. 02. 2009 do zaplatenia, trov konania 275,55 eur, trov exekúcie v
sume 144,42 eur. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská

rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 07341/09, ktorý vydal dňa 05.
10. 2009 rozhodca JUDr. Michal Rašla. Na exekučnom titule je vyznačená doložka právoplatnosti
dňom 26. 10. 2009 a vykonateľnosti dňom 29. 10. 2009. Návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný
advokátom oprávneného do zápisnice súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 09. 11. 2009.
Súdny exekútor vec zaevidoval pod sp. zn. EX 12324/09 s tým, že žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14. 12. 2009. Prípisom zo dňa 07. 01. 2010 tunajší súd
vyzval súdneho exekútora na predloženie zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom exekučného titulu.
Súdny exekútor reagoval vyjadrením zo dňa 13. 01. 2010 v ktorom uviedol, že oprávnený sa rozhodol, že
nebude predkladať súdom zmluvy o úvere k návrhu na vykonanie exekúcie ani v priebehu exekučného
konania. Napriek tomu súdny exekútor predložil uvedenú zmluvu súdu spolu s týmto vyjadrením. Dňa

20. 01. 2010 pod č. 5505 019367 tunajší súd udelil poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 1 184,32 eur a 0,25 % úrok z omeškania denne
zo sumy 864,36 eur od 17. 02. 2009 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania 275,55 eur a trov
exekúcie. Uznesením 3Er/1070/2009-15 zo dňa 07. 04. 2010 následne súd exekúciu zastavil. Proti
tomutouzneseniupodalodvolanieoprávnený-súdubolodoručenédňa18.05.2010.Totoodvolaniebolo

predloženénavyjadreniepovinnejasúdnemuexekútorovistým,žesúdnyexekútorbolsúčasnevyzvaný
zapožičať exekútorský spis; exekútorský spis bol súdu doručený dňa 12. 07. 2010. Dňa 23. 09. 2010
tunajší súd uznesením 3Er/1070/2009-32 rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Elektronickým podaním, podpísaným zaručeným elektronickým podpisom,
doručeným súdu dňa 20. 01. 2011, oprávnený zastúpený Advokátskou kanceláriou Advocate, s. r.

o., zobral odvolanie v celom rozsahu späť. Spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline dňa 04. 02.
2011, ktorý uznesením 6CoE/34/2011-43 zo dňa 28. 02. 2011, odvolacie konanie zastavil. O trovách
exekúcie tunajší súd rozhodol uznesením 3Er/1070/2009-49 zo dňa 27. 12. 2011 tak, že súdnemuexekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal a účastníkom nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania (uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 20. 01. 2012).

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Po vykonanom dokazovaní súd vyhodnotil návrh ako nedôvodný. V prvom rade navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepreukázal naplnenie znakov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu. Zodpovednosť štátu za škodu vzniká tým, že v dôsledku
nesprávneho úradného postupu vznikla skutočná škoda, pričom medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody je príčinná súvislosť. K nesprávnemu úradnému postupu malo prísť tým, že exekučný

súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po 555 dňoch od doručenia žiadosti. Toto tvrdenie
navrhovateľa sa vykonaným dokazovaním ukázalo ako nepravdivé. Žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 14. 12. 2009. Nakoľko pre posúdenie nároku bolo potrebné
zabezpečiť si zmluvu o úvere, od ktorej oprávnený odvodzoval nárok, súd vyzval súdneho exekútora na
predloženie tejto listiny prípisom zo dňa 07. 01. 2010 - súdu bola doručená dňa 19. 01. 2010 a súd dňa

20. 01. 2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na vykonanie exekúcie.
Uznesením zo dňa 07. 04. 2010 súd exekúciu zastavil. Oprávnený síce proti tomuto uzneseniu podal
odvolanie, ktoré však neskôr zobral späť, takže uznesenie o zastavení konania sa stalo právoplatným
dňom 15. 05. 2010.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť súdu spojená s výkonom právomoci, v
súvislosti s ktorou dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnym poriadkom. Bezpochyby, jedným z
takýchto pravidiel sú aj zákonné lehoty na rozhodnutie súdu. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty však nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie práva účastníka konania na prerokovanie
vecibezzbytočnýchprieťahov.Rozhodnutiepozákonnejlehotenemožnovnímaťoddeleneodostatných

okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. V
prejednávanej veci súd prihliadol najmä na povahu procesného úkonu súdu spočívajúceho v rozhodnutí
o žiadosti o udelenie poverenia a procesný postup exekučného súdu, ktorý bol nevyhnutný pre
rozhodnutie vo veci. V danej veci bola súdu predložená požadovaná zmluva o úvere po uplynutí
zákonnej lehoty na rozhodnutie. Súd má za to, že rozsah prekročenia zákonnej lehoty na rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora je adekvátny všetkým úkonom, ktoré bolo potrebné vykonať. Nemožno
taktiež opomenúť skutočnosť, že navrhovateľ a následne súdny exekútor podávali návrhy na vykonanie
exekúcie hromadne. Pokiaľ navrhovateľ postupoval takýmto spôsobom, musel si byť sám vedomý, že
objektívne môže nastať situácia, že súd nebude môcť rozhodnúť o všetkých jeho návrhoch v zákonnej
lehote. Pokiaľ ide o 15 dňovú lehotu na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ktorú upravoval zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení platnom v čase začatia
exekučného konania EX 12324/09 súd nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, že zákonodarca reagoval
na enormný nárast exekučnej agendy v spotrebiteľských veciach, zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorým
bolo novelizované ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Touto zmenou došlo k upusteniu od povinnostiexekučných súdov rozhodovať o žiadostiach súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcii na podklade rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc v uvedenej lehote. Z uvedeného
je zrejmé, že postup exekučného súdu v predmetnom konaní nebol ojedinelý, ale objektívne si ho

vyžiadala situácia vzniknutá s tým, že navrhovateľ doručoval prostredníctvom súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého na slovenské exekučné súdy enormné množstvá návrhov na vykonanie exekúcie.
Vzhľadom na podnikateľské praktiky navrhovateľa a zrejmý rozpor jeho konania so spotrebiteľským
právom, bolo preto namieste dôsledne preskúmať každú jednu vec, a nie len formalistickým spôsobom
udeliť poverenie na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal ani výšku

uplatnenej škody. Naviac, za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa uhrádza skutočná škoda,
pričom z uplatnených súm vyplýva, že navrhovateľ požaduje akúsi paušálnu náhradu, čo potvrdzuje
aj skutočnosť, že náhrady sú totožné s náhradami v iných konaniach vedených na tunajšom súde.
Navrhovateľ neuniesol ani dôkazné bremeno príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Už len samotná špecifikácia majetkovej škody vylučuje, aby navrhovateľovi v súvislosti
s tým, že súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote, vznikla škoda tak, ako

si ju uplatnil. Navrhovateľ si prakticky voči odporkyni uplatňuje právo z bezprávia, ktoré privodil. Pri
rozhodovaní súd zobral do úvahy najmä skutočnosť, že exekúcia, z ktorej si navrhovateľ odvodzuje
svoj nárok, bola právoplatne zastavená pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Ak aj čiastkový úkon
nebol vykonaný zo strany súdu v zákonom stanovenej lehote, podstatný je finálny výsledok exekúcie,
ktorá bola sčasti zastavená pre jej nedôvodnosť. Ak je exekučné konanie vedené nedôvodne, nemožno

priznať súdnu ochranu za prípadné nedodržanie lehoty na vykonanie konkrétneho čiastkového úkonu.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, táto v prípade vzniku zodpovednosti štátu, patrí poškodenému
iba za splnenia podmienok uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Ak by bol v konaní
preukázaný vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup exekučného súdu, je vzhľadom na
osobu navrhovateľa, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosť, za ktorých k nej došlo a závažnosť následkov,

ktoré mali navrhovateľovi vzniknúť, náhrada nemajetkovej ujmy vylúčená. V prvom rade súd poukazuje
nato,žeexekúcia,vnadväznostinaktorúsinavrhovateľuplatnilsvojnárok,bolanedôvodnáodzačiatku,
pričom k jej zastaveniu došlo výlučne zavinením navrhovateľa. Z bezprávia, ktoré navodil navrhovateľ
pri tvorbe exekučného titulu, nemôže vzniknúť žiadne jeho právo a konanie podľa ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. nemôže slúžiť ako určitá satisfakcia pre účastníka, ktorý nebol v súdnom konaní svojou

vinou úspešný. Navyše si navrhovateľ zvolil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, vo vzťahu ku
ktorému Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal názor v náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn. III. ÚS
322/2010, podľa ktorého skutočnosť, že bol zamestnancom navrhovateľa, je okolnosťou vylučujúcou ho
z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. Z týchto dôvodov súd vyhodnotil návrh
ako nedôvodný aj v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy. Návrh je v tejto časti aj v rozpore s dobrými

mravmi, nakoľko v súvislosti s podnikateľskými aktivitami navrhovateľa v oblasti spotrebiteľských úverov
bolo na základe viacerých sťažností zo strany Európskej komisie skúmané, či zo strany Slovenskej
republiky nedochádza k porušovaniu Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Na základe vyššie uvedeného
súd návrh zamietol.

Náhradu trov si uplatnili obidvaja účastníci konania. Navrhovateľ v konaní nebol úspešný a odporkyňa,
ktorá mala v konaní úspech, si trovy nevyčíslila a ku dňu vyhlásenia rozsudku zo spisu žiadne ani
nevyplývali. Súd preto rozhodol o náhrade trov tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Písomným podaním zo dňa 24. 01. 2014 požiadal navrhovateľ o zrušenie nariadeného pojednávania a

o prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednaním veci. Vzhľadom k tomu, že ide o totožný návrh s rovnakými dôvodmi,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, súd opätovný návrh posúdil ako nedôvodný a v rozpore so

zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania. Pre úplnosť súd uvádza, že navrhovateľ opätovne neuniesol
dôkazné bremeno tvrdenia, že ním spomínaná sťažnosť, na ktorú sa v návrhu odvoláva, bola doručená
Ústavnému súdu Slovenskej republiky, čo mu bolo vytýkané aj v rozhodnutí, ktorým súd zamietol jeho
prvý návrh na prerušenie konania.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,

kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.