Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 13, 2013

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/26/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112217019
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2013:7112217019.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v právnej veci žalobcu: Z. R., nar.

XX.XX.XXXX, bytom v F., X. S. XXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou KAIRER advokátska
kancelária s.r.o. so sídlom v Košiciach, Fibichova 11, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie 2.457,18 Eur
a trovy konania, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.432 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 522,66 EUR ako trovy právneho
zastúpenia, a to na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 03.07.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.457,18

Eur a trov konania titulom náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku
toho, že od 21.07.2010 do 26.10.2010 bol vo výkone väzby na základe uznesenia Okresného súdu
Košice I zo dňa 23.07.2010 sp. zn. 0Tp/75/2010 o vzatí do väzby s tým, že rozsudkom tunajšieho súdu
zo dňa 17.02.2011 sp. zn. 7T/121/2010 bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom, s pripojenými listinnými
dokladmi, oboznámením sa s pripojeným trestným spisom tunajšieho súdu 7T/121/2010, vyjadrením
žalovaného a zistil nasledovný skutkový stav veci.

Z pripojeného trestného spisu tunajšieho súdu 7T/121/2010 súd zistil, že dňa 21.07.2010 pani L. R.,

bytom F., F.. E.Š. X sa dostavila na OO PZ F. - G. P. za účelom podania trestného oznámenia. Predmetné
trestné oznámenie bolo zaevidované pod č. ČVS:ORP-2763/DH-KE-2010. Ohľadne predmetného
trestného oznámenia bolo uznesením zo dňa 21.07.2010 začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené
obvinenie voči žalobcovi za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona. Na základe podaného návrhu na vzatie do väzby prokurátorom Okresnej prokuratúry
Košice I bolo tunajším súdom uznesením zo dňa 23.07.2010 sp. zn. 0Tp/75/2010 rozhodnuté o vzatí doväzby obvineného - žalobcu s tým, že väzba začína plynúť dňom a hodinou zadržania, t.j. 21.07.2010
o 14:45 hod a vykoná sa v ÚVV a ÚVTOS F..

Z predmetného uznesenia o vzatí do väzby obvineného - žalobcu, z jeho odôvodnenia vyplýva, že sú u

menovaného dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s ďalšou konštatáciou, že
obvinenýboldoposiaľštyrikrátsúdnetrestaný,pričomzaobdobnékonanievočimanželkebolnaposledy
odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Košice I sp. zn. 0T/37/2010 z 12.05.2010, právoplatným
21.05.2010, v rámci ktorého mu bol uložený trest odňatia slobody na 6 mesiacov so skúšobnou dobou
jeden rok a šesť mesiacov, a teda že obvinený sa skutku dopustil v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia. Okrem toho z odpisu registra trestov vyplýva, že obvinený sa opakovane dopúšťa trestnej
činnosti, na základe čoho uvedené skutočnosti dostatočne a konkrétne odôvodňujú obavu uvedenú v
§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a to, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Na základe toho
sú splnené materiálne podmienky pre vzatie obvineného do väzby na základe citovaných ustanovení
Trestného poriadku.

Z pripojeného trestného spisu ďalej vyplýva, že voči predmetnému uzneseniu o vzatí do väzby podal

žalobca ako obvinený sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v F. uznesením zo dňa 03. augusta 2010
tak, že sťažnosť zamietol, pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že vychádzajúc zo
skutočnosti, že obvinený bol doposiaľ štyri krát súdne trestaný, pričom naposledy pre obdobné konanie
voči svojej manželke, za to mu bol uložený podmienečný trest, a tohto konania, z ktorého je dôvodne
podozrivý sa dopustil v priebehu skúšobnej doby je zrejmé, že obvinený má sklony k páchaniu násilnej

trestnej činnosti, a teda obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu, by v tejto mohol pokračovať,
je v celom rozsahu namieste. Preto krajský súd si osvojil dôvody, ktoré viedli okresný súd k vzatiu
obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Ako ďalej vyplýva z pripojeného trestného spisu, uznesením tunajšieho súdu zo dňa 06.09.2010
bola zamietnutá žiadosť manželky obvineného L. R. o prepustenie obvineného - žalobcu z väzby

na slobodu, z ktorého odôvodnenia okrem iného vyplýva, že manželka obvineného - žalobcu L. R.
podala dňa 16.08.2010 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu obvineného s odôvodnením, že je
invalidná dôchodkyňa s priznaním invalidity 71 %, je onkologickou pacientkou po dvoch operáciách a
odkedy je manžel vo väzbe, trpí ťažkými depresiami, v noci nemôže spať, má problémy s realizovaním
každodenných nákupov, že manžel je invalidným dôchodcom od roku 1978, jednu nohu má kratšiu,

kriví sa mu chrbtica, má každodenné problémy, nemá prácu, ako rodina žijú z minimálnych financií, cíti
sa nepotrebný a navyše ich syn im spôsobuje problémy, a teda na jeho strane ide o psychickú záťaž,
ktorú i manžel zrejme ťažko znáša, čo sa prejavuje jeho nadmernou podráždenosťou, ktorá v spojení
s alkoholom vyvoláva u neho agresívne stavy. Ďalej z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva,
že obvinený - žalobca pri svojom výsluchu na Okresnom súde Košice I dňa 06.09.2010 uviedol, že je

v kontakte s manželkou, píšu si listy, v daný deň bola za ním na návšteve a hovorila, že niečo písala
na súd, ale nepovedala mu, že písala žiadosť, aby bol prepustený z väzby na slobodu. Jeho manželka
potrebuje pomoc, celý deň leží a vlastne všetky práce v byte vykonáva on. Majú síce 25 ročného syna,
ale ten je málokedy doma a nestará sa o nich.

Z predmetného trestného spisu ďalej vyplýva, že obvinený - žalobca bol dňa 26.10.2010 prepustený

z väzby na slobodu na základe príkazu KS F. sp. zn. 7To 62/2010, tak ako to vyplýva zo spísaného
úradného záznamu zo dňa 04.11.2010.

V predmetnej trestnej veci bolo rozhodnuté rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 17.02.2011 č. k.
7T/121/2010-92 tak, že podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku bol obžalovaný - žalobca oslobodený
spod obžaloby. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že nebolo dokázané, že sa stal

skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Voči predmetnému rozsudku bolo podané zo strany Okresnej
prokuratúry Košice I odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v F. zo dňa 12.
septembra 2011 č. k. 8To 57/2011-108 tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora
zamieta. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že krajský súd nezistil žiadne pochybenie
okresného súdu, v celom rozsahu si osvojil správne a zákonné odôvodnenie rozsudku, v ktorom okresný

súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý jeobžalovanýstíhaný.PredmetnéuznesenieKrajskéhosúduvF.bolodoručenéobžalovanému-žalobcovi
dňa 13.10.2011 a Okresnej prokuratúre F. A. dňa 10.10.2011.

Z návrhu na začatie konania vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný - žalobca bol spod

obžaloby v trestnej veci sp. zn. 7T/121/2010 v celom rozsahu oslobodený, pretože nebolo nepochybne
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, je zrejmé, že žalobcovi vzniklo právo na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 8 ods. 5 písm. b) zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti vznikol tak žalobcovi v

zmysle ust. § 17 ods. 1 tohto zákona nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch v uplatňovanej výške,
ktorý nárok si žalobca uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody voči
Ministerstvu spravodlivosti SR s tým, že v zmysle oznámenia o výsledku predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody zo dňa 04.06.2012 ministerstvo oznámilo zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosti
nebolo vyhovené z dôvodu, že predmetnú žiadosť ministerstvo posúdilo ako nedôvodnú. Žalobca má
však za to, že pokiaľ žalobca bol v celom rozsahu spod obžaloby oslobodený treba vychádzať z toho, že

daný trestný čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté a že žalobca nemal byť
ani vzatý do väzby, na základe čoho štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom za škodu,
ktorá mu bola spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to rozhodnutím o väzbe
- uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 23.07.2010 sp. zn. 0Tp/75/2010. V dôsledku vzatia do
väzby žalobca bol pozbavený osobnej slobody od 21.07.2010 do 26.10.2010, t.j. spolu 99 dní, čím mu

vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy a výška tejto nemajetkovej ujmy bola vyčíslená v zmysle
ust. § 17 ods. 4 tohto zákona s tým, že keďže žalobca bol pozbavený osobnej slobody v roku 2010,
priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2009
predstavovala sumu 744,50 Eur.

Z pripojenej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 30.11.2011 adresovanej

Ministerstvu spravodlivosti SR vyplýva, že žalobca si predmetnou žiadosťou požiadal o predbežné
prekovanie nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 2.457,18 Eur v súvislosti so vzatím do
väzby na základe uznesenia OS KE I zo dňa 23.07.2010 sp. zn. 0Tp/75/2010 s tým, že v predmetnej
trestnej veci bol ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo nepochybne dokázané, že
sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Z pripojeného listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 04.06.2012 vo veci oznámenia o výsledku
predbežnéhoprerokovanianárokunanáhraduškodyvyplýva,žeMinisterstvospravodlivostiSRprevzalo
dňa 05.12.2011 žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody v súvislosti so vzatím do väzby, ktoré
vydal Okresný súd Košice I pod sp. zn. 0Tp/75/2010 dňa 23.07.2010 a rozhodol tak, že tejto žiadosti
nevyhovuje, keďže nie sú splnené viaceré predpoklady podľa zákona 514/2003 Z. z..

Žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že
považuje platobný rozkaz a žalobu za neopodstatnenú v celom rozsahu s odôvodnením, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona 514/2003 Z. z. nevzniká automaticky (a
to ani v prípade existencie rozhodnutia o väzbe a následného oslobodenia žalobcu spod obžaloby),
pričom existenciu takéhoto nároku je potrebné spoľahlivo preukázať. Žalovaný pritom vychádza z ust.

§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa nemajetková ujma uhrádza iba vtedy, ak
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. V tomto smere na žalobcovi spočíva
dôkazné bremeno preukázania takého zásadného zásahu do svojich práv, ktorý by priznanie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňoval. S ohľadom na uvedené je vylúčené, aby o
nároku súd rozhodol výlučne na základe tvrdení uvádzaných žalobcom bez toho, aby v predmetnej

veci bolo vykonané ďalšie dokazovanie. Podľa jeho názoru nemožno jednoznačne konštatovať vznik
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a teda nemožno bez ďalšieho ani založiť zodpovednosť
žalovaného podľa zákona 514/2003 Z. z., nakoľko v predmetnej veci zostáva jednak sporná otázka
vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu ako aj vzniku nároku na náhradu škody ako takého. S
ohľadom na predchádzajúcu trestnú činnosť žalobcu, ako aj vzhľadom na fakt, že žalobca mal skutok,

pre ktorý bol väzobne trestne stíhaný spáchať v skúšobnej dobe, je možné konštatovať, že žalobca
svojim konaním zapríčinil naplnenie dôvodnej obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti, čím zároveňnaplnil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Žalovaný namieta, že vo veci žalobcu
možno konštatovať zavinenie väzby, čo zároveň vylučuje založenie zodpovednosti žalovanej za škodu
v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Ani v prípade, pokiaľ by súd nebol stotožnený

s týmto právnym názorom žalovaného, nie je možné bez ďalšieho priznať žalobcom uplatňovaný nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže je potrebné skúmať nielen samotný zásah do práv
žalobcu, ale aj samotný titul náhrady škody, t.j. nezákonné rozhodnutie, ako aj vzťah príčiny a následku
medzi namietaným rozhodnutím a údajným vznikom nemajetkovej ujmy, nakoľko nárok na náhradu
škody je podľa zákona č. 514/2003 Z. z. možné priznať iba za predpokladu kumulatívneho splnenia

všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za prípadne vzniknutú ujmu. Okrem toho
žalovaný nepokladá za postačujúce priznať uplatňovaný nárok výlučne v zmysle ust. § 8 ods. 5 písm. b)
v spojení s § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. bez akéhokoľvek preukázania, resp. uvedenia okolností,
ktoré by priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňovali a bez skúmania existencie
dôvodov vylučujúcich zodpovednosť štátu za škodu (§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odporu došlom súdu dňa 5.2.2013 prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne uviedol, že žalobca si väzbu nezavinil sám svojim konaním, pretože vzhľadom na
oslobodzujúci rozsudok v predmetnej trestnej veci je zrejmé, že sa žiadnej trestnej činnosti v tvrdený deň
nedopustil, a preto u žalobcu neboli splnené podmienky pre jeho vzatie do väzby z dôvodnej obavy, že
bude pokračovať v trestnej veci. Teda žalobca nedal svojim správaním, resp. konaním dôvod na to, aby
bol vzatý do väzby, a je preto vylúčené, aby z dôvodu aplikácie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003

Z.z. bol jeho nárok nedôvodný. V ďalšom poukázal na to, že bol na základe rozhodnutia o väzbe
pozbavený osobnej slobody výkonom väzby v trvaní 99 dní, na základe čoho došlo k závažnému zásahu
do jeho základných ľudských práv a slobôd, a to osobnej slobody, ktorú zaručuje ústava vo svojom čl. 17
každému. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa v tom čase staral o svoju vážne onkologicky chorú manželku,
došlo týmto rozhodnutím o väzbe aj k neoprávnenému zásahu do jeho súkromného a rodinného života.

Okrem toho boli porušené aj jeho právo na slobodu a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života v zmysle Charty základných ľudských práv EÚ. K zásahu došlo do osobnostných práv žalobcu o to
intenzívnejšie, že žalobca bol obvinený z trestného činu na chránenej osobe- manželke, ktorá v tom čase
bola vážne onkologicky chorá. Jeho pobyt vo väzbe vyvolal nepríjemné až negatívne reakcie jeho okolia,
susedov, známych. Súčasne počas pobytu vo väzbe nemohol poskytovať starostlivosť svojej manželke,

ktorá bola odkázaná na jeho každodennú starostlivosť. Preto mal za to, že vzhľadom na intenzitu zásahu
iba konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.

Žalobca na pojednávaní konanom dňa 13.09.2013 vo svojej účastníckej výpovedi uviedol, že všetko to
začalo v podstate tým, že s manželkou majú zlého syna a preto sa dohodli, že by mal odísť z domu.
Manželka s tým súhlasila avšak po tom, čo začal vyvíjať iniciatívu alebo robiť určité kroky, aby syn odišiel

z bytu, začala držať stranu synovi a povymýšľala si na neho rôzne veci. Dopadlo to tak, že zavolala na
neho políciu, keď uviedla určité nepravdivé údaje, že sa jej mal vyhrážať a podobne, na základe čoho
sa dostal vo väzby. S tým súvisí aj skutočnosť, že manželka mala rakovinu, pričom predtým než šiel
do väzby sa o ňu staral. Počas väzby sa nemal o manželku kto starať a keď sa z väzby vrátil, tak sa
od neho začali odvracať susedia a známi z okolia práve v súvislosti s tým, že tu boli určité nepravdivé

tvrdenia o tom, že sa mal manželke vyhrážať a takisto súvislosti s tým, že bol vo väzbe. Pociťoval to
nielen on osobne, ale aj jeho manželka. Celé to vyústilo do toho, že po návrate z väzby do jedného
roka boli nútení sa presťahovať na iné sídlisko z týchto dôvodov. Ľudia sa im vyhýbali, síce nešlo o
slovné prejavy čo si o ňom a o jeho manželke myslia, ale bolo to poznať na ich správaní. Ďalej poukázal
na to, že celý jeho pobyt vo väzbe mal negatívny vplyv na vzťah s manželkou a zasiahlo to tiež do

vtedy už zlého vzťahu so synom, keďže tento vzťah sa ešte zhoršil a syn sa mu v podstate smial, že
ako dopadol, že vďaka nemu sa dostal do väzby. Na jednej strane síce manželka iniciovala a podala
trestné oznámenie vo veci, na strane druhej však neskôr to oľutovala, chcela to vziať späť. Tiež žiadala
o jeho prepustenie z väzby, avšak jej nebolo v ničom vyhovené. Dokonca chcela, aby sa nepokračovalo
v trestnom konaní. To, že aj ona negatívne začala celú túto trestnú záležitosť vnímať a že je vo väzbe a

že to neskôr oľutovala svedčí o tom skutočnosť, že ho navštevovala počas pobytu vo väzbe. Celý čas
pobyt vo väzbe zle znášal, pretože počas celej tejto doby sa nemohol starať o svoju manželku, ktorá
mala v tom čase vážne zdravotné problémy, pričom súčasne vedel, že syn sa o ňu nepostará.Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 13.09.2013 doplnila, že v prípade nezákonnej väzby
treba brať na zreteľ intenzitu, akou došlo k zásahu do práv na osobnú slobodu žalobcu garantovanú
jednak ústavou a jednak aj Chartou základných práv Európskej únie, a to aj vzhľadom na dĺžku pobytu v

tejto nezákonnej väzbe. Konštatovala, že s porušením práva na osobnú slobodu je tiež spojené aj právo
na slobodu pohybu so zdôraznením, že vo väzbe sú podmienky horšie ako napríklad vo výkone trestu
a iba pre porovnanie uviedla, že počas pobytu vo väzbe je možná návšteve raz za tri týždne, vo výkone
trestu raz za dva týždne. Okrem toho vo výkone väzby je možnosť vychádzok iba jednu hodinu denne.
Žalobca bol celý čas uzavretý v jednej miestnosti spolu s ďalšími osobami a musel sa podriadiť režimu,

ktorý je daný pre výkon väzby. V rámci záverečnej reči zdôraznila, že je vylúčená aplikácia § 8 ods. 6
zákona č. 514/2003 Z. z., t. z. že by si žalobca zapríčinil väzbu sám a zdôraznila, sú splnené všetky
predpoklady na priznanie tohto uplatňovaného nároku: nezákonná väzba, vznik nemajetkovej ujmy a
príčinná súvislosť, pričom za predmetnú škodu v podobe nemajetkovej ujmy zodpovedá štát v zastúpení
Ministerstva spravodlivosti SR.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien a predpisov, štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení

alebo rozhodnutím o väzbe.

Podľa ust. § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien a predpisov, zodpovednosti podľa odseku
1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) 1. zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien a predpisov, Vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo
ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa ust. § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších zmien a predpisov, právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo

c) vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa ust. § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, právo na náhradu škody nevznikne

a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,

b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo
amnestie prezidentom republiky, 5)

c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie
trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného
predpisu vyžaduje, 6)d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,
celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa
očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne,

kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce,

e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, 7)

f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, 8)

g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,

ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje
trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, alebo

h) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na
územie Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012,Nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ust. § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 17 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, výška nemajetkovej ujmy spôsobenej
rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdyzamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj
začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

Podľa ust. § 17 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov
1 a 2.

Podľa ust. § 71 ods. 1 Trestného poriadku, obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný,
má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania

alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho
totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností
závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin,
ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že žalobca bol v súvislosti s trestným oznámením
jeho manželky zo dňa 21.7.2010 v predmetnej trestnej veci vzatý do väzby a vo výkone väzby sa
nachádzal v období od 21.07.2010 do 26.10.2010, t.j. spolu 98 dní. Tiež je nepochybné, že v predmetnej

trestnej veci žalobca bol oslobodený spod obžaloby v celom rozsahu podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku, t.j. že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. V konaní tiež nebolo
sporným, že predmetná väzba bola odôvodnená existenciou dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku s odôvodnením, že obvinený sa skutku dopustil v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia, obvinený sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti a teda ide o odôvodnenú obavu, že bude

pokračovať v trestnej činnosti.

Je nepochybné, že predmetom tejto žaloby je uplatnená náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení neskorších zmien a predpisov, ktorá má svoj základ v článku 46 ods. 3 Ústavy SR. Podstata
základného práva na náhradu škody podľa predmetného článku ústavy spočíva v oprávnení každého
domáhať sa náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenia
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o zákonnom práve na
náhradu škody vykonáva. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v
zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (citácia z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho

súdu SR zo dňa 29.04.2010 sp. zn. 5Cdo/171/2009).

Z dikcie zákona účinnej ku dňu vzniku predmetného nároku vyplýva, že na priznanie nároku na náhradu
škody v prípade, že táto mala vzniknúť rozhodnutím o väzbe je potrebné skúmať kumulatívne splnenie
nasledujúcich zákonom stanovených podmienok:

1) osoba bola vzatá do väzby, resp. bola vo výkone väzby;

2) z tohto dôvodu jej vznikla škoda;

3) následne bola osoba spod obžaloby v trestnom konaní oslobodená, trestné stíhanie bolo voči nej
zastavené alebo trestná vec bola postúpená inému orgánu.

Vtomtoprípadezákonprepriznanienárokunanáhraduškodynevyžaduje,abyrozhodnutieoväzbebolo
neskôr zrušené pre jeho nezákonnosť. Rozhodujúcim je v tomto prípade neskorší výsledok trestnéhokonania a to taký, pri ktorom nedochádza k odsúdeniu dotknutej osoby, resp. k vysloveniu jej viny za
skutok, v súvislosti s ktorým bola vzatá do väzby. Súčasne je irelevantné, či v skoršom štádiu trestného
konania bolo s ohľadom na dovtedy vykonané dokazovanie možné mať za to, že sú splnené podmienky

navzatiedotknutejosobydoväzby,atedačivskoršomštádiutrestnéhokonaniaboldanýzákonnýdôvod
väzby. Jedinú výnimku, kedy osobe, na ktorej bola vykonaná väzba nevznikne právo na náhradu škody,
stanovuje zákon v § 8 ods. 6 citovaného zákona. Pokiaľ dôvodom predmetnej väzby bola odôvodnená
obava, že osoba vzatá do väzby bude pokračovať v trestnej činnosti, je súčasne pojmovo vylúčené,
aby žalobca v pokračoval v trestnej činnosti, ku ktorej vôbec nedošlo. V tomto prípade teda nemožno

hovoriť o tom, že osoba si uloženie väzby zavinila sama. Na strane žalobcu teda nie je daný žiaden z
dôvodov uvedených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., pre ktorý by mu nárok na náhradu škody
nevznikol, a teda nie je naplnený zákonný predpoklad nepriznávajúci právo na náhradu škody tak, ako
to vyargumentoval žalovaný.

Okrem toho, podľa názoru súdu, v prípade práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, t.j.
podľa § 8 citovaného zákona, v súlade s právnou úpravou zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci v znení účinnom ku dňu vzniku tohto nároku vyplýva, že výška nemajetkovej
ujmy je stanovená ako výška minimálna, ktorá zodpovedá jednej tridsatine priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a
to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Z dikcie zákona § 17 ods. 4 v znení ku dňu vzniku
tohto nároku, teda podľa názoru súdu vyplýva, že pokiaľ sám žalobca si uplatňuje výšku nemajetkovej

ujmy v jej minimálnej výške, je bezpredmetné sa zaoberať a prihliadať na okolnosti vymenované v § 17
ods. 3, ktoré teda podľa názoru súdu súd skúma a prihliada na ne v prípade, že by si žalobca uplatňoval
výšku nemajetkovej ujmy v danom prípade nad minimálnu zákonom stanovenú hranicu nemajetkovej
ujmy.

Podľa názoru súdu rozhodnutie o väzbe v súvislosti s trestným konaním, ktoré bolo neskôr skončené

oslobodením žalobcu spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bol žalobca
ako obžalovaný stíhaný sa stal, neodôvodňuje iba samotné konštatovanie porušenia práva, pretože v
danom konkrétnom prípade v súlade s argumentáciou žalobcu iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. V tomto prípade k nemajetkovej ujme malo dôjsť v dôsledku
väzby v trvaní 98 dní, pričom väzba, tak ako napríklad výkon trestu odňatia slobody, predstavuje výrazný

zásah do práva každého občana na osobnú slobodu garantovanú jednak Ústavou SR a jednak Chartou
základných práv Európskej únie, s čím je tiež súčasne spojené porušenie práva na slobodu pohybu.
Súčasne je možno konštatovať, že podmienky vo väzbe sú horšie ako napr. v porovnaní s podmienkami
vo výkone trestu. V tejto súvislosti súd vychádzal tiež z výpovede žalobcu, ktorý uviedol, že jeho pobyt
vo väzbe mal nepriaznivé následky pre neho a pre jeho manželku, pretože po tom, čo sa vrátil z väzby,

sa im začali vyhýbať ľudia, známi, susedia. Bolo to poznať na ich správaní a na základe toho boli nútení
sa presťahovať na iné sídlisko. Tiež sa zhoršil jeho vzťah so synom. Okrem toho žalobca zle znášal
počas celého pobytu vo väzbe tú skutočnosť, že sa nemohol starať o svoju manželku, ktorá v tom čase
trpela vážnymi zdravotnými problémami a počas jeho pobytu vo väzbe nemohla očakávať starostlivosť
od žalobcu ako manžela a v neposlednom rade to malo vplyv aj na jeho vzťah s manželkou, ktorá v

priebehu trestného konania oľutovala podané trestné oznámenie, dokonca žiadala o zastavenie tohto
trestného konania, o jeho prepustenie z väzby, pričom zmena v postoji manželky voči nemu vyplýva aj
zo skutočnosti, že ho počas pobytu vo väzbe pravidelne navštevovala.

Na základe uvedeného súd vyhovel žalobe, pokiaľ žalobcovi priznal náhradu škody vo výške 2.432
Eur, t.j. náhradu nemajetkovej ujmy za 98 dní pobytu vo väzbe vo výške 1/30 priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2009 ( 744,50 Eur - údaj Štatistického úradu
SR ). Zamietajúci výrok predstavuje nepriznanú náhradu škody v jej prevyšujúcej časti, keďže žalobca
si neoprávnene uplatnil až 99 dní pobytu vo väzbe ( namiesto 98 dní ).

Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 3 O.s.p. s tým, že súd priznal úspešnému
žalobcovi (neúspech žalobcu je nepatrný v porovnaní s jeho úspechom) plnú náhradu trov konania voči

žalovanému.Právna zástupkyňa žalobcu si vyčíslila náhradu trov konania písomne v zákonnej lehote tak, že si
uplatnila trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 653,66 Eur za 5 úkonov právnej služby: prevzatie
a príprava zo dňa 21.11.2011, žaloba, vyjadrenie k odporu, porada s klientom dňa 12.09.2013 a účasť

na pojednávaní dňa 13.09.2013, t.j. 5 x 101,25 Eur + režijný paušál 1 x 7,41 Eur, 1 x 7,63 Eur a 3 x 7,81
Eur plus 20 % DPH vo výške 108,94 Eur. K vyúčtovaniu pripojila tiež potvrdenie o uskutočnení rokovania
s advokátom z 12.09.2013, z ktorého vyplýva, že predmetom rokovania žalobcu s advokátom malo byť
udelenie súhlasu podľa zákona č. 428/2002 Z. z. na evidovanie a spracúvanie všetkých osobných údajov
poskytnutých v súvislosti s touto zmluvou ako aj za účelom poskytovania právnej pomoci, pričom tento

súhlas žalobca udelil na dobu neurčitú.

Súd posúdil predmetné vyúčtovanie v súlade s Vyhl. č.655/2004 z.z. v znení neskorších zmien a
predpisov s tým, že z takto uplatňovaných a vyčíslených trov konania priznal účelne vynaložené trovy
konania za úkony právnej služby:

1. prevzatie a príprava z 21.11.2011 vo výške 101,25 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál vo výške
7,41 Eur,

2. žaloba z 29.6.2012 vo výške 101,25 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál vo výške 7,63 Eur,

3. písomné vyjadrenie k odporu z 30.1.2013 vo výške 101,25 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál
vo výške 7,81 Eur a

4. účasť na pojednávaní dňa 13.09.2013 vo výške 101,25 Eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál vo
výške 7,81 Eur.

Okrem toho súd priznal žalobcovi ako trovy právneho zastúpenia tiež 20 % DPH z odmeny a náhrad
advokáta ( zo sumy 435,66 ) , t.j. vo výške 87 Eur. Spolu tak priznal žalobcovi ako trovy právneho
zastúpenia sumu 522,66 Eur.

Z vyčíslených trov právneho zastúpenia súd nepriznal úkon právnej služby - porada s klientom z
12.09.2013, k tomu prislúchajúci režijný paušál a 20 % DPH s odôvodnením, že podľa názoru súdu z

obsahu predmetného potvrdenia o uskutočnení rokovania s advokátom vyplýva, že udelenie súhlasu
na evidovanie a spracovanie osobných údajov v súvislosti so zastúpením nespadá pod úkon právnej
služby - poradu s klientom, tak ako ju má na mysli Vyhl. č. 655/2004 z.z. v znení neskorších zmien a
predpisov a preto advokátovi v tejto súvislosti nemohlo vzniknúť ani žiaden nárok na odmenu a k tomu
prislúchajúcu na náhradu ( režijný paušál ) a DPH.

Pretože žalobca je v konaní zastúpený advokátom, žalovaný je povinný trovy konania zaplatiť na účet
právneho zástupcu žalobcu podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do

15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti

alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. (205 ods. 2 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona

(§ 251 O.s.p.).