Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 13. september 2013

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/42/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112206319
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2013:8112206319.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobkyne: W. E., nar.

XX.X.XXXX, bytom G., I. XX, zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku,
ul. Sovietskych hrdinov 163/66, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne: Združenie na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS so sídlom Nitra, Petzwalova 12, IČO: 42205735, zastúpenému
JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov 163/66 p r o t i
žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpenej JUDr.
Barborou Korenecovou, advokátkou so sídlom Malinovo, Slnečná 765/3, o neplatnosť úverovej zmluvy
a neprijateľnú zmluvnú podmienku takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania pod č. 802200137 zo dňa
8.12.2010 j e n e p l a t n á.

U r č u j e, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 8.12.2010
č. zmluvy 802200137 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 262,37 Eur na účet jej právnej
zástupkyne v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 1.3.2012 domáhala neplatnosti úverovej zmluvy č. 802200137 (v petite
formuláciou o neplatnosti úveru), z obsahu žaloby a jej označenia však nepochybne vyplýva, že
žalobkyni išlo o neplatnosť úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Žalobu odôvodnila tým, že zmluvu
uzavrela v tiesni za úžerný poplatok predstavujúci 180% ročne, čo je v rozpore so zásadou dobrých
mravov. Úver jej bol totiž poskytnutý vo výške 800 Eur, splatný o dva mesiace za poplatok 240 Eur, z

ktorého 1/3 tvorí úrok, ktorý tak predstavuje neprimeraných 60%.

Žalobu rozšírila aj o určenie, že zmluvná podmienka v predmetnej úverovej zmluve o tej časti poplatku,
ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere s tým
spojenou administratívou predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd toto rozšírenie žaloby
pripustil uznesením č. k. 11C 42/2012-70 zo dňa 17.12.2012. Žalobu v tejto časti odôvodnila tým, že
žalovaný za uvedený poplatok neposkytol žalobkyni žiadne reálne plnenie a poukázal na rozhodnutie

Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe zo dňa 3.5.2010 č.k. AZ 17U 192/2010.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vyslovil názor o absencii naliehavosti právneho záujmu žalobkyne
na určení neplatnosti úverovej zmluvy vzhľadom na existenciu právoplatného a vykonateľnéhorozhodcovského rozsudku, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná na plnenie vrátane sporného poplatku.
Výšku dohodnutého administratívneho poplatku považoval za primeranú. Tento bol v zmluve jasne
uvedený a žalobkyňa sa dobrovoľne rozhodla pre uzavretie úverovej zmluvy s vedomím o cene úveru.

Pri posudzovaní výšky úrokov poukázal na českú judikatúru, v zmysle ktorej sa nemá na porovnanie
brať do úvahy úroková sadzba bankových úverov, ale nebankových subjektov. Tvrdenie žalobkyne o
tiesni považoval za irelevantné. Sama žalobkyňa pred uzavretím zmluvy uviedla, že jej príjmy sú 1.560
Eur a výdavky 650 Eur mesačne. Je len samozrejmé, že každý žiadateľ o úver je vo finančnej tiesni,
inak by nebral úver, preto táto okolnosť nemôže ovplyvniť platnosť zmluvy. Vzhľadom na právoplatný a

vykonateľný rozhodcovský rozsudok, ktorý zaviazal žalobkyňu na plnenie z úveru a teda vychádzal z tej
skutočnosti, že úverová zmluva je platná, je daná, podľa žalovaného, prekážka právoplatne rozsúdenej
veci a preto konanie by malo byť podľa neho zastavené.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, písomnými vyjadreniami žalovaného, úverovou
zmluvou č. 802200137, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR 07216/11 zo dňa 9.8.2011,

žiadosťou o úver zo dňa 7.11.2010, rozhodcovskou zmluvou zo dňa 8.12.2010, ako aj ďalším spisovým
materiálom a zistil tento skutkový stav:

Písomnou žiadosťou vo forme predtlače s dátumom 7.11.2010 žalobkyňa požiadala žalovaného o úver
vo výške 1.000 Eur. V žiadosti uviedla mesačný príjem v rodine 1.560 Eur a mesačné výdavky 650 Eur.

Dňa 8.12.2010 opäť formou predtlače bola uzavretá zmluva o úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni
úver 800 Eur za poplatok 240 Eur, ktorý mala žalobkyňa splatiť v dvoch mesačných splátkach po 520
Eur počnúc 15.1.2011.

V ten istý deň opäť formou predtlače účastníci uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu. V nej sa konštatuje,
že všetky spory z predmetnej úverovej zmluvy budú riešené buď pred stálym rozhodcovským súdom
alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky podľa toho, na ktorý zo súdov dá žalujúca zmluvná
strana žalobu. Podľa vyjadrenia žalobkyne musela rozhodcovskú zmluvu podpísať, inak by jej nebol
poskytnutý úver, pričom jej nebolo dané žiadne vysvetlenie a informácie ohľadom rozhodcovského

konania a porovnania so súdnym konaním.

Žalobkyňa z úveru splatila len 3 Eur. Žalovaný dal preto žalobu na Stály rozhodcovský súd zriadený
Slovenskou rozhodcovskou a.s. a ten vo veci rozhodol pod sp. zn. SR 07216/11 dňa 9.8.2011. Žalobkyňa
bola ním zaviazaná zaplatiť žalovanému 1.280,91 Eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo sumy

1.280,91 Eur od 29.4.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom 6% ročne z tej istej sumy od 15.6.2011
do zaplatenia a trovy konania 324,59 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa nepodala
návrh na zrušenie citovaného rozsudku a rozsudok tak nadobudol právoplatnosť 19.9.2011.

V danom prípade bolo potrebné predovšetkým sa vyporiadať s námietkou nedostatku podmienky

konania právoplatne rozsúdenej veci. Ak by totiž vyššie citovaný rozhodcovský rozsudok bol vydaný
na základe platnej rozhodcovskej zmluvy, vznesená námietka by bola dôvodná. Súd však prijal záver
o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy.

Je nepochybné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou s

poukazom na § 52 a násl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom od 1.1.2008.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V čase uzavretia úverovej zmluvy už bolo v Občianskom zákonníku zakomponované aj ustanovenie
§ 53 ods. 4 písm. r/, podľa ktorého za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby

spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Potrebné bolo predovšetkým posúdiť, či rozhodcovskú zmluvu možno považovať za individuálne
dohodnutú. V tejto súvislosti možno poukázať na právne závery prijaté Najvyšším súdom SR v
rozhodnutiach 6Mcdo 9/2012 a 6Cdo 1/2012.

Konkrétne v rozhodnutí 6MCdo 9/2012 Najvyšší súd SR uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi
sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v
rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné

informácie týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva
uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom právne akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,
musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o
možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“.

Rozhodnutie 6Cdo 1/2012 obsahuje taktiež záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že
nebola individuálne vyjednaná a že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy
a bez ohľadu na to, že účastníci podpísali (taktiež formou predtlačeného formuláru) osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku.

Možno teda prijať záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť
ich obsah (čo je aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Podľa
spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove
zo dňa 27.9.2010 aj zmluvná podmienka, podľa ktorej má spotrebiteľ možnosť výberu medzi

rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto podmienky podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by sa mu musel podrobiť, predstavuje zmluvnú
podmienku, ktorá nebola individuálne vyjednaná. Podľa súdu aj v takomto prípade ide o neprijateľnú
zmluvnú podmienku, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom možno považovať skôr za teoretickú, ktorá nič

nemení na tom, že pokiaľ dodávateľ si vyberie rozhodcovský súd, spotrebiteľ by sa mu musel podrobiť.
Spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú zmluvu, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ chcel uzatvoriť úverovú
zmluvu. Z rozhodcovskej zmluvy však nevyplýva, že by bol informovaný o rozdieloch medzi súdnym
a rozhodcovským konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu o príslušných poplatkoch a
pod. V tejto súvislosti možno znovu poukázať na závery už citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR 6Mcdo 9/2012. Navyše však je potrebné sa stotožniť aj s ďalším jeho záverom o tom, že princíp
„ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu a to
ochrane spotrebiteľa. Je potrebné si uvedomiť, že z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešeniejeho sporov na rozhodcovskom konaní mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim
konaním. Spotrebiteľ má byť totiž chránený pred oboma.

Ďalší dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky súd vidí aj v tom, že rozhodcovský súd si vybral sám
žalovaný. V tejto súvislosti možno poukázať na záver Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 2735/11 zo
dňa 3.4.2012. Podľa neho právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa
transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

Súd teda dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, čoho dôsledkom je nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku a teda jeho nezáväznosť. Právna teória takéto rozhodnutia označuje ako
ničotné, tzv. paakty, z právneho hľadiska sú považované za neexistujúce (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 6Cdo 3/2013). Preto prekážka res iudicata v danom prípade nie je daná a námietka žalovaného v

tomto smere je nedôvodná.

Vzhľadom na prijatý záver o ničotnosti rozhodcovského rozsudku nebolo možné stotožniť sa ani s
názorom žalovaného o absencii naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti úverovej zmluvy
podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku. Žalobkyňa totiž úver nesplatila a preto jej žaloba

má opodstatnenie, keďže potrebuje vedieť v akej výške má dlh voči žalovanému.

Pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy (či už celku alebo časti) bolo potrebné vyporiadať sa s tým, či
dohodnutý poplatok a úrok je primeraný a v súlade so zákonom.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

V danom prípade pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov nebolo možné použiť zákon č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže jeho aplikácia je vylúčená s poukazom na § 1 ods. 3 písm. l/.

Aj pre zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka však platia všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o platnosti právnych úkonov vrátane § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa neho
neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo

sa prieči dobrým mravom.

V danom prípade podľa bodu 11 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného 1/3 poplatku
predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vrátane s tým spojenej
administratívy.

V prípade žalobkyne teda úrok predstavoval 80 Eur za dva mesiace a administratívny poplatok 160 Eur
(20% z úveru). Úrok vo výške 80 Eur za dva mesiace z úveru 800 Eur predstavuje mesačne 5% a v
prepočte na rok by činil 60% p.a. Z internetovej stránky NBS pritom súd zistil, že priemerná úroková
sadzba v decembri 2010 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do jedného roka bola len 7,56%

p.a. Dohodnutý úrok je preto nepochybne minimálne v rozpore so zásadou dobrých mravov pre jeho
neúmernú výšku a preto zmluva s poukazom na § 39 OZ nemôže byť v tejto časti platná.

Administratívny poplatok predstavuje 20% z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva z VOP je za spísanie
zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady administratívneho poplatku

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného
záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského
úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto
súvislosti možno poukázať na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U
192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí

spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie
pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému
vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery,
ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchní krajinskýsúd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme
minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva,
že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku

predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný
poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Súd dodáva, že tento
záver si osvojil aj Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku sp. zn. 18Co 109/2011.

Súd teda vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver ako neprimeranú a neplatnú. Odplata za úver je

rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, úverová
zmluva stráca svojej opodstatnenie, preto je dôvodné podľa názoru súdu žalobe o neplatnosť celej
úverovej zmluvy vyhovieť a to nie len v časti týkajúcej sa úrokov a poplatkov.

Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného o tom, že na porovnanie primeranosti výšky zmluvných úrokov
sa majú použiť úrokové sadzby pri poskytovaní úverov nebankovými subjektmi. Už len pre úplnosť súd

dodáva,ženiejemožnézneplatniťlenčasťdohodyoúrokochanapodporuobochtýchtozáverovmožno
poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo 26/2011 zo dňa 26.4.2012.

Dôvodná bola aj žaloba o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 153 ods. 4 O.s.p.
Vysvetlenienezákonnostidanejzmluvnejpodmienkyjeobsiahnutávpredchádzajúcejčastiodôvodnenia

rozsudku. Uvedená žaloba má opodstatnenie s poukazom na § 53a ods. 1 OZ.

Podľa § 53a ods. 1 OZ ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa
uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti

takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia teda v prípade právoplatnosti rozsudku žalovaný sa bude
musieť vzdať uplatňovania nárokov na administratívny poplatok aj vo vzťahu k iným spotrebiteľom.

Úspešnej žalobkyni bola podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznaná náhrada trov konania, ktoré predstavujú

trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia a účasť na
pojednávaní dňa 13.9.2013. Tarifná odmena podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Za prvý
úkon z roku 2012 táto tarifná odmena je 58,69 Eur a za druhý úkon 60,07 Eur. Pripočítaný bol aj režijný
paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a to 7,63 + 7,81 Eur. Úhrne tak odmena predstavuje 134,20
Eur. Pripočítaná bola aj náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky na pojednávanie,

na ktorom sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne dňa 13.9.2013, išlo o cestu zo Svidníka do Prešova
a späť, teda za 4 polhodiny mu bola priznaná náhrada vo výške 52,04 Eur (4 x 13,01 Eur).

Napokon súd priznal aj nárok na náhradu cestovného za použitie vlastného motorového vozidla
právneho zástupcu žalobkyne Škoda Fabia, ktoré použil na cestu na pojednávanie dňa 13.9.2013. Tieto

cestovné výdavky predstavujú 32,40 Eur (120 km x 0,27 Eur). Náhrada za použitie motorového vozidla
v zmysle § 1 písm. b/ opatrenia č. 632/2008 Z.z. predstavuje 0,183 Eur /km a náhrada za spotrebované
pohonné hmoty pri priemernej spotrebe podľa technického preukazu je 0,08Eur/km (6,5 + 4,1 + 5 =
15,6/3 = 5,2l/100km; 0,052l/1km pri cene nafty 1,419 Eur/liter. Spolu základná náhrada za 1km (0,183
Eur) + náhrada za pohonné hmoty (0,08 Eur/km) = 0,263 Eur/km a po zaokrúhlení podľa § 9 ods. 3

zákona č. 283/2002 Z.z. činí 0,27 Eur/km.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.