Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/19/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200107
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a

členiek senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Renáty Janákovej,

vprávnejvecižalobcu:AUTODOPRAVAMariánZorko,s.r.o.,IČO:44302851,Kremnická26,Bratislava,
právne zastúpený: JUDr. Miroslav Belica, advokát, Štefánikova trieda 79, Nitra proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), Lazovná
63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky č.: I/222/19660-120967/2011/993415-r zo dňa 23.11.2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného

č.: I/222/19660-120967/2011/993415-r zo dňa 23.11.2011, ktorým žalovaný ako odvolací orgán na
základe odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru č.: 604/230/143682/11/Višl zo dňa
05.09.2011,ktorýmDaňovýúradBratislavaVvyrubilpodľa§44ods.6písm.b/bod1zákonač.511/1992
Zb. (ďalej aj len ZSDP) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume
XX.XXX,XX Eur, tento dodatočný platobný výmer potvrdil. Žalobca žiadal zrušenie tak napadnutého
druhostupňového ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie.

Uviedol, že odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane podal z dôvodu, že toto bolo vydané na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu za súčasného nezákonného postupu, keď správca dane
neakceptoval obmedzené možnosti žalobcu k zabezpečeniu dôkazov svedčiacich o správnosti jeho
postupu predchádzajúcemu podaniu daňového priznania. Žalobcovi boli bez jeho účasti a možnosti
verifikáciepolíciouzadržanédaňovédoklady,ktorýchsúčasťouboliajdokladypotrebnépretotokonanie.
Tvrdenie polície, že iné doklady v prospech žalobcu nemá, je potrebné verifikovať so zápisnicami
o domových prehliadkach a zoznamom zadržaných dôkazov. Okrem toho neboli konkretizované
doklady, ktoré ku konkrétnym daňovým priznaniam správca dane požaduje a nie je zrejmé, prečo

tieto nezabezpečil vykonaním krížovej kontroly, teda u subjektov, s ktorými mal žalobca v obchodných
vzťahoch dojsť do kontaktu. Namietal, že strana 3. a nasledujúce vo všetkých jeho sa týkajúcich
daňových rozhodnutiach sú cyklostylovanými fotokópiami výpovedí osôb, ktorých obsah však odporuje
aj záveru správcu dane, kde tieto osoby všeobecne prehlasujú, že žalobca mal robiť iba fiktívne
obchody, pričom k žiadnym konkrétnym obchodom nemalo dochádzať a správca dane v rozpore s týmitotvrdeniami však na podklade čiastočne zabezpečených dôkazov konštatuje opak a uznáva z niektorých
transakcií dopočet DPH. U každého obchodného prípadu samostatne je potrebné zistiť, či predmet
dodávky existoval, kto bol jeho dodávateľom, výrobcom, odberateľom, či spotrebiteľom, kto ho žalobcovi

predal a či odviedol DPH, či žalobca sám tovar alebo službu ďalej predal a či si z tejto transakcie splnil
daňové povinnosti. Uvedené skutočnosti však správca dane nezisťoval.

Správca dane uveril tvrdeniam osôb, ktoré v konaní vypočul, bez verifikácie týchto tvrdení a bez
vykonania krížových kontrol. Ide pritom o osoby stíhané pre závažné trestné činy. Žalobca spochybnil
dôveryhodnosť týchto osôb, pričom správca dane mal mať pravdivosť ich tvrdení preukázanú a nielen

zovšeobecniť vyjadrenia týchto osôb, prípadne sa uspokojiť s tvrdením orgánov činných v trestnom
konaní, že viac daňových dokladov zaistených nebolo. Spochybnil možnosť využitia svojho práva v
zmysle § 15 ods. 5 ZSDP. Správca dane vedel o tom, že konateľ žalobcu je vo väzbe a teda že
má obmedzené možnosti na uplatnenie svojich práv. Žalobca upozornil správny orgán na to, že bez
súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní nemôže predložiť sám doklady k daňovej kontrole,
a preto žiadal o prerušenie daňovej kontroly, čo mu však umožnené nebolo. Žalobca mal záujem

o spoluprácu so správcom dane, avšak vzhľadom na väzobné stíhanie boli jeho možnosti veľmi
obmedzené. Bolo bezpredmetné splnomocniť inú osobu na zastupovanie, keďže jediný, kto mohol
zabezpečiť a doložiť daňové doklady, bol štatutárny zástupca spoločnosti.

Tvrdenie správneho orgánu, že správcom dane bolo preukázané vytvorenie umelých obchodných
vzťahov za účelom uplatnenia odpočítania DPH, nemá základ v dokazovaní, pričom k takémuto tvrdeniu

je oprávnený iba súd. Aj napriek tomu, že daňový subjekt znáša dôkazné bremeno, správne orgány sú
zodpovedné za úplnosť a zákonnosť vykonaných dôkazov. Žalobca nemal možnosť byť prítomný pri
výsluchu svedkov a klásť im otázky, keďže bol vo väzbe. Rozhodnutiami správnych orgánov bol žalobca
ukrátený na svojich právach tým, že pri výkone daňovej kontroly bolo porušené jeho právo vyplývajúce z
§ 15 ods. 5 ZSDP. Z objektívnych príčin nemohol preukázať, že deklarované zdaniteľné obchody prijal.

Správne orgány rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

II.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v
odvolacom konaní, uviedol vyjadrenie zhodné s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí, obsah
ktorého je uvedený nižšie. Nesúhlasil s dôvodmi tvrdenej nezákonnosti uvádzanej žalobcom. Popísal

skutkový a právny stav veci, uviedol rozsudky Súdneho dvora EÚ spomenuté už v rozhodnutí správcu
dane a to:

Rozsudok C 255/02 Halifax plc z 21. februára 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza, že
uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo
strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií,

ale iba s cieľom získať zneužitím výhody - zásada zákazu zneužívania sa uplatňuje takisto na oblasť
DPH. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby preukázal obsah a skutočný význam predmetných plnení.
Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,
ekonomické alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového
zaťaženia.

Rozsudok C440/04 Recolta Recycling SPRL, v ktorom sa okrem iného uvádza, že vnútroštátnemu súdu
prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že
platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to
aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru
platiteľom dane a hospodárska činnosť, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka

je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH.V rozsudku C-439/04 Súdny dvor EÚ uvádza, že ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže,
že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel, alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby

tomuto platiteľovi odmietol priznanie práva na odpočet dane.

Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho
tvrdenia, čo znamená, že neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom
nepodarilo prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných v podanom daňovom priznaní za predmetné
zdaňovacieobdobie preukázať.Žalovanýzotrvalnasvojichzáverochuvedenýchvžalobounapadnutom

rozhodnutí, pričom sa vysporiadal so všetkými námietkami uplatnenými žalobcom. Žalovaný ako aj
správca dane dostatočne zistili skutkový stav a po právnej stránke vec posúdili správne.

III.

Krajský súd v Bratislave, preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup
správnych orgánov je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania.
Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca
dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a
obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných

osôb zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je
vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane
správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou

zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho
zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne
záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových
subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu
právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba

právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa
§ 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.IV.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný rozhodnutím č.
I/222/19660-120967/2011/993415-r zo dňa 23.11.2011 podľa § 48 ods. 5 ZSDP potvrdil odvolaním

žalobcu napadnuté rozhodnutie č. 604/230/143682/11/VišL zo dňa 05.09.2011, ktorým Daňový úrad
Bratislava V vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod l ZSDP rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2010 v sume XX.XXX,XX eura. Správca dane na základe oznámenia o
výkone daňovej kontroly č. 604/321/37872/2011/Cib zo dňa 25.3.2011 vykonal u žalobcu za zdaňovacie
obdobie december 2010 daňovú kontrolu.V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane zistil, že
platiteľ - žalobca za zdaňovacie obdobie december 2010 podal daňové priznanie k dani z pridanej

hodnoty, v ktorom deklaruje v riadku 21 odpočítanie dane za prijaté zdaniteľné obchody v celkovej
sume XX.XXX,XX eura. Žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne doklady, a preto
ho správca dane vyzval na predloženie dokladov za zdaňovacie obdobia február, apríl, máj, jún, júl,
september a december 2010. Výzva bola žalobcovi doručená dňa 12.7.2011. Žalobca napriek výzve
správcudanepožadovanédokladynavýkonkontrolynepredložilaanineoznámilsprávcovidanedôvody

ich nepredloženia. Požadované doklady nezabezpečil ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Napriek tomu, že konateľ spoločnosti bol vo výkone väzby a teda bol obmedzený na osobnej slobode,
nič mu nebránilo v písomnej komunikácii so správcom dane poskytnúť v danom prípade vyjadrenie a
predložiť požadované doklady, ako aj dôkazy, ktoré si mohol zaobstarať prostredníctvom poverenej
osoby, prípadne svojho právneho zástupcu, resp. tretej osoby. Správca dane v procese dokazovania v

súlade § 32 ods. 1 ZSDP listom č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa 05.04.2011 požiadal Prezídium
PZ, ÚBOK, oddelenie finančnej polície (ďalej aj len OČTK), ktoré v rámci svojej činnosti zaistilo doklady
súvisiacespodnikateľskoučinnosťoudaňovéhosubjektu,ozaslaniezaistenýchdokladovzazdaňovacie
obdobia február, apríl, máj, jún, júl, september a december 2010. Na základe listu, ktorý OČTK
zaslal Daňovému úradu Bratislava V, správca dane zistil, že za spoločnosť AUTODOPRAVA Marián

Zorko, s.r.o. sa medzi zaistenými dokladmi, doklady k prijatým zdaniteľným obchodom deklarovaným v
podanom daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie, nenachádzajú. Z dôvodu, že žalobca
v priebehu výkonu daňovej kontroly nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane,
správca dane v rámci daňovej kontroly pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy výpovede svedkov a to:

- Y. I., konateľa spoločnosti SCE trade, s.r.o. (zápisnice o ústnom pojednávaní č. 604/321/41108/2011/

Cib zo dňa 31.3.2011 a č. 604/321/41108/ 2011/Cib zo dňa 31.3.2011),

- S.. O. O. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 604/321/48824/2011/Cib zo dňa 14.4.2011),

- J. H. (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 604/321/48825/2011/Cib zo dňa 14. 4.2011),

- vyjadrenia konateľa spoločnosti FENOX s.r.o. P. H. (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
615/320/19004/2011/KriZ zo dňa 6.5.2011),

- výpoveď konateľa spoločnosti PENTON, s.r.o. K. K. (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
827/320/14685/2011/Hus zo 22. 3.2011),

- výpoveď konateľky spoločnosti MZ - REAL, s.r.o. H. O. (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
609/320/12757/2011/Szab),

- písomné vyjadrenie konateľky spoločnosti A.M.K. - Trans, s.r.o. M. H., ktorá vo svojej písomnej

svedeckej výpovedi zo dňa 12.4.2011 (doručená správcovi dane dňa 15.5.2001), poprela akékoľvek
uskutočnenie zdaniteľných obchodov.

Zo svedeckých výpovedí ako aj z vyjadrení konateľov spoločností, ktoré mali spolupracovať so
spoločnosťami p. S. L. a p. S. L., správca dane vyhodnotil získané dôkazy v tom smere, že zdaniteľné
obchody, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, sa neuskutočnili, k dodaniu tovaru

neprišlo, pretože v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie zdaniteľných obchodov bez
reálneho dodania. Správca dane pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy, okrem už uvedených svedeckýchvýpovedí, aj informácie z kontrolných zistení z daňových kontrol za ostatné obdobia roka 2010 a z
dožiadaní iných daňových úradov, ktoré sa týkali obchodných transakcií medzi fakturačne prepojenými
spoločnosťami AUTODOPRAVA Marián Zorko, s.r.o., SCE trade, s.r.o., A.M.K . Trans, s.r.o., MZ - REAL,

spol. s r.o., Z.O.GROUP, s.r.o., FENOX, s.r.o., S. L. AUTODOPRAVA, s.r.o. a ďalších spoločností
(zapojených v reťazových obchodných transakciách), ktoré sú uvedené v protokole o daňovej kontrole
ako aj v dodatočnom platobnom výmere.

Na základe uvedených skutočností správca dane žalobcom uplatnené právo na odpočítanie dane
neuznal.

V odvolaní žalobcu voči dodatočnému platobnému výmeru sa uvádzajú zhodné tvrdenia ako v

žalobe. Dňa 13.10.2011 bolo na Daňový úrad Bratislava V doručené druhé odvolanie voči vydanému
dodatočnému platobnému výmeru č. 604/230/143682/11/VišL zo dňa 05.09.2011, v ktorom konateľ
spoločnosti (p. S. L.) uvádza, že dňa 17.03.2011 bol vzatý do väzby a na základe toho sa k dokladom
za február 2010 nevie vyjadriť, pretože nemal možnosť byť osobne pri ich preberaní OČTK. Konateľ
spoločnosti v doplnenom podaní uvádza, že nevie, či všetky doklady spoločnosti boli zaistené, ale vie,

že sa nachádzali v spoločnosti a že k prerokovaniu protokolu poskytla vyjadrenie.

V.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo
vecirozsiahledokazovanieaniejemožnétvrdiť,žebyvedeniedaňovéhokonaniaaspôsobvykonávania
dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok

relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych
orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito
orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými

predpismi v zmysle § 2 ods. l ZSDP.

V zmysle § 2 ods. 3 ZSDP správca dane hodnotí dôkazy podľa jeho úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
V zmysle § 2 ods. 6 ZSDP pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy
skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa platnej právnej úpravy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak preukáže splnenie
všetkýchpodmienokstanovenýchvzákoneč.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníneskorších
predpisov. Daňový subjekt bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody tak, ako sú
deklarované v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie, prijal, čo v uvedenom
prípade nebolo žalobcom ako platiteľom v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané.

Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty, právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe
vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že
právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k
dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle § 29 ods. 8 ZSDP povinnosťou daňového subjektu a
jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán.

Podľa § 29 ods. 2 cit. zákona správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.Podľa § 29 ods. 8 ZSDP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 5 ZSDP daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane právo okrem iného byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového

subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa názoru súdu správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j.
hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom (ako to správne skonštatoval aj

žalovaný) v daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za
zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov
(pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so
zákonom.

K námietkam žalobcu ďalej treba uviesť, že svedecká výpoveď je dôležitým dôkazom v daňovom

konaní, ktorý je správca dane oprávnený využívať v procese dokazovania v rámci správy daní v záujme
zabezpečenia komplexného zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti.
Svedeckú výpoveď hodnotí správca dane podľa svojej úvahy samostatne, aj vo vzájomnej súvislosti s
ostatnými dôkazmi. Správca dane je povinný prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré vyšli pri výsluchu
svedka najavo.

Tvrdenie žalobcu, že správca dane nekonkretizoval doklady, ktoré žiadal ku konkrétnym daňovým
priznaniam predložiť, je v rozpore so skutkovým stavom, pretože je evidentné, že doklady, ktoré
požadoval správca dane na výkon daňovej kontroly, boli konkretizované v oznámení o výkone daňovej
kontroly č. 604/321/37872/2011/Cib zo dňa 25.3.2011 a následne boli konkretizované aj vo výzve
na predloženie dokladov č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Cib zo dňa 24.06.2011, ktorá bola doručená

konateľovi spoločnosti p. S. L. do Ústavu na výkon väzby v Leopoldove, ako aj na adresu sídla
spoločnosti, dňa 12.7.2011.

Správca dane správne pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy, okrem už uvedených svedeckých výpovedí,
aj informácie z kontrolných zistení z daňových kontrol za ostatné obdobia roka 2010 a z dožiadaní
iných daňových úradov, ktoré sa týkali obchodných transakcií medzi spoločnosťami AUTODOPRAVA

Marián Zorko, s.r.o., SCE trade, s.r.o., A.M.K Trans, s.r.o., MZ - REAL, spol. s r.o., Z.O.GROUP, s.r.o.,
FENOX, s.r.o., S. L. AUTODOPRAVA, s.r.o. a ďalších spoločností (zapojených v reťazových obchodných
transakciách), ktoré sú podrobne uvedené v protokole o daňovej kontrole ako aj v dodatočnom
platobnom výmere.

Nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že výpovede svedkov si odporujú a že tieto osoby všeobecne a

nekonkrétne prehlasujú, že mal konať iba fiktívne obchody, pretože zo spisu vyplýva, že svedkovia
boli v daňovom konaní vypočutí veľmi detailne a ich odpovede boli konkrétne a vyčerpávajúce. V
rámci daňových konaní, ktoré vykonali miestne príslušní správcovia dane u spoločností, ktoré mali byť
dodávateľmi fakturovaných zdaniteľných obchodov, nebolo preukázané reálne dodanie zdaniteľných
obchodov. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly požiadal Ústav na výkon väzby Leopoldov

o doručenie výzvy na predloženie dokladov číslo 604/321/111238/2011/Cib zo dňa 24.06.2011,
štatutárnemu zástupcovi spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o. p. S. L.. Aj napriek doručenej výzve žalobca
požadované doklady nepredložil, ani ich predloženie žiadnym spôsobom nezabezpečil.Žalobca v rámci daňovej kontroly tvrdil, že nemôže predložiť doklady, pretože všetky boli zaistené a v
žalobe tvrdil, že OČTK nezaistili všetky potrebné doklady. Súd tvrdenia žalobcu o rozsahu zaistených
dokladov považuje za účelové. Ak mal žalobca vedomosť o tom, kde sa všetky doklady spoločnosti

nachádzali, či nachádzajú, mal možnosť tieto doklady zabezpečiť a predložiť ich správcovi dane aj
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, resp. tretej osoby, čo v danom prípade neurobil.

K tvrdeniu žalobcu o nezákonnom dokazovaní treba uviesť, že správca dane v danom prípade
postupoval v súlade s § 29 ods. 4 ZSDP. Podľa citovaného ustanovenia ako dôkaz možno použiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä
o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),
o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o
miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

K tvrdeniu žalobcu, že mu bolo odňaté právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 ZSDP a upozornil správny
orgán, že bez súčinnosti OČTK nemôže sám predložiť doklady, súd poukazuje na to, že správca dane

v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti s OČTK, čoho dôkazom je list správcu dane číslo
604/321/42690/2011/Cib zo dňa 05.04.2011 a odpoveď evidovaná pod číslom ČVS: K.-XXX/BOK-ZA-
XXXX, ktorej prílohu tvoril zoznam prijatých a vyhotovených faktúr žalobcu.

Nie je dôvodné ani tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie správcu dane je zmätočné a nepreskúmateľné,
pretože správca dane v procese dokazovania hľadal vierohodné dôkazy aj v prospech žalobcu, ktoré

by preukázali oprávnenosť nároku na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie a to tým,
že požiadal OČTK o zabezpečenie zadržaných dokladov a zároveň vypočúval svedkov, ktorí boli so
žalobcom obchodne, ale aj personálne prepojení.

K tvrdeniu žalobcu, že požadoval o prerušenie daňovej kontroly a nebolo mu vyhovené, súd uvádza,
že dňa 18.07.2011 prijal Daňový úrad Bratislava V Návrh na prerušenie všetkých konaní podľa §

25a ZSDP. Predmetný návrh podal advokát JUDr. Z. P., ktorý však nebol oprávnený konať v mene
žalobcu. Správca dane informoval JUDr. Z. P., že v zmysle § 9 ZSDP sa daňový subjekt môže dať
zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne s
úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Pretože návrh na prerušenie
všetkých vykonávaných daňových kontrol u žalobcu bol doručený správcovi dane osobou, ktorá nebola

oprávnená konať za žalobcu, správca dane oznámil JUDr. Z. P., že ním podanému návrhu nevyhovuje.

Správca dane doručil dňa 09.08.2011 žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa a prerokovanie protokolu č.
604/321/126427/2011/Cibzodňa27.07.2011,ktorábolaspolusprotokolomodaňovejkontroledoručená
priamo konateľovi spoločnosti p. S. L. do Ústavu na výkon väzby v Leopoldove. Vo výzve správca
dane určil deň prerokovania protokolu na 25.08.2011. Konateľ spoločnosti (S. L.) podal k zaslanej

výzve písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že k protokolu sa nevie vyjadriť, pretože je vo väzbe
a je bezpredmetné, aby splnomocnil osobu na zastupovanie v daňovej veci, pretože nedisponuje
daňovými a účtovnými dokladmi, keďže tieto boli zaistené vyšetrovateľkou PZ na účely trestného
konania. Zamestnanci správcu dane sa za účelom prerokovania protokolu dostavili dňa 25.8.2011 do
Ústavu na výkon väzby v Leopoldove, kde S. L. predložili k nahliadnutiu fotokópie dokladov - faktúr, ktoré

boli poskytnuté správcovi dane OČTK a fotokópie faktúr, ktoré boli predložené daňovým subjektom k
prevereniu nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za december 2010.

Z ústneho pojednávania zamestnanci správcu dane spísali zápisnicu o ústnom pojednávaní č.
604/321/140962/2011/Cib zo dňa 25.8.2011, p. S. L. uviedla, že sa nevie k protokolu vyjadriť, pretože
nevie, aké doklady boli zaistené, pretože nedostala žiaden súpis ani rozsah zaistených dokladov a nevie,

kde sú zvyšné doklady. Zároveň vo svojom vyjadrení uviedla, že nevidí dôvod, prečo by nemohlo byť
vyhovené jej návrhu na prerušenie daňového konania v súlade s § 25a ZSDP.Súd je názoru, že neprerušením daňovej kontroly nebolo porušené právo žalobcu podľa § 15 ods. 5
ZSDP. Podľa § 15 ods. 17 cit. zákona je lehota zákonná a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú
kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Správca dane

ukončil daňovú kontrolu v súlade so zákonom.

V zmysle ustanovenia § 15 ods. 8 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane
námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Žalobca do dňa
doručenia výzvy nepodal žiadnu písomnú ani ústnu námietku voči postupu zamestnancov správcu dane,

a preto vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že zamestnanci správcu dane postupovali pri
výkone daňovej kontroly v súlade s platnou legislatívou. Zákon o správe daní nestanovuje správcovi
dane, ako často a aké úkony má v súvislosti s daňovou kontrolou vykonať. Kontrolór ich vykoná podľa
vlastného uváženia tak, aby bolo preukázané, že požadoval od daňového subjektu súčinnosť a využil
zákonné možnosti v maximálnej miere tak, aby ukončil daňovú kontrolu v zákonom stanovej lehote.

Z predloženého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že v priebehu kontroly správca dane umožnil

žalobcovi využiť jeho procesné práva stanovené v § 15 ods. 5 ZSDP, preukázať jeho tvrdenia, vyjadriť
sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a prerokovať protokol.

Pretože v priebehu výkonu daňovej kontroly žalobca nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, ktoré
sú deklarované v podanom daňovom priznaní, správca dane postupoval v súlade s § 29 ods. 4 ZSDP.

Na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole o výsledku

zistenia z daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere, je súd názoru, že správca
dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2, § 15, § 16 ZSDP v nadväznosti
na súčinnosť orgánov činných v trestnom konaní v súlade s § 32 ods. l ZSDP a prijal záver v súlade so
všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. l ZSDP. Správca dane v daňovom konaní postupuje
podľa § 2 ods. 2 ZSDP v nadväznosti na § 29 ods. l ZSDP, vykonáva dokazovanie tým spôsobom,

že sa zameriava na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom daňový
subjekt je zaťažený dôkazným bremenom. V daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňovníka)
platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o
nároky uplatnené platiteľom, je tieto prerokovať, umožniť platiteľovi ich existenciu z právne významných
hľadísk preukázať, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť

predložiť platiteľ. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní,
musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že zdaniteľné obchody skutočne prijal tak, ako ich
deklaruje v podaných daňových priznaniach.

V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty zo 6. apríla 2004,
ktorýnadobudolúčinnosťdňa1.mája2004,t.j.vtenistýdeňakonadobudlaplatnosťZmluvaopristúpení

Slovenskej republiky a ostatných štátov k EÚ.

Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol teda prijímaný práve v súvislosti so vstupom SR do
EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc
ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam
preberaných právnych aktov ES a EÚ).

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky
v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo
EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri
rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, U. v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Podľa Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na

ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (napr. U. p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141) , všeobecné zásadyúniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71,
14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio
di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupferberg, 104/81,

26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na
jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok, vyššiu právnu silu ako
ktorákoľvek vnútroštátna norma.

Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo
časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami

územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. Súdny dvor tiež potvrdil, že
účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo
znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia.

Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda,
štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány.

Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa
ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom
399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o

eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú, alebo nemajú priamy účinok.

Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do
úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho

ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99
22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak
okrem splnenia ďalších dvoch podmienok, transpozičná lehota smernice už uplynula (pozri rozsudok
Súdneho dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67).

Preúplnosťtrebauviesť,ževosvetlejudikatúrySúdnehodvoraEÚtrebakaždýjedenprípadposudzovať

individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru,
že žalobca skutočne nepreukázal zrealizovanie deklarovaných obchodov a súd sa s týmto názorom
stotožnil.

Smernica 2006/112/ES v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára
2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH a to najmä šiestu smernicu.

Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ
uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam
je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010,
R, C-285/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011, Tanoarch, C-504/10,
zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce

súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie
(pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel
a Recolta Recycling, už citovaný, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom
zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto
právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta

Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od
nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či
ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť

týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri
rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,

C-499/10, bod 25).

Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné
povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho
výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

Napriektomu,žetietoustanoveniapriznávajúčlenskýmštátomurčitúmieruvoľnejúvahy(pozrirozsudok

z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 23), táto možnosť
sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie
ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom "Fakturácia" hlavy XI s názvom "Povinnosti
zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb" uvedenej smernice a najmä v jej článku 226.

Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112

s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec
toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý
systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú
zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a
i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania,
pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v
daňovom konaní najavo. Správne tiež poukázali na judikatúru Súdneho dvora, v súlade s ktorou aj
rozhodli. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v
žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané

rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v
takomto prípade právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo.

Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí

byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci;

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.);

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.