Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. september 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/136/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201005
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011201005.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej, a členov

senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu: Q. E. J., J..S..Z.., R. T.
Č.. XX, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta 6, Košice, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova č.2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR
č. I/221/14995-78257/2011/990325-r z 25.08.2011 a č. I/221/14995-78254/2011/990325-r z 25.08.2011,
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e podľa ust. § 250j ods.2 písm.a/ rozhodnutie Daňového riaditeľstva
SR č.I.221/14995-78257/2011/990325-r zo dňa 25.8.2011, ako aj rozhodnutie Daňového úradu

Kráľovský Chlmec č.738/230/8305/10/Ric zo dňa 23.4.2010, ako aj rozhodnutie žalovaného
I/221/14998/78254/2011/990325-r zo dňa 25.8.2011, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský
Chlmec č. 738/230/8303/10/Ric zo dňa 23.4.2010 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi do rúk advokátky JUDr. Martiny Gombosovej, Moldavská
cesta č.6, Košice náhradu trov konania - trovy právneho zastúpenia v sume 982,68 Eur do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobami zo dňa 14.11.2011 osobne podanými na Krajskom súde v Košiciach sa žalobca domáhal
zrušeniarozhodnutiaDaňovéhoriaditeľstvaSRč.I/221/14995-78257/2011/990325-rzodňa25.08.2011,
ktorým podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bol potvrdený dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8305/10/Ric zo dňa 23.04.2010 o
vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 109.178,74 eur a
rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/14995-78254/2011/990325-r zo dňa 25.08.2011, ktorým
podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Kráľovský Chlmec č. 738/230/8303/10/Ric zo dňa 23.04.2010 o vyrubení rozdielu dane z pridanej
hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 92.719,74 eur.

Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení prvého v poradí uvedeného rozhodnutia uviedol, že

u žalobcu vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie apríl 2008, o výsledku ktorej vyhotovil
protokol č. 738/320/6045/2010/Vaš zo dňa 24.03.2010. Podľa preukázaných kontrolných zistení si
žalobca v daňovom priznaní za apríl 2008 uplatnil odpočítanie dane z tovarov a služieb v sume
3.289.119,- Sk, a to z nákupu tovarov a služieb od dodávateľov Q. M. J., J..S..Z.., E. Q. Č.. XXX
(drevené ploty), C. J., J..S..Z.., R. T. Č.. X (tokajské víno samorodé suché sudové), G., J..S..Z..,
E. Q. Č.. XXX (jablká) a D., J..S..Z.., J. F. T. Č.. XXX (BIO jablčná šťava). Správca dane neuznal
právo žalobcu odpočítať daň za nákup uvedených tovarov z dôvodu, že žalobca nepreukázal reálneuskutočnenie zdaniteľných obchodov a vznik daňovej povinnosti. Žiadne iné doklady k faktúram
(napr. zmluvy, objednávky, doklady o preprave) nemá, pretože uzatváral len ústne zmluvy. Doklady o
preprave neexistujú, pretože podľa vyjadrenia konateľa žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní

zo dňa 10.03.2010 nakúpený tovar bol skladovaný v jednom sklade - na jednom hospodárskom
dvore v Strede nad Bodrogom (ide o skladovacie priestory platiteľa, jeho odberateľa aj dodávateľa,
tovar - drevené ploty prekladal konateľ žalobcu H.. E. R. spolu s pracovníkmi spoločnosti D.,
J..S..Z.., a to nakladačom MANITOU patriacim spoločnosti F.-J. J., J..S..o., pričom sa táto služba
nefakturovala. Nakúpený tovar - drevené ploty od spoločnosti R., J..S..Z.. boli vyrobené spoločnosťou T.,

J..S..Z.. pracovníkmi spoločnosti D., J..S..Z.., pričom týchto pracovníkov platila spoločnosť D., J..S..Z..
Spoločnosť T., J..S..Z.. nepredložila žiadne hmotné dôkazy o tom, že prijala zdaniteľné plnenia v rozsahu
od dodávateľa služby spoločnosti JOMADO, s.r.o., správcovi dane nepreukázala, že fakturované práce
boli skutočne vykonané spoločnosťou vyznačenou na daňovom doklade. Teda ak nebolo preukázané,
že spoločnosť T., J..S..Z.. skutočne prijala služby od spoločnosti D., J..S..Z.., neboli predložené zoznamy
zamestnanýchpracovníkov,ktorípredmetnéplotyvyrábali,nebolapreukázanáanitáskutočnosť,vakom

období, kedy sa vykonávali práce pre T., J..S..Z..

Žalobca preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a vznik daňovej povinnosti v rozsahu
tak, ako sú uvedené v dokladoch predložených ku kontrole, pokiaľ ide o dodávku tokajského vína
samorodého suchého sudového a BIO jablčnej šťavy. Zamestnanci správcu dane vykonali miestne
zisťovanie v skladovacích priestoroch Veľaty, kde mali byť tieto tovary skladované. Miestnym zisťovaním

bolo zistené, že skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré tam majú
uskladnené víno a BIO jablčnú šťavu, v sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí,
ktoré nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno,
cisterny neobsahujú označenie druhu ani množstva uskladňovaného vína, ani BIO jablčnej šťavy.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým prvým v poradí uvedeným rozhodnutím potvrdil dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Zosumarizoval skutkový stav zistený správcom
dane, pričom sa stotožnil s právnym aj správnym hodnotením zisteného skutkového stavu zisteným
správcom dane.

Žalovaný reagoval na odvolacie námietky žalobcu. K námietke žalobcu v súvislosti s nezákonným
postupom správcu dane - vykonávanie kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí nie sú organizačne

začleneníumiestnehopríslušnéhosprávcudane-žalovanýuviedol,žedaňovákontrolabolavykonanáv
mene daňového úradu, ktorý je správcom dane miestne príslušným pre výkon tejto činnosti. Oznámenie
o výkone daňovej kontroly z pridanej hodnoty aj za predmetné zdaňovacie obdobie vydal miestne a
vecne príslušný správca dane - Daňový úrad Kráľovský Chlmec, všetky úkony počas daňovej kontroly
boli vykonávané pod jeho hlavičkou. Všetky úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej

kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský
Chlmec, ktorý je podľa § 3 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane miestne príslušným pre výkon
daňovej kontroly. Z toho vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná zákonným spôsobom. Preto túto
námietku žalobcu považoval za neopodstatnenú.

K námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol vykonaných v

obchodných spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby E. R., t.j. „koordinácie“ týchto kontrol,
žalovaný uviedol, že daňová kontrola nie je samostatné konanie, je čiastkovým procesným postupom,
ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania, a nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale
úkonom správcu dane. Ustanovenie § 15 ods.11 zákona č. 511/1992 Zb. stanovuje náležitosti protokolu,
ale vnútorný predpis spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne upravený.

K námietke žalobcu, podľa ktorej správca dane súbežne s predmetnou daňovou kontrolou vykonával
približne 300 daňových kontrol daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby E. R., v
ktorých bol menovaný konateľom, čo je v rozpore s ustanovením § 2 ods.2 zákona č.511/1992
Zb. a predstavuje porušenie zásady proporcionality, žalovaný uviedol, že skutočnosť, že E. R. je
spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých podľa zákona prebiehajú daňové kontroly,

nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálnezaťažil, podstatne ho znevýhodnil oproti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby daňový
subjekt nemohol plniť požiadavky zamestnancov správcu dane. Správca dane bol oprávnený vykonávať
daňovú kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane

nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných
daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby E.I. R.. Každý daňový subjekt pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivé
druhy daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť
svoje povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí, aj pokiaľ je viacej daňových subjektov

prepojených jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa. Rovnako každý z týchto daňových
subjektov musí zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane pri daňovej kontrole.
Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi
sebou, je oprávnením správcu dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovania a
ústne pojednávania z dôvodu preverenia fakturovaných plnení spoločnosti, ktoré sú dodávateľmi alebo
odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany správcu

dane je na daňovom subjekte, keďže E. R. je konateľom, prípadne bol splnomocneným zástupcom v 64
spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu viacerých daňových kontrol. Žalobca svoju dôkaznú
povinnosťpočasdaňovejkontrolyzapredmetnézdaňovacieobdobiesinesplnil,aninevyužilsvojepráva,
pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu kontroly vytvorili dostatočný časový priestor, o čom
svedčia aj výzvy na predloženie a zapožičanie dokladov, na ktoré žalobca nereagoval.

K námietke žalobcu týkajúcej sa uskutočnených zdaniteľných obchodov (dane na výstupe) a nesprávnej
aplikácie ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH s poukazom na článok 203 Smernice Rady 2006/112/
ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a rozhodnutie ESDC-454/98 žalovaný
uviedol, že článok 203 citovanej smernice stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba,
ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento článok je premietnutý aj do zákona o DPH, a to do ustanovenia

§ 71 ods.6, podľa ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu
dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Napriek
skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja predmetných
komodít neboli reálne uskutočnené, žalobca v kontrolovanom období vystavil faktúry pre odberateľov,
predmetom ktorých bol predaj uvedených komodít, a preto v zmysle ustanovenia § 71 ods.6 zákona

o DPH bol povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach odviesť do štátneho
rozpočtu SR. Žalobca s poukázaním na rozhodnutie ESD C-454/98 (Schmeik a Strobbel) tvrdil, že
ak podľa správcu dane išlo o fiktívne dodávky, potom vzhľadom k tomu, že riziko straty na daňových
príjmoch bolo eliminované tým, že z faktúr, ktoré boli použité, vystavovatelia faktúr vysporiadali sumu
dane na uvedených faktúrach, je v rozpore s princípom neutrality zákona o DPH a judikatúrou ESD

aplikovať na fiktívne dodávky ustanovenie § 71 ods.6 zákona o DPH. V tejto námietke žalovaný uviedol,
že ustanovenie § 71 ods.6 zákona o DPH súlade s platnou smernicou č. 112 pojednáva o faktúre alebo
o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. V
danom prípade nie je možné považovať za elimináciu riziká strát na daňových príjmoch skutočnosť,
na ktorú poukazuje žalobca, t.j. na skutočnosť, že vystavovatelia faktúr, z ktorých si žalobca uplatní

odpočítanie dane, vysporiadali sumu dane uvedenú na týchto faktúrach. V danom prípade ak žalobca
vyhotovilpredmetnédodávateľskéfaktúry,naktorýchuviedoldaňzpridanejhodnoty,pričomfaktúrabola
len formálna a k dodaniu deklarovaniu tovaru nedošlo, mal právo postupovať podľa § 77 ods.7 zákona
o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Žalobca v odvolaní namietal, že závery správcu dane o reálnom neuskutočnení zdaniteľných obchodov,

o fiktívnosti dodávok tovaru v dôsledku toho, že E. R., konateľ žalobcu v čase deklarovaných
dodávok bol aj konateľom dodávateľských a odberateľských spoločností a deklaroval predaj tovaru
len medzi spoločnosťami, v ktorých je sám konateľom, prípadne fyzickou osobou alebo osobami jemu
blízkymi, ide len o domnienky a úsudky správcu dane, ktoré neboli hodnoverne potvrdené. K tejto
námietke žalovaný uviedol, že z predložených faktúr a pokladničných dokladov vyjadrení z ústnych

pojednávaní, vykonaných miestnych zisťovaní ako aj na základe vlastných poznatkov správcu dane
v súvislosti s daňovými kontrolami daňových subjektov, kde E. R. je konateľom, správca dane zistil
skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne dodanie tovaru deklarované predmetnými faktúrami. Správca
dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré
boli personálne prepojené osobou konateľa, ktorý potvrdzoval všetky dodávky tovaru za odberateľov

aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Žalobca nemá žiadny hmotnýinvestičný majetok, ani dopravné prostriedky, či už vlastné alebo prenajaté, nemá žiadnych vlastných
zamestnancov, v účtovníctve žalobcu nie sú zaevidované žiadne režijné náklady za dodávky elektrickej
energie, vodné, stočné, spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok.

Žalovaný reagoval na odvolaciu námietku, podľa ktorej nepredloženie dokladov na základe výziev
správcu dane ešte nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určeniedane.Žalovanýpoukázalnadôkaznúpovinnosťžalobcuvzmysle§29ods.8zákonač.511/1992
Zb. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov, či oprávnenosť nároku na odpočítanie, musí preukázať
kontrolovaný daňový subjekt, pričom z jeho strany nestačí len všeobecné tvrdenie, ale musí ísť o

objektivizované preukázanie. To znamená, ak kontrolovaný daňový subjekt pri výkone daňovej kontroly
poskytne zamestnancov správcu dane do zápisnice tvrdenia o tom, že vykonáva podnikateľskú činnosť
a obchoduje s tovarmi, že predmetné tovary uskladňuje v skladovacích priestoroch, tovar nakupuje
u dodávateľov (sám od seba), tovar predáva odberateľom (sám sebe) je z hľadiska daňovej kontroly
a zákonných ustanovení povinný svoje tvrdenia nielen vysvetliť, odôvodniť, ale aj predložiť dôkazné
prostriedky k týmto tvrdeniam. E. R. nielenže to nedokázal vysvetliť, ale ani nepredložil žiadne dôkazy

k svojim tvrdeniam.

Žalobca tvrdil, že E. R. viackrát ozrejmil ako sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených
prostredníctvom jeho osoby, že práce sa zabezpečovali prostredníctvom zamestnancov spoločnosti D.,
J..S..Z.. Pre neuznanie odpočítania z faktúr za dodávku tokajského vína samorodého suchého sudového
a za dodávku BIO jablčnej šťavy podľa žalobcu nepostačuje zistenie správcu dane, že skladovacie

priestory nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré tam majú uskladnené víno, jednotlivé
sudy nie sú označené obchodným menom spoločnosti, neobsahujú označenie druhu ani množstva
uskladneného vína a BIO jablčnej šťavy. Tiež tvrdil, že skutočnosť, že prevažná väčšina spoločnosti
E. R. nemala zamestnancov, majetok, dopravné prostriedky, skladovacie a prevádzkové priestory,
nie sú dôvodom k prijatiu záveru, že nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti spoločnosti.

K týmto tvrdeniam žalovaný uviedol, že zistenia správcu dane (neexistencia zamestnancov, majetku,
dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové priestory, úhrady vykonávané v hotovosti sám
sebe, fakturácia sám sebe, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa, v účtovníctve nie sú zaevidované
režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov a teda reálne
uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v

reťazci spoločnosti personálne vzájomne prepojených na osobu E. R. v postavení konateľa a spoločníka
spoločnosti, ktorý riadi tieto spoločnosti, vykonáva v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace
s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Tieto skutočnosti
spochybňujú reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných obchodov a vedú k záveru, že v tomto
prípade išlo o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s

cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov,
teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. E. R. bol podľa
jeho vlastného vyjadrenia v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole.

Dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8303/10/Ric zo dňa
23.04.2010 bol žalobcovi predpísaný rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február
2008 v sume 92.719,44 eur. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa uviedol, že žalobca
si v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty v
sume 2.792.266,- Sk.

Žalobca napadol dodatočný platobný výmer z rovnakých odvolacích dôvodov, ako dodatočný platobný
výmer o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008.

Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 25.08.2011 č. I/221/14995-78254/2011/990325-r potvrdilo
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec o vyrubení rozdielu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 z totožných skutkových a právnych dôvodov, ako tomu

bolo v jeho rozhodnutí týkajúcom sa zdaňovacieho obdobia júl 2008.Žalobcažalobamizodňa14.11.2011napadolobidverozhodnutiaDaňovéhoriaditeľstvaSRzidentických
právnych dôvodov. Namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods.1, 3 a § 48 ods.6 zákona č.511/1992 Zb. Rozhodnutie

žalovaného obsahuje len opis obsahu pôvodného rozhodnutia správcu dane, odkazy na zákonné
ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom,
pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby sa ako odvolací orgán
riadne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Ďalej uviedol, že v spoločnostiach personálne
prepojených osobou spoločníka, resp. bývalého konateľa E. R., E. R. konal výlučne v rámci svojich

zákonných oprávnení tým, že platby uskutočňoval v hotovosti, ústne uzatváral zmluvy, zamestnancov,
dopravné prostriedky a prevádzkové priestory sústreďoval do jednej spoločnosti v záujme rýchlejšieho,
pružnejšieho a jednoduchšieho napĺňania podnikateľského plánu, pričom povinnosť fakturovať dopravu
a poskytnuté služby medzi jednotlivými spoločnosťami mu nevyplývala z nijakého právneho predpisu.
Žalobca si je vedomý skutočnosti, že pri takom veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti, ktorá
bola vykonávaná spoločnosťami personálne prepojenými H.. E.Š. R. nie je vylúčená možnosť

vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov (napr. druhotné účtovné doklady),
alebo neuskutočnenie niektorých úkonov (napr. označenie prevádzkarne obchodným menom). Tieto
pochybenia však nemôžu viesť k záveru správcu dane, že predmetné zdaniteľné obchody neboli
uskutočnené. Za uvedené nedostatky mohol byť žalobca postihnutý podľa zákona o živnostenskom
podnikaní, to však nevyvracia nároky žalobcu na odpočítanie dane z predmetného tovaru.

Žalobca rovnako v odvolaní vytýkal žalovanému porušenie zásady dvojinštančnosti konania v súvislosti
s tým, že vzhľadom na veľký počet daňových kontrol u daňových subjektov prepojených osobou H..
E. R. riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec nebol objektívne schopný rozhodovať o začatí týchto
daňovýchkontrol,alelenformálnepodpisovaloznámeniaaleboupovedomeniaoichzačatí.Pretovzniká
podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh vykonania daňových kontrol v týchto spoločnostiach

plánovalo, riadilo a zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR. Žalobca ďalej žalovanému vytýkal, že
Daňové riaditeľstvo SR nebolo oprávnené riadiť a unifikovať kontroly vykonávané Daňovým úradom
Kráľovský Chlmec, ako tomu bolo v prípade daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených
osobou H.. E. R. .

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči

odberateľom žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli
vyhotovené faktúry za tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukazom na ustanovenie
§ 71 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. ponechal daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval dodávky za
fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vyporiadať s námietkou žalobcu, že v rozsudku
ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a

z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods.6 zákona č.
222/2004 Z.z. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane
pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej
strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja
majetku.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality v súvislosti paralelným výkonom daňových
kontrol obchodných spoločností personálne prepojených H.. E. R.. Zákonnou povinnosťou daňových
orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju
dôkaznú povinnosť. Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane
zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru

zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. E. R. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní
a ústnych pojednávaní, kde daňového orgány vyžadovali účasť p. E. R. ako osoby nezastupiteľnej a
od H.. E. R. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva
žalobcu sa žalobca nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ E. R. založil viac obchodných
spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v

rozpore s § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. a s článkom 2 ods.2 Ústavy SR.Žalobca taktiež namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali
zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec
- správca dane. Túto námietku uplatnil aj v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom

poukázal na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého
miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov,
t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho
zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení,
preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí

neboli organizačne začlenení do Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Týmto postupom správcu dane
došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup
protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony boli
vykonávané „pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným
spôsobom podľa platnej právnej úpravy. ako mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie
kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo

delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia
všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z
dôvodu, že miestne príslušný správca dane nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to
ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu

Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach napr. v rozsudkoch č.k. 6S/15346/2010-25 zo
dňa 09.09.2010 alebo 6S/19701/2010-28 zo dňa 28.10.2010. Podľa žalobcu, ak daňová kontrola bola
vykonávaná v rozpore s § 3 ods.1 zákona č.511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej
príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonané
miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanej

daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom,
ak je založený na protiprávnom postupe.

Žalobca sa napokon dožadoval, aby krajský súd podľa § 250c ods.1 O.s.p. odložil vykonateľnosť
obidvoch žalobou napadnutých rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR z dôvodu, že úhradou
predpísaných rozdielov na dani z pridanej hodnoty hrozí žalobcovi vážna ujma, až jeho ekonomická

likvidácia. Ani následný úspech v spore by pre žalobcu nemusel znamenať nápravu tohto stavu, pretože
by sa v dôsledku odčerpania jeho finančných prostriedkov dostal do predĺženia a nebol by schopný
vykonávať podnikateľskú činnosť a plniť si iné záväzky.

Žalovaný v písomných vyjadreniach zo dňa 14.6.2012 navrhol žaloby proti napadnutým rozhodnutiam
Daňového riaditeľstva SR zamietnuť z dôvodov uvedených v napadnutých rozhodnutiach. Uviedol,

že jeho rozhodnutia zodpovedajú zákonným požiadavkám podľa § 30 ods.1, 3 a § 48 ods.6 zákona
č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahovalo zistený skutkový stav z daňovej kontroly, všetky úkony,
ktoré správca dane vykonal, uviedol úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vysporiadal sa s námietkami odvolania.
Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku žalobcu, v zmysle ktorej neuznanie odpočítania dane zo

sporných dodávateľských faktúr bolo zdôvodnené iba totožnosťou osoby H.. E. R. ako spoločníka, resp.
konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Podľa žalovaného
dôvodom neuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukázateľnosti reálneho uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal, že
dodávatelia fakturované obchody skutočne zrealizovali. Žalovaný konštatoval, že E. R. je konateľom a

spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľa
dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu E. R. konal aj za ďalšie obchodné
spoločnosti a ako konateľ vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-
ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.j. potvrdzoval dodávky tovaru
za dodávateľov aj odberateľov, určoval formy dodávok, realizoval hotovostné platby za dodávateľov

aj odberateľov, nákupné aj predajné ceny stanovoval sám, pričom predajné ceny sú oproti cenám
nákupným vysoko podhodnotené, čím sa žalobca vedome dostaval do straty, ceny zmluvného prenájmu
boli stanovené na 1 Sk/rok a ceny manipulačných prác na 1 euro/rok. Bolo povinnosťou E. R. ako
konateľa žalobcu vysvetliť samotnú existenciu a pohyb jednotlivých druhov tovaru fakturovaných
od dodávateľov a predložiť dôkazné prostriedky k týmto tvrdeniam. Túto povinnosť si žalobca

nesplnil. Žalovaný nespochybňuje skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujúE. R. založiť viacero spoločností. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných
spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vysvetlenia a
predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Takého konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne

prepojených spoločností, v ktorých bol E. R. v tom čase konateľom a spoločníkom a fyzickou osobu,
nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu ako to deklaroval žalobca v daňovom
priznaní a dokladoch predložených ku kontrole. Deklarované zdaniteľné obchody a javia ako účelové
a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov
sa javí v reťazci viacerých spoločností deklarovať umele vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom

odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov, teda cieľom
deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu.

K námietke porušenia zásady dvojstupňovosti konania žalovaný uviedol, že daň bola vyrubená miestne
príslušnýmsprávcomdaneDaňovýmúradomKráľovskýChlmec,pričomoodvolanírozhodovaloDaňové
riaditeľstvo SR súlade s ustanovením § 48 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb.

K námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol obchodných

spoločností prepojených prostredníctvom osoby E.Š. R., t.j. „koordinácie“ týchto kontrol žalovaný
uviedol, že ustanovenie § 15 ods.11 zákona č. 511/1992 Zb. stanovuje náležitosti protokolu o kontrole,
ale vnútorný predpis spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne upravený. Vo
vyrubovacom, konaní je protokol podkladom pre vyrubenie dane. Podľa § 3 ods.5 zákona č. 150/2001
Z.z. daňové riaditeľstvo zodpovedalo za jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi,

ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto postup Daňového riaditeľstva SR nebol v rozpore
s platnými právnymi predpismi.

Žalovaný neakceptoval ani námietku žalobcu, podľa ktorej žalobca nebol povinný odviesť daň z pridanej
hodnota so žalobcom uskutočnených zdaniteľných obchodov, ak ich žalovaný považoval za fiktívne.
Uviedol, že napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody týkajúce

sa deklarovaného predaja jednotlivých komodít neboli reálne uskutočnené, žalobca v kontrolovanom
zdaňovacom období vyhotovil odberateľské faktúry pre odberateľov, preto bol povinný v zmysle § 71
ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty daň uvedenú na predmetných odberateľských faktúrach odviesť
do štátneho rozpočtu SR. Ak však žalobca vyhotovil faktúry len formálne, a k dodaniu deklarovaného
tovaru nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods.7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním

dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej súbežne vykonávaním daňových kontrol
daňových subjektov prepojených osobou E. R. došlo k porušeniu zásady proporcionality. Daňová
kontrola u žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobia trvala od 15.04.2009 do 15.04.2010, t.j. 12
mesiacov, teda trvala dobu nevyhnutne potrebnú per zistenie všetkých skutočností pre správne určenie

dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly bol daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a
vyjadrení, čo tento, ako je vyššie uvedené, sám ani po výzvach správcu dane dostatočne nevyužil.
Skutočnosť, že E. R. je spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých podľa odvolávajúceho
sa prebiehajú daňové kontroly, sama o sebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane vytvoril stav,
ktorý žalobcu neprimerane zaťažil, podstatne ho znevýhodnil oproti daňovým orgánom. Oprávnenie

správcu dane vykonať daňovú kontrolu v dôsledku uplatnenia nadmerného odpočtu za príslušné
zdaňovacie obdobia nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u
iných samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby E. R.. Žalovaný zotrval na
zdôvodnení potreby súbežného výkonu kontroly viacerých spoločností E. R. ako jedného zo spôsobov
čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu tak, ako to uviedol v napadnutom rozhodnutí. V danom

prípade nevykonanie kontrol (aj viacerých súbežných) v týchto spoločnostiach z dôvodov uvádzaných
žalobcom, aby viedlo k neoprávnenému zvýhodneniu týchto daňových subjektov oproti ostatným
daňovým subjektom, aj s ohľadom na počet týchto spoločností a plynutie zákonnej lehoty na vykonanie
daňovej kontroly.

Žalovaný napokon neakceptoval ani žalobnú námietku v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné

zdaňovacie obdobie bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktoríneboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec - príslušného
správcu dane. Uviedol, že daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňa 15.04.2009 a ukončená dňa
15.04.2010, pričom všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového

úradu Kráľovský Chlmec, t.j. úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli
vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Dňom
30.12.2010 nadobudol účinnosť zákon č. 494/2010 Z.z., ktorý v článku II: bod 2 nahradil prvú vetu
ustanovenia § 15 ods.1 textom: „Daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo vznik
daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe

daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec
správcu dane podľa § 1a písm.j/ 1. alebo 2. bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu
dane“. Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným k 30.12.2010 sa ustanovenie § 15 ods.1
prvej vety uplatní aj na daňovú kontrolu neukončenú do 30.12.2010. Podľa pozmeňujúceho návrhu sa
prechodné ustanovenie k § 15 ods.1 vypustilo z dôvodu, že ide len o upresnenie existujúcej úpravy
výkonu daňovej kontroly. Úmyslom zákonodarcu preto bolo, aby sa novelizované ustanovenie aplikovalo

aj na už prebiehajúce neukončené daňové kontroly do dátumu nadobudnutia účinnosti zákonného
ustanovenia. Žalovaný uviedol, že tieto právne závery vyplývajú z rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6S/154/2011, 6S/121/2011. Preto podľa žalovaného daňová kontrola u žalobcu bola vykonávaná
v súlade so zákonom, pretože novelizáciou ustanovenia § 15 ods.1 citovaného zákona účinného od
30.12.2010 zákonodarca len upresňuje existujúcu úpravu výkonu daňovej kontroly.

Žalovaný vo vyjadrení ešte dodal, že skutočnosti zistené daňovou kontrolou ho vedú k záveru, že
v danom prípade išlo o reťazec obchodných spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné
obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných
odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu.
Deklarované zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Tieto závery vyplývajú aj z

rozsudkov Súdneho dvora ES: vec C-255/02 - prípad Halifax, rozsudok č. C-110/99 - prípad Emsland-
Stärke ako aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, v zmysle ktorých
za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré
faktickydodanietovarulenpredstierajúaztaktovykázanýchtransakciíniejemožnéaniúspešneuplatniť
nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté,

pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku
na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných
podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod
upravených zákonom, nemožno považovať inak len za neužitie objektívneho daňového práva.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí Daňového

riaditeľstva SR a administratívnych spisov žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa
jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Spojil na spoločné konanie obidve žaloby podľa
§ 112 ods.1 O.s.p..

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo
osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia

a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.

Na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže orgán najbližšie nadriadený správcovi
dane delegovať miestnu príslušnosť na správcu dane vo svojom územnom obvode, ak považuje návrh
za opodstatnený (§ 4 ods. 1 cit.zákona).

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 29.12.2010 daňovou kontrolou

zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde
to účel kontroly vyžaduje.Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 30.12.2010 daňovou kontrolou
zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej

povinnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo
na mieste, kde do účely kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným
úradomdaňovúkontroluvykonávazamestnanecsprávcudane podľa§1apísm.j)prvéhoalebodruhého
bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane.

Dôvodnosť žaloby krajský súd konštatuje, pokiaľ ide o žalobný dôvod, v zmysle ktorého nezákonnosť

rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva zo skutočnosti,
že daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie september 2008 bola realizovaná v rozpore so
zákonom, pretože ju uskutočnili zamestnanci daňovej správy, ktorí neboli organizačne začlenení ako
zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Žalobca v tejto
súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II.ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009.

Ústavný súd SR v citovanom náleze konštatoval porušenie práva daňového subjektu na inú právnu

ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky v súvislosti so zmenou miestnej príslušnosti konajúceho
správcu dane:

„Podľa názoru Ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na
inom orgáne Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy je i právo účastníka daňového konania,
aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods.

1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z
dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej
príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že
zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale Daňové riaditeľstvo.

V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní
prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej
príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Riaditeľ daňového úradu nepovažoval
za možné vykonať daňovú kontrolu u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov, vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by

boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní,
ale bez takého rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly
zamestnancov iného daňového úradu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania
vedeného podľa zákona o správe daní spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánov verejnej
správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný

postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zákonom o správe daní predpísaný. To znamená, že o
námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe
daní. Nie je možné tento postup obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci
orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej
správypodriadenéhotomuistémuvyššiemuorgánuverejnejsprávy,atobezzmenymiestnejpríslušnosti

orgánu verejnej správy.

Možno dospieť k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a §
24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov
správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní

zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v
rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o
správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného
práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy (bod I. výroku nálezu).“Uvedené právne závery nálezu Ústavného súdu SR sú plne akceptované aj rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok č.k.8Sžf/7/2009 zo dňa 1.7.2010, 6Sžf/19/2010 zo dňa 16.6.2010,
5Sžf/118/2009 z 26.10.2010 a iné).

Ústavný súd SR v citovanom náleze vyslovil právny názor, že k porušeniu práva daňového subjektu na
inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR môže
dôjsť aj v procese daňovej kontroly v prípade, ak daňovú kontrolu realizuje iný ako miestne príslušný
správca dane. Ústavný súd pritom za porušenie miestnej príslušnosti správcu dane považoval situáciu,
aksavmenemiestnepríslušnéhosprávcudanezúčastnilivýkonudaňovejkontrolyzamestnancidaňovej

správy pôsobiaci na inom daňovom úrade bez toho, aby došlo k zmene miestnej príslušnosti z dôvodov
uvedených v zákona a iba postupom uvedeným v zákone.

K zmene miestnej príslušnosti správcu dane založenej podľa kritérií uvedených v § 3 zákona č. 511/1992
Zb. môže dôjsť dvoma základnými spôsobmi, a to buď delegovaním podľa § 4, resp. atrahovaním podľa
§ 30a ods. 5 citovaného zákona. Pri delegovaní miestnej príslušnosti dochádza k jej zmene formou
rozhodnutia orgánu najbližšie nadriadenému správcovi dane vo vzťahu k celej správe daní (na návrh

daňového subjektu alebo na podnet správcu dane, pričom musí byť splnená podmienka opodstatnenosti
takéhoto návrhu). Atrahovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 30a ods. 5 citovaného zákona sa týka
len rozhodovania v daňovom konaní a prakticky znamená stiahnutie príslušnosti, v rámci ktorej orgán
najbližšie nadriadený správcovi dane stiahne na seba za splnenia určitých v zákone stanovených
podmienok príslušnosť na správu dane nižšieho stupňa. Ide o jednu z foriem opatrení proti nečinnosti

správcu dane.

V zmysle právnych záverov Ústavného súdu SR bola predmetná daňová kontrola vykonávaná
zamestnancami iného, než miestne príslušného správcu dane, realizovaná v rozpore s ustanovením §
3 a § 24 zákona o správe daní, čo vo svojich dôsledkoch znamená porušenie základného práva žalobcu
na inú právnu ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Zákon č. 511/1992 Zb. a ani iný právny predpis neobsahuje legálnu definíciu pojmu „daňová kontrola“.
Ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania žalobou napadnutého
rozhodnutia definuje tento pojem iba jeho účelom - daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti. Ide o jeden z procesných nástrojov, ktorým si správca dane preveruje rôzne

skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane. V rámci daňovej kontroly sa koncentruje dokazovanie
vykonávané správcom dane, ktorý vedie daňové konanie, a to dôkaznými prostriedkami uvedenými v
§ 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., pričom výsledky realizovaného dokazovania vo forme kontrolných
zistení sú nedeliteľnou súčasťou protokolu o daňovej kontrole (§ 15 ods. 11 písm. h) citovaného zákona).
Ak pri výkone daňovej kontroly nie je rešpektované ustanovenie § 3 zákona č. 511/1992 Zb. upravujúce

miestnu príslušnosť správcu dane, dochádza tým k porušeniu práva daňového subjektu na inú právnu
ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky v zmysle článku 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V dôsledku toho kontrolné zistenia, ku ktorým správca dane dospel uvedeným protiprávnym postupom,
nemôžu byť podkladom pred vydanie dodatočného platobného výmeru v zmysle § 44 ods. 6 písm. b)
bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.

Legálnosť predmetnej daňovej kontroly začatej 15.04.2009 a ukončenej dňa 15.04.2010 nemôže
vyplývať z legislatívnej zmeny realizovanej zákonom č. 494/2010 Z.z. s účinnosťou od 30.12.2010, v
zmysle ktorej daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo
druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane.

Zákon č. 494/2010 Z. z. bol podaný ako vládny návrh zákona a jeho súčasťou bolo aj prechodné

ustanovenie k úpravám účinným od 31. 12. 2010, podľa ktorého ustanovenie § 15 ods. 1 prvej vety sa
uplatní aj na daňovú kontrolu neukončenú do 30.12.2010 (parlamentná tlač č. 100, V. volebné obdobie
Národnej rady SR). V legislatívnom procese bol skupinou poslancov podaný pozmeňujúci návrh, v
zmysle ktorého sa prechodné ustanovenie k § 15 ods. 1 vypúšťa z návrhu zákona, z dôvodu, že nie jepotrebné, pretože ide len o spresnenie existujúcej legislatívnej úpravy výkonu daňovej kontroly. Návrh
zákona neskôr publikovaný pod č. 494/2010 Z. z. bol schválený bez prechodného ustanovenia k § 15
ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Z toho vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa ustanovenie §

15 ods. 1 prvá veta v novom znení aplikovalo aj na už prebiehajúce a neukončené daňové kontroly do
30.12.2010.

Predmetnádaňovákontrolaužalobcubolaukončenádňom15.04.2010,t.j.prednadobudnutímúčinnosti
zákona č. 494/2010 Z. z. Preto nemohlo dôjsť v zmysle uvedeného k „zlegalizovaniu“ daňovej kontroly
vykonávanej u žalobcu zamestnancami, ktorí neboli začlenení u miestne príslušného správcu dane -

Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Skutočnosť, že predkladateľ návrhu zákona - Ministerstvo financií
SR a žalovaný považovali zmenu ustanovenia § 15 ods. 1 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. iba za
upresnenie už existujúcej úpravy výkonu daňovej kontroly, ktorá umožňovala vykonávať daňovú kontrolu
aj zamestnancami daňovej správy organizačne nezačlenenými k príslušnému správcovi dane, nie je z
pohľadu právnych záverov citovaného Nálezu Ústavného súdu SR a rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR významná. Podľa týchto právnych záverov ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.

v znení účinnom do 29.12.2010 neumožňovalo, aby daňovú kontrolu bez zmeny miestnej príslušnosti
vykonávali zamestnanci iného ako miestne príslušného správcu dane.

Pretože kontrolné zistenia na základe predmetnej daňovej kontroly u žalobcu neboli získané v súlade
so zákonom, nebolo možné na ich základe predpísať žalobcovi už citovanými dodatočnými platobnými
výmermi Daňového úradu Kráľovský Chlmec rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia

február a apríl 2008. Z týchto dôvodov je preto potrebné považovať za nezákonné aj žalobou
napadnuté rozhodnutia žalovaného. Vzhľadom na túto žalobnú námietku žalobcu, ktorá je dôvodom
pre konštatovanie nezákonnosti rozhodnutí žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, nie
je potrebné, aby sa súd zaoberal dôvodnosťou ďalších žalobných námietok. Naviac ďalšie žalobné
námietky žalobcu sa týkajú procesného postupu správcu dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj

právneho hodnotenia kontrolných zistení vyplývajúcich z nezákonne realizovanej daňovej kontroly.

Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. napadnuté rozhodnutia žalovaného,
ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods.1 O.s.p. v celkovej sume
982,68 eur, pričom trovy právneho zastúpenia predstavujú 850,68 eur a súdny poplatok v sume 132,-

eur. Odmena za poskytnutie právnych služieb podľa vyhl.č. 665/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov
predstavuje: príprava a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby v obidvoch spojených veciach - 4x 123,50
eur, účasť na pojednávaní dňa 19.09.2012 (127,17 eur + 1/3-ina zo 127,17 eur - § 13 ods.3 citovanej
vyhlášky: 169,56 eur, režijný paušál - 2x 7,41 eur a 4x 7,63 eur: spolu 45,34 eur. Odmena celkom: 708,90
eur+20%DPH141,78eur,celkompredstavuje850,68eur+132,-eursúdnepoplatky(66,-eurx2),spolu

trovy predstavujú 982,68 eur. Odmena právneho zástupcu bola priznaná podľa § 11 ods.4, § 14 ods.1
písm.a/, b/, c/, § 13 ods.3, § 16 ods.3 a § 18 ods.3 vyhl. Č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.