Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. marec 2012

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 23Cb/140/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309210521
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Maroš Fekete

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2012:1309210521.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom Mgr. Marošom Fekete v právnej veci navrhovateľa:

Martin Mirvald, Športová 36, Banka, IČO: 40 750 329, zastúpeného JUDr. Lenkou Molčanovou,
advokátkou, Hlavná 10, Prešov, proti odporcovi v 1. rade: STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., Trnavská cesta 7, Bratislava, IČO: 35 862 882
a odporcovi v 2. rade:

Erik Buksár, Klokočov 93, IČO: 40 011 372, o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp.zn. 1008002 zo dňa
26. 06. 2009 odporcu v 1. rade, vrátenie veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu
v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v

konečnom rozhodnutí vo veci, takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009.

Súd návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu
v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v
konečnom rozhodnutí vo veci z a m i e t a.

Odporcovia v 1. a 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania
vo výške 3 436,62 eura (z čoho náhrada trov právneho zastúpenia navrhovateľa predstavuje sumu 3
105,12 eura) k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Lenky Molčanovej, advokátky, v lehote do
troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť ostatných odporcov plniť.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 28. 08. 2009 domáhal zrušenia rozhodcovského
rozsudku sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 odporcu v 1. rade, vrátenia veci odporcovi v 1. rade na
nové konanie a zaviazania odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane
trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci.

Tento návrh na začatie konania navrhovateľ odôvodnil tým, že navrhovateľ podal dňa 19. 09. 2008 u
odporcu v 1. rade žalobu o zaplatenie 69 147,- Sk (= 2 265,26 eura) s príslušenstvom, ktorou žiadal od
odporcu v 2. rade zaplatenie istiny 19 147,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 15,5% ročne z istiny 19

147,- Sk od 21. 06. 2008 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 50 000,- Sk z dôvodu, že ako komitent
vstúpil s odporcom v 2. rade ako komisionárom do právneho vzťahu a na základe komisionárskej zmluvy
zo dňa 07. 05. 2008 navrhovateľ odovzdal a odporca v 2. rade prevzal do dňa 16. 06. 2008 tovar vcelkovej sume 19 147,- Sk, a to vo forme rôznych knižných titulov. Navrhovateľ a odporca v 2. rade mali
v bode 7. komisionárskej zmluvy dohodnutú rozhodcovskú doložku.

Odporca v 2. rade sa následne na termín zúčtovania v zmysle znenia bodu 5.1 komisionárskej zmluvy

nedostavil a navrhovateľovi do termínu podania žaloby odporcovi v 1. rade riadne a včas nesplnil
tento svoj záväzok. Navrhovateľ písomne dňa 24. 06. 2008 vyzval odporcu v 2. rade k dobrovoľnému
plneniu, ale bezúspešne. Na dôkaz tvrdeného navrhovateľ predložil odporcovi v 1. rade komisionársku
zmluvu zo dňa 07. 05. 2008, dodací list (výdajku) zo dňa 24. 06. 2008 a výzvu k úhrade zo dňa 24.
06. 2008 spolu s fotokópiami nedoručených zásielok. Na výzvu odporcu v 1. rade zo dňa 26. 01. 2009

mu navrhovateľ predložil v prílohe svojej písomnosti zo dňa 06. 02. 2009 dodacie listy (výdajky) zo dňa
09. 06. 2008 a 12. 06. 2008 ako písomný doklad o odovzdaní tovaru navrhovateľom a jeho prevzatí
odporcom v 2. rade. Napriek tvrdeniam a dôkazom predloženým žalobcom v rozhodcovskom konaní
odporca v 1. rade vydal dňa 26. 06. 2009 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 1008002, ktorým žalobu
navrhovateľa zamietol, rozhodcovské konanie zastavil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania,
hoci navrhovateľ uplatnil svoj nárok v súlade so zmluvne dohodnutými podmienkami, svoju žalobu

riadne odôvodnil a doložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazy preukazujúce prevzatie tovaru
navrhovateľa odporcom v 2. rade v hodnote uplatnenej v žalobe) a odporca v 2. rade odporcovi v 1. rade
svoju žalobnú odpoveď neoznámil, resp. nijakým spôsobom na výzvy odporcu v 1. rade nereagoval,
ani nepredložil žiadne dôkazy na svoju obranu, ani nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. Odporca
v 1. rade napriek navrhovateľom predloženým dôkazom o prevzatí tovaru zo strany odporcu v 2. rade

a nečinnosti odporcu v 2. rade navrhovateľov návrh zamietol s odôvodnením, že nemal za preukázané
splnenie zmluvnej povinnosti navrhovateľa odovzdať odporcovi v 2. rade tovar, pričom v odôvodnení
predmetného rozhodcovského rozsudku neprihliadal a nevyhodnotil navrhovateľom predložené listinné
dôkazy, a to dodací list (výdajku) zo dňa 09. 06. 2008 a dodací list (výdajku) zo dňa 12. 06. 2008, pričom
neuviedol dôvody, pre ktoré na tieto dôkazy v konaní nebral v zreteľ. Odporca v 1. rade vyhodnocoval z

dodacích listov navrhovateľa iba jeden dodací list, a to dodací list (výdajku) zo dňa 24. 06. 2008, ktorý
bol iba rekapituláciou navrhovateľa vo vzťahu k posunu tovaru (knižných titulov) a úhrad za neho, t.j. ide
o prehľad existujúcej podlžnosti odporcu v 2. rade voči navrhovateľovi ako zostatku toho, čo odporca v
2. rade dňom 09. 06. 2009 prevzal, avšak v zmysle bodu 5.1. a 5.2. komisionárskej zmluvy nezúčtoval.

Odporca v 1. rade teda tým, že nezahrnul do procesu dokazovania (jeho vykonania a hodnotenia

dôkazov) navrhovateľom predložené listinné dôkazy, ktoré majú priamy súvis s meritom veci a svoje
rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktoré rešpektuje právo navrhovateľa ako účastníka konania na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktoré sa vyporiada
so všetkými dôkazmi doloženými do konania porušil zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania, keď na listinný dôkaz navrhovateľa neprihliadal ani ho riadne nevyhodnotil, nerešpektoval

zmluvné dojednanie navrhovateľa a odporcu v 2. rade v zmysle bodu 5.2. komisionárskej zmluvy,
nerešpektoval zmluvné dojednanie navrhovateľa a odporcu v 2. rade v zmysle bodu 7. komisionárskej
zmluvy, že ak sa v rozhodcovskom konaní nevyjadrí žalovaná strana do 7 kalendárnych dní odo dňa,
kedy jej bola doručená žaloba, sú skutočnosti vyjadrené v žalobe považované za nesporné.

Odporca v 1. rade v konaní k veci uviedol, že k žalobe o vydanie rozhodcovského rozsudku navrhovateľ

na preukázanie splnenia povinnosti vyplývajúcej mu z komisionárskej zmluvy odovzdať odporcovi v 2.
rade tovar doložil odporcovi v 1. rade dodací list (výdajku) zo dňa 24. 06. 2008, na ktorej za menom
odporcuv2.radebolouvedenéoznačenie„vyčíslenieškody“.Odporcav1.radepovykonanídoložených
listinných dôkazov zistil, že nebol doložený doklad, ktorý by potvrdzoval tvrdenie navrhovateľa o
odovzdaní a prevzatí tovaru v celkovej hodnote 19 147,- Sk, t. j. doklad, na ktorom by odporca v 2. rade

podpisom potvrdil, že tovar v hodnote tvrdenej navrhovateľom prevzal. Preto odporca v 1. rade listom zo
dňa 26. 01. 2009 vyzval navrhovateľa na doloženie konkrétneho listinného dôkazu o odovzdaní tovaru
a jeho prevzatí odporcom v 2. rade. Navrhovateľ zaslal odporcovi v 1. rade dodacie listy (výdajky) zo dní
09. 06. 2008 a 12. 06. 2008 bez bližšieho vysvetlenia. Ani na jednom z doložených dodacích listov nie je
prevzatie tovaru odporcom v 2. rade v množstve a hodnote tvrdenej v žalobe o vydanie rozhodcovského

rozsudku potvrdené podpisom odporcu v 2. rade ako „distribútorom“. Navrhovateľ teda nepreukázal v
rozhodcovskom konaní odovzdanie tovaru odporcovi v 2. rade tak, ako je uvedené v žalobe, pretože
podpisom dodacieho listu - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 odporca v 2. rade potvrdil prevzatie tovaru v
inom množstve, inej hodnote a z pohľadu výkladu článku 5.1 komisionárskej zmluvy za iné obdobie,
ktoré bol povinný vyúčtovať, resp. vrátiť nepredaný tovar.Navrhovateľ z týchto dôvodov podľa názoru odporcu v 1. rade jednoznačne nepreukázal tvrdenie
uvedené v žalobe, že odporca v 2. rade prevzal do dňa 16. 06. 2008 tovar v celkovej sume 19
147,- Sk vo forme rôznych knižných titulov, preto nemohol odporca v 1. rade mať za preukázané ani

porušenie povinnosti odporcu v 2. rade v zmysle bodu 5.1 komisionárskej zmluvy vrátiť, resp. vyúčtovať
tovar v hodnote vyčíslenej navrhovateľom na 19 147,- Sk, a tak odporca v 1. rade žalobu zamietol
pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom. Zrejmou chybou v písaní neboli listinné dôkazy
navrhovateľa, ktorými boli dodacie listy (výdajky) z dní 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008 uvedené vo výpočte
dôkazovvykonanýchodporcomv1.rade,ztextuodôvodneniarozhodcovskéhorozsudkujevšakzrejmé,

že odporca v 1. rade uvedené listinné dôkazy vykonal.

Odporca v 2. rade postupoval v rozhodcovskom konaní v súlade s platnou právnou úpravou
rozhodcovského konania, rešpektujúc zásadu rovnosti účastníkov konania ako aj prejednaciu zásadu.
Každý účastník, ktorý v konaní tvrdí určité skutočnosti, zároveň nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k
skutočnostiam, ktoré tvrdí. Dôkazné bremeno postihuje toho účastníka, v záujme ktorého je preukázanie
určitej skutočnosti ním tvrdenej v tom zmysle, aby túto skutočnosť súd uznal za pravdivú.

Skutočnosť, že odporca v 2. rade nezaslal žalobnú odpoveď a že rozhodcovský súd rozhodoval
na základe dôkazov predložených navrhovateľom, nemožno vykladať ako porušenie zásady
rovnosti strán v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd takto postupoval plne v súlade s ust. § 30
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Tým, že konanie bolo vedené ako konanie písomné, odporca
v 1. rade, napriek tvrdeniu navrhovateľa, neporušil jeho právo na spravodlivý proces, pretože konal v

súlade na ust. § 14 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s ust. § 7 ods. 1 a ods.
2 Rokovacieho poriadku odporcu v 1. rade.

Navrhovateľvkonaníkveciďalejuviedol,ževbode7.komisionárskejzmluvysanavrhovateľsodporcom
v 2. rade dohodli, že ak sa nevyjadrí žalovaná strana do 7 kalendárnych dní odo dňa, kedy jej bola
doručená žaloba, sú skutočnosti vyjadrené v žalobe považované za nesporné. Odporca v 2. rade bol

listom odporcu v 1. rade zo dňa 06. 11. 2008 vyzvaný k predloženiu žalobnej odpovede. Túto výzvu
odporca v 2. rade v odbernej lehote neprevzal, pričom predmetná zásielka sa vrátila odporcovi v 1.
rade dňa 03. 12. 2008. Lehota siedmych kalendárnych dní určená k predloženiu vyjadrenia k žalobe
navrhovateľa uplynula teda dňom 10. 12. 2008, pričom odporca v 2. rade v označenej lehote nepredložil
svoju žalobnú odpoveď, čím v zmysle bodu 7. komisionárskej zmluvy nastali účinky právnej fikcie

nespornosti skutočností tvrdených navrhovateľom v danej veci.

Odporca v 1. rade týmto konal v rozpore s rozhodcovskou doložkou, o ktorej platnosti nebolo
pochybností.

Odporca v 1. rade výzvou na predloženie listinného dôkazu zo dňa 26. 01. 2009 vyzval navrhovateľa
na predloženie dôkazu o prevzatí tovaru odporcom v 2. rade bez toho, aby bližšie špecifikoval iné svoje

kritériá na žiadaný dodací list a nevyzval navrhovateľa k predloženiu vyjadrenia k spôsobu a rozsahu
odovzdania a prevzatia tovaru odporcom v 2. rade (odporca v 1. rade výslovne žiadal o predloženie
listinného dôkazu). Navrhovateľ konal v súlade s touto výzvou, keď predložil odporcom v 2. rade
potvrdený dodací list o jeho prevzatí tovaru od navrhovateľa zo dňa 09. 06. 2008.

Navrhovateľom predložené listinné dôkazy (dodacie listy zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008) neboli

odporcom v 1. rade v rámci procesu dokazovania vyhodnotené, t.j. odporca v 1. rade tieto dôkazy vo
svojom rozhodnutí neuviedol, nevyhodnotil a rovnako neuviedol dôvody, pre ktoré na tieto dôkazy v
konaní nebral v zreteľ. Tvrdenie odporcu v 1. rade o zrejmej chybe v písaní je iba účelovým tvrdením
odporcu v 1. rade, čo osvedčuje aj skutočnosť, že odporca v 1. rade doteraz nekonal v zmysle ust. §
36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé

nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodcovského rozsudku opraví rozhodcovský súd z vlastnej
iniciatívy alebo na žiadosť účastníka rozhodcovského konania do 30 dní od jeho vydania.

Tunajší súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, právneho zástupcu navrhovateľa,
povereného pracovníka odporcu v 1. rade (H.. J. F.), a ďalej listinnými dôkazmi, a to: rozhodcovským
rozsudkom sp.zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 odporcu v 1. rade, žalobou navrhovateľa odporcovi v 1.

rade zo dňa 19. 09. 2008, komisionárskou zmluvou zo dňa 07. 05. 2008, dodacím listom (výdajkou) zodňa 09. 06. 2008, dodacím listom (výdajkou) zo dňa 12. 06. 2008, dodacím listom (výdajkou) zo dňa 24.
06. 2008, výzvou navrhovateľa odporcovi v 2. rade na úhradu zo dňa 24. 06. 2008, kópiami doručeniek,
výzvou odporcu v 1. rade navrhovateľovi na predloženie listinného dôkazu zo dňa 26. 01. 2009,

písomnou reakciou navrhovateľa na uvedenú výzvu odporcu v 1. rade zo dňa 06. 02. 2009, Rokovacím
poriadkom odporcu v 1. rade, spisom odporcu v 1. rade č.k. 1008002, výpisom zo živnostenského
registra navrhovateľa, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, založenými v spise.

Tunajší súd vydal vo veci dňa 13. 10. 2010 rozsudok č.k. 23Cb 140/2009, v ktorom rozhodol tak, že zrušil
rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 a návrh navrhovateľa

v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie
náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí
vo veci zamietol.

Toto svoje rozhodnutie odôvodnil tunajší súd tým, že „mal právomoc na prejednanie návrhu na zrušenie
rozhodcovského rozsudku s poukazom na ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov, pričom navrhovateľ sa domáhal zrušenia uvedeného rozhodcovského

rozsudku v celom rozsahu z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania(ust.§40ods.1písm.g/citovanéhozákona).Rovnakovpoučenínapadnutéhorozhodcovského
rozsudku sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 bolo dané poučenie, že zrušenia rozhodcovského
rozsudku sa môže domáhať účastník konania podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na
príslušnom súde z dôvodov uvedených v ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,

a to v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Tunajší súd mal z pripojeného
predmetného spisu odporcu v 1. rade za preukázané, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bol
napadnutý rozhodcovský rozsudok doručený dňa 31. 07. 2009 uložením na pošte. Podľa ust. § 46 ods.
2 O.s.p. (resp. ust. § 47 ods. 2 O.s.p.) za použitia ust. § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní a
ust. § 9 ods. 8 Rokovacieho poriadku odporcu v 1. rade bol uvedený deň 31. 07. 2009 dňom doručenia

predmetného rozhodcovského rozsudku právnemu zástupcovi navrhovateľa. Podľa ust. § 41 ods. 1
zákona o rozhodcovskom konaní začala uvedeným dňom plynúť navrhovateľovi zákonná 30 dňová
lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Navrhovateľ s odvolaním sa na ust. §
82 ods. 1 O.s.p. podal návrh na tunajší súd na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku dňa 28.
08. 2009, čím podľa názoru súdu si uplatnil tento nárok ešte pred uplynutím vyššie uvedenej zákonnej

lehoty. Navrhovateľ si rovnako tento svoj nárok uplatnil podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a na základe
nižšie uvedeného osvedčil aj svoj naliehavý právny záujem na zrušení napadnutého rozhodcovského
rozsudku.

Tunajší súd mal z vykonaných dôkazov a zo zhodných vyjadrení navrhovateľa a odporcu v 1. rade podľa
ust.§120ods.3O.s.p.zanepochybnepreukázané(nesporné),ženavrhovateľmalsodporcomv2.rade

uzavretúkomisionárskuzmluvuzodňa16.06.2008,nazákladektorejvznikolmedzinimizmluvnývzťah.
V čl. 7 tejto zmluvy si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku, v ktorej si dohodli riešenie sporov
z uvedenej zmluvy v konaní pred odporcom v 1. rade s tým, že si výslovne dohodli, že „obe zmluvné
strany berú na vedomie, že ak sa nevyjadrí žalovaná strana do 7 kalendárnych dní odo dňa, kedy jej bola
doručená žaloba, sú skutočnosti vyjadrené v žalobe považované za nesporné“. Navrhovateľ sa žalobou

zo dňa 19. 09. 2008 u odporcu v 1. rade domáhal zaplatenia sumy 69 147,- Sk s príslušenstvom od
odporcu v 2. rade. Navrhovateľ okrem iných dôkazov predložil odporcovi v 1. rade spolu s uvedenou
žalobou aj dodací list (výdajku) zo dňa 24. 06. 2008. Odporca v 1. rade vyzval odporcu v 2. rade ako
žalovaného v rozhodcovskom konaní výzvou dňa 06. 11. 2008 na podanie žalobnej odpovede, spolu s
ktorou doručil odporcovi v 2. rade aj žalobu navrhovateľa. Táto výzva bola doručená odporcovi v 2. rade

dňa 10. 11. 2008 uložením na pošte a predmetná zásielka sa vrátila odporcovi v 1. rade dňa 03. 12.
2008, pričom odporca v 2. rade sa v zmysle uvedenej výzvy k podanej žalobe navrhovateľa nevyjadril.
Odporca v 1. rade vyzval navrhovateľa výzvou zo dňa 26. 01. 2009 na predloženie písomného dokladu
o odovzdaní tovaru v hodnote 19 147,- Sk a jeho prevzatí odporcom v 2. rade na základe komisionárskej
zmluvy zo dňa 16. 06. 2008. Navrhovateľ dňa 06. 02. 2009 zaslal ako odpoveď na uvedenú výzvu

odporcu v 1. rade dodacie listy (výdajky) zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008. Odporca v 1. rade vyhlásil
vo veci dňa 26. 06. 2009 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 1008002, ktorým žalobu navrhovateľa zamietol,
pričom v tomto rozsudku odporca v 1. rade neuviedol dodacie listy navrhovateľa zo dňa 09. 06. 2008 a
12. 06. 2008 ako dôkazy, ktorými sa zaoberal a ktoré v konaní hodnotil.Tunajší súd sa v konaní o návrhu navrhovateľa na začatie súdneho konania nezaoberal kvalitou
hmotnoprávneho posúdenia danej veci odporcom v 1. rade, ale iba pod uhlom ust. § 40 ods. 1 písm.
g/ zákona o rozhodcovskom konaní posudzoval konanie odporcu v 1. rade vo vzťahu k rešpektovaniu

zásady rovnosti účastníkov konania, vyplývajúcej z ust. § 18 prvá veta O.s.p. v spojitosti s ust. § 51 ods.
3 zákona o rozhodcovskom konaní.

Tunajší súd mal za to, že odporca v 1. rade ako rozhodca v rozhodcovskom konaní porušil zásadu
rovnosti účastníkov konania ako jednu zo základných zásad rozhodcovského konania podľa ust. §
17 zákona o rozhodcovskom konaní, pretože v rozpore so znením uzavretej rozhodcovskej doložky

účastníkmi rozhodcovského konania (čl. 7 komisionárskej zmluvy), uzavretou podľa ust. § 4 ods. 1
zákona o rozhodcovskom konaní nerešpektoval vôľu účastníkov tejto rozhodcovskej doložky v časti,
podľa ktorej „ak sa nevyjadrí žalovaná strana do 7 kalendárnych dní odo dňa, kedy jej bola doručená
žaloba, sú skutočnosti vyjadrené v žalobe považované za nesporné“, ktorá bola dohodnutá podľa ust.
§ 18 ods. 4 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní. Odporca v 1. rade doručoval žalobu odporcovi
v 2. rade výzvou zo dňa 06. 11. 2008 a doručil ju odporcovi v 2. rade dňa 10. 11. 2008 v súlade ust. §

46 ods. 2 O.s.p. (resp. ust. § 47 ods. 2 O.s.p.) za použitia ust. § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom
konaní a ust. § 9 ods. 8 Rokovacieho poriadku odporcu v 1. rade. Skutočnosť, že odporca v 2. rade ako
žalovaný v rozhodcovskom konaní sa v uvedenej žalobe nevyjadril zaslaním žalobnej odpovede (ust. §
18 ods. 4 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní) odporca v 1. rade považoval podľa ust. § 30 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní za nedostatok, ktorý nebol uznaním tvrdení navrhovateľa.

Tunajší súd v tomto bode hodnotil vzťah medzi dohodou účastníkov zmluvného vzťahu v rozhodcovskej
doložke ohľadom považovania nespornosti skutočností uvádzaných v žalobe, keď ich protistrana do 7
pracovných dní nenamietne; a neuznaní tvrdení v žalobe, ak žalovaný neoznámi žalobnú odpoveď podľa
ust. § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a dospel k záveru, že rozhodcovský súd (odporca
v 1. rade) mal pred ust. § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rešpektovať vôľu účastníkov

rozhodcovskej doložky, nakoľko:

- rozhodcovská doložka bola písomne dohodnutá ako súčasť komisionárskej zmluvy, uzavretej podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý je postavený na veľkej dispozičnej právomoci zmluvných
strán s výnimkou ustanovení, uvedených v ust. § 263 Obchodného zákonníka, takže odporca v 1. rade
mal v prvom rade rešpektovať dohodu zmluvných strán a nezaslanie žalobnej odpovede žalovaným

(odporcom v 2. rade) mal vyhodnotiť tak, že tvrdenia navrhovateľa v žalobe mal považovať za nesporné,
pretože účastníci rozhodcovskej zmluvy prejavili vôľu, aby žalovaná strana v rozhodcovskom konaní v
prípade existencie sporu z obchodného vzťahu, ktorá sa nevyjadrí v dohodnutej lehote k žalobe, znášala
dohodnutý následok, ktorým bola fikcia nespornosti skutočností uvádzaných v žalobe,

- uznaním v zmysle ust. § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa rozumie uznanie nároku čo

do dôvodu a výšky podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, pričom naopak dohoda zmluvných strán
v rozhodcovskej doložke ohľadom nespornosti tvrdených skutočností nie je uznaním týchto skutočností
čo do dôvodu a výšky, teda aj výšky žalovaného nároku, ale iba fikciou, že ak žalovaná strana v
rozhodcovskom konaní nepodá žalobnú odpoveď do 7 pracovných dní odo dňa doručenia žaloby,
skutočnosti uvádzané v žalobe navrhovateľom sa budú považovať za nesporné, čiže navrhovateľom

tvrdený skutkový stav nebude potrebné dokazovať žiadnymi ďalšími dôkazmi, pretože sa na základe
uvedenej dohody zmluvných strán bude považovať tento skutkový stav za nesporný (zrejmý).

Odporca v 2. rade ako žalovaný v rozhodcovskom konaní tým, že sa nevyjadril v dohodnutej lehote k
žalobe, i keď mu táto bola riadne odporcom v 1. rade doručená, potvrdil v zmysle platnej rozhodcovskej
doložky skutočnosti opísané navrhovateľom v žalobe (skutkový stav). Nakoľko výsledné rozhodnutie

odporcu v 1. rade návrh navrhovateľa zamietlo, toto rozhodnutie nekorešpondovalo s fikciou nespornosti
skutkového stavu, opísaného v žalobe, ktorý naopak odporca v 1. rade považoval za sporný. Tunajší
súd preto vyhodnotil konanie odporcu v 1. rade, smerujúce podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona
o rozhodcovskom konaní nerešpektovanie a neakceptovanie rozhodcovskej doložky v uvedenej časti
vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu vo veci samej za konanie, napĺňajúce znaky porušenia zásady

rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa ust. § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, pretože
nerešpektovaním a neakceptovaním uvedenej dohody, obsiahnutej v rozhodcovskej doložke v rozpore s
prejavenou vôľou účastníkov rozhodcovského konania, písomne zachytenou v rozhodcovskej doložke,
nedôvodne zvýhodnil odporcu v 2. rade ako žalovaného voči navrhovateľovi ako podávateľovi žaloby,ktorého opísané skutočnosti v žalobe mal odporca v 1. rade na základe vyššie uvedeného považovať
za nesporné, pričom odporca v 1. rade ich za sporné považoval.

Takisto nevyhodnotenie navrhovateľom predložených listinných dôkazov - dodacích listov zo dňa 09.

06. 2008 a 12. 06. 2008 odporcom v 1. rade v napadnutom rozhodcovskom rozsudku tunajší súd
považoval za porušenie zásady rovnosti účastníkov konania podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona
o rozhodcovskom konaní, pretože ich vyhodnotením vo vzťahu k ostatným dôkazom a k tvrdeným
skutočnostiamnavrhovateľasavkonanízaoberaťmal,nakoľkotietodôkazybolivkonanínavrhovateľom
riadne predložené. Keďže sa navrhovateľovmu návrhu nevyhovelo, bolo postavenie navrhovateľa

znevýhodnené vo vzťahu k postaveniu odporcu v 2. rade, pretože navrhovateľom riadne predložené
predmetné dôkazy odporca v 1. rade ako rozhodcovský súd vôbec v konečnom rozhodnutí vo veci samej
neuviedol a ani nehodnotil, z čoho je zrejmé, že postavenie účastníkov rozhodcovského konania vo
vzťahu hodnotenia dôkazov a ich prípadnej akceptácii odporcom v 1. rade bolo porušené. Odporca v 1.
radesícetvrdil,ženeuvedenímpredmetnýchdodacíchlistovdonapadnutéhorozhodcovskéhorozsudku
išlo o zrejmú chybu v písaní, avšak sám nekonaním v rozpore s ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o

rozhodcovskom konaní túto svoju sám obranu vyvrátil, pretože napriek povinnosti, uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení, uvedenú „chybu v písaní“ v písomnom vyhotovení rozhodcovského rozsudku
neopravil do vyhlásenia súdneho rozhodnutia vo veci.

Tunajší súd považoval pochybenia odporcu v 1. rade ako rozhodcovského súdu za natoľko
závažné vo vzťahu k znevýhodneniu postavenia účastníkov rozhodcovského konania na základe

vyššie uvedených skutočností, že uznal za potrebné na základe citovaných zákonných ustanovení
napadnutý rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade zrušiť. Tunajší súd sa pritom nezaoberal kvalitou
posudzovania jednotlivých dôkazov odporcom v 1. rade, ani tieto dôkazy v súdnom konaní nehodnotil,
nakoľko podľa ust. § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní nemohol tunajší súd pokračovať
po zrušení napadnutého rozhodcovského rozsudku v konaní a teda tunajšiemu súdu takéto právo

neprináležalo.

Tunajší súd návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a zaviazanie
odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania
navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci zamietol z dôvodu, že všeobecný súd mohol posúdiť
uvedený rozhodcovský rozsudok len z hľadiska zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku z dôvodu

podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní, čo znamená, že ho mohol „preskúmať“,
avšak len výslovne za účelom jeho zrušenia z dôvodu, uvedeného v citovanom zákonnom ustanovení.
Tunajší súd nemohol rozhodovať o vrátení veci naspäť do konania pred rozhodcom pre neexistenciu
ustanovenia zákona o rozhodcoch, ktoré by takúto možnosť (teda zrušiť rozhodcovský rozsudok a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie sťaby orgán nadriadený rozhodcovskému súdu) všeobecnému súdu

priznalo. Takisto tunajší súd nemohol rozhodovať o náhrade trov rozhodcovského konania podľa ust.
§ 43 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko tunajší súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil
podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní, pričom o trovách súdneho konania
tunajší súd v tomto súdnom rozsudku rozhodol.“.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca v 1. rade s odôvodnením, že odporca v 1. rade doručoval

žalobu odporcovi v 2. rade výzvou zo dňa 06. 11. 2008, ktorá bola odporcovi v 2. rade doručená dňa 10.
11. 2008 v súlade ust. § 46 ods. 2 O.s.p. (resp. ust. § 47 ods. 2 O.s.p.) za použitia ust. § 51 ods. 3 zákona
o rozhodcovskom konaní a ust. § 9 ods. 8 Rokovacieho poriadku. Skutočnosť, že odporca v 2. rade ako
žalovaný v rozhodcovskom konaní sa v uvedenej žalobe nevyjadril zaslaním žalobnej odpovede (ust. §
18 ods. 4 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní) odporca v 1. rade považoval podľa ust. § 30 ods. 2

zákona o rozhodcovskom konaní za nedostatok, ktorý nebol uznaním tvrdení navrhovateľa. Na základe
vyššie uvedeného prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože pri
posudzovaní aplikácie rozhodcovskej doložky uprednostnil dohodu zmluvných strán pred ustanovením
§ 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré je kogentným ustanovením a nemožno ho dohodou
zmluvných strán vylúčiť. Odporca v 1. rade teda nemohol uprednostniť dohodu zmluvných strán, ktorá je

súčasťou rozhodcovskej doložky pred ust. § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Rešpektovanie
tejto dohody by bolo v rozpore na jednej strane s kogentným charakterom uvedeného ustanovenia
a na druhej strane s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Odporca v 1. rade v časti dojednania „fikcie
nespornosti skutkového stavu“ v rámci textu rozhodcovskej doložky dojednanej zmluvnými stranami
komisionárskej zmluvy na toto dojednanie neprihliadal, nakoľko ho považoval za dojednanie v rozporeso znením ust. § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka
je neplatné. Odporca v 1. rade postupoval v rozhodcovskom konaní v súlade s platnou právnou
úpravou rozhodcovského konania, rešpektujúc zásadu rovnosti účastníkov konania ako aj prejednaciu

zásadu a mal za to, že ak by pri hodnotení skutkového stavu vychádzal striktne z „fikcie nespornosti
skutkového stavu“, práve tým by porušil zásadu prejednaciu, v zmysle ktorej tvrdenie skutočností a
navrhovanie dôkazov pre ne je vecou účastníkov konania. Každý účastník, ktorý v konaní tvrdí určité
skutočnosti, zároveň nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré tvrdí. Dôkazné bremeno
postihuje toho účastníka, v záujme ktorého je preukázanie ním tvrdenej určitej skutočnosti tak, aby túto

skutočnosť rozhodcovský súd mohol vyhodnotiť za preukázanú. Účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Absolútne rešpektovanie dojednania fikcie podľa udt. § 30 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní by de facto vylučovalo dokazovanie v rozhodcovskom konaní. Ad absurdum
by sa rozhodovalo len na základe podaného návrhu, ktorý by v zmysle „fikcie nespornosti skutkového
stavu“nemuselbyťdoloženýpríslušnýmidôkazmipreukazujúcimitvrdenéskutočnostizostranyžalobcu.
Takýto názor nie je možné v rozhodovacej praxi súdov akceptovať, pretože nemá oporu v žiadnom z

platných právnych predpisov. Odporca v 1. rade vykonal a vyhodnotil predložené dôkazy podľa ust. §
27 zákona ods. 1 o rozhodcovskom konaní. Rozhodujúcou skutočnosťou pre začiatok počítania lehoty,
do uplynutia ktorej možno opraviť rozhodcovský rozsudok, je deň vydania rozhodcovského rozsudku.
Rozhodcovský rozsudok v rozhodcovskom konaní vedenom pod spisovou značkou 1008002 bol vydaný
dňa 26. 06. 2009. Odporca v 1. rade sa o chybe v písaní dozvedel až doručením žalobného návrhu

navrhovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zisteniu chyby v písaní tak došlo po uplynutí
lehoty na opravu rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
takže odporca v 1. rade nemohol opraviť chybu v písaní spôsobom uvádzaným prvostupňovým súdom,
pretože by svojim konaním, teda opravou rozhodcovského rozsudku po uplynutí lehoty na to zákonom
určenej, konal v rozpore s ust. § 36 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

Právny zástupca navrhovateľa sa k tomuto odvolaniu odporcu v 1. rade vyjadril tak, že ust. § 30 ods. 2
v spojení s ust. § 18 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní nie je možné interpretovať bez kontextu
s ust. § 18 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní. Z predmetného ustanovenia bez ďalšieho vyplýva,
že je na vôli zmluvných strán ako budúcich účastníkov rozhodcovského konania, aký režim práv a
povinností spojených s predložením doplnenia žaloby, resp. žalobnej odpovedi si v rozhodcovskej

doložke dohodnú. V danom prípade navrhovateľ ako komitent uzatvoril s odporcom v 2. rade ako
komisionárom dňa 07. 05. 2008 komisionársku zmluvu, v ktorej sa v bode 7. zmluvné strany dohodli,
že ak sa nevyjadrí žalovaná strana do siedmych kalendárnych dní odo dňa, kedy jej bola doručená
žaloba, sú skutočnosti vyjadrené v žalobe považované za nesporné, t.j. navrhovateľ a odporca v 2.
rade dohodli sa v rozhodcovskej doložke na lehote, po uplynutí ktorej nastupujú právne účinky právnej

fikcie nespornosti tvrdení navrhovateľa nastupuje nemožnosť zmeniť alebo doplniť žalobnú odpoveď
v priebehu rozhodcovského konania. V Rozhodcovskom rozsudku sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06.
2009 samotný odporca v 1. rade výslovne uviedol, že rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať
o žalobe doručenej žalobcom, pretože sa jedná o spor medzi žalobcom a žalovaným ako zmluvnými
stranami komisionárskej zmluvy. V zmysle bodu 7 komisionárskej zmluvy sa zmluvné strany dohodli,

že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe tejto zmluvy
alebo súvisiacich s touto zmluvou, vrátane sporu o platnosť, výklad a zánik tejto zmluvy, predložia
na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní STÁLEMU ROZHODCOVSKÉMU SÚDU zriadenému pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882. Zmluvné strany tejto dohody
sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s tým, že takéto rozhodnutie bude pre

zmluvné strany tejto dohody konečné a záväzné. Obe zmluvné strany tejto zmluvy berú na vedome,
že rozhodcovské konanie je neverejné, spravidla iba písomné a že ak sa nevyjadrí žalovaná strana
do siedmych kalendárnych dní odo dňa, kedy jej bola doručená žaloba, sú skutočnosti vyjadrené v
žalobe považované za nesporné. Všetky písomnosti sú doručované doporučeným listom do vlastných
rúk na adresu uvedenú účastníkom ako adresa pre doručovanie, pokiaľ takej nebude, bude doručované

na adresu trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest,
písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do miesta trvalého pobytu adresáta s tým, že
vrátením nevyzdvihnutej zásielky sa zásielka považuje za doručenú. Z tejto časti rozsudku odporcu v 1.
rade jednoznačne vyplýva, že odporca v 1. rade považoval celú rozhodcovskú doložku uvedenú v bode
7. komisionárskej zmluvy zo dňa 07. 05. 2008, t.j. aj v časti dojednanej právnej fikcie nespornosti stavu

za platnú. Tvrdenie odporcu v 1. rade, že rozhodcovskú doložku v časti dohodnutej fikcie nespornosti
skutkového stavu považoval za neplatnú, vyvracia jeho vlastné odôvodnenie v rozhodcovskom rozsudku
sp. zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 o platnosti rozhodcovskej doložky ako celku; ak by bolo tvrdenieodporcu v 1. rade pravdivé, potom by odporca v 1. rade musel vo svojom rozsudku uviesť, ktorú
časť rozhodcovskej doložky považoval za neplatnú spolu s uvedením dôvodov, na podklade ktorých k
takémuto záveru o neplatnosti dospel.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č.k. 2Cob 427/2010 zo dňa 04. 10. 2011 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že „mu nariadil vysporiadať
sa s otázkou pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade“.

Tunajší súd ako prvostupňový súd, súc viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu podľa
ust. § 226 O.s.p. a navrhnutým dokazovaním (teda vysporiadať sa s otázkou pasívnej legitimácie
odporcu v 1. rade) vypočul v konaní opätovne navrhovateľa a odporcu v 1. rade.

Odporca v 1. rade sa v ďalšom konaní pred prvostupňovým súdom vyjadril, že podľa ust. § 51 ods. 3
zákona o rozhodcovskom konaní platí, že ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie
saprimeranevzťahujúustanoveniaO.s.p.Nakoľkozákonorozhodcovskomkonaníneobsahujeosobitnú
úpravu spôsobilosti byť účastníkom konania, v tejto otázke je potrebné aplikovať ustanovenia O.s.p.,
kde podľa ust. § 19 má spôsobilosť byť účastníkom konania ten, kto má spôsobilosť mať práva a

povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Právny poriadok Slovenskej republiky nepozná žiadne
ustanovenie zákona, ktoré by rozhodcovskému súdu priznávalo spôsobilosť byť účastníkom konania.
Podľa ust. § 18 Občianskeho zákonníka spôsobilosť mať práva a povinnosti majú okrem fyzických
osôb aj právnické osoby; pričom právnickými osobami sú združenia fyzických alebo právnických osôb,
účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Rozhodcovský súd nemožno podradiť pod žiadnu z uvedených entít, preto nejde o právnickú osobu
(a ani o fyzickú osobu), teda nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti. Vzhľadom na to nemá ani
spôsobilosť byť účastníkom konania. Zo systematiky i zmyslu právnej úpravy je možné vyvodiť, že
konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku plní obdobný účel ako mimoriadne opravné prostriedky
v občianskom súdnom konaní. Hoci rozhodcovský súd na rozdiel od všeobecného súdu nie je podľa

dostupnej judikatúry ústavného súdu považovaný za nositeľa verejnej moci, ale za súkromnoprávny
subjekt, pri výklade je možné vychádzať z analogického porovnania s právnou úpravou mimoriadnych
opravnýchprostriedkovpodľaObčianskehosúdnehoporiadku.Takýtovýkladnadväzujeajnazakotvenie
subsidiárneho použitia O.s.p. na rozhodcovské konanie v ust. § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom
konaní. Tak, ako v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch v občianskom súdnom konaní

iniciovanom niektorým z účastníkov konania je protistranou druhý účastník prvostupňového/odvolacieho
konania a nie súd, ktorý vydal rozhodnutie napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom, rovnako
v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú účastníkmi rovnaké subjekty ako v rozhodcovskom
konaní, v ktorom bol vydaný rozhodcovský rozsudok napadnutý žalobou, teda žalobca a žalovaný
ako účastníci rozhodcovskej zmluvy (doložky). Rozhodcovský súd ani jednotliví rozhodcovia nie

sú účastníkmi konania, pretože neboli účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, ktorý bol predmetom
rozhodcovského konania. Pokiaľ má rozhodcovský súd pokračovať v konaní po zrušení rozhodcovského
rozsudku, z logiky veci vyplýva, že musí pokračovať v konaní s rovnakými účastníkmi, ako boli v konaní
o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Účastníci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
teda musia byť totožní s účastníkmi rozhodcovského konania. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný

pre účastníkov a pre všetky orgány (ust. § 159 ods. 2 O.s.p.). Ak má byť výrok rozsudku, ktorým súd
rozhodne o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, alebo výrok uznesenia, ktorým súd podľa
ust. § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodne o odložení vykonateľnosti napadnutého
rozhodcovského rozsudku, záväzný aj pre druhého účastníka rozhodcovského konania, potom musí byť
tentoúčastníknevyhnutneiúčastníkomkonaniaožalobeozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Pasívne

vecne legitimovaným bude vždy druhý účastník rozhodcovského konania (spravidla ten úspešný).
Účastníkmi konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku môžu byť preto výlučne pôvodní účastníci
rozhodcovského konania, čím odporca v 1. rade namietol svoju pasívnu legitimáciu. Rozhodcovský súd
byť účastníkom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov iných ako uvádza ust. § 40
ods. 1 písm. a/ až c/ zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko v takomto prípade by rozhodcovský súd

mal na základe účasti v konaní všeobecného súdu v ďalšom rozhodcovskom konaní zaujatý vzťah.Právny zástupca navrhovateľa sa v ďalšom konaní pred prvostupňovým súdom vyjadril, že odporca
v 1. rade je súkromnoprávnou osobou a nie verejnoprávnou, čo vo svojom vyjadrení aj sám
konštatuje. Poukázal na judikát Ústavného súdu SR č. 1ÚS 219/2007, ktoré potvrdzuje ich názor,

pretože ak by sa malo pristúpiť na úvahu odporcu v 1. rade, tak by podľa tejto úvahy mal
obhajovať legalitu rozhodcovského rozhodnutia účastník rozhodcovského konania, čo hrubo narušuje
podstatu preskúmavania rozhodnutí rozhodcovských súdov. Zaužívaná judikatúra Najvyššieho súdu SR
zavádza povinnosť všeobecného súdu preskúmavať rozhodnutia rozhodcovských súdov po formálnej,
aj po obsahovej stránke. Rovnako tak rozhodnutie KS v Prešove č.k. 3Coe 29/2010 potvrdzuje

súkromnoprávnu povahu postavenia odporcu v 1. rade. Na základe uvedeného odporca v 1. rade má
v predmetnom spore pasívnu legitimáciu, čo podporujú aj rozhodnutia NS SR č.k 5Cdo 291/2010 a
č.k. 4Cdo 264/2009, ktoré sa týkajú nevydávania exekučných poverení všeobecných súdov v prípade,
ak sa zistí nelegalita rozhodnutia rozhodcovského súdu. Tieto rozhodnutia sú postavené na princípe,
že rozhodcovské súdy nemajú povahu verejnoprávnej inštitúcie. Predmetom tohto konania je zrušenie
rozhodcovského rozhodnutia, pričom tu nejde o vzťah účastníkov k úspechu v konaní, a preto nemožno

považovať postavenie odporcu v 1. rade ako účastníka tohto konania za participáciu na úspechu vo
vzťahu k rozhodnutiu súdu podľa ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní. Navrhovateľ sa teda
návrhu na začatie konania domáha s odvolaním sa na ust. § 40 písm. g/ a h/ zákona o rozhodcovskom
konaní, pričom odôvodnenosť tohto návrhu na začatie konania uvádzajú aj rozhodnutia Ústavného súdu
č. 2ÚS 6/2003, 4ÚS 49/2006 a 1ÚS 59/2004. Na základe uvedeného žiadal, aby súd nevyhovel námietke

odporcu v 1. rade na nedostatok jeho pasívnej legitimácie. Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského
rozsudku odvoláva aj podľa ust. § 40 písm. h/ zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko boli splnené
náležitosti uvedené v tomto ustanovení.

V ďalšom konaní prvostupňový súd riešil dve otázky, a to: samotnú dôvodnosť žalobného návrhu
navrhovateľa a pasívnu legitimáciu odporcu v 1. rade.

Tunajší súd ako prvostupňový súd bol viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu podľa
ust. § 226 O.s.p., ktorý v uznesení č.k. 2Cob 427/2010 zo dňa 04. 10. 2011 uviedol, že skutočnosť,
že odporca v 2. rade nezaslal žalobnú odpoveď a že odporca v 1. rade rozhodoval v zmysle ust. § 30
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní na základe dôkazov predložených navrhovateľom nemožno
považovať za porušenie rovnosti strán v rozhodcovskom konaní, pretože dojednanie účastníkov v čl.

7 komisionárskej zmluvy ohľadom nespornosti skutočností v žalobe je v rozpore s ust. § 30 ods. 2 a
teda je neplatné“. Z tohto je zrejmé, že podľa citovaného zákonného ustanovenia prvostupňový súd
musel tento právny názor odvolacieho súdu rešpektovať. Mal preto prvostupňový súd za preukázané z
vykonaného dokazovania, že skutočnosť, že odporca v 2. rade nezaslal žalobnú odpoveď a že odporca
v 1. rade rozhodoval v zmysle ust. § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní na základe dôkazov

predložených navrhovateľom nemožno považovať za porušenie rovnosti strán v rozhodcovskom konaní,
pretože dojednanie účastníkov v čl. 7 komisionárskej zmluvy ohľadom nespornosti skutočností v žalobe
je v rozpore s ust. § 30 ods. 2 a teda je neplatné“.

Prvostupňový súd, vychádzajuvší z doplneného dokazovania, nariadeného odvolacím súdom dospel
pri riešení prvej z otázok (samotná dôvodnosť žalobného návrhu navrhovateľa) k záveru, že odporca

v 1. rade svojimi vyjadreniami v súdnom konaní potvrdil, že svojím postupom počas rozhodcovského
konania porušil zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, uvedenú v ust. § 17 zákona o
rozhodcovskom konaní tým, že porušil svoju zákonnú povinnosť, zakotvenú v ust. § 27 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní. Odporca v 1. rade totižto tvrdil, že „každý účastník rozhodcovského konania,
ktorý v konaní tvrdí určité skutočnosti, zároveň nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré

tvrdí. Dôkazné bremeno postihuje toho účastníka, v záujme ktorého je preukázanie ním tvrdenej určitej
skutočnosti tak, aby túto skutočnosť rozhodcovský súd mohol vyhodnotiť za preukázanú. Účastníci
rozhodcovského konania sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Odporca v 1. rade
vykonal a vyhodnotil predložené dôkazy podľa ust. § 27 zákona ods. 1 o rozhodcovskom konaní“. V
konaní pred prvostupňovým súdom však bolo jednoznačne preukázané (a navrhovateľom a odporcom v

1. rade zhodne potvrdené), že na výzvu odporcu v 1. rade zo dňa 26. 01. 2009 mu navrhovateľ predložil
v prílohe svojej písomnosti zo dňa 06. 02. 2009 dodacie listy (výdajky) zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008
ako písomný dôkaz v rozhodcovskom konaní. Odporca v 1. rade vydal dňa 26. 06. 2009 rozhodcovský
rozsudok sp. zn. 1008002, v odôvodnení ktorého neprihliadal a nevyhodnotil navrhovateľom predloženétieto listinné dôkazy (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008), pričom neuviedol
žiadne dôvody, ako tieto dôkazy vyhodnotil - či v prospech navrhovateľa alebo na jeho ťarchu. Odporca
v 1. rade teda tým, že nezahrnul do vyhodnotenia dokazovania navrhovateľom riadne predložené

listinné dôkazy, ktoré majú priamy súvis s meritom veci, porušil svoju zákonnú povinnosť, zakotvenú
v ust. § 27 ods. 1, § 31 ods. 2 a najmä § 51 ods. 1 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu
k ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, pretože nevykonaním dôkazu, riadne predloženým
účastníkom konania, odporca v 1. rade porušil Ústavou SR (napr. čl. 48 ods. 2 a najmä čl. 47 ods. 3) a
O.s.p. (§ 79 ods. 2, § 118 ods. 2 a 4 a § 120 ods. 1 a 4) garantované právo účastníka rozhodcovského

sporunaspravodlivéprejednaniejehoveciprizachovanírovnostisporovýchstrán.Odporcav1.radeako
rozhodcovský súd totižto porušil svoju zákonnú povinnosť vykonať navrhovateľom riadne predložené
dôkazy (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008). Odporca v 1. rade ich mal vykonať na
základe vyššie uvedených zákonných ustanovení, nakoľko boli riadne a včas v rozhodcovskom konaní
navrhovateľom predložené, a vo svojom predmetnom rozhodcovskom rozsudku ich mal vyhodnotiť (teda
uviesť, či ich považoval v prospech alebo neprospech navrhovateľa). Ich neuvedením v predmetnom

rozhodcovskom rozsudku je zrejmé, že ich nevykonal, čím porušil právo navrhovateľa na zachovanie
zásady rovnosti účastníkov konania, pretože ich bezdôvodným nevykonaním nedôvodne znevýhodnil
predkladateľa týchto dôkazov, nakoľko ich vykonaním by možno bolo rozhodnutie odporcu v 1. rade v
prospech predkladateľa týchto dôkazov. Nie je pritom dôležité, či by rozhodnutie odporcu v 1. rade bolo
vykonaním predmetných dôkazov pre predkladateľa týchto dôkazov priaznivejšie, dôležitým je fakt, že

uvedeným nekonaním odporca v 1. rade porušil ústavnú a zákonnú zásadu rovnosti účastníkov súdneho
a tiež rozhodcovského konania, čo je podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní
dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorého vydaniu predchádzalo konanie odporcu v 1.
rade, ktoré vykazovalo vyššie uvedenú vadu.

Odporca v 1. rade síce na svoju obranu tvrdil, že uvedené neuvedenie navrhovateľom predložených

predmetných dôkazov v jeho rozsudku bolo len chybou v písaní, ale súd mal s odvolaním sa na ust. §
36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní za to, že odporca v 1. rade mal z vlastnej iniciatívy
v zmysle tohto zákonného ustanovenia teda opraviť predmetný rozhodcovský rozsudok o doplnenie
vykonaných listinných dôkazov, ktoré predložil navrhovateľ a ktoré v predmetnom rozhodcovskom
rozsudku neboli uvedené (dodacie listy - výdajky zo dňa 09. 06. 2008 a 12. 06. 2008). To, že tak odporca

v 1. rade nevykonal, bolo s ohľadom na ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní,
ktorý pri oprave chyby v písaní uvažuje o iniciatíve rozhodcovského súdu potvrdením faktu, že odporca
v 1. rade predmetné dôkazy neuviedol v predmetnom rozsudku nie pre chybu v písaní, ale ich opomenul
vykonať. V tomto prípade nie je plynutie lehoty na vykonanie takejto opravy podľa ust. § 36 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní dôležité.

Navyše, prvostupňový súd mal ďalej za to, že zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo potrebné
vyhlásiť aj podľa ust. § 40 písm. h/ zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko boli splnené náležitosti
uvedené v tomto ustanovení s ohľadom na vyššie uvedené dôvody, podľa ktorých riadne predložené
dôkazy navrhovateľom počas rozhodcovského konania neboli odporcom v 1. rade bez odôvodnenie
vykonané, pričom mohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, takže podľa ust.

§ 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ust. § 40 písm. h/ zákona o rozhodcovskom konaní navrhovateľ
ako účastník rozhodcovského konania sa mohol žalobou podanou na všeobecnom súde (ktorým bol
prvostupňový súd) domáhať zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku odporcu v 1. rade,
pretože existovali dôvody (bez odôvodnenia nevykonanie riadne predložených dôkazov navrhovateľom
počas rozhodcovského konania), pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona

(ust. § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade porušil zásadu rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania a preto rozhodcovský rozsudok odporcu v 1. rade sp. zn. 1008002
zo dňa 26. 06. 2009 zrušil podľa podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní.

Prvostupňový súd, vychádzajuvší z doplneného dokazovania, nariadeného odvolacím súdom dospel pri

riešení druhej z otázok (pasívna legitimácia odporcu v 1. rade) k záveru, že odporca v 1. rade má, na
rozdielodjehotvrdeníspôsobilosťmaťprávaapovinnostipodľaust.§18ods.1Občianskehozákonníka,nakoľko je právnickou osobou podľa ust. § 18 ods. 2 písm. d/ Občianskeho zákonníka a analogicky ust.
§ 6 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, pretože odporca v 1. rade ako stály rozhodcovský súd
má spôsobilosť mať práva a povinnosti už len s ohľadom na znenie zákona o rozhodcovskom konaní,

pretože rozhodcovský súd vedie rozhodcovské konanie a vydáva rozhodcovské rozhodnutia, čo by
osoba bez takejto spôsobilosti nemohla robiť.

Odporca v 1. rade ďalej tvrdil, že „rozhodcovský súd na rozdiel od všeobecného súdu nie je podľa
dostupnej judikatúry ústavného súdu považovaný za nositeľa verejnej moci, ale za súkromnoprávny
subjekt“, čo rovnako tak tvrdil aj navrhovateľ. Súd mal za to, že toto postavenie odporcu v 1. rade ako

súkromnoprávneho subjektu nebolo sporné.

V tomto súdnom konaní nejde o vzťah účastníkov konania k úspechu v konaní, a preto nemožno
považovať postavenie odporcu v 1. rade ako účastníka tohto konania za zainteresovaný vzťah na
výsledku tohto súdneho konania s odvolaním sa na ust. § 43 ods. 1 a najmä § 43 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní.

Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za to, že odporca v 1. rade bol v spore pasívne

legitimovaným účastníkom konania.

Prvostupňový súd ďalej návrh navrhovateľa v časti vrátenia veci odporcovi v 1. rade na nové
konanie a zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane
trov tohto konania navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci zamietol z dôvodu, že mohol
posúdiť uvedený rozhodcovský rozsudok len z hľadiska zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku

z dôvodu podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona o rozhodcovskom konaní, čo znamená,
že ho mohol „preskúmať“, avšak len výslovne za účelom jeho zrušenia z dôvodov, uvedených v
citovaných zákonných ustanoveniach. Prvostupňový súd nemohol rozhodovať o vrátení veci naspäť
do konania pred rozhodcom pre neexistenciu ustanovenia zákona o rozhodcoch, ktoré by takúto
možnosť (teda zrušiť rozhodcovský rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie sťaby orgán nadriadený

rozhodcovskému súdu) všeobecnému súdu priznalo. Takisto tunajší súd nemohol rozhodovať o náhrade
trov rozhodcovského konania podľa ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko tunajší súd
napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona o rozhodcovskom
konaní, pričom o trovách súdneho konania tunajší súd v tomto súdnom rozsudku rozhodol.

Prvostupňový súd rozhodol s odvolaním sa na tieto zákonné ustanovenia:

Podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa ust. § 82 ods. 1 O.s.p. konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď
bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.

Podľa ust. § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné

záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.Podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických
a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva
na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.

Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákona o rozhodcovskom konaní“) rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa ust. § 4 ods. 2 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať
písomnú formu, inak je neplatná.

Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní ak rozhodcu ustanovuje zmluvnými stranami

vybraná právnická osoba alebo fyzická osoba...

Podľa ust. § 14 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní vo veciach neupravených v rokovacom poriadku
postupuje stály rozhodcovský súd podľa ustanovení tohto zákona.

Podľa ust. § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania majú v
rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má

poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa ust. § 18 ods. 4 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní v lehote, na ktorej sa dohodli
účastníci rozhodcovského konania alebo ktorú určil rozhodcovský súd, žalovaný podá žalobnú odpoveď
na rozhodcovský súd.

Podľa ust. § 18 ods. 5 zákona o rozhodcovskom konaní ak sa účastníci rozhodcovského konania

nedohodli inak, každý účastník rozhodcovského konania môže zmeniť alebo doplniť svoju žalobu
alebo žalobnú odpoveď v priebehu rozhodcovského konania, ak rozhodcovský súd nepovažuje takúto
zmenu alebo doplnenie za neprípustné s ohľadom na ich oneskorené podanie, ktoré nebolo dostatočne
odôvodnené.

Podľa ust. § 27 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy

navrhnuté účastníkmi rozhodcovského konania. Rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania
dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu.

Podľa ust. § 30 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ak žalovaný neoznámi svoju žalobnú odpoveď
podľa § 18 ods. 4, rozhodcovský súd pokračuje v rozhodcovskom konaní bez toho, aby považoval tento
nedostatok za uznanie tvrdení žalobcu.

Podľa ust. § 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spore vzniknutom z tuzemských
obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov rozhoduje rozhodcovský súd vždy podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 36 ods. 1 veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní chyby v písaní a počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodcovského rozsudku opraví rozhodcovský súd z

vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť účastníka rozhodcovského konania do 30 dní od jeho vydania.

Podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského konania sa
môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku,
len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.Podľa ust. § 40 ods. 1 písm. h/ zákona o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského konania sa
môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku,
len ak sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona.

Podľa ust. § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na
obnovu konania, ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského
konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského

konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa ust. § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov
podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu
uvedenom vo vzájomnej žalobe.

Podľa ust. § 43 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného
dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení
na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa
účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Podľa ust. § 51 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní na vecnú a miestnu príslušnosť súdov a na

konanie pred nimi sa vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.

Podľa ust. § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní ak tento zákon neustanovuje inak, na
rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.

Podľa ust. § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické
osoby.

Podľa ust. § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka právnickými osobami sú:

a) združenia fyzických alebo právnických osôb,

b) účelové združenia majetku,

c) jednotky územnej samosprávy,

d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Podľa ust. § 18 prvá veta O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Podľa ust. § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol prvostupňový súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku, nakoľko obranu odporcu v 1. rade a samotné postavenie odporcu v 2. rade vo vzťahu

k vyššie uvedenému nepovažoval za dôvodné.Odporca v 2. rade sa na pojednávanie, konané dňa 07. 03. 2012, na ktorom tunajší súd vyhlásil
uznesenie o skončení dokazovania podľa ust. § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4 O.s.p. nedostavil, i keď
doručenie predvolania mal vykázané riadne a včas. Tunajší súd preto pojednával v jeho neprítomnosti

podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože svoju neúčasť neospravedlnil včas a z vážnych dôvodov, čo platí
aj pre neúčasť odporcu v 2. rade na pojednávaní, konanom dňa 28. 03. 2012, na ktorom súd vyhlásil
vo veci rozsudok.

Podľa s ust. § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd
priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Trovy konania vo veci úspešného účastníka - navrhovateľa - pozostávajú zo zaplateného súdneho
poplatku za návrh na začatie konania vo výške 331,50 eura podľa položky 2 písm. a/ zákona č. 71/1992
Zb.osúdnychpoplatkochvzneníneskoršíchpredpisova sumy3105,12eura,ktorápredstavujenáklady
právneho zastúpenia navrhovateľa, vypočítané podľa ust. § 9 ods. 1 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za pôvodné konanie pred súdom

prvého stupňa za 5 úkonov právnej pomoci po 91,29 eura, 2 režijné paušály po 6,95 eura, 3 režijné
paušály po 7,21 eura, sumy 673,12 eura za náhradu za stratu času (2 x 28 1 hodiny á 12,02 eura),
sumy 510,97 eura za náhradu cestovného za cestu z Prešova do Bratislavy a späť v rozsahu 4 x 462
km (1. cesta: priemerná cena paliva 1,270 eura /1 l x sadzba základnej náhrady 0,183 eura x 924 km,
2. cesta: x priemerná cena paliva 1,251 eura /1 l x sadzba základnej náhrady 0,183 eura x 924 km) a

sumy 318,45 eura ako náhradu za platbu DPH (19%), za konanie pred odvolacím súdom za 2 úkony
právnej pomoci po 91,29 eura, 2 režijné paušály po 7,21 eura a sumy 39,44 eura ako náhradu za platbu
DPH (20%) a opätovné konanie pred súdom prvého stupňa za 1 úkon právnej pomoci po 91,29 eura,
1 režijný paušál po 7,63 eura, sumy 355,88 eura za náhradu za stratu času (2 x 14 1 hodiny á 12,71
eura), sumy 273,50 eura za náhradu cestovného za cestu z Prešova do Bratislavy a späť v rozsahu 2

x 462 km (priemerná cena paliva 1,270 eura/1, l x sadzba základnej náhrady 0,183 eura x 462 km) a
sumy 145,66 eura ako náhradu za platbu DPH (20%).

Súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade na zaplatenie trov konania navrhovateľa k rukám jeho právneho
zástupcu s odvolaním sa na ust. § 149 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak advokát zastupoval účastníka,
ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný

zaplatiť ju advokátovi. Súd priznal právnemu zástupcovi navrhovateľa náhradu nákladov právneho
zastúpenia v časti náhrady DPH, pretože tento právny zástupca navrhovateľa súdu predložil v zákonnej
lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. potvrdenie, že je platcom DPH.

Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu
trovkonaniavyplývajúcichzospisukudňuvyhláseniarozhodnutiasvýnimkoutrovprávnehozastúpenia;
ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu
trovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhradytrovkonania

tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ust. § 151 ods. 5 O.s.p. trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre
náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo samosudca až v
písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Podľa ust. § 151 ods. 8 O.s.p. vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho

zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.Súd rozhodol o náhrade trov konania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku (a
teda navrhovateľovi priznal právo na náhradu celej výšky trov konania) s odvolaním sa na § 142 ods.
3 O.s.p., nakoľko mal navrhovateľ vo veci úspech síce len čiastočný, avšak v podstatnej a nosnej časti

žalobného návrhu (zrušenie rozhodcovského rozsudku sp.zn. 1008002 zo dňa 26. 06. 2009 odporcu
v 1. rade) a v pomerne nepodstatnej časti žalobného návrhu vo vzťahu k prejednávanej veci, teda
ohľadom rozhodovania o zrušení predmetného rozhodcovského rozsudku, ktoré tvorilo nosnú časť
žalobného návrhu, mal navrhovateľ neúspech (vrátenie veci odporcovi v 1. rade na nové konanie a
zaviazanie odporcu v 1. rade na priznanie náhrady trov spojených s konaním vrátane trov tohto konania

navrhovateľovi v konečnom rozhodnutí vo veci).

O povinnosti odporcov v 1. a 2. rade nahradiť navrhovateľovi trovy konania spoločne a nerozdielne
súd rozhodol podľa ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je rozhodnutím súdu
ustanovené, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ
oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných
zanikne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne,
dvojmo, cestou tunajšieho súdu.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ust.§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.