Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/144/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200886
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8011200886.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a sudkýň

JUDr. Viery Zoľákovej, JUDr. Moniky Tobiášovej v právnej veci žalobcu S. H., nar. XX.U. XXXX, bytom
X., U. č. XX, právne zastúpeného Beňo & partners, Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade,
Námestie sv. Egídia č. 95, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu so sídlom 29. augusta č. 8,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 47534-2/2011-BA zo dňa
19.septembra 2011 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 47534-2/2011-BA zo dňa 19.septembra 2011 podľa § 250j ods.
2 písm. c/, d/ O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j ežalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 208,06 EUR, ktoré je povinná zaplatiť

právnemu zástupcovi žalobcu do 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

V zákonom stanovenej lehote podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovanej, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať
náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 104 upravuje, že poistenec
má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie
nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky,
ak tento zákon neustanovuje inak. Poukázal na to, že Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č.

883/2004 v čl. 61 ods. 1, 2 upravuje, že príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy
podmieňujú nadobudnutie zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím
dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby
poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.
Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy
doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného

členského štátu sa nezohľadnia, iba ak sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté
v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

S výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku
podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých
sa uplatňuje nárok na dávky:- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej

činnosti.

Dôvodil tiež tým, že podľa čl. 65 ods. 1 vyššie citovaného nariadenia úplne nezamestnaná osoba,
ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobková činná osoba,
mala bydlisko v členskom štáte inom ako je príslušný štát, a ktorá má naďalej bydlisko v tomto
štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte
bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok

prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Poukázal na to, že z Preambuly Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 a to ods. 9, ktoré je vykonávacím predpisom k
NariadeniuEurópskehoparlamentuaRady883/2004vzhľadomnazložitosť,ktorousaoblasťsociálneho
zabezpečenia vyznačuje, musia všetky inštitúcie členských štátov vynaložiť osobitné úsilie s cieľom

pomôcť poistencom, aby sa zabránilo ich znevýhodneniu v prípade, že nepredložili žiadosť ani určité
informácie inštitúcii zodpovednej za spracovanie tejto žiadosti v súlade s pravidlami a postupmi
ustanovenými v nariadení (ES) č. 883/2004 a v tomto nariadení.

Poukázal na to, že podľa čl. 2 ods. 3 Nariadenia č. 987/2009, v prípade, že osoba omylom predložila
informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného členského štátu ako je ten, v ktorom je

inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením, táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné
informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v súlade s vykonávacím nariadením spolu
s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum je pre príslušnú inštitúciu záväzný.
Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa ich nečinnosť nemôže považovať za
prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali informácie, dokumenty alebo žiadosti

oneskorene. Dôvodil, že podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií
dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné
nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe
celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré
môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

- v prípade študentov zdroja ich príjmov;

- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Odsek 2 citovaného článku upravuje, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných

skutočností, ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie
skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva
z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Dôvodil aj tým,
že z čl. 12 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 doby poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej
činnosti alebo bydliska dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu sa pripočítajú k dobámdosiahnutým podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek iného členského štátu, pokiaľ je to potrebné na
účely uplatňovania článku 6 základného nariadenia, za predpokladu, že sa tieto doby neprekrývajú.

Žalobca poukázal na to, že dňa 22.2.2011 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a

dňom 21.6.2011 si uplatnil na Sociálnej poisťovni, pobočke v Poprade nárok na vyplatenie podpory
v nezamestnanosti. V rozhodnom období od 22.2.2008 do 20.2.2011 preukázal dobu poistenia v
nezamestnanosti v trvaní 1095 dní, pričom za dobu poistenia podľa § 104 Zákona o sociálnom poistení
a čl. 61 ods. 1, 2 nariadenia č. 883/2004 sa považuje jeho poistenie z pracovného pomeru uzatvoreného
a vykonávaného vo Q. W.. Žalobca zdôraznil, že väzby na Slovenskú republiku počas jeho zamestnania

vo Q. W. neprerušil a už počas svojho dočasného pobytu na území Q. W. kúpil pre seba v meste F.
byt, do ktorého sa trvalo nasťahoval po svojom návrate na Slovensko, nikdy neprejavil úmysel odísť do
Q. W. natrvalo. Účelom toho, že sa vo Q. W. zamestnal, bolo výlučne získanie peňažných prostriedkov
na kúpu predmetného bytu a získanie nevyhnutných jazykových schopností pre lepšie uplatnenie na
trhu práce v Slovenskej republike. Poukázal tiež na to, že konal tak, ako v tom čase množstvo iných
Slovákov, ktorí tam po otvorení pracovného trhu v roku 2004 odišli za prácou a do roku 2010 takto odišli

za prácou do Q. W. podľa oficiálnych odhadov približne 49000 občanov Slovenskej republiky, z ktorých
bola prevažná väčšina v rovnakom veku a postavení ako on. Akcentoval, že nemal ani v najmenšom
úmysle prerušiť svoje rodinné, osobné a záujmové väzby na Slovenskú republike, pravidelne dochádzal
na Slovensko do miesta svojho bydliska za svojou rodinou, pričom cesta z Q. W. na Slovensko trvá
približne 3 hodiny a okrem toho dochádzal do miesta svojho bydliska Q. S. vyučovať lyžovanie, aby si

zachoval inštruktorský preukaz.

Žalobca vytýkal žalovanej, že ním uvedené právne a skutkové okolnosti mala vziať do úvahy pri
posudzovaní kvalifikácie zachovania bydliska na území SR.

Nezákonnosť rozhodnutia vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom žalobca vidí v tom, že v rozhodnom
čase sa stal úplne nezamestnanou osobou a vzhľadom k tomu, že v štáte, v ktorom pracoval, nemal

trvalé bydlisko a od počiatku nemal úmysel v tomto štáte zotrvať aj po ukončení zamestnania, dal sa k
dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Správnosť tohto postupu bola potvrdená
aj orgánom služieb zamestnanosti a to Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, ktorý ho
právoplatne zaradil do evidencie nezamestnaných. Podľa jeho názoru z uvedeného právne aj logicky
vyplýva, že ak by nedošlo k splneniu podmienok čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, nemohol

by orgán služieb zamestnanosti, teda Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad ho zaradiť do
evidencie nezamestnaných. Naopak, ak je príslušným orgánom služieb zamestnanosti v Slovenskej
republike Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad, musí poberať podporu od príslušnej inštitúcie
v Slovenskej republike, teda od Sociálnej poisťovne, pobočky v Poprade. Zdôraznil, že žiadne z ním
citovaných ustanovení domáceho ani komunitárneho práva totiž nepripúšťa možnosť, aby na evidenciu

nezamestnaného bol príslušný orgán jedného členského štátu a na výplatu podpory v nezamestnanosti
orgán iného štátu alebo dokonca, aby nárok na podporu vôbec nevznikol. Uviedol, že postup, ktorý
zvolila žalovaná, vyvodil absurdnú situáciu, keď je pre neho príslušným orgánom služieb zamestnanosti
orgán v SR ale nárok na podporu v nezamestnanosti v SR nemá, súčasne nemá nárok na podporu v
nezamestnanosti ani vo Q. W., pretože tam zase nemá príslušný orgán služieb zamestnanosti. Uviedol,

že vo vzťahu k dobe platenia poistného nesporne splnil všetky podmienky upravené v § 104 Zákona o
sociálnom poistení a čl. 61 ods. 1, 2 Nariadenia 883/2007. Pretože domáca právna úprava vyžaduje pre
vznik nároku na podporu v nezamestnanosti splnenie minimálnej doby poistenia, bolo potrebné brať do
úvahy dĺžku poistnej doby, ktorú splnil. Vo vzťahu k posúdeniu sporného inštitútu bydliska podľa názoru
žalobcu postupovala žalovaná rovnako nesprávne. Vo všetkých dostupných zdrojoch komunitárneho

práva sa pojem bydlisko posudzuje vzhľadom na úmysel dotknutej osoby trvalo sa zdržiavať na tomto
mieste. Súčasne žalobca poukázal na to, že dáva súdu na posúdenie, či masový exodus mladých ľudí
zo Slovenska do Q. W. za prácou v rokoch 2004 - 2008 je možné u každého paušálne posúdiť ako trvalé
opustenie SR a situácia je presne opačná, prevažná väčšina týchto ľudí sa po niekoľkých rokoch tak, ako
aj on, vrátila domov po nadobudnutí potrebných peňažných prostriedkov, či získaní jazykových znalostí.

Žalobca zdôraznil, že komunitárne právo dáva príslušným orgánom aj návod na riešenie situácií, keď
je výklad tohto pojmu sporný. Článok 11 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009 sa za rozhodujúce kritériumstanovuje úmysel danej osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností, najmä však dôvody, ktoré ju
viedli k presťahovaniu. Poukázal na to, že aj v rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 8.júla 1992,
C-192/91, Doris Knoch v Bundesanstalf fűr Arbeit je uvedené, že na účely bydliska sa zohľadňuje dĺžka

a kontinuita pobytu osoby pred jej odchodom do iného členského štátu, dĺžka a účely jej neprítomnosti,
povaha práce vykonávanej v inom členskom štáte a zámer osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.
Uviedol, že dôvodmi, ktoré viedli mladých ľudí k dočasnému odchodu do Q. W. v rokoch 2004 - 2008,
mali byť žalovanej známe, preto predpokladá, že sú takisto známe aj súdu. U neho skutočne tak, ako u
prevažnej väčšiny mladých, nešlo v žiadnom prípade o trvalé prerušenie stykov so Slovenskom. Nevie,

aký iný dôvod by ho motivoval ku kúpe bytu v F., ak by sa z Q. W. nehodlal definitívne vrátiť. V súčasnosti
býva v tomto byte presne tak, ako plánoval. Prácou vo Q. W. získal základné hmotné zabezpečenie
seba a svojej budúcej rodiny, rovnako tak získal potrebné jazykové znalosti a nič iné od pobytu vo Q.
W. si nesľuboval, nevie preto, odkiaľ má žalovaná za preukázaný jeho úmysel trvalo sa zdržiavať na
území Q. W., pretože miestom bydliska bola jednoznačne vždy Slovenská republika.

Žalobca žalovanej vytýkal aj procesnú nesprávnosť rozhodnutia, ktorá podľa jeho názoru spočíva v tom,

že uvedeným postupom žalovaná súčasne hrubo porušila jeho sociálne práva, predovšetkým tie, ktoré
mu zaručuje ustanovenie ods. 9 Preambuly Nariadenia 987/2009, ktorá vzhľadom na zložitosť, ktorou
sa oblasť sociálneho zabezpečenia vyznačuje, ukladá všetkých inštitúciám členských štátov vynaložiť
osobitné úsilie s cieľom pomôcť poistencom... a v prípade, že nepredložili žiadosť v súlade s pravidlami
a postupmi ustanovenými v nariadení. V súvislosti s touto Preambulou žalobca konštatoval, že žalovaná

nielenže nevynaložila osobitné úsilie, ale nevynaložila žiadne úsilie s cieľom pomôcť mu v uplatnení
jeho práv. Predovšetkým zdôraznil, že ani v jednom z rozhodnutí orgánov žalovanej sa nenachádza
žiadne konštatovanie ohľadom toho, či je podporu povinný vyplatiť príslušný orgán vo Q. W.. Do úvahy
pritom prichádzajú iba dve možnosti, buď má podporu vyplatiť príslušný orgán v SR alebo Q. W. a nie
je možné akceptovať záver, že by nemal nárok na podporu v nezamestnanosti v žiadnom z dotknutých

štátov, t.j. nie je možné prijať záver, že by žalobca platil poistné bez možnosti čerpať podporu. Uviedol,
že Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad a sociálna poisťovňa ústredie sa v rozhodnutiach dôsledne
vyhli akýmkoľvek záverom vo vzťahu k určeniu príslušnosti konkrétneho orgánu konkrétneho štátu na
vyplatenie dávky, ktorú oba orgány vlastným rozhodnutím odmietli. Uvedený postup podľa názoru
žalobcu sám osebe postačuje na zrušenie druhostupňového rozhodnutia, pretože je v hrubom rozpore

s ustanovením ods. 9 Preambuly Nariadenia č. 987/2009. Za nesprávny a absurdný považuje žalobca
záveržalovanejuvedenývnapadnutomrozhodnutí,ktorýspočívavjejtvrdení,žejepovinnápostúpiťvec
inštitúciiinéhočlenskéhoštátu,ibavtedy,akbyzpodaniavyplývalo,žežiadateľmalvôľuuplatniťsinárok
v inej inštitúcii, než v ktorej návrh podal. Výraz omylom uvedenom v ustanovení čl. 2 ods. 3 Nariadenia
987/2009 je podľa neho potrebné chápať v zmysle účelu celej právnej úpravy vyjadrenej v Preambule

Nariadenia. Týmto účelom zjavne nie je, aby príslušné orgány hľadali spôsob ako žiadosti žiadateľov
odmietať, ale práve opačne, účelom je, aby príslušné orgány boli žiadateľom čo najviac nápomocné
pri uplatňovaní svojich nárokov v tak zložitom právnom systéme, akým európsky systém sociálneho
zabezpečenia nepochybne je. Uviedol, že k omylu v zmysle uvedeného ustanovenia dochádza preto
vždy vtedy, ak žiadateľ príslušný orgán identifikuje nesprávne, t.j. ak je žiadosť podaná na nepríslušný

orgán nepríslušného štátu.

V súvislosti so zložitosťou predmetnej právnej problematiky poukázal na to, že je nepopierateľné, že
posúdiť príslušný orgán za daného stavu je náročné aj pre osobu s právnym vzdelaním a praxou, pretože
na správne určenie príslušnosti je potrebná aplikácia kombinácie domáceho a komunitárneho práva. Za
tejto situácie nemôže dotknutý orgán bez ďalšieho žiadosť zamietnuť bez toho, aby žiadateľa informoval

o príslušnosti iného orgánu. Žalobca uviedol, že žalovaná mohla žiadosť o vyplatenie podpory zamietnuť
iba z jediného dôvodu, ak by na ňu žalobcovi nevznikol nárok nesplnením povinnej doby poistenia a
iný dôvod zamietnutia nebol prípustný. Ak mala žalovaná ten právny názor, ktorý uviedla vo svojom
rozhodnutí, t.j. že povinnú dĺžku poistenia spĺňa ale príslušným orgánom nie je žalovaná, potom mala
žalobcu o tomto svojom názore informovať, výslovne pomenovať príslušný orgán iného členského štátu

a vec tomuto orgánu bezodkladne postúpiť a len týmto postupom mohla splniť povinnosť, ktorú jej ukladá
ods. 9 Preambuly a čl. 2 ods. 3 Nariadenia č. 987/2009.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla žalobu zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p..Poukázala na to, že z formulára U1 zo dňa 2.6.2011 vyplýva, že žalobca bol v posudzovanom
období (t.j. od 22.2.2008 do 21.2.2011) poistený v nezamestnanosti na území Q. W. od 22.2.2008
(začiatok posudzovaného obdobia) do 20.2.2011 )1095 dní). Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia,

príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Uvedené pravidlo je možné podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia uplatniť jedine v
prípade, že dotknutá osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie

ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi, čo žalobca nespĺňal.
Doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu
Európskejúniejemožnézohľadniťajvprípadeuvedenomvčl.65ods.5písm.a/základnéhonariadenia,
t.j. v prípade, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území
členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky podľa čl. 1 písm. j/
základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní o nároku

na dávku v nezamestnanosti žalobcu je potrebné posúdiť, či si žalobca zachoval bydlisko na území
Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Q. W.. Zachovanie väzieb žalobcu
na území SR je nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií.
V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala
z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1 zo dňa 2.6.2011, ako i z údajov uvedených

žalobcom a vyplývajúcich z dokumentov predložených žalobcom v dávkovom konaní.

V súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby na
základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami,
ktoré môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (pred odchodom do Q. W. žil

žalobca na území SR a na území Q. W. sa zdržiaval od roku 2004 do roku 2011),

b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (na území Q.
W. mal žalobca stabilné zamestnanie, ktoré trvalo viac ako päť rokov),

- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb (rodičov má žalobca na území SR a počas zárobkovej činnosti
vo Q. W. ich navštevoval štyrikrát ročne),

- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná (na území SR vlastní nehnuteľností),

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (dane z príjmu z
dosahovaného na území Q. W. platil žalobca na území Q. W.).

V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.6.2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne
nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi, a ktoré mali počas svojho posledného
obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského

štátu, ako je príslušný členský štát. V zmysle tohto rozhodnutia je v súčasnosti prijateľné prenesenie
zodpovednostinaplatbudávokzpríslušnéhoštátunaštátbydliskavprípadecezhraničnýchpracovníkov
(t.j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a
určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac
nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl.

65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo
samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.

So zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho
posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území SR. Vzhľadomna uvedené a na skutočnosť, že nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby
poistenia v nezamestnanosti získané na území Q. W. zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku

v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V období posledných troch rokov pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobca teda nepreukázal žiadnu dobu poistenia v
nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.

V súvislosti s údajom o tom, že žalobca mal zachovaný trvalý pobyt na území SR, žalovaná zdôraznila,
že pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko. Podľa čl. 1 písm. j/ základného

nariadenia, bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na účely nároku na dávku v nezamestnanosti
podľa všetkých dostupných informácií nie je možné bydlisko žalobcu počas jeho zamestnania v
členskom štáte Európskej únie považovať za zachované na území SR. V konaní o nároku na dávku v
nezamestnanosti žalobcu nebolo aplikované ustanovenie podľa čl. 2 ods. 3 vykonávacieho nariadenia,
nakoľko z textácie tohto ustanovenia je zrejmé, že je aplikovateľné na prípady, ak osoba predloží
žiadosť inštitúcií omylom. Zo skutkového stavu je však zrejmé, že žalobca nepredložil žiadosť v sociálnej

poisťovni omylom, ale s tým, že mal vôľu uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v SR, keďže tu sa
zaevidoval na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, a teda na území SR mal vôľu hľadať si
zamestnanie. Ak by žiadateľ prejavil vôľu a spĺňal podmienky W. legislatívy, bol by žalobca zaevidovaný
na príslušnom orgáne služieb zamestnanosti vo Q. W. a tamojší orgán by posudzoval nárok na dávku
v nezamestnanosti ako štát posledného zamestnania.

K námietke žalobcu, že mal byť poučený o tom, kde si má nárok na dávku v nezamestnanosti uplatniť,
žalovaná uviedla, že organizačné zložky žalovanej vykonávajú konzultačnú činnosť a poradenskú
činnosť v rámci svojej kompetencie, avšak táto nie je súčasťou rozhodovacej činnosti. V prípade, ak si
fyzická osoba uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti predložením rozhodnutia príslušného úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny, sú povinné vo veci konať a o nároku na dávku v nezamestnanosti

rozhodnúť.

K námietke žalobcu, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade tým, že žalobcu zaevidoval
v evidencii uchádzačov o zamestnanie, potvrdil, že žalobca má bydlisko na Slovensku, žalovaná
argumentovala, že úrady práce, sociálnych veci a rodiny nemajú kompetenciu posudzovať bydlisko a
centrum záujmov žiadateľa na účely nároku na dávku v nezamestnanosti. Úrady práce, sociálnych vecí

a rodiny zaevidujú do evidencie uchádzačov o zamestnanie každú fyzickú osobu spĺňajúcu zákonné
podmienky definované v zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ak takáto fyzická osoba o zaevidovanie požiada.
Žalovaná opiera správnosť svojho postupu aj rozsudkami Európskeho súdneho dvora. Podľa rozsudku
č. 76/76 - Silvana Di Paolo oproti Office national de ľemploi, štátom bydliska je v zásade štát, v ktorom,

napriek výkonu zamestnania v inom štáte, fyzická osoba zvyčajne býva a kde má zvyčajné centrum
záujmov. Napriek tomu, že zanechanie rodiny v jednom štáte je jedným z kritérií pre určenie bydliska,
nepostačuje to pre celkové posúdenie určenia bydliska. Pokiaľ má zamestnanec stabilné zamestnanie
v jednom štáte, je možné domnievať sa, že tam má aj bydlisko, napriek tomu, že jeho rodina prebýva
v inom štáte. Súd uviedol, že na celkové posúdenie bydliska je relevantná dĺžka a kontinuita bydliska

v krajine pôvodu pred odchodom za prácou do iného štátu EÚ, dôvod a dĺžka trvania pobytu v štáte
zamestnania, charakter zamestnania a celkový úmysel vyplývajúci z daných okolností. Na určenie
bydliska je podľa rozsudku č. 216/89 Beate Reibold proti Bundesanstalt fűr Arbeit potrebné zohľadniť
dĺžku nepretržitého pobytu danej osoby pred presťahovaním, dĺžku a účel neprítomnosti, povahu práce
získanejvinomčlenskomštáteazámerydanejosobynazákladevšetkýchokolností.Zámerosobypodľa

čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia je skúmaný až potom, ako nie je možné určiť bydlisko osoby
podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Zároveň žalovaná upozorňuje na nesprávny petit žaloby.

Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad rozhodnutím
zo dňa 11.7.2001 vydaným pod č. 9959-5/2011-PP ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178
ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vo veci nároku na dávku v

nezamestnanosti rozhodla tak, že S. H.... podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskoršíchpredpisov a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

Výrok rozhodnutia odôvodnila citáciou ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. a to § 104 ods. 1, 7, citovala

čl. 61 ods. 1, 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v platnom znení ako
základné nariadenie, ktoré sú citované aj v žalobe, a preto ich súd už duplicitne opakovať nebude.
Poukázala na to, že podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená
v prvej vete odseku 2, teda úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je

príslušný štát, a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, poberá dávky
v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne
predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto
dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Prvostupňový správny orgán poukázal na rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad o
zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie a predložením tohto rozhodnutia na prvostupňovom

správnom orgáne si dňa 21.6.2011 S. H. uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa,
pobočka uviedla, že podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme sociálnej
poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad potrebné na posúdenie nároku
na dávku v nezamestnanosti, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu Q. W.. Žalobca v
posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od

22.2.2008 do 21.2.2011 na území SR nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti, na území iného
členského štátu EÚ preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 22.2.2008 do 20.2.2011, t.j. v
dobe trvania 1095 dní. Z údajov uvedených vo vyhlásení na účely posúdenia bydliska, ktoré predložil
pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti je zrejmé, že v období výkonu zárobkovej činnosti
na území iného členského štátu Európskej únie mal stabilné zamestnanie a ako vyplýva zo všetkých

dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného
nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu.

Na základe skutočností preukázaných v rámci konania o nároku na dávku v nezamestnanosti nie je
možné považovať väzby žalobu na území SR za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na
území iného členského štátu Európskej únie, pretože bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku

v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych
predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území
SR, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahujú, a preto nie je možné použiť
pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. Celkovou dobou poistenia v
nezamestnanosti 1095 dní žalobca nesplnil podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti.

Na základe odvolania žalobcu, v ktorom viac menej namietal rovnako ako v žalobe, Sociálna poisťovňa,
ústredie v Bratislave rozhodnutím zo dňa 19.9.2011 č. 47534-2/2011-BA ako orgán príslušný na
rozhodovanie podľa § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodla tak,
že podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila citované
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Poprade.

Výrok rozhodnutia odôvodnila s poukazom na prvostupňové rozhodnutie, odvolanie žalobcu. Zdôraznila,
že žalobca v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti preukázal v posudzovanom období
dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutý na území iného členského štátu Európskej únie, a preto
bol prvostupňový správny orgán povinný posúdiť, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti a to v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaná uviedla, že podľa

čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možno zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú
podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby bola dosiahnutá podľa slovenských
právnychpredpisovvprípade,žedanáosobabezprostrednepredzaradenímdoevidencieuchádzačovo
zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku
z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, t.j. prípady,

kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovočinná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území SR v zmysle čl. 1
písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Pretože žalobca bezprostredne pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v

zmysle slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na
území Q. W. do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia
lenvprípadepreukázaniazachovaniapevnýchväziebabydliskanaúzemíSRpočasvýkonuposledného
zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

Žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad posúdila zachovanie väzieb navrhovateľa

na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. Údaje osvedčené
žalobcom vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 16.3.2011, ako napr. dĺžka a
trvalosť prítomnosti na území Q. W. od roku 2004 do roku 2011, stabilita zamestnania na území Q. W.
(posledné zamestnanie trvalo viac ako päť rokov), periodicita žalobcových návštev na územie Slovenska
a to 4 až 6x ročne poukazujú na existenciu väzieb primárne so štátom zamestnania. Žalovaná uviedla,
že so zreteľom na všetky dostupné informácie podľa jej názoru nie je možné považovať bydlisko žalobcu

počasjehoposlednéhozamestnaniavčlenskomštáteEÚzazachovanénaúzemíSR.Vzhľadomnaňou
uvedené skutočnosti a na tú skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie
je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Q. W. zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

Sociálna poisťovňa ústredie ďalej argumentovala tým, že v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenie všetkých
dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (pán S. H. sa na území Q. W.
zdržiaval od roku 2004 do roku 2011),

b/ situáciu navrhovateľa vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (stabilné
zamestnanie, ktoré trvalo viac ako päť rokov na území Q. W.),

- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb (na území Slovenska má rodičov, ktorých navštevoval 4-krát

ročne),

- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná (na území Slovenska vlastní nehnuteľnosť),

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (nakoľko bol navrhovateľ
zamestnaný na území Q. W., je zrejmé, že daňové povinnosti si plnil na tomto území).

V tejto súvislosti zároveň žalovaná uviedla, že podľa rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu

systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.6.2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne
nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi, a ktoré mali počas svojho posledného
obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu,
ako je príslušný členský štát, je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z

príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t.j. pracovníkov, ktorí sa do
štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú), a určitých kategórií pracovníkov, ktorí
udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš
širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby
zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v

členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.V zmysle koordinačných nariadení pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto,
kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom
čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež

povahavykonávanejzárobkovejčinnostivovzťahukjejtrvalosti,stabiliteadĺžketrvania.Vtejtosúvislosti
zároveň žalovaná uviedla, že pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko. V zmysle
čl. 1 písm. j/ základného nariadenia bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých
dostupných informácií, na účely nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať bydlisko
žalobcu počas jeho zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území SR.

K námietke žalobcu ohľadne aplikovania ustanovania čl. 2 ods. 3 vykonávacieho nariadenia žalovaná
uviedla,ževkonaníonárokunadávkuvnezamestnanostižalobcuneboloaplikovanéustanoveniepodľa
čl.2ods.3vykonávaciehonariadenia,nakoľkoztextácietohtoustanoveniajezrejmé,žejeaplikovateľné
na prípady, ak osoba predloží žiadosť inštitúcii omylom. Zo skutkového stavu je však zrejmé, že žalobca
nepredložil žiadosť v sociálnej poisťovni omylom, ale s tým, že mal vôľu uplatniť si nárok na dávku v
nezamestnanosti v SR, keďže tu sa zaevidoval na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a

teda na území SR mal vôľu hľadať si zamestnanie.

Žalovaná dôvodila, že podmienky vzniku a zániku sociálneho poistenia, vrátane podmienok nároku
na dávku v nezamestnanosti sú striktne stanovené Zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov, ktorý neobsahuje ustanovenia o odstránení tvrdosti zákona a neumožňuje sociálnej poisťovni
povoliť výnimky pri nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti

ani prihliadať na nepriaznivú finančnú situáciu. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospela
sociálna poisťovňa ústredie k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Žalobcovi nevznikol nárok na dávku
v nezamestnanosti podľa platného právneho stavu. Preto bolo vo veci rozhodnuté tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu

prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, ktorá upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu,ažiada,abysúdpreskúmalzákonnosťtohtorozhodnutiaapostupu.Podľaods.2-prirozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o
rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo
právoplatnosť.

Žalobca v žalobe namieta, že správne orgány v predmetnej veci rozhodli na základe nedostatočne

zisteného stavu veci, v rozpore s Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a to čl.
61 ods. 1, 2, 65 ods. 2, vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 a to
Preambuly ods. 9, čl. 2 ods. 3, čl. 11 ods. 1, 2 a 12 ods. 2 s tým, že aj procesne pochybili, ak dospeli k
záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti podľa právnych predpisov
Slovenskej republiky, jeho žiadosť nepostúpili príslušnej inštitúcii Q. W..

V predmetnej veci je nesporné, že žalobca v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie
nezamestnaných občanov hľadajúcich si zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti najmenej dva
roky podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky je nesporné, že toto rozhodnutie
je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a to napriek tomu, že žalovaná tvrdí, že vo veci

bolo rozhodnuté na základe dostatočne zisteného stavu veci. Sociálna poisťovňa pobočka výrok
rozhodnutia neodôvodnila žiadnou správnou úvahou okrem citácie právnych predpisov, resp. NariadeníEurópskeho parlamentu a Rady. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že síce prvostupňové konanie s
druhostupňovým konaním tvorí jeden celok, avšak je porušením princípu dvojinštančnosti konania, ak
sa prvostupňový správny orgán nevyporiada náležitým spôsobom so zisteným skutkovým stavom.

Z administratívneho spisu súd zistil, že prvostupňový správny orgán mal k dispozícii výpis z katastra
nehnuteľností a to z listu vlastníctva č. XXXX, kat. územie X., z ktorého vyplýva, že žalobca je vlastníkom
bytu č. X na prízemí, v obytnom dome, súp. č. XXX, na parcele č. 406/323 a podielu na spoločných
častiach a zariadeniach domu v 6479/245525.

Zo spisu súčasne vyplýva, že výzvou zo dňa 24.6.2011, ktorá bola žalobcovi doručená 28.6.2011,
prvostupňový správny orgán vyzval žalobcu podľa § 227 ods. 3 zákona č. 4612/2003 o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov, aby predložil fotokópiu listu vlastníctva a relevantné doklady
preukazujúce pravidelnosť návratov na územie SR počas zamestnania v zahraničí.

Zo spisu je zrejmé, že tieto listinné dôkazy žalobca predložil a to potvrdenie o podaní daňového
priznania za rok 2006 až 2010, výpis z inkasného účtu poistnej zmluvy za obdobie od 6.8.2008 do
26.6.2011 od Kooperatívy poisťovne, a.s., Vienna Insurance Group, dôkazy o leteckej doprave žalobcu

prostredníctvom bookingu, pričom tak, ako bolo uvedené vyššie sociálna poisťovňa pobočka sa s týmito
skutočnosťami žiadnym spôsobom nevyporiadala.

Žalobca na pojednávaní dňa 27.3.2011 v účastníckej výpovedi uviedol, že v roku 2004 odišiel do Q. W..
Po pol roku si zobral úver z Československej obchodnej banky a to za účelom kúpy bytu a tento byt aj
kúpil, ktorý zrekonštruoval a v priemere aj desaťkrát z Q. W. pricestoval na územie Slovenskej republiky.

Potom, čo sa mu podarilo úver splatiť v decembri 2010 sa vrátil na územie Slovenskej republiky. V tom
čase nemohol predpokladať, že v budúcnosti za účelom dôkazu bude potrebovať nejaké letenky alebo
nejaké iné listinné dôkazy o tom, ako často sa z Q. W. vracal na územie Slovenskej republiky, preto
si letenky neodkladal. Uviedol, že zo Slovenska na územie Q. W. cestoval aj autom, pričom právne
predpisy Q. W. nedovoľujú, aby sa na území Q. W. pohyboval s cudzím autom, resp. autom evidovaným

v inom členskom štáte Európskej únie dlhšie ako pol roka, čo je dôkazom o tom, že ak autom cestoval,
musel sa vracať na územie Slovenskej republiky, čo aj robil. Letenky, ktoré následne predkladal, našiel
iba následne, ktoré boli zachované na internete v koši. Do Q. W. vycestoval iba za tým účelom, aby
získal finančné prostriedky na kúpu bytu a ako náhle poskytnutý úver splatil, vrátil sa späť na územie
Slovenskejrepubliky.JehoúmyselvrátiťnaúzemieSRbolpodmienenýajtým,žemáturodičov,priateľku

a aj v súvislosti s tým, že je inštruktorom lyžovania vo Vysokých Tatrách, a ak si licenciu chce zachovať,
musí odučiť určitý minimálny počet hodín 50, čo aj pravidelne každý rok robil, dôkazom čoho je aj to, že
je držiteľom preukazu inštruktora a vyučuje lyžovanie aj v tomto roku a zamestnávateľom je S. lyžiarska
škola.

Žalobca na dôkaz svojich tvrdení predložil kópiu oznámenia banky (Československej obchodnej banky,

a.s.) k zmluve o poskytnutí hypotekárneho úveru, reg. č. 8241/260043/2005/HU70 zo dňa 26.10.2005, z
ktorejvyplýva,žeskutočnežalobcovibolposkytnutýhypotekárnyúver,očomsvedčíajzmluvaozriadení
záložného práva k nehnuteľnosti uzavretá medzi záložným veriteľom Československou obchodnou
bankou, a.s. a záložcom P. S. a P. S. a vedľajším účastníkom ako budúcim vlastníkom nehnuteľností S.
H., ktorej vklad bol povolený dňa 1.12.2005 pod sp. zn.: V 4355/05.

Posúdenie splnenia podmienok na priznanie dávky v nezamestnanosti je upravené jednak zákonom
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ale aj komunitárnym právom,
ktoré je upravené Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia a Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo
16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia.Ak žalovaná konštatovala, že sociálna poisťovňa pobočka vo veci rozhodla na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu, citované odôvodnenie rozhodnutia a obsah administratívneho spisu tomu
odporuje a z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej je rovnako nesporné, že posúdenie bydliska žalobcu

pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle kritérií, ktoré sama citovala v odôvodnení
rozhodnutia, nerealizovala.

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov konanie vo veciach
sociálneho poistenia upravuje v ustanovení § 172 až § 225.

Podľa názoru súdu konanie vo veciach dávky v nezamestnanosti je zvlášť citlivou oblasťou, a preto
je povinnosťou sociálnej poisťovne pobočky vo veci nariadiť ústne pojednávanie tak, ako upravuje

ustanovenie § 188 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého organizačná zložka Sociálnej
poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej
objasneniu.

Nariadenie ústneho pojednávania prvostupňovému správnemu orgánu vyplýva aj v žalobe citovaného
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 a to ods. 9, podľa ktorého vzhľadom na

zložitosť, ktorou sa oblasť sociálneho zabezpečenia vyznačuje, musia všetky inštitúcie členských štátov
vynaložiť osobitné úsilie s cieľom pomôcť poistencom, aby sa zabránilo ich znevýhodneniu v prípade,
že nepredložili žiadosť ani určité informácie inštitúcii zodpovednej za spracovanie tejto žiadosti v súlade
s pravidlami a postupmi ustanovenými v nariadení ES č. 883/2004 a v tomto nariadení. Súčasne je treba
poukázať na to, že podľa § 195 ods. 1 až 3 Zákona o sociálnom poistení - organizačná zložka Sociálnej

poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na
ten účel obstará potrebné poklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či

svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej

poisťovne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz
použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič
nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 6 tohto ustanovenia - účastník
konaniajepovinnýnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.OrganizačnázložkaSociálnejpoisťovne
rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať

aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného
stavu veci.

Podľa názoru súdu sa prvostupňový správny orgán ale ani žalovaná podľa citovaných ustanovení
Zákona o sociálnom poistení neriadili a aj tie dôkazy, ktoré mali k dispozícii, nedostatočne a
nepresvedčivo vyhodnotili.

Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. - v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri
hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Rozhodnutiasociálnejpoisťovnepobočkyažalovanejneobsahujútakúsprávnuúvahu,nazákladektorej
by súd mohol dospieť k záveru, že vo veci bolo rozhodnuté na základe dostatočne zisteného skutkového

stavu, a že rozhodnutie je náležite a presvedčivo odôvodnené.V súvislosti s namietaným nesprávnym postupom podľa čl. 2 ods. 3 Nariadenia č. 987/2009 sa súd
nestotožňuje s názorom žalovanej, že zo strany žalobcu nešlo o žiaden omyl, ale jeho úmyslom
bolo požiadať o priznanie dávky v nezamestnanosti na Sociálnej poisťovni, pobočke v Poprade, súd

poukazuje na to, že za omyl možno považovať aj nesprávne právne posúdenie veci. Ak sociálna
poisťovňa pobočka bola toho názoru, že žalobca nespĺňa podmienky pre priznanie nároku na dávku v
nezamestnanosti, potom o tejto skutočnosti mala žalobcu na ústnom pojednávaní poučiť a súčasne v
zmysle ods. 9 Preambuly Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 bola povinná
jeho žiadosť postúpiť príslušnej inštitúcii Q. W.. Postup sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej

súd považuje za formalistický, nezodpovedajúci Nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 Preambule uvedenej v ods. 9 a javí sa, ako keby vo veci za každú cenu chcela rozhodnúť tak,
že žiadosti žalobcu nevyhovie. Je neprípustné, aby občan Slovenskej republiky, ktorý pracoval v inom
členskom štáte Európskej únie, bol fakticky vydaný na pospas osudu a sám si riešil komplikovanú a
zložitú právnu problematiku právnych predpisov bez toho, aby mu boli poskytnuté náležité a dostatočné
poučenia o podmienkach poskytnutia dávky v nezamestnanosti v Európskej únii.

Podľa ustanovenia § 250i ods. 4 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu
súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.

Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k
záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup žalovanej bolo vydané na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto súd podľa § 250j ods. 2 písm.
c/, d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

Žalovaná v ďalšom konaní je povinná žalobcu k veci do zápisnice o ústnom pojednávaní vypočuť,
vykonať vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 209
ods. 4 Zákona o sociálnom poistení a odvolaní žalobcu, opätovne rozhodnúť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech
súd priznal náhradu trov konania.

Právny zástupca žalobcu vyčíslil trovy konania, v ktorých žiadal priznať trovy konania a trovy právneho
zastúpenia a náhradu hotových výdavkov takto:

Za rok 2011:

- prevzatie a príprava právneho zastúpenia 16,60 EUR

- podanie návrhu na súd 16,60 EUR

- 2x režijný paušál za rok 2011 (7,41 EUR) 14,82 EUR

Odmena advokáta za rok 2011 48,02 EUR

- základ DPH 33,20 EUR

- DPH 20% 6,64 EUR

Celková odmena advokáta s DPH 54,66 EUR

Za rok 2012:

- pojednávanie 16,60 EUR

- 1x režijný paušál za rok 2012 (7,63 EUR) 7,63 EUROdmena advokáta za rok 2012 24,23 EUR

- základ DPH 16,60 EUR

- DPH 20% 3,32 EUR

Celková odmena advokáta s DPH 27,55 EUR

- cestovné 49,65 EUR

- náhrada za stratu času 76,20 EUR

Cestovné + NzSČ 125,85 EUR

Za použitie osobného motorového vozidla BMW X3, ŠPZ 321 CK - cestovné náhrady vypočítané v
zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. ods. 1, 2.

VCN - výška cestovnej náhrady

SZN - sadzba základnej náhrady za 1 km

CPL - cena pohonnej látky v dobe použitie vozidla

PNKM - počet najazdených kilometrov

PSPL - priemerná spotreba pohonných látok podľa technického preukazu

(PSPL x CPL)

VCN = /SZN + ---------------------/ x PNKM

100

Úkon zo dňa 27.3.2012 F. - F. a späť

8,6 x x 1,48

VCN = /0,183 + ------------------/ x 160

100

VCN = 49,65 EUR

Náhrada za stratu času:

Doba trvania jednej cesty: 1 hod 06 min.

Spolu = 76,20 EUR

Súd preskúmal predložené vyúčtovanie a dospel k záveru, že je v súlade s ustanoveniami vyhlášky č.
655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátov,Zákonaonáhradecestovnýchvýdavkovaopatrením
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, preto žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej
sume 208,06 EUR.Senát krajského súdu v predmetnej veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.