Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. marec 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1S/108/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200752
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8010200752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a

sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcu Ing. B. G., nar.
XX. V. XXXX, trvale bytom X. XX, XXX XX B., právne zastúpeného JUDr. Petrom Ďurišom, advokátom,
so sídlom v Poprade, 1.mája 3, 058 01 Poprad, proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného
zboru v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát, Pionierska 33, 080 05 Prešov, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. augusta 2010 č. KRP-DI-SK-115-003/2010 na základe
žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. augusta 2010 č.p. : KRP-DI-SK- 115-003/2010 v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru ODI v Poprade zo dňa 03.
marca 2010 č.p. : ORP-499/DI-2-SK-2009 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vracia vec žalovanému
na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 300, 98 Eur, ktoré je
povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Petrovi Ďurišovi, advokátovi do 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej
časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, ODI zo
dňa 03. marca 2010 č.p. : ORP-499/DI-2-SK-2009 a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať

náhradu trov konania.

Žalobca v žalobe argumentoval tým, že správne orgány, ktoré napadnuté rozhodnutia vydali
nerešpektovali základné pravidlá konania tak, ako sú stanovené v § 3 ods. 4 Správneho poriadku.
Nerešpektovali zásadu materiálnej pravdy, ktorá spočíva v povinnosti správnych orgánov úplne a presne
zistiťskutočnýstavprejednávanejveciaažpotomrozhodnúť.Taktiežnebolirešpektovanépodľažalobcu
ustanovenia § 34 ods. 5 Správneho poriadku v tom zmysle, že správny orgán nehodnotil dôkazy vo
vzájomnej súvislosti. Žalobca namietal nesprávny zákonný postup hliadky PZ zo dňa 18. júna 2009 z

dôvodu,žetátosinesplnilasvojupovinnosťohľadomnajehoimunituvsúladesViedenskýmdohovorom,
konkrétne § 71, nakoľko v čase prevádzania kontroly a následne v konaní o rozhodovaní o priestupku
bolo potrebné skúmať, či podľa hlavy IV. čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch
po predložení konzulárneho preukazu sa nejednalo v priestupkovom konaní o osobnú nedotknuteľnosť
v súvislosti s úradnými úkonmi pri výkone jeho konzulárnej funkcie.

Žalobca ďalej zdôraznil, že až po spoľahlivom preskúmaní týchto zákonných predpokladov, teda po
základnom preskúmaní či v čase kontroly si žalobca plnil úradné úkony pri výkone svojej konzulárnejfunkcie mohla dopravná polícia ďalej postupovať podľa bežnej cestnej kontroly a jej výsledky mohli
slúžiť na prípadné rozhodovanie o jeho vine alebo nevine v priestupkovom konaní. Podľa žalobcu
správne orgány ignorovali tento povinný zákonný postup v dôsledku čoho došlo k vydaniu napadnutých

správnych rozhodnutí, ktoré sú nezákonné. Zároveň žalobca tvrdil, že nemal požitý alkohol, ani táto
skutočnosť mu nebola preukázaná, pričom podanie vysvetlenia policajta, resp. policajtov bolo podľa
neho pri kontrole z 18. júna 2009 tendenčné a zaujaté z dôvodu, že oni sami nedodržali správny zákonný
postup pri vykonávaní predmetnej kontroly.

Žalobca dôvodil tým, že hliadke oznámil, že prevádza úradné výkony pri výkone svojej konzulárnej

funkcie, na čo sa člen policajnej hliadky odmietol zaoberať touto skutočnosťou a ani túto skutočnosť
nezaznamenal do úradného záznamu na mieste kontroly na ceste č. X/XX . ul. O.. Žalobca opätovne
zdôraznil, že nepoužíval alkoholické nápoje a video nahrávka, ktorú polícia na mieste spáchania
priestupku, urobila túto skutočnosť môže dosvedčiť.

Uviedol, že pri kontrole dňa 18. júna 2009 na ul. O. zastavil hliadke dopravnej polície a na ich výzvu
predložil konzulárny preukaz a oznámil hliadke, že vykonáva úradne úkony pri výkone konzulárnej

funkcie. Naviac vozidlo, ktoré používal Mercedes GL 320 ZT, EVČ ZZ44115 bolo označené viditeľne tak,
že môže používať osobnú imunitu, teda s poukazom na ustanovenie § 125 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z.
značkou písmenami „CD“ alebo „CC“ používajú vozidlo, ktoré požívajú diplomatickú imunitu a výsady.

Žalobca v závere žaloby poukázal na to, že za nezákonné rozhodnutie možno považovať každé
rozhodnutie vydané v správnom konaní, pretože svojim obsahom odporuje zákonu. Pritom zdôraznil, že

správny orgán nerešpektoval Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch hlavu IV. čl. 71 ods. 1 a za
podklad pre uznanie viny pri priestupku slúžili správnemu orgánu dôkazy, ktoré boli získané v rozpore
so zákonom.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 18. novembra 2010 vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na dôvody
uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil a žiadal, aby súd

žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Z administratívneho spisu, ktorý bol predložený žalovaným mal súd jednoznačne preukázané, že
rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ, Okresný dopravný inšpektorát v Poprade dňa 03. marca 2010
pod č.p. : ORP-499/DI-2-SK-2009 vydal správny orgán ako príslušný orgán na prejednanie priestupkov
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa zákona č. 372/1990 Zb. rozhodnutie o priestupku,

ktorým rozhodol, že obvinený z priestupku: Ing. B. G.. nar. XX. V. XXXX, bytom B., X. XXXX/XX, dňa
18. júna 2009 o 21.20 hod. v B. na ceste č. X/XX ulice O. potom, čo viedol osobné motorové vozidlo
zn. Mercedes GL 320, ZTEČ: ZZ 44 115 „CD" sa na výzvu policajta odmietol podrobiť skúške či nie je
ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou. Ku kontrole odmietol predložiť doklad potrebný pre
vedenie vozidla. I napriek tomu, že ďalšia jazda mu bola zakázaná vozidlom pokračoval po ulici O., cez

kruhový objazd na ulicu M. T., kde odbočil doprava k hotelu B.. Týmto svojim konaním porušil § 3 ods.
2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov a bol
uznaný za vinného zo spáchania priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa §
22 ods. 1 písm. a), j) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov za
čo mu bola podľa § 22 ods. 2 písm. a), d) Zákona o priestupkoch uložená pokuta vo výške 600,- Eur a

zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 24 mesiacov a to odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

Prvostupňový správny orgán výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že pokračoval dňa 3. marca 2010 v
konaní o priestupku obvineného, ktoré pokračovalo v zmysle rozhodnutia o odvolaní vydaného KDI
KR PZ v Prešove zo dňa 23. decembra 2009, ktorým bolo zrušené predchádzajúce prvostupňové

rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Poprade č. p.: ORP-499/DI-2-SK-2009 zo
dňa 8. októbra 2009 s tým, že vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie vo veci.

Prvostupňový správny orgán poukázal na to, že pri ústnom pojednávaní o priestupku dňa 3.marca 2010
správny orgán ODI Poprad zistil, že Ing. B. G. dňa 18. júna 2009 o 21.20 hod. v B. na ceste č. X/XX sa
dopustil konania, ktoré je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.Pri ústnom pojednávaní o priestupku sa obvinený z priestupku do zápisnice z ústneho pojednávania
vyjadril, že obhajcu si zatiaľ nevolí. Je honorárny konzul U. a podľa Viedenského dohovoru o
konzulárnych stykoch z roku 1963 čl. 4 § 71 požíva imunitu jurisdikcie a osobnú nedotknuteľnosť a preto

nemôu viesť priestupkové konanie voči jeho osobe ako honorárnemu konzulovi U.. Zároveň doplnil, že
v čase zastavenia, si nebol vedomý, aby mu bola zakázaná ďalšia jazda a upozornil hliadku, že v aute
sú cudzí štátni príslušníci a tým odmietol dychovú skúšku na mieste zastavenia. Zo strany policajtov mu
nebol ponúknutý iný spôsob kontroly na alkohol alebo návykovej látky a po zastavení policajti nebrali
ohľad na zákon č. 8 § 125. Žiadal o doplnenie Diplomatického protokolu ku žiadosti prvostupňového a

druhostupňového správneho orgánu, o nové stanovisko diplomatického protokolu.

Potom ako bola vyrieknutá sankcia pokuty a zákazu činnosti, po náležitom poučení obvinený z
priestupku dodal, že pri tomto správnom konaní na jeho požiadavku aby mu vytlačili na prečítanie
zápisnicu, správny orgán mu neumožnili prečítať vytlačené a hneď vyhlásili výrok. Zároveň namietal, že
najehožiadosťodoplnenísavyrobilaštvrtástrana,čonepovažujezasprávnypostupsprávnehoorgánu.
Správny orgán sa nezaoberal skutočnosťou, že v čase zastavenia vykonával funkciu honorárneho

konzula a toto ovplyvňuje rozhodnutie. Túto skutočnosť doplnil i listom z Medzinárodného leteckého
výboru z Moskvy, upriamil pozornosť na udalosti, ktoré prebehli medzi 10. decembrom 2009 a do 29.
januára 2010 medzi klubom honorárnych konzulov a MZV SR. Zároveň žiadal vymeniť vyšetrovateľa,
ktorý vedie správne konanie npor. J., lebo cíti účelové správanie.

Správny orgán uviedol, že pri rozhodovaní o priestupku vychádzal z obsahu administratívneho spisu

prvostupňového správneho orgánu. Pri určovaní druhu sankcie a jej výmery správny orgán prihliadal
závažnosť priestupkov a na skutočnosť, že priestupky menovaný spáchal vo večerných hodinách na
ceste I. triedy, na ulici O. v meste B., kedy potom, čo viedol osobné motorové vozidlo v cestnej premávke
sa na výzvu policajta odmietol podrobiť skúške na alkoholom alebo inú návykovú látku a ku kontrole
odmietol predložiť doklad potrebný pre vedenie vozidla.

Na mieste sa preukázal identifikačným preukazom honorárnych konzulárnych úradníkov č. HK 000262
vydaný dňa 19. januára 2007 platný do 15. decembra 2011. Policajti ODI Poprad vykonali kontrolu
obvineného z priestupku na základe oznamu oznamovateľa na linke 158 z tohto dňa, na základe ktorého
zastavili vozidlo Mercedes na ulici O.. Identifikačný preukaz honorárných konzulárnych úradníkov
predložil vodič uvedeného vozidla a odmietol sa podrobiť odberu krvi a dychovej skúške, pričom mu bola

ďalšia jazda zakázaná. Zároveň obvinený z priestupku porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) zákona
č. 8/2009, ako aj ustanovenie § 137 ods. 2 písm. j ) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a taktiež
odmietnutol predložiť doklad potrebný pre vedenie vozidla.

Ďalej prvostupňový správny orgán poukázal na to, že sa dotazoval na Ministerstve zahraničných vecí SR
-DiplomatickýprotokolBratislavaazisťoval,činaobvinenéhozpriestupkudiplomatickáimunitavzťahuje

alebo nie. Dôvodil tým, že v písomnom vyjadrení Diplomatického protokolu nie je jednoznačne uvedené,
že obvinený z priestupku patrí do triedy podľa čl. 9 Hlavy I. Dohovoru, ktorý sa týka konzulárnych stykov
všeobecne, nakoľko nejde o vedúceho konzulárneho úradu z povolania. Zo širšieho hľadiska ho možno
zaradiť do skupiny konzulov v zmysle č. 9, bod. 1, písm. b) Dohovoru, presnejšie však do skupiny
konzulárnych úradníkov v zmysle č. 9 bodu 2 Dohovoru. Na otázku, či je menovaný ako vodič oprávnený

odmietnuť podrobiť sa vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej látky vyplýva
jednoznačne, že nie. Z funkcie konzulárneho úradníka, rovnako ako z občianstva Slovenskej republiky
mu vyplývajú určité právne záväzky, ktoré je povinný bez ohľadu na svoje postavenie dodržiavať. Podľa
vyjadrenia DP zo strany pána G. je preto absolútne neprípustné, aby sa odmietol policajnej hliadke
legitimovať, vyhlasoval o sebe, že je diplomat a označoval motorové vozidlo konzulátu značkou CD, bez

ohľadu na to, či je sprevádzaný alebo nesprevádzaný zahraničnou delegáciou. Zároveň prvostupňový
správny orgán poukázal na prvotné vyjadrenie Diplomatického protokolu MZV SR a citoval i výklad
vedúceho katedry verejnej správy a verejných funkcií plk. Prof. JUDr. V. N. CSc, k problematike Konzuli
& Policajti v príslušnej tlačovine pre policajný zbor.

Prvostupňový správny orgán poukázal tiež na právny názor KDI PZ Prešov, ktorý taktiež konštatoval,

že nepochybuje o vierohodnosti spísanej správy o výsledku objasňovania priestupku, nemá dôvod
spochybňovať zmyslové vnemy policajtov a zároveň poukázal na Zákon o policajnom zbore, podľa
ktorého policajt pri vykonávaní služobnej činnosti je viazaný prísahou, riadi sa ústavou, zákonmi
a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Odôvodnene je teda možné považovaťobvineného z priestupku aj podľa žalovaného za osobu honorárneho konzula U., ktorá nie je z titulu ako
vodič oprávnená odmienuť sa podrobiť vyšetreniu na požitie alkoholu alebo inej návykovej látky.

K námietke obvineného z priestupku, ktorá bola vznesená 03. marca 2010 na ústnom pojednávaní

s poukazom na ustanovenia § 125 Zákona č. 8/2009 hlavne ods. 2 uviedol, že evidenčné číslo
vozidiel administratívneho a technického personálu cudzích zastupiteľských úradov so sídlom na území
Slovenskej republiky a obchodných zastupiteľstiev zriadených diplomatickou misiou tvorí dvojica písmen
ZZ a päť číslic. Vozidlám členov cudzích zastupiteľských úradov so sídlom v Slovenskej republike,
ktorí požívajú diplomatickú imunitu a výsady, orgán policajného zboru vydáva súčasne s tabuľkou

evidenčného čísla aj značku s písmenami CD alebo CC. Zo stanovísk, ktoré boli predložené zo strany
Diplomatického protokolu podľa správneho orgánu vyplýva, že výhody a výsady, ktoré obvinený požíva,
ho v žiadnom prípade nezbavujú povinnosti rešpektovať a dodržiavať zákony Slovenskej republiky a v
prípade dopustenia sa priestupku neznášať dôsledky svojho konania v zmysle dikcie zákona. Poukázal
na druhé písomné vyjadrenie MZV DP, ktoré citoval vyššie v rozhodnutí.

Potom čo bolo obvinenému z priestupku na pri ústnom pojednávaní o priestupku dňa 3.3.2010 vznesené

obvinenie a po náležitom poučení o svojich právach sa menovaný k veci vyjadril a na záver uviedol,
že nemá viac čo dodať. Napokon zápisnicu podpísal obvinený sám a to na každú jeho stranu v
ľavom dolnom rohu, pričom vyznačil, že sa nevzdáva odvolania a žiada si doručiť písomné vyhotovenie
vyhláseného rozhodnutia.

Na základe vykonaných dôkazov, bolo dokázané, že obvinený z priestupkov Ing. B. G. svojim konaním

spáchal priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa §-u 22 ods. 1 písm. a), j)
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a preto bolo potrebné rozhodnúť
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O odvolaní žalobcu, ktoré obsahovalo identické skutočnosti, ako sú uvedené v žalobe, žalovaný ako
odvolací správny orgán rozhodnutím ktoré bolo napadnuté žalobou rozhodol dňa 20. augusta 2010

pod č. p.: KRP-DI-SK-115-003/2010 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie Okresného
dopravného inšpektorátu OR PZ v Poprade zo dňa 03. marca 2010 potvrdil.

Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na výrokovú časť prvostupňového správneho orgánu,
ako aj na dôvody odvolania žalobcu. Ako príslušný príslušný odvolací orgán preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v celom rozsahu a pri vydaní rozhodnutia

vychádzal z predlženého spisového materiálu, na ktorého obsah presne poukázal.

Uviedol, že táto skutočnosť je potvrdená Správou o výsledku objasňovania priestupku proti bezpečnosti
a plynulosti cestnej premávky zo dňa 18. júna 2009, ako aj z úradného záznamu policajnej hliadky PZ,
z ktorého vyplýva, že policajti po oznámení operačného dôstojníka a presunutí sa na O. ulicu v B.
spozorovali odparkované osobné motorové vozidlo zn. s označením „CD“. Po chvíli do tohto vozidla

nastúpili dve osoby a následne uvedené vozidlo zastavili a kontrolovali. Vodič vozidla po zastavení
predložil preukaz zaliaty do fólie s názvom Identifikačný doklad honorárnych konzulárnych úradníkov,
vydaný MZV SR na meno B. G., nar. XX. V. XXXX s uvedením funkcie. Žalovaný ďalej poukázal na
vyjadrenia obvineného z priestupku, ako aj ďalší postup hliadky PZ. K veci podali vysvetlenie policajti
W. J. a G. N., ktorí potvrdili, že obvinený z priestupku predložil na výzvu policajta preukaz honorárneho

konzula U., s tým že ho nemajú čo kontrolovať a zdržiavať, neuviedol pritom že je v službe a vykonáva
spojenú činnosť s funkciou honorárneho konzula a policajt, ktorý ho kontroloval ani nepoložil vodičovi
otázku, či si plní úlohy honorárneho konzula, alebo nie. Obidvaja potvrdili, že na výzvu policajta vodič
odmietol vykonať dychovú skúšku a následne odber krvi.

Z úkonov policajtov žalovaný mal za preukázané tie skutočnosti, o ktorých vyššie vypovedali. Obvinený

síce pri kontrole uviedol, že je honorárnym konzulom krajiny, ale sám neuviedol, že si v tom čase plní
povinnosti vyplývajúce z tejto funkcie a samo o sebe, že je diplomat, resp. honorárny konzul, na ktorého
spadá vyňatie z jurisdikcie správnych orgánov. V konaní o priestupku prehlásenie odvolateľa potvrdené
správou Medzištátneho leteckého výboru, že v čase kontroly si plnil úlohy honorárneho konzula žalovaný
hodnotil za účelové a oneskorené. Odvolateľ sa na mieste kontroly odmietol vyjadriť do správy napriek

tomu, že to vzhľadom na následky svojho konania mal a mohol vykonať.S poukázaním na vyššie uvedené odvolací správny orgán zastáva názor, že obvinenému z priestupku
nič nebránilo policajtom uviesť, že je nielen honorárnym konzulom U. na Slovensku, ale že si v tom
čase aj plní povinnosti vyplývajúce z tohto postavenia. Tvrdenia odvolateľa na mieste nezakladajú a

nepotvrdzujú jeho neskôr uvedené vyjadrenia, že si v tom čase plnil povinnosti honorárneho konzula.
Žalovaný z tohto dôvodu jeho neskôr uvedené tvrdenia hodnotí ako účelové a zavádzajúce, uvádzané
v snahe zbaviť sa zodpovednosti za konanie, ktoré sa mu kladie za vinu. S poukázaním na obsah
zabezpečených dôkazov vrátane vyjadrení odvolateľa bolo potrebné poukázať na to, že odvolateľ sám
v diametrálnom rozpore uvádzal to, či mu bola ďalšia jazda zakázaná, resp. nebola. Odvolateľ uviedol

vo verbálnej nóte zo dňa 10. októbra 2009, že policajti bez odôvodnenia zakázali mu pokračovať v
jazde s vozidlom v ktorom viezol cudzích štátnych príslušníkov pri ústnom pojednávaní o priestupku
dňa 3. marca 2010 okrem iného vyhlásil a v spracovanej zápisnici potvrdil svojím podpisom, že v
čase zastavenia si nebol vedomý, aby mu bola zakázaná ďalšia jazda. Uvedené nepravdivé tvrdenia
poukazujú na nevieryhodnosť a účelovosť jednotlivých vyjadrení odvolateľa.

Žalovaný zdôraznil, že policajti hliadky ODI OR PZ v Poprade, ktorí dokumentovali vec, nemali žiaden

pomer k veci ani k samotnému obvinenému.

Z vecného posúdenia konania odvolateľa bolo potrebné posúdiť mieru, resp. rozsah prípadnej výsady
a imunity vyplývajúce z medzinárodného práva vo vzťahu k ustanoveniu § 9 Zákona o priestupkoch.
Žalovaný citoval ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o priestupkoch a zároveň poukázal na to, že v danom
prípade rozsah výsad a imunít upravuje Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch č. 32/1969 Zb.,

pričom citoval hlavu IV. čl. 71 ods. 1, ako aj čl. 44 ods. 3 a čl. 42 uvedeného Viedenského protokolu.

Vzhľadom k námietkám obvineného k jeho postaveniu ako diplomata, prvostupňový správny orgán, ako
aj odvolací správny orgán požiadali Diplomatický protokol MZV SR o stanovisko, pričom z vyjadrenia
Diplomatického protokolu SR zo dňa 8. októbra 2009 vyplýva, že obvinený síce požíva na územní
Slovenskej republiky isté výhody a výsady, ale len tie, ktoré mu vyplývajú z funkcie honorárneho

konzulárneho úradníka povereného U. vykonávať na území SR povinnosti spojené s touto funkciou,
s poukazom na povinnosť dodržiavať zákony SR vrátane zákona o cestnej premávke. S dôvodmi
prvostupňového správneho orgánu sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil, hlavne s dôrazom na
vyjadrenia Diplomatického protokolu MZV SR. Zároveň žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že po
telefonickom prejednaní problematiky s veľvyslankyňou U. v Slovenskej republike dňa 27. októbra 2009,

ktorá sa táto stotožnila so stanoviskom MZV SR, že na odvolateľa sa nevzťahuje priestupková imunita.

Ďalej k dôvodom odvolania žalovaný uviedol, že v priebehu predchádzajúceho konania o odvolaní
nedoplnil spisový materiál o stanovisko Medzištátneho leteckého výboru, ale vykonal to sám odvolateľ.
Z tohto dôvodu je tvrdenie odvolateľa podľa žalovaného neopodstatnené a opätovne poukázal na to, že
odvolateľ na prípadné plnenie úloh honorárneho konzula mal poukázať priamo na mieste kontroly, toto

však nevykonal. Podľa žalovaného medzi povinnosti odvolateľa ako honorárneho konzula, resp. medzi
plnenie úloh vyplývajúcich z tohto postavenia nepatrí konanie, ktoré bolo dôvodom k vyslaniu hliadky
PZ na O. ulicu v B., pričom dôvodom bolo to, že sa tam mala nachádzať osoba značne pod vplyvom
alkoholu a okrem iného správajúca sa hlučne a vykrikujúca, že on je diplomat a že si môže robiť čo
chce, aj tak sa mu nič nestane. Zároveň za plnenie úloh honorárneho konzula žalovaný nepovažuje ani

odvolateľom následné vedenie vozidla z tohto zariadenia.

Žalovaný sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že v čase kontroly požíval vyňatie jurisdikcie a to
vrátane priestupkovej zodpovednosti a osobnú nedotknuteľnosť v zmysle právnych analýz predložených
JUDr. O. W. a JUDr. W. W.. Zároveň poukázal na ustanovenie čl. 17 Dohovoru s tým, že odvolateľ
nevykonával diplomatické úkony a aj z tohto dôvodu sa nemá právo domáhať diplomatických výsad a

imunít, pričom podľa čl. 71 ods. 1 Dohovoru, ako štátny príslušník prijímajúceho štátu požíva pokiaľ
mu prijímajúci štát neposkytne ďalšie výhody, výsady a imunity, iba vyňatie z jurisdikcie a osobnú
nedotknuteľnosť v súvislosti s úradnými úkonmi pri výkone ich funkcií a výsady uvedené v ods. 3 čl. 44.
Zo stanovísk Diplomatického protokolu MZV SR, ktoré nepriamo obsahujú aj vyjadrenie veľvyslankyne
U. v Slovenskej republike vyplýva, že odvolateľovi neboli poskytnuté ďalšie výhody, výsady či imunity.

Vyňatie z jurisdikcie sa pritom vzťahuje na konanie v súvislosti s úradnými úkonmi pri výkone ich funkcií,
pričom posúdením konania odvolateľa a jeho prehlásení na mieste kontroly, žalovaný ako odvolací
správny orgán dospel k názoru, že v čase zastavenia obvineného z priestupku si neplnil úradné úkony
pri výkone funkcie honorárneho a teda bola jeho povinnosť rešpektovať zákony Slovenskej republiky,ktorej je občanom. Medzi tieto patrí aj rešpektovať ustanovenie § 3 ods. 2 písm. c) Zákona o cestnej
premávke.

Žalovaný v závere rozhodnutia argumentoval citáciou ustanovenia § 125 ods. 3 Zákona o cestnej

premávke, podľa ktorého vozidlu odvolateľa pridelila tabuľku s evidenčným číslom „ZZ" s príslušnými
číslami, pričom v zmysle názoru žalovaného je takéto hodnotenie neopodstatnené, pričom poukázal
na ustanovenie § 125 ods. 1, ako aj ods. 2 a príslušný ods. 3 s poukazom na to, že policajný
orgán vydáva súčasne s tabuľkou s evidenčným číslom aj značku s písmenami CD alebo CC. Z
uvedeného odôvodnene vyplýva príslušnosť k označeniu CD resp. CC iba pre vozidlá členov cudzích

zastupiteľských úradov, ktorí požívajú diplomatickú imunitu.

K tvrdeniu odvolateľa, že bol uznaný vinným aj z vedenia motorového vozidla v stave vylučujúcom
spôsobilosť, žalovaný uviedol, že táto námietka nemá reálnu oporu v napadnutom rozhodnutí, keďže
takéto konanie nebolo odvolateľovi kladené za vinu.

O vzniku materiálnej škody z pohľadu odvolateľa, ku ktorej malo dôjsť nezákonným rozhodnutím
žalovaný uviedol, že na takúto možnosť mal brať ohľad pri kontrole hliadkou PZ a tejto okolnosti

mal prispôsobiť svoje konanie. Ak odvolateľ v prípade svojho presvedčenia o nezákonnosti konania o
priestupku resp. z neho plynúceho rozhodnutia za splnenia podmienok mohol požiadať o odklad výkonu
rozhodnutia.

Žalovaný ako odvolací správny orgán preskúmaním zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku
nezistil dôvod konštatovať, že prvostupňový správny orgán pri tomto pojednávaní postupoval v rozpore

so zákonom, ani nezistil, aby v konaní o priestupku bola porušená zásada vyjadrená v § 3 ods. 4 Zákona
o správnom konaní, resp. porušený čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru. Žalovaný zároveň dospel k
záveru, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov a podkladov,
ktoré tvoria súčasť priestupkového spisu a postupoval v súlade so základnými pravidlami konania a
hodnotenia dôkazov, pričom priestupok bol dostatočným spôsobom zistený, a zhromaždené dôkazné

prostriedky sú postačujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia tak v oblasti viny, ako aj v oblasti druhu
a výmery uloženej sankcie.

Z vyššie citovaných skutočností vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti postupu a
rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

S poukazom na ustanovenie § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu") ( § 244 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 3 citovaného zákona, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom
správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.Podľa ods. 2 tohto ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinný v čase vydania
prvostupňového rozhodnutia, konkrétne v § 2 ods. 1 upravuje, že priestupkom je zavinené konanie,
ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo
v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo
o trestný čin.

Podľa § 3 citovaného zákona, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon

výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

Podľa § 9 citovaného zákona, konanie osôb požívajúcich výsady a imunity podľa zákona alebo
medzinárodného práva, ktoré má znaky priestupku, nemožno ako priestupok prejednať. Nemožno ani
vykonať sankciu alebo v jej výkone pokračovať, ak osoba, ktorej bola sankcia uložená, sa stala neskôr
osobou požívajúcou podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva výsady a imunity.

V zákone č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 1 sú upravené
pravidlá cestnej premávky, práva a povinnosti osôb v súvislosti s cestnou premávkou, pôsobnosť
orgánov verejnej správy na úseku organizácie riadenia cestnej premávky, vedenie vozidiel, evidenciu
vozidiel a správne delikty za porušenie tohto zákona.

Z ustanovenia § 142 citovaného zákona vyplýva, že ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská

republika viazaná, obsahuje ustanovenia odchylne od tohto zákona, platia ustanovenia medzinárodnej
zmluvy.

Ako vyplýva z preambule vyhlášky č. 32/1969 Zb. Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
z 12. februára 1969 o Viedenskom dohovore o konzulárnych stykoch na základe čl. 79 ods. 1 Dohovor
nadobudol platnosť 19. marca 1967 a pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť

podľa čl. 79 ods. 2 12. apríla 1968.

Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch ratifikoval prezident Slovenskej republiky a ratifikačná listina
bola 13. marca 1968 uložená u generálneho tajomníka Organizácie spojených národov v depozitáru
Dohovoru.

Z článku 1 ods. 2 Viedenského dohovoru vyplýva, že konzulárni úradníci sú dvojakej kategórie, a to

konzulárni úradníci z povolania a honorárni konzulárni úradníci. Ustanovenia hlavy II tohto Dohovoru
sa vzťahujú na konzulárne úrady vedené konzulárnymi úradníkmi z povolania, ustanovenia hlavy III sa
vzťahujú na konzulárne úrady vedené honorárnymi konzulárnymi úradníkmi.

V zmysle článku 1 ods. 3 Viedenského dohovoru, osobitný status členov konzulárneho úradu, ktorí sú
občanmi prijímajúceho štátu alebo v ňom trvale sídlia, spravuje sa článkom 71 tohto Dohovoru.

Akovyplývazčlánku71ods.1Viedenskéhodohovoru,konzulárniúradníci,ktorísúštátnymipríslušníkmi
prijímajúceho štátu alebo sú v ňom trvale usadení, požívajú, pokiaľ im prijímajúci štát neposkytne ďalšie
výhody, výsady a imunity, iba vyňatie z jurisdikcie a osobnú nedotknuteľnosť v súvislosti s úradnými
úkonmi pri výkone ich funkcií a výsady uvedené v odseku 3 článku 44. Pokiaľ ide o týchto konzulárnych
úradníkov, je prijímajúci štát taktiež viazaný povinnosťou uvedenou v článku 42. Ak je proti uvedenému

konzulárnemu úradníkovi začaté trestné konanie, bude sa s výnimkou prípadu, že úradník je zatknutý
alebo vo väzbe, uskutočňovať spôsobom, ktorý by čo najmenej narušil výkon konzulárnych funkcií.Podľa článku 42 Viedenského dohovoru, prijímajúci štát bez odkladu upovedomí vedúceho
konzulárneho úradu v prípadoch, v ktorých je člen konzulárneho personálu zatknutý, vzatý do väzby
alebo keď sa proti nemu začalo trestné konanie. Ak sa uvedené opatrenia týkajú vedúceho konzulárneho

úradu, prijímajúci štát o tom diplomatickou cestou upovedomí vysielajúci štát.

Podľa článku 43 ods. 1 Viedenského dohovoru, pokiaľ ide o úkony uskutočňované pri výkone
konzulárnych funkcií, konzulárni úradníci a konzulárni zamestnanci nepodliehajú jurisdikcii súdnych a
správnych orgánov prijímajúceho štátu.

S poukazom na citované ustanovenie článku 44 ods. 3 Viedenského dohovoru, členovia konzulárneho
úradu nemajú povinnosť podávať svedectvo týkajúce sa vecí spojených s výkonom svojich funkcií alebo

predkladaťúradnúkorešpondenciuadokumentytýkajúcesatýchtovecí.Taktiežsúoprávneníodmietnuť
podať svedectvo ako znaleckí svedkovia o práve vysielajúceho štátu.

Čo sa týka začiatku a konca konzulárnych výsad a imunít z článku 53 ods. 4 Viedenského
dohovoru vyplýva, že pokiaľ ide o úkony uskutočňované konzulárnym úradníkom alebo konzulárnym
zamestnancom pri výkone ich funkcií, potrvá však ich vyňatie z jurisdikcie bež časového obmedzenia.

Ako vyplýva z článku 55 ods. 1 Viedenského dohovoru, bez ujmy na ich výsadách a imunitách je
povinnosťou všetkých osôb požívajúcich výsady a imunity dbať na zákony a predpisy prijímajúceho
štátu. Taktiež majú povinnosť nevmiešavať sa do vnútorných vecí prijímajúceho štátu.

Z § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch vyplýva, že ak nie je v tomto alebo v inom zákone
ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

Z ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona o správnom konaní vyplýva, že správne orgány postupujú v konaní v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a
záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákona.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia tak Zákona o priestupkoch, ako aj medzinárodnej
zmluvy, ktorou jednoznačne Viedenský dohovor o kunzulárnych stykoch č. 32/1969 Zb. bezpochyby je,
mal súd preukázané, že správne orgány postupovali v rozpore s uvedenou medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorej ustanovenia platia pred zákonmi SR. Uvedená skutočnosť
jednoznačne vyplýva aj z ustanovenia § 142 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, podľa ktorého

SlovenskárepublikajeviazanámedzinárodnouzmluvouViedenskýmdohovoromokonzulárnychstykov,
ktorý bol ratifikovaný pod č. 32/1969 Zb. z 12. februára 1969 našou republikou a nadobudol platnosť
podľa čl. 77 ods. 2 dňa 12. apríla 1968.

V zmysle uvedeného ustanovenia § 142 citovaného zákona, ako aj s poukazom na ustanovenie §
9 ods. 1 Zákona o priestupkoch boli povinné správne orgány v konaní vedenom voči obvinenému z

priestupku postupovať. V súlade s uvedenými citovanými ustanoveniami bolo preto povinnosťou hliadky
PZ po zastavení žalobcu a jeho preukázaní sa preukazom honorárneho konzula U. HK 000262 ako
identifikačného preukazu honorárnych konzulárnych úradníkov vystaveného na meno G. B., nar. XX.
V. XXXX s platnosťou do 15. decembra 2011 vo funkcii honorárny konzul U. s poukazom na obsah
identifikačného preukazu, ktorý je v zmysle zákona č. 48/2002 Z.z. plnohodnotným dokladom totožnosti

držiteľ preukazu a požíva výsady a imunity v zmysle medzinárodných zmlúv, napr. Viedenský dohovor odiplomatických stykoch, Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch, Dohovor o výsadách a imunitách
medzinárodných odborových organizácií aj ďalej konať.

Z identifikačného preukazu, ktorý je majetkom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

vyplýva, že preukaz je neprenosný, jeho stratu, krádež a nález je nevyhnutné nahlásiť Policajnému zboru
Slovenskej republiky a Diplomatickému protokolu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky.
V prípade pochybnosti je možné v čase od 08:00 do 16:00 overiť údaje na príslušnom telefónnom čísle
a v čase od 16:00 do 08:00 na príslušnom čísle 5978 2211. Dátum vystavenia predmetného preukazu
je 19. januára 2007.

Ako vyplýva z obsahu uvedeného preukazu honorárneho konzula U., ktorý predložil žalobca na mieste
zastavenia hliadkou Policajného zboru ODI v B. na ul. O. mali povinnosť príslušníci PZ uvedené
skutočnosti, ktoré boli obsahom preukazu, ako aj tvrdenia ktorými disponoval žalobca pri zastavení
motorového vozidla označeného „CD“, informovať sa na príslušnom čísle, ktoré bolo uvedené na tomto
identifikačnom preukaze honorárneho konzula, resp. ihneď kontaktoval konzulát U. za účelom ich
ďalšieho postupu.

V dôsledku následného konania hliadky PZ, ako aj vykonaného ústneho pojednávania dňa 03. marca
2010 už aj potom čo bolo prechádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 08. októbra
2009 zrušené a vec bola vrátená žalovaným ako odvolacím správnym orgánom na ďalšie konanie,
mal správny orgán postupovať v intenciách medzinárodnej zmluvy, ktorou je Viedenský dohovor č.
32/1969 Zb., ako aj v súlade s ustanovení § 9 ods. 1 Zákona o priestupkoch. S dôrazom na Zákon

o priestupkoch, ktorý zakotvuje v ustanovení § 9 ods. 1 požívanie výsad a imunity podľa tohto
zákona, alebo medzinárodného práva, ktoré má znaky priestupku nemožno ako priestupok toto konanie
prejednať, nemožno ani vykonať sankciu alebo v jej výkone pokračovať, ak osoba, ktorej bola sankcia
uložená sa stala neskôr osobou požívajúcou podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva výsady
a imunity bolo potrebné sa voči osobe žalobcu aj správať a vôbec voči nemu nepostupovať ako

obvinenému z priestupku a následne vykonať ústne pojednávanie o priestupku. Ak takto správny orgán
konal, postupoval v rozpore s citovaným ustanovením Zákona o priestupkoch.

Ako vyplýva z vyššie uvedených postupov správnych orgánov, tak prvostupňový správny orgán, ako
aj žalovaný sa v konaní voči žalobcovi neriadili právnym výkladom ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona o
priestupkoch, ako aj § 142 zákona č. 8/2009 Z.z. v nadväznosti na aplikáciu čl. 71 ods. 1 Viedenského

dohovoru č. 32/1969 Zb. o konzulárnych stykoch v spojení s článku 43 ods. 1 tohto Dohovoru a vyslovili
v rozhodnutiach nesprávny právny názor.

Krajský súd konštatoval, že správne orgány postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými
ustanoveniami medzinárodnej zmluvy ako a zákonom platných na území SR pri posúdení použitia
výsad imunity pri posudzovaní priestupku žalobcu zo dňa 18. júna 2009, ktorého sa mal dopustiť v

postavení honorárneho konzula U.. Správne orgány postupovali podľa vlastnej úvahy a hlavne sa riadili
písomnými vyjadreniami Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky Diplomatického protokolu,
nie zákonom. Súd pokladá tieto vyžiadania za vykonané oneskorene, pretože ako zo spisu vyplýva tieto
boli žalovaným ako odvolacím orgánom vyžiadané až dňa 08. októbra 2009 a následne doplnené dňa
10. decembra 2009. Poukaz žalovaného na obsah vyjadrenia veľvyslankyne U. vo forme telefonickej

konzultácie z diplomatickým protokolom MZV je viac ako zarážajúce a v takomto konaní neštandartné,
nakoľko išlo k osobu honorárneho konzula U., ktorá podlieha právomoci konzulátu U. a z toho dôvodu
mal súd za to, že bolo namieste takýto dotaz vykonať okamžite v deň 18. júna 2009, kedy malo dôjsť
ku konaniu žalobcu, ktoré mu bolo kladené za vinu.

Viac ako nelogické sa preto súdu javí aj vyjadrovanie sa žalovaného v rámci odvolacieho konania

k dôkazom predloženým žalobcom k odvolaniu, ide o konkrétne potvrdenie Medzištátneho leteckého
výboru, ktoré žalovaný bral za účelové a predložené oneskorene.

V tomto kontexte súd musí zdôrazniť potom aj tú skutočnosť, že potom mali byť vyhodnocované všetky
dôkazy vykonané zo strany správnych orgánov na pojednávaní s obvineným z priestupku dňa 03.marca 2010, resp. po spáchaní samotného priestupku dňa 18. júna 2009. Podľa názoru súdu tiež išlo
o tendenčné vykonanie dôkazov v snahe doplniť niečo čo nemalo byť vykonané vôbec, resp. malo byť
vykonané v zmysle zákona.

Čo sa týka označenia motorového vozidla označením „CD“ podľa názoru súdu toto označenie neurčil
žalobca, ani motorové vozidlo on týmto označením sám neoznačil, ale bolo potrebné správnymi orgánmi
zaoberať sa v tejto súvislosti tým, či ako honorárny konzul mal oprávnenie ho používať a keď ho
používal tak, ako aj voči nemu s ohľadom na označenie značkou „CD“ motorového vozidla, ktoré viedol
postupovať a toto nezastaviť.

Ministerstvo zahraničných vecí SR Diplomatický protokol, ktorý sa vo svojich vyjadreniach výkladom

zákona č. 372/1990 Zb., ako aj príslušných článkov Viedenského dohovoru zaoberal nie v súlade s ich
obsahom, ale s poukazom na už vyslovený právny názor správnych orgánov v konaní o priestupku.
Tieto úkony však správne orgány vykonali všetky až potom, ako došlo zo strany hliadky PZ k takému
postupu, ktorý bol v rozpore s vyššie uvádzanými zákonnými ustanoveniami.

Podľa názoru súdu mal adekvátne reagovať žalovaný ako odvolací správny orgán a pochybenia,

ku ktorým došlo zo strany prvostupňového správneho orgánu odstránil s poukazom na § 59 ods. 2
Správneho poriadku v odvolacom konaní. Žalovaný namiesto toho dopĺňal dôkazy o vyjadrenia MZV DP,
pričom považoval postup prvostupňového správneho orgánu za zákonný.

Správne orgány postupovali podľa vlastnej úvahy a hlavne sa riadili písomnými vyjadreniami MZV DP,
ktoré neboli v súlade so zákonmi.

Súd musí zdôrazniť, že po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov zistil, že tieto boli
vydané na základe nesprávneho právneho názoru v dôsledku čoho sú nepreskúmateľné a preto ich
podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Správny orgán v ďalšom konaní je povinný postupovať v súlade s naznačeným právnym názorom a to
s poukazom na príslušné ustanovenia Zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb., ako aj v súlade

s vyššie citovanými článkami Viedenského dohovoru č. 32/1969 Zb. a na základe správneho
právneho záveru vo veci rozhodnúť pritom je viazaný právnym názorom vysloveným súdom v tomto
rozhodnutí.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému
žalobcovi trovy konania vo výške 300,98 Eur.

Právny zástupca žalobcu JUDr. Peter Ďuriš vyčíslil trovy konania písomným podaním zo dňa 19. marca
2012, doručené krajskému súdu dňa 22. marca 2012 a to

- trovy právneho zastúpenia za prípravu a prevzatie právneho zastúpenia 1 x 58,69 Eur + 7,41 Eur
režijný paušál

- za podanie žaloby 18. októbra 2010 za jeden úkon 58,69 Eur + 7,41 Eur režijný paušál

- za zastúpenie na pojednávaní dňa 16. marca 2012 za jeden úkon 58,69 Eur + 7,63 Eur režijný paušál

- za náhradu za stratu času B. - B. čase od 09:20 do 10:40 a späť B. - B. od 11:50 do 13:02 si uplatnil
3 x 12,71 Eur, teda celkové trovy právneho zastúpenia vo výške 275 Eur a úhrada kolku za žalobu vo
výške 66Eur.

Súd priznal trovy právneho zastúpenia- za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 1 písm. a) vo výške 55,49 Eur + paušál
vo výške 7,21 Eur

- za podanie žaloby dňa 18. októbra 2010 podľa § 11 ods. 1 písm. a) vo výške 55, 49 Eur + 7,21 Eur

paušál

- za zastúpenie na pojednávaní pred krajským súdom dňa 16. marca 2012 podľa § 11 ods. 1 písm. a)
vo výške 58,69 Eur + 7,63 Eur za režijný paušál

- za náhradu strany času B. - B. a späť 6 x 12,71 Eur.

Trovy právneho zastúpenia priznal súd právnemu zástupcovi vo výške 267,98 Eur spolu s úhradou
súdneho poplatku za podanú žalobu v tomto prípade 33 Eur.

Trovy konania v celkovej výške 300,98 Eur je povinný žalovaný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcovi
JUDr. Petrovi Ďurišovi, advokátovi do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet vedený v ČSOB
č. 1812114763/7500.

O zvyšnej úhrade za kolok vo výške 33 Eur bude vypracované samostatné uznesenie z dôvodu, že
žalobca namiesto 33 Eur za podanú žalobu uhradil kolok vo výške 66 Eur.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol s vyššie uvedeným právnym názorom po porade jednohlasne
v pomere 3:0 hlasov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.