Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2014

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 35C/164/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112216218
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2014:7112216218.1

Uznesenie

Okresný súd Košice I vo veci žalobcov: v 1.rade H. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Ž. XX, XXX XX F., v 2.rade
Š. O., nar. X.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX F.Š., v 3.rade H. Č., nar. XX.X.XXXX, bytom N. X, XXX XX
F., v 4. rade C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/X, XXX XX F., právne zastúpených: JUDr. Máriom
Hollerom, advokátom, so sídlom AK v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovaným v 1.rade TJ VSŽ so
sídlomvKošiciach,Severnénábrežie24,právnezastúpenéhoJUDr.MitroslavomVerebom,advokátom,

so sídlom AK Šoltésovej č. 5, Košice, v 2.rade Mesto Košice, v 3.rade TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Rastislavova 104, IČO: 36 197 181, právne zastúpený doc. JUDr.Jozef Sotolář,
PhD., advokátom, so sídlom AK v Košiciach, Južná trieda 1, o návrhu na obnovu konania

r o z h o d o l :

Návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15C/681/1994
z a m i e t a.

Žalobcom v 1. až 4.rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Žalobcovia v 1. až 4. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 1. rade
trovy konania v sume 159,17 Eur , na účet JUDr. Miroslava Vereba, advokáta so sídlom Advokátskej
kancelárie na ulici Šoltésovej 5, Košice, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Žalobcovia v 1. až 4. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 3. rade trovy
konania v sume 243,06 Eur , na účet doc. JUDr. Jozefa Sotolářa, Phd., advokáta so sídlom Advokátskej
kancelárie na ulici Južná trieda 1, Košice, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa návrhom na začatie konania domáhali, aby súd povolil obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15C/681/1994.

Svoj návrh odôvodnili skutočnosťami, že v konaní vedenom pod sp.zn. 15C/681/1994 sa domáhali
zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena na ťarchu žalobcov ako vlastníkov pozemku
pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. 1460, katastrálne územie Košice - Sever, parc.
č. 10610/1 o výmere 1651 m2, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3.rade nerušene

užívať špecifikované časti tohto pozemku a to za zodpovedajúcu náhradu. Okresný súd Košice I
rozsudkom č.k. 15C/681/1994-197 zo dňa 11.8.2008 návrh zamietol, z dôvodu, že na spornom
pozemku sa nenachádza stavba v zmysle § 135c ods.3 Občianskeho zákonníka, pričom z vykonaného
dokazovania nevyplývala možnosť a opodstatnenie riešenia vzťahov účastníkov zriadením vecného
bremena s tým, aby medzi účastníkmi nevznikali ďalšie spory. Proti rozsudku súdu prvého stupňa
podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach tak, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa rozsudkom č.k. 2Co/363/2008-251 zo dňa 11.2.2010 potvrdil. Dôvodom bola zmenaprávneho posúdenia nároku uplatneného v návrhu na začatie konania; odvolací súd dospel k záveru,
že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia nie sú aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich
práv mali domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov. Žalobcovia sa následne ochrany svojich

práv domáhali podaním sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských práv a
základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa článku 127 Ústavy SR. Ich ústavná
sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 210/2010-22 zo dňa 3.6.2010 odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená. Obdobných súdnych sporov, ako viedli žalobcovia proti žalovaným, bolo
niekoľko. Všetky sa týkali tenisového areálu Anička, ktorý stojí na pozemkoch vlastníkov, ktorí sa svojich

práv domáhali v súvisiacich sporoch s rovnakým obsahom, taktiež na Okresnom súde Košice I. Vo
vyššie uvedených súdnych konaniach bolo rozhodnuté obdobne, väčšinou boli návrhy zamietnuté pre
nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov, pretože súdy (odvolací alebo dovolací) dospeli k záveru, že
žalobcovia v týchto sporoch si mali svoje práva uplatniť prostredníctvom reštitučných zákonov a teda,
nemajú právo domáhať sa ochrany svojich práv podľa všeobecných právnych predpisov. Odôvodnenia
rozhodnutí, ako aj argumentácia súdov v týchto sporoch sú totožné. V jednom z uvedených súdnych

konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15C/830/1994 Ústavný súd Slovenskej
republiky sťažnosť žalobcov prijal a vo veci rozhodol nálezom č.k. III ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.3.2012,
ktorým Ústavný súd rozhodol o porušení vymedzených ústavných práv fyzických osôb v úplne rovnakej
situácii ako sú žalobcovia, zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a žalobcom priznal
náhradu trov konania. Žalobcovia sa o tomto náleze a jeho obsahu dozvedeli dňa 19.4.2012, kedy

bol doručený ich právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval sťažovateľov aj v konaní pred Ústavným
súdom. Žalobcovia poukázali na skutočnosť, že predmetom preskúmania Ústavným súdom bola totožná
skutková i právna situácia, ktorá sa líšila iba v dvoch nepodstatných skutočnostiach - okruh žalobcov a
vedľajší pozemok. Ústavný súd v citovanom náleze jednoznačne skonštatoval, že napadnutý rozsudok
Najvyššieho súdu SR nie je ústavne udržateľný s tým, že reštitučné predpisy neboli vydané pre

ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie
tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, fyzická
osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,
resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva.
Žalobcoviabolitohonázoru,žecitovanýnálezjetakýmrozhodnutím,ktorébezsvojejvinynemohlipoužiť

v pôvodnom konaní (lebo neexistovalo) a že práve toto rozhodnutie môže pre nich privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Z obsahu nálezu totiž jednoznačne vyplýva, že dôvody, na základe ktorých odvolací
súdzamietolnárokžalobcov,niesúvsúladesÚstavouSlovenskejrepublikyažeargumentáciažalobcov
bola správna a súdy mali na ňu prihliadať. Dôvod obnovy konania teda opierali o ustanovenie § 228
ods.1 písm. a) O.s.p..

Žalovaní v 1. až 3. rade zhodne žiadali, aby súd návrh na obnovu konania zamietol s odôvodnením,
že neboli splnené podmienky pre obnovu konania. Poukázali na skutočnosť, že nález Ústavného súdu
č. III ÚS 16/2012 zo dňa 28.3.2012 bol vyslovený v inom konaní a teda, týka sa iného konania než o
ktorého obnovu sa týmto návrhom žiada.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením s návrhom na začatie konania, s listinnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v súdnom spise, oboznámením s pripojenými spismi Okresného súdu Košice I sp. zn.
15C/681/1994, 24C/163/2012, prednesmi zástupcov účastníkov konania a zistil tento skutkový stav veci:

V priebehu konania došlo k úmrtiu žalobkyni v 3. rade - H. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX
a na jej miesto do konania vstúpili jej dedičky zo zákona v I. dedičskej skupine: H. Č.Á. a C. D. - dcéry
poručiteľky ako žalobkyne v 3. a 4. rade.

Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 15C/681/1994-197 zo dňa 11.8.2008 žalobu žalobcov (okruh
žalobcov totožný so žalobcami v konaní o návrhu na obnovu konania) proti žalovaným v 1. až 3.rade
(okruh žalovaných totožný so žalovanými v konaní o návrhu na obnovu konania) zamietol v celom
rozsahu. V tomto konaní sa žalobcovia domáhali odstránenia neoprávnenej stavby postavenej na
pozemkoch navrhovateľov podľa § 135c Občianskeho zákonníka.Proti citovanému rozsudku podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach
rozsudkom č.k. 2Co/363/2008-251 zo dňa 11.2.2010, tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že na právne posúdenie veci použil ustanovenia

právneho predpisu, ktoré pri rozhodovaní súdom prvého stupňa neboli použité a pre rozhodnutie vo
veci neboli rozhodujúce. Poukázal pritom na právny názor, že pokiaľ štát za základe neúčinného
vyvlastňovacieho rozhodnutia ( z 20.2.1984 č.j. Výst. 5882/83/84-60 ) začal predmetný pozemok
fakticky užívať na účel vyvlastnenia ( výstavba tenisového areálu TJ- VSŽ) a chopil sa jeho držby
bez akéhokoľvek právneho dôvodu, čo je jeden z reštitučnými zákonmi definovaných dôvodom pre

vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods.1 písm. p zák. č. 229/1991 Zb. Reštitučné predpisy
sú všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality najmä k Občianskemu zákonníku, čo znamená, že
tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak by sa teda žalobcovia
mohli domáhať ochrany práv podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, nemožno uplatniť nárok
na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov a preto sa nemôžu domáhať ochrany
svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods.1 Občianskeho

zákonníka, ak mohli žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu; preto sa nemôžu domáhať
ani odstránenia stavieb, lebo nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Z tohto
dôvodu žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby o odstránenie stavby o zriadenie
vecného bremena. Žalobcovia neuplatnením ochrany podľa reštitučných predpisov stratili možnosť
domáhať sa hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov Občianskeho

zákonníka a aj keď Občiansky zákonník okupáciu, t.j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu
ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nepoznal, nepochybne k faktickej okupácii za
účinnosti oboch občianskych zákonníkov dochádzalo a štát v týchto prípadoch právny titul k prevzatiu
veci ani nepredstieral. Na základe vôle zákonodarcu vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom
z okupácie stal formálny právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku

na vydanie veci a teda, na obnovu formálneho vlastníckeho práva. Nevyužitím možnosti domáhať sa
takéhotonárokuvzákonnejlehotedošloknezvratnémuzániku,resp.preklúziiprávaatýmajnemožnosti
dosiahnuť revíziu krokov štátu robených v rozhodnom období. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
16.3.2010.

Žalobcovia podali na Ústavnom súde SR sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa článku 127 Ústavy SR,
ktorým žiadali o zrušenie vyššie citovaného rozsudku. Ústavný súd SR uznesením č.k. I.ÚS 211/2010-22
zo dňa 3.6.2010 sťažnosť žalobcov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z nálezu Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.3.2012 súd zistil, že Ústavný súd SR
rozhodol tak, že základné právo sťažovateľov E. P., H. L., H. X. C. O.Š. V. vlastniť majetok podľa článku

20 ods.1 Ústavy SR a článku 11 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a na súdu ochranu podľa
článku 46 ods.1 Ústavy SR a článku 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa článku VI ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo
porušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cdo/180/2010 zo dňa 13.9.2011. Zároveň Ústavný súd
SR citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že navrhovatelia podali sťažnosť na Ústavný súd
SR dňa 23.11.2011. Sťažnosť sa týkala konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.
15C/830/1994, v ktorom sa navrhovatelia domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia
neobmedzeného vecného bremena stavby na častiach pozemkov v ich vlastníctve, na ktorých bol
v období pred rokom 1989 postavený tenisový areál TJ VSŽ. Okresný súd Košice I rozsudkom č.k.

15C/830/1994-212 zo dňa 7.8.2008 návrh navrhovateľov zamietol v celom rozsahu. Krajský súd v
Košiciach rozsudkom č.k. 6Co/281/2008 zo dňa 8.9.2009 na odvolanie navrhovateľov rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, avšak z iných dôvodov, než ktoré vyslovil okresný súd a súčasne pripustil vo
veci dovolanie z dôvodu posúdenia otázky zásadného významu a to, či je možné uplatniť nárok na
ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný

nárok podľa § 6 ods.1 písm. p zákona č.229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemumajetku(ďalejlenzákonopôde).NajvyššísúdSRrozsudkomč.k.4Cdo/180/2010
zo dňa 13.9.2011 navrhovateľmi podané dovolanie zamietol, považujúc právne posúdenie veci krajským
súdom v otázke zásadného právneho významu za správne.Z odôvodnenia citovaného nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že ústavný súd môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR nie je ústavne udržateľný. Úlohou
ústavného súdu bolo posúdiť, či ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych

predpisov zodpovedá aj názor Najvyššieho súdu SR a teda, že „ak bol na základe skutkových
zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho
práva postupom podľa reštitučného predpisu - zákona o pôde“, sťažovatelia nemôžu úspešne uplatniť
nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa ust. Občianskeho zákonníka a teda ani žalobu na
ochranu vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, pretože nemožno obchádzať účel
reštitučného zákona. Ústavný súd SR vyslovil názor, že všeobecné súdy pri rozhodovaní nevzali do

úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva
oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. V žiadnom prípade ním
nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva štátom s odstupom mnohých rokov a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody,
ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli

v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm.
p/ zákona o pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu
ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie a nedbajúc

na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia
základných požiadaviek vyplývajúcich aj z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených
osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho stále existujúceho vlastníckeho práva mohli
dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho
vlastníckeho práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe, t.j. štátu, nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, ostalo naďalej
k nehnuteľnosti zachované vlastníckeho právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo
dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá. Ústavný
súd ďalej vyslovil, že názor krajského súdu ako aj Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého zánik práva
oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde v dôsledku márneho uplynutia lehoty ustanovenej

v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva (v situácii, keď povinnej osobe nesvedčí
žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti), zásadne popiera základné právo na vlastníctvo a jeho aplikácia
by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13
ods. 1 zákona o pôde, t.j., že neuplatnením práva v lehote právo zanikne, ktorá sa už len z hľadiska

systematickéhoagramatickéhovýkladumôževzťahovaťibanazánikreštitučnéhonárokuustanoveného
zákonom o pôde, nie však na zánik vlastníckeho práva garantovaného Občianskych zákonníkom ako aj
Ústavou. Účelom zákona o pôde teda nebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených
v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku. Sťažovatelia sa
preto podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo,

ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného vlastníckeho práva
procesne akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd konštatoval, že teda aj v prípade sťažovateľov
prichádza do úvahy žaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, vrátane žaloby
o odstránenie neoprávnenej stavby resp. zriadenie vecného bremena. Za nie nevýznamnú považoval
Ústavný súd tiež skutočnosť, že v obsahovo identických veciach súvisiacich s vecou sťažovateľov, v

ktorých sa najmä iné osoby ako sťažovatelia rovnakým typom žaloby domáhali ochrany vlastníckeho
práva z dôvodu výstavby tenisového areálu na častiach pozemkov v ich vlastníctve v období pred rokom
1989, boli vydané meritórne rozhodnutia všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu SR v dovolacom
konaní (rozsudok č.k. 3Cdo/96/1998 zo dňa 25.2.1999), ktorými bola priznaná ochrana vlastníckemu
právu navrhovateľov napriek platnosti reštitučných predpisov v čase vydania týchto rozsudkov. Takáto

nejednotnosť v rozhodovaní všeobecných súdov je v rozpore so zásadou predvídateľnosti práva a
výsledkov súdneho sporu a v konečnom dôsledku aj s princípom právnej istoty.Z pripojeného spisu Okresného súdku Košice I sp. zn. 24C/163/2012 súd zistil, žalobcovia v 1.rade E. H.,
nar.XX.X.XXXX, bytom v F., Ť.C. XX, v 2.rade H. L., K.. P., nar.XX.X.XXXX, bytom v F., K. XX, v 3.rade O.
P., nar.X.X.XXXX, bytom v F., Ť. XX, v 4.rade H. P., nar.XX.X.XXXX, bytom v F.Š., L. XX, v 5.rade M. Š.,

nar.XX.XX.XXXX, bytom v Č., E. XXXX, Č., v 6.rade U. H., nar.XX.X.XXXX, bytom v F., E. V. XX, v 7.rade
J. P., nar.XX.X.XXXX, bytom M. XXX, v 8.rade K. P., nar.X.X.XXXX, bytom M. XXX, zastúpených: JUDr.
Máriom Hollerom, advokátom, so sídlom AK v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovaným v 1.rade TJ VSŽ
so sídlom v Košiciach, Severné nábrežie 24, v 2.rade Mesto Košice so sídlom v Košiciach, Trieda SNP
48/A, v 3.rade TJ ŠPORTVÝROBA Košice s.r.o. so sídlom v Košiciach, Rastislavova 104, IČO: 36 197

181, zastúpenému: doc. JUDr.Jozefom Sotolářom, PhD., advokátom, so sídlom AK v Košiciach, Južná
trieda 1, podali návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
18C/417/1994. O návrhu súd rozhodol uznesením zo dňa 7.11.2013 tak, že návrh žalobcov zamietol.
Uznesenie doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, vo veci bolo zo strany žalobcov podané odvolanie.

Podľa § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť
návrhom na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní,
ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,

d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím
súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody
účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným
finančným zadosťučinením,

e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych

spoločenstiev,

f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom
rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie.

Podľa § 228 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku, návrh na obnovu konania má popri všeobecných
náležitostiach ( § 42 ods. 3) obsahovať označenie rozsudku, proti ktorému smeruje, dôvod obnovy,

skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že návrh je podaný včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť návrhu
preukázať, ako aj to, čoho sa navrhovateľ domáha.

Podľa § 229 Občianskeho súdneho poriadku, obnova nie je prípustná proti rozsudkom

a) ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je;

b) ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť inak.

Podľa § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch
mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho
času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa § 230 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku, po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno
návrh podať len z dôvodu uvedeného va) § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom
súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,

b) § 228 ods. 1 písm. a) alebo b), ak nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v

pôvodnom konaní nebolo možné použiť,

c) § 228 ods. 1 písm. c),

d) § 228 ods. 1 písm. d),

e) § 228 ods. 1 písm. e).

Podľa § 234 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku návrh na obnovu konania súd uznesením buď
zamietne alebo obnovu konania povolí.

Predmetom tohto konania bol návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod
sp.zn. 15 C/681/1994.

Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo záruk právnej
istoty. Výnimkou z tohto pravidla sú opravné prostriedky, ktoré je možné podať aj po právoplatnosti
rozhodnutia a to, ak sú tu také závažné okolnosti, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť

rozhodnutia, takže záujem na právnej istote tomuto záujmu ustupuje. Ide o mimoriadne opravné
prostriedky, medzi ktoré patrí aj návrh na obnovu konania. Právo podať návrh na obnovu konania je
zverené účastníkom pôvodného konania. Účastník môže podať návrh na obnovu konania, ak bolo
výrokom napadnutého rozsudku, resp. rozhodnutia rozhodnuté v jeho neprospech. Dôvody rozsudku
napadať návrhom na obnovu konania nemožno.

Z rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu vydaných v tomto konaní je zrejmé, že návrh na
obnovu konania (správne) podali žalobcovia, totožní s okruhom žalobcov ( ich právnych nástupcov )
v konaní vedenom pod sp.zn. 15 C/681/1994, proti žalovaným, ktorých okruh je taktiež totožný s
okruhom žalovaných v konaní pod sp.zn. 15 C/681/1994. Výsledkom konania o obnovu, ktorého bolo
návrhom žiadané, bolo vydanie rozsudku, ktorým bol návrh žalobcov zamietnutý ( rozhodnutie vydané

v neprospech žalobcov obnovy je jednou z podmienok uplatnenia návrhu na obnovu konania ). Je
nepochybné, že predmetný rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 15C/681/1994-197 zo dňa 11.8.2008
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 2 Co 363/2008-251 zo dňa
11.2.2010 nadobudol právoplatnosť dňa 16.3.2010, čo je ďalšia z podmienok, ktorá musí byť splnená
pri uplatnení mimoriadneho opravného prostriedku. Z dokazovania taktiež vyplynulo, že žalobcovia

zrušenie alebo zmenu citovaného rozsudku nemôžu dosiahnuť inak, ako podaním mimoriadneho
opravného prostriedku - návrhu na obnovu konania ( § 229 písm.b O.s.p.), pretože vyčerpali riadny
opravný prostriedok (odvolanie) a dovolanie voči potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu v
danom prípade pripustené nebolo. Žalobcovia sa pokúsili zmenu, resp. zrušenie rozsudku dosiahnuť
prostredníctvom sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd, ktorá však bola uznesením

Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 211/2010-22 zo dňa 3.6.2010 zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Je
pravdou, že žalobcovia sa ochrany svojho práva domáhajú aj sťažnosťou proti SR, ktorá je evidovaná
na Európskom súde pre ľudské práva pod č.48554/2010, konanie v tejto veci však doposiaľ skončené
nebolo.

Z hľadiska zákonom stanovených lehôt (§ 230 ods.1 a 2 O.s.p.) pre podanie návrhu na obnovu konania

súd konštatoval, že návrh bol podaný včas. Objektívna trojročná lehota, plynúca od právoplatnosti
rozsudku, uplynula dňa 16.3.2013. Návrh na obnovu konania bol podaný v rámci tejto lehoty, dňa
22.6.2012. Subjektívna trojmesačná lehota, ktorá plynie v rámci objektívnej, sa odvíja od momentu, kedy
sa žalobca obnovy dozvedel o dôvode obnovy, resp. od momentu, kedy tento dôvod mohol uplatniť.
Ako jediný dôvod pre obnovu konania v danom prípade navrhovatelia označili existenciu rozhodnutia

Ústavného súdu SR - nálezu č. III.ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.3.2012. O tomto náleze sa dozvedeli
dňa 19.4.2012, kedy bol predmetný nález doručený ich právnemu zástupcovi. Trojmesačná subjektívnalehota plynúca odo dňa, kedy sa žalobcovia dozvedeli o dôvode obnovy, teda uplynula dňa 19.7.2012.
Keďže návrh na obnovu konania bol doručený súdu dňa 22.6.2012, je zrejmé, že bol podaný včas.
Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť a teda, kedy sa žalobcovia dozvedeli o dôvode obnovy, je však

zrejmé, že návrh na povolenie obnovy bol podaný v lehote troch mesiacov odo dňa vydania citovaného
nálezu. Žalobcovia v návrhu označili aj rozsah, v akom je rozsudok napadnutý, resp. čoho sa domáhajú
v prípade povolenia obnovy; žalobcovia žiadali, aby súd zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno
na ťarchu žalobcov ako spoluvlastníkov pozemkov, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3.rade
nerušene užívať časti vyššie uvedených pozemkov, ktorú budú špecifikované v geometrickom pláne

vyhotovenom v súdnom konaní a zároveň žalovaných v 1. a 3.rade spoločne a nerozdielne zaviazal
zaplatiť žalobcom náhradu za zriadenie časovo neobmedzeného vecného bremena vo výške určenej
na základe znaleckého posudku.

Dôvody obnovy konania sú taxatívne vypočítané v ust. § 228 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Pod
písm. a) citovaného ustanovenia sú uvedené ako dôvod obnovy nové skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy. Spoločným predpokladom pre ich uplatnenie je, že ich navrhovateľ nemohol použiť bez svojej

viny v pôvodnom konaní a že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

Čo sa týka rozhodnutí ako dôvodu obnovy, úprava prípustnosti obnovy konania je odôvodnená potrebou
vyjadriť tie prípady, kedy dôvodom obnovy je vydanie rozhodnutia iného orgánu. Dôvodom pre povolenie
obnovy konania preto môže byť neskoršie rozhodnutie príslušného orgánu, riešiace odchylne predbežnú
otázku, pokiaľ išlo o prípad, v ktorom bol súd pri pôvodnom rozhodovaní viazaný rozhodnutím iného

orgánu podľa § 135 ods.1 O.s.p. alebo o prípad, v ktorom súd vychádzal pri svojom rozhodovaní
z rozhodnutia vydaného už skôr príslušným orgánom (§ 135 ods.2 O.s.p.). Rovnako tak môže byť
dôvodom obnovy konania existencia rozhodnutia príslušného orgánu o predbežnej otázke pokiaľ šlo o
prípad, kedy si súd sám v súlade s § 135 ods.2 O.s.p. vyriešil predbežnú otázku, pretože vychádzal
zo zistenia, že o tejto otázke dovtedy príslušným orgánom rozhodnuté nebolo a až následne zistí,

že tento príslušný orgán svojim (kedykoľvek) vydaným rozhodnutím vyriešil uvedenú otázku odchylne.
Ide teda napr. o prípady, kedy súd v pôvodnom rozhodnutí rešpektoval dôsledky vyplývajúce z § 135
ods.1 alebo 2 O.s.p. a totiž, že bol viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ich spáchal, alebo rozhodnutím o osobnom stave,
vzniku alebo zániku spoločnosti, rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v

rozpore s ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou alebo rozhodnutím ústavného súdu
alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Vo
všetkých prípadoch má vydanie rozhodnutia príslušného orgánu, pokiaľ sa v ňom odlišne rieši otázka,
ktorá bola predmetom rozhodovania súdu, zásadný význam, pretože sa tým mení posudzovanie veci
z hľadiska dôsledkov vyplývajúcich z § 135 ods.1 a 2 o.s.p.. Ak totiž ide o prípad posudzovaný

podľa § 135 ods.1 O.s.p., končí alebo sa mení viazanosť súdu určitým rozhodnutím iného orgánu;
rozhodnutie, ktoré bolo vydané po skončení konania v pôvodnej veci ( napr. oslobodzujúci trestný
rozsudok, odlišné rozhodnutie o osobnom stave, odlišné rozhodnutie správneho orgánu o rovnakej
predbežnejotázke,zrušenieskoršiehorozhodnutiasprávnehoorgánuvmimoodvolacomkonaní),potom
predstavuje rozhodnutie, ktorým sa mení alebo odpadá dovtedy pre súd záväzný podklad pre jeho

rozhodnutie. V takomto prípade ani neprichádza do úvahy skúmanie, či navrhovateľ nemohol použiť
takéto rozhodnutie už v pôvodnom konaní, pokiaľ vtedy ešte neexistovalo. Ak ide o prípad posudzovaný
podľa § 135 ods.2 O.s.p., buď odpadlo rozhodnutie, z ktorého súd v pôvodnom konaní vychádzal, alebo
vydaním rozhodnutia riešiaceho predbežnú otázku odlišne pominulo oprávnenie súdu vykonať vlastné
posúdenie takejto otázky. Spoločným znakom pre tieto rozhodnutia, ktoré môžu byť dôvodom obnovy

konania a ktoré sú vydané neskôr ako bol vydaný obnovou napadnutý rozsudok je, že je predbežná
otázka nimi riešená odchylne, než v dobe pôvodného konania a že môžu pre navrhovateľa privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V predmetnej veci je v prvom rade zrejmé, že rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré žalobcovia
označili ako dôvod obnovy konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 15 C/681/1994,

t.j. nález III.ÚS 16/2012-32 zo dňa 28.3.2012, sa týka iného konania ( iného okruhu navrhovateľov),
než o obnovu ktorého žiadali. Týkalo sa konania vedeného pod sp.zn. 15 C 830/1994 (hoci je
nepochybné, že ide o obsahovo po skutkovej i právnej stránke totožné veci). Je tiež zrejmé, že citované
rozhodnutie Ústavného súdu SR nepredstavuje rozhodnutie o predbežnej otázke, ktoré bolo predmetomrozhodovania všeobecného súdu, tak ako to má na mysli § 135 O.s.p., a to dokonca ani vo vzťahu k
tomu konaniu, ktorého sa nález ústavného súdu týka a preto, vychádzajúc z vyššie uvedeného, citovaný
nález ústavného súdu nemôže byť rozhodnutím, zakladajúcim dôvod pre obnovu konania podľa § 228

ods.1 písm. a O.s.p.

Dôvod obnovy v predmetnej veci vo svojej podstate spočíval v tom, že Ústavný súd SR citovaným
nálezom vyslovil iný právny názor na posúdenie veci vedenej v inom konaní pod sp.zn. 15 C 830/1994 a
teda, nestotožnil sa s právnym posúdením veci všeobecnými súdmi a žalobcovia mali za to, že pokiaľ v
obdobnej veci došlo k zrušeniu rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý vychádzal z totožného právneho

názoru, ako v konaní, o obnovu ktorého sa žiada, uvedené by malo mať dosah aj na toto konanie. Súd
mal však za to, že právne posúdenie veci v základnom konaní, či už na súde prvého stupňa alebo v
odvolacom konaní, prináležalo výlučne všeobecným súdom, ktorý ju v rámci svojej právomoci prejednali
a rozhodli o nej. Iný právny názor, vyslovený Ústavným súdom SR k výkladu zákona, resp. iné právne
posúdenie veci, resp. záver o nesprávnom právnom posúdení veci všeobecnými súdmi nie sú dôvodmi
obnovy konania - nemožno ich podradiť pod prípady uvedené v § 228 ods.1 písm. a O.s.p.. Právny názor

iného orgánu nie je skutočnosťou, dôkazom alebo rozhodnutím, ktoré by mohli privodiť pre účastníka
priaznivejšie rozhodnutie vo veci a súd nie je týmto názorom viazaný. Právny názor na výklad zákona,
resp. iné právne posúdenie veci vyslovené iným orgánom než procesným súdom, ktorý prejednal vec v
rámci svojej právomoci, teda nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania.

Zhrnúc vyššie uvedené závery, súd návrh na povolenie obnovy uznesením zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím

o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola
prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi.

Podľa § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí

osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní boli v celom rozsahu úspešní
žalovaní v 1. až 3. rade. Žalovaní v 1. a 3 rade si uplatnili právo na náhradu trov konania v súlade s §
151 ods. 1 veta prvá O.s.p.

Trovy konania žalovaného v 1. rade pozostávajú z trov právneho zastúpenia, za dva úkony právnej

pomoci po 58,69 Eur (§ 11, ods. 1 písm. a, § 14 ods. 1 písm. a, c vyhlášky 655/2004 Z. z. - prevzatie a
príprave právneho zastúpenia zo dňa 26.10.2012, vyjadrenie sa k návrhu zo dňa 22.11.2012) + režijný
paušál - 2 x 7,63 Eur, t.j. 15,26 Eur ( § 15 písm. a, § 18 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z.) + 20% DPH
zo sumy 132,64 Eur, čo činí 26,52 Eur ( § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ). Spolu trovy právnehozastúpenia žalovaného v 1. rade predstavujú sumu 159,17 Eur, a ktorú sumu sú v konaní neúspešní
žalobcovia povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 1. rade na účet právneho zástupcu
žalovaného v 1. rade JUDr. Miroslava Vereba, advokáta, so sídlom Advokátskej kancelárie Šoltésovej

č. 5, Košice, v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p.

Trovy konania žalovaného v 3. rade pozostávajú z trov právneho zastúpenia, za dva úkony právnej
pomoci po 58,69 Eur a za jeden úkon právnej pomoci po 61,87 Eur (§ 11, ods. 1 písm. a, § 14 ods.
1 písm. a, c, d vyhlášky 655/2004 Z. z. - prevzatie a príprave právneho zastúpenia zo dňa 5.10.2012,
vyjadrenie sa k návrhu zo dňa 11.10.2012, 1 x účasť na pojednávaní dňa 13.2.2014) + režijný paušál -

2 x 7,63 Eur, t.j. 15,26 Eur + 1 x 8,04 Eur, spolu 23,30 Eur ( § 15 písm. a, § 18 ods. 1 vyhlášky 655/2004
Z. z.) + 20% DPH zo sumy 202,55 Eur, čo činí 40,51 Eur ( § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ). Spolu
trovy právneho zastúpenia žalovaného v 3. rade predstavujú sumu 243,06 Eur, a ktorú sumu sú v konaní
neúspešní žalobcovia povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 3. rade na účet právneho
zástupcu žalovaného v 3. rade Doc. JUDr. Jozefa Sotolářa, PhD., advokáta, so sídlom Advokátskej
kancelárie Južná trieda 1, Košice, v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. , č. ú. 839145512/0200.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, v štyroch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 O.s.p).

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. )

Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, odvolanie proti

rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno

odôvodniť len tým, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktorá doteraz

neboli uplatnené

(§ 205a),

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, rozsah, v akom sa

rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do

uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona číslo

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov (Exekučný poriadok).