Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/296/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2103899708
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2103899708.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: N. R., nar. XX. X. XXXX, bytom J. C. XXXX/
X, L., o vymoženie sumy 284,80 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom
JUDr.RudolfomKrutým,ExekútorskýúradsosídlomZáhradnícka60,Bratislava,podč.k.EX2864/2003,

o návrhu oprávneného na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Trnava č.k. 15Er/289/2003-36 zo dňa 4. apríla 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. z a m
i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Rozhodnutie právne odôvodnil
poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. c/, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 58 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 22
ods. 2, § 31 Občianskeho zákonníka, ale aj nálezmi Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 498/2010 zo
dňa 25. 11. 2010, III. ÚS 329/2010 zo dňa 21. 9. 2010, I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. 7. 2000, III. ÚS
294/2010 zo dňa 25. 10. 2010. Vecne mal súd prvého stupňa za to, že predmetom exekučného titulu

- Notárskej zápisnice N 1692/2003, NZ 58801/2003 bolo vyhlásenie Mgr. Bruna Žlnaya, konajúceho
na základe substitučnej plnej moci udelenej Mgr. Tomášom Kušnírom, o súhlase s vykonateľnosťou
predmetnej Notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a o právne významných
skutočnostiach, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené
právne následky. Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere č.
4250101 uzatvorenej dňa 26. 2. 2003, ktorú povinná riadne a včas neplnila. V predmetnej zmluve

povinná pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra,
aby v jej mene a právnymi účinkami pre ňu v prípade neuhradeného záväzku alebo jeho časti, z
titulu predmetnej zmluvy o úvere uzatvoril a podpísal v prospech oprávneného notársku zápisnicu
ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Takáto notárska zápisnica mala pritom
obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo zmluvy o úvere (t.j. vtedy neznámu
čiastku, o ktorej ani nebolo známe, či v budúcnosti vznikne) a súhlas povinnej s vykonateľnosťou tejto

notárskej zápisnice. Súd prvého stupňa mal za to, že pri inštitúte takej právnej sily ako je notárska
zápisnica v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku je nutné bezpodmienečne zaistiť taký
právny stav, pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinná naozaj súhlasila a bola si vedomá
všetkých právnych následkov s tým spojených. Predmetné splnomocnenie zjavne nerešpektuje zákonnú
podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorej zastupovať
iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného, navyše plnomocenstvo

udelené splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie notárskej zápisnice v znení akobola spísaná. Z dôvodov vyššie uvedených mal súd prvého stupňa jednoznačne za to, že dohoda o
plnomocenstve je absolútne neplatná. Predmetné plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v
zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania

existujúci určitý, čo do výšky, záväzok. Notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne podmienky
exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok povinnej a
už vôbec nie jej vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. Notárska zápisnica neobsahuje jednu z
materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinnej s vykonateľnosťou a teda nie je exekučným
titulom. V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti ako exekučného titulu v exekučnom konaní,
súd prvého stupňa exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku zastavil. Exekučný súd
totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.
S ohľadom na naliehavý právny záujem povinnej z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd prvého stupňa rozhodne o trovách osobitným uznesením.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ mal za to, že v tomto prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz
právoplatne rozhodol. Notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní
o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto
následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený namietal aj tvrdenia
okresného súdu o „vadnosti“ udeleného plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice, nakoľko ide o

hmotnoprávne zastúpenie povinnej v zmysle § 22 v nadväznosti na § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Poukázal na skutočnosť, že povinná mohla kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2003
udelené plnomocenstvo odvolať, pričom tak neurobila. Navyše udelením plnomocenstva sa povinná
nevzdala svojich práv na uznanie záväzku, iba rozšírila možnosť uznania záväzku za jej osobu aj na
osobu splnomocniteľa, v danom prípade advokáta. Predmetným uznesením súdu, ktorým sa predmetná

exekúcia zastavila, hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania k zmene skutkového ani
právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia, kedy si oprávnený už
nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude premlčaná, teda
sa stane nevymožiteľnou.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní rozhodol, oprávnený

doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania postupom podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia poukázal i na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Z

konkrétnehorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRvobdobnejvecitotižvyplýva,žepodstatoupreskúmavania
notárskej zápisnice súdom spočíva v materiálnej a formálnej stránky tohto exekučného titulu (teda
jej vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku
- materiálna stránka pritom vyplýva z § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a jej vykonateľnosť je daná
uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti), pričom žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný
súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad
rámec preskúmavania formálnej ani materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pričom súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmavania len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej
vyslovil názor, že v čase uzavretia predmetnej notárskej zápisnice zákon umožňoval a aproboval

notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných
prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Ďalej tvrdil, že predmetným dojednaním povinná neprevzala
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či
výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať
svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený,

a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu,
kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinná zmenila názor a
chcela by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa ňou udeleného
plnomocenstva, povinná mohla plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods.1 písm. b) OZ
kedykoľvek odvolať. Z tohto dôvodu nemožno preto udelenie plnomocenstva tretej osobe považovať za

neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právacha povinnostiach v jeho neprospech. Ďalej uviedol, že podoba a legislatívne zakotvenia neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods.1
OZ pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve

Európskej únie. Konkrétne piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka označená ako „ spotrebiteľské
zmluvy“, vychádza najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku
zmluvy o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Je toho názoru, že
v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu
konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej
republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o
výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal,

aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„ Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti
rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že návrhu na prerušenie
konania nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní odvolaním
napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový
stav, vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto

poukazuje.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutiesúdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného
poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých
rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych

zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právnydôvod,predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasila
(§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice
spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a
materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinnej o uznaní právneho
záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici č.k. N 1692/2003, NZ 58801/2003
zo dňa 13. 7. 2003, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinnú vykonané Mgr.
Brunom Žlnayom, konajúceho na základe substitučnej plnej moci udelenej Mgr. Tomášom Kušnírom,
ktorého plná moc bola udelená povinnou v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 26. 2. 2003. Uvedená
zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinná nemohla ovplyvniť, z

čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybrala slobodným výberom na základe vlastného
uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným.

Odvolacísúdzastávanázor,žezástupcapovinnejvskutočnostivdanejvecinehájiljejzáujmyvsúvislosti
s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy
takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinnej v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinnú, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej
zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a
notárska zápisnica zo dňa 13. 7. 2003, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek
aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný
titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa
bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O.s p.).

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh narozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale

s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v
prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom

prípade advokát (resp. advokátsky koncipient) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru
v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu (tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch). Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,

nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom

bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebododávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie

tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú

v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti

takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom

prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.