Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2013

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 7Er/43/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5409200796
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Zbojová
ECLI: ECLI:SK:OSDK:2013:5409200796.4

Uznesenie

Okresný súd Dolný Kubín v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti povinnému: Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. E., Ľ..
Š. XXXX/XX, o vymoženie pohľadávky vo výške 261,11 eura s príslušenstvom, trov základného konania
a trov exekúcie, t a k t o

r o z h o d o l :

1/. Súd návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania z a m i e t a.

2/. Súd vyhlasuje exekúciu za neprípustnú a exekúciu z a s t a v u j e.

3/. Súd povinnému náhradu trov exekučného konania n e p r i z n á v a.

4/. O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dolný Kubín uznesením č.k. 7Er/43/2009-27 zo dňa 27.08.2012 vydaným vyšším súdnym
úradníkom, pripustil vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Nitra,

Petzwalova 12, IČO: 42 205 735 do exekučného konania na stranu povinného, exekúciu vedenú
na návrh oprávneného voči povinnému postupom podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil,
povinnémuavedľajšiemu účastníkovinastranepovinnéhonáhradutrovexekučnéhokonania nepriznal,
návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora zamietol,
návrh OMBUDSPOT, združenia na ochranu práv spotrebiteľov, na odklad exekúcie zamietol,
povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznal, Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa

OFS, náhradu trov exekučného konania nepriznal, OMBUDSPOT, združeniu na ochranu práv
spotrebiteľov, náhradu trov exekučného konania nepriznal a rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne
po právoplatnosti tohto uznesenia.

Dôvodom pre zastavenie exekúcie bolo zistenie, že exekúcia voči povinnému začala na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý súd posúdil ako rozhodnutie vydané v rozpore s
platným právom. Predmetné uznesenie bolo právnemu zástupcovi oprávnenému doručené do vlastných

rúk dňa 07.09.2012 a dňa 24.09.2012 bolo súdu v zákonom stanovenej lehote doručené odvolanie
oprávneného, ktoré bolo na pošte v Bratislave podané dňa 20.09.2012. V odvolaní právny zástupca
oprávneného poukázal na to, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že rozhodol napriek
tomu, že nebol podaný žiaden návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že súd
svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. S poukazom na uvedené oprávnený alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil
legitímnosť vykonávania úkonov exekučného súdu smerujúcich k opätovnému rozhodovaniu vo veci,keď súd už raz preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Uviedol, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní ( ďalej
len „ZoRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo

veci v rozsahu uvedenom v žalobe, že v tomto konaní exekučný súd nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi,
naopak, súd musí nakladať s takýmto právoplatným rozhodcovským rozsudkom tak, ako s rozsudkom
všeobecného súdu. Poukázal na to, že exekučný súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 45 ZoRK,
ktoré explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní

a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa oprávneného, exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na
podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Podľa oprávneného exekučný súd
porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Uviedol, že exekučný súd už raz
skúmal exekučný titul v rámci rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, kedy nezistil žiaden rozpor a súdnemu exekútorovi vydal poverenie na vykonanie
exekúcie. Ak exekučný súd podľa oprávneného pristúpil k revízii exekučného titulu opätovne po začatí
exekúcie konal v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právnym poriadok. Oprávnený v podanom odvolaní zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie
je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu. Ak by súd považoval ustanovenia § 57 ods. 1. písm. g), resp. § 57
ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZoRK za vzájomne si odporujúce,
poukázal oprávnený na zásadu lex posterior derogat legi priori, podľa ktorej ak existuje medzi právnymi
normami rovnakej sily rozpor, prednosť má tá, ktorá bola do právneho poriadku zaradená neskoršie,
teda novšie právo. V tomto prípade sa do právneho poriadku dostali neskôr a novšie právo predstavujú

ustanovenia ZoRK a teda platné a aplikovateľné právo tak predstavujú ustanovenia ZoRK. S poukazom
na uvedené odvolateľ tvrdí, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, exekúcia
bolazačatázákonnýmspôsobom,nazákladevykonateľnéhoaplatnéhoexekučnéhotitulu,ktorýnaďalej
existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal exekútorovi poverenie na výkon exekúcie a od vydania exekučného titulu, ani od vydania

poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k
zmenepostojasúdu.Vzhľadomnauvedenépovažujeoprávnenýrozhodnutiesúdu ovyhláseníexekúcie
za neprípustnú za nezákonné. Napokon oprávnený s poukazom na stav právnej istoty a väčší počet
rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov, považuje za správne a dôležité, aby súd konanie podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.ú. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o

fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky.

Z dôvodu, že sudca podanému odvolaniu nemienil vyhovieť, vec bola postúpená na rozhodnutie
odvolaciemu súdu. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 21CoE/219/2012-73 zo dňa 20.03.2013
odvolaním napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie s poukazom na
vadu v konaní pred súdom prvého stupňa (aj keď táto nebola predmetom odvolania), pretože táto vada

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedená vada spočíva v tom, že tunajší súd bez
toho, aby sa procesne relevantným spôsobom zaoberal návrhom Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS zo dňa 16.08.2011, tento bez ďalšieho zahrnul do záhlavia odvolaním napadnutého
uznesenia s označením účasti vedľajšieho účastníka na strane povinného a rozhodoval aj o jeho
náhrade trov konania. Zároveň prvostupňový súd bez toho , aby sa procesne relevantným spôsobom

zaoberal vedľajším účastníctvom OMBUDSPOT, združenia na ochranu práv spotrebiteľov, tento bez
ďalšieho zahrnul do záhlavia napadnutého uznesenia s označením účasti vedľajšieho účastníka na
strane povinného, pričom tiež rozhodoval o jeho náhrade trov konania. Odvolací súd s poukazom
na túto vadu uložil tunajšiemu súdu v ďalšom konaní procesne sa vysporiadať s oznámením vstupu
vedľajšieho účastníka do exekučného konania s tým, že ak zastáva názor, že vedľajšie účastníctvo je

v exekúcii možné, postupom podľa § 93 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p. si má vyžiadať
stanovisko povinného a oprávneného k vstupu vedľajšieho účastníka, pretože títo sa k vstupu doposiaľ
nevyjadrili. V prípade ich negatívneho vyjadrenia rozhodne súd o prípustnosti vedľajšieho účastníctva
v zmysle § 93 ods. 3 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.. V prípade názoru, že vedľajšie účastníctvo v
exekučnomkonaníakoinštitútniejemožnéaplikovať,podľapokynuodvolaciehosúduprvostupňovýsúd

o tom rozhodne osobitným uznesením. Uzavrel, že v tomto štádiu konania je rozhodovanie o zastavení
exekúcie predčasné. Kým nebude ustálené postavenie Združenia na ochranu finančného spotrebiteľaOFS a OMBUDSPOT, združenia na ochranu práv spotrebiteľov v tomto exekučnom konaní, nie je možné
ďalej v exekučnom konaní pokračovať.

S poukazom na ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho

súdu SR a pokyn odvolacieho súdu, ktorým je tunajší súd viazaný, tunajší súd uznesením č.k.
7Er/43/2009-76 zo dňa 03.05.2013 rozhodol, že doručením písomného oznámenia Združenia na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS, že vstupuje do exekučného konania vedeného tunajším
súdom pod sp. zn. 7Er/43/2009 ako vedľajší účastník na strane povinného, nenastali účinky
vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu v konaní a tiež, že doručením písomného oznámenia

OMBUDSPOT,združenianaochranuprávspotrebiteľov, ževstupujedo exekučnéhokonania vedeného
tunajším súdom pod sp. zn. 7Er/43/2009 ako vedľajší účastník na strane povinného, nenastali účinky
vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu v konaní. Predmetné uznesenie, voči ktorému žiaden
z účastníkov konania, ani uvedené združenia, nepodal opravný prostriedok, nadobudlo právoplatnosť
dňa 28.05.2013. V dôsledku uvedeného sa súd ďalej nezaoberá ani návrhom Združenia na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora, na zastavenie exekúcie a na podanie

Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS zo dňa 16.08.2011, ktoré bolo tunajšiemu súdu
doručené dňa 17.08.2011 nebude už v ďalšom konaní prihliadať. Rovnako sa súd v ďalšom konaní
nezaoberá ani návrhom OMBUDSPOT, združenia na ochranu práv spotrebiteľov na vyhlásenie
exekúcie za neplatnú a návrhom na jej odklad a následné zastavenie.

Podľa § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „ O.s.p.“), kedykoľvek za

konania súd prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky
konania).

Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa § 57ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej ako „Exekučný poriadok“), exekúciu
súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, exekúciu
môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Súd mal zo spisu tunajšieho súdu č.k. 7Er/43/2009 preukázané, že v predmetnej exekučnej veci

bolo dňa 25.03.2009 vydané súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie
exekúcie voči povinnému na návrh oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava
Karloveské rameno č.8 (ďalej ako “rozhodcovský súd“) sp. zn. SR 10434/08 zo dňa 07.11.2008 ( ďalej
ako „rozhodcovský rozsudok“), v zmysle ktorého bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu

714,53 eura (21.526,-Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 453,43 eura
(13.660,-Sk) od 10.09.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 215,89
eura (6.504,-Sk), to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ako „ ZoRK“), tuzemský
rozhodcovský rozsudok je rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky.

Podľa § 45 ods. 1 písm. a), b), c) ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa
osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského
rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v
osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo, c)
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.Podľa § 45 ods. 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Súd v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania je povinný skúmať, či tu nie je prekážka, pre ktorú by
exekúcia ďalej prebiehať nemala, pretože opak by bol v rozpore s platným právom.

Okresný súd Dolný Kubín oboznámením sa so spisom tunajšieho súdu sp. zn. 7Er/43/2009 a listinami
zaslanými na výzvu súdu rozhodcovským súdom, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku zistil, že dňa 18.02.2008 uzavrel oprávnený s povinným Zmluvu o úvere č. č. 5760574
(ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 464,71

eura (14.000,-Sk) zvýšený o príslušný poplatok vo výške 443,47 eura (13.360,-Sk). Predmetný
úver spolu s príslušným poplatkom a povinný zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 75,68
eura ( 2.280,-Sk) počnúc dňom 18.03.2008. Súčasťou zmluvy o úvere boli „Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru“ (ďalej len „VPPÚ“). Z dôvodu, že povinný bola v omeškaní s platením dohodnutých
splátok úveru, podal dňa 29.09.2008 oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu návrh na začatie

rozhodcovského konania o zaplatenie sumy spolu vo výške 461,40 eura (13.900,-Sk) pozostávajúcej
z úveru a príslušného poplatku v sume 453,43 eura (13.660,-Sk), z poplatku za upomienky vo výške
7,97 eura (240,-Sk), úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 908,19 eura (27.360,-Sk)
od 23.04.2008 do 19.05.2008, čo činí 59,02 eura (1.778,-Sk), zo sumy 758,81 eura (22.860,-Sk)
od 20.05.2008 do 18.07.2008, čo činí 113,82 eura ( 3.429,-Sk), zo sumy 606,12 eura ( 18.260,-

Sk) od 19.07.2008 do 09.09.2008, čo činí 80,30 eura ( 2.419,-Sk) spolu s úrokom z omeškania vo
výške 0,25 % denne zo sumy 453,43 eura (13.660,-Sk) od 10.09.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy
rozhodcovského konania pozostávajúce v celom rozsahu vo výške 215,89 eura ( 6.504,-Sk) z trov
právneho zastúpenia a poplatok za rozhodcovské konanie vo výške (1.281,-Sk) 42,52 eura, to všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O takto podanom návrhu rozhodol rozhodcovský súd rozsudkom

spisová zn. SR 10434/08 dňa 07.11.2008 tak, že uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému
sumu 714,53 eura (21.526,-Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 453,43
eura (13.660,-Sk) od 10.09.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške
215,89 eura (6.504,-Sk), to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa vyznačenej doložky
rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.12.2008 a vykonateľnosť dňa 18.12.2008.

Návrhom na vykonanie exekúcie spísaným u súdneho exekútora dňa 18.02.2009 oprávnený uviedol, že
po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do dňa spísania návrhu na vykonanie exekúcie
povinný zaplatil dňa 16.10.2008 sumu 453,41 eur , ktorá bola použitá na čiastočnú úhradu sumy vo
výške 714,54 eura a zostatok tejto sumy po odpočítaní čiastočnej úhrady predstavuje 261,11 eur a
podaným návrhom sa oprávnený domáhal voči povinnému vymoženia práve tejto sumy a príslušenstva

v zmysle rozhodcovského rozsudku.

Napriek tomu, že exekučný súd už raz preskúmal žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým je v tomto prípade
rozhodcovský rozsudok a vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie voči povinnému,
bolo potrebné vzhľadom na normy spotrebiteľského práva, platnú judikatúru tuzemských súdov ako

aj Súdneho dvora EÚ podrobiť exekučný titul a záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere opätovnému
preskúmaniu.

Vzhľadom k tomu že ustanovenie § 45 ZoRK zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného
súdu a takéto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol, môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom

konaní (§1 ods. 1 ZoRK), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo
rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska
jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom,
exekučný súd nanovo skúmal, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie voči povinnému
a keďže takáto exekúcia voči povinnému už začala nanovo posudzoval či existujú dôvody na jej

vedenie. Jedným z týchto predpokladov je preskúmanie exekučného titulu, bez ktorého exekúciu nie je
možné vykonať. Exekučný poriadok vo vyššie citovanom ustanovení § 44 ods. 2 tretia veta Exekučného
poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keďuviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a v ust. § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku uviedol, že exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo

osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade aj zákon o rozhodcovskom konaní. Zákonná úprava teda
dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
posudzuje exekučný súd kedykoľvek v priebehu konania a to aj po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie.

Súd pri posudzovaní či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, vychádzal z vnútroštátnych právnych predpisov ako aj z noriem
európskeho práva. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že vzťah ktorý vznikol na
základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným je nesporne vzťahom spotrebiteľským
keďže tento vznikol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch a to napriek tomu, že rozhodcovský súd tento vzťah posudzoval podľa ustanovení Obchodného

zákonníka.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,

ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú
vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej

rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Neprijateľná (nekalá) podmienka je taká zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých

na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 smernice Rady č. 93/13/EHS).
Zákon síce explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej podmienky
a tiež, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech

spotrebiteľa je neprijateľná, no pokiaľ však zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o
tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon
práv v rozpore s dobrými mravmi. Je potrebné podotknúť, že nekalá zmluvná podmienka a rozhodcovská

doložka a možnosti jej posúdenia v exekučnom konaní už bola predmetom posudzovania zo strany
Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor EÚ už v rozsudku C-40/08 Asturcom č.51 judikoval, že
„Smernica Rady 93/13/EHS, z 5.apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatnéhorozhodcovskéhonálezuvydanéhobezúčastispotrebiteľa,musípokiaľ mázatýmúčelomk dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave i bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a
spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z

toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou
viazaný. Súd tak zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy“.

Súd teda v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku opätovne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý bolo
potrebné exekúciu, ktorá začala na návrh oprávneného voči povinnému a ktorá je vedená súdnym
exekútorom JUDr. Jozefom Krutým, č. EX 523/2009 zastaviť. Právomoc rozhodcovského súdu resp.
rozhodcu rozhodovať v danej veci bola daná na základe zmluvy medzi oprávneným a povinným,
ktorú uzavreli dňa 18.02.2008, ktorej obsahom resp. obsahom VPPÚ je rozhodcovská doložka. Súd
preskúmalpovahurozhodcovskejdoložkyakozmluvnejpodmienkyzmluvyuzavretejmedzioprávneným

a povinným, ktorá je obsiahnutá len vo všeobecných podmienkach a zistil, že „ v zmysle čl. 17
VPPÚ sa oprávnený s povinným dohodli na rozhodcovskej doložke, podľa ktorej „všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného

súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu
na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými

predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré
vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi veriteľom a dlžníkom v neprospech
dlžníka - spotrebiteľa a zistil, že oprávnený v tomto konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že
poskytol povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky, naopak povinný mal len možnosť buď

odmietnuť službu - poskytnutie úveru, alebo ju prijať aj s VPPÚ. Je zjavné, že aj v tomto prípade
je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ktoré používa oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu a spotrebiteľ, v tomto prípade povinný, nemal možnosť výberu, nakoľko ak by aj mal výhrady ku
ktorémukoľvek ustanoveniu VPPÚ, napr. k ustanoveniu o rozhodcovskej doložke, v takomto prípade,

by mu oprávnený predmetný úver neposkytol, pre nesplnenie obchodných podmienok. Súd zastáva
názor, že ani v tomto prípade rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardných obchodných podmienok. Povinný mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa so všetkým týmto VPPÚ. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného aby sa
podrobil rozhodcovskému konaniu pred presne určeným rozhodcovským súdom, teda aby sa podrobil

konaniu, v ktorom má vzniknúť už judikovaný záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený ako
veriteľ. „Pokiaľ je, zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej
zmluvnejstranyvprávnomvzťahuzoštandardnejspotrebiteľskejzmluvy,ktorývzťahteóriaipraxnavyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybností o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná

rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi.“ (uznesenie ÚS SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

To, že oprávnený nemal v úmysle uzatvárať v rámci VPPÚ s povinným žiadne dohody a teda ani dohodu
o rozhodcovskej doložke, dokumentujú aj posledné ustanovenia zmluvy o úvere z 18.02.2008 kde je
uvedené, že „Dolupodpísaný dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o

úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkamiposkytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich
dodržiavať“. V tomto prípade sa jedná o jednostranné podmienky veriteľa - oprávneného, na základe
ktorých poskytuje spotrebiteľovi - v tomto prípade aj povinnému, ale aj komukoľvek inému úver, ak tieto

podmienky spĺňa a súhlasí s nimi. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že oprávnený si v zásade
vopred určil aj rozhodcu, ktorý bude v predmetnej veci rozhodovať. Nie je nepodstatné, že oprávnený
je právnická osoba založená za účelom podnikania s cieľom dosahovania zisku. Oprávnený zmluvy
o úvere uzatvára v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci pred rozhodcom
zaplatil poplatok. Záujmom takéhoto rozhodcu ale aj oprávneného bude, aby bol tento ustanovený

na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať
odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Vychádzajúc z uvedeného výber
jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy spočíva na žalobcovi pričom v prípade výberu
rozhodcovského súdu je v bode 17 VPPÚ presne deklarované ktorý rozhodcovský súd ako jediný
prichádza do úvahy - Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s..
Záväzkovo právny vzťah medzi oprávneným a povinným, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu

rozhodcovského rozsudku, vznikol na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným
dňa 18.02.2008, ktorý je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa
vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č.
258/2001 Z. z a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V bode 17 VPPÚ, ktoré tvoria súčasť zmluvy,
bola obsiahnutá rozhodcovská doložka (zmluvná podmienka), ktorá nebola s povinným individuálne

dohodnutá (rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu). Súd
uvedenú zmluvnú podmienku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, a teda neplatnú, nakoľko má za
to, že z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou

veriteľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práva a povinností z takejto
doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej
doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd pri
zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú

hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania,
ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv alebo pravidlá rozhodcovského konania,
ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú
v neprospech spotrebiteľa. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej

doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež
Smernice93/13/EHS.Nazákladeuvedenéhosúddospelknázoru,žedojednanierozhodcovskejdoložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto

je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Súd má za to, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v
celom rozsahu, nakoľko sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy nemení, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok (pričom rozhodcovskú

zmluvu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal), ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky.

Vychádzajúc z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 425/2011-19, „podľa § 58 ods.
1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na
základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku),

podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je
explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto

predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykoná“.Vychádzajúc z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ten v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že
„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a

materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Keďže konanie, na základe
ktorého bol vydaný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok č. SR 10434/08 z 07.11.2008 má inú vadu,
pre ktorú nie je tento exekučný titul materiálne vykonateľný, aj plnenie z tohto rozsudku musí byť v
rozpore s platným právom. Z vyššie uvedených dôvodov, no najmä s poukazom na absenciu materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, súd postupom podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní exekúciu po jej
vyhlásení za neprípustnú zastavil tak, ako je uvedené vo výroku 2/ tohto uznesenia.

O trovách exekučného konania súd rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p., podľa ktorého ak
niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

V danej veci zastavenie konania zavinil oprávnený, ktorý inicioval začatie exekučného konania na

základe exekučného titulu, ktorý nie je v súlade so zákonom a tak povinnému vzniklo právo na náhradu
trov konania. Tento si však žiadne trovy neuplatnil, v dôsledku čoho ho súd nevyzval ani na ich vyčíslenie
postupom podľa § 151 ods. 4 O.s.p. a vznik trov povinného nemal súd preukázaný ani zo spisu, preto
vo výroku 3/ tohto uznesenia rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Čo sa týka trov exekúcie ktoré súdnemu exekútorovi vznikli v súvislosti so zastavením exekúcie, súd

o nich o rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

V súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
1/ tohto uznesenia z dôvodu, že nedospel k záveru, že v danej veci je potrebné obrátiť sa s predbežnými
otázkami, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní oprávnený, týkajúcimi sa výkladu úniového práva
na Súdny dvor EÚ.

Súd je tohto názoru, že aj keď podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého súd konanie preruší,
ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke
podľa medzinárodnej zmluvy, neznamená to, že vnútroštátny súd je povinný vždy a za akýchkoľvek
okolností požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je svojou povahou inštitútom, ktorý pôsobí v záujem

integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v takomto konaní Súdny dvor vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Takáto povinnosť vnútroštátneho súdu aj keď je
zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, neznamená, že sa jedná o povinnosť
absolútnu a vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke
týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým
skutočnosť, či otázka týkajúca platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zároveň na prejedanie Súdnemu dvoru nastolená prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej prípadné zodpovedanie musí

mať reálne dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Oprávnený v podanom odvolaní žiadal, aby Súdnemu dvoru bola na rozhodnutie predložená
prejudiciálna otázka ním formulovaná takto: „Či sa má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak,

že sa za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Súd je toho názoru, že takto položená
otázka je otázkou akademickou. Vo vyššie uvedenom konaní súd v žiadnom prípade nedospel
k záveru že na rozhodcovskom súde nie je možné rozhodovať spory so spotrebiteľom, naopak,
exekučný súd dôsledne preskúmal len či v tomto konkrétnom prípade bola rozhodcovská doložka

medzi oprávneným a povinným v zmluvnom vzťahu týkajúcom sa úveru individuálne dojednaná. Po
preskúmaní listinných dôkazov dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, konkrétna rozhodcovskýdoložka, tak ako je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, je
neprijateľnou, spotrebiteľa zaväzujúcou podmienkou a núti ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
pred konkrétnym rozhodcovským súdom, čo je v rozpore s platným právom.

Druhá prejudiciálna otázka, ktorú žiadal oprávnený prejednať v prípade negatívnej odpovede na prvú
otázku formuloval takto“ „Či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú
riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a

voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu“. Ani túto otázku však nepovažuje súd za relevantnú pre
rozhodnutie v tejto veci a poznamenáva, že Smernica Rady 93/13/EHS uvádza v čl. 3, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu

byť považované za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však
upravené priamo v čl. 3 uvedenej smernice, ktorý bol transportovaný do nášho právneho poriadku
novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.z., a to v znení § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka v
spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a zároveň spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať
za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, sa nachádza medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami
tak ako sú obsiahnuté v prílohe k smernici resp. v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na
uvedené preto aj v prípade, ak skutočné dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v
čl. 17 VPPÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice uvedené

nič nemení na správnosti záveru, že rozhodcovská doložka, tak ako je uvedená vo VPPÚ, nebola
so spotrebiteľom - povinným v tomto exekučnom konaní, individuálne dohodnutá, spôsobuje značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou tak,
ako je to vyššie uvedené. Čo sa týka tretej otázky, „ či je v súlade s čl. 17 a čl., 47 Charty základných
práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi“, súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora obsiahnuté v rozhodnutí vo veci
Pohotovosť - C-76/10, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť, aj bez návrhu
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v úverovej zmluve uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Konštantná judikatúra Súdneho dvora teda pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade ich zistenia je súd
povinný vyvodiť všetky relevantné dôsledky. Uvedeným následkom vychádzajúc z vnútroštátneho práva
jezamietnutiežiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúcieakoajzastavenieexekúciepodľa§57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ktoré majú za následok, že pohľadávku oprávneného voči spotrebiteľovi

nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. S poukazom na uvedené je súd toho názoru, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedený postup nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane
vlastníckeho práva ani v rozpore s čl. 47 Charty o práve na spravodlivý proces.

S poukazom na uvedené súd nedospel k záveru, že by v predmetnom konaní existovala potreba

obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie na tunajší súdv lehote 15 dní od jeho doručenia.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu

vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy ( § 42 ods. 3 O.s.p.).