Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/236/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113226016
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8113226016.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobkyne: L. U., F.. A., D..

XX.X.XXXX,N.G.,V.X,zastúpenáJUDr.LukášomKišeľákom,advokátomsosídlomvPrešove,Jarkova
63 p r o t i žalovanému: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, Košice, IČO:
31690904, o neplatnosť rozhodcovskej doložky a zrušení rozhodcovského rozsudku takto

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh žalovaného na prerušenie konania.

U r č u j e, že rozhodcovská doložka nachádzajúca sa v časti XV. všeobecných poistných podmienok
pre poistenie zjednávané žalovaným zo dňa 1.1.2009, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy č. 451739004

zo dňa 29.12.2009, taktiež nachádzajúca sa v osobitných zmluvných dojednaniach č. 02/2008 zo dňa
28.12.2009 v bode 3 j e n e p l a t n á.

Z r u š u j e rozhodcovský rozsudok vydaný Arbitrážnym súdom Košice so sídlom Košice, Alžbetina
41, pod sp. zn. 3C 3480/2012 zo dňa 19.1.2012.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 414,51 Eur na účet jej právneho

zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 6.9.2013 domáhala určenia neplatnosti rozhodcovskej doložky
nachádzajúcej sa v časti XV. všeobecných poistných podmienok žalovaného a tiež osobitných
zmluvných dojednaniach k poistnej zmluve žalobkyne č. 4517390004. Zároveň žiadala zrušiť
rozhodcovský rozsudok vydaný Arbitrážnym súdom Košice pod sp. zn. 3C 3480/2012 zo dňa
19.1.2012. Zrušenie rozhodcovského rozsudku odôvodnila ustanovením § 40 ods. 1 písm. c/, g/ a
j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mala teda za to, že bola porušená zásada
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a to z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok jej bol

doručený bez predchádzajúceho oznámenia o začatí rozhodcovského konania a tým jej bola odopretá
možnosť namietať predpojatosť rozhodcu podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona. Porušenie všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa odôvodnila tým, že podľa rozhodcovskej
doložky všetky spory medzi účastníkmi podliehajú rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku
považovala za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže ustanovovala jediný spôsob rozhodovania
všetkých vzájomných sporov účastníkov a dané ujednanie nemožno považovať za individuálne
dohodnuté. Žalobkyňa nemohla totiž pri podpise zmluvy ovplyvniť jej obsah, keďže bola napísaná na

vopred predtlačenom formulári a na spoločnom liste so všeobecnými poistnými podmienkami (ďalej len
VPP).Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vyslovil názor o absencii zákonných náležitostí žaloby neuvedením
zákonného dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku, na druhej strane však uvádzal, že z obsahu
žaloby možno vyvodiť, že dôvodom má byť § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z., teda popieranie

platnosti rozhodcovskej doložky. Vo svojom rozsiahlom vyjadrení spracovanom zjavne paušálne sa
vyjadruje ku skutočnostiam a súdnym rozhodnutiam, o ktorých žalobkyňa sa nezmieňuje. Poukazuje
na nález Ústavného súdu SR II. US 499/2012, ktorý v prípade obdobnej rozhodcovskej doložky
konštatoval v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 2Cdo 5/2012 porušenie jeho ústavného práva. Vyslovil
názor o tom, že zmluvné podmienky v poistných zmluvách nespadajú pod súdnu kontrolu v zmysle

smernice Rady 93/13/EHS, čo vyplýva z jej odôvodnenia. Hodnotí ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a jeho formuláciu považuje za nesprávnu v dôsledku chybného
prekladu už spomínanej smernice a chybnej transpozície do OZ, čo vedie ku „križiackemu“ ťaženiu
niektorýchsúdovprotirozhodcovskýmdoložkámvspotrebiteľskýchzmluvách,hocitrendvEÚjeopačný.
Rozhodcovskú doložku považuje za individuálne dojednanú, čo platí pre prípad, ak zmluvná strana ju
môže odmietnuť, prijať alebo modifikovať. Žalobkyňa bola informovaná sprostredkovateľom poistenia

o tom, čo obnáša zákon č. 244/2002 Z.z., vyplýva to zo záznamu o potrebách klienta a zákonnej
povinnosti sprostredkovateľa poistenia podľa § 10 ods. 9 zákona č. 340/2005 Z.z. Podrobne rozobral
proces predchádzajúci podpísaniu poistnej zmluvy. Klient v spomínanom zázname (v danom prípade zo
dňa28.12.2009)podpísalto,žeinformáciesprostredkovateľompoisteniamubolipodanévyčerpávajúce,
jasne a porozumel im. Žalovaný nemal dôvod pochybovať o úplnej predzmluvnej komunikácii zo

strany sprostredkovateľa poistenia a okrem toho klientovi bol daný dostatok času na vyhodnotenie
a rozhodnutie, či vôbec poistnú zmluvu uzavrie. Po vyhotovení tohto záznamu bol podpísaný návrh
poistnej zmluvy a konštitutívnym podpisom tohto návrhu došlo k riadnemu uzavretiu poistnej zmluvy.
Následne nastala kauzálna fáza dojednania osobitnej podmienky, ktorá je graficky umiestnená na konci
listu, graficky oddelená od samotných VPP s výrazným označením názvu, preto žalobkyňa musela

mať vedomosť o tom, že nepodpisuje VPP, u ktorých je navyše podpis len deklaratórny. Zdôraznil
to, že žalobkyňa vôbec nevysvetlila prečo nevyužila možnosť v ods. 4 týchto osobitných zmluvných
dojednaní, ktorý umožňoval v lehote 30 dní písomne odmietnuť túto rozhodcovskú doložku. V súvislosti
s nekalou obchodnou praktikou poukázal na čl. 5 ods. 2 smernice 2005/29/ES o nekalých obchodných
podmienkach, podľa ktorého nekalou je taká obchodná praktika, ktorá je v rozpore s požiadavkou

náležitej profesionálnej starostlivosti a podstatne narušuje alebo je schopná narušiť ekonomické
chovanie priemerného spotrebiteľa, ktorý je jej pôsobeniu vystavený alebo ktorému je určená. Následne
sa zamýšľa nad pojmom priemerný spotrebiteľ, ktorým je spotrebiteľ, ktorý má dostatok informácií a je v
rozumnejmierepozornýaopatrný,tovšetkosohľadomnasociálne,kultúrneajazykovéfaktory.Konanie
žalobkyne, ktorá nevenovala pozornosť tomu, čo podpisuje, vyhodnotil ako nezodpovedné. Žalobkyňa

nemusela osobitné zmluvné dojednania podpísať, v takom prípade by rozhodcovská doložka nevznikla,
navyše mala možnosť v lehote 30 dní písomne rozhodcovskú doložku odmietnuť.

V priebehu konania žalovaný predložil dve neúplné uznesenia Krajského súdu v Prešove 10CoE
51/11-53 a 10CoE 48/11-53. Z ich obsahu (časti) vyplýva, že súd dospel k záveru o individuálnom

dojednaní rozhodcovskej doložky, ktorá bola totožná s rozhodcovskou doložkou v prípade žalobkyne. Je
ojedinelé,aksasúdupredkladálenčasťrozhodnutia.Napriektomuvovzťahukspomínanémuprávnemu
záveru súd dodáva, že išlo zrejme o skoršie rozhodnutia z roku 2011 vychádzajúc zo spisovej značky,
teda rozhodnutia, ktoré boli vydané pred rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, ktoré sú z rokov 2012 až
2013 - 6MCdo 9/12, 6Cdi 1/12, 6Cdo 3/13, 6ECdo 7/13 a o ktorých sa súd zmieni v ďalšej časti rozsudku.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, poistnou zmluvou č. 4517390004, všeobecnými
poistnými podmienkami a osobitnými zmluvnými dojednaniami k tejto zmluve, spisom Arbitrážneho súdu
Košice 3C 3480/2012, zápisnicami z pojednávania vo veci 11C 120/13 a 16C 127/13, záznamom o
požiadavkách a potrebách klienta, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Dňa 28.12.2009 uzavreli účastníci poistnú zmluvu pod č. 4517390004 týkajúcu sa životného poistenia
žalobkyne, ktoré malo trvať od 29.12.2009 do 29.12.2047.

Ako vyplýva zo spisu Arbitrážneho súdu Košice 3C 3480/2012 k zániku tohto poistenia došlo dňa

29.7.2010 v dôsledku neplatenia poisteného, čo žalovaný oznámil žalobkyni listom zo dňa 14.6.2010.

Súčasťou príslušnej poistnej zmluvy sú VPP v počte 12 strán napísaných drobným písmom, ktoré
podpísala aj žalobkyňa dňa 28.12.2009. Čl. XV. upravuje rozhodcovské konanie. V bode 1 sa konštatuje,že poisťovňa a poistník sa dohodli na tom, že všetky spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní. O
výbere rozhodcovského súdu alebo o poverení rozhodcov pre konkrétny prípad rozhoduje poisťovňa,
ktorá vydá aj štatút rozhodcovského súdu. VPP pokračujú formou predtlače do osobitných zmluvných

dojednaní k poistnej zmluve, ktoré sú označené ako „Osobitné zmluvné dojednania č. 02/2008“ a v nich
v bode 3 sa uvádza, že poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim
podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že
namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia sa rozhodcovskému
konaniu v zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú

doložku. V čl. 4 je uvedené, že napriek ods. 1 týchto osobitých zmluvných dojednaní sa zmluvné strany
dohodli,žezaúčelomrealizácieosobitnéhoprávapoistníkaindividuálneovplyvniťpoistnývzťahvsúlade
s potrebami poistníka môže poistník v lehote 30 dní od podpisu poistnej zmluvy zo strany poistníka
individuálne písomne odmietnuť ustanovenia časti XV. VPP, ktoré tvoria súčasť jeho poistenia a zároveň
ods. 3 týchto osobitných zmluvných dojednaní a to bez toho, aby tým bol právne dotknutý alebo
akýmkoľvek spôsobom podmienený ostatný zvyšok poistného vzťahu. Aj tieto dojednania sú podpísané

žalobkyňou v ten istý deň, teda 28.12.2009.

V časti XVII. VPP označených ako „záverečné ustanovenia“ je 19 bodov (vrátane podbodov), pričom v
bode 7a sa uvádza, že s uzavretím poistnej zmluvy je pri jej vzniku spojený osobitný provízny náklad
v podobe úhrady odmeny za sprostredkovanie poistnej zmluvy medzi poisťovňou a poistníkom, ktorý

uhrádza poisťovňa. Podpisom poistnej zmluvy vzniká poisťovni osobitná pohľadávka voči poistníkovi vo
výške vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá sa vysporiada
pri ukončení poistného vzťahu zápočtom voči odkupnej hodnote, ak je vytvorená alebo poistnému
plneniu. Ak odkupná hodnota pri ukončení poistného vzťahu vytvorená nebola, pohľadávka sa stáva
splatnou dňom ukončenia poistného vzťahu a poisťovňa je oprávnená voči poistníkovi ju uplatniť podľa

zásad dohodnutých v týchto VPP pred rozhodcovským súdom.

Právevyššieuplatnenýnároksižalovanýuplatnilnávrhom,ktorýboldoručenýArbitrážnemusúduKošice
dňa 4.1.2012 a ktorý vyčíslil na sumu 51,45 Eur.

Arbitrážny súd v Košiciach dňa 19.1.2012 bez pojednávania vydal rozsudok pod sp. zn. 3C 3480/2012,
ktorým uložil žalobkyni (v rozhodcovskom konaní žalovanej) zaplatiť Rapid life životnej poisťovni a.s.
51,45 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 Eur. Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa
9.8.2013. Poučenie rozhodcovského rozsudku obsahuje informáciu o možnosti podania odporu v lehote
5 dní od doručenia, ale len za podmienky zaplatenia poplatku za odpor vo výške 72 Eur.

Žalobkyňa na pojednávaní prehlásila, že pri uzatváraní poistnej zmluvy nepadla ani zmienka o
rozhodcovskej doložke vrátane podpisovania záznamu o požiadavkách a potrebách klienta. Na podpis
jej boli automaticky predložené s návrhom poistnej zmluvy mnohostranové VPP, ktoré na viacerých
miestach podpísala, pretože považovala ich za súčasť poistnej zmluvy. VPP si neprečítala, urobila to

až po doručení rozhodcovského rozsudku, z ktorého bola šokovaná. VPP boli pre ňu nezrozumiteľné
a preto sa musela poradiť s právnikom. Uviedla, že pokiaľ by mala informácie o rozhodcovskom konaní
skôr, poistnú zmluvu by so žalovaným neuzavrela.

Ako listinný dôkaz preukazujúci praktiky žalovaného pri uzatváraní poistných zmlúv súd použil aj

zápisnicu z pojednávania vo veci 11C 120/2013 zo dňa 25.10.2013, v ktorej je obsiahnutá výpoveď
svedkyne S. W., ktorá v minulosti pracovala pre žalovaného ako sprostredkovateľka poistenia. Svedkyňa
prehlásila, že ani ona tak, ako aj ostatní sprostredkovatelia, ktorí pôsobili spolu s ňou v jednej skupine,
neboli upozornení na podstatu inštitútu rozhodcovského konania, ktorý im vôbec nebol vysvetlený a pri
školení riadiacimi pracovníkmi jej bolo uvedené len to, že záujemca o poistenie musí podpísať aj VPP

a osobitné zmluvné dojednania, pretože inak k uzavretiu poistnej zmluvy nedôjde. Preto v tom smere
informovala aj záujemcov o poistenie. Podobne vypovedala aj svedkyňa O. N., ktorá taktiež pôsobila
ako sprostredkovateľka poistenia žalovaného a to vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 16C
127/2013 na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 15.10.2013. Aj z tohto spisu bola použitá zápisnica zo
spomínaného pojednávania len ako listinný dôkaz, pričom aj táto svedkyňa prehlásila, že vôbec im

nebolo vysvetlené, čo je to rozhodcovská doložka a školení boli v tom smere, že záujemca o poistenie
musí podpísať aj rozhodcovskú doložku, inak poistná zmluva nemôže byť uzatvorená.Svedkyňa V. X. uzatvárala poistnú zmluvu so žalobkyňou ako sprostredkovateľka poistenia na základe
zmluvy uzavretej so žalovaným. Potvrdila, že žalobkyňu neupozornila na rozhodcovskú doložku, ktorej
význam ona sama vôbec nechápala. Nikdy totiž táto téma nebola predmetom školení a na jej telefonický

dotaz pri uzatváraní prvej poistnej zmluvy jej pracovníčka žalovaného oznámila, že nemá sa tým
zaoberať a pokiaľ by klient trval na vysvetlení, mala ho odkázať na pobočku žalovaného. Svedkyňa
uviedla aj to, že všetky provízie pri zrušených poisteniach žalovanému vrátila.

V snahe spochybniť výpoveď svedkyne žalovaný založil do spisu sylabus vstupného školenia

sprostredkovateľov poistenia, ktoré absolvovala aj svedkyňa dňa 8.10.2009 (osobná karta VSP).
Sylabus však predstavuje len zhrnutie základných informácii pre sprostredkovateľov poistenia o tom, čo
jenesporné,žeVPPobsahujú ajrozhodcovskékonanie.Uvedenýlistinnýdôkaznemážiadnurelevanciu
pre tento spor. Jednak vôbec nevyvracia tvrdenie nielen svedkyne V. X., ale aj svedkýň O. N. V. S. W. o
tom, že samotní sprostredkovatelia poistenia neboli školení ohľadom inštitútu rozhodcovského konania
a jeho porovnania so súdnym konaním, ale predovšetkým preto, že pre tento spor je rozhodujúce to, že

svedkyňa Anna Uličná reprezentujúca žalovaného neupozornila žalobkyňu na rozhodcovskú doložku,
pretože to je rozhodujúce pre posúdenie toho, či doložka bola individuálne dojednaná.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 1.1.2008 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa§52ods.2OZustanoveniaospotrebiteľskýchzmluváchakoajvšetkyinéustanoveniaupravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú

ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 153 ods. 4 O.s.p. ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve16ab)
alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd
uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku

rozhodnutia.

Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou
na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania

(§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského

konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním

rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Podľa § 41 ods. 1 vyššie citovaného zákona žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v
lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý
podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o

opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave
rozhodcovského rozsudku.

Je nepochybné, že poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
ustanovenia § 52 a násl. OZ. Základom tohto sporu bolo posúdenie, či rozhodcovská doložka obsiahnutá

vo VPP a osobitných zmluvných dojednaniach bola individuálne dojednaná. Odpoveď na túto otázku
možno nájsť v § 53 ods. 2 OZ. Individuálne dojednanie v zmysle neho je vylúčené tam, kde spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ak sú zmluvné podmienky už vopred napísané v predtlačenom
formulári, potom ťažko možno dospieť k záveru o tom, že by sa mohol meniť ich obsah. Žalovaný
správne uviedol, že VPP sú súčasťou poistnej zmluvy, čo vyplýva priamo zo zákona (§ 788 ods. 3

OZ). Preto aj v prípade, ak by žalobkyňa nepodpísala sporné osobitné zmluvné dojednania, stále by
platili VPP, ktoré taktiež obsahovali rozhodcovskú doložku v čl. XV. Spomínané VPP totiž tvoria zákonnú
súčasť poistnej zmluvy, takže nebolo nutné ich podpísať, na čo správne poukázal žalovaný, zároveň
to však znamená, že sa nemohol meniť ich obsah. Dôkazné bremeno preukázania individuálneho
dojednania spočíva na dodávateľovi teda žalovanom tak, ako to jasne vyplýva z § 53 ods. 3 OZ, ktorý

dokonca zakotvuje fikciu o tom, že zmluvné ustanovenia sa nepovažujú za individuálne dohodnuté,
opak musí preukázať dodávateľ. V danom prípade žalovaný však toto dôkazné bremeno neuniesol
a ťažko si možno predstaviť opak v prípade predtlačeného formulára. Žalovaný ako jediný dôkaz
označil „Záznam o požiadavkách a potrebách klienta“ zo dňa 28.12.2009 podpísaný žalobkyňou. Ten
je opäť v predtlačenom formulári (okrem následných koloniek týkajúcich sa predmetu poistenia a

poistného). V predtlačenej časti formulára je uvedené, že v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo
sprostredkovania poistenia je možné na ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského
konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. a VPP poisťovne platných od 21.5.2007. Uvedená veta je
však absolútne bezvýznamná pre tento spor, nepreukazuje, že boli poskytnuté informácie spotrebiteľovi
o rozhodcovskom konaní, ale upozorňuje len na možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní,

navyše nie sporov z poistenia, ale zo sprostredkovania poistenia a nie v zmysle aktuálnych VPP
(v danom prípade platných od 1.1.2009), ale skorších VPP - platných od 21.5.2007. Navyše z
výpovede žalobkyne, ale aj zo spomínaných listinných dôkazov predstavujúcich výpovede svedkýň ako
sprotredkovateliek poistenia v iných súdnych sporoch jasne vyplynulo, že k žiadnemu individuálnemu
vyjednávaniu nedošlo.

Napriek snahe žalovaného spochybniť aktuálnu právnu úpravu konkrétne § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
jeho závery sú právne irelevantné. Dané zákonné ustanovenie je platné a v zmysle neho spornú
rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku. Je bez významu skutočnosť,že žalobkyňa mala možnosť v lehote 30 dní odstúpiť od rozhodcovskej doložky. Táto okolnosť nemôže
ovplyvniť záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná (o čom sa súd už zmienil
vyššie) a je právne irelevantná aj vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná

podmienka je zo zákona neplatná (§ 53 ods. 5 OZ). Ide o jej absolútnu neplatnosť zo zákona s účinkami
ex tunc. Odstúpiť pritom možno len od platného právneho úkonu.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú

formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (nález Ústavného súdu
ČR III. US 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. US 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom
princípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci
pri spotrebiteľských právnych vzťahoch. Ani argumentácia žalovaného o vylúčení posudzovania
neprijateľných zmluvných podmienkach v poistných zmluvách s ohľadom na smernicu Rady 93/13/EHS

neobstojí. Súd svoje rozhodnutie vyvodil z právnych noriem, na ktoré poukázal vyššie a tie sú v súlade
s európskou právnou úpravou a judikatúrou. Navyše príslušná časť smernice sa netýka rozhodcovskej
doložky, ale podmienky vyplývajúcej z poistného rizika.

Súd pri rozhodovaní si osvojil právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutia 6MCdo

9/2012, 6Cdo 1/2012, 6Cdo 3/13, 6ECdo 7/13 a teda nesúhlasí so závermi rozhodnutí, na ktoré poukázal
žalovaný a ktoré prijali súdy nižšieho stupňa. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR 3MCdo 14/11,
na ktoré poukázal žalovaný, to neobsahuje jednoznačný právny záver, ale vytýka súdom nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí, týkajúceho sa posúdenia možnosti odstúpenia od rozhodcovskej doložky.
Nález Ústavného súdu SR, o ktorý taktiež žalovaný sa opieral, sa týka procesných nedostatkov postupu

všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo zásah do
konkrétnych ústavných práv žalovaného, nerieši (a ani z pohľadu jeho kompetencie nemôže) nahrádzať
všeobecné súdy a preskúmavať ich právne názory, okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí. Ústavný
súd teda vecne sporný problém - otázku platnosti rozhodcovskej doložky neposudzoval.

Súd sa teda stotožnil s právnymi názormi vyslovenými senátom Najvyššieho súdu SR 6Cdo. Konkrétne
v rozhodnutí 6Mcdo 9/12 Najvyšší súd SR uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa
má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom
konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie

týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“.

Ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/12 sa týka žalovaného a aj v ňom Najvyšší súd SR
dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a
že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy, keďže sa v nej výslovne
uvádzalo, že jej súčasťou sú ako predtlačený formulár VPP pre životné poistenie a teda aj rozhodcovská

doložkaobsiahnutávXV.častiatobezohľadunato,žeúčastnícipodpísali(taktiežformoupredtlačeného
formuláru) osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku uvedenú v
poistných podmienkach.

Ten istý právny záver bol vyslovený aj v ďalšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6Cdo 3/13 zo dňa

13.3.2013 a 6ECdo 7/13 zo dňa 26.6.2013.

Súd poukazuje na to, že spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ
chcel uzatvoriť poistnú zmluvu. Žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa ako spotrebiteľ bola informovaná
o rozhodcovskom konaní ako inštitútu, o jeho rozdieloch v porovnaní so súdnym konaním, o rokovacom

poriadku rozhodcovského súdu. Opäť je potrebné zdôrazniť, že princíp ochrany práv spotrebiteľa je
dôležitejší ako princíp „ignoratia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), na čo poukázal
aj Najvyšší súd SR v spomínanom rozhodnutí 6MCdo 9/12. Vykonané dôkazy - výpoveď žalobkyne asvedkyne Uličnej a listinné dôkazy obsahujúce výpovede svedkýň - sprostredkovateliek poistenia v iných
súdnych sporoch vylučujú poskytnutie týchto informácii.

Rozhodcovský súd si podľa rozhodcovskej doložky vyberá sám žalovaný. Už táto okolnosť vyvoláva
pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania.
Aj Ústavný súd ČR v náleze II. US 2164/10 zo dňa 1.11.2011 uviedol, že v rozhodcovskom konaní
ide o vyjasnenie a urovnanie vzájomných práv, ktoré sa realizujú činnosťou rozhodcu v zastúpení
strán, ktoré na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské konanie nie je konaním

súdneho typu a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku a jej náležitostí tak, aby
nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách a teda nevyvolávali nerovnováhu
medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného z účastníkov. Táto procesná
nerovnováha môže spočívať aj v zbavení spotrebiteľa ochranných ustanovení právneho poriadku o
ochrane spotrebiteľa napr. formou rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. Ústavný súd ČR
ďalej uvádza, že to, aby rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách bola platne dojednaná,

predpokladá predovšetkým transparentné pravidlá pre určenie rozhodcu. V tejto súvislosti možno
poukázať aj na ďalší nález Ústavného súdu ČR IV. US 2735/11 zo dňa 3.4.2012, v ktorom sa zdôrazňuje,
že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane
vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel,
nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

V náleze Ústavného súdu ČR II. US 2164/10 sa ďalej uvádza, že rozhodcovské konanie musí
zaručovať procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré by bolo na mieste v prípade, ak by spotrebiteľ
neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných
prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky

procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ
znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa.

Vychádzajúc z vyššie uvedených myšlienok s poukazom na rokovací poriadok Arbitrážneho súdu
Košice, ktorý je súdu a nepochybne aj žalovanému známy z iných súdnych sporov (napr. 11C 424/2012)

možno dospieť k záveru o poškodení procesných práv spotrebiteľa, pretože jednoznačne znevýhodňuje
spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu. Možno poukázať napr. na zásadu písomnosti rozhodcovského
konania; na to, že spotrebiteľ má síce možnosť žiadať nariadiť pojednávanie, ale len za poplatok 36 Eur,
navyše musí platiť aj paušál na správne náklady, ktorý je odstupňovaný podľa hodnoty sporu (od 84 do
6.000 Eur); na podanie odporu voči rozhodcovskému rozsudku je stanovená neúmerne krátka 5 dňová

lehota; fikcia o doručení rozsudku platí aj v prípade, že adresát sa nezdržiava na adrese doručovania; v
prípade procesných úkonov je podmienkou prijatia takéhoto procesného úkonu zaplatenie príslušného
poplatku ( v tomto prípade podmienkou na podanie odporu je zaplatenie 72 Eur); nie je upravené
oslobodenie od poplatku v dôsledku hmotnej núdze spotrebiteľa a pod.

Súd teda dospel k záveru o tom, že zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku v čl. XV.
VPP, ale aj v osobitných zmluvných dojednaniach v ods. 3 je neprijateľná a teda neplatná a preto žalobe
vyhovel.Zároveňtýmboldanýajzákonnýdôvodprezrušenierozhodcovského rozsudkupodľa§40ods.
1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Ďalšími uplatnenými dôvodmi zrušenia rozhodcovského rozsudku sa
súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože bolo by to nadbytočné. Rozhodujúci bol pre rozhodnutie

uznaný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c/ s dôsledkom záveru o nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu, keďže ďalšie dva dôvody uplatnené žalobu takýto dôsledok nemajú (§ 43 citovaného zákona).

Celkové správanie sa žalovaného voči poistníkom počnúc zakomponovaním sporného článku do
objemovo rozsiahlych VPP týkajúceho sa či už rozhodcovskej doložky alebo čl. XVII. zakladajúceho

právo na vymáhanie vrátenia provízií vyplatených sprostredkovateľovi poistenia od poistníka „skrytého“
opäť v rozsiahlych záverečných ustanoveniach, neinformovaní poistníka o dôsledkoch zániku poistenia
v súvislosti s daným článkom a uplatnením príslušnej pohľadávky, ale rovno doručenie rozhodcovského
rozsudku možno hodnotiť ako správanie v hrubom rozpore s pravidlami morálky, čo napokon bolo
potvrdené aj správaním vedúceho zamestnanca žalovaného na pojednávaní pôsobiaceho vo funkcii

generálneho riaditeľa správy poistenia. Je zarážajúcim prejavom neúcty a znevažovania druhého
účastníka, ak takýto vedúci zamestnanec kladie otázky žalobkyni, či je spôsobilá na právne úkony a
či vie čítať. Pre súd je nepochopiteľné aj to, že žalovaný uplatňuje voči žalobkyni vrátenie provízie za
sprostredkovanie poistenia, hoci sprostredkovateľ poistenia tieto provízie vrátil, ako to uviedla vo svojejvýpovedi svedkyňa Anna Uličná, pritom túto jej výpoveď žalovaný nespochybnil. Takýto postup je v
hrubom rozpore s pravidlami morálky.

Žalovaný písomným podaním doručeným súdu dňa 19.2.2014 sa domáhal prerušenia tohto konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a to do právoplatného ukončenia konania vedeného pred Ústavným
súdom SR pod sp. zn. II. US 382/2013. Ústavný súd totiž prijal na ďalšie konanie sťažnosť žalovaného,
ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a to v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

V danom prípade súd je toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania
podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Predložený nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
US 499/2012 z 10.7.2013, ktorý žalovaný pripojil k tomuto svojmu procesnému návrhu sa týka iba
procesných nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej
porušenie znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv žalovaného. Ústavný súd SR nemôže

nahrádzať všeobecné súdy a preskúmavať ich názory okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí a preto
sa vecne sporným problémom - otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy ani nezaoberal. Súd zároveň
zdôrazňuje, že ten istý právny záver ako bol prijatý v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR 6Cdo 1/2012 o neplatnosti rozhodcovskej doložky bol však vyslovený aj v iných rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR napr. 6Cdo 3/2013 zo dňa 13.3.2013 alebo 6MCdo 7/2013 zo dňa 26.6.2013.

Súd preto návrh žalovaného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Navyše však súd v tejto
súvislosti upozorňuje na ďalší nález Ústavného súdu SR I. US 38/13-50 zo dňa 24.10.2013, ktorým
bolo rozhodnuté, že nedošlo k porušeniu ústavného práva žalovanej (sťažovateľky), ktorá v sťažnosti
argumentovala aj už spomínaným nálezom II. US 499/2012. V náleze I. US 38/2013 Ústavný súd
poukázal na zvláštny postup senátu II. US, ktorý krátko pred tým 28.2.2013 vo veci II. US 160/13 v

obdobných 4 sťažnostiach tej istej sťažovateľky nevyhovel a napriek tomu, ako aj mnohým ďalším
nálezom s tým istým záverom, (ktoré sú citované v odôvodnení) nepredložil plénu US pre účely
zjednotenia právnych názorov a preto sporné rozhodnutie možno považovať za ojedinelé a vybočujúce
z inak konštantnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu.

Žalovaný navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedkýň O. N. V. S. W. na okolnosť, že predmetom
ich školení malo byť aj rozhodcovské konanie. Tento dôkaz je však úplne nepodstatný z dôvodov,
ktoré už súd uviedol. Navyše netýka sa priamo prípadu žalobkyne a súd použil príslušné listinné
dôkazy obsahujúce výpovede spomínaných svedkýň len na dokreslenie praktík žalovaného, ktorý
sprostredkovateľov poistenia inštruoval v tom smere, že klient musí podpísať VPP aj osobitné zmluvné

dojednania,akchceuzavrieťpoistnúzmluvu.Vsúčasnostisasnažítútoskutočnosťžalovanýspochybniť
a sústreďuje pozornosť na nepodstatné veci nechápajúc podstatu tohto sporu a postavenie spotrebiteľa
a to konkrétne skúmaním toho, či žalobkyňa mala čas prečítať si VPP, či mala nejaké otázky, či záznam
o požiadavkách a potrebách klienta zodpovedal skutočnému priebehu jednania a pod.

Súd považuje za potrebné zmieniť sa aj o námietke zaujatosti vznesenej zástupcom žalovaného po
tom, keď súd vyzval právneho zástupcu žalobkyne na ujasnenie zákonného dôvodu požadovaného
zrušenia rozhodcovského rozsudku konkrétnym zákonným ustanovením, keďže v žalobe udával dôvody
podľa § 40 ods. 1 písm. g/ a j/ zákona o rozhodcovskom konaní, ale zároveň celá žaloba sa obsahovo
týka neplatnosti rozhodcovskej doložky, čomu napokon zodpovedá aj ďalší žalobný petit (neplatnosť

rozhodcovskej doložky). Zástupca žalovaného asi nemá vedomosť o tom, že právna kvalifikácia
uvedená v žalobe nie je podstatná (vôbec v nej ani nemusí byť), keďže nepredstavuje obligatórnu
náležitosť žaloby. Je paradoxom, že sám žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení však konštatoval, že
žalobkyňa zjavne uplatňuje ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku § 40 ods. 1 písm. c/ zákon
o rozhodcovskom konaní, ale pokiaľ súd vyzval právneho zástupcu žalobkyne k tomuto zosúladeniu a

ujasneniu, zástupca žalovaného už to považoval za prejav zaujatosti súdu. Keďže vytýkané skutočnosti
sa týkajú postupu súdu v konaní, podľa § 14 ods. 3 O.s.p. súd na námietku zaujatosti neprihliadal tak,
ako to vyplýva z § 15a ods. 5 O.s.p.V záverečnom prednese žalovaný žiadal konanie o neplatnosť rozhodcovskej doložky zastaviť pre
prekážku právoplatne rozhodnutej veci spočívajúcej v právoplatnosti rozhodcovského rozsudku o
plnení. Táto námietka je absurdná, keďže neplatná rozhodcovská spôsobuje nedostatok právomoci

rozhodcovského súdu a teda nezáväznosť (ničotnosť) daného rozhodcovského rozsudku.

Úspešnej žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ktoré predstavujú
trovy právneho zastúpenia. Vykonané boli tieto úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia,
podanie žaloby 6.9.2013, podanie písomného stanoviska k vyjadreniu žalovaného zo dňa 6.1.2014 a

účasť na pojednávaniach dňa 8.1.2014 a 19.2.2014. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby podľa
§ 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za úkony z roku 2013 predstavuje 60,07 Eur za 1 úkon
právnejslužby.Zaroky2014sižalobkyňauplatnilanáhraduvovýške61,85Eurza1úkonprávnejslužby,
aj keď odmena v zmysle citovaného ustanovenia vyhlášky predstavuje za úkony z roku 2014 sumu 61,87
Eur. Pripočítaný bol aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 spomínanej vyhlášky a to 2 x 7,81 Eur a 3 x 8,04
Eur. Napokon súd pripočítal aj 20% DPH zo sumy 345,43 Eur (2 x 60,07 + 3 x 61,85 + 2 x 7,81 + 3 x

8,04) a to s poukazom na § 18 ods. 3 vyhlášky, konkrétne v danom prípade vo výške 69,08 Eur. Úhrne
tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje sumu 414,51 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.