Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/191/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613203410
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613203410.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci žalobcu: EOS
KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpenému
spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti
žalovaným: v rade 1/ V. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, v rade 2/ F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
X. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom v Y., J. N. XA, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOSS,
so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, IČO: 42 176 778, právne zastúpenému JUDr. Andrejom
Cifrom, advokátom, so sídlom v Y., J. N. XA, v konaní o splnenie povinnosti zaplatiť sumu 1.122,18
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných v rade 1/, 2/ a vedľajšieho účastníka na strane
žalovaných v rade 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/68/2013-135 zo dňa
20.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu voči žalovanému v rade 2/,
p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti s a rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov konania a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v rade 1/, 2/ z r
u š u j e a v zrušenom rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš žalobu zamietol, ktorou sa žalobca
prostredníctvom svojho zástupcu voči žalovaným domáhal zaplatenia sumy 1.122,18 eur
s 9,25 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.091,11 eur od 09.12.2011 do zaplatenia, ako aj
náhrady trov konania.
Prvostupňový súd posudzoval nárok žalobcu podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 4 ods. 1 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1, 2 § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101,
§ 517 ods. 1, 2 a § 558 Občianskeho zákonníka.
Prvostupňový súd dôvodil tým, že mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným v 1/ rade bola uzavretá zmluva, ktorú je potrebné podriadiť pod režim ustanovení zákona
č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzavretia úverovej zmluvy (§ 23a ods. 1,
2), v zmysle ktorého sú spotrebiteľskými zmluvami zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvní.
Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Ďalej dôvodil, že v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania bolo potrebné ustáliť dátum splatnosti
pohľadávky, ktorá je predmetom prebiehajúceho konania. Okresný súd sa v tejto súvislosti nestotožnil
s argumentáciou žalovanej strany, že účinnosťou výpovede zmluvy o účte sa predmetná pohľadávka
stala splatnou. Zo znenia čl. 4.14.2. VOP VÚB, a. s. vyplýva, že skončením zmluvy o účte vrátane
výpovede zo strany banky sa všetky pohľadávky banky voči klientovi zo zmluvy o účte a súvisiacich
zmlúv stávajú splatné. Ďalej dôvodil, že v zásade je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
zmluvou súvisiacou so zmluvou o bežnom účte je aj povolené prečerpanie na bežnom účte. Uvedené
dojednanie obsiahnuté vo VOP však podľa okresného súdu dopadá na prípady, kedy sa pohľadávka
z predmetného zmluvného vzťahu nestala ešte splatnou. V prejednávanej veci bol však okresný súd
toho názoru, že uplatnená pohľadávka sa stala splatnou podstatne skôr, ako na základe výpovede
zmluvy o bežnom účte a s ňou súvisiacej ďalšej zmluvy. Argumentácia žalobcu by v konečnom dôsledku
znamenala, že žalobca mohol udržiavať v platnosti primárny zmluvný vzťah (zmluvu o bežnom účte),
hoci žalovaný v 1/ rade dlhodobo nevyužíval poskytnutý bankový produkt (povolené prečerpanie), čo
je nepochybne aj v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie
je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná (s poukazom na spotrebiteľský
charakter zmluvy) a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Pre určenie dátumu
splatnosti pohľadávky a s tým súvisiaceho začiatku plynutia premlčacej doby je rozhodujúce, kedy
žalovaný začal čerpať peňažné prostriedky na základe povoleného prečerpania, to znamená, kedy
vznikol tzv. debetný zostatok. Uvedený názor okresného súdu korešponduje zneniu VOP, a to čl. 4.10.6.,
v zmysle ktorého po zriadení povoleného prečerpania je klient (žalovaný v 1/ rade) povinný zložiť bez
zbytočného odkladu po vzniku debetného zostatku peňažné prostriedky na úhradu splátok úrokov,
poplatkov a ostatných záväzkov na bežnom účte. Z prehľadu histórie transakcií na bežnom účte, ktorého
majiteľom bol žalovaný v 1/ rade, vyplynulo, že žalovaný v 1/ rade naposledy čerpal peňažné prostriedky
vo výške 2.000,- Sk dňa 17.07.2008, kedy existoval zostatok - 17.654,04 Sk, teda od uvedeného dátumu
vznikla žalovanému v 1/ rade povinnosť bez zbytočného odkladu poukázať na predmetný účet peňažné
plnenie na úhradu vzniknutých záväzkov súvisiacich so splátkami úroku, poplatkov a ďalších záväzkov
vyplývajúcich zo zmluvy, na základe ktorej bolo žalovanému v 1/ rade povolené prečerpanie na osobnom
účte. Hoci VOP nedefinujú výraz „bez zbytočného odkladu“, z gramatického hľadiska možno použitý
výraz vykladať tak, že splnenie peňažného záväzku nemožno odkladať na dlhšiu dobu. Dlžník by si
mal uvedenú povinnosť splniť v krátkom čase, ktorý sa má počítať na týždne, prípadne na obdobie
mesiaca. Podľa okresného súdu nemožno tiež prehliadnuť skutočnosť, že v zmysle VOP sa v prípade
vzniku debetného zostatku (čerpania peňažných prostriedkov) účtovali žalovanému úroky mesačne. Z
uvedeného vyvodil záver, že žalovaný mal povinnosť v tom ktorom mesiaci, v ktorom vznikol debetný
zostatok zaplatiť nielen úroky z čerpanej sumy, ale poukázať potrebné množstvo peňažných prostriedkov
na úhradu všetkých záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Nezanedbateľnú výpovednú hodnotu má aj
údaj o počte dní omeškania, nachádzajúci sa v prílohe č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
08.12.2011. Počet dní omeškania so zaplatením postúpenej pohľadávky ku dňu uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávok je 1121 dní. Poukázal na prednes zástupkyne právneho zástupcu žalobcu,
omeškanie žalovaného v 1/ rade so splnením záväzku pripustila aj žalujúca strana v súvislosti s otázkou
súdu, aký je význam údaju o počte dní omeškania, nachádzajúci sa v prílohe k zmluve o postúpení
pohľadávok. Okresný súd mal teda preukázané, že dlh žalovaného v 1/ rade, ktorý je predmetom
konania, je premlčaný, keďže premlčacia lehota začala plynúť najneskôr v roku 2008 a pri všeobecnej
3-ročnej premlčacej dobe uplynula najneskôr v roku 2011.
Prvostupňový súd žalobu voči žalovanej v 2/ rade súd zamietol ako nedôvodnú. Konštatoval, že pasívnu
vecnú legitimáciu žalovanej v 2/ rade odôvodnil žalobca tým, že menovaná pristúpila k záväzku, ktorý
je predmetom prebiehajúceho konania, o čom predložil súdu listinu označenú ako dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 02.07.2012. Podľa názoru okresného súdu žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej v 2/ rade. Z predloženej
listiny, ktorá je formulárovým tlačivom, podľa okresného súdu vyplýva, že v bode 1.3 dohody sú vyplnené
osobné údaje žalovanej v 2/ rade (meno a priezvisko a jej rodné číslo) ako osoby pristupujúcej k záväzku.
Z takto vyhotovenej a predloženej listiny mal okresný súd za zrejmé, že v nej absentuje výslovný prejav
vôle žalovanej v 2/ rade pristúpiť k záväzku žalovaného v 1/ rade, ktorý je pojmovým znakom každého
právneho úkonu. Podľa okresného súdu platné a účinné pristúpenie k záväzku vyžaduje, aby pristupujúci
dlžník výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti vyjadril vôľu pristúpiť k záväzku
pôvodného dlžníka, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Predložená listina nespĺňa ani požiadavku
určitosti právneho úkonu, vyjadrenú v ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže záväzok, ku
ktorému podľa tvrdenia žalobcu mala žalovaná v 2/ rade pristúpiť, nie je žiadnym spôsobom vymedzený,
identifikovaný. Za uvedeného skutkového stavu podľa prvostupňového súdu nemohlo dôjsť k platnému

pristúpeniu žalovanej v 2/ rade k záväzku, ktorý vyžaduje písomnú formu. Z uvedených dôvodov okresný
súd vyhodnotil predloženú listinu ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého žalovanej v 2/ rade
nemôžu vzniknúť žiadne povinnosti.
O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaní v 1/ a 2/
rade boli úspešní v konaní v celom rozsahu, z tohto dôvodu im vzniklo právo na plnú náhradu trov
konania. Trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia. Právnemu zástupcovi žalovaných
priznal odmenu za zastupovanie, keď za jeden úkon právnej služby mu prislúcha odmena vo výške
61,41 eur, a to za účasť na pojednávaní dňa 20.01.2014 (§ 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 a
§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Podľa § 16 ods. 3
citovanej vyhlášky právnemu zástupcovi žalovaných priznal paušálnu náhradu hotových výdavkov v
súvislosti s vykonaným úkonom právnej služby 8,04 eur. V zmysle ust. § 18 ods. 3 vyhlášky priznal
právnemu zástupcovi žalovaných zvýšenie odmeny a tzv. režijného paušálu o DPH o sumu 13,89
eur. Právnemu zástupcovi žalovaných priznal náhradu cestovného, v dôsledku použitia motorového
vozidla a náhradu za stratu času. Celková náhrada cestovného bola okresným súdom vyčíslená v sume
71,66 eur a pozostáva z náhrady za spotrebované pohonné hmoty 23,34 eur (spotreba 6,5 l/100 km,
vzdialenosť Y. - Liptovský Mikuláš a späť 264 km, cena pohonnej látky 1,36 eur) a zo základnej náhrady
48,32 eur. V súvislosti s vykonaním cesty a účasti na pojednávaní právnemu zástupcovi žalovaných
a súčasne ako právny zástupca vedľajšieho účastníka, okresný súd priznal právnemu zástupcovi
žalovaných 1-icu uvedenej náhrady, t. j. v sume 35,83 eur (keďže trovy vedľajšieho účastníka neboli
súdom priznané z dôvodu ich neúčelnosti). Právnemu zástupcovi žalovaných priznal aj náhradu za
stratu času stráveného cestou z Y. do Liptovského Mikuláša a späť, ktorá bola vyčíslená v celkovej
sume 130,10 eur (10 polhodín x 13,01 eur). Z rovnakých dôvodov ako v prípade náhrady cestovného
okresný súd priznal právnemu zástupcovi žalovaných náhradu za stratu času vo výške 65,05 eur (1/2-
ica zo sumy 130,10 eur). Trovy právneho zastúpenia činili celkom 184,22 eur. Okresný súd nepriznal
právnemu zástupcovi žalovaných odmenu ani režijný paušál za prevzatie a prípravu zastúpenia. Hoci
je udelenie plnomocenstva datované dňom 17.01.2014, zástupkyňa právneho zástupcu na pojednávaní
dňa 20.01.2014 uviedla, že plnomocenstvo bolo podpísané v deň pojednávania s dátumom 17.01.2014,
čo odôvodnila tým, že sa v piatok 17.01. telefonicky dohodli so žalovanými na zastupovaní. Okresný súd
konštatuje, že plnomocenstvo bolo preukázateľne písomne udelené v deň pojednávania. Predpokladom
priznania odmeny za vyššie uvedený úkon právnej služby je primeraný časový priestor, počas ktorého
sa zástupca môže zodpovedne oboznámiť s vecou, so skutkovými a právnymi aspektmi prejednávanej
veci, ktoré mu môžu byť známe aj po porade s klientom. V prejednávanej veci tento predpoklad naplnený
nebol, preto okresný súd nepriznal odmenu za uvedený úkon. Okresný súd tiež nepriznal náhradu
trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Trovy právneho zastúpenia okresný súd nepovažuje za účelne
vynaložené. Zdôraznil, že vedľajší účastník je občianskym združením, ktorého cieľom je kolektívna
ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a
vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Preto v prípade, ak sa označené
občianske združenie rozhodne vstúpiť ako vedľajší účastník v súdnom konaní na podporu spotrebiteľa,
majúc na pamäti svoje poslanie, je podľa okresného súdu úplne prirodzené očakávať, že na pôsobenie v
občianskom súdnom konaní (napr. v postavení vedľajšieho účastníka) je odborne pripravené bez potreby
právneho zastúpenia v konaní. Okresný súd pri posudzovaní účelnosti náhrady trov právneho zastúpenia
vychádzal z predpokladu, že vzhľadom na predmet činnosti vedľajší účastník má vo svojich radoch
osoby, ktoré sú schopné v záujme ochrany spotrebiteľa adresovať súdu kvalifikované podania, prípadne
inými procesnými úkonmi v konaní účinne chrániť práva spotrebiteľa. Tento predpoklad podľa okresného
súdu plne korešponduje úmyslu zákonodarcu, aby vedľajší účastník poskytol kvalifikovanú pomoc
spotrebiteľovi, keďže ochrana spotrebiteľa je problematikou, ktorá si vyžaduje osobitnú pozornosť.
Okresný súd nemal preukázané, že vedľajšiemu účastníkovi vznikli iné trovy konania (okrem trov
právneho zastúpenia).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v časti, v ktorej súd zamietol žalobu
žalobcu voči žalovanej v rade 2/ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného
zistenia skutkového stavu. Podľa žalobcu podpisom dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku došlo k nespochybniteľnému pristúpeniu a uznaniu dlhu vo výške 1.091,11 eur s príslušenstvom
žalovanou 2/, kedy nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka. Zároveň žalovaná 2/ potvrdila svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu,
to znamená, v danom prípade by nastali účinky § 558 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by ku
dňu podpisu dohody bola pohľadávka žalobcu považovaná za premlčanú. Žalobca ďalej argumentoval
tým, že žalovanej v rade 2/ umožnil splácanie dlžnej sumy v snahe predísť súdnemu konaniu, čo

bolo v záujme žalovaných. Za absurdné pokladá hodnotenie súdu o zhoršení postavenia spotrebiteľa
uzatvorením dohody, keďže ide o prejav slobodnej vôle žalovanej 2/, ktorá si je vedomá svojho
záväzku uzavrieť so žalobcom predmetnú dohodu a svoj záväzok postupne splatiť v dohodnutých
splátkach. Žalobca dospel k záveru, že daným prístupom súdu došlo k popretiu procesnej zásady
rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti
spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Žalobca nemôže
nijakým spôsobom niesť zodpovednosť za ľahostajný prístup žalovanej 2/ k vybavovaniu svojich
záležitostí v tom zmysle, že žalovaná 2/ pristúpila k záväzku žalovaného 1/ bez toho, aby si dohodu
riadne prečítala. Ide o jednostranné a ničím nepreukázané vyjadrenie žalovanej 2/ napriek tomu, že
žalobca v konaní predložil relevantný dôkaz o pristúpení žalovanej 2/ k záväzku žalovaného 1/ a uznala
svoj záväzok voči žalobcovi. Žalovaná 2/ podpísala dohodu, prejavila svoju vôľu záväzok za žalovaného
1/ splniť, pričom predmetná dohoda neobsahovala žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie.
Dohodu podpisovala vo svojom bydlisku a mala možnosť si ju v pokoji prečítať a vysloviť s ňou súhlas
svojím podpisom, resp. ju odmietnuť a nepodpísať. Žalobca zastáva názor, že žalovaná 2/ po tom, čo sa
oboznámila s obsahom dohody, pristúpila k záväzku žalovaného 1/, ktorý uznal a vyjadril svoju vedomosť
s premlčaním pohľadávky. K podpisu dohody nebola žalovaná 2/ nijakým spôsobom donútená, keďže
žalobca jej poskytol možnosť plniť už existujúci splatný záväzok žalovaného 1/ v splátkach. Takúto
formu dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom nemožno pokladať za niečo neobvyklé a už
vôbec nie ju hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku. Takéto vyhodnotenie listinných dôkazov pokladá
žalobca za ničím neodôvodnenú a bezbrehú ochranu žalovaného ako spotrebiteľa prekračujúcu medze
ochrany spotrebiteľov a porušenie zásady rovnosti účastníkov, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol
poskytnutý úver, tento nebudú musieť vrátiť. Z uvedených dôvodov navrhol zmeniť rozsudok okresného
súdu tak, že vyhovie jeho návrhu, resp. zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Žalobca nesúhlasil s priznaním trov konania a právneho zastúpenia žalovaným, nakoľko žalovaní si
zvolili svojho právneho zástupcu až potom, ako do konania vstúpil vedľajší účastník, pričom písomné,
alebo ústne podané vyjadrenia v mene žalovaných, alebo vedľajšieho účastníka sú obsahovo zhodné
a podobné. Vzhľadom na to, že nie sú v nich uvedené žiadne nové skutočnosti, a teda nespĺňajú
požiadavku účelnosti.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal, že spotrebiteľská právna úprava zahŕňa
komplex právnych noriem verejnoprávneho, ako aj súkromného charakteru. Na úrovni súkromnoprávnej
upravujú spotrebiteľské normy okruh všetkých súkromnoprávnych vzťahov uzatváraných medzi
dodávateľmi a spotrebiteľmi. Poukázal na to, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku zo dňa 02.07.2012 je nulitný akt, nakoľko prvostupňový súd správne poukázal na absenciu
výslovného prejavu vôle žalovanej 2/ o pristúpení k záväzku žalovaného 1/ v predmetnej dohode. Za
danej situácie žalovaná 2/ nemohla ani uznať záväzok, ktorý nebol jej záväzkom, a to aj s ohľadom
na neurčitosť uznávaného prejavu v časti identifikovania záväzku. Akékoľvek argumentačné snahy
žalobcu o spochybňovanie vyššie uvedeného právneho a skutkového stavu sú iba jeho účelovou snahou
vyhnúť sa tomu, aby bol žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní spotrebiteľských
zmlúv považovaný za dodávateľa, teda aby sa žalobca vyhol tomu, že dohodu „súd podrobí kontrole“
podľa ustanovení spotrebiteľských predpisov. Podľa vedľajšieho účastníka uzatvorenie dohody je v
rozpore s „dobrými mravmi“ v zmysle ustanovenia § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože
pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti a čestnosti a žalobcom boli využité
omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Ďalej zastáva názor, že pre spotrebiteľa je
vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými sa spotrebiteľovi
neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak, tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa.
Poukázal na to, že je zjavné, že pracovníci žalobcu sú pri získavaní podpisov na formulárových dohodách
mimoriadne úspešní, pravdepodobne aj mimoriadne motivovaní svojím zamestnávateľom. Žalobca sa v
rámci predmetu podnikania dlhodobo zaoberá inkasovaním pohľadávok a takáto činnosť zahŕňa aj celé
spektrum mimosúdnych úkonov, ktorých cieľom je, aby sa dosiahla úhrada pohľadávky bez súdneho
konania. Žalobca sa nemôže v predmetnej veci domáhať platnosti predloženej formulárovej dohody, a
teda ani právnych účinkov z nej plynúcich, s poukazom na princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“,
a to uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalovaného spotrebiteľa. Napokon poukázal na to, že
činnosť a zastupovanie spotrebiteľského združenia nie je o získavaní finančného prospechu v podobe
náhrady trov právneho zastúpenia, ale o hodnotovej orientácii a osobného nasadenia zainteresovaných,
ktorí pracujú neraz bez odmeny, resp. dotujú činnosť združenia.

Právny zástupca vedľajšieho účastníka, ako aj žalovaných 1/, 2/ v podanom odvolaní konštatoval, že pri
rozhodovaní o trovách konania postupoval okresný súd nesprávne, keď nepriznal náhradu trov konania
vedľajšiemu účastníkovi a náhradu trov konania žalovaným nepriznal v plnej výške, keď nesprávne
krátil vyčíslené trovy. Poukázal tiež na to, že združenie ako právnická osoba zameraná na ochranu
spotrebiteľov vstúpilo do konania legitímne z vlastného podnetu do predmetného spotrebiteľského
sporu v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/, 2/. Takýto procesný postup
vstupu vedľajšieho účastníka do konania je rovnocenný so vstupom do konania na základe výzvy
niektorého z účastníkov a nepredpokladá súhlas spotrebiteľa so vstupom, dokonca ani vedomosť
spotrebiteľa o vstupe do konania. V napadnutej časti rozhodnutie vychádza z nesprávnych skutkových
zistení a nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby
v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali adekvátne a účinné prostriedky, ktoré by zabránili
súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany
predajcov alebo dodávateľov. Súd by mal vychádzať z citovaného článku a podporovať tento prostriedok
účinnej ochrany v súdnych konaniach tým, že združeniu prizná náhradu trov konania, pretože v
opačnom prípade by činnosť nemajetného združenia mohla byť vážne ohrozená. Ďalej poukázal na
to, že v prevažnej väčšine obdobných spotrebiteľských vecí vydávajú súdy platobné rozkazy, ktorými
zaväzujú žalovaných spotrebiteľov na úhradu celej žalovanej sumy aj s príslušenstvom a taktiež k
povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania. Súdy nepokladajú za nehospodárne a neúčelné trovy
právneho zastupovania nadnárodnej finančnej skupiny, pozostávajúcej zo 49 spoločností v takmer 30
krajinách, pričom len samotný žalobca zamestnáva 210 zamestnancov. Táto spoločnosť nemá problém
zabezpečiť si právne oddelenie, pretože vymáhanie pohľadávok je jedným z hlavných predmetov
činnosti žalobcu. Napriek tomu, že žaloby žalobcu sú zhodné v tisíckach iných vecí, súdy nezisťujú
účelnosť trov u dodávateľa, ale u nemajetného združenia, ktorého jediným cieľom je ochrana práv
spotrebiteľa. Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci im právo na právneho zástupcu vzhľadom na
predmet činnosti, prípadne vzhľadom na to, že jedna členka združenia má právnické vzdelanie, avšak
právnu prax vôbec nevykonáva, potom by bolo problematické zastupovanie advokátmi, napr. sudcov,
prokurátorov, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v rozpore s platným právom, ale aj s každodennou realitou.
Predmetná agenda vyžaduje nielen právnickú kvalifikáciu, ale aj nároky na osoby, ktoré túto agendu
systematicky spracúvavajú, čo sa týka technického zabezpečenia pracovných prostriedkov a pomôcok
slúžiacich na jej spracovanie, vrátane adekvátnych kancelárskych priestorov. Združenie nemá finančné
prostriedky ani personálne obsadenie, teda nemá vlastný aparát, preto jedinou možnosťou na efektívne
presadzovanie spotrebiteľských práv je realizovanie činnosti prostredníctvom advokátov. Možno by sa
dalo argumentovať, že združenie má možnosť čerpať podporu od štátu podľa § 25 ods. 6 zákona č.
250/2007 Z. z., ktorú môže žiadať od ministerstva. Skúsenosť s touto možnosťou, že po opakovaných
žiadostiach v priebehu posledných dvoch rokov schválilo napokon Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky združeniu finančnú podporu vo výške 4.000,- eur, pritom takýto finančný príspevok pri objeme
činnosti vykonávanej združením nepokrýva ani náklady na poštovné výdavky. Zákonná možnosť čerpať
finančné prostriedky existuje, pretože je výsledkom transpozície právnych aktov EÚ do legislatívneho
prostredia, avšak realita je úplne iná a podpora štátu skôr iluzórna ako skutočná. Najväčší efekt
pri pomoci spotrebiteľom im poskytuje inštitút vedľajšieho účastníctva. Okrem toho žalobca v snahe
nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť zaplateného súdneho
poplatku berie žaloby späť na súdoch, kde združenie vstupuje do konaní, pretože si je vedomý, že
zahlcuje súdy tisíckami žalôb o premlčané spotrebiteľské pohľadávky, ako aj pohľadávky z neprijateľných
zmluvných podmienok, pričom nie je dôvod, aby štát takúto nekalú prax žalobcu toleroval. Pokiaľ
ide o námietku, že v súdnych konaniach iba vedľajší účastník vznáša námietku premlčania, uviedol,
že by bolo prospešné, keby v konaniach proti spotrebiteľom bolo možné prihliadať na premlčané
pohľadávky ex offo alebo spotrebiteľa o tejto možnosti poučiť. Súd pri nepriznaní trov vedľajšieho
účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako
aj v rozpore s ustálenou súdnou praxou a právnou teóriou. O dôvodnosti priznania trov vedľajšieho
účastníka svedčí aj ust. § 137 O. s. p. účinné od 01.01.2012, v zmysle ktorého trovami konania sú
najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ako aj náhrada výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Novelizovaná
právna úprava zohľadňuje rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. decembra 2010 vo veci C-279/09 Deutsche
Energinehandels - und Beratungsgesellschaft mbH (DEB) proti Spolková republika Nemecko. Podľa
citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v čl. 47
Charty základných práv EÚ, sa má vykladať tak, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické
osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia

trov konania alebo zastupovanie advokátom. Ak teda platí, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké
práva a povinnosti ako účastník hlavný, potom neexistuje dôvod nepriznať vedľajšiemu účastníkovi
trovy právneho zastupovania, ak nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník
v konaní podporoval. Samotná skutočnosť, že vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu
trov konania, nie je sporná. Napriek tomu si dovoľuje poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo
dňa 09.06.2010 sp. zn. 5Cdo 71/2010, ako aj najnovšie komentáre k O. s. p. Najnovšia a rozsiahla
judikatúra slovenských odvolacích súdov zaujala v súlade s európskou líniou ochrany spotrebiteľa, ako aj
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR k tejto otázke presvedčivý
väčšinový názor o principiálnom práve vedľajšieho účastníka na náhradu trov právneho zastupovania
v sporoch, v ktorých bol vedľajším účastníkom podporovaný účastník úspešný a vznikol mu nárok na
náhradu trov. Odvolateľ zároveň pripojil zoznam aktuálnych rozhodnutí krajských súdov, ktoré akceptujú
právo spotrebiteľského združenia ako vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v úspešnom
súdnom spore. Vzhľadom na uvedené navrhol rozhodnúť tak, že výrok uznesenia v napadnutej časti
zmení odvolací súd tak, že zaviaže žalobcu nahradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi.

K podanému odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca tak, že vedľajší účastník musí byť sám z
podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach. Poukázal na to,
že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom
prípade a viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových významných skutočností,
vzťahujúcich sa na predmet konania, čím konanie predlžuje a navyšuje trovy konania. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu voči žalovanému v rade 2/, resp. zruší
rozsudok a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok na základe
podaného odvolania v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p., teda čo do výroku, ktorým okresný
súd zamietol žalobu voči žalovanej 2/ a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s.
p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým nepriznal vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v rade 1/
a 2/ zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. a v zrušenom rozsahu vrátil vec okresnému
súdu na ďalšie konanie.

Podľa § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo preskúmanie rozsudku vo vzťahu k zamietnutiu žaloby
žalobcu voči žalovanej v rade 2/. Odvolací súd sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ktorý
konštatoval, že žaloba voči žalovanej v rade 2/ je nedôvodná z dôvodu neurčitosti právneho úkonu podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo
dňa 02.07.2012. Záväzok, ku ktorému podľa tvrdenia mala žalovaná v rade 2/ pristúpiť, nie je žiadnym
spôsobom vymedzený, resp. identifikovaný, a preto nemohlo ani dôjsť k platnému pristúpeniu žalovanej
v rade 2/ k záväzku, ktorý vyžaduje písomnú formu. Z uvedených dôvodov vyhodnotil prvostupňový súd
správne tento úkon ako absolútne neplatný, z ktorého jej nemôžu vzniknúť žiadne povinnosti.

V ďalšom sa krajský súd zaoberal odvolacími dôvodmi žalobcu. K odvolacej námietke žalobcu, že daným
prístupom súdu prichádza k popretiu zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa
vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, je treba uviesť, že
pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných
strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá,
že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa
prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho
pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter, a pokiaľ jeho rozsah bol
značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace
medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske a pod.). Ide teda o to, či toto
ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.
Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá
spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom, že v

súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti, či naopak podriadenosti.
Táto formálna rovnosť je proťajškom občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických ústavách a
spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však
rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi
ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich
faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.
Pôvodným zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna
rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že
charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku
však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností, a to o to viac, že faktická
nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické
občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.
Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú
možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody pre určité
osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté, nesvojprávne,
osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek nebol rozsiahly
a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé odchýlky od
formálnej rovnosti.
Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlkou zo zásady rovnosti. Ingerencie v
prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú
však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených
subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné, či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom
hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu
v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcií vo verejnom
záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený
význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli, ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné
len do budúcna.
Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka
ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých
inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes
ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti.
Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho
vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie
(bez toho, aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná
strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristika
súkromného práva sa ním neruší, ale naopak, prehlbuje sa, a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú
niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje,
spočíva v poskytnutí dielčích právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý
nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.
Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch.
Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu
charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode,
spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod
určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej
pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko-
spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.

Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva
mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio
enormis“, či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri
úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej
disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku,
že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia.
Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných
pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je, spoločným
menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením
pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby
možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania), asi tak zaujímavá nie je.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa dohody o uzavretí dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku, ktorá nie je ničím neobvyklým medzi veriteľom a dlžníkom v prípade, keď svojím
podpisom pristúpila k záväzku žalovaného 1/ žalovaná 2/, ktorá zároveň uznala a vyjadrila svoju
vedomosť s premlčaním pohľadávky, treba konštatovať, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia
záväzku je inštitútom legálnym a zákonom aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter
nestráca, ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu.

V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku, akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa
vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu, aby spotrebiteľ nebol vedený
ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd
voči jeho platnosti namietať nemohol.
V tomto prípade to bol však práve žalobca, ktorý si vynútil u žalovanej 2/ návštevu (žalobca iné netvrdil)
a dal jej podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme
dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre ňu zjavne nevýhodný jednostranný
úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval
(znovu žalobca netvrdil opak). V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože
dlžník podpísaním takejto dohody nič nezískal, ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu
svoje postavenie podstatne zhoršil.
Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym
dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej
námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov
sa nezlepšila), ale naopak, žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť)
v podobe obnoviteľnosti nároku, neposkytol žalovanej 2/ žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia
úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.).

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem
základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt
zmluvnej slobody, spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený
aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami,
ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej
slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.
Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je
tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, a to i v prípade, že samotný obsah tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom
uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru odvolacieho súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou
praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Konanie žalovanej 2/ by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jej strany alebo
síce zo strany žalobcu, ale s poučením o následkoch uznania premlčaného záväzku. Súd nevylučuje,
že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného
dlhu, resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných
prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému
uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.
Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu so znalosťou
veci zo strany dlžníka nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje, resp. pochybenie
svojho právneho predchodcu, spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a
vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho
záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára
ako listiny, ktorá má dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní
dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).
Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ
z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil
žalobca, poskytnúť ochranu.

V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim
výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich
strachu pred prípadným súdnym, resp. následne exekučným konaním.
Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)
nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“, ale v čl. 2 (ktorý má tiež
mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť
o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže
znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok
v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení, pretože treba vychádzať z toho, čo je v listine uvedené.

Odvolací súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje opodstatnenosť uplatneného nároku,
považuje za neplatnú nielen podľa § 37, ale aj podľa § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné vyzvať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k použitiu ďalších
ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité, nakoľko pre rozhodnutie vo veci neboli
rozhodujúce vzhľadom na právne posúdenie prvostupňového súdu.

Ďalej je potrebné uviesť, že dohoda o zaplatení už splatného záväzku nie je ničím iným ako privatívnou
nováciou v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke
splatnosti. Potom, ak má zmluva spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá
túto zmluvu mení v jej niektorej časti.

Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku
inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru,
že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo 16. januára 2013 sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie princípu
„ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch
zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho
uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať
konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa.
Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov v realite praktického života, a teda aj
zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto
oblasti mu nemôže byť na ujmu.“

Výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu voči žalovanému 1/, sa odvolací súd nedotkol, keďže
tento nebol napadnutý odvolaním.

Odvolací súd zrušil výroky rozsudku, ktoré sa týkajú náhrady trov prvostupňového konania tak
vedľajšiemu účastníkovi, ako aj žalovaným 1/ a 2/. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom
prvostupňového súdu, že pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, nejde o trovy
účelne vynaložené. V tejto súvislosti je odvolací súd toho názoru, že práve vstupom do konania
spotrebiteľského združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 1/ a 2/ dochádza k naplneniu
účelu citovaného ustanovenia zmiernením faktickej nerovnosti spotrebiteľa v občianskom súdnom
konaní, keď je predpoklad profesionálnosti takéhoto združenia, ktoré vystupuje na ochranu záujmov
spotrebiteľa a napomáha mu uplatňovať jeho práva v konaní.
Základným právom účastníka, garantovaným čl. 47 Ústavy SR, je právo na právnu pomoc. Pokiaľ toto
právo patrí účastníkovi, je nepochybné, že patrí v zmysle ust. § 93 ods. 4 O. s. p. v rovnakom rozsahu
aj vedľajšiemu účastníkovi.
Vedľajší účastník na strane žalovaných 1/ a 2/ vstúpil do konania s cieľom chrániť a presadzovať ich
oprávnené záujmy, preto pokiaľ boli v konaní zastúpení právnym zástupcom, nemožno trovy právneho
zastúpenia v zásade považovať za neúčelné. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach
nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý uplatňovať svoje práva v konaní pred súdom sa nemohol dať
zastúpiť advokátom. Úspech v súdnom konaní je spojený so schopnosťou procesnoprávneho uplatnenia
hmotného práva, náklady s tým spojené sú v zásade účelné. Profesionálnu právnu pomoc poskytujú na
území SR advokáti, ktorí spĺňajú zákonom ustanovené podmienky na poskytovanie odbornej právnej
pomoci v konaní pred súdmi. Hoc v prípade spotrebiteľského združenia vzhľadom na predmet jeho
činnosti je predpoklad orientácie v hmotnom spotrebiteľskom práve, v občianskom súdnom konaní
sú dôležité procesnoprávne aspekty uplatnenia hmotného práva. Práve pre tento aspekt je účelné
zastúpenie spotrebiteľského združenia advokátom, ktoré je zároveň na prospech spotrebiteľa.
V danej veci došlo k vstupu do konania na strane žalovaných 1/ a 2/ ako vedľajšieho účastníka Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 24.12.2013, kedy právoplatne súd rozhodol o pripustení
vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Už v tomto čase bolo toto spotrebiteľské združenie zastúpené
advokátom.
Jediným akceptovateľným dôvodom vstupu vedľajšieho účastníka - občianskeho združenia do konaní
v spotrebiteľských veciach, je ochrana záujmov spotrebiteľa, teda za týmto účelom poskytnutú právnu
pomoc možno pokladať za účelnú. Pokiaľ už potom v konaní na podporu záujmov žalovaných poskytoval
právnu pomoc advokát ako profesionál uplatňujúci ústavné právo účastníka na obhajobu a ochranu jeho
práv a záujmov, nemožno považovať za účelné poskytovanie ďalších právnych služieb iným advokátom.

Vzhľadom na vyššie uvedený názor odvolacieho súdu ohľadne účelnosti právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka potom bolo dôvodné zrušiť aj výrok prvostupňového súdu ohľadne priznania
náhrady trov konania žalovaným 1/ a 2/, zastúpených tým istým právnym zástupcom ako vedľajší
účastník. V tomto kontexte potom jednoznačne možno konštatovať, že prvostupňový súd nemohol
vyhodnotiť procesný úspech osobitne vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ a osobitne vo vzťahu k vedľajšiemu

účastníkovi tak, aby z napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, ktoré úkony právneho zástupcu vo vzťahu
k žalovaným 1/ a 2/ a ktoré vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi boli účelné z hľadiska priznania náhrady
trov konania.

V ďalšom konaní sa okresný súd bude dôsledne zaoberať aplikáciou použitých ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, ako aj vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. tak, aby bol
rešpektovaný vyslovený právny názor odvolacieho súdu a dostatočne zrejmé, ktoré konkrétne normy
aplikoval na prejednávaný prípad. Následne vyhodnotí všetky podstatné skutočnosti a zdôvodní, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané, z akých záverov vychádzal a ako ich procesne a právne
vyhodnotil. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia napadnutého uznesenia
nevyplývala jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne v rámci rozhodovania o náhrade trov konania i o náhrade
trov, ktoré vznikli účastníkom konania v súvislosti s odvolacím konaním.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.