Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/395/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214581
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214581.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a

členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava 1, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/223/2012-90 zo dňa
07.05.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
O nároku navrhovateľa rozhodol v zmysle § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, §
9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 5, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného
od 01.01.2009 do 31.12.2010.

Z dôvodov rozsudku vyplýva, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle
Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na súde je jeho predbežné
prerokovanienapríslušnomorgáneštátu,ktorýmvtomtoprípade,vzhľadomnaskutočnosť,žesavytýka
nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Navrhovateľ podľa okresného súdu aj v iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal
na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky nebolo okresnému súdu oznámené, že by v tejto konkrétnej veci navrhovateľ takúto žiadosť

nepodal.PretomalokresnýsúdajvzhľadomnanázorKrajskéhosúduvŽiline,vyjadrenývrozhodnutiach
v obdobných konaniach, ktorými rozhodoval o odvolaniach navrhovateľa proti rozhodnutiam tunajšieho
súdu, ktorými konanie pre nepredloženie rovnopisu žiadosti zastavil, za preukázané a nerozporované,
že túto podmienku, vyžadovanú ust. § 15 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, navrhovateľ splnil.
Tiež dôvodil, že z exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že Okresný súd Martin rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia. V prejednanej a rozhodnutej veci teda nedošlo k

žiadnym prieťahom, keď súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v zákonnej
15-dňovej lehote. Navyše si v súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého
posudkuznalcomzodboruprávnevzťahykcudzine,odvetvieeurópskeprávo,okresnýsúdpoznamenal,
že právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a vÚradnom vestníku Európskej únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej
únie, ako nariadenia, smernice a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora) sú v zmysle ust. § 121
O. s. p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia.

Vzhľadom na túto zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto
predpisy pozná a vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť zodpovedať otázky,
týkajúcej sa interpretácie a aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a
záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba mať
odborné znalosti, ktorými by okresný súd nedisponoval, a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle

ustanovenia § 127 O. s. p.
Vzhľadom na konštatované, dôkazný návrh navrhovateľa o predložení takéhoto znaleckého posudku
okresnému súdu sa javil neúčelný vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci irelevantný pre právne
posúdenie nároku navrhovateľa. Prvostupňový súd preto takýto dôkazný návrh zamietol a takýto dôkaz
nevykonal. Navyše z vyjadrenia navrhovateľa nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni takýto
znaleckýposudoksúdupredložiť,ateda,čibyvyčkávanímnapredloženietakéhodôkazunebolivkonaní

spôsobené zbytočné prieťahy, ktoré navrhovateľ súčasne opakovane v súdnych konaniach vyčíta.
Okresný súd, majúc preukázané vyššie konštatované skutočnosti a spravujúc sa vyššie citovanými
zákonnými ustanoveniami návrh navrhovateľa na začatie konania ako nedôvodný zamietol, nakoľko
neboli splnené predpoklady, vyžadované zákonom č. 514/2003 Z. z. pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia

nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.
O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.
1, 2 O. s. p. tak, že odporcovi priznal náhradu trov konania, avšak tento si ju nevyčíslil, preto mu ju v
konečnom dôsledku nepriznal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými

dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust.
§ 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovaťzanestranného.Vtejtosúvislostipoukazuje narozhodovaciupraxKrajskýchsúdovvTrnave,
Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie
vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva navrhovateľa
na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal

možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na
súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil
navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnymotázkam veci. Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ ďalej namieta, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, čím bolo porušené právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Ak
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle
ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.
s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám,

ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Zároveň namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úsekytomunenasvedčujú.Pričomnavrhovateľpoukázalnato,ženasplneniezákonnejlehotyjedôležité
skúmať nielen samotný moment, keď exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, keď poverenie
doručil príslušnému exekútorovi.

Navrhovateľ tiež namietal, že rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy,
pretože súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zmietnutí návrhu na prerušenie konania, proti ktorému
pripustil odvolanie. Zároveň namietal, že v čase vydania meritórneho rozhodnutia nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a preto je rozhodnutie predčasné.
Na základe uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec

okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v

rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.

vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca (hoci v odvolaní nesprávne navrhovateľ udáva, že vo veci rozhodol krajský súd, v súdenejveci však rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti neexistuje). V súdenej veci však neboli
zákonnou sudkyňou oznámené skutočnosti v zmysle ust. § 15 ods. 1 O. s. p., pre ktoré by bola
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Hoci navrhovateľ poukazuje na svoje tvrdenia uvedené

v návrhu týkajúce sa dôvodov, pre ktoré podľa jeho názoru príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
navrhovateľ explicitne vylúčil podanie námietky zaujatosti, keď na výzvu súdu uviedol, že námietku
zaujatosti nepodáva. Nebol teda daný dôvod na rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení či nevylúčení
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ
aj neexistuje žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský
súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na
ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne z

prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania

je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Márie Ilgovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Za zmätočné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa prerušenia konania
a smerujúce proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým zamietol návrh vo veci samej, nakoľko návrh na
prerušenie konania nebol predmetom rozhodovacieho procesu pred prvostupňovým súdom, ako vyplýva
zo spisového materiálu a preto o ňom ani nemohlo byť rozhodnuté, ako nesprávne uvádza odvolateľ.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, hoci boli splnené
podmienky pre odročenie pojednávania, neoboznámil ho s vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť
oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k nim, navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení, odňal mu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody
uvedené navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania.

Podanie návrhu na zrušenie pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti nie je spôsobilým dôvodom
pre odročenie pojednávania, a to vzhľadom na vyššie uvedené. Taktiež návrh na doplnenie dokazovania
nebol dôvodom spôsobilým odročiť už nariadené pojednávanie, keď o takomto návrhu možno rozhodnúť
priamo na pojednávaní, ako to okresný súd aj urobil a v rozhodnutí aj riadne odôvodnil. Predvolanie na
nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi, doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho

právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo

zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/115/2009, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je

zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je

možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie

nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia. Z dokazovania vykonaného okresným súdom však vyplynulo, že žiadosť o vydanie poverenia
pre súdneho exekútora bola podaná dňa 13.01.2009, pričom prvostupňový súd rozhodol dňa 19.01.2009

o tejto žiadosti tak, že poverenie vydal. Odvolací súd navyše konštatuje, že v danom prípade sa na
danú situáciu vzťahovala povinnosť rozhodnúť o tejto žiadosti v 15-dňovej lehote v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, činného v čase rozhodovania exekučného súdu. Z tohto dôvodu preto aj odvolací
súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd má zato, že navrhovateľ

nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím, keď nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.
Treba tiež konštatovať, že vzhľadom na nesplnenie základnej podmienky pre vznik zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, by bolo nadbytočnéa nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok, keďže súd musí návrh zamietnuť čo i len pri
nesplnení jednej podmienky. Preto odvolací súd konštatuje, že pokiaľ by prvostupňový súd hodnotil
nesplnenie ďalších dvoch podmienok, postupoval by tak nad rámec svojej zákonnej povinnosti.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že preskúmanie zákonnej lehoty exekučného súdu je dôležité skúmať
nielen, kedy rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi,
odvolací súd konštatuje, že poverenie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 26.01.2009, čiže lehota
bola zachovaná vrátane doručenia súdnemu exekútorovi.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.