Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. apríl 2014

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 9C/224/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214591
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Ilgová

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2014:5712214591.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Ilgovou v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpeného advokátskym
spoločenstvom Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
proti odporkyni: Slovenská republika, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republika,IČO:00166073,sosídlomŽupnénám.13,81311Bratislava-StaréMesto,vkonaníonáhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .
II. Odporkyni sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhomnazačatiekonania,doručenýmtunajšiemusúdudňa27.09.2012,sanavrhovateľdomáhal,aby

súd vydal rozhodnutie, ktorým by odporkyni uložil povinnosť nahradiť mu škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo výške 125,00 € a nemajetkovú ujmu vo výške 328,23 €, ako aj trovy konania.
Navrhovateľsvojnávrhnazačatiekonaniaodôvodniltak,ženesprávnymúradnýmpostupomOkresného
súdu Martin mu bola spôsobená majetková škoda a nemajetková ujma.
Navrhovateľ uviedol, že súdnemu exekútorovi navrhol vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
vyplývajúcu z neplnenia zmluvných a zákonných povinností zo strany dlžníka, M. M., nar. XX.XX.XXXX,
v súvislosti so zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol navrhovateľ tomuto dlžníkovi

úver. Súdny exekútor toto exekučné konanie vedie pod č. EX 12837/2010. Súdny exekútor požiadal
Okresný súd Martin ako miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia na vykonanie tejto
exekúcie. Okresný súd Martin o tejto žiadosti rozhodol až dňa 30.01.2011, pričom konanie sa začalo
dňa 05.08.2010, teda po 178 dňoch, tak, že ju zamietol.
Navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Martin rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas, potrebný k jej posúdeniu a rozhodnutiu. Tak návrh na vykonanie
exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky materiálne a
formálne náležitosti, predpokladané zákonom. Poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého Okresný súd Martin mal o tejto žiadosti rozhodnúť do 15-tich dní.
Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný
poriadok), účinného od 01.06.2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhualebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Takýto nesprávny úradný postup Okresného súdu Martin, spočívajúci v nevydaní rozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a vo vykonaní úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol podľa navrhovateľa príčinou konkrétneho následku,
ktorý sa prejavili vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane.
Navrhovateľ si preto z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Martin ako
exekučného súdu uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody vo výške, ktorá predstavuje náhradu

nákladov, spojených s jeho činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
uplynulo od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu
do rozhodnutia o nej, a to vo výške 70,00 € so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov jeho zamestnanca pomocou informačného systému, vo výške 40,00 € s udržiavaním a správou
jeho informačného systému a vo výške 15,00 € s administratívnym spracovaním textov urgencií,

adresovaných Okresnému súdu Martin, a s publikačnými výdavkami, spojenými s ich vyhotovením, a
s poštovnými a telekomunikačnými výdavkami, spojenými s urgovaním a kontrolou stavu exekučného
konania. Tieto sumy sú stanovené na základe paušalizácie skutočných vecných nákladov, nakoľko
skutočnú škodu je možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza z jeho účtovnej
agendy, pričom nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, pracovné a obchodné zmluvy,

a to z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií.
Zároveň si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške, pretože
bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a právo na prejednanie veci v primeranom čase, zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a samotné konštatovanie porušenia týchto práv

nie je dostatočným zadosťučinením.
Navrhovateľsiuplatnilnároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,atovovýške,ktorápredstavuje
pomernú časť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000,00 Sk (660,00 €) ročne (55,00 €
mesačne), ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch, navrhovateľom vymenovaných
v návrhu na začatie konania, uznal za primeranú pri zbytočných prieťahoch v súdnom konaní.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ odôvodnil tým, že márnym plynutím
času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky, a taktiež došlo k vyvolaniu rizík, akými boli to, že neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom dôjde k zániku povinného, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
dôjde k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a že neskorým ukončením procedúry

exekučným súdom dôjde k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ
vnímaakospravodlivúsatisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov,pretoženeexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov, pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty

a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, pretože úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové
meškanie v rozhodnutí exekučného súdu spôsobilo zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, a hospodársku stratu na jeho strane,ale aj na strane jeho majiteľov, a pretože táto situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona. zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak odporkyňa do momentu podania návrhu na súd na
žiadosť pozitívne nereagovala. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal navrhovateľ vyžiadať spis Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody a potvrdenie
o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

V priebehu ďalšieho konania navrhovateľ na základe opakovaných výziev súdu však do spisu nepripojil
kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s
týmto prípadom na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch
Okresného súdu Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných M. W., P. G., N. Q.
a A. Y. pripojil potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody.

Avšak ani lustráciou v týchto príslušných spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu
navrhovateľom.
Na svojich tvrdeniach v návrhu na začatie konania navrhovateľ potom zotrval v priebehu celého konania
a po nariadení pojednávania sa už vo veci meritórne nevyjadril.
Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 04.07.2013, sa k návrhu na začatie konania vyjadrila

odporkyňa, a to vyjadrením, ktoré podľa jeho záverečných ustanovení bolo relevantné pre všetky
konania vo veciach spoločnosti Pohotovosť s.r.o. o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti
odporkyni v senáte 9C Okresného súdu Martin a týmto vyjadrením sa odporkyňa vyjadruje ku všetkým
týmto návrhom na začatie konania.
V tomto všeobecnom vyjadrení odporkyňa uviedla, že navrhovateľ vo svojich návrhoch na začatie

konaniasadomáhanáhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Martin, ktorú navrhovateľ videl v tom, že okresný súd v jednotlivých
exekučných konaniach alternatívne po 1/ nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej
lehote, po 2/ rozhodol o poverení exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie po 15.dňovej lehote.
K predmetným návrhom na začatie konania odporkyňa vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým
poukázala na zmätočnosť podania navrhovateľa, kde sú zmätočne označení povinní a najmä sú odlišne
uvedené ich dátumy narodenia. Návrhy na začatie konania neobsahujú spisové značky príslušných
exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia

podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o
vznikuškodyvjednotlivýchprípadoch.Vovšeobecnostiodporkyňanamieta,ženavrhovateľnepriložilani
jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania a vznik
skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť
na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám. Tvrdenia navrhovateľa, že nemá

vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní sa nezakladá na pravde a má
charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám navrhovateľ uvádza, že mu boli doručené
uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora, pričom tieto uznesenia museli byť v súlade
s právnymi predpismi označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti
si odporkyňa dovolila konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p.

Odporkyňa poukázala, že z jednotlivých návrhov na začatie konania nie je jasný ani titul nároku na
náhradu škody. Navrhovateľ jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný
postup v podobe prieťahov. Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto

formulovaných návrhov na začatie konania nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si
navrhovateľ uplatňuje škodu, keď v návrhoch na začatie konania sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ
jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé, či si navrhovateľ
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Navrhovateľ navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, pretože žiadosti
o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k
zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Navrhovateľ totiž neuviedol, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súduresp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Odporkyňa má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu, alebo
Ústavný súd SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že 23.4.2012 boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, je zrejmé, že návrh na začatie konania z 27.9.2012 bola podaná pred
uplynutím 6.mesačnej zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc
žiadostí navrhovateľ navyše odporkyni neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý
konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, odporkyňa

zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v tomto smere nesie navrhovateľ. S poukazom na ustanovenie §
15 ods.1, § 16 ods.4 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odporkyňa namietala, že zo strany
navrhovateľa ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Odporkyňa vyslovila právny názor, podľa
ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie
návrhu na začatie konania o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebola podaná, resp. bola podaná,

ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie takéhoto nároku zo strany
príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-právna podmienka pre podanie
návrhunazačatiekonaniaatakátopredbežnepodanýnávrhnazačatiekonaniamusíbyťakonedôvodný
a predčasne podaný zamietnutý.
Odporkyňa so svojom vyjadrení ďalej uviedla, že zákon č.514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné

podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone
verejnej moci, ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik
škody a po 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
K nesprávnemu úradnému postupu, ktoré sa mal dopustiť súd nerozhodnutím o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote odporkyňa uviedla, že v praxi je zaužívaný
model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží
túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na
zaslanie príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu
z ustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Odporkyňa pripustila, že v jednotlivých prípadoch

mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí
zákonom stanovenej 30.dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný
súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd
objektívne nemohol dodržať zákonnú 30.dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa, ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie

pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis
pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia ak exekučný súd
nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič
nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu, proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3

ods.7 v spojení s ustanovením § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. o súdoch. Ak navrhovateľ
tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415
Občianskeho zákonníka. Okrem toho odporkyňa v tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného
súdu sp.zn. I.ÚS 16/02 a konštatovala, že vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene súdneho
exekútora, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i

nevyhnutnosť vykonať, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda
za nesprávny úradný postup. Odporkyňa zároveň poukazuje na ustanovenie § 44 ods.8,9 Exekučného
poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do
času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia o zmene súdneho exekútora

pôvodnémuexekútorovizčohovyplýva,ževsúvislostisnerozhodnutímvzákonnejlehotenemohlodôjsť
k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky,
na ktorú mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Zároveň odporkyňa namietla, že
podľa prechodného ustanovenia § 238 ods.1 Exekučného poriadku 30.-dňová lehota na rozhodnutie o
zmene súdneho exekútora platí len v exekučných konaniach začatých po 1.9.2005. Dovtedy exekučný

poriadok nestanovoval súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora.
K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora po
15.dňovej lehote odporkyňa uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučnýmtitulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj

v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a
§ 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu

ako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred
dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo
všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z
ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.
Ak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je

rozhodnutieatozamietnutiežiadostioudeleniepoverenia,nemôžebyťnesprávnymúradnýmpostupom,
pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže
byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č.514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť
ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosť
štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená.

Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto
zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo
zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003
ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné

uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné,
aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné
rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku,
podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je

možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo
291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15.dňovej lehote
odporkyňa uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15.dňová
lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak

súd exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15.dňová lehota neplatí.
V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, odporkyňa
poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a
konštatovala, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní,

právoplatnérozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva,čiprávoplatnérozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
uvedených dôvodov odporkyňa má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci
v existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.
Následne vzniesla odporkyňa hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným
postupomatoprikaždomuplatnenomnároku,priktoromdošlokuplynutiu15.dňovejlehotyoddoručeniažiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, resp. pri ktorom došlo k uplynutia 30.lehoty od
doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009, to znamená, tri roky pred dňom,
kedy boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

K nárokom na náhradu materiálnej škody navrhovateľ podľa námietok odporkyne neuviedol, či
predmetné vecné nároky, ktoré v niektorých návrhoch na začatie konania uplatňuje predstavujú podľa
§ 17 ods.1 Zák.č.514/2003 Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Navrhovateľ by v takomto konaní
na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej
pohľadávke. Keďže navrhovateľ je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej

činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období,
ako aj po ňom nie len na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška
nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala a vzniká navrhovateľovi bez ohľadu
na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje odporkyňa za účelové. Na druhej strane požadovať

paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom
navrhovateľa od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje ani
množstvo podaných návrhov na začatie konania, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide o uplatnenie majetkovej škody

vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal
existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal. V druhom rade nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani
nevymožiteľnosť pohľadávky.
K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky odporkyňa uviedla, že navrhovateľ mal možnosť získať iný

exekučný titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo
nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v návrhoch na začatie konania namieta.
Ak by aj nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ uplatnil novým návrhom, musel by preukázať
v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov
v sume, v ktorej ich požaduje od odporkyne, čo nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom

rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky. Preto navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.
K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odporkyňa poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a ods.3
zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd

rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať
z paušálnej sumy požadovanej navrhovateľom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je
nesprávna úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu
sporu pre navrhovateľa, pričom v prípade navrhovateľa ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery
fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave.

Pokiaľ navrhovateľ takýto prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej
ujmy podľa vybraných v návrhoch na začatie konania označených nálezoch ústavného súdu, keď
predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u
právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keď si náhradu škody a

nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
30Cdo675/2011vyplýva,žeodškodnenieprávnickejosobyzanemajetkovúujmuspôsobenúprípadnými
prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ neupresnil ani zánik podnikateľských
aktivít a podnikateľských plánov, ktoré bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia

ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením. Uvedené z návrhov na začatie konania nevyplýva a z tohto dôvodu
odporkyňa nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej
náhrada v peniazoch. Namietla, že navrhovateľ nepreukázala príčinnú súvislosť medzi konštatovaným

porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby z dôvodu nepreukázania splnenia základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd
navrhovateľa ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov
konania. Odporkyňa si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania, ktoré však nevyčíslila.Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.04.2014, navrhovateľ navrhol zrušiť pojednávanie,
nariadené na 17.04.2014, a súčasne predložil návrh na doplnenie dokazovania, z ktorého vyplynulo,
že navrhovateľ zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej

škody v dôsledku v návrhu na začatie konania opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporkyňa.
Vypracovaný znalecký posudok po jeho vyhotovení chce predložiť súdu a žiadal, aby obsah tohto
znaleckého posudku bol predmetom doplneného dokazovania, vykonaného v konaní. V prípadoch,
že navrhovateľ podal návrh na začatie konania označený ako agenda Istina RS, na preukázanie
skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore so zákonom, nechal navrhovateľ

spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000-právne vzťahy k cudzine, odvetvia 330300 -
európske právo, ktorý zodpovie na otázky, týkajúce sa interpretácie aplikácie smernice Rady 93/13/EHS
z 5.4.1993 v nádväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru súdneho dvora Európskej únie. Tento
znalecký posudok navrhovateľ považoval za dôkaz so zásadnou povahou a žiadal, aby bol súdom po
spracovaní vykonaný. Súčasne v tomto podaní navrhovateľ uviedol, že mu ku dňu spracovania tohto
podania nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného

súdu Martin a trvá, aby mu bolo doručené, pretože má záujem sa proti rozhodnutiu brániť všetkými
možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podaním sťažnosti na Ústavný súd, pretože týmto
postupom dôjde k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Navrhovateľ totiž už v podanom návrhu na
začatie občianskeho súdneho konania označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca vzhľadom
na ustanovenie § 15 ods.1 prvá veta a štvrtá z O.s.p.. Navrhovateľom označené skutočnosti v návrhu

na začatie konania sú totiž takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodnutia veci. Navrhovateľovi zatiaľ neboli oznámené výsledky procesných
postupov sudcu a súdu, ktoré by boli základom pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti
súdu a ustanovenia nestranného zákonného sudcu a preto navrhol, aby Okresný súd Martin nariadené
pojednávanie zrušil až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu

a v prejednávaní veci nepokračoval, pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad.
S týmto návrhom navrhovateľa sa súd nestotožnil a nariadené pojednávanie vykonal v neprítomnosti
účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý bol rovnako ako odporkyňa na
pojednávanie riadne a včas predvolaný.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že v prejednaní veci mu nebránila z pohľadu zákonného sudcu žiadna
prekážka . Vzhľadom na konštatovania navrhovateľa v jeho opakovaných podaniach súd vo všetkých
sporoch navrhovateľa, uznesením vydaným podľa zákona č.71/1992 Zb. a položky č.17a Sadzobníka
súdnych poplatkov uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti a
súčasne predložil vec s vyjadrením zákonnej sudkyne Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému

v zmysle § 16 O.s.p.. Zákonná sudkyňa, prejednávajúca predmetnú vec sa vo veci necítila zaujatá,
nakoľko v konkrétnej exekučnej veci, z ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť škoda nekonala a krajský
súd svojimi uzneseniami po odvolaní navrhovateľa jednak zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bola
uložená povinnosť navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti zákonného
sudcu s odôvodnením, že z odvolania navrhovateľa nevyplýva, že podal námietku zaujatosti, (čo

navrhovateľ v odvolaní výslovne uviedol) a súčasne vrátil spis Okresnému súdu Martin bez rozhodnutia
o námietke zaujatosti, keďže vzhľadom na konštatovanie navrhovateľa v odvolaní proti uzneseniu o
vyrúbení súdneho poplatku za vznesenie námietky navrhovateľ výslovne uviedol, že nepodal námietku
zaujatosti. Preto z popísanej situácie nie sú právne dôvody pre to, aby nadriadený súd konal, vzhľadom
na konštatovanie zákonnej sudkyne, že sa vo veci necíti zaujatá a vzhľadom na konštatovanie

navrhovateľa v odvolaní voči vyššie uvádzanému uzneseniu, že námietku zaujatosti zákonného sudcu
nepodal.
Vzhľadom na uvedené neboli dôvody pre zrušenie už nariadeného pojednávania a súd návrh
navrhovateľa na začatie konania na pojednávaní prejednal, pričom v rámci dokazovania sa oboznámil
s celým spisovým materiálom a podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin, týkajúceho sa

exekučného konania, ktoré je predmetom návrhu na začatie tohto konania.
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania navrhovateľ hodnoverne nepreukázal
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odporkyni pred dňom podania
návrhunazačatiekonanianasúde.Tietoskutočnostipreukazovallenpredloženímzoznamompodaných
žiadostí, ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch navrhovateľa.

Na opakovanú výzvu súdu ho nepredložila ani odporkyňa.
Zo spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17Er 4993/2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 05.08.2010 spísal
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade so sídlom Záhradnícka 62,
821 08 Bratislava, návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na vymoženie pohľadávky, priznanejrozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., IČO: 35 922 761, so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava,
zo dňa 02.06.2010, sp.zn. SR 04332/10. Žiadosťou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 15.10.2010,

súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením zo dňa
20.10.2010, č.k. 17Er/4993/2010-10, súd túto žiadosť zamietol. Podaním, doručeným
tunajšiemu súdu dňa 19.11.2010, navrhovateľ podal proti vydanému uzneseniu odvolanie. Podaním,
doručeným tunajšiemu súdu dňa 20.01.2011, navrhovateľ podané odvolanie vzal späť. Uznesením zo
dňa02.03.2011,č.k.17Er/4993/2010-23,súdzastavilodvolaciekonanie.Uznesenímzodňa27.07.2011,

č.k. 17Er/4993/2010-26, súd exekúciu zastavil.
Nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
účinného od 01.01.2010 do 31.12.2010, teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu na
začatie konania dôjsť k vzniku škody (ďalej len zákon).
Podľa § 3 ods. 1 štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 5 ods. 1 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal

proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 9 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným

zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do

šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 5 zákona v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde
je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.Podľa § 19 ods. 1 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu
škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na súde je jeho
predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť,

že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.
Navrhovateľ aj v iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, a zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nebolo
súdu oznámené, že by v tejto konkrétnej veci navrhovateľ takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd
aj vzhľadom na názor Krajského súdu v Žiline, vyjadrený v rozhodnutiach v obdobných konaniach,

ktorými rozhodoval o odvolaniach navrhovateľa proti rozhodnutiam tunajšieho súdu, ktorými konanie
pre nepredloženie rovnopisu žiadosti zastavil, za preukázané a nerozporované, že túto podmienku,
vyžadovanú ust. § 15 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
navrhovateľ splnil.
Navrhovateľ vo svojom návrhu na začatie konania konštatoval, že mu mala vzniknúť škoda, keď zamietol

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty,
resp. po veľmi dlhej dobe, teda postup nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Takéto tvrdenia
navrhovateľa v konaní preukázané neboli. Z exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že po tom, čo
dňa15.10.2010bolaOkresnémusúduMartindoručenážiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, súd dňa 20.10.2010 vydal rozhodnutie, ktorým túto žiadosť zamietol. V takomto

konaní súdu nie je možné vidieť zbytočné prieťahy.
Navyše si v súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom
z odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd dovoľuje poznamenať, že právne
záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie, ako

nariadenia, smernice a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora) sú v zmysle ustanovenia § 121
O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia.
Vzhľadom na túto zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto
predpisy pozná a vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť zodpovedať otázky,
týkajúcej sa interpretácie a aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a

záväznú judikatúru súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba
mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle
ustanovenia § 127 O.s.p..
Vzhľadom na konštatované, dôkazný návrh navrhovateľa o predložení takéhoto znaleckého posudku
súdu javil sa byť ako neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci irelevantný pre právne

posúdenie nároku navrhovateľa. Súd preto takýto dôkazný návrh zamietol a takýto dôkaz nevykonal.
Navyše z vyjadrenia navrhovateľa nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni takýto znalecký
posudok súdu predložiť a teda, či by vyčkávaním na predloženie takého dôkazu neboli v konaní
spôsobené zbytočné prieťahy, ktoré navrhovateľ súčasne opakovane v súdnych konaniach vyčíta.
Majúc preukázané vyššie konštatované skutočnosti a spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými

ustanoveniami, súd návrh navrhovateľa na začatie konania ako nedôvodný zamietol, nakoľko neboli
splnené predpoklady, vyžadované zákonom č.514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia
nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Vzhľadom na to, že vo veci mala plný úspech odporkyňa, súd by jej mal priznať náhradu trov konania
proti navrhovateľovi ako účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu
trovkonaniavyplývajúcichzospisukudňuvyhláseniarozhodnutiasvýnimkoutrovprávnehozastúpenia;ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu
trovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhradytrovkonania
tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V rozsudku, vyhlásenom na pojednávaní, konanom dňa 17.04.2014, súd priznal odporkyni náhradu trov
konania, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Vzhľadom na to, že odporkyňa si trovy
konanianevyčíslila,súdjejnáhradutrovkonanianepriznal,nakoľkozospisujejžiadnetrovynevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.