Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2014

Súd: Okresný súd Bánovce n/B
Spisová značka: 4Er/3017/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208202215
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Denisa Cagalová
ECLI: ECLI:SK:OSBN:2014:3208202215.3

Uznesenie

Okresný súd Bánovce nad Bebravou vo veci exekučného konania oprávneného: Komerční a úvěrní
družstvo DOMOV v likvidácii, so sídlom Praha 9 - Vinoř, Uherská č. 618, IČO: 26156245, zastúpeného
v konaní Mgr. Antonínom Strouhalom, advokátom so sídlom Brno, Dvořákova č. 4, proti povinnému: R.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, o vymoženie 2 041,87 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Exekúcia s a v y h l a s u j e za neprípustnú.

II. Exekúcia s a z a s t a v u j e.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdBánovcenadBebravoupoverilsúdnehoexekútoravykonanímexekúcienazákladežiadosti
súdneho exekútora, návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozhodcovského
nálezu jediného rozhodcu Ing. Martina Proksová sp. zn. XX/XX zo dňa XX.XX.XXXX.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu
dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju.
V danom prípade je dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol
vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou
spôsobujúcou jej neplatnosť. Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez
návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni

ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku.

Súd za účelom preskúmania exekučného titulu a prípustnosti exekúcie dožiadal príslušný súd v
Českej republike za účelom predloženia rozhodcovského spisu č. XX/XX, a dokladov preukazujúcich
prípustnosť exekúcie s ohľadom na právomoc rozhodcovského súdu.

Na základe výzvy súdu bola predložená Rozhodcovská zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX
ako príloha k zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX, Podmienky pre poskytnutie úveru C. pôžičky k úverovej

zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX a Zmenka č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

Zmenka je vždy vystavená na základe určitého právneho dôvodu, nejde tu o ľubovôľu vystavovateľa,
ale jej vystavenie vychádza z určitého reálneho záväzku. Nakoľko oprávnený doposiaľ súdu predložiliba zmenku a rozhodcovskú zmluvu, pričom zároveň rozhodca na opakovanú žiadosť súdu predložil
iba rozhodcovskú zmluvu, zmluvné podmienky a zmenku, vychádzal súd z toho, že vzťah medzi
oprávneným a povinným je spotrebiteľským, nakoľko aj samotnú rozhodcovskú zmluvu možno

považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, a to s ohľadom na predmet podnikania oprávneného a postavenie povinného ako fyzickej
osoby nepodnikateľa. Oprávnený v danom prípade nepreukázal, že vzťah medzi ním a povinným, ktorý
zmenka kryje, je nespotrebiteľským. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že aj rozhodcovská zmluva,
ako aj zmluvné podmienky, sú súčasťou, resp. prílohou úverovej zmluvy uzatvorenej medzi oprávneným

a povinným, čo je nepochybné z ich obsahu, pričom však úverová zmluva tvorí právny základ aj pre
ďalšie odvodené vzťahy medzi oprávneným a povinným, t. j. aj pre vzťah zo zmenky, resp. pre vzťah z
rozhodcovskej zmluvy. Vzhľadom k tomu je jednoznačne dané, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, na
ktorý je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

Z predloženej zmenky vyplýva, že ide o vlastnú zmenku. Vlastná zmenka ( biankozmenka,
blankozmenky ) predstavuje prísľub vystaviteľa ( dlžníka ) zaplatiť určitú čiastku k dátumu splatnosti

oprávnenémumajiteľovizmenky(veriteľovi),pričomúdajenazmenkeniesúvopredúmyselneuvedené.
Zmenka sa stane platnou so všetkými, zákonom predpísanými náležitosťami, až po doplnení týchto
údajov do zmenky v zmysle vopred dohodnutého postupu. Blankozmenka je v podstate budúcou
zmenkou, keďže po doplnení chýbajúcich údajov sa z nej stane plnohodnotná zmenka. Blankozmenka,
ktorá sa používa predovšetkým ako zabezpečovacia zmenka, sa vyplňuje na základe zmluvy o vyplnení

blakozmenky, resp. dohody o vyplňovacom práve.

Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe vlastnej
bianko zmenky číslo XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX ( ďalej len zmenka ). Z odôvodnenia
rozhodcovského rozsudku nie je možné zistiť, či priznaná pohľadávka má základ v spotrebiteľskom
úvere, pretože podľa čl. 2.6.3. rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský nález nemusí byť odôvodnený a

súdu bola doručená kópia rozhodcovského spisu, z ktorého však nie je možné zistiť na základe čoho
bola zmenka vystavená. Nakoľko však súčasťou rozhodcovského spisu sú rozhodcovská zmluva a
zmluvné podmienky, z ktorých obsahu je zrejmé, že tieto sú súčasťou, resp. prílohou zmluvy o úvere,
vychádzal súd zo skutočnosti, že sa jedná o spotrebiteľský záväzok, pričom toto tvrdenie súd opiera
o už uvedené skutočnosti - oprávnený konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinný ako

fyzická osoba nepodnikateľ, pričom oprávnený nepreukázal, že by sa nemalo v danom prípade jednať
o spotrebiteľský úver.

ZvýpisuzObchodnéhoregistraoprávnenéhoKomerčníaúvěrnídružstvoDOMOVvlikvidácii,konkrétne
z predmetu činností možno predpokladať, že zmenka bola vystavená na základe poskytnutia úveru
povinnému, pretože medzi predmety činnosti oprávneného patrí okrem iného "poskytovanie úverov

svojím členom". Úver spoločnosť Komerční a úvěrní družstvo DOMOV v likvidácii, poskytla v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a povinný tento úver prijal, ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Vzhľadom na
uvedenú povahu účastníka bol jeho právny vzťah krytý zmenkou a rozhodcovskou zmluvou, na právne
posúdenie ktorej sa prednostne aplikujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 Občianskeho
zákonníka).

V tomto prípade na základe zmenky, ktorou bola fyzickej osobe - spotrebiteľovi poskytnutá finančná
čiastka na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania, alebo podnikania, treba tento úver v zmysle
zákona č. 258/2001 Z. z. , o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986
Zb. v znení neskorších predpisov ( ďalej len " zákon o spotrebiteľských úveroch ") posudzovať ako
spotrebiteľský úver.

Ustanovením o spotrebiteľských zmluvách je aj § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
zmluvné podmienky upravené zmenkou na základe ktorej navrhovateľ, ako právnická osoba poskytuje
spotrebiteľský úver, sa nemožno odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa.Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. ( § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku).

Naúčelytohtozákona sarozumiespotrebiteľskýmúveromdočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkov

na základe zmenky, v zmysle ktorej mal žalovaný zaplatiť žalobcovi celkovú dlžnú čiastku uvedenú v
zmenke s úrokom vo výške 6% ročne z dlžnej sumy ako aj trovy rozhodcovského konania.

Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov

nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

Podľa§52ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.12.2007,spotrebiteľskýmizmluvamisú
kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý

nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,

ktorésatýkajúhlavnéhopredmetuplneniaaprimeranosticeny,aktietozmluvnépodmienkysúvyjadrené
určito jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dohodnuté.
Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.Zo spisového materiálu, vlastnej bianko zmenky, rozhodcovskej zmluvy, podmienok pre poskytnutie
úveru C. pôžičky k úverovej zmluve a z výpisu z Obchodného registra ČR oprávneného súd dospel k
záveru, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské

právo,atoznasledovnýchdôvodov.Pokiaľideopovinného,ktorýjedlžníkom nazákladerozhodcovskej
zmluvy, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definíciu spotrebiteľa upravuje Občiansky
zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských úveroch,
ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami

spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom
by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ
s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských úveroch.
Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy
kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských
zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní

tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom
nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na
iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy Občianskeho
zákonníka treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa
tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu
zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava

spotrebiteľa obsiahnutá v Občianskom zákonníku je teda širšia ako úprava obsiahnutá v zákone o
spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, t. j.
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ).

Z celkového formátu rozhodcovskej zmluvy ako aj zmenky (tlačiva) vyplýva, že ide o rovnaký typ zmluvy,

aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy, ktoré boli vopred
veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a
zmluvné dojednania ( § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka ). Rozhodcovská zmluva
uzavretámedziveriteľomapovinnýmakodlžníkomjetedatypizovanou,štandardnouzmluvou-uzatvára
sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže

peňažné prostriedky boli poskytnuté povinnému bez uvedenia účelu a nebol zistený dôvod, pre ktorý by
sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 2, ods. 3), bol úver poskytnutý
veriteľom povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Použitie spotrebiteľského práva na právny vzťah
vzniknutý zmluvou nemení ani prípadný prevod, prípadne prechod práva zo zmluvy, napr. v dôsledku
uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, zániku veriteľa s právnym nástupcom.

Na spotrebiteľské vzťahy, ktorým je aj vzťah medzi účastníkmi tohto exekučného konania, sa aplikujú
spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov
bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa
jedná o tzv. absolútny obchod. Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom

kogentnými právnymi normami, ktoré nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak.
Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe a veriteľ ako dodávateľ, ktorý v oblasti
poskytovania spotrebiteľských úverov podniká a má teda, na rozdiel od spotrebiteľa, vyššiu úroveň
informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich boli v súlade s ustanoveniami
spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť ich obísť cez rôzne zmluvné

dojednania upravené v rámci ťažko čitateľných a neprehľadných podmienok zahrnutých v zmluvných
dojednaniach, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť a ktorými sa v konečnom dôsledku
spotrebiteľvzdávasvojichprávalebosiinakzhoršujesvojepostavenie,čospotrebiteľsképrávovylučuje.
Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok
obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno ani vymáhať v rámci exekúcie, pretože

takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi.Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v
danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda
vyváženéhousporiadaniavzájomnýchprávapovinnostíúčastníkovspoločenskýchvzťahov,ktorétakéto

normy správania upravujú. V zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa za
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť

zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochrany
spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov
resp. konania proti nim.

Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená
súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej (nekalej) podmienky
(dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené, či rozhodcovská doložka začlenená

medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci oprávneným vopred pripravených
zmluvnýchdojednaní,nespôsobujehrubýnepomervprávachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť
žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho
zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami

osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom
chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade
rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou
osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.

Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba
chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje
silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny
formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej
tiesne-kzískaniuneprijateľnejvýhody.Súdpritomnepochybujeotom,žetakoutovýhodoujeprenesenie

sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje
mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď.
Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo
vyplývaajztoho,žejeneprípustné,abysaspotrebiteľvzdával vspotrebiteľskejzmluvesvojichpráv,čov
prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.

Rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Je nepochybné, že obsah rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo zmluvných dojednaní
bol veriteľom vopred pripravený, dlžník si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber
ako ju akceptovať - mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam. Len
veľmi ťažko pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou

dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na spôsob, akým sú obchodné podmienky
písané (veľmi drobným písmom), je odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich vôbec
riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky.

Rozhodcovská doložka je vždy dôvodom na odmietnutie vykonania exekúcie, a to aj v štádiu vydávania
poverenia na súdnu exekúciu ( Rozhodnutie NS SR č. k. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012 a Smernice

č. č. 93/13/EHS ).

Rozhodcovskú doložku súd posúdil vzhľadom na všetky uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy. Povinný si rozhodcovskú doložku nevyjednal, ako súčasť obchodných
podmienok ju musel akceptovať, je otázne, či vôbec mal možnosť sa s ňou vzhľadom na formu, obsah
a rozsah obchodných podmienok primerane oboznámiť a pochopiť jej význam a napokon sa ňouvzdal svojho práva na spravodlivý proces pred všeobecným súdom. Podstatné pritom ďalej je, že v
rozhodnutí C-168/05, Európsky súdny dvor vyložil, že rozhodcovský nález v spore zo spotrebiteľskej
zmluvy nie je treba zrušiť spôsobom predpokladaným národným právom pre zrušenie rozhodcovského

nálezu (rozsudku), ale súd má kedykoľvek prihliadať na neplatnosť takého rozhodcovského nálezu.
Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok, teda vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky -

neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský rozsudok tak nezakladá vykonateľnosť priznaných
nárokov a teda ani nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Okrem toho rozhodcovský rozsudok
označený oprávneným za exekučný titul nie je rozhodnutím rozhodcovského súdu, ktorý si zmluvné
strany podľa rozhodcovskej doložky mali dohodnúť, ale je rozhodnutím zvoleného rozhodcu na základe
rozhodcovskej zmluvy.

Súd po zhodnotení všetkých uvedených dôvodov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach zistil rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenia, ktoré
sú v rozpore s dobrými mravmi a právom nedovolené, pričom aj samotné rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Nároky, ktoré aj
keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok obchádzajúcich právne
normy spotrebiteľského práva, nemožno vymáhať v rámci exekúcie, pretože takýto výkon práva by

bol v rozpore s dobrými mravmi, a to v celom rozsahu ( neprijateľná rozhodcovská doložka ).

Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé
exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS.

Súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných dojednaniach, ktoré nespôsobujú
hrubú nerovnováhu naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi čl.
153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov
a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a

hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie
združení na ochranu ich záujmov.

Podľa čl. 6 ods.1., smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako "smernica"), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice, na účely tejto smernice "nekalé podmienky znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3". Podľa čl. 3 ods. 1., zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Podľa čl. 3
ods. 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť
považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ

sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt.
proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú
podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/ES) ako nekalú. Podľa bodu 32
tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany,
ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje

právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe
zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je
súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil
otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

Podľa vnútroštátneho práva, sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou však v zmysle §

54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1
prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka obsahuje exemplifikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v

spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný.
Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou
od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci
dojednanejrozhodcovskejdoložky,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.Len
zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy

nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou
podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleologického výkladu, a teda
vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom
úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom

štáte Európskej únie minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS.

V posudzovanej veci je rozhodcovská doložka prílohou zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera

o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah zmluvy a
prílohy k zmluve ovplyvniť. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať

buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.
Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom,
sú ustanovenia smernice Rady 93/13/ES, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne

presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej
únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejdeteda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie
vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych

noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany,
aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné
ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou
smernicou.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky

nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Rozhodca, ako z
predmetného rozhodcovského nálezu vyplýva, absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných
vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.

Súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať tiež stanovisko k otázke, či súd rozhodujúci v
rámci exekučného konania, má právomoc preskúmavať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (rozhodcovskému rozsudku) po udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť,

nie je explicitne dané. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Svoje rozhodnutie preto súd opiera práve o neexistenciu relevantného exekučného titulu uplatnením
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Exekučného poriadku. Súd akceptoval na jednej
strane dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej
prelomenie musí byť výnimočné... z pohľadu princípov determinujúcich právny štát (princíp právnej istoty
prameniaci z konečného súdneho rozhodnutia) a na druhej strane základné právo občana - spotrebiteľa

na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z Charty
základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň
ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali
(čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS). Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM
č. 51 judikoval dokonca, že čl. 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie.

Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu
vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž
prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní cudzí rozhodcovský rozsudok je
na účely tohto zákona rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo v rozhodcovskom konaní o veci

samej a bolo vydané na území iného štátu ako Slovenskej republiky.

Podľa § 50 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka
konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a

výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.Textzákonavýslovnenepoužívašpecifickýpojemverejnýporiadok(ordrepublic),ajkeďformuláciatohto
ustanovenia je jeho funkčným ekvivalentnom. Ustanovenie definuje koncept ordre public spôsobom
bežne používaným v medzinárodnom práve ako ochranu ústavy a ustanovení slovenského právneho

poriadku. Okrem verejného poriadku vo vlastnom zmysle slova, ide o poskytnutie ochrany aj ďalším
významným chráneným záujmom. V danom prípade ide o ochranu spotrebiteľa v zmysle Občianskeho
zákonníka a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rad
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ( ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa ).

Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako

zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom.

Exekučný súd je pri postupe podľa § 50 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený
hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný
v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v §
45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správností. Môže teda
skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 Občianskeho súdneho poriadku (resp. v § 57

Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktorého uznanie a výkon by boli v rozpore s verejným poriadkom. Toto ustanovenie (§ 50
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní potom treba považovať za to zákonné zmocnenie,
ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie).

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie
súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom

z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým
mravom.

Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány

účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.

V konkrétnej exekučnej veci aj vzhľadom na neúplnú transpozíciu vyššie uvedenej smernice zákonom
č. 150/2004 Z. z. ( účinný od 01.04.2004 ), ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, treba mať na

zreteli o. i. bod 1 písm. q) prílohy vyššie uvedenej smernice, podľa ktorého možno za nekalú považovať
podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

V danej exekučnej veci ide o cudzí rozhodcovský nález, o ktorom bolo zistené, že jeho uznanie
a výkon by boli v rozpore s verejným poriadkom, ktorý predstavuje ochranu ústavy a ustanovení
slovenského právneho poriadku, čiže poskytuje ochranu významným chráneným záujmom. V danom
prípade jej takýmto záujmom ochrana spotrebiteľa, ktorému ochranu poskytuje Slovenská republika

nielen na základe vlastného právneho poriadku, ale aj na základe právne záväzných aktov Európskych
spoločenstiev a Európskej únie a v neposlednom rade na základe rozhodnutí Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev.Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez
návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky
zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a

dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s verejným poriadkom. Súd
zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Iba tak
môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé
podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v

predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je
v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s
ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto

a v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť
súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže súd rozhodnúť
o trovách exekúcie samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Bánovce nad Bebravou.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal
súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie
sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje

protirozhodnutiusúdnehoúradníkaalebojustičnéhočakateľa,protiktorémuzákonodvolanienepripúšťa
(§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.