Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. september 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/64/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113231788
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8113231788.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Debt

Finance AG, 6300 Zug, Industriestrasse 13C, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so
sídlom Bratislava, Karadžičova 8 proti žalovanému: T. A., S., F. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho
účastníka Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, IČO: 42264154, Nám. Josipa Andriča č.
1,ChorvátskyGrob,zastúpenýJUDr.JozefomKlempomsosídlomNám.JosipaAndričač.1,Chorvátsky
Grob, o zaplatenie 129,33 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

žalovanej súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a ,

vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom doručeným súdu dňa 31.10.2013 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 129,33 eur

s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou.

Uviedol, že na základe zmluvy o úvere bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 627,35 eur. Dňa
27.9.2012uzavrelžalobcasospoločnosťouGEMoneyas.zmluvouopostúpenípohľadávok,nazáklade
ktorej žalobcovi bola postúpená pohľadávka s príslušenstvom a právami s ňou spojenými voči žalovanej
zo zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX. Ku dňu postúpenia predstavovala
sumu 127,19 eur na príslušenstvo pohľadávky tvorené úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 127,19 eur od 2.1.2010 do zaplatenia. Žalobca poukázal na to, že uzatvoril so žalovanou dňa
13.1.2013 dohodu o uznaní dlhu č. 7118143075, v ktorej žalovaná uznala svoj záväzok vo výške 129,33

eur pozostávajúci z neplatenej istiny úveru vo výške 88,54 eur a zo zmluvných pokút, poplatkov, úrokov
a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu podpísania dohody. Žalovaná sa zaviazala splatiť uznaný
záväzok v šiestich mesačných splátkach vo výške 21,55 eur splatných termínoch určených v dohode
k podaniu návrhu neuhradila zo záväzku žiadnu sumu a nesplatená časť záväzku predstavuje sumu
129,33 eur. Keďže žalovaná sa dostala do omeškania so splácaním splátky záväzku o 3 mesiace a viac
stali sa podľa článku 4. 1 dohody splatnými všetky záväzky žalovanej, ktoré podľa dohody mali sa stať
splatnými v budúcnosti a žalobcovi vznikol aj nárok na zmluvnú pokutu podľa článku 4. 1 dohody na

zmluvnú pokutu 0,065 % z nesplatenej istiny úveru za každý deň omeškania t. j. zo sumy 88,54 eur od
23.5.2013 do zaplatenia.Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 4.9.2014, vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a to návrhom,
zmluvou o úvere zo dňa 20.6.2002, obchodnými podmienkami zmluvy o úvere spoločnosti GE CAPITAL
MULTISERVIS,k.s., dohodou o uznaní dlhu zo dňa 15.1.2013, kartou klienta, prehľadom splátok,

prílohou k rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012, oznámením o postúpení
pohľadávky zo dňa 5.10.2012, oznámením o so splatením dlhu, rámcovou dohodou o postúpení
pohľadávok zo dňa 27.9.2012, oznámením o vstupe vedľajšieho účastníka, návrhom na zmenu
účastníkov, uznesením o pripustení zmeny žalobcu, a ostatným obsahom spisu, na základe ktorých zistil
nasledovný skutkový stav.

Dňa 20.6.2002 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou uzavretá zmluva o úvere
č. XXXXXXXXXX na základe ktorej žalovanej bol poskytnutý úver 5.849,- Sk, ktorý mala splácať v
osemnástich mesačných pravidelných splátkach vo výške 444,- Sk. Cena úveru bola 7.992,- Sk
s dátumom prvej splátky 20.7.2002 vždy do 20. dňa toho, ktorého mesiaca s dohodnutou ročnou
percentuálnou mierou nákladov 23,14 %.

GE MONEY a.s. dňa 5.10.2012 oznámil žalovanej, že ako postupca uzavrel dňa 27.9.2012 so

spoločnosťou Profidebt Slovakia s.r.o. zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej bola
pohľadávka spoločnosti voči nej vyplývajúca zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX postúpená pričom
spoločnosť Profidebt Slovakia s.r.o. sa stala veriteľom.

Zkartyklientavyplýva,žepohľadávkavočižalovanejvovýške127,19eurbolazosplatnenádňa1.1.2010
ak dátumu podpisu zmluvy malo dôjsť 1.11.2006.

Dňa 15.1.2013 žalovaná uzavrela s právnym predchodcom žalobcu dohodu o uznaní dlhu č.
XXXXXXXXXX so splátkovým kalendárom. V bode 2.2 zmluvných ustanovení žalovaná vyhlásila, že
týmto neodvolateľne uznáva svoj záväzok voči veriteľovi, čo do dôvodu i výšky v celkovej výške podľa čl.
2.1 tejto dohody. Podľa zmluvných ustanovení toto vyhlásenie urobila žalovaná s vedomím, že záväzok
alebo jeho časť sú premlčané v zmysle právnych predpisov. Žalovaná podpísala, že si je vedomá, že

ani premlčaním jej záväzok nezanikol, trvá naďalej a chce ho uhradiť. Tiež vyhlásila, že si je vedomá
právnych následkov uznania premlčaného dlhu alebo jeho časti.

Iné dôkazy účastníci nepredložili a ani nenavrhli ich vykonanie.

Podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 2 písm. Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu vyhlásenia rozsudku Na účely tohto
zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania, b) predávajúcim

osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet,

Podľa § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu vyhlásenia rozsudku orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebozákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone

ustanovenej ( § 101 až 110).

Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 110 Občianskeho zákonníka druhá veta ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky,
premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na

nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj

výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.

Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou vznikla zmluva o úvere. Poskytovanie úverov je predmetom podnikateľskej činnosti právneho
predchodcu žalobcu, pričom zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaná pri uzatváraní zmluvy jednala v rámci
predmetu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, zamestnania alebo povolania.

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol

spotrebiteľskoprávny vzťah, na ktorý je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o
premlčaní. Na spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu sa nič nezmenilo ani potom, ako došlo
k dvojnásobnému postúpeniu pohľadávky voči žalovanej na žalobcu, z čoho je odvodená aktívna
legitimácia žalobcu v konaní.

Predmetom uvedenej zmluvy bola povinnosť žalovanej vrátiť požičaných 7.992,- Sk prostredníctvom

18 splátok po 444 ,- Sk. Z predložených dôkazov tiež vyplýva, že poskytnutý úver bol zosplatnený dňa
1.1.2010, i keď podľa úverovej zmluvy mal byť zaplatený už oveľa skôr.

Ďalej bolo zistené, že žalovaná svoj dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu uznala dňa 13.1.2013,
teda už v dobe, keď bol tento jej dlh premlčaný. Pretože znenie uznania dlhu síce podpísala žalovaná,
ale z jeho znenia je nepochybné, že ho pripravil právny predchodca žalobcu, je nepochybné, že právny

predchodca žalobcu vedel, že v čase uznania dlhu, je tento premlčaný.

Uznanie premlčaného dlhu, ako aj právne následky viažuce sa na možnosť počítania desaťročnej
premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a výšky (§ 110 ods. 1 druhá veta
Občianskeho zákonníka) sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Uznanie premlčaného
práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka

len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka); ak dlžník opremlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o
premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky.

Súd prihliadol na fakt, že dohoda bola vopred pripravená právnym predchodcom žalobcu na jednotnom

pretlačenom formulári, pričom je zrejmé, že sa dopĺňali rukou len ustanovenia týkajúce sa splátkového
kalendára. V samotnej dohode o uznaní dlhu sa zmienka o premlčaní nenachádza. O premlčaní dlhu
sa zmieňujú len zmluvné ustanovenia k tejto dohode, ktoré síce žalovaná tiež podpísala, ale časť
o premlčaní nie je nijako zvlášť zvýraznená, naopak, splýva so zvyšným textom v rozsahu 2 strán
formátu A4, pričom vzhľadom na rozsah textu, jeho označenie ako „Zmluvné ustanovenia“, je reálne

predpokladať, že žalovaná pri podpísaní uznania záväzku už nevenovala pozornosť aj týmto zmluvným
dojednaniam a časť o uznaní dlhu prehliadla. Súd predpokladá, že práve uznanie záväzku, o premlčaní
ktorého žalovaná nevedela, bolo hlavným cieľom podpísania tejto dohody, pretože následne by sa
posilnila vymáhateľnosť pohľadávky pre žalobcu, ktorý by nemusel riskovať prehru v spore, ak by
žalovaná vzniesla námietku premlčania.

Z dohody nevyplýva, že by žalovanej boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená

premlčanie dlhu. Žalovaná podpísala, že má vedomosť o premlčaní dlhu i o následkoch uznania
premlčaného dlhu, ale žiadne následky uznania premlčaného dlhu v zmluvných ustanoveniach nie sú,
okrem vyhlásenia, že premlčaním nezaniká pohľadávka žalobcu (čo je inak pravda), ale následky
premlčania, teda, že nie je možné priznať súdnym rozhodnutím premlčaný dlh, ak je vznesená námietka
premlčania, čo je poučenie priaznivé pre žalovanú, tam uvedené nie sú.

Žalobca ničím nepreukázal, že takéto informácie žalovanej poskytol aspoň ústne, resp. že si bola
žalovaná vedomá následkov uznania premlčaného dlhu. Predpoklad, že spotrebitelia nemajú vedomosť
o premlčaní ich dlhov nakoniec potvrdil i zákonodarca, ktorý novelizoval ZoOS, do ktorého začlenil i
novelizované ustanovenie § 5b, podľa ktorého súd prihliada na premlčanie v spotrebiteľských veciach
i bez potreby osobitnej námietky. Uznanie dlhu, o premlčaní ktorého žalovaná vedomosť nemala,

nemohlo vyvolať právne dôsledky predpokladané ustanovením § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej premlčacej doby.

Na zdôraznenie súd dodáva, že predkladanie formulárov s ustanovením o možnosti splácať dlh
v splátkach spotrebiteľovi, ktorý si je vedomý porušenia splátkového kalendára, je len snahou
veriteľa dosiahnuť predĺženie premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku

neinformovanému spotrebiteľovi, čo súd vyhodnocuje ako nezodpovedné, nečestné konanie a odporuje
zákonnému ustanoveniu § 4 ods. 8 ZOS. Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť
splácať dlh v splátkach, a preto vždy uznanie dlhu spolu so splátkovým kalendárom spravidla vždy
podpíšu . Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
(,,ZOS“) a navrhovateľ nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného konania. Nielenže je tu dôvod

na odmietnutie ochrany navrhovateľovi postupom podľa § 3 ods. 1 OZ, ale aj na záver o neplatnosti
právneho úkonu, ako judikoval Krajský súd v Prešove vo veci vedenej pod sp.zn. 11Co 37/2012.

Na porovnanie súd poukazuje na judikatúru českého ústavného súdu, konkr. bod 27 nálezu Ústavného
súdu ČR I. ÚS 3512/2011, cit.: ,,Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém
sociálním styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann,

N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je
třeba pokládat za elementární kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející
eticky odůvodněné představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany jevýrazem
principu právní jistoty, který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápanéhoprávního
státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace

principu právního státu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a protiprincipu autonomie
vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou
konkordanci mezi oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachovánomaximum z obou, a
tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu
ČR ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. I. ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)].“Žalovaná ako taká nemala záujem na uznaní premlčaného dlhu, spoliehala sa na to, že právny
predchodca žalobcu pri predložení dohody o uznaní dlhu bude postupovať s odbornou starostlivosťou,
čo sa v praxi malo prejaviť tak, že by žalobca žalovanej vysvetlil (preukázateľne), aké následky má

uznanie premlčaného dlhu vzhľadom k oslabeniu vymáhateľnosti dlhu.

Žalovaná ako priemerný spotrebiteľ nemala znalosť o tom, že uznaním premlčaného dlhu začína
plynúť 10-ročná premlčacia doba. V tejto súvislosti súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že
kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v

spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len
výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž
platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti

právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Na zvýraznenie správnosti záveru o neplatnosti uznania premlčaného záväzku súd poukazuje
na rozhodnutia súdov, ktoré konštatovali nekalosť obchodnej praktiky v obdobných veciach, a
to rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veciach 11Co/37/2012, 20Co/86/2012, 3Co/53/2012,

4Co/19/2012, 19Co/87/2012, 5Co/58/2012, 12Co/47/2012, 16Co/133/2012, 17Co/120/2012,
19Co/87/2012 a Krajského súdu v Košiciach vo veci 4Cob/75/2012, 5Co/194/2012.

Vzhľadom k tomu, že uznanie dlhu nebolo v súlade so zákonom, nemohla začať plynúť nová premlčacia
doba a dlh žalovanej bol k začatiu konania premlčaný tak, podľa obchodného, ako i podľa občianskeho
práva. Od 1.5.2014 je v slovenskom právnom poriadku účinné ust. § 5b ZoOS, v zmysle ktorého

súdy musia prihliadať na premlčanie nároku, ktorý vznikol dodávateľovi zo spotrebiteľskej zmluvy, i
bez toho, aby odporca - spotrebiteľ vzniesol námietku premlčania. Uvedené ustanovenie považoval
súd za procesnú normu, nakoľko prikazuje súdu, ako má postupovať v „spotrebiteľských“ sporoch.
Subjekty práva sú povinné správať sa tak, ako im ukladá zákon, a to odo dňa nadobudnutia účinnosti
právnej normy, ibaže by zákon v prechodných ustanoveniach hovoril niečo iné. V tomto prípade žiadne

prechodné ustanovenia, ktoré by stanovovali, že sa toto ustanovenie nemá použiť na už začaté konania,
nie sú, teda súd postupoval a rozhodol podľa zákona platného a účinného v čase vydania rozsudku.

Súd taktiež prihliadol na pravdepodobný cieľ uvedenej novely (nakoľko dôvodová správa neuvádza,
čo viedlo zákonodarcu, aby uzákonil toto ustanovenie), teda ochranu spotrebiteľov, ktorí nevedia, že
právo voči nim uplatnené, bolo premlčané. Bolo by nelogické, aby sa spotrebiteľom poskytla právna

ochrana spočívajúca v prihliadnutí na premlčanie ex offo podľa toho, kedy bolo právo uplatnené, teda,
že v ktorého súdy musia prihliadať na premlčanie nároku, ktorý vznikol dodávateľovi zo spotrebiteľskej
zmluvy, i bez toho, aby odporca - spotrebiteľ vzniesol námietku premlčania.

Vzhľadom k vyššie uvedenému bolo potrebné ex offo prihliadnuť k premlčaniu uplatneného nároku voči
spotrebiteľovi a keďže dospel k záveru, že uplatnené právo žalobcu je, vzhľadom na podanie návrhu

na súd , premlčané, preto súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., žalovanej, ako účastníčke, ktorá mala
vo veci úspech, vzniklo právo na náhradu trov konania. Súd je však náhradu trov konania nepriznal,
pretože si ich neuplatnila a ani jej žiadne trovy konania nevznikli.

Čo sa týka trov konania vedľajšieho účastníka pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, kde si právny

zástupcavedľajšiehoúčastníkauplatnilavyúčtovalnáhradutrovza2úkonyprávnejslužbyatoprevzatie
a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a za písomné podanie na súd vo veci samej.
Súdu nie je zrejmé ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia,keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje, (len na základe skutočnosti,
že žalovanou je spotrebiteľka), pritom pri oznámení o vstupe do konania ani neskôr v priebehu
konania vedľajší účastník nepredložil súhlas spotrebiteľa s jeho vstupom do konania, prípadne, že by

so spotrebiteľom a samotným vedľajším účastníkom vykonal akýkoľvek úkon súvisiaci s prípravou a
prevzatím zastupovania a teda bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do
ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Následne
súdu až dňa 5.9.2014 t.j. po vyhlásení rozhodnutia dňa 4.9.2014, bolo súdu doručené vyjadrenie
vedľajšiehoúčastníkakvecisamej,keďževšaktomudošloažpovyhlásenírozhodnutiajezrejmé,žesúd

naň neprihliadal pri samotnom rozhodovaní o veci samej a tak pomoc združenia na ochranu spotrebiteľa
samotnému spotrebiteľovi bola v tejto právnej veci prakticky nulová.

Vzhľadom na uvedené je potom potrebné sa prikloniť k pohľadu trov účelne vynaložených na uplatnenie
alebo bránenie práva.

Ďalej súd zastáva názor, že vedľajší účastník, ktorý je založený na ochranu práv podľa osobitného
predpisu by mal byť schopný poskytnúť žalovanému ako spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci vedenej

na súde odbornú pomoc sám. Tento názor má oporu v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn.
II.ÚS 78/03 , v zmysle ktorého
nie je porušením základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.
47 ods. 2 a
Ústavy SR,

ak účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, súd neprizná
náhradu trov právneho zastúpenia, ak ich nepovažuje za účelne vynaložené, a to práve preto, že
vedľajšíúčastníkbolnaochranuspotrebiteľazriadenýatedamábyťschopnývspotrebiteľskýchsporoch
spotrebiteľov kvalifikovane zastupovať.

Preto súd prihliadol na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia na ochranu

spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej
podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho
vstupuje do konania.

Zároveň je súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v
ktorých ako žalobcovia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a

účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka.

Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý
bolo toto združenie založené. Vyvoláva to skôr dôvodné podozrenie, že skutočným cieľom združenia
nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale zárobková činnosť právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. A v tomto, by ani neobstál argument, že

združenie na ochranu spotrebiteľa potrebuje finančné prostriedky na ďalšiu svoju existenciu. Z týchto
dôvodov súd náhradu trov konania v tomto konkrétnom konaní vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, žea) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.