Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/533/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210581
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210581.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny
Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,

Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/211/2012-49 z 19. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právonazaplateniesumy125,-Eurztitulumajetkovejškodyasumy495,-Eurztitulunemajetkovejujmy,

ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, ktorý o
žiadosti na udelenie poverenia rozhodol s omeškaním viac ako 9 mesiacov.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal základné
atribúty vzniku zodpovednostného právneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom (tvrdeným v žalobe), ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Z vykonaného dokazovania mal

preukázané, že exekučný súd konal vo veci, vednej pod sp. zn. 6Er/775/2010, plynulo a bez zbytočných
prieťahov. Žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 16. 7. 2010 a poverenie bolo súdnemu
exekútorovi udelené dňa 28. 7. 2010, t. j. po 12 dňoch (hoci, vzhľadom na exekučný titul, ktorým bol
rozhodcovský rozsudok, sa na rozhodovanie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 v spojení s ustanovením § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 5. 2011, nevzťahovala 15-dňová lehota).
Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nepreukázal základnú podmienku pre vznik

zodpovednostného vzťahu (nesprávny úradný postup), taktiež nepreukázal vznik ani výšku tvrdenej
majetkovej škody v sume 125,- Eur. Nepreukázal vynaloženie sumy 70,- Eur na správu pohľadávky,
nekonkretizoval, z čoho uvedená suma pozostáva, kedy a akým spôsobom uvedený náklad vznikol.
Rovnako netvrdil a ani nepreukázal uvedené skutočnosti vo vzťahu k uplatneným nákladom na
udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40 eur a na administratívne spracovanie
textov urgencií, poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním, kontrolou stavu konania

na exekučnom súde vo výške 15,- Eur. Neoznačil ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vykonanie
uvedených úkonov preukazoval. Právo na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- Eur si uplatňuje
paušálne, teda bez akejkoľvek konkretizácie a reálneho vyčíslenia nákladov v jednotlivých veciach.Taktiež nepreukázal skutočnosti, tvrdené v žalobe ako dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
495,- Eur. Nepreukázal, že v dôsledku tvrdeného nesprávneho postupu exekučného súdu došlo k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným resp. k insolvencii povinného.

Taktiež navrhovateľ netvrdil, ani nepreukázal, aké konkrétne plánované podnikateľské aktivity a už
vytvorené podnikateľské plány zanikli, kedy, v akom rozsahu došlo k hospodárskej strate a akým
spôsobom a kedy došlo k ovplyvneniu jeho ďalších podnikateľských postupov, v dôsledku tvrdeného
nesprávneho postupu exekučného súdu. Pokiaľ ide o odporcom uplatnenú námietku premlčania
uplatneného nároku, pre nedostatok skutkových tvrdení, uvedených v žalobe, nebolo možné uvedenú

námietku premlčania posúdiť. V súlade so zásadou hospodárnosti konania, prihliadajúc k dôvodom
zamietnutia žaloby, súd ďalšie dokazovanie v tomto smere nevykonával, nakoľko by bolo nadbytočným
(keďže aj tak by bolo bez vplyvu na meritórne rozhodnutie).
Odporca vo vyjadrení k žalobe nespochybnil, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku mu boli
doručené dňa 23. 4. 2012, avšak navrhovateľ na výzvu na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku reagoval len všeobecnou odpoveďou, ktorou nedoplnil žiadané informácie. Vzhľadom na

dátum doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanému teda ku
dňu vyhlásenia rozsudku už uplynula zákonná lehota 6 mesiacov v zmysle § 16 ods. 1 zákona o
zodpovednosti za škodu.
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý
si uplatnil trovy konania, avšak ich nevyčíslil a zo spisu mu trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania

z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore

s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných

prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len
samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil
príslušnému súdnemu exekútorovi.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti

ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili stanoveného termínu
pojednávania vo veci určeného na deň 19.12.2013. Navrhovateľovi a rovnako aj právnemu zástupcovi
navrhovateľa bolo predvolanie na pojednávanie riadne doručené dňa 9.12.2013. Napriek tomu ani
jeden z nich sa bez akéhokoľvek ospravedlnenia na predmetné pojednávanie nedostavil. Z uvedených

dôvodov odvolacia námietka, že sa súd nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania.
V spisovom materiály sa nenachádza žiadna žiadosť navrhovateľa na odročenie pojednávania a
navrhovateľ predmetné v odvolaní ničím nepreukázal. Okresný súd preto správne postupoval, keď
vykonal pojednávanie v ich neprítomnosti za splnenia podmienok v ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných

zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas
súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú

adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Nakoľko však navrhovateľ neospravedlnil
svoju neúčasť a ani nežiadal odročiť pojednávanie (z akýchkoľvek dôvodov), okresný súd nemal dôvod
postupovať v zmysle citovaného ustanovenia.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala

v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu č.k. 7NcC/282/2013-19 z 18.3.2013 o jej
nevylúčení. Odvolateľ v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by
mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania

inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

O tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže

posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi
vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod
pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať medzi
pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v
posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom

vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený
princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri
ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom
súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcoviaako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne
schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého

vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné
vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu,

na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011).
Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na
ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal a nerozhodoval
v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k

veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Evy Uličnej z prejednávania a
rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna

zápisnica dňa 19.12.2013.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je

možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí
vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním

žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než

účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne
v odvolaní uvádza, že „konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania“ uvedené nemá rovnako podklad v napadnutom rozhodnutí,

nakoľko o tejto otázke okresný súd vôbec nerozhodoval a z obsahu spisu vyplýva, že zo strany
navrhovateľa ani návrh na prerušenie konania nebol podaný.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia žaloby bolo, že vo veci nebol zistený nesprávny úradný postup
exekučného súdu, keď žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia bola súdu doručená dňa

16.7.2010 a čiastočné poverenie bolo vydané dňa 28.7.2010 (t.j. na 12-ty deň od doručenia žiadosti).
V zostávajúcej časti uznesením zo dňa 30.11.2010 bola exekúcia zastavená.

Odvolací súd zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 245/2013-17, v ktorom
konštatoval, že pre prípad, kde jediný účastník konania inicioval konanie v stovkách až tisíckach typovo

obdobných vecí, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
Uviedol, že povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní toho istého
účastníka ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania tohtoúčastníka konania. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu
dobu trvania predmetných konaní. Povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi
(žiadosťami o udelenie poverenia) jedného účastníka sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s

povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe
aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.
Vzhľadom na uvedené v takom prípade nejde o porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovpodľačl.48ods.2ústavy,resp.právonaprejednanievecivprimeranejdobepodľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž nemôžu bez

ďalšieho ustúpiť právam iného účastníka.
Ďalej konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje
procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska
zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010. Navyše, z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na
prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

Aj v predmetnej veci je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne
vysoký počet exekučných konaní ( ide o tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných
veciach). Podľa citovanej judikatúry Ústavného súdu SR v prípadoch keď jediná spoločnosť iniciovala
konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy,

a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Taktiež
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, na ktoré sa nevzťahovala 15-
dňová lehota na vydanie poverenia a navyše exekučný súd bol povinný tento preskúmať z hľadísk ust.
§ 45 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj zisteného skutkového stavu okresným súdom, že poverenie
na vykonanie exekúcie bolo vydané v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, odvolací súd ako vecne
správny potvrdil rozsudok vo veci samej a aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti

s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.