Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. október 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Sp/24/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201125
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201125.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Evou Stykovou v právnej veci navrhovateľa: W. T.,

E.. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., štátny príslušník A., bez cestovných dokladov, t.č. Ú. Z. Y. Z. T.,
S., zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti
odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o
preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014.

Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014 v zmysle §

88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 26.08.2014 o 15:00 hod.
na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.01.2015, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je
založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje
riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v S. (ďalej
len „Ú. S.“).

Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol vrátený z územia K. I. podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013 Z. z. zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá

a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov. Navrhovateľ bol dňa 31.05.2013 o 02:30 hod. kontrolovaný hliadkou OHK PZ A. K. a
nakoľko nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol predvedený na OHK PZ A. K..
Odporca zistil, že navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Q. do Slovenskej republiky
v nočných hodinách dňa 30.05.2013 - 31.05.2013 v presne nezistenom mieste a čase. Následne dňa
31.05.2013 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, na základe čoho bol presunutý do Pobytového tábora

v F. E. K., odkiaľ dňa 13.08.2013 ušiel a konanie o udelenie azylu bolo dňa 26.08.2013 zastavené
v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle. V zmysle Dublinského dohovoru
bol navrhovateľ transferovaný s eskortou späť na územie Slovenskej republiky z územia K. I. dňa
26.08.2014, kedy bolo začaté konanie o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov.V ďalšej časti rozhodnutia odporca citoval výpoveď navrhovateľa zo Zápisnice o vyjadrení účastníka
konania, spísanej dňa 26.08.2014 pod číslom č. s.: PPZ-HCP-PO9-363-010/2014.

Odporca uviedol ďalej právnu úpravu - Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu

EP a Rady 2013/33/EÚ zo dňa 26.6.2013, čl. 18 Charty základných práv EÚ, čl. 14 Všeobecnej
deklarácie o ľudských právach, poukázal na rozsudky NS SR 8 Sža 52/2008 a 1 Sža 20/2014.
Podkladom pre vydanie rozhodnutia boli informácie o Dublinskom transfere, zápisnica o vyjadrení
účastníka, výsledok z lustrácie v IS MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 26.08.2013,
z ktorých vyvodil, že u navrhovateľa existuje vysoké riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky, s

prihliadnutím na skúsenosti s utečencami po podaní žiadosti o azyl.

Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že
tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR
rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil
povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby,
nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie

ubytovania.

Odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je nevyhnutné, nakoľko je vysoké riziko jeho úteku,
a preto rozhodol, vzhľadom na podanú žiadosť o azyl podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov. Zaistenie určil do 26.01.2015 a odôvodnil lehotami, ktoré sú uvedené v ust. § 20 zákona č.
480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a aplikačnou praxou Migračného úradu

MV SR. Ďalej poukázal na ust. § 88 ods. 3, 4, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj
na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej advokátky podal v zákonnej lehote opravný prostriedok.

N á m i e t k y :

1/ nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm.

f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd,

2/ neskúmanie príčin úteku z pobytového tábora v roku 2013 a absentujúca úvaha správneho orgánu
k ďalšiemu riziku úteku navrhovateľa, odvolávajúc sa na všeobecnú prax, týkajúcu sa ostatných
utečencov,

3/ skúmanie alternatív zaistenia iba formálnym spôsobom,

4/ neprimerane dlhá doba zaistenia, s poukazom na príručku UNHCR,

Splnomocnená advokátka poukázala na rozhodovaciu činnosť a na nález Ústavného súdu, publikovaný
pod č. II. ÚS 147/2013. Navrhla rozhodnutie odporcu zrušiť a bezodkladne navrhovateľa prepustiť zo
zaistenia.

K opravnému prostriedku sa dňa 22.09.2014 vyjadril odporca. Podrobne sa vyjadril ku všetkým

odvolacím námietkam navrhovateľa. Odvolal sa na podklady uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré
odôvodňovalizaistiťnavrhovateľapodľaust.§88aods.1písm.b/zákonaopobytecudzincovsodkazom
na právnu argumentáciu v rozhodnutí. Neprítomnosť navrhovateľa v azylovom konaní na území SR
preukazuje, že navrhovateľ nemal v úmysle zostať na území SR, ale svojvoľne migroval medzi štátmi
EÚ, až kým nebol zadržaný vo K. I. a prijatý na územie SR. Podľa odporcu mal navrhovateľ dostatok

priestoru a možnosť, aby v konaní o jeho zaistení uviedol všetky skutočnosti, ktoré tvorili podklad navydanie rozhodnutia. Skutočnosti zisťované k alternatívam zaistenia potvrdili, že navrhovateľ nie je
finančne zabezpečený, pričom citoval vyhl. č. 499/2011 Z. z. o určení sumy finančných prostriedkov
potrebných pre pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR.

Uviedol tiež, že navrhovateľ za obdobie od 13.08.2013 do 26.08.2014 sa nezaujímal o stav azylového
konania na území SR. Tomuto nasvedčujú aj skutočnosti, že navrhovateľ ušiel do zahraničia a nečakal
na rozhodnutie o jeho žiadosti. Navrhol rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f

ods. 1 O.s.p., nakoľko splnomocnená advokátka navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v
rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
01.10.2014 o 10:20 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v

čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O.s.p.,
sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocnenej advokátky navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 26.08.2014,

ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
26.08.2014 o 15:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.01.2015 na účel zistenia tých
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné
získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom

konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej
advokátky, nie je dôvodný.

Dňa 31.05.2013 navrhovateľ požiadal o azyl z dôvodu zlej situácie pre rodinu a z obavy o svoj život a
bol umiestnený v Záchytnom tábore v G.. Po preložení do Pobytového tábora K. F. E. K., odkiaľ dňa

13.08.2013 svojvoľne odišiel, sa zdržiaval vo K. I.. Na základe informácie o dublinskom transfere z K.
I. do SR (MÚ MV SR č.p. MÚ-231/DS-DŽ-2014) bol v zmysle Dublinského nariadenia vrátený späť na
územie SR z K. I.. Je pozitívne lustrovaný v IS CLK a IS MIGRA.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a

ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom
rozhodnutí náležite odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po tom, čo prvýkrát požiadal o
udelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby
uskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do E. a od tohto času sa ani nezaujímal o výsledok azylového
konania. Navrhovateľ uviedol, že na území SR nezotrval, pretože si myslel, že v azylovom konaní bude

pokračovať v E. a obával sa, že azyl nedostane a bude vrátený späť. Na záver dodal, že to je všetko, čo
chcel uviesť a viac sa nechce vyjadrovať k tejto veci. Krajský súd preto považoval za neopodstatnenú
túto odvolaciu námietku.

V zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky,

na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenianebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal
možnosťami uložiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, ako to už
bolo uvedené a jeho neuloženie odôvodnil osobnými a ekonomickými pomermi účastníka konania. Aj

v tomto smere preto krajský súd považoval za nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom prezumpcie
zaistenia. V roku 2013 po podaní žiadosti o azyl bol navrhovateľ umiestnený v pobytovom tábore, teda
nebol zaistený, čo navrhovateľ využil na nelegálny vstup na územie E.. Vzhľadom na túto skutočnosť je
preto odôvodnený záver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je
zákonnoupodmienkouzaistenianavrhovateľavzmysle§88aods.1písm.b/zákonaopobytecudzincov.

Navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia K. I. podľa Nariadenia EP a Rady (EÚ) č.
604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzuje napadnuté rozhodnutie odporcu na základe skutkového stavu
v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým poukazuje krajský súd na nález Ústavného
súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol, že „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu
článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, pretože
počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu

bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti,
ktoré pôvodne neprípustne sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by robil zaistenie na účely
konania o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustným.“

Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod č. 1/, 2/ a 3/ za
opodstatnené.

K námietke 4/, týkajúcej sa doby zaistenia súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s
platnouprávnouúpravou,pričomtátosapočasceléhozaisteniamonitoruje,čijeopodstatnenáalebonie,
s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa
nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom
v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č.

480/2002 Z.z. o azyle.

Zákonná dikcia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov upravuje oprávnenosť na
zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku.

Riziko úteku upravuje ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa rizikom úteku

rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Krajský súd je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ
túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa

navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám ušiel z príslušného
zariadenia na území SR a bol vrátený z územia K. I. späť.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením

štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod bodom 4/ za opodstatnené,
pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v
súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.Na záver k spomínanému nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013 krajský súd dopĺňa, že nemožno
súhlasiť s paušálnym a inak bližšie neodôvodneným záverom navrhovateľa, že zaistenie navrhovateľa
zo všetkých uvedených dôvodov nemôže spĺňať požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v

zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocnenej
advokátky za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach
a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a

napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-363-011/2014 zo dňa 26.08.2014 v zmysle § 250q
ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V

odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.