Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. október 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 15C/162/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218286
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Kohútová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218286.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Miriam Kohútovou PhD. v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava, Grösslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom
Fridrichom, PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Súd návrh z a m i e t a .

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom podaným na súd dňa 27.9.2012 uplatnil voči odporcovi právo na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o zmene exekútora v zákonnej lehote.

Ako oprávnený podal exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a legitímne očakával,
že súd mu poskytne súdnu ochranu a v zákonnej lehote rozhodne o zmene exekútora. V exekučnom
konaní je pritom povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od
doručenia tohto návrhu. Vec pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie
súdu. Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej
lehoty na rozhodnutie , pričom do tejto doby sa nachádzal v stave právnej neistoty. Toto obdobie
musel navrhovateľ prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia
usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu
pohľadávky navrhovateľom. Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému vynaložil sumu 70,- eur, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur a na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur, ďalej na
administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu
15,- eur. Celkom v období medzi podaním návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil
márne sumu 175,- eur. Ďalej navrhovateľ vo svojich návrhoch uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu

súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv navrhovateľa, pričom neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným
súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
a riziko insolvencii povinného. Ďalej nezákonným zásahom boli vyvolané u členov riadiacich orgánov
spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu vyvolala hospodársku stratu, nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom
konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88
eur, čo predstavuje aliktvótnym pomerom sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu. Keďže v predmetnej exekučnej veci bol súd bezdôvodne nečinný viac ako 231 dní
uplatňuje ako primeranú náhradu škody sumu 387,24 eur.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti, súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením KS Trenčín sp.
zn. 4NcC/600/2012-13 zo dňa 30.10.2012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Eva Kiššová je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania vecí vedenej pod sp. zn. 15C/162/2012, ostatní sudcovia Okresného
súdu v Prievidzi nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci.

Odporca písomným vyjadrením z 14.5.2013 zaujal stanovisko k podanému návrhu. Poukázal
na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie, že
navrhovateľ nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaniach, pretože v týchto
konaniach bol účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným
z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože
namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia.
Nie je teda zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov,
z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Nie vo všetkých konaniach uvádza navrhovateľ kroky, ktoré podnikol na
odstránenie prieťahov v konaní, pričom žiadosť o informáciu o stave konania nie je možné považovať
za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, neuvádza či podal sťažnosť
na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v
konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc
má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené
odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté
aj žiadosti vo veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd pritom navrhovateľ podal už
dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6- mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,
neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Čo sa týka namietaného postupu,
a to nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote uviedol, že podľa §
44 odst. 9 Exekučného poriadku má exekučný súd povinnosť v rozhodnutí o zmene exekútora poveriť
exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Pokiaľ aj v niektorých prípadoch mohol exekučný
súd rozhodnúť o návrhoch na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej

lehoty od doručenia takéhoto návrhu, bolo to spôsobený predovšetkým tým, že pôvodný súdny exekútor
neposkytol exekučného súdu plnú súčinnosť. Navrhovateľ mohol podať účinný prostriedok nápravy a
podať predsedovi súdu. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa
rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
- výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov,
doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote stanovenej zákonom
považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pôvodný súdny exekútor pritom
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, preto
v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. V návrhu neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody by musel
navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ
ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém, ktorý využíva
pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto paušálnu sumu za
udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania
sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je
možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov
spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Nie
je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú
vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/
kb D /2010//, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie navrhovateľa
v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 9.10.2013 návrh
zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu
a ďalej návrh na prerušenie konania. Vzhľadom k tomu, že vo veci bol už určený termín pojednávania
a s prihliadnutím na dôvody prerušenia konania uvádzané navrhovateľom keď o nevylúčení zákonného
sudcu bolo právoplatne rozhodnuté odvolacím súdom, súd vo veci konal a na pojednávaní dňa 9.10.
2013 vec prejednal a rozhodol aj o návrhu na prerušenie konania, ako i vo veci samej. Keďže súd návrh
na zrušenie termínu neakceptoval, navrhovateľ svoju neúčasť náležite riadne a včas neospravedlnil
postupom podľa § 119 O.s.p., preto súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti v súlade s §
101 ods. 2 O.s.p.. Odporca svoju neúčasť neospravedlnil , doručenie mal vykázané dňa 23.7.2013 a
preto súd pojednával bez jeho neprítomnosti. Na ozrejmenie správnosti uvedeného postupu súd dáva
do pozornosti aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej veci
navrhovateľa proti odporcovi o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy /vec vedená na OS Bratislava
II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa, že už pri vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval vylúčený

sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Dovolací súd
preto neuznal námietku navrhovateľa o existencii procesnej vady v konaní za opodstatnenú. Súdu preto
v predmetnej veci len subjektívne pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej
konať. Súd preto v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, keď
prihliadol na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 9.10.2013 podal návrh, aby súd konanie prerušil a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Návrh
odôvodnil tým, že námietka porušenia nestrannosti je závažne podporená najmä pomerom sudcu k veci,
pretože sudca môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach, sudca je vylúčený aj
preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní a do úvahy prichádza
aj vzťah ekonomickej závislosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší ak, rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je
dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto
otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na
rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté
o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo
pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto
rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci nemôže byť dôvodom
na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v
uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti , o ktorej
nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 odst. 3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. Preto súd
návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Súd vykonal dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľa listinnými dôkazmi, a to oboznámením sa
s exekučným spisom OS Prievidza 15Er/834 /2007, úradnými záznamami, písomnými vyjadreniami
účastníkov, zisteniami súdu, na základe čoho zistil tento skutkový stav:

V exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 15Er 834/2007, Ex 1144/2007 oprávnený Pohotovosť s.r.o
Bratislava, povinný U. V., oprávnený podal žiadosť o zmenu exekútora dňa 15.10.2009. Súd výzvou z
21.10.2009 vyzval povereného súdneho exekútora o vyjadrenie k tejto zmene zaslanie exekučného
spisu. Dňa 11.12.2009 predložil súdu spis s vyčíslením trov exekúcie. Oprávnený dňa 24.5.2010
žiadal informáciu o stave konania. Súd uznesením z 27.5.2010 rozhodol o zmene exekútora a poveril
vykonaním exekúcie navrhovaného súdneho exekútora, ktorému postúpil aj exekučný spis. Uznesenia
nadobudlo právoplatnosť 2.6. 2010. Exekučné konanie doposiaľ ukončené nie je.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 15Er/834/2007. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na
začatie konania, súd konštatuje, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti
návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaných, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu
takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii
odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť
spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol
súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa
týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože MS SR
neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa odporcu navrhovateľ neposkytol ani
napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre
prerokovanie jeho nároku, čím bol podľa odporcu proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Keďže požadované údaje k žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľ nedoplnil, nepovažuje MS
SR ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Vo
svojom písomnom vyjadrení odporca uviedol, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného
prerokovania nároku je na strane navrhovateľa a nemôže zaťažovať odporcu. Súd však konštatuje, že
i keď je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných
konaní Ex 41/2007, Ex 7446/2011, Ex 11017/2008,Ex 7446/2011, pretože súd si zadovážil všetky
uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného

konania sa takáto príloha nenachádza. Za tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takéto žiadosti podal, súd uzavrel, že
žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na
základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa
uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd považoval
podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetných návrhov
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená
šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu
nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona
platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s
nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na
náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody
sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup
Okresného súdu Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora oneskorene, keď súd
bol bezdôvodne nečinný viac ako sedem a pol mesiaca. V konaní je taktiež preukázané, že súd o
zmene exekútora rozhodol uznesením z 27.5.2010 a exekučné konanie ukončené nie je. Rovnako je
preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy
v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne
a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajské súdy, NS SR. V prípade, ak by sa
zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný súd,
aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho
stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a
len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.
Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003 Z.z. vykonaná zákonom č. 412/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih
spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v
zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného
postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu
verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených
záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej
úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smeče, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov /viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou
od 1.1.2013/. Súd si samozrejme uvedomuje, že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania
ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom súdu, avšak z rovnakých dôvodov z akých dochádza i ku konštatovaniu porušenia ústavného
práva. Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy
konaní, resp. porušenia ústavného práva , ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na
majetku /napríklad vo veci Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5.2011 ústavný súd konštatoval, účastník
konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom,
postupuje v rozpore so zásadou vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje práva/, čo možno pripísať
iba na ťarchu účastníka. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho
úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje
za správne poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa
posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a
vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony
súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukazuje napríklad na rozhodnutie
ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR
a podobne. V tejto súvislosti súd udáva, že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po
zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ
vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným
postupom. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka
konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval.

Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému
súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli
tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania sťažovateľa,
ako bolo neuvedenie spisových značiek, pod ktorými sa namietané konania viedli, nedoručenie
písomných podkladov - príloh a podobne. Okrem iného Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach
konštatoval, že ústavný súd nemôže nahradzovať úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie /len príkladmo napr. II.ÚS 211/2012 z 3.7.2012, IV.ÚS 374/2012 z 9.8.2012/.
Je teda zrejmé, že navrhovateľ okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce
k urýchlenému rozhodnutiu vo veci. V predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na prieťahy v konaní. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako
náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a
správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje
tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu
o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako hromadné žiadosti o
informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo
vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Preto tvrdenie navrhovateľa
o možnej škode je len hypotetické, účelové a ničím nepodložené o to viac, že informačný systém
navrhovateľa neposkytuje zrejme navrhovateľovi ani základnú informáciu pre súd, a to číslo
exekučného konania, pod ktorým sa na súde namietané exekučné konanie viedlo.

Podľa § 44 odst. 7 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.
2005 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 odst. 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9. 2005
súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako by došlo
k zastaveniu exekúcie.

V zmysle prechodných ustanovení k uvedenej novele podľa § 238 odst. 1, 2 Exekučného poriadku
sa konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.8. 2005, ak odsek
2 neustanovuje inak. V odseku 2/ sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9. 2005, medzi ktorými § 44 odst. 7/ a § 44 odst. 8/ nie je. Uvedená úprava platila v
Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorým
bol do § 44 vsunutý nový odstavec 7/, pričom doterajšie odstavce § 44 odst. 7/ a 8/ sa len prečíslovali
na § 44 odst. 8/ a 9/.

V predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že o zmene súdneho exekútora bolo po 231 dňoch rozhodnuté.
Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 15Er/834/2007 vyplýva,
že oprávnený podal súdu návrh na zmenu exekútora dňa 15.10.2009, pričom súd výzvou zo dňa
21.10.2009 žiadal súdneho exekútora o vyjadrenie a doručenie exekučného spisu, ktorý žiadal o
predĺženie tejto lehoty. Dňa 11.12. 2009 bol súdu doručený exekučný spis spolu s vyjadrením exekútora
a vyčíslením trov exekúcie. O zmene exekútora bolo rozhodnuté uznesením 15Er/834/2007 - 16 zo
dňa 27.5. 2010, právoplatné 2.6. 2010. Exekúcia ukončená nie je. I napriek tomu, že v danej veci súd
rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny
úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Pre objektívne
dôvody súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože pre rozhodnutie vo veci potrebuje súčinnosť
pôvodného súdneho exekútora, o ktorého trovách súd pri zmene osoby exekútora rozhoduje. Exekučný
súd je povinný spolu s uznesením o zmene exekútora postúpiť aj exekučný spis, pričom súd musí pri
priznávaní trov exekútora podrobne preskúmať uplatnené trovy pôvodného súdneho exekútora. Okrem
toho navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, a to podať sťažnosť predsedovi
súdu proti porušovaniu jeho práv v exekučnom konaní v zmysle § 3 odst. 7 v spojitosti s § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, alebo obrátiť sa na ÚS SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom navrhovateľ nevyužil
ani jednu z možností. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovedného
právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu OS Prievidza vo veci 15Er/834/2007,
súd sa otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia
súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky
oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len
čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup
by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné
konštatovať. Len pre úplnosť súd konštatuje, že poverený súdny exekútor mohol vykonávať všetky
úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, pričom vzhľadom
aj na čas od začatia exekučného konania do podania návrhu na zmenu exekútora je zrejmé, že dôvodom
nevymoženia pohľadávky oprávneného je zrejmá nemajetnosť povinného, keďže exekúcia trvá už 6
rokov a ukončená nie je . V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej
lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Samotné spísanie žiadosti o informáciu
považuje súd za bežný postup účastníka exekučného konania. Tvrdenia navrhovateľa , že mu vznikla
majetková škoda v sume 175,- eur a nemajetková ujma 387,24 eur sú ničím nepodložené. Súd si
je vedomý toho, že k rozhodnutiu o zmene exekútora došlo až po siedmych mesiacoch od doručenia
žiadosti, avšak len v tejto samotnej skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by
založil nárok na náhradu tvrdenej škody.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v
konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil.
Súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou
tunaj. súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, trojmo.
Podľa § 205 ods.1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.