Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Senica

Rozhodutie vydal sudca Mgr. Jozef Mačej

Forma rozhodnutia – Uznesenie

Povaha rozhodnutia – Zrušujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/71/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712205837
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712205837.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska
5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: M. Z.,
nar. X. B. XXXX, C. XX, o zaplatenie 264,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Skalica z 6. decembra 2012 č. k. 1C/257/2012-42 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanej nepriznal právo na náhradu
trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 1 ods. 1 a 2, § 261 ods. 6 a
§ 397 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 52
ods. 1, § 53 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101 a § 558 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení); § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení

neskorších zmien a doplnení; § 93 ods. 2 a 4 a § 101 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); s paušálnym poukazom na ustanovenia
osobitného zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a
doplnení. Vecne potom tým, že medzi postupcom a žalovanou bola dňa 26.5.2006 uzavretá zmluva o
pôžičke,ktorámácharakterspotrebiteľskejzmluvya ktorejsúčasťousúobchodnépodmienky.Postupca
v právnom vzťahu nepochybne vystupoval ako dodávateľ služby a žalovaná ako spotrebiteľ. Žalobca

predložil súdu zmluvu o pôžičke, z ktorej nevyplývajú konkrétne práva a povinnosti v súvislosti
s poskytnutou pôžičkou zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a to konkrétne v zmysle ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to konkrétne s
neuvedením počtu splátok, vyčíslením úrokov, príp. iných poplatkov. Podľa prílohy k zmluve o postúpení
pohľadávok pohľadávka voči žalovanej v súvislosti s poskytnutou pôžičkou a prehľadom obratov
bola splatná nesplatená časť pôžičky vypovedaním ku dňu 20.11.2007, o čom svedčí aj uplatnený nárok

žalobkyne na priznanie úroku z omeškania z dlžnej nesplatenej istiny a to od 21.11.2007. Spotrebiteľské
vzťahy, teda zmluvy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi aj pred 15.1.2009 spadali pod ochranu § 54
ods. 1 O. z., podľa ktorého je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenie zmluvy,
ako upravuje Občiansky zákonník. Súd prvého stupňa konštatoval, že zmluva nazvaná ako Zmluva
o pôžičke zo dňa 26.5.2006 má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského
úveru, preto pri právnom posúdení veci ju posudzoval v zmysle ustanovení z. č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia. Z hľadiska podstatných
náležitostí sa jednalo o zmluvu v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka /§ 497 a nasl. Obch. z.
- zmluva o úvere/, ktorá je absolútnym obchodným vzťahom v zmysle ustanovení § 261 ods. 3 písm.
d) Obch. z.. Zároveň však ide o zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 52 a
nasl. O. z.. Žalobkyňa, resp. jej právny predchodca, ako dodávateľ pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvy konali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná

vystupovalaakospotrebiteľ,pretožesajednáofyzickúosobu,ktorápriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah je trebasubsidiárne použiť ustanovenia O. z. ako základného predpisu občianskeho práva, v ktorom účinnosťou
zák. č. 150/2004 Z. z. od 1.4.2004 boli implementované európske pravidlá na ochranu spotrebiteľa do
vnútroštátnehoprávnehoporiadkuSR.Súčasťoutejtoúpravyjepravidloonemožnostiúpravyzmluvných

podmienok spotrebiteľskou zmluvou odchylne od zákona v neprospech spotrebiteľa, z čoho logicky
potom vyplýva, že použitie iných noriem než noriem spotrebiteľského práva na posúdenie dovolenosti
dojednaní v spotrebiteľskej zmluve sa musí riadiť hľadiskom výhodnosti, prospešnosti toho - ktorého
dojednania pre spotrebiteľa. Normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak
neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z..,

preto podľa obsahu posúdil vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, ktorá poukazovala na
uplynulú dobu a oprávnenie domáhať sa zaplatenia žalovanej sumy žalobkyňou s použitím
úpravy o premlčacích dobách v zmysle ustanovení O. z.. Použitie úpravy o premlčacích dobách
z Obchodného zákonníka na ochranu spotrebiteľa neprichádza do úvahy, pretože je v ňom zakotvená
dlhšia /štvorročná/ premlčacia doba, ktorá zvyšuje ochranu veriteľa a naopak predlžuje stav neistoty
spotrebiteľa, že by veriteľ od neho mohol niečo úspešne žalovať. Keďže v danej veci platí trojročná

premlčacia doba, prihliadol na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej. V konaní začala
žalobkyni plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie svojho práva na zaplatenie dňom 21.11.2007,
nasledujúcim po dátume vypovedania zmluvy a uplynula dňa 21.11.2010, teda po uplynutí premlčacej
doby. Premlčané právo nemožno priznať, pretože sa žalovaná premlčania dovolala a preto súd žalobu
zamietol. Uznanie dlhu zo dňa 15.8.2011 so zrejmým zámerom žalobkyne dosiahnuť vymožiteľnosť

pohľadávky po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby súd považoval za právne neúčinné. Pri
uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo zo strany žalobkyne k nekalej obchodnej
praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo
môže podstatne narušiť ekonomické správanie sa priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej
službe, ktorému je adresovaná, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Správaním sa žalobkyne boli naplnené obidva znaky nekalej obchodnej praktiky a preto je dohoda o
uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku neplatná. Okrem toho žalobkyňa nepreukázala, že
v čase uznania dlh žalovanej existoval, preukázanie ktorej skutočnosti bolo povinnosťou žalobkyne.
Rozhodnutie v časti o trovách konania odôvodnil odkazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej
žalovanej nepriznal náhradu trov konania, pretože ich priznanie nenavrhla a z obsahu

spisu žiadne trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho
zmenuvyhovenímžalobevplnomrozsahu,alternatívnehonavrhlazrušiťavecvrátiťsúduprvéhostupňa
na ďalšie konanie. Namietala predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne
zisteným skutkovým stavom, poukazujúc na prerušenie plynutia premlčacej doby v dôsledku podpísania

žalovanou Dohody o uznaní záväzku žalovanou, keď uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhej vety O.
z. nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 O. z., uznanie premlčaného práva nie
je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 O. z. viazané na vedomosť dlžníka, že uznal
premlčané právo. Žalobkyňa mala za to, že žalovaná po tom, čo sa oboznámila s obsahom Dohody,
svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznala a vyjadrila svoju vedomosť o prípadnom

premlčaní pohľadávky.

Žalovaná ani vedľajší účastník na jej strane odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (t. j. v
napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k zamietnutiu žaloby a v časti trov konania, v ktorej malo
rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214

ods. 2 O. s. p. bez pojednávania k dôvodne uplatnenej námietke nesprávneho právneho posúdenia
veci súdom prvého stupňa však nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou
platnosťou.

Základnou otázkou bolo posúdenie toho či právny vzťah v predmetnej veci je obchodnoprávny
alebo občianskoprávny vzťah. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že sa jedná o absolútny obchod,

pričom zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a ohľadom premlčania použilúpravu o premlčacích dobách v zmysle ustanovení O. z., keďže použitie úpravy o premlčacích dobách
z Obch. z. vzhľadom na ochranu spotrebiteľa podľa neho neprichádzalo do úvahy.

V predmetnej veci záväzok žalovanej vznikol zo zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzavretá podľa ust. § 497

Obch. z., ktorá je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na
charakter účastníkov riadi ustanoveniami tretej časti Obch. z.. Napriek povahe výlučného obchodného
záväzku je však zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná ako jedna zo strán tejto
zmluvy nebola podnikateľom, zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. O. z..

Podľa § 54 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ods. 2 naposledy citovaného ustanovenia v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Výkladom citovaného ustanovenia však nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu
akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa priaznivejšie, nakoľko by to vnášalo do

právnych vzťahov neistotu a znamenalo by to výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto
vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená
dĺžka premlčacej doby v O. z. a Obch. z. je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých
však žiaden nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám
rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré

z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa, pokiaľ súd prvého stupňa argumentoval výhodnejšou úpravou
premlčania pre spotrebiteľa v O. z. pre kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu oproti úprave v Obch.
z., mohlo by ísť o výhodu len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka, keby bol v postavení
veriteľa, potom by podľa logiky kratšia premlčacia doba už výhodou nebola. Podľa úpravy v O. z., ktorá
je podľa názoru súdu prvého stupňa pre spotrebiteľa priaznivejšia preto, že stanovuje kratšiu všeobecnú

premlčaciu dobu, je podľa ust. § 110 ods. 1 O. z. premlčacia doba desaťročná, avšak podľa úpravy v
ust. § 407 ods. 1 Obch. z. je premlčacia doba štvorročná, v prípade uznania záväzku dlžníkom je teda
úprava premlčacej doby v oboch zákonoch, pokiaľ ide o jej dĺžku, úplne opačná z hľadiska výhodnosti
pre spotrebiteľa v postavení dlžníka. I z tohto porovnania úpravy premlčacej doby v O. z. a
Obch. z. je možné vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v O. z. nie je možné považovať za ustanovenia

na ochranu spotrebiteľa v zmysle ust. § 54 O. z. v rozhodnom znení.

Na základe uvedeného sa odvolací súd nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že otázka
premlčania v predmetnej veci sa má posudzovať podľa ustanovení O. z., keďže úprava premlčania
obsiahnutá v § 101 a nasledujúcich O. z. nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Založenie rozsudku na nesprávnom právnom posúdení veci zapríčinilo neúplnosť skutkových zistení,
ktoré boli potrebné pre rozhodnutie, ako i pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá bola spôsobená
tým, že po založení rozhodnutia na premlčaní, ktoré odvolací súd spochybnil, už nebol žiaden iný dôvod,

ktorý by odôvodňoval zamietnutie žaloby. V záujme zachovania práva účastníkov na dvojinštančný
proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom
stupni súdov) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a aj f/
O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 cit. ust. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konaniapodľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania i o
trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.