Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/113/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204502
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204502.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.
Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená: Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava,
zo dňa 12. decembra 2013, č. k. 8C/71/2013-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa o náhradu škody
a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3
ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod I, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1,2, § 19 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
zmeny niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia,
§ 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a
vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k záveru, že návrh nebol podaný dôvodne. Dňa 14.01.2011
bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, proti
povinnej G. B., pre vymoženie 164,- eur istiny s príslušenstvom, ktorú žiadosť Okresný súd Senica
uznesením zo dňa 11. júla 2011 zamietol, teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie s omeškaním viac ako 238 dní. Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej 15.dňovej
lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k dodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody resp., či vôbec nejaká škoda
vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku bolo v čase podania návrhu na vydanie
poverenia možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný
tak, že exekučným titulom boli aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa navrhovateľa
rozhodcovský rozsudok je exekučný titul, rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2010. Bola by takáto novela
nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písm. i). V čase podania návrhov na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala
a zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie

poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia a návrh zamietne,
pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré bola určená 15-dňová lehota.
Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje a navyše ani
nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR
I.ÚS16/2002). Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zák. č. 514/2003
Z.z., keď príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie
bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR či Európsky súd
pre ľudské práva. Navrhovateľ sa vo svojich návrhoch v podstate domáha, aby okresný súd opätovne
preskúmal rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Všeobecný súd môže rozhodnúť o
priznaní náhrady škody v konaní až v prípade, ak oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov
v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola
splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 238 dní. Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá, avšak v danom prípade sa na rozhodnutie nevzťahovala 15-dňová zákonná lehota,
keďže žiadosť bola zamietnutá. Exekútor doručil svoju žiadosť na vydanie poverenia na súd dňa
14.01.2011 a súd o uvedenej žiadosti rozhodol dňa 11.07.2011. Navrhovateľ predmetné rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti nenapádal opravným prostriedkom a taktiež ani uznesenie o zastavenie exekúcie
nebolo zo strany navrhovateľa napadnuté opravným prostriedkom. Navrhovateľ uvádza minimálne štyri
žiadosti o informáciu o stave konania a dve sťažnosti, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú
a nekorešpondujú ani s časom omeškania s vydaním rozhodnutia. Údaje navrhovateľa sú nesprávne,
zavádzajúce a vyplýva z nich, že navrhovateľ ako oprávnený nemal o veci prehľad, na základe
čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť
podľa súdu nárok navrhovateľa vyvracia. Exekučné konanie je právoplatne skončené. Účastníkom
exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Navrhovateľom
tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne
popísané sa mení ako nedokladoval. Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať
nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznaným
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej
súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu
formou exekúcie. Majetková ujma teda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky
len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodno-právne rozhodnutia
vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá aj podľa súdnej praxe nie je v súlade s dobrými mravmi. V prvom
rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú
škodu reálne dokladoval nepreukázal jej spojitosť nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia
teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol,
že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákony v takom prípade umožňujú
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným,
nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. V konaní odporca vzniesol námietku premlčania ak
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009.
O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14.01.2011 a bolo rozhodnuté dňa 11.07.2011, takže súd
žiadosti exekútora zamietol, pričom pre rozhodnutie súdu neplatila 15-dňová lehota na rozhodnutie, preto
sa súd vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. Navrhovateľ nepreukázal svoj nárok, nepreukázal
splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a predsa je návrh v celom
rozsahu nedôvodný a je potrebné ho zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p., úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil a nepreukázal,
že by mu trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a
uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle
ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvého

stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom
štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho
rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní
viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de jiure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedného na súd prvého stupňa pod sp. zn. 8C/71/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v
sume 438,87 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody v celkovej výške 125,- eur. Táto škoda predstavuje podľa navrhovateľa náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia vynaložil v
tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Zároveň
si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 464,69 eur eur, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Sumu 438,87 eur navrhovateľ vyčíslil výpočtom : alikvotný pomer
55,- eur za každý mesiac z omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie
doktríny ústavného súdu teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.
Navrhovateľ tvrdil, že mohol vďaka skorému ( v zákonnej lehote) rozhodnutiu účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenia poverenia bola zamietnutá. Skutočnosť, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa
ust. § 44 ods. 2 E.p. navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu. Z obsahu
spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd uznesením č. k. 10Er/26/2011-10 zo dňa 11.07.2011 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu, že zmluvná podmienka rozhodcovská
doložka nie je individuálne dojednaná a je tak neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom
znení, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Senica,
sp. zn. 10Er/26/2011, nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Je potrebné zdôrazniť, že
súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi aplikáciou § 9 ods.2 zákona
č. 514/2003 Z. z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom znení
uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce
rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so
zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zákonodarca lehotu neurčil. Súd prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní
dokazovania oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu Senica sp. zn. 6 Er/872/2009 zistil,
že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote, ale s omeškaním viac ako 252 dní nie
je pravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom
súde Senica dňa 31.12.2009 a následne súd vyzval oprávneného, aby súdu zaslal zmluvu o úvere.
Okresný súd v Senici uznesením zo dňa 21.4.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením zo dňa 17.2.2012 exekučné konanie zastavil. O žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda bolo rozhodnuté po 112 dňoch,
avšak po výzve súdu na predloženie dokladov, potrebných pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol po uplynutí 15 - tich dní odo dňa doručenia žiadosti.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na
súde relevantné dôkazy preukazujúce skutočnú výšku tejto škody. Je potrebné súhlasiť aj s tým, že
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v
žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto
okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,

riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.