Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/71/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204502
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiana Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2113204502.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Bibiánou Ťažiarovou, v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, zastúpený:
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie,
že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody
v sume 125 € a nemajetkovej ujmy v sume 438,87 €, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd určil
medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č. 201800162 dlžníkom (ďalej len „povinný“) G. B., narodená XX. X. XXXX (kde po
prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 17898/2010) v
zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z

titulu majetkovej škody sumu 125 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 438,87 €, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.
Žalobca vo svojom návrhu súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23NcC/51/2012-14 zo dňa 12. 11. 2012 rozhodol, že sudcovia

Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 25. 2. 2013.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a ods. 2 O. s. p. (jedná sa o
drobný spor), pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený
(beznariadeniapojednávania)vzmysle§156ods.3O.s.p.Miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na

verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č.l. 1-4,
vyjadrením žalovanej č.l. 22-27, oznámením žalovanej č.l. 28-29, pripojeným exekučným spisom
Okresného súdu Senica sp. zn. 10Er/26/2011 a zistil tento skutkový stav veci:

Žalobca v žalobe uviedol, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
201800162 dlžníkom (povinným) G. B., pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor

pridelil exekučnej veci číslo EX 17898/2010. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod
ktorou sa exekučné konanie na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia tejto žiadosti,
keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a nie rozhodnutie rozhodcovskej
komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná

nevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusúčastníkmikonania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 2. 8. 2011 (konanie pritom
začalo 7. 12. 2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o
žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako

238 dní). Žalobca dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010 podal Žiadosť o informáciu
o stave konania, dňa 30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011 podal Sťažnosť na prieťahy v konaní. Ako
dôkaz označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce
právnevýznamnéskutočnosti.Uviedol,žepopísanýpostupexekučnéhosúduhodnotíakonesprávnyav
rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade

neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným

účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa
dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú
vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur,
administratívne a iné poplatky 15 eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej

pohľadávky v tomto období sumu 125 eur. Zároveň si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené

legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že
nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Uviedol, že žalobca mohol ak by došlo

k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Uviedol, že náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a

základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobcu resp.u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej

príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu
na strane žalobcu, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy

Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný
aplikovaťústavnúpožiadavkujednoduchéhopráva,žekaždýmáprávonarozhodnutiepodľarelevantnej
právnej normy a realizácia základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy použil žalobca možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa
na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 660 eur. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 438,87 eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55 eur za
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny
ústavného súdu 660 eur za rok. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku
na náhradu škody, žalovaný však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto

žalobu.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom
rade mala za to, že návrh je zmätočný, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na
konkrétne dôkazy, najmä odkazuje na exekučný spis, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Žalobca v

skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.
Zo žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z
dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalobca na odstránenie prieťahov v konaní podnikol to,
že podával Žiadosti o informáciu o stave konania, čo ale podľa žalovanej nie je možné považovať

za riadny prostriedok na zabránenie tvrdených prieťahov. Žalovaná uviedla, že dňa 23.4.2012 boli jej
doručenéprvéžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa23.4.2012,vzhľadom
na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé , že žalobca
ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať

na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Uviedla,
že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám
požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.

514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené
exekučné tituly neplatí. Zo samotného § 44 ods. 2 exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní

sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Žalovaná
označila judikáty Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR z ktorých vyplýva, že vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Z rozhodnutia Ústavného

súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo vzbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Žalobca uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu

škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu
alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu, k
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto
nároku ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenianavykonanieexekúciepreddňom23.4.2009.Žalobcanepreukázalexistenciuškodyanároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných

výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku
trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či
si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani

za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech. Naviac žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Postup žalobcu je teda účelový. K uplatnenej
nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v

ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy

uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil v čom sa ako
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim
zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik

nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie
je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu
spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi

SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných
podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich

zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa....“. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť

práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí,
že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Žalovaná uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobcanepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie

poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám,
a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že si
uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, preto
pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.

514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu
zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ministerstvo spravodlivosti SR súdu oznámilo, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im
bolo doručených 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať,

disponujú však vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v
rámci predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím
bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia

uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 25.09.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 10Er/26/2011 súd zistil, že súdny exekútor dňa

14. 1. 2011 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u
exekútora vedené pod sp. zn. EX 17898/2010. Súd uznesením č.k. 10Er/26/2011-10 zo dňa 11. 7.
2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že
exekučný titul bol v rozpore so zákonom (právoplatné dňa 9. 8. 2011). Okresný súd Senica uznesením
č.k. 10Er/26/2010-14 zo dňa 17. 10. 2011 exekučné konanie zastavil (právoplatné dňa 20. 10. 2011).

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci ,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri
výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého
sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha.

V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú
výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do

šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína

príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného

rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c, d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného
od 01.06.2010 do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanému
a doručeným dňa 25.9.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od

prijatia predmetnej žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti
o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či
prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je
to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona

č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do

§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2010. Bola by takáto novela
nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za
exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti

exekúcie. Novela č. 144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona
(ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad
zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k

novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel
vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2
písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V čase podania návrhov
na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného

titulu neexistovala. Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia
o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie
poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré
bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota
neexistuje. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako

aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania ( rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010,
5 Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011,1. ÚS 1672002). Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd

opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné
súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných
všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,
nakoľkovprípade,akbysaprieťahovdopustilsúdvyššiehostupňa,jehopostupbypreskúmavalokresnýsúd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v
konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená

základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 238 dní. Súd
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, avšak v danej prípade sa na rozhodnutie

nevzťahovala 15 dňová zákonná lehota, keďže žiadosť bola zamietnutá. Súd ďalej dáva do pozornosti
skutočnosť, že exekútor doručil svoju žiadosť na vydanie poverenia na súd dňa 14. 1. 2011 a súd
o uvedenej žiadosti rozhodol dňa 11. 7. 2011. Žalobca predmetné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
nenapadol opravným prostriedkom a taktiež ani uznesenie o zastavení exekúcie nebolo zo strany
žalobcu napadnuté opravným prostriedkom. Žalobca uvádzal minimálne štyri Žiadosti o informáciu o
stave konania a dve sťažnosti, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešpondujú ani s

časom omeškania s vydaním rozhodnutia. Údaje žalobcu sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich,
že žalobca ako oprávnený nemal o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej
majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa
súdu nárok žalobcu vyvracia. Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené. V predmetnej
veci, z ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody, bol exekučný titul rozhodcovský rozsudok. Účastníkom

exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Žalobcom
tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na žalobcovi je preukázať svoje tvrdenia.
Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky
škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo
porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom

priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou
škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola preukázaná
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady

trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú

satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním eliminovať
po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite,
ktorá i podľa súdnej praxi nie je v súlade s dobrými mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo
rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený
konštatovať. Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa

neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky
žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na
vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom

prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe

riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že
uprednostnil rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo
zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie pre dňom 23.4.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo,
nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 14. 1. 2011 a bolo rozhodnuté dňa 11. 7. 2011 tak, že súd žiadosť exekútora zamietol. Pričompre rozhodnutie súdu neplatila 15 dňová lehota na rozhodnutie, preto sa súd vznesenou námietkou
premlčania nezaoberal.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj

nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a
preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej
trovy konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.