Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 19, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/304/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223911
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112223911.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudkyňou JUDr. Amou Odalošovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní práv. zast. Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4 proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, takto

r o z h o d o l :

SúdnávrhnaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnejsťažnosti
navrhovateľa, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd, z a m i e t a.

Súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu náhrady škody a nemajetkovej ujmy z a m
i e t a.

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 331,92 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní Okresného súdu
Banská Bystrica pod sp. zn. 4Er/217/2007

Odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, exekučným spisom tunajšieho súdu sp.
zn. 4Er/217/2007 a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých

úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučného
poriadku) požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre svoje pohľadávky vzniknuté neplnením
záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.

Okresný súd Banská Bystrica vydal poverenie pre vykonanie exekúcie. Navrhovateľ požiadal o zmenu
exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, o ktorom návrhu mal súd rozhodnúť v lehote
30 dní od doručenia návrhu. Súd nerozhodol o tomto návrhu v zákonom stanovenej lehote, hoci veci

nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovali si ani spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný pre rozhodnutie o návrhu.Zdôvodovuvedenéhonesprávnehoúradnéhopostupupožadovalododporcunáhradumajetkovejškody
ako aj nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou odporcovi podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Majetková škoda vo výške 175,-- Eur predstavovala:
1. Náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačného systému vo výške 70,-- Eur.
2. Na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-- Eur.

3. Na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške
50,-- Eur.
4. Na spracovanie textov urgencii súdu a na výdaje spojené s vyhotovením a zaslaním urgencií súdu
spolu vo výške 15,-- Eur.

Ďalej požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňoval vo výške 55,32 Eur za každý mesiac

omeškania v činnosti súdu, keď poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu v konaniach napr.
III.ÚS 203/2003, III.ÚS 235/2004, III.ÚS 347/2005.

Mal za to, že nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe a takéto konštatovanie nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú týmto postupom. Nesprávny úradný postup bol
následkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne
ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané v § 44 ods. 8
Exekučného poriadku, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávok. V tejto

súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súru IV.ÚS 77/02 a III.ÚS 120/2010, tiež III.ÚS 271/05.

Navrhovateľ ďalej vzniesol námietku predpojatosti okresného súdu vzhľadom k tomu, že vecne aj
miestne príslušným vo veci konať je súd, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva
uplatňované touto žalobou.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Návrh považoval za zmätočný, keď v ňom nie sú uvedené spisové
značky príslušných exekučných konaní. Ďalej uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takúto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR. Zo znenia ustanovenia § 15 a § 16 zákona 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa

práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh na súd
však navrhovateľ podal ešte pred uplynutím tejto lehoty, keď prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku boli mu doručené dňa 23. 04. 2012. Navrhovateľ neposkytol súčinnosť pri prejednaní jeho návrhu
na predbežné prerokovanie nároku, keď nereagoval na výzvu na doplnenie týchto žiadostí. Z týchto

dôvodov nárok navrhovateľa odporca nepovažoval za predbežne prerokovaný.

Ku samotnému nároku na náhradu škody uviedol, že predpokladá preukázanie nesprávneho úradného
postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi.

Čo sa týka nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, v praxi je zaužívaný model, v zmysle
ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu predloží túto žiadosť pôvodnému exekútorovi na
vyjadrenie a na vyčíslenie jeho doterajších trov, keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho
exekútora exekučný súd rozhodne aj o trovách doterajšieho exekučného konania. Tiež je potrebné
zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému

súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, keď po rozhodnutí o zmene exekútora má súd
vec tomuto postúpiť rozhodnutie spolu s exekučným spisom pôvodne povereného exekútora. Pokiaľ
pôvodný exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, mohlo sa stať, že exekučný súd
objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa.

Poukázal tiež na ustanovenie § 3 ods. 7 a § 62 a nasledujúcich zákona 757/2004 Z. z. o súdoch v
súvislosti s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka, keď navrhovateľ zanedbal svoju všeobecnú
preventívnu povinnosť podať sťažnosť predsedovi príslušného súdu pre porušovanie jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Nedodržanie lehôt stanovených v zákone samo osebe nemusí byť považované automaticky za
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tento pojem nemožno vykladať len

s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. V tomto smere odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu
I.ÚS 16/02 a I.ÚS 63/00. Z ustanovenia § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku vyplýva, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do jeho doručenia pôvodnému exekútorovi. Z týchto dôvodov nemohlo v tejto lehote
dôjsť ku vzniku žiadnej materiálnej škody, keď pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo

vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie.

Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnomod01.01.2013,priposudzovanínesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, v ktorom bolo

rozhodnuté o tom, že sa sudca dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní. Navrhovateľ
nepreukázal, že by podal v predmetných exekučných konaniach sťažnosti, alebo že by existovalo
také právoplatné rozhodnutie v disciplinárnom konaní alebo rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by
konštatovalo porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedených dôvodov mal navrhovateľ za to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený
navrhovateľom v návrhu.
Zároveňvzniesolnámietkupremlčaniavsúvislostisoznením§19ods.1zákona514/2003Z.z.ohľadom
tohto nároku. Trojročná premlčacia lehota v zmysle citovaného zákonného ustanovenia uplynula po
3 rokoch od uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora (návrh na

predbežné prerokovanie nárokov bol daný podľa odporcu v rozmedzí od 23. 04. 2012 do 25. 09. 2012).

Čo sa týka požadovanej materiálnej škody vo výške 175,-- Eur, navrhovateľ nepreukázal jej existenciu a
nároky, ktoré si uplatňuje, sú len hypotetické. Škoda je vyčíslená ako paušálna, pričom administratívne
spracovanie urgencií a publikačné výdaje sú neprimerane vysoké. Dôkazné bremeno na preukázaní

existencie a výšky škody je na navrhovateľovi. Nepreukázal ani príčinnú súvislosť so vznikom tejto škody
vo vzťahu ku konkrétnym exekučným konaniam.

Kritériá pre výšku nemajetkovej ujmy sú uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním súdu ku zániku jeho

podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie
podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať len k fyzickým
osobám, nie k právnickým osobám (viď rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Podľa tvrdenia odporcu
navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto mala poskytnúť v
peniazoch. Z uvedených dôvodov žiadal návrh zamietnuť.

Súd vytýčil pojednávanie na deň 19. 03. 2014. Predvolanie na tento termín prevzal zástupca
navrhovateľa dňa 17. 02. 2014. Dňa 13. 03. 2014 požiadal zástupca navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
jeho ústavnej sťažnosti o porušení jeho práva na zákonného sudcu v danej veci. K žiadosti pripojil kópiu

tejto sťažnosti, v ktorej absentuje dátum, kedy bola spísaná, ako aj doklad, či a kedy bola doručená
Ústavnému súdu SR. Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania bol odôvodnený prebiehajúcim
konaním o jeho sťažnosti na Ústavnom súde SR voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti sudcov tunajšieho súdu konať vo veciach žalobcu ako
navrhovateľa.

Podľa obsahu súd potom posudzoval túto žiadosť na „zrušenie pojednávania“ ako návrh na odročenie
pojednávania v zmysle § 119 OSP. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu
oznámiť dôvod na odročenie bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel.

Hoci z pripojenej žiadosti nevyplýva, kedy mal navrhovateľ mať vedomosť o dôvode pre odročenie
pojednávania, z iných konaní tunajšieho súdu v obdobných veciach má súd vedomosť o tom, že tútosťažnosť spísal navrhovateľ dňa 10. 01. 2013, pričom z pripojenej sťažnosti k tomuto konaniu je zjavné,
že dátum tejto sťažnosti bol prekrytý a následne tento dokument bol prefotený a doložený do spisu.

Tvrdené konanie Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti nepovažoval súd za dôvod pre odročenie
pojednávania, keďže sa nejednalo ani o dôvod pre prerušenie konania v zmysle § 109 OSP.
Súd ďalej poukazuje aj na znenie ustanovenia § 119 ods. 2 OSP, podľa ktorého účastník, ktorý navrhuje
odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu
po tom, čo sa o ňom dozvedel, alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky

okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie musí obsahovať okrem uvedenia dôvodu aj deň,
keď sa účastník o dôvode dozvedel, ktorý údaj sa v návrhu nenachádzal. Súd potom nevyhovel žiadosti
navrhovateľa na odročenie pojednávania a konal v jeho neprítomnosti v súlade s ustanovením § 101
ods. 2 OSP.

K návrhu na prerušenie konania pripojil navrhovateľ Ústavnému súdu Slovenskej republiky adresovanú

nedatovanú sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd.

Zo sťažnosti nevyplýva, že ju právny zástupca navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky
skutočne podal a právny zástupca navrhovateľa o jej podaní nepredložil súdu nijaký dôkaz, neuviedol
ani spisovú značku .

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom,
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania /podaného v súlade s § 42 ods. 1 O. s. p./,
tak že návrh na prerušenie konania zamietol, nakoľko z obsahu návrhu navrhovateľa súd nezistil dôvody
na prerušenie konania v súlade s § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ O. s. p. O námietke zaujatosti
bolo rozhodnuté rozhodnutím súdu, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Právny zástupca navrhovateľa žiadal o prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti, kópiu ktorej pripojil. Pripojená „sťažnosť“ je
nedatovaná a absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že bola skutočne podaná, a že Ústavný súd Slovenskej
republiky o nej koná. Okresný súd zistil, že Ústavný súd SR o obdobných sťažnostiach navrhovateľa

rozhodoval a rozhodol tak, že sťažnosti navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie /I. ÚS 293/2013 z 29.5.2013, II. ÚS
651/2013 z 11. 12. 2013..../.

Súd ďalej prejednal uplatnený nárok.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa v zmysle zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá

bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Odporca je orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 citovaného zákona ods. 1 písm. a).

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného, porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný
odporcom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľa v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento
argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným
nárokom.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode.

V zmysle ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov.

V exekučnom konaní 4Er/217/2007 návrh na zmenu exekútora došiel súdu 06. 09. 2010.

Keďže návrh na náhradu škody bol doručený tunajšiemu súdu dňa 27. 09. 2012, bol doručený v 3-ročnej
premlčacej lehote, a teda včas.

Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom je preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za
vzniknutú škodu a to:
1. porušenia právnej povinnosti spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe

2. vznik škody
3. príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

V danom prípade sa nepreukazuje zavinenie, keďže citovaná špeciálna právna úprava predpokladá
objektívnu zodpovednosť za vzniknutú škodu.

Tvrdeným porušením povinnosti na strane odporcu bolo nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote o
návrhu na zmenu exekútora v zmysle § 44 Exekučného poriadku.

V exekučnom konaní 4Er/217/2007 bola žiadosť na udelenie poverenia doručená súdu dňa 15. 03.

2007, poverenie bolo vydané 16. 03. 2007, návrh na zmenu exekútora bol doručený súdu 06. 09. 2010.
Súd vyzval oprávneného v lehote 10 dní na doručenie úverovej zmluvy, ktorú žiadosť urgoval podaním
zo dňa 27. 12. 2010, vyzval tiež exekútora, aby si vyčíslil trovy exekúcie. Žiadaná zmluva bola doručená
súdu oprávneným 18. 02. 2011. Dňa 16. 03. 2011 bola exekúcia zastavená z dôvodu
existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku.

Čo sa týka tvrdeného nesprávneho úradného postupu v dôsledku nedodržania zákonom stanovenej 30-
dňovej lehoty v ustanovení § 44 Exekučného poriadku, je potrebné uviesť, že v exekučných konaniach
začatých do 31. 08. 2005, (exekučné konanie sa začína dňom, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie), nebola v Exekučnom poriadku súdu stanovená žiadna

lehota pre rozhodnutie o zmene exekútora. K 31. 08. 2005 mal § 44 ods. 6 znenie: „Ak oprávnený
požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky
pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného
exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.“

30-dňová lehota pre rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora bola zapracovaná do Exekučného
poriadku až novelou - zákonom č. 341/2005 Z. z. účinnou od 01. 09. 2005. Zároveň bol vložený § 238
ods. 1 (prechodné a záverečné ustanovenia) v znení: „Konania začaté pred 1. septembrom 2005 sadokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.“ V odseku 2 nie
je uvedený § 44.

V exekučných konaniach začatých po 01. 09. 2005 sa vyžadovalo, aby súd v zmysle ustanovenia § 44
ods. 7 Exekučného poriadku o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol v lehote 30 dní od jeho
doručenia.

Aj keď v zásade platí, že v rámci dispozičnej zásady má oprávnený právo zvoliť si exekútora, ktorý

má vykonávať exekúciu a to aj bez udania dôvodu, súd nemusí predmetnej žiadosti vždy vyhovieť. V
takom prípade môže žiadosť oprávneného uznesením zamietnuť, k tomu musí náležite zistiť rozhodné
skutočnosti.

V konaní 4Er/217/2007 nebolo rozhodnuté o návrhu na zmenu exekútora, exekúcia bola právoplatne
zastavená z dôvodu neprípustnosti pre konštatovanie existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky -

rozhodcovskej doložky.

Pod nesprávny úradný postup v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. možno zahrnúť širokú oblasť postupov orgánov mimo vydávania rozhodnutí. Za nesprávny úradný
postup možno považovať aj nečinnosť alebo nekonanie orgánu v určitej lehote. V každom konkrétnom

prípade však treba skúmať, či je daná nečinnosť ako znak zodpovednostnej skutkovej podstaty so
zreteľom na okolnosti prípadu, najmä či konkrétny orgán mal alebo mohol konať.

V tomto smere súd odkazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku

48 ods. 2 Ústavy SR, prihliada Ústavný súd SR síce na lehoty, ktoré sú uvedené v zákone, ale ich
nedodržiavanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (porovnaj I. ÚS 16/02).

Najmä však okresný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 70/02, z ktorého

odôvodnenia vyplýva, že ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými
lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich nedodržanie nemôže mať za následok
porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho
základného práva a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v
ustanoveniach 7. oddielu druhej hlavy Ústavy SR a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských

právach. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno
stavať proti sebe, ani ich oddeľovať.

V zmysle citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 70/02, ktoré odkazovalo na iné rozhodnutie
I. ÚS 86/02 Ústavného súdu SR, sa exekučný súd musel predovšetkým zaoberať otázkou prípustnosti

exekúcie a nie návrhom na zmenu exekútora, ktorý návrh sa stal bezpredmetným po zistení, že
nariadená exekúcia je neprípustná. Nie je potom rozhodujúce, či a v akej lehote bolo rozhodnuté
o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora, keď samotné exekučné konanie bolo zastavené pre
neprípustnosť spôsobenú na strane samotného oprávneného.

Súd tiež poukazuje na znenie ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku v súvislosti s ustanovením
§ 46 ods. 1 EP účinného v tej dobe, z ktorého vyplýva, že až do poverenia vykonaním exekúcie nového
exekútora ostáva v účinnosti poverenie pôvodného exekútora, ktorý je nielen oprávnený ale aj povinný
vykonávať exekúcie v prospech oprávneného.

Z uvedeného vyplýva, že ani v prípadoch prekročenia 30-dňovej lehoty nemohlo dôjsť k takému
nesprávnemu úradnému postupu, s ktorým by malo v príčinnej súvislosti dôjsť ku vzniku tvrdenej škody,
ktorej výšku navrhovateľ ani nepreukázal /pričom dôkazné bremeno preukázania predpokladov vzniku
zodpovednosti bolo na navrhovateľovi/. Navrhovateľ bol poučený v súlade s § 120 ods. 1, 4 O. s. p.
Neuniesol potom dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej existencie všetkých 3 predpokladov pre vznik

zodpovednosti za škodu na strane odporcu, pričom v tomto smere súd odkazuje aj na všetky argumenty
uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení. (Poverenia bolo vydané 16. 03. 2007 návrh na zmenu
exekútora 07. 02. 2011 - t. j. 4 roky po začatí exekúcie).Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 (že navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti na prieťahy,
resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP či Ústavného súdu SR), toto

ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť aplikované
na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na náhradu
škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešný odporca si uplatnil

náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslil. Zo spisu mu nevyplývajú žiadne trovy konania. Z
týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo
vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozsudku smeruje, kto ho robí, v
akom rozsahu odvolateľ napáda rozsudok, v čom je rozsudok alebo postup okresného súdu nesprávny,
čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba
predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., ak
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené,
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.