Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/170/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200706
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012200706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu

JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka v právnej veci žalobcu: V. X., O. Q. Č.. XXX/XX, XXX XX
O., právne zastúpeného JUDr. Alicou Petrovskou - Homzovou, advokátkou so sídlom Moyzesova 46,
Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/498408-843869/2012/4897 z 12.4.2012,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobca sa prostredníctvom právnej zástupkyne žalobou podanou v lehote podľa §

250b ods. 1 O.s.p. domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky č. 1020503/1/498408-843869/2012/4897 z 12.4.2012, ktorým žalovaný ako správny orgán
druhého stupňa podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“)
v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/34216/11/Var zo dňa 22.12.2011, ktorým správca dane
podľa § 44 ods. 6 písm. b), ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 152,00 Eur a žalobcovi bola zároveň
určená vlastná daňová povinnosť za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 38.171,00 Eur.

2. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - Daňového úradu Kráľovský

Chlmec bolo odôvodnené výsledkami daňovej kontroly oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 obsiahnutými
v protokole č. I/332/116726/2011/Piku zo dňa 8.11.2011. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
správca dane poukázal okrem iného aj na ustanovenie § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., z
obsahu ktorého vyplýva, že daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzaťv priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane, ako aj
vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií, alebo vedených záznamov. Poukázal na
dôkaznú povinnosť daňového subjektu (žalobcu) na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočítanie

DPH, pre ktoré nestačí len všeobecné tvrdenie, ale musí ísť o objektivizované preukázanie. Poukazujúc
na výsledky daňovej kontroly správca dane konštatoval, že daňový subjekt (žalobca) v kontrolovanom
zdaňovacom období september 2010 uviedol dodanie tovaru a služieb podľa § 8 a § 9 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). V
podanom daňovom priznaní dodanie tovaru v sume 200.900 Eur a daň z pridanej hodnoty vo výške

38.171 Eur z vystavených faktúr na dodanie tovaru, jablčného vína a tokajského vína samorodného
suchého pre spoločnosť GALAFRUIT & Co s.r.o. Malá Tŕňa č. 202, IČO: 36171999 z 24.9.2010,
6.9.2010, 5.9.2010 a 4.9.2010, u ktorých správca dane konštatoval „umelú situáciu ekonomickej činnosti
za účelom vzniku uplatnenia si práva na odpočítanie dane a zároveň, že daňový subjekt nepreukázal,
že uskutočnil reálne plnenie.“ Podľa správcu dane daňový subjekt nepreukázal, že vyrobil, resp. nakúpil
tokajské víno samorodné suché, nakoľko by musel byť evidovaný v tzv. vinárskom registri, čo nie

je. Zároveň žalobca podľa správcu dane nepreukázal, že vyrobil, resp. nakúpil jablčné víno. Správca
dane v prvostupňovom rozhodnutí z 22.12.2011 ďalej okrem iného uviedol, že právo na odpočítanie
sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Uviedol, že v konkrétnom
prípade platiteľovi nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, pretože žiadny tovar nebol
dodaný.

Súčasťou kontrolných zistení a záverov správcu dane boli aj výsledky daňovej kontroly týkajúce sa
faktúry č. FP 0800014 z 29.9.2010 od dodávateľa W. O. - O., W. G. XXX za predaj sudov v objeme 220
litrov/172 ks po 1.000 Eur bez DPH, v objeme 16 litrov/40 ks po 555 Eur bez DPH, 500 litrov/5 ks po
1.500 Eur bez DPH, základ dane v sume 201.700 Eur, daň v sadzbe dane 19 % v sume 38.323 Eur, t.j.
celkomnasumu240.023Eur.Vsúvislostisuvedenoufaktúrousprávcadanevodôvodnenídodatočného

platobného výmeru z 22.12.2011 poukázal na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH
a v súvislosti s uvedeným deklarovaným obchodom uviedol, že podľa zistení uvedených vo výzve
I/332/19459-89194/2011/FarM z 5.9.2011 W. O. - O. nakúpil od maďarských dodávateľov v septembri
2010 sudy v celkovom počte 395 ks, z ktorých celkovo 217 ks sudov mal odpredať žalobcovi, u ktorého
pri miestnom zisťovaní bolo zistených len 177 ks sudov v značne opotrebovanom stave, čím správca

dane vylúčil možnosť, že by išlo o sudy dodané v septembri 2010 maďarským dodávateľom W. O. - O..
Na základe uvedených zistení správa dane konštatoval nepreukázanie plnenia deklarovaného žalobcom
v uvedenej faktúre č. FP 0800014 z 29.9.2010 od dodávateľa W. O. - O.. Z kontrolných zistení správca
dane vyvodil záver, že „na základe zistených skutočností možno zaujať stanovisko, že v uvedenom
prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Predmetné plnenia

nepredstavujú hospodársku činnosť, nakoľko nespĺňajú objektívne kritéria, na ktorých je tento pojem
založený. Samotné predloženie daňových dokladov - faktúr, účtovníctva, nie je dôkazom o tom,
že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako je to napr. deklarované faktúrami, pretože technicky
je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Na deklarovanú obchodnú operáciu možno nahliadať ako na
simuláciu, pretože použité dokumenty a uskutočnené úkony v skutočnosti nespôsobili právne následky

(práva a povinnosti), len sa voči tretím osobám snažili vyvolať dojem, že takéto právne následky
vyvolávajú. Vykonávané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo,
predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované
dodania tovarov sa ukázali len ako formálne, pričom k vecnému plneniu nedošlo. Nárokované právo
bolo odvodené z hospodárskych činností, pre ktoré objektívne neexistuje žiadne iné vysvetlenie

ako vytvorenie nárokového práva. Kontrolou bolo preukázané, že kontrolovaná činnosť nemá žiaden
autonómny základ, ktorý by bol spôsobilý prepožičať jej za okolností v danej veci nejaké hospodárske
opodstatnenie.“

3. Žalobca vo včas podanom odvolaní zo 4.1.2012 proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového
úradu Kráľovský Chlmec z 22.12.2011 uviedol odvolacie námietky obsahovo zhodné s žalobnými

námietkami uvedenými v žalobe z 20.6.2012 v časti týkajúcej sa dodávky uvedenej vo faktúre č. FP
0800014 z 29.9.2010 od dodávateľa W.F. O. - O. k skutkovej a právnej argumentácii správcu dane
uvedenej v dodatočnom platobnom výmere z 22.12.2011 týkajúcej sa faktúr č. FV 0800005-8 z 24.9.,
6.9., 5.9. a 4.9.2010 vystavených žalobcom pre odberateľa GALAFRUIT & Co. s.r.o. Malá Tŕňa žalobca
v riadnom opravnom prostriedku zo 4.1.2012 neuviedol žiadne konkrétne skutkové a právne výhrady. Vovšeobecnosti iba konštatoval, že podľa jeho názoru správca dane nepostupoval v súlade so základnými
zásadami daňového konania uvedenými v § 2 ods. 1, 3 zákona č. 511/1992 Zb.

4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 12.4.2012 uviedol skutkové zistenia

vyplývajúce z obsahu protokolu správcu dane č. I/332/116726/2011/Piku zo dňa 8.11.2011 v znení jeho
dodatku z 23.11.2011, osvojil si skutkové a právne závery obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia správcu
dane z 22.12.2011, a vo vzťahu k námietkam uvedeným v riadnom opravnom prostriedku žalobcu
uviedol:

„Ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vymedzuje právo platiteľa
dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť (§ 19 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Ide o všeobecný princíp, ktorý
ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu
uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona vymedzuje formálnu stránku
uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť,

len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 2
citovanéhozákona.Podľaust.§49ods.2písm.a)zákonač.222/2004Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov
platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ dane môže odpočítať
daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo

majú byť platiteľovi dane dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú, čím
tento nárok treba doložiť, preukázať. Keďže zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov určil
pre dokazovanie prísnejšie podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného
postupu dopadajú na neho. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých

okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len
jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k
takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne
náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra
predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej

hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto
k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nestačí
len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť
aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno v zmysle § 29 ods. 4 zákona SNR č.511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi.

Z ust. § 29 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyplýva, že splnenie
podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane
z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní
ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti
tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku
na odpočítanie dane spočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia

jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť.
Dôkazná povinnosť je pre daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom,
ktoré daňový subjekt V. X. nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia
o skutočnostiach uvedených na faktúre od W. O. - O., nepredložil požadované dôkazy, ktoré by
preukázali reálne dodanie tovaru od W. O. - O. v zmysle zaslaných výziev a opakovaných výziev.

Dôkaznej povinnosti sa daňový subjekt nemôže zbaviť iba predložením faktúry a účtovaných dokladov
a tvrdením, že obchodovaný tovar fyzicky existoval a bol aj predmetom uskutočnených zdaniteľnýchobchodov. Daňový subjekt ani na opakované výzvy nepredložil požadované doklady (napr. skladové
karty a skladovú evidenciu, zmluvy a objednávky, dodací list, doklady k preprave, inventúra obalov -
sudov k 31.12.2010), ani neposkytol dostatok konkrétnych informácií a vysvetlení, ktoré by správca

dane mohol ďalej preveriť a ktoré by preukázali vecnú stránku faktúry, na základe ktorej bolo uplatnené
odpočítanie dane v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2010. Daňový subjekt svojim
konanímapostojomnevyužilsvojeprávavyplývajúcezozákonaSNRč.511/1992Zb.vzneníneskorších
predpisov, nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a nepreukázal skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a

vyúčtovaní,anapreukázaniektorýchbolvyzvanýsprávcomdanevpriebehudaňovéhokonania.Daňový
subjekt nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií a záznamov ním vedených a svojím
konaním (nepredložil požadované dôkazy, nevysvetlil požadované skutočnosti, nereagoval na výzvy)
neumožnil preveriť ním tvrdené skutočnosti týkajúce sa predmetného zdaniteľného obchodu. Daňový
subjekt nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľného obchodu tak, ako je uvedený na faktúre číslo
290910/V zo dňa 29.09.2010 od W. O. - O. a doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu,

aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu.

Finančné riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu zistilo, že v danom prípade správca dane
pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 6 zákona
SNRč.511/1992Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,podľaktoréhosaberiedoúvahyvždyskutočnýobsah
právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Z predloženého

spisového materiálu je zrejmé, že správca dane mal pochybnosti o pravdivosti, úplnosti a vierohodnosti
faktúry číslo 290910/V zo dňa 29.09.2010 od W. O. - O., preto vykonal dokazovanie na zistenie, či
predložená faktúra odráža skutočnosť a či jej nechýba materiálový podklad. Správca dane preveroval,
či daňový subjekt V. X. prijal fakturovaný tovar - sudy od W. O. - O. tak, ako je to uvedené na predloženej
faktúre číslo 290910/V zo dňa 29.09.2010 a k tomuto účelu vykonal dňa 18.08.2011 miestne zisťovanie

v pivnici viničného domčeka vo Viničkách, kde sa mali nachádzať sudy, ktoré mali byť v septembri
2010 nakúpené od W. O. -O.. Vykonané dokazovanie preukázalo, e vecné plnenie z predmetnej
faktúry nenastalo a faktúra bola vystavená bez reálneho podkladu. Daňový subjekt ani počas daňovej
kontroly, ani v odvolaní neuviedol žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o uskutočnení zdaniteľného obchodu
spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom priznaní a účtovných dokladoch. Správca dane zaobstaral

konkrétne dôkazy v súlade s ustanovením § 29 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, ktoré hodnotil v súlade s ust. § 2 ods. 3 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov jednotlivo a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou pritom bola
ich pravdivosť a preukázaná hodnota. Finančné riaditeľstvo SR z vyššie uvedených skutočností, ako
aj z predloženého spisového materiálu a vykonaného dokazovania zistilo, že správca dane objektívne

spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženou faktúrou od W. O. - O.,
ktorej vierohodnosť a pravdivosť daňový subjekt nepreukázal. Správca dane obchodné vzťahy medzi
daňovým subjektom V. X. a W. O. - O. vyhodnotil tak, že zdaniteľný obchod deklarovaný predmetnou
faktúrou nebol reálne uskutočnený, čím W. O. - O. nevznikla daňová povinnosť a V. X. nevzniklo právo
na odpočítanie dane tak, ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov, Finančné riaditeľstvo SR považuje námietky odvolávajúceho sa daňového
subjektu, ktoré sa týkajú nezákonnosti a nesprávnosti odvolaním napadnutého dodatočného platobného
výmeru, za neopodstatnené.

Finančné riaditeľstvo SR k námietkam daňového subjektu, ktoré sa týkajú fyzickej existencie sudov
zistilo, že záver v danej veci nebol vyvodený len na základe výsledkov miestneho zisťovania, ktoré bolo

vykonané dňa 18.08.2011 vo vínnom domčeku vo Viničkách, pri ktorom V. X. preukázal existenciu 177
kusov sudov, ale aj na základe skutočnosti, že daňový subjekt napriek opakovaným výzvam nepreukázal
uskutočnenie dodania sudov deklarované faktúrou číslo 290910/V zo dňa 29.09.2010 od W. O. -O..
V. X. síce dňa 18.08.2011 preukázal 177 sudov, ale nepreukázal, že sa jedná o sudy, ktoré mali byť
dodané na základe faktúry číslo 290910/V zo dňa 29.09.2010 od W. O. - O.. Podľa uvedenej faktúry

malo byť v septembri 2010 dodaných 217 sudov, ale vo vínnom domčeku vo Viničkách sa nachádzalo
177 kusov sudov a V. X. neuviedol, kde sa nachádza 40 chýbajúcich sudov. Vzhľadom na to, že niektoré
zo 177 sudov nachádzajúcich sa vo vínnom domčeku vo Viničkách mali hrdzavé obruče a plesnivé fľaky,
správca dane spochybnil, že by to mohli byť nové sudy, ktoré boli vyrobené maďarským výrobcom adodané na Slovensko v septembri 2010. Napriek tomu, že daňový subjekt v odvolaní namietal závery
správcu dane o opotrebovanosti sudov a kvalifikovanosti pracovníka kontrolnej skupiny správcu dane na
posúdenie opotrebovanosti sudov, sám nepredložil žiadne dôkazy o tom, že sudy, ktoré správca dane

vizuálne posúdil ako sudy so zhrdzavenými obručami a plesnivými fľakmi, sú sudy, ktoré daňový subjekt
nakúpil od W. O. - O. na základe faktúry číslo 290910/V zo dňa 29.09.2010. Správca dane v odôvodnení
odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru uviedol skutkový stav tak, ako ho zistil pri
miestnom zisťovaní dňa 18.08.2011 vo vínnom domčeku vo Viničkách. Správca dane nepovažoval za
potrebné realizovať odborné posúdenie sudov nachádzajúcich sa vo vínnom domčeku vo Viničkách,

pretože daňový subjekt síce preukázal existenciu sudov, ale nepreukázal, že sa jedná o sudy, ktoré
mu dodal W. O. - O. na základe faktúry číslo 290910/V zo dňa 29.09.2010. Práve zistenia o rôznej
opotrebovanosti a vonkajších znakoch niektorých zo 177 sudov spochybnili skutočnosť, že by sudy,
ktoré sa nachádzali vo vínnom domčeku vo Viničkách, boli vyrobené maďarským výrobcom v septembri
2010, a ktoré mal W. O. - O. nakúpiť a následne predať V. X. na základe faktúry číslo 290910/V zo dňa
20.09.2010, z ktorej daňový subjekt odpočítal daň v zdaňovacom období september 2010. Z uvedených

dôvodov, Finančné riaditeľstvo SR námietky týkajúce sa vyvodených záverov o obchodovanom tovare,
nepovažuje za odôvodnené.“

II.

Obsahom žaloby z 20.6.2012 boli nasledovné tvrdenia a žalobné námietky žalobcu:

„Ak 1. stupňový orgán (správca dane) dospel k názoru, že žalobca ako daňový subjekt nepredložil

v daňovom konaní požadované dôkazné prostriedky, vyjadrenia a vysvetlenia, nebolo by možné nič
namietať voči takémuto postupu, za predpokladu, že správca dane, resp. následne aj žalovaný by
postupoval v súlade s vyššie cit. zákonnými ustanoveniami zákona o správe daní, najmä pokiaľ ide o
dodržanie zásad na hodnotenie dôkazov vykonaných v daňovom konaní.

Ujmu na svojich právach spôsobenú rozhodnutím žalovaného vidí žalobca, nielen v porušení

vyššie citovaných zákonných ustanovení, ale i v tom, že v dôsledku tohto rozhodnutia dochádza k
nezákonnému zásahu do majetkových práv žalobcu ako podnikateľského subjektu, v konečnom aj do
jeho práv garantovaných Ústavou SR.

Napadnuté rozhodnutie je teda v rozpore so zákonom, a to najmä preto, že:

- rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, - zistenie

skutkového stavu veci je nedostatočné na posúdenie veci, - zistenie skutkového stavu je v rozpore s
obsahom spisov, - rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia.

Porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady presného a úplného zistenia skutkového stavu

Podľa ust. § 2 ods. 3 z. č.. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo vyšlo v

daňovom konaní najavo.

Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán
má podľa ust. § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. právo, ale i povinnosť prikloniť sa jednému z viacerých
tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia.

Žalobca je toho názoru, že žalovaný neodôvodnil svoj záver presvedčivo, nereagoval na všetky jeho

námietky, ktoré majú pre vec zásadný význam a hodnotenie dôkazov vykazuje závažné znaky svojvôle.Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia len zopakoval argumentáciu správcu dane, bez toho, aby sa
nestranne zaoberal jednotlivými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní zo dňa 04.01.2012. Žalobca
je toho názoru, že žalovaný sa nekriticky a bez pádnych dôvodov stotožňuje so závermi správcu dane.

Žalobca namieta, že všeobecné zistenia správcu dane v daňovom konaní spočívajúce v neodborných
poznatkoch alebo podozreniach - o tom, že sudy vykazujú znaky opotrebovanosti, - vizuálne ide o
sudy so skorodovanými obručmi, - sudy majú znaky väčšej opotrebovanosti ako jednoročné sudy,
vyhodnotil správca dane a následne žalovaný jednostranne v nadväznosti na jednotlivé zdaniteľné
plnenia tak, že v rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu uzavrel, že daňovým

subjektom nebola vykonaná ekonomická činnosť, neprebehli vecné plnenia z predložených faktúr, ktoré
boli vystavené bez reálneho podkladu. Takéto zhodnotenie skutkového stavu je v rozpore s princípom
legality v tom, že záujem štátu na maximalizovaní výnosu daní a poplatkov sa nemôže dosiahnuť na úkor
práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nemôže
byťvpriamomrozporesozásadoupresnéhoaúplnéhozisteniaskutkovéhostavuvtom,žesprávcadane
a žalovaný upriami pozornosť a dôvodí rozhodnutie len dôkazmi svedčiacimi v neprospech daňového

subjektu a neberie do úvahy objektívne dôkazy svedčiace o tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo
spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom priznaní a účtovných dokladoch. Žalobca zdôrazňuje, že z
niekoľkých chýbajúcich sudov, prípadne niekoľkých opotrebovaných sudov nemožno vyvodiť záver, že
nemôže ísť o nové sudy dodané žalobcovi daňovým subjektom W. O. - O., vyrobené v Maďarsku.

Žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie aj pochybnosťami o vierohodnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov

predložených žalobcom a mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal
skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je to uvedené na faktúrach od spoločnosti W. O.
- O. s odôvodnením, že predložené doklady nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné
jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení zdaniteľných obchodov. Záver o tom, že vecné plnenie z
predložených faktúr nenastalo, správca dane vyvodil aj z toho, že žalobca v rozhodnom zdaňovacom

období obchodoval s tovarom len v prostredí prepojenom osobou W. O. M..

Žalobca poukazuje na to, že správca dane ako aj žalovaný záver o tom, že vecné plnenie z predložených
faktúr nenastalo, správca dane vyvodil aj z toho, že žalobca v rozhodnom zdaňovacom období
obchodoval s tovarom len v prostredí prepojenom osobou W. O.. Správca dane svoje zistenia oprel
výlučne o dôkazy a úvahy svedčiace v neprospech daňového subjektu a v neprospech daňového

subjektu vyhodnotil aj dôkazy, ktoré nasvedčovali uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Ide najmä o
spochybnenie hodnovernosti dodávateľa - daňového subjektu W. O. - O..

Žalobca je toho názoru, že výsledky miestneho zisťovania realizovaného dňa 18.8.2011 správca
dane vyhodnotil výlučne v jeho neprospech. Závery správcu dane ako prvostupňového orgánu ako aj
žalovaného o opotrebovaných sudoch, dobe ich používania považuje za špekulatívne a je toho názoru,

že pracovník kontrolnej skupiny správcu dane nie je spôsobilý kvalifikovane posúdiť opotrebovanosť
sudov, dobu ich používania a pod. Žalobca poukazoval na to, že stav sudov, najmä ich vizuálny vzhľad je
ovplyvnený klimatickými podmienkami, najmä vlhkosťou pivnice, v ktorej sa sudy nachádzajú, teplotou
pivnice a preto posúdenie ich stavu, doby ich používania, resp. uskladnenia v pivnici si vyžaduje
odborné posúdenie, ktoré nebolo správcom dane realizované. Žalobca dôrazne namietal, aby bol

záver o neexistencii obchodovaného tovaru správcom dane vyvodený len na základe obhliadnutia
obchodovaného tovaru pracovníkom kontrolnej skupiny správcu dane, navyše keď len 16 ks sudcov
z celkového počtu 177 ks sudov vykazovalo podľa správcu dane znaky opotrebovania. Napriek týmto
námietkam žalobcu nebolo správcom dane ani žalovaným doplnené dokazovanie odborným posúdením
stavu sudov, ktoré boli predmetom zdaniteľného plnenia.

Žalobca ďalej poukazuje na to, že žalovaný ako správca dane rozhodol na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu, ktorý nesprávne a nezrozumiteľne vyhodnotil. Žalobca predložil správcovi
dane daňové doklady a doklady o zaplatení, cez existenciu ktorých sa v daňovom konaní zvyčajne
posudzuje splnenie podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom
k tomu, že podľa správcu dane existujú dôvodné pochybnosti o tom, či predložené faktúry odrážajú

skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad, správca dane vyzval žalobcu na predloženiedôkazných prostriedkov na preukázanie deklarovaných zdaniteľných obchodov, a z dôvodu ich
nepredloženia, resp. neunesenia dôkazného bremena prijal vyššie uvedený záver.

Žalobca však poukazuje na to, že pod dôkaznú činnosť daňovníka nemožno zaradiť aj samotnú činnosť,

ktorou sa pre potreby rozhodnutia majú nestranne objasniť doklady a listiny predkladané daňovníkom,
ktorými preukazuje uplatnený nárok na odpočet DPH (rozsudok NS SR č.k. 4Sž 62/2000 zo dňa
28.11.2000).

Ak teda žalovaný touto žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie 1. stupňového orgánu,
porušil tým ust. článku 2 ods. 2, 3 Ústavy SR a zákon číslo 511/1992 Zb. v platnom znení v jeho ust.
§ 2 ods. 1,2,3 a 5, § 7 ods. 3, § 15 ods. 5 písm. f), ods. 6 písm. c) a d), § 26 ods. 1, § 29 ods. 1 až 5

a ods. 8, § 48 ods. 2, 5 a ods. 6.

Všetky doklady a rozhodnutia, na ktoré bolo v tejto žalobe poukázané sa nachádzajú v spisových
materiáloch žalovaného a správcu dane.

V súlade s ust. § 250j ods. 2 O. s. p. sú splnené zákonné podmienky, aby konajúci súd zrušil okrem
rozhodnutia žalovaného aj 1. Stupňové rozhodnutie a súčasne zaujal vo veci právny názor, ktorý bude

v súlade s ust. § 250j ods. 6 O.s.p., právne záväzný pre konajúce správne orgány.“

Žalobca v žalobe zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia podľa § 250c
ods. 1 O. s. p., pričom v súvislosti s obsahom žalobných námietok citoval ustanovenia článku 2 ods. 2,
3 Ústavy Slovenskej republiky a dotknuté ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. Navrhol, aby súd zrušil
rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

III.

V písomnom vyjadrení z 9.8.2012 (č.l.35 - 41 spisu) žalovaný poukázal na výsledky daňovej kontroly
vykonanej Odborom výkonu daňových kontrol Banská Bystrica, obsiahnuté v protokole z 8.11.2011 a
dodatku k protokolu z 23.11.2011 a ďalej uviedol:

„Analýzou postavenia žalobcu ako fyzickej osoby, v reťazci prepojeného osobou W. O., ako aj dane
z pridanej hodnoty, bolo zistené, že žalobca obchoduje výlučne so spoločnosťami ekonomicky a
personálne prepojenými osobou W.F. O.. Daňové priznania daňového subjektu k dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia rokov 2005 až 2010 preukazujú, že žalobca nevykázal ani za jedno zdaňovacie
obdobie daňovú povinnosť, za každé zdaňovacie obdobie bol výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu

nadmerný odpočet. Za roky 2008 až 2010 daňový subjekt uplatnil nadmerné odpočty v celkovej sume
371 133,33 Eur

- z daňových priznaní podaných daňovým subjektom na dani z príjmov fyzických osôb

za roky 2005 až 2009 vznikla daňovému subjektu V. X. daňová strata, čo nasvedčuje tomu, že daňový
subjekt v roku 2009 dosiahol stratu 268 090,00 Eur, v roku 2008 dosiahol stratu 13 764 428, - Sk, v

roku 2007 dosiahol stratu 6 879 288, - Sk, v roku 2006 dosiahol stratu 12 726 960, - Sk a v roku 2005
dosiahol stratu 4 439 15,- Sk.

Vyššie uvedené skutočnosti preukazujú, že v prípade takéhoto konania žalobcu, v reťazci vzájomne
prepojených firiem, nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu ako to deklaroval v
daňovom priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. Obchodné operácie sa javia ako účelové aneboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania
dane z pridanej hodnoty. O správnosti uvedených záverov svedčí aj skutočnosť, že jediným pohybom
na účte žalobcu, ktorý bol vedený v ČSOB, a.s. Bratislava - od založenia účtu do 05.01.2011 boli príjmy

z vrátených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty, ktoré žalobca vybral v ten istý deň, ako boli
pripísané na účet.

Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na Rozsudok NSS Českej republiky č. Afs 61/2008 z 27.11.2008,
podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené
transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné

ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Právo
nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne
objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie
sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentujú akýchkoľvek ekonomický zmysel
a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za
zneužitie objektívneho daňového práva.

Žalobca namieta v žalobe porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady úplného zistenia
skutkového stavu upravenej v ustanovení § 2 ods. 1, 3 zákona č. 511/1992 Zb., žalobca má za to, že
žalovaný pri vyhodnotení jednotlivých zistení správcu dane uvedených v dodatočnom platobnom výmere
nepostupoval v súlade s citovaným ustanovením zákona. Žalovaný neodôvodnil svoj záver presvedčivo
a nereagoval na všetky námietky žalobcu, ktoré majú pre vec zásadný význam a hodnotenie dôkazov

vykazuje závažné znaky svojvôle.

Ďalej žalobca namieta, že všeobecné zistenia správcu dane v daňovom konaní spočívajúce v
poznatkoch alebo podozreniach - o tom, že sudy vykazujú znaky opotrebovanosti, - vizuálne ide o sudy
so skorodovanými obručami, - sudy majú znaky väčšej opotrebovanosti ako jednoročné sudy, vyhodnotil
správca dane a následne žalovaný jednostranne v nadväznosti na jednotlivé zdaniteľné plnenia tak, že

v rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu uzavrel, že daňovým subjektom
nebola vykonávaná ekonomická činnosť, neprebehli vecné plnenia z predložených faktúr, ktoré boli
vystavené bez reálneho podkladu. Takéto zhodnotenie skutkového stavu je v rozpore s princípom
legality v tom, že záujem štátu na maximalizovaní výnosu daní a poplatkov sa nemôže dosiahnuť na
úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov

nemôže byť v priamom rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu v tom, že
žalovaný upriami pozornosť a dôvodí rozhodnutie len dôkazmi svedčiacimi v neprospech daňového
subjektu a neberie do úvahy objektívne dôkazy svedčiace o tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo
spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom priznaní a účtovných dokladoch W. O. -O.. Žalobca
zdôrazňuje, že z niekoľkých chýbajúcich sudov, prípadne niekoľkých opotrebovaných sudov nemožno

vyvodiť záver, že nemôže ísť o nové sudy dodané žalobcovi daňovým subjektom W. O. - O., vyrobené
v Maďarsku. Ďalej namieta nespôsobilosť pracovníkov kontrolnej skupiny správcu dane kvalifikovane
posúdiť opotrebovanosť sudov, dobu ich používania a pod., a preto ich závery v predmetnej veci
považuje za špekulatívne. Žalobca dôrazne namietal, aby bol záver o neexistencii obchodného tovaru
správcom dane vyvodený len na základe obhliadky tovaru pracovníkmi kontrolnej skupiny. Napriek týmto

námietkam žalobcu nebolo správcom dane ani žalovaný doplnené dokazovanie odborným posúdením
stavu sudov, ktoré boli predmetom zdaniteľného plnenia.

Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť
platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich
jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri

plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Jednou z foriem realizácie tejto úlohy je aj výkon daňovej kontroly upravenej v ustanovení § 15
zákona č. 511/1992 Zb., ktorou správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola sa vykonáva

v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitnéhopredpisu. Správca dane na dosiahnutie tohto účelu vykonáva dokazovanie, ktoré je upravené v
ustanovení § 29 citovaného zákona, a to v zmysle základných zásad daňového konania upravených v
§ 2 zákona č. 511/1992 Zb.

Podľa ods. 3 citovaného paragrafu správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo. To znamená, že povinnosťou správcu dane je predovšetkým hodnotiť dôkazy predložené
daňovým subjektom, ale dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Táto povinnosť mu vyplýva z
ustanovení § 29 ods. 8, § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Neopodstatnené sú námietky žalobcu, že

správca dane, ako aj žalovaný dôvodia rozhodnutia len dôkazmi svedčiacimi v jeho neprospech a nebrali
do úvahy objektívne dôkazy svedčiace o tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo spôsobom, ktorý bol
deklarovaný v daňovom priznaní a účtovných dokladoch a že odôvodnenia rozhodnutí sú postavené len
na výsledkoch obhliadky tovaru, konkrétne posúdení stavu sudov, najmä ich vizuálnom vzhľade.

Z obsahu odôvodnenia dodatočného platobného výmeru, ako aj napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že kontrolná skupina v rámci kontroly vykonala dokazovanie zamerané na preverenie dodania sudov,

ktoré bolo predmetom sporne faktúry, vykonala miestne zisťovanie v prenajatých skladových priestoroch
a opakovane vyzývala žalobcu o predloženie dokladov a vyjadrení v súvislosti s dodávkou sudov
(množstvo sudov, ich objem, manipulácie, prepravné podmienky, dodacie listy). V tomto prípade to
bol žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno, a nepredložil všetky požadované doklady v zmysle
výziev na predloženie dôkazných prostriedkov. Kontrolná skupina dôkazné prostriedky zabezpečila aj v

rámci medzinárodnej výmeny informácií a požiadala o súčinnosť Ústredný kontrolný a skúšobný ústav
poľnohospodársky Bratislava.

Kontrolná skupina, vzhľadom ku kontrolným zisteniam, nepovažovala za potrebné realizovať
odborné posúdenie sudov nachádzajúcich sa v prenajatých skladových priestoroch, pretože žalobca
hodnovernými dôkazmi prostriedkami nepreukázal, že uložené súdy sú tie, ktorých dodanie bolo

predmetom sporne faktúry. Žalobca mal v rámci kontroly dostatok časového priestoru oboznámiť sa
so zisteniami kontrolnej skupiny a vyjadrovať sa k nim. Bolo predovšetkým v jeho záujme zabezpečiť
odborné posúdenie stavu sudov na absenciu, ktorého poukazuje v žalobe.

Existencia samotnej faktúry ešte nedeklaruje, že došlo k dodávke tovaru, ktorý bol jej predmetom.
Dôkazné prostriedky predložené žalobcom neboli spôsobilé preukázať, že k deklarovanému plneniu

fakticky došlo, resp. neboli spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných
obchodných transakcií v prípade takto personálne spojených spoločností. Doklady o prijatí
deklarovaného plnenia vyhotovené so všetkými zákonom požadovanými náležitosťami nemôžu byť
podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, pokiaľ nie je preukázané, že k uskutočneniu
deklarovaného plnenia skutočne došlo.

Takéto zhodnotenie skutkového stavu nie je v rozpore s princípom legality. Kontrolná skupina v tomto
prípade len plnila účel kontroly a preverovala u žalobcu splnenie podmienok pre odpočítanie dane
upravených v hmotnoprávnom predpise, zákone č. 222/2004 Z.z. Postupovala pritom v súlade so
všeobecne záväznými predpismi, chránila záujmy štátu a obcí a dbala sa pri tom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov žalobcu (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Žalobca mal možnosť v

priebehu kontroly kedykoľvek uplatniť svoje práva, v zmysle ustanovenia § 15 ods. 5 písm. c) až g)
zákona č. 511/1992 Zb., tieto práva nevyužil.

Napadnuté rozhodnutia žalovaného vydané v daňovom konaní má všetky náležitosti v zmysle § 30 a
§ 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným
spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z

obsahu rozhodnutia jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane ako aj žalovaný vychádzali a
akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Preto žalovaný považuje námietky žalobcu ohľadom
porušenia vyššie citovaných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. za neopodstatnenú.“Žalovaný navrhol zamietnuť žalobu a nepriznať žalobcovi právo na náhradu trov konania.

IV.

Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal

rozhodnutie žalovaného v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.), oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu žalovaného a správcu dane, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Predseda senátu zároveň nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého
rozhodnutia v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O. s. p.

Súd na základe splnených procesnoprávnych podmienok podľa § 250f O.s.p. rozhodol vo veci bez
nariadenia pojednávania.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 249 ods. 2 O. s. p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie

rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí. Súdne preskúmavacie konanie podľa druhej hlavy, piatej časti O. s.
p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) je prísne ovládané dispozičnou právnou zásadou vyplývajúcou predovšetkým
z citovaného ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p., z ktorej vyplýva, že súd nemôže preskúmavať správne

rozhodnutie nad rámec žalobcom vymedzených žalobných námietok uvedených v žalobe (iudex ne
eat ultra petita partium - sudca nech nejde nad návrhy strán). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že správny súd je povinný prísne rešpektovať danú procesnú
zásadu vo všetkých právnych veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Procesnoprávne výnimky oproti danému procesnému postupu súdu sú

upravené v ustanovení § 250j ods. 3 O.s.p. reprezentujúcom zásadu oficiality v správnom súdnictve. Z
uvedených dôvodov, ako to opakovane judikuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, žalobné námietky
tvoria právny rámec súdneho preskúmavacieho konania, pričom zároveň predovšetkým pokiaľ ide
o námietky hmotnoprávnej povahy smerujúce proti preskúmavanému rozhodnutiu, súd sa nimi môže
zaoberať iba v prípade, ak dané námietky vzniesol účastník administratívneho konania (žalobca) už v

priebehu samotného administratívneho konania, predovšetkým v riadnom opravnom prostriedku.

Z obsahu žaloby v preskúmavanej právnej veci, ako aj z obsahu odvolania žalobcu zo 4.1.2012 proti
dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec z 22.12.2011 (prvostupňové
rozhodnutie) vyplýva, že žalobca svoje výhrady voči rozhodnutiam daňových orgánov oboch stupňov
koncentroval vo vzťahu k faktúre č. FP 0800014 z 29.9.2010 od dodávateľa W. O. - O., ktorou uvedený

dodávateľ fakturoval žalobcovi dodávku sudov v celkovej sume 240.023,00 Eur (daň z pridanej hodnoty
v sume 38.323,00 Eur).

Preskúmaním obsahu administratívneho spisu daňových orgánov oboch stupňov súd konštatoval
dôvodnosť tvrdení správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí - dodatočnom platobnom výmere
Daňového úradu Kráľovský Chlmec z 22.12.2011 o nesplnení si dôkaznej povinnosti žalobcu viažucej

sa na dané zdaniteľné plnenie a nevyvrátenie podľa názoru súdu dôvodných pochybností správcu dane
ohľadom predmetného deklarovaného obchodu žalobcu, a to vo všetkých konkrétnostiach uvedených
v prvostupňovom rozhodnutí týkajúcich sa samotného fakturovaného tovaru, jeho množstva a druhu
(nové sudy) v počte 217 ks, ktoré sa u žalobcu nenachádzali a žalobca nevedel žiadnym iným spôsobom
dokladovať dané zdaniteľné plnenie (prepravy uvedeného tovaru) a podobne.Súd v súvislosti s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu vyplývajúcou z ustanovení § 49 ods. 1, 2
písm. a), § 51 ods. 1, § 52 až § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov dáva do pozornosti účastníkov konania zistenia správcu dane vyplývajúce z dokazovania -

šetrenia u Maďarskej daňovej správy, z výsledkov ktorého vyplýva, že maďarský subjekt, od ktorého
mal dodávateľ W. O. - O. nakúpiť predmetné sudy - STAVES & BARRELS Kft. nemá zamestnancov a
daný tovar mal zakúpiť od podnikateľa Kerchera Róberta. Miestne šetrenie správcu dane vykonané u
žalobcu nepotvrdilo realizáciu danej dodávky nových sudov v zdaňovacom období september 2010 od
dodávateľa W. O. - O., pričom z ohliadky priestorov u žalobcu z 18.8.2011 vykonanej správcom dane,

ani z obsahu ďalšieho dokazovania pred vydaním dodatočného platobného výmeru z 22.12.2011 nebolo
možné vyvodiť daňovými orgánmi záver o reálnom uskutočnení plnenia deklarovaného v predmetnej
faktúre č. FP 0800014 z 29.9.2010 od dodávateľa W. O. - O.. Súd pritom považuje za nadbytočné
opakovať podrobné zistenia správcu dane obsiahnuté v odôvodnení dodatočného platobného výmeru
z 22.12.2011, ako aj v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 12.4.2012, ktoré sú
evidentne v súlade s obsahom administratívneho spisu. K obsahu žalobných námietok uvedených

v žalobe z 20.6.2012 vo vzťahu k obsahu a záverom administratívneho konania v preskúmavanej
právnej veci a opierajúc sa o ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa
na rozhodovaciu činnosť daňových orgánov v administratívnoprávnych veciach týkajúcich sa dane z
pridanej hodnoty uvádza:

Podľa § 165b daňového poriadku zák. č. 563/2009 Z.z. (prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra

2012) daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.

Konanie v preskúmavanej právnej veci vykonané správcom dane v súlade s príslušnými ustanoveniami

zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a § 165 ods. 2 daňového poriadku sa
procesnoprávne riadilo príslušnými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení
neskorších predpisov.

Poukazujúc na danú procesnoprávnu úpravu a dotknuté ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (§ 49 ods. 1, 2 písm. a) uvedeného zákona)

súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR k preskúmavanej právnej problematike
vzťahujúcej sa na dôkaznú povinnosť daňového subjektu, vyplývajúcu okrem iného z obsahu rozsudku
Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžf/4/2011 z 15.3.2011, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR konštatoval:

„Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní)“ zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu
dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a
daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods.
3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.Spoukazomna§29ods.8zákonač.511/1992Zb.jepotrebnéuviesť,žepodmienkyuvedenév§49ods.
1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje)

ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak
zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli
uskutočnené. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,

najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom
prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba
predloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K
tejtonámietkedávažalobcovidopozornosti,ževzmyslevyššiecitovanéhoustanoveniazákonaospráve
daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosť daňového
subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len

vykonáva.

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné orgány samostatne. V
rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní, a v rámci tohto konania majú a
môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj

splniť svoju dôkaznú povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na
riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť
voči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazu o vykonaní v tomto
konaní kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre

daný prípad toto predstavovalo, že žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom očakávať,
že správca dane bude a musí čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy, ktoré
by mohli nasvedčovať v jeho prospech. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude suplovať činnosti
finančných orgánov, a že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré daňovník
mal a mohol predložiť v daňovom konaní, ale tak neurobil.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá
kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy“.

Takýto záver nie je v rozpore s požiadavkou plnej jurisdikcie stanovenej v § 250i O.s.p., nakoľko

postupne by súd dospel k názoru o vecnej správnosti rozhodnutia správnych orgánov, ktoré v správnom
konaní vykonali všetky dostupné dôkazy na odstránenie rozporov.“ (Aj rozsudok NS č.k. 6Sžf/19/2011
z 23.11.2011, rozsudok NS SR č.k. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011, rozsudok NS SR č.k. 4Sžf/25/2011 z
13.9.2011, uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV ÚS 104/2012-89 z 1.3.2012 a iné).

K obsahu žaloby súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku

veci, prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH pre priznanie nadmerného odpočtu
DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a
daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych
podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom
ustálenej judikatúry súdov SR pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej

hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť, pri súčasnom zvýrazňovaní
dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt, a nie správca dane, ktorému však na druhej
strane nemožno uprieť právo vykonania takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné
pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu
SR č.k. 8Sžf/29/2010 z 10.3.2011, č.k. 2Sžf/52/2010 z 21.9.2011, č.k. 8Sžf/36/2010 z 28.4.2011, č.k.

2Sžf/41/2010 z 15.6.2011 a ďalšie.Žalobcom zvýrazňované procesnoprávne a ústavnoprávne rozmery preskúmavanej právnej veci súd
hodnotil aj v intenciách judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s ňou dáva do
pozornosti účastníkov konania, že „zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení článku

47 ods. 3, z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z článku 6 Dohovoru je zabezpečiť, aby
bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledky konania
využitím svojich procesných práv za podmienok, ktorého nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s druhým účastníkom konania. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval

protiústavný zásah do označených základných práv (resp. práv zaručených dohovorom), ak by
účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci
(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a
návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom,klásťsvedkomotázky,využívaťprávnupomocvkonaní,alebouplatniťopravnéprostriedky,az
hľadiska konania ako celku by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor
uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne
nevyužil v plnom rozsahu) nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na
súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie. “(nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 153/07-35 z 18.10.2007).

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky
k prerokovanej právnej problematike možno jednoznačne vyvodiť záver o nedôvodnosti vznesených
žalobnýchnámietokvpreskúmavanejprávnejveci,pretožežalobcavsúvislostisfaktúrouč.FP0800014
z 29.9.2010 od dodávateľa W. O. -O., ktorou v danej právnej veci deklaroval zdaniteľné plnenie a
splnenie podmienok podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v platnom znení

nepreukázal správcovi dane reálne uskutočnenie deklarovaného zdaniteľného plnenia. Nedôvodnou
je podľa názoru súdu aj námietka žalobcu požadujúca vykonanie znaleckého dokazovania za účelom
posúdenia veku, resp. stavu drevených sudov, prítomnosť ktorých bola zistená u žalobcu v rámci
miestneho šetrenia. Z obsahu úradného záznamu z 19.8.2011 a jeho príloh, ktoré sú súčasťou
administratívnehospisu(fotodokumentácia)totižjednoznačnevyplýva,žezažiadnychokolnostínemôže

ísť o tovar, ktorý mal byť dodaný žalobcovi podľa obsahu faktúry neuznanej správcom dane za
kontrolované zdaňovacie obdobie septembra 2010. Nie je podľa názoru súdu potrebné znaleckým
dokazovaním preukazovať skutočnosti, ktoré sú úplne zrejmé bežným pozorovaním, t.j. vizuálnou
kontrolou stavu hnuteľných vecí - sudov, ktorých vek podľa stavu opotrebenia, korózie a iných známok
súvisiacich s období používania tovaru jednoznačne vylučuje možnosť, že by išlo o tovar deklarovaný

vo faktúre z 29.9.2010 s dátumom jeho výroby a dodávky z uvedeného obdobia.

Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu
zamietol ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol
úspešný nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie

musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.Vodvolanísamápoprivšeobecných náležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolaniemožnoodôvodniťlentým,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1O.s.p.,konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.