Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/36/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200217
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012200217.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej, členov
senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: T.. I.. B. L. I. W. J. C., bytom
P. XX, L. I., zastúpený advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova 20,
Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 14.12.2011 sp. zn. I/223/23979-135084/2011/991545-

r, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žiadal, aby súd preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 14.12.2011 č.
I/223/23979-135084/2011/991545-r, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie
Daňového úradu Košice I č. 695/231/75340/2011 zo dňa 02.09.2011, ktorým podľa § 35b ods. 7 zák.
č. 511/1992 Zb. nepriznal sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky na dani z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998 daňovému subjektu JUDr. Ing. B. L., potvrdil.

Prvostupňový správny orgán, t. j. Daňový úrad Košice I v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že daňový
subjekt (žalobca) dňa 16.07.2004 podal žiadosť o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnené
zadržiavané peňažné prostriedky za zdaňovacie obdobie november 1998. Žalobca podal za zdaňovacie
obdobienovember1998daňovépriznaniekdanizpridanejhodnoty,vktoromvykázalnadmernýodpočet
vo výške 63.718,- Sk. Tento nadmerný odpočet správca dane poukázal daňovému subjektu na jeho účet
21.01.1999. Dňa 20.03.2001 daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie

november 1998, v ktorom vykázal mínusom sumu vo výške 50.969,- Sk a zároveň v ten istý deň doručil
podanie vo veci: „Podanie dodatočného daňového priznania“, kde zdôvodnil podanie dodatočného
daňového priznania a zároveň žiadal nadmerný odpočet vrátiť na jeho účet. Podaním dodatočného
daňového priznania výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu bol nadmerný odpočet vo výške 114.687,- Sk.
Z dôvodu podania dodatočného daňového priznania bola začatá daňová kontrola Daňovým úradom
Košice II podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb.. Na základe výsledkov kontroly bol vydaný dodatočný
platobný výmer zo dňa 22.09.2003 č. 709/340/38785/2003-Ko, ktorým správca dane vyrubil rozdiel

dane za zdaňovacie obdobie január až december 1998. Preto, že sa jednalo o preverenie oprávnenosti
nadmerného odpočtu na základe podaného dodatočného daňového priznania, daňový subjekt rozdiel
dane neplatil. Tento dodatočný platobný výmer bol rozhodnutím odvolacieho orgánu z 09.01.2004 č. j.
VI/256/3/28/2004 zrušený z dôvodu zániku práva vyrubiť daň. Na základe právoplatného rozhodnutia
odvolacieho orgánu doručeného na Daňový úrad Košice V 31.01.2004 bol nadmerný odpočet vykázanýv dodatočnom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 1998 daňovému subjektu vrátený
18.02.2004 v celej vykázanej výške 50.969,- Sk.

Podľa § 35b ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2004, ak bola rozhodnutím daň

znížená, zníži sa z úradnej moci v pomernej výške aj sankčný úrok, ktorý bol pôvodne vyrubený.

Podľa ods. 5 uvedeného ustanovenia ak daň zníženú podľa odseku 4 daňový subjekt zaplatil v pôvodnej
nezmenenej výške, považuje sa rozdiel medzi pôvodne zaplatenou daňou vyrubenou rozhodnutím a
daňou zníženou podľa odseku 4 za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu.

Podľa ods. 6 uvedeného ustanovenia správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných
prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške

trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platný v deň, keď daňový subjekt
uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnenej
zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď
daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, do dňa, keď správca dane neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní

nezapočítava.

Podľa ods. 7 citovaného ustanovenia správca dane zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške
podľa ods. 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu podľa osobitného
zákona. V takomto prípade dňom vzniku neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov by mal
byť deň, kedy mal byť nadmerný odpočet daňovému subjektu podľa zákona vrátený. Nadmerný odpočet

podľa dodatočného daňového priznania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november
1998 bol daňovému subjektu vrátený dňa 18.02.2004.

Podľa citovaných ustanovení sa za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu
považuje rozdiel medzi pôvodne zaplatenou daňou vyrubenou rozhodnutím a následne daňou zníženou.
V danom prípade daňový subjekt na základe dodatočného platobného výmeru č. 709/340/38785/2003-

Ko zo dňa 22.09.2003 (vydaný pred 01.01.2004), ktorý bol zrušený rozhodnutím odvolacieho orgánu č.
VI/256/3/28/2004 zo dňa 09.01.2004, neuhrádzal vyrubenú daň za zdaňovacie obdobie november 1998,
vykázal nadmerný odpočet. Z uvedených ustanovení vyplýva, že pre účely určenia výšky sankčného
úroku zákon uvažuje s dňom, kedy daňový subjekt uhradil správcovi dane pôvodnú výšku dane.

Zákon o dani z pridanej hodnoty ani zákon o správe daní nestanovoval, ani nestanovuje lehotu na

vrátenie nadmerného odpočtu uplatňovaného na základe dodatočného daňovému priznania. Zákon o
dani z pridanej hodnoty stanovoval a stanovuje len lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu na základe
tzv. „riadneho“ daňového priznania. Z dôvodu absencie právnej úpravy sa vo vnútri daňovej správy
analogicky používa ustanovenie § 30a zákona č. 511/1992 Zb.. Vychádzajúc z tejto lehoty začala 30-
dňová lehota na vrátenie nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania plynúť nasledujúci

deň po doručení rozhodnutia odvolacieho orgánu č. j. VI/256/3/28/2004 zo dňa 09.01.2004, t. j.
30.01.2004 a uplynula by 01.03.2004. Nadmerný odpočet dodatočného daňového priznania správca
dane vrátil po vykonaní daňovej kontroly a doručení rozhodnutia odvolacieho orgánu 18.02.2004, t. j. v
lehote, ktorú primerane používa pri vrátení nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania, a
preto nedošlo k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov.

Proti rozhodnutiu správcu dane podal včas odvolanie žalobca a ako vyplýva z obsahu odvolania žalobca
uvádza skutkový stav tak, ako ho zistil aj správca dane, teda skutkový stav medzi účastníkmi nie je
sporný a sporné je len posúdenie základu nároku uplatneného daňovým subjektom a s tým súvisiaci
výklad § 35b ods. 6, 7. zákona č. 511/1992 Zb..

K námietkam žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalovaný uviedol toto:„Daňový subjekt podal s dodatočným daňovým priznaním aj podanie, ktorým odôvodňoval vzniknuté
rozdiely oproti daňovému priznaniu. V závere podania uviedol, že žiada vrátiť nadmerný odpočet na číslo
svojho účtu. Toto podanie označil za žiadosť o vrátenie nadmerného odpočtu. Podľa názoru daňového

subjektu správca dane mal o jeho žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu vydať rozhodnutie, resp.
keď začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu, mal konanie
o žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu prerušiť. Právna úprava vrátenia nadmerného odpočtu je
obsiahnutá v § 23 ods. 1, 2 zákona č. 289/1995 Z. z.. Podľa tejto úpravy správca dane vracal nadmerný
odpočet výlučne na základe podaného daňového priznania, alebo dodatočného daňového priznania, t.

j. bez žiadosti. Zákon č. 289/1995 Z. z. ani zákon č. 511/1992 Zb. neobsahoval takú úpravu, ktorá by
oprávňovala daňový subjekt k podaniu žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu, pričom táto žiadosť by
vyvolala účinky začatia konania.

Začatie konania vyvoláva vždy určitý kvalifikovaný podnet, ktorý zákon o správe daní presne reguluje.
Tento podnet totiž spôsobuje príslušné hmotno-právne, ako aj procesno-právne účinky. Podanie žalobcu
zo dňa 20.03.2001 v závere ktorého žiada vrátiť nadmerný odpočet nebolo kvalifikovaným podnetom a

nemalo spôsobilosť začať daňové konanie podľa § 20 zák. č. 511/1992 Zb.. Správca dane nebol povinný
o žiadosti daňového subjektu o vrátenie nadmerného odpočtu vydať rozhodnutie alebo prerušiť konanie
podľa § 25a zákona č. 511/1992 Zb.. Všetky námietky daňového subjektu uvádzané v tejto súvislosti
považuje za nedôvodné. Daňový subjekt uvádza, že dodatočné daňové priznanie podal podľa § 45 ods.
1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. a keďže na plynutie lehôt po podaní dodatočného daňového priznania sa

nevzťahuje postup ustanovený v § 23 ods. 1, 2 zákona č. 289/1992 Zb., postupuje sa v tomto prípade
podľa § 50a zákona č. 289/1995 Z. z., podľa ktorého ak zákon neupravuje procesný postup, použijú sa
ustanovenia osobitného predpisu, t. j. zákon č. 511/1992 Zb..

Podanie dodatočného daňového priznania upravovalo v roku 2001 ustanovenie § 29 zákona č. 511/1992
Zb.. Zákon č. 289/1995 Z. z. upravoval v § 42 ods. 3 možnosť podania dodatočného daňového priznania,

ktorým by platiteľ dane mohol dodatočne uplatniť nárok na odpočet dane podľa §§ 4, 20, 21 a 48
najneskôr v lehote 12 mesiacov od konca zdaňovacieho obdobia, keď nárok na odpočet dane vznikol,
inaknároknaodpočetdanezaniká.Daňovýsubjektdodatočnýmdaňovýmpriznanímneuplatňovalnárok
na odpočet dane podľa citovaných ustanovení zákona č. 289/1995 Z. z., ale upravoval daň na výstupe.
Z toho dôvodu podal dodatočné daňové priznanie podľa § 39 zákona č. 511/1992 Zb., čo sám v podaní

z 20.03.2001, ktoré bolo prílohou dodatočného daňového priznania uviedol. Ustanovenie § 45 zákona
č. 511/1992 Zb., ktoré daňový subjekt v podaní tiež uviedol upravuje lehoty na vznik práva vyrubiť daň.
Zákon č. 289/1995 Z. z. v znení platnom v roku 2001, kedy bolo podané dodatočné daňové priznanie
ani v znení platnom v roku 2004, kedy bol vrátený nadmerný odpočet neobsahoval ustanovenie § 50a.
Daňovým subjektom uvádzané ustanovenie § 55a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. upravuje postup pri

uplatnení odpočtu dane pri zdaniteľných plneniach uskutočnených do 01. apríla 1999. Daňový subjekt
dodatočným daňovým priznaním si neuplatňoval odpočet dane, ale znižoval daň na výstupe. Preto
nenachádza nijaký súvis medzi ustanovením § 55a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. a vecou, ktorá je
predmetom konania, t. j. či správca dane oneskorene vrátil nadmerný odpočet a či z toho titulu prináleží
daňovému subjektu sankčný úrok.

Vtomtoprípadeniejesporotom,žezákonč.289/1995Z.z.neupravovallehotunavrátenienadmerného
odpočtu podľa dodatočného daňového priznania a možno len analogicky postupovať podľa zákona č.
511/1992 Zb., ale vzájomná prepojenosť ustanovení zákona č. 289/1995 Z. z. a zákona č. 511/1992 Z.
z., ktoré daňový subjekt uviedol, nie je relevantná.

K námietke nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly vyplývajúce z § 30a ods. 7 zákona č.

511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2004 uviedol, že toto ustanovenie bolo zapracované do zákona
č. 511/1992 Zb. novelou č. 114/2003 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 01. mája 2003. Podľa § 105a
uvedeného zákona na ukončenie daňovej kontroly, ktorá začala pred 01. májom 2003 sa vzťahuje
ustanovenie § 30a. To znamená, že daňové kontroly, ktoré boli začaté pred 01.05.2003 sa ukončia v
lehoty 6. mesiacov, pričom lehota 6. mesiacov sa počíta od 01.05.2003. Správca dane daňovú kontrolu

za zdaňovacie obdobie november 1998, ktorá bola začatá 18.04.2001 ukončil 10.09.2003, t. j. v lehote 6.mesiacov od 01.05.2003. Preto všetky námietky týkajúce sa nedodržania lehoty na vykonanie kontroly
považuje za nedôvodné.

Daňový subjekt v odvolaní uvádza, že správca dane vrátil mu samostatnou žiadosťou uplatnený nárok

na vrátenie nadmerného odpočtu až 18.02.2004 v celej požadovanej výške, t. j. 50.969,- Sk, ale
toto konštatovanie je zavádzajúce a nepresné. Totiž správca dane vrátil daňovému subjektu nadmerný
odpočet vo výške 50.969,- Sk 18.02.2004 nie na základe žiadosti daňového subjektu, ale z úradnej moci
potom, čo sa dozvedel, že dodatočný platobný výmer na vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie
november 1998 bol odvolacím orgánom zrušený. Podaná „žiadosť“ daňového subjektu nebola v tomto

rozhodujúca, pretože nešlo o kvalifikované podanie, ktoré by vyvolalo účinky začatia konania podľa §
20 zákona č. 511/1992 Zb..

K námietkam týkajúcich sa aplikácie ustanovenia § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb.
opakovane uvádza, že správca dane nevracal nadmerný odpočet po lehote, preto nebol povinný zaplatiť
daňovému subjektu sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/ 1992 Zb.. Z predloženého
spisového materiálu zistil, že daňový subjekt predložil správcovi dane dňa 05.02.2011 3x odvolanie

proti rozhodnutiu z 02.09.2011 č. 695/231/75340/2011. Z hľadiska obsahu sú podané odvolania totožné,
smerujú proti tomu istému rozhodnutiu a správcovi dane boli doručené v jeden deň. Preto konštatuje, že
ide o jedno odvolanie proti rozhodnutiu z 02.09.2011 č. 695/231/75340/2011, ktoré bolo správcovi dane
a následne odvolaciemu orgánu predložené v troch vyhotoveniach. Správca dane o žiadosti daňového
subjektu z 20.07.2004 o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky

rozhodol v súlade so zákonom, keď žiadosti nevyhovel a sankčný úrok nepriznal. Má za to, že správca
dane postupoval pri vrátení nadmerného odpočtu analogicky podľa 30a zákona č. 511/1992 Zb. a
vrátil nadmerný odpočet v lehote do 30 dní, odkedy sa dozvedel, že dodatočný platobný výmer o
vyrubenom rozdiele dane za zdaňovacie obdobie november 1998 bol odvolacím orgánom zrušený. Zo
strany správcu dane nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, ktoré by odôvodňovalo

priznanie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb..

Včas podanou žalobou žalobca navrhuje, aby súd podľa § 250j ods. 2 písm. a, b O.s.p. zrušil rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Nesprávnosť
napadnutých rozhodnutí vidí v tom, že rozhodnutiami a konaním, ktoré im predchádzali bol porušený
zákon č. 511/1992 Zb. v znení vzťahujúcom sa na napadnuté rozhodnutie v §§ 2 ods. 1, § 20 ods. 1 a 5,

§ 30 ods. 2, § 35b ods. 6 a 7 v znení platnom do 31.12.2001, § 48 ods. 5, § 63 ods. 4, § 110e zákona č.
511/1992 Zb. v platnom znení a bolo porušené jeho právo zakotvené v § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992
Zb. v platnom znení. Poukázal na to, že správny orgán je viazaný právnym názorom podľa § 250j ods.
6 O.s.p. vysloveným Najvyšším súdom a to predovšetkým v zrušujúcich rozsudkoch zo dňa 16.12.2007
sp. zn. 3Sžo KS 65/2006, ako aj na rozhodnutie zo dňa 23.02.2011 sp. zn. 6 Sžf 14/2009. Zdôraznil,

že zákonné ustanovenie § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. je potrebné interpretovať nielen
podľa ich dikcie, ale podľa systému ďalších ustanovení, v ktorom pôsobia, v ktorom sa navzájom právne
normy obmedzujú v záujme ratia legis. Preto uložil v ďalšom konaní správnym orgánom dôsledne sa
vysporiadať s otázkou, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Ďalej
uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v svojich rozhodnutiach jednoznačne konštatoval, že v

predmetnej veci išlo o vrátenie nadmerného odpočtu, že nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený
existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na poznámku č. 6eb k ustanoveniu § 35b ods. 7 zákona
č. 511/1992 v znení do 31.12.2004 a je teda nesporné, že najbližšími právnymi ustanoveniami, ktoré
bolo na vec aplikovať je § 23 zákona č. 289/1995 Z. z..

Keďže v tomto prípade nešlo o žiadosť o vrátenie nadmerného odpočtu, ktorý sa vracia priamo
zo zákona, ale o vrátenie daňového preplatku, preto je toho názoru, že správca dane bol povinný
postupovať podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. a teda lehota, počas ktorej správca dane
neoprávnene zadržiaval jeho peňažné prostriedky vo výške 50.962,- Sk je od 21.04.2001, teda po
uplynutí 30 dní od podania dodatočného daňového priznania a žiadosti o vrátenie nadmerného

odpočtu. Zrušenie rozhodnutia správcu dane - platobného výmeru z 30.09.2003, ktorým mu vyrubil
daň vo výške 50.939,- Sk nemá pre posúdenie lehoty kedy sa správca dane dostal do omeškanias vrátením finančných prostriedkov žiadny vplyv. Tento platobný výmer správcu dane bol daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky rozhodnutím VI/256/3/28/2004 zo dňa 09.01.2004 zrušený pre zánik
práva vyrubiť daň. Táto skutočnosť však nemá žiaden vplyv na posúdenie doby počas ktorej správca

daneneoprávnenezadržiavaljehopeňažnéprostriedky.Nemôžesabrániťtým,žeažztohtorozhodnutia
sa dozvedel, že mu vzniklo právo vyrubiť mu daň. Táto skutočnosť vyplýva zo všeobecne záväzných
právnych predpisov, o ktorých ako to vyplýva zo zákona č. 1/1993 a to § 2, že dňom ich uverejnenia sa
stali známymi každému koho sa týkajú. Nepriznaním mu sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané
peňažné prostriedky došlo opätovne u neho k porušeniu § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení

platnom v čase podania dodatočného daňového priznania a žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu.
Uplatnil si náhradu trov konania vzniknutých aj titulom právneho zastúpenia.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca aj v podanej žalobe zotrval na svojom názore, že suma
50.969,- Sk, ktorú mu správca dane vrátil je preplatok dane a nie nadmerný odpočet, že túto sumu mu
správca dane zadržiaval od 21.04.2001, teda po uplynutí 30 dní od podania dodatočného daňového

priznania až po jej vrátenie, t. j. do 18.02.2004.

Neakceptuje námietku žalobcu, že suma 50.969,- Sk je preplatkom na dani z dôvodov, ktoré uviedol aj v
odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a poukázal na to, že žalobca v riadnom daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie november 1998 vykázal nadmerný odpočet vo výške 63.178,- Sk. V dodatočnom
daňovom priznaní vykázal mínusom sumu 50.969,- Sk, teda znižoval daň na výstupe, čo znamená, že

daň na vstupe prevyšovala daň na výstupe, preto bol výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu nadmerný
odpočet.Podľa§2ods.5lpísm.i)zákonač.289/1995Z.z.nadmernýmodpočtomjeprevýšenieodpočtu
dane nad daňou na výstupe za príslušné zdaňovacie obdobie, prípadne upravené podľa §§ 4, 21 a
43. Keďže žalobca v zdaňovacom období november 1998 vykázal nadmerný odpočet a dodatočným
daňovýmpriznanímznižovaldaňnavýstupe,nemohlabyťsuma50.969,-Skposudzovanáakopreplatok

dane v zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2004. Toto ustanovenie
definuje preplatok dane ako sumy platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Len v prípade, ak by výsledným
vzťahom k štátnemu rozpočtu bola platná daňová povinnosť, potom by dodatočným daňovým priznaním
znížená daň na výstupe bola daňovým preplatkom. Napokon aj sám žalobca uvedenú sumu považoval
za nadmerný odpočet, lebo v odôvodnení podania dodatočného daňového priznania z 20.03.2001

uviedol, že žiada vrátiť nadmerný odpočet na jeho účet.

Neakceptuje námietku žalobcu, že mu správca dane neoprávnene zadržiaval sumu 50.969,- Sk v
termíne od 21.04.2001 do 18.02.2004. Na základe podaných dodatočných daňových priznaní správca
dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na preverenie oprávnenosti uplatneného zníženia dane. Kontrola
bola začatá 18.04.2001. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane, alebo

kontrola na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu podľa osobitných predpisov (§
15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2004). Začatie a výkon daňovej kontroly malo
za následok, že žalobcovi nemohol byť nadmerný odpočet vrátený do 30 dní od podania dodatočného
daňového priznania, ani počas výkonu daňovej kontroly až do jej skončenia a následného právoplatného
skončenia konania o daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie november 1998. Podľa § 35b ods. 7

zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2004 správca dane zaplatí daňovému subjektu sankčný
úrok vo výške podľa odseku 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu.
Zákon č. 511/1992 Zb. ani zákon č. 289/1995 Zb. neupravovali lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu z
dodatočného daňového priznania. Na vrátenie nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania
nie je možné primerane aplikovať lehoty podľa § 23 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z., pretože podľa tohto

ustanoveniamáplatiteľnároknavrátenienadmernéhoodpočtudo30dníododňapredloženiadaňového
priznania za príslušné zdaňovacie obdobie, najskôr však 25. deň po skončení zdaňovacieho obdobia,
za ktoré bolo daňové priznanie predložené. Podľa tohto ustanovenia sa lehota na vrátenie nadmerného
odpočtu počíta od skončenia zdaňovacieho obdobia, za ktoré bolo daňové priznanie podané. V prípade
dodatočného daňového priznania toto nikdy nemôže byť splnené. Dodatočné daňové priznanie za

zdaňovacie obdobie november 1998 bolo možné podať podľa v tom čase platnej právnej úpravy do 3
rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Z toho dôvodu sa pri vrátení
nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania postupovalo primerane v lehotách podľa §
30a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého je správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovomkonaní povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní od začatia konania, alebo od vzniku inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. V osobitne zložených prípadoch je povinný tak urobiť do 60 dní.
V súlade s týmto ustanovením správca dane vrátil nadmerný odpočet v lehote 30 dní, ktorú počítal

odo dňa doručenia rozhodnutia odvolacieho orgánu, t. j. od 30.01.2004, pričom posledným dňom lehoty
bol 01.03.2004 a správca dane nadmerný odpočet vrátil 18.02.2004, teda v lehote podľa § 30a ods. 2
zákona č. 511/19992 Zb..

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku vo veci sp. zn. 6Sžf 14/2009 nastolil právnu otázku „či
došlo zo strany správcu dane k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, preto bude potrebné

ustáliť, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu.“ Zo strany správcu dane
nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, pretože tento bol vrátený v lehote podľa § 30a
ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., čím nevznikol žalobcovi nárok na zaplatenie sankčného úroku podľa §
35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb..

Neakceptuje námietku žalobcu, že v troch rôznych „sériách„ konanie o tej istej veci správne orgány
uvádzajú za každým nové a iné odôvodnenie. Totiž základné východiska, z ktorých daňové orgány

vychádzali pri posudzovaní žiadosti žalobcu o zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 7 zákona
č. 511/1992 Zb. sú rovnaké. Žalobcom požadovaná suma nie je preplatok dane, ale nadmerný odpočet
zákon č. 289/1995 Z. z. a zákon č. 511/1992 Zb. neupravovali lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu
uplatneného dodatočným daňovým priznaním. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola za zdaňovacie
obdobie november 1998, počas ktorej nemohol byť nadmerný odpočet vrátený. Pri vrátení nadmerného

odpočtu uplatneného dodatočným daňovým priznaním sa primerane aplikovali ustanovenia § 30a ods.
2 zákona č. 511/1992 Zb. a žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods.
7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2004.

K námietke, že zrušenie rozhodnutia správcu dane - platobného výmeru zo dňa 30.09.2003 nemá
pre posúdenie lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu vplyv uviedol, že zrušenie platobného výmeru

správcu dane bolo práve tým dôvodom, pre ktorý správca dane nadmerný odpočet žalobcovi vrátil.
Žalobca podal 20.03.2001 dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za niekoľko
zdaňovacích období (december 1997, január - december 1998, január - december 1999). Za všetky
zdaňovacie obdobia bola vykonaná daňová kontrola z dôvodu obsiahlosti a náročnosti výkonu daňovej
kontroly došlo k tomu, že daň za zdaňovacie obdobie november 1998 bola vyrubená po lehote pre

zánik práva vyrubiť daň vyplývajúcej z § 45 zákona č. 511/1992 Zb.. Vecnou stránkou nárokovanej
sumy na vrátenie sa odvolací orgán nezaoberal, ale to neznamená, že si žalobca nárokoval vrátenie
sumy 50.969,- Sk v súlade so zákonom č. 289/1995 Z. z.. Za ďalšie zdaňovacie obdobie kde nedošlo
k zániku práva vyrubiť daň správca dane nárokované vrátenie finančných prostriedkov (nárokované z
rovnakého dôvodu ako za zdaňovacie obdobie november 1998) nepriznal a vyrubil rozdiel dane. Žalobca

prostredníctvom dodatočných daňových priznaní požadoval vrátenie finančných prostriedkov, na ktoré
podľa zákona č. 289/1995 Z. z. nemal nárok, čo znamená, že znalosť všeobecne záväzných právnych
predpisov uverejnených v Zbierke zákona platí nielen pre správcu dane, ale aj samotného žalobcu.
Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 Sžo KS 61/2006 zo dňa
18.09.2007, ktorý rozhodol v obdobnej právnej veci a potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo

dňa04.05.2006č.6S63/2005-68,ktorýmbolazamietnutážalobaopreskúmanierozhodnutiasprávneho
orgánu,ktorýmbolopotvrdenérozhodnutiesprávcudaneonepriznanísankčnéhoúrokuzaneoprávnené
zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
júl 1999.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok

stanovených v § 250f O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom
žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojenými administratívnymi spismi žalovaného a správcu
dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Predmetnom sporu v danej veci je posúdenie, či správca dane bol povinný rozhodnúť o žiadosti žalobcu
zo dňa 15.07.2004 ako o žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu, ale mal rozhodnúť o vrátení daňovéhopreplatku, pričom mal postupovať podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. a nie podľa § 35b ods. 6 a
7 zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31.12.2009 a rozhodol tak o nároku na sankčný úrok.

Z predložených administratívnych spisov v danej veci, ale aj z obsahu samotnej žaloby vyplýva, že

medzi účastníkmi nie je sporný skutkový stav. Žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998, v ktorom uviedol ako výsledný vzťah k štátnemu
rozpočtu nadmerný odpočet vo výške 63.718,- Sk a tento mu správca vrátil dňa 25.01.1999. Žalobca
dňa 20.03.2001 podal dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
november 1998 mínusom sumou 50.969,- Sk. Keďže žalobca podal väčší počet dodatočných daňových

priznaní v uvedenom období, správca dane začal u neho daňovú kontrolu 18.04.2001, teda v lehote 30
dní od podania dodatočného daňového priznania. O výsledku kontroly vyhotovil správca dane Protokol
č. 709/340/35718/2003/Kov zo dňa 07.08.2008 a vydal dodatočný platobný výmer dňa 22.09.203
č. 709/340/35718/2003/Kov, ktorým nepriznal žalobcovi uplatnené zníženie dane podľa dodatočného
daňového priznania a vyrubil mu rozdiel dane. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru žalobca
podal odvolanie a žalovaný ako odvolací orgán dodatočný platobný výmer správcu dane, ktorým bol

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 1998 zrušil z
dôvodu, že zaniklo právo vyrubiť daň. Na základe uvedenej skutočnosti zostal v platnosti stav podľa
dodatočného daňového priznania, t. j. nadmerný odpočet vo výške 50.969,- Sk a správca dane tento
nadmerný odpočet žalobcovi vrátil 18.02.2004. Po vrátení nadmerného odpočtu žalobca žiadosťou z
15.07.2004 požiadal o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky

na dani z pridanej hodnoty.

Podľa§63ods.1zákonač.511/1992Zb.platnomdo31.12.2004daňovýpreplatok(ďalejlen„preplatok“)
je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

Podľa odseku 4 uvedeného ustanovenia ak nemožno preplatok použiť podľa odseku 2 a 3, správca
dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti, ak je väčší ako 100,- Sk. Ak osobitný zákon

neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho
vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí
jedného mesiaca po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, najneskôr
však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu,
správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná

po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho
preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom.

Žalobca podal dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november
1998 dňa 20.03.2001 podľa § 42 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia ak platiteľ zistí rozdiely oproti podanému daňovému

priznaniu, uvedie ich v dodatočnom daňovom priznaní. Znamená to, že platiteľ dane vykazuje v
dodatočnom daňovom priznaní len rozdiely oproti pôvodnému daňovému priznaniu, preto sa vždy
podané dodatočné daňové priznanie musí posudzovať spolu s daňovým priznaním, t. j. riadnym.
V dodatočnom daňovom priznaní je vyznačené „výsledok opravy pôvodného daňového priznania“ a
mínusom uvádzaná suma v dodatočnom daňovom priznaní nemôže byť automaticky posudzovaná ako

preplatok dane, lebo po podaní dodatočného daňového priznania sa vždy musí skúmať výsledný vzťah
platiteľa dane k štátnemu rozpočtu vo väzbe na podané daňové priznanie riadne. Žalobca v riadnom
daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november l998 vykázal nadmerný odpočet vo výške 63.178,-
Sk a v dodatočnom daňovom priznaní vykázal mínusom 50.969,- Sk, čo znamená, že znižoval daň na
výstupe, teda že daň na vstupe prevyšovala daň na výstupe a tak výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu

bol nadmerný odpočet. Nadmerným odpočtom podľa § 2 ods. 5 písm. i) zákona č. 289/1995 Z. z. je
prevýšenie odpočtu dane nad daňou na výstupe za príslušné zdaňovacie obdobie, prípadne upravené
podľa § § 4, 21 a 43 zákona. Žalobca v zdaňovacom období november 1998 a to v riadnom vykázal
nadmerný odpočet a dodatočným daňovým priznaním znižoval daň na výstupe, preto nemohla byť suma
v dodatočnom daňovom priznaní 50.969,- Sk posudzovaná ako preplatok dane podľa citovaného § 63

ods. 1 zákona č. 511/1992 Z. z. v znení platnom do 31.12.2004. Toto ustanovenie totiž definuje preplatok
dane ako sumu platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak by výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtubola vlastná daňová povinnosť, potom by dodatočným daňovým priznaním znížená daň na výstupe
bola daňovým preplatkom. Aj sám žalobca považoval sumu 50.969,- Sk za nadmerný odpočet, lebo aj
v odôvodnení podania dodatočného daňového priznania z 20.03.2001 uviedol, že nadmerný odpočet

žiada vrátiť na jeho účet. Z uvedeného dôvodu nemôže byť suma 50.969,- Sk preplatkom na dani v
zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ale ide o nadmerný odpočet podľa
§ 2 ods. 5 písm. i) zákona č. 289/1995 Z. z.. Z uvedených dôvodov súd námietku žalobcu, že správca
dane mal rozhodnúť o preplatku na dani podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. účinnom do 31.12.2004
považuje za nedôvodnú.

K námietke žalobcu, že správca dane mu neoprávnene zadržiaval sumu 50.969,- Sk od 21.04.2001
do 18.02.2004. Súd z obsahu pripojených administratívnych spisov zistil ako už bolo uvedené, žalobca
podal riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 1998 a
daň 20.03.2001 podal dodatočné priznanie k dani z pridanej hodnoty za uvedené daňové obdobie, v
ktorom uviedol mínusom sumu 50.969,- Sk. Na základe väčšieho počtu dodatočných daňových priznaní
podaných žalobcom správca dane začal daňovú kontrolu 18.04.2001 podľa § 15 ods. 1 zákona č.

511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2004. Začatie a samotný výkon daňovej kontroly malo za následok,
že žalobcovi nemohol byť vrátený nadmerný odpočet do 30 dní od podania dodatočného daňového
priznania. Nadmerný odpočet mohol byť žalobcovi vrátený až po právoplatnom skončení konania o
daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie november 1998.

Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení do 31.12.2004 správca dane zaplatí daňovému

subjektu sankčný úrok vo výške podľa odseku 6 aj v prípade oneskoreného vrátenia dane alebo
nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona.

Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že správca dane zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok v
prípade oneskoreného vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu, ale sa neuvádza v akej lehote má
správca dane vrátiť nadmerný odpočet uplatnený v dodatočnom daňovom priznaní a nebola v zákone

ani upravená lehota na vrátenie nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania.

Podľa § 23 ods. 1 zákona 289/1995 Z. z. ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný
odpočetodpočítaplatiteľnadmernýodpočetodvlastnejdaňovejpovinnostivnasledujúcomzdaňovacom
období. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom
daňovom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť na

základe žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu. Žiadosť možno podať najneskôr pri podaní daňového
priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet
vznikol. Daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania
žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu

podľaods.1začnekontrolunazistenieoprávnenostiuplatnenéhonadmernéhoodpočtu,aleboakplatiteľ
neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 a 2, vráti daňový
úrad nadmerný odpočet zistený kontrolou v lehote 10 dní od skončenia kontroly.

Na vrátenie nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania nie je možné primerane aplikovať
lehoty uvedené v citovanom ustanovení § 23 zákona č. 289/1995 Z. z., lebo podľa tohto ustanovenia

má platiteľ nárok na vrátenie nadmerného odpočtu do 30 dní odo dňa predloženia daňového priznania
za príslušné zdaňovacie obdobie, najneskôr však 25. deň po skončení zdaňovacieho obdobia, za ktoré
bolo daňové priznanie predložené. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu sa počíta od skončenia
zdaňovacieho obdobia, za ktoré bolo daňové priznanie podané. V prípade dodatočného daňového
priznania však toto nemôže byť splnené, lebo dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie

november 1998 žalobca mohol podať podľa v tom čase platnej právnej úpravy až do 3 rokov od konca, v
ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Preto pri vrátení nadmerného odpočtu z dodatočného
daňového priznania bolo možné postupovať jednoznačne iba primerane v lehotách podľa § 30a ods. 2
zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého správca dane bol povinný do 30 dní od začatia konania alebood vzniku inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia rozhodnúť a v zložitých prípadoch do
60 dní. Keďže začatie a výkon daňovej kontroly malo za následok, že nemohol byť žalobcovi nadmerný
odpočet vrátený do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania, tento mohol byť vrátený až po

právoplatnomskončeníkonaniaozdaňovacejpovinnostizazdaňovacieobdobienovember1998avtedy
začala až plynúť 30-dňová lehota na vrátenie nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania.

Príslušný správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. 709/340/35718/2003/Kov dňa 22.09.2003,
ktorým žalobcovi nepriznal uplatnené zníženie dane podľa dodatočných daňových priznaní a vyrubil
rozdiel dane. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie a žalovaný ako odvolací orgán

dodatočný platobný výmer správcu dane zrušil z dôvodu, že zaniklo právo vyrubiť daň. Ide o rozhodnutie
odvolacieho orgánu zo dňa 09.01.2004 č. j. VI/256/3/28/2004, ktoré správcovi dane bolo doručené
31.01.2004 a tak koniec 30-dňovej lehoty pripadol na 01.03.2004. Správca dane ako to vyplýva z
obsahu pripojených administratívnych spisov a nepopiera to ani žalobca mu vrátil nadmerný odpočet
dňa 18.02.2004, teda v 30-dňovej lehote, ktorá vyplýva z § 30a ods. 2 zákona č. 511/1992. Preto aj
podľa názoru krajského súdu správca dane neoprávnene nezadržiaval sumu 50.969,- Sk žalobcovi od

21.04.2001 do 18.02.2004, pretože lehota na vrátenie nadmerného odpočtu v danom prípade začala
správcovi dane plynúť dňa 30.01.2004 a uplynula 01.03.2004, ale správca dane už 18.02.2004 žalobcovi
vrátil nadmerný odpočet.

Z uvedených dôvodov sa súd nestotožňuje s námietkou žalobcu, že rozhodnutie žalovaného zo
dňa 09.01.2004 č. VI/256/3/28/2004, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer správcu dane z

22.09.2003 č. 709/340/38785/2003-Ko, ktorým nadmerný odpočet uplatnený v dodatočnom daňovom
priznaní nepriznal a doručenie rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu správcovi dane 31.01.2004
podľa názoru súdu má vplyv na posúdenie lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu z dôvodu, že
u žalobca bola vykonaná daňová kontrola a ako už bolo uvedené, až po právoplatnom skončení
konania o daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie november 1998 začala plynúť 30-dňová lehota na

vrátenie nadmerného odpočtu a tá, ako už bolo viackrát uvedené, začala plynúť 31.01.2004 a uplynula
01.03.2004. Zákon č. 511/1992 Zb. a ani zákon č. 289/1995 Z. z. neupravovali lehotu na vrátenie
nadmerného odpočtu z dodatočného daňového priznania, a preto bolo možné pri vrátení nadmerného
odpočtu z dodatočného daňového priznania postupovať primerane v lehotách stanovených v § 30a ods.
2 zákona č. 511/1992 Zb. a povinnosť rozhodnúť o vrátení nadmerného odpočtu a jeho vrátenie v 30-

dňovej lehote od začatia konania alebo od vzniku inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia
a v danom prípade touto rozhodujúcou skutočnosťou je právoplatné rozhodnutie o podaní dodatočného
daňového priznania žalobcom. Tu zároveň treba ale uviesť, že odvolací orgán v zrušujúcom rozhodnutí
z 09.01.2004 č. VI/256/3/28/2004 sa nezaoberal vecnou stránkou vrátenia nadmerného odpočtu, alebo
rozhodnutie správcu dane zrušil z dôvodu pre zánik práva vyrubiť daň, z čoho nemožno jednoznačne

vyvodiť, že žalobca si nárokoval vrátenie uvedenej sumy v súlade so zákonom č. 289/1995 Z. z..

K námietke žalobcu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku vo veci sp. zn. 6 Sžf 14/2009
nastolil právnu otázku „či došlo zo strany správcu dane k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu“,
preto bude potrebné ustáliť, ktorý deň bol posledným dňom lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu.
Túto námietku krajský súd považuje za nedôvodnú, pretože žalovaný, ako aj prvostupňový správny

orgán sa v dostatočnom rozsahu vyporiadali a náležite aj zdôvodnili kedy začala plynúť 30-dňová lehota
na vrátenie nadmerného odpočtu v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v
medziach žaloby bol v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. a zákonom č. 289/1995 Z. z., a preto žalobu

ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol
nepriznal právo na ich náhradu.

Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.
s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.