Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. december 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/33/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200782
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8011200782.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu U. R., nar. XX. U.
XXXX, trvale bytom L. XX, XXX XX X., právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Jančim, advokátom so
sídlom v Ružomberku, Advokátska kancelária Dončová 1451/21, 034 01 Ružomberok, proti žalovanému
Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky, Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 01. augusta 2011 č. k. : PÚ-11/1026-2/5783/55/
NEM na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej
časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Krajského pamiatkového úradu v Prešove zo
dňa 09. mája 2011 č. PO-10/866-2/4226/Ha a priznania trov konania.

Žalobca argumentoval v žalobe tým, že rozhodnutiami správnych orgánov, ako aj ich postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu bol porušený zákon. Rozhodnutia podľa žalobcu vychádzajú z
nesprávneho právneho posúdenia veci, vychádzajú z skutkového stavu, ktorý nie je v súlade s
obsahom spisu, ako aj to, že sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvod a
zároveň rozhodnutia nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti a konaním, ktoré predchádzalo ich

vydaniu bolo zasiahnuté do základných procesných práv žalobcu. Žalobca poukázal na nezákonnosť
prvostupňového rozhodnutia, pričom argumentoval tým, že rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu je nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené, vecne nesprávne a zásadným spôsobom
zasahujúce do jemu prinaležajúceho práva na spravodlivé konanie pred správnym orgánom. Poukázal
na čl. 6 Dohovoru, ako aj na čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zdôraznil, že na základe
nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci bolo vydané
prvostupňové rozhodnutie. Podľa žalobcu pamiatkový úrad nemal v danej veci právomoc rozhodovať

a on ako vlastník nemá povinnosť, ktorá by mu vyplývala z § 27 a § 29 Pamiatkového zákona. Túto
povinnosť má orgán štátnej správy a samosprávy. S poukazom na citované ustanovenia žalobca v
žalobekonštatoval,žesprávnyorgánsasnažilnesprávnenanehopreniesťpovinnosťvlastníkakultúrnej
pamiatky. Uviedol, že unimobunky stoja na tomto mieste už tri roky a za účinnosti vtedy platnej právnej
úpravy, ktorá nedovoľovala takto konať pamiatkovému úradu ( zákona č. 208/2009 Z.z. ) žalovaný, resp.
správny orgán ani nekonal. Žalobca argumentoval tým, že nedošlo k ústnemu pojednávaniu v zmysle
§ 74 zákona č. 372/1990 Zb.Žalobca ďalej dôvodil tým, že zákonom predpísaným spôsobom nedošlo k vyhláseniu pamiatkovej
rezervácie mesta X. podľa zákona č. 49/2002 Z.z. a mesto X. nie je pamiatkovou rezerváciou v
zmysle zákona, čo vylučuje podľa žalobcu akúkoľvek kompetenciu pamiatkového úradu vo vzťahu k

nehnuteľnosti žalobcu - parcely č. 1085, k.ú. X.. Uvedená nehnuteľnosť nie je kultúrnou pamiatkou a
nenachádza sa v pamiatkovom území vyhlásenom zákonným spôsobom. Žalobca ďalej konštatoval, že
Nariadením vlády SR č. 596/2001 nedošlo k vyhláseniu mesta X. za pamiatkovú rezerváciu a poukázal
pritom na čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Záver správneho orgánu, že unimobunky sa nachádzajú na
nehnuteľnosti v pamiatkovom území je podľa žalobcu nepodložený a výrok prvostupňového rozhodnutia

podľa neho nie je ničím odôvodnený, pričom opätovne poukázal na obsah ustanovení § 27, § 29 a §
31 Pamiatkového zákona. Podľa žalobcu skutkový stav veci nebol zistený spôsobom predpokladaným
zákonom a nebolo vykonané ústne pojednávanie správnym orgánom. Správny orgán sa nesprávne
stotožnil s označením vlastníka kultúrnej pamiatky, ktorým žalobca nie je.

Čo sa týka rozhodnutia žalovaného, ako odvolacieho orgánu žalobca argumentoval tým, že
rozhodnutie je ako celok procesne neudržateľné a odporujúce platnej právnej úprave, pričom je zjavné

nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Pochybenia prvostupňového správneho orgánu - vady
správneho orgánu neboli v odvolacom konaní žalovaným odstránené a tento nesprávne uplatnil
ustanovenie § 59 ods. 2 Správneho poriadku, pretože podľa žalobcu mal na základe odvolania
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a keď tak neurobil, je vadné aj druhostupňové
rozhodnutie, nakoľko právo nemôže stáť na nepráve. Žalobca ďalej dôvodil tým, že ak odvolací orgán

vyslovil, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nezákonné a je zjavné, že ak predtým
spisový materiál doplnil, bolo jeho povinnosť minimálne oboznámiť s týmto postupom žalobcu a umožniť
mu následne sa k veci vyjadriť. Okrem toho žalobca dôvodil aj tým, že sa odvolací orgán vôbec
nezaoberal časťou odvolania, v ktorej poukazoval žalobca na retroaktívne uplatňovanie právneho
predpisu a nemožnosť vydať namietané rozhodnutie a tento nereagoval ani na poukaz na ustanovenie

§ 45a zákona č. 49/2002 Z.z. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného nie je preskumateľné aj z toho
pohľadu, že nie je riadne označená vec, ktorá sa ma odstrániť, nie je riadne označená a identifikovaná
osoba, ktorá má byť účastníkom konania a ktorej sa majú ukladať povinnosti, najmä nie sú dostatočným
spôsobom tieto identifikačné údaje označené, a nie je ani označený pozemok určením zápisu v katastri
nehnuteľností a označením listu vlastníctva. Pokiaľ ide o povinnosť odstránenia unimobuniek podľa

žalobcu nie je zrejmé aké unimobunky a hlavne koľko unimobuniek sa má odstrániť. Z týchto dôvodov
je preto uvedené rozhodnutie nepreskúmateľné, nejasné, nevykonateľné a odporujúce princípu právnej
istoty.

K žalobe sa písomným podaním zo dňa 21. novembra 2011 vyjadril žalovaný, ktorý súhlasil s
prejednaním veci bez nariadenia pojednávania a zároveň navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným Krajský pamiatkový úrad Prešov ako
príslušný správny orgán podľa § 11 ods. 1 a ods. 2 písm. e) zákona č. 49/2002 Z.z. a podľa § 9 ods.
5 citovaného zákona rozhodol podľa § 31 ods. 1 s poukázaním na § 27 a § 29 ods. 1 Pamiatkového
zákona rozhodnutím zo dňa 09. mája 2010 ( správne má byť 2011 ) pod č. PO-10/866-02/4226/Ha tak,
že nariadil vlastníkovi ( U. R., bytom L. XX, XXX XX X. ) parcely č. C KN 1085, k.ú. X., ktorá sa nachádza

v pamiatkovom území Pamiatkovej rezervácie X. evidovanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu
v registri pamiatkových rezervácií pod č. 2 a zapísanej v Zozname svetového kultúrneho a prírodného
dedičstva UNESCO, vykonanie týchto opatrení na nápravu:

1. odstrániť predmetné nepovolené unimobunky situované na parcele č. C KN 1085

k.ú. X..

Pre vykonanie opatrení na nápravu Krajský pamiatkový úrad Prešov stanovil lehotu do 15 dní odo dňa
doručenia tohto rozhodnutia.

Ak v stanovenej lehote nebude požadovaný úkon vykonaný, tunajší úrad začne konanie vo veci uloženia
pokuty podľa § 42 Pamiatkového zákona.Výrok rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že poukázal na to, že ako vecne a
miestne príslušný správny orgán na úseku ochrany pamiatkového fondu vykonal štátny dohľad nad
zabezpečením ochrany pamiatkového fondu na území Pamiatkovej rezervácie X. a zistil, že na parcele

č. CKN 1085, k.ú. X., ktorá je súčasťou mestského opevnenia - barbakán, ktorý je Národnou kultúrnou
pamiatkou evidovanou v ÚZPF SR, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 1665/2 boli
umiestnené unimobunky bez rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Prešov. Argumentoval ďalej
tým,žepredzačatímobnovyjevlastníknárodnejkultúrnejpamiatkypovinnýsprávnemuorgánupredložiť
žiadosť o vydanie rozhodnutia o zámere obnovy v zmysle § 32 ods. 2 Pamiatkového zákona. Krajský

pamiatkový úrad Prešov oznámením zo dňa 25. februára 2011 pod č. PO-11/866-01/2173/Ha oznámil
začatie konania o opatreniach na nápravu a zároveň vyzval vlastníka na vykonanie tohto opatrenia na
nápravu:

1.odstrániť predmetné nepovolené unimobunky situované na parcele č. C KN 1085, k.ú. X. a pre
vykonanie opatrení na nápravu správny orgán stanovil lehotu do 30. marca 2011, ktorú vlastník
nedodržal.

Vlastník nevyužil možnosť písomne sa vyjadril v lehote do 7 dní od doručenia oznámenia o začatí
konania a vzhľadom na nedodržanie termínu na vykonanie odstránenia unimobuniek úrad pristúpil k
rozhodnutiu o opatreniach na nápravu.

Prvostupňový správny orgán citoval ustanovenie § 31 ods. 1 Pamiatkového zákona. Správny orgán ďalej
poukázal na to, že na základe rozhodnutia 24. zasadnutia Výboru pre svetové dedičstvo pri UNESCO

je od 30. novembra 2000 do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva zapísané Historické jadro mesta
X. a židovské suburbium. Územie lokality svetového kultúrneho dedičstva je v rozsahu Pamiatkovej
rezervácie X. a jej ochranného pásma. Prezentácia národnej kultúrnej pamiatky - mestského opevnenia
ako celku aj z dosiaľ jeho neprezentovanými časťami je verejným záujmom štátu. Tieto ciele prezentácie
sa odrážajú aj v Zásadách ochrany pamiatkového územia Pamiatkovej rezervácie X. a sú v súlade s

Územným plánom mesta X..

Umiestnením unimobuniek na ploche barbakánu došlo k znehodnoteniu a ohrozeniu národnej kultúrnej
pamiatky-barbakánanarušeniuhodnôtpamiatkovéhoúzemia.Nepovolenýmiprácamijeohrozenáčasť
pamiatkového územia a umiestnenie unimobuniek je v rozpore s platnými Zásadami, kde sa okrem iného
pre územie zahŕňajúce bloky 13-18 vymedzené hradobným múrom a hranicou pamiatkou rezervácie

píše: „Prístavby, nadstavby, dostavby a nová výstavba v území je neprípustná“.... „Prezentovať
fortifikačnýsystémakoceloksovšetkýmijehoprvkaminazákladevýsledkovarcheologickéhovýskumu.“

Správny orgán citoval ustanovenie § 27 a § 29 ods. 1 Pamiatkového zákona a uviedol, že z týchto
ustanovení je zrejmé, že vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom území má povinnosť sa riadiť obsahom
individuálnych správnych aktov príslušného krajského pamiatkového úradu aj v prípade umiestnenia

predmetných unimobuniek, pričom príslušný správny orgán zodpovedajúco posúdi rozsah a závažnosť
dopadu ( a to aj estetického ) na samotnú národnú kultúrnu pamiatku a pamiatkové územie. Krajský
pamiatkový úrad pri posudzovaní veci je viazaný obsahom zásad ochrany pamiatkového územia, ktorý
obsahuje okrem iného aj požiadavky na zachovanie, údržbu a regeneráciu národných kultúrnych
pamiatok. Svojvoľne uskutočňovaním nepovolenej činnosti - umiestnením unimobuniek na ploche

národnej kultúrnej pamiatky a v pamiatkovom území došlo zo strany vlastníka k hrubému porušeniu
Pamiatkového zákona. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam rozhodol správny orgán tak ako je
uvedené vo výroku rozhodnutia.

O odvolaní žalobcu, ktoré obsahuje identické dôvody ako sú uvádzané žalobcom v žalobe rozhodol
žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 01. augusta 2011 pod č.k. : PÚ-11/1026-2/5783/55/

NEM tak, že prvostupňové rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Prešov zo dňa 09. mája 2011
č. PO-11/866-02/4226/Ha podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenil a výrok prvostupňového
rozhodnutia nahradil týmto výrokom:

Pamiatkový úrad SR podľa ustanovenia § 31 ods. 1 pamiatkového zákona nariaďuje vlastníkovi
nehnuteľnosti na parcele č. CKN 1XXX v k.ú. X. U. R., trvale bytom L. XX, XXX XX X., ktorá sa nachádza

v pamiatkovom území Pamiatkovej rezervácie X., evidovanej v Ústrednom zozname pamiatkovéhofondu v registri pamiatkových rezervácií pod č. 2 a zapísanej v Zozname svetového a kultúrneho
dedičstva UNESCO vykonanie týchto opatrení na nápravu:

1.odstrániť predmetné nepovolené unimobunky situované na parcele č. C KN 1085,

k.ú. X..

Pre vykonanie opatrení na nápravu určuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky lehotu do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal na prvostupňové rozhodnutie, konkrétne jeho
výrok, na dôvody odvolania a argumentoval tým, že pri výkone štátneho dohľadu bolo zistené, že
na predmetnej nehnuteľnosti boli umiestnené unimobunky bez rozhodnutia KPÚ Prešov. Na základe

uvedenej skutočnosti začal správny orgán dňa 25. februára 2011 správne konanie vydaním oznámenia
o začatí konania o opatreniach na nápravu v súlade s ustanovením § 31 ods. 1 Pamiatkového
zákona a vyzval odvolateľa na vykonanie opatrení na nápravu spočívajúce v odstránení nepovolených
unimobuniek z predmetnej nehnuteľnosti v lehote do 30. marca 2011. Nakoľko odvolateľ v uvedenej
lehote dobrovoľne neodstránil nepovolené unimobunky, KPÚ Prešov vydal napadnuté rozhodnutie, v

ktorom určil že odvolateľ je povinný vykonať opatrenia na nápravu a to odstrániť predmetné nepovolené
unimobunky situované na parcele č. C KN 1085, k.ú. X. a na vykonanie opatrení na nápravu KPÚ Prešov
stanovil lehotu 15 dní od doručenia napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia zistil, že KPÚ Prešov nepostupoval v konaní v súlade s
ustanovením § 47 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci

s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o
povinnosti nahradiť trovy konania Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na
plnenie, správny orgán určí pre neho lehotu, ktorá nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.
Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán pochybil, keď určil lehotu na plnenie uloženej povinnosti
tak, že splnenie povinnosti viazal na 15. deň od doručenia napadnutého rozhodnutia, pričom pochybenie

spočíva v nezohľadnení skutočností, že rozhodnutie sa stáva záväzným až jeho právoplatnosťou,
pričom v dôsledku podaného odvolania sa toto rozhodnutie stáva právoplatným až po ukončení
odvolacieho konania. Nakoľko právny názor prvostupňového správneho orgánu je nesprávny, keďže
ide o rozhodnutie podľa ustanovenia § 31 ods. 1 Pamiatkového zákona a odvolanie voči takémuto
rozhodnutiu má odkladný účinok, pričom tento nebol vylúčený ani podľa ustanovenia § 55 ods. 2

Správneho poriadku, musí sa vylúčenie odkladného účinku nachádzať vo výroku rozhodnutia.

Vo vzťahu k námietkam vznesenými odvolateľom žalovaný uviedol, že je nutné zdôrazniť znenie a obsah
nasledujúcich ustanovení Pamiatkového zákona, pričom citoval ustanovenie § 29, § 30 ods. 1, ods. 2
a § 42 ods. 1 písm. m) Pamiatkového zákona, čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na
uvedené ustanovenia je zrejmé, že vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom území je povinný riadiť sa

usmerneniami a rozhodnutiami vecne príslušného KPÚ Prešov a rešpektovať vyššie citované súvisiace
ustanovenia Pamiatkového zákona. Pokiaľ vlastník nehnuteľnosti nezabezpečuje jej základnú ochranu,
príslušný KPÚ začne konanie o náprave ex offo. Navyše, ak nevykoná v rozhodnutí uloženú nápravu
v určenom termíne, príslušný KPÚ začne konanie o priestupku. Vzhľadom k požiadavkám ochrany
pamiatkového fondu, stanovených vo vyššie uvedených všeobecne-záväzných právnych predpisov je

teda nutné jednoznačne trvať na splnení opatrení určených v napadnutom rozhodnutí.

Žalovaný ďalej argumentoval tým, že čo sa týka tvrdení odvolateľa spochybňujúcich vyhlásenie
Pamiatkovej rezervácie X. žalovaný uviedol, že vláda Československej republiky nadväzujúc na
uznesenie 55. schôdze konanej dňa 06. septembra 1949 sa na svojej 99. riadnej schôdzi dňa 11.
júla 1950 zaoberala problematikou starostlivosti o kultúrne a historické pamiatky, na základe správy

predloženej Úradom predsedníctva vlády ČSR z 06. júla 1950 č.j. 103 262/20 vo veci starostlivosti
o kultúrne a historické pamiatky. Na základe návrhu Ministerstvo školstva vied a umenia vybralo 30
najcennejších historických celkov - rezervácií a medzi nimi aj mesto X.. Do vydania zákona č. 7/1958
Zb. o kultúrnych pamiatkach, ktorý nadobudol účinnosť dňom svojho vyhlásenia 13. septembra 1958
neexistoval u nás všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by upravoval postup, resp. mechanizmus

vyhlasovania pamiatkových rezervácií. Tento zákon v ustanovení § 29 recipoval všetky opatrenia prijaté
pred začiatkom jeho účinnosti, pokiaľ bolo vykonané v zhode s ním. Touto zákonnou úpravou sa v
prípade miest Prešov, Spišská Sobota, Spišská Kapitula, Bardejov, Levoča, Kežmarok len potvrdil ichprávny status pamiatkových rezervácií. Následne v súlade s ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 27/1987
Zb. boli nariadením Vlády SR č. 596/2001 Z.z. z 13. decembra 2001 o pamiatkových rezerváciach
Bardejov, Bratislava, Kežmarok, Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská Sobota vymedzené presné

hranice územia pamiatkovej rezervácie X..

Podľa ustanovenia § 8 nariadenia vlády cieľom vymedzenia hraníc pamiatkových rezervácií
je zabezpečiť ochranu a využívanie historických, urbanistických, architektonických, výtvarných,
krajinárskych a kultúrno-spoločenských hodnôt týchto pamiatkových rezervácií v súvislosti s ich
ohrozením vyvolaním zmenami životného štýlu a transformáciou spoločenských a ekonomických

podmienok. Predmetom ochrany je kultúrno-historické a prírodné prostredie pamiatkových rezervácií s
ich historickou, urbanisticko-historickou skladbou zástavby. Uvedené nariadenie vlády je platné a účinné
a pamiatková rezervácia X. je zapísaná v ústrednom zozname pamiatkového fondu pod č. 2. Žalovaný
naviac poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 45 ods. 2 Pamiatkového zákona, pamiatkové
rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné pásma chránené podľa predchádzajúcich právnych predpisov
sa považujú za pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné pásma podľa tohto zákona.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že námietky odvolateľa spochybňujúce vyhlásenie pamiatkovej
rezervácieX.súneopodstatnené.Konštatovaniaodvolateľasúvpríkromrozporesozistenýmskutkovým
a právnym vzťahom.

Odvolateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 09. mája 2010 a
jemu bolo doručené v máji 2011, uvedenú chybu pri opisovaní správny orgán napravil listom zo dňa 19.

mája 2011 súlade ustanovením § 47 ods. 6 Správneho poriadku.

Vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli uvedené, sa žalovaný ako odvolací orgán nestotožnil s
tvrdeniami odvolateľa v odvolaní a vzhľadom k požiadavkám ochrany pamiatkového fondu jednoznačne
stanovených vo vyššie uvedených všeobecne-záväzných právnych predpisoch a odborných podkladoch
vyhodnotil odvolanie ako neopodstatnené. Vzhľadom na procesné pochybenie prvostupňového orgánu

zmenil lehotu na plnenie opatrení na nápravu, čím napravil uvedené procesné pochybenie.

Predmetom preskúmania sú rozhodnutia správnych orgánov, ktorými bol žalobca zaviazaný na splnenie
určitých opatrení v súlade s § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, ktoré
opatrenia aj napriek písomnej výzve nevykonal.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutia,

ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul
povereného zástupcu žalovaného, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a po súhlase
žalobcu, ako aj jeho právneho zástupcu vykonal pojednávanie bez ich prítomnosti, na ktorom dospel
senát jednohlasnému záveru, že žaloba nie je dôvodná a pretože rozhodnutia a postup správnych
orgánov boli v súlade so zákonom.

Zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu je základným právnym predpisom, ktorý v § 1
ods. 1 upravuje podmienky ochrany kultúrnych pamiatok, pamiatkových území, archeologických nálezov
a archeologických nálezísk v súlade s vedeckými poznatkami a na základe medzinárodných zmlúv v
oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona, ďalej upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov štátnej správy

a orgánov územnej samosprávy, ako aj práva a povinnosti vlastníkov a iných právnických osôb a
fyzických osôb a ukladanie pokút za protiprávne konanie na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorý
je významnou súčasťou kultúrneho dedičstva a ktorého zachovanie je verejným záujmom.Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona, pamiatkový fond je súbor hnuteľných vecí a nehnuteľných
vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky (ďalej len "kultúrna pamiatka"),
pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo

konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, pamiatkové územie je sídelný územný celok alebo krajinný územný
celok sústredených pamiatkových hodnôt alebo archeologických nálezov a archeologických nálezísk,
ktorý je z dôvodu ich ochrany podľa tohto zákona vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú
zónu.

Podľa § 9 ods. 8 citovaného zákona, pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady vykonávajú

štátny dohľad nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona a všeobecne záväzných právnych predpisov
vydaných na jeho vykonanie, dohľad nad dodržiavaním vydaných právoplatných rozhodnutí a v rozsahu
svojej pôsobnosti vydávajú rozhodnutia na odstránenie nedostatkov.

Podľa § 11 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, krajský pamiatkový úrad vykonáva štátny dohľad nad
stavom, využívaním a zabezpečením ochrany pamiatkového fondu a archeologických nálezísk.

Podľa § 12 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, osoby, ktoré podľa § 5, 10 a 11 plnia úlohy štátnej správy
na úseku ochrany pamiatkového fondu, sú pri výkone štátneho dohľadu oprávnené použiť technické
prostriedky na zhotovenie dokumentácie a vyhotoviť písomný záznam zo zistených skutočností.

Podľa § 29 ods. 1 citovaného zákona, základná ochrana pamiatkového územia je súhrn činností
a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi

nehnuteľností zabezpečujú zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový
a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo
urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie pamiatkového územia.

Podľa § 30 ods. 1 citovaného zákona, každý je povinný správať sa tak, aby svojím konaním neohrozil
základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových území podľa § 29

a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk.

Podľa § 31 ods. 1 citovaného zákona, ak krajský pamiatkový úrad zistí, že vlastník nezabezpečuje
základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29,
začnekonanieoto,abyvlastníkvurčenejlehoteazaurčenýchpodmienokzabezpečilnavlastnénáklady
nápravu, a to najmä uvedením veci do stavu, ktorý neohrozuje zachovanie jej pamiatkových hodnôt.

Podľa § 42 ods. 1 písm. m) citovaného zákona, priestupku na úseku ochrany pamiatkového fondu sa
dopustí ten, kto nevykoná nápravu uloženú krajským pamiatkovým úradom podľa § 31.

Ako vyplýva z administratívneho spisu predloženého žalovaným žalobca je vlastník nehnuteľnosti
parcely č. CKN 1085, k.ú. X., čo vyplýva z listu vlastníctva č. XXXXX, v ktorom v časti B je uvedené,
že vlastníkom nehnuteľnosti je U. R., nar. XX. U. XXXX, bytom L. XXXX/XX, X. a titul nadobudnutia je

uvedený tiež v časti B listu vlastníctva, a to kúpna zmluva pod č. V 959/2002. Zároveň z uvedeného
listu vlastníctva vyplýva, že parcela č. 1085 je ako druh nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v pamiatkovej
rezervácii zapísanej zapísanej pod kódom č. 202, ktoré údaje preukazujú, že jednoznačne vlastníkom
uvedenej parcely CKN 1085 je žalobca.

Z administratívneho spisu mal súd ďalej jednoznačne preukázané, že Oznámením o začatí konania o

opatreniach na nápravu zo dňa 25. februára 2011 pod č. PO-11/866-01/2173/Ha, ktoré bolo doručenéžalobcovi 04. marca 2011 na základe doručenky do vlastných rúk, nesplnil žalobca povinnosť, ktorá mu
vyplýva z tohto oznámenia, a to do 30. marca 2011 neodstránil nepovolené unimobunky situované na
parcele č. 1085 v k.ú. X., ako mu to bolo oznámením uložené.

Na základe tohto postupu správneho orgánu bolo preukázané, že zo strany žalobcu, ako vlastníka v
dôsledku nesplnenia povinnosti vydal KPÚ Prešov dňa 09. mája 2010 ( správne má byť 09. mája 2011 )
pod č. PO-10/866-02/4226/Ha rozhodnutie podľa § 31 ods. 1 s poukázaním na § 27 a § 29 Pamiatkového
zákona, ktorým nariadil vlastníkovi parcely č. CKN 1085 X. vykonanie opatrení na nápravu, konkrétne
odstrániť predmetné nepovolené unimobunky situované na parcele č. C KN 1085, k.ú. X. do 15 dní

odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. Zároveň bol upozornený vo výroku prvostupňového rozhodnutia
správneho orgánu žalobca na to, že ak nebude požadovaný úkon vykonaný začne správny orgán
konanie vo veci uloženia pokuty podľa § 42 Pamiatkového zákona.

Ako vyplýva z administratívneho spisu o odvolaní žalobcu, v ktorom sú uvedené tie isté dôvody, na ktoré
žalobca poukazuje aj v žalobe, rozhodol žalovaný tak, že zmenil ako odvolací orgán výrok rozhodnutia
čo sa týka procesného pochybenia a určil lehotu 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, čím

napravil pochybenie prvostupňového správneho orgánu v pôvodne napadnutom rozhodnutí.

Zvykonanéhodokazovaniaprvostupňovéhosprávnehoorgánujezrejmé,žežalobcauvedenúpovinnosť
uloženú mu v Oznámení zo dňa 25. februára 2011 nesplnil a v lehote do 30. marca 2011 neodstránil
unimobunky, ktoré sa nachádzajú na parcele č. CKN 1085, k.ú. X., ktorá je súčasťou pamiatkovej
rezervácie.Vsúladespríslušnýmikompetenciami,ktoréKrajskýpamiatkovýúradPrešovspoukazomna

vyššiecitovanéustanoveniaPamiatkovéhozákona vodôvodnenítohtorozsudkuakosprávnyorgánmá,
po vykonaní štátneho dohľadu pristúpil k vydaniu rozhodnutia podľa §31 ods. 1 zákona a uložil žalobcovi
ako vlastníkovi nehnuteľnosti bez nariadenia ústneho pojednávania odstrániť unimobunky. Čo sa týka
vydaného rozhodnutia o opatrení v zmysle príslušného ustanovenia pamiatkového zákona, žalobca
neakceptoval povinnosť uloženú mu správnym orgánom a rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, o

ktorom žalovaný ako odvolací rozhodol napadnutým rozhodnutím.

Podľa názoru súdu správne orgány s poukazom na zistený skutkový stav konali v medziach a v rozsahu
kompetencií stanovených Pamiatkovým zákonom a s poukazom na to, že ide o nehnuteľnosť patriacu
do pamiatkovej rezervácie, ako aj vzhľadom k tomu, že nešlo o prvé porušenie povinností zo strany
žalobcu ako vlastníka nehnuteľností CKN 1085 k.ú. X. bol žalobca povinný akceptovať rozhodnutie

Krajského pamiatkového úradu v Prešove o uložení opatrenia v rozsahu zákona č. 49/2002 Z.z. o
ochrane pamiatkového fondu.

Čo sa týka námietky ohľadom jeho práva vyjadrovať sa v správnom konaní k všetkým dôvodom a
zisteniam, ktoré boli správnym orgánom vykonané a zistené, mal sa právo žalobca s poukazom na
ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku v lehote od 7 dní od doručenia oznámenia zo dňa 25.

februára 2011 možnosť vyjadriť sa. S poukazom na doručenku do vlastných rúk, z ktorej vyplýva, že
žalobca mal doručenú písomnosť dňa 04. marca 2011, avšak do 7 dní odo dňa doručenia Oznámenia o
začatí konania o opatreniach na nápravu sa nevyjadril, ani správnemu orgánu nepodal žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania, resp. na vykonanie nejakých dôkazov v tomto konaní vyplýva, že túto možnosť
žalobca nevyužil. Preto námietku podanú v žalobe, že sa nemal možnosť žalobca vyjadriť a že nebolo

vykonané ústne pojednávanie považuje súd za irelevantnú, pretože možnosť vyjadriť mu správny orgán
poskytol práve s poukazom na vyššie citované oznámenie. V uvedenom odvolaní túto skutočnosť,
nenamietal a uvedenú skutočnosť žalobca uviedol až v žalobe.

K námietke žalobcu v žalobe, v ktorej uviedol, že unimobunky, ktoré sú predmetom konania a vydaného
rozhodnutia o opatrení podľa § 31 ods. 1 Pamiatkového zákona už stoja na mieste tri roky ako aj to, že

sa účinnosti vtedy platnej právnej úpravy pamiatkovému úradu nedovoľovala táto právna úprava konať,
súd konštatoval, že uvedené žalobca nenamietal v odvolaní, a túto námietku použil až v žalobe. K tejto
námietke súd poukazuje na štátny dozor vykonávaný Krajským pamiatkovým úradom ako správnym
orgánom, ktorý až Oznámením zo dňa 25. februára 2011 uviedol, že na základe výkonu štátneho dozoruzačal konanie o opatrení podľa § 31 ods. 1 Pamiatkového zákona. Správny orgán sa v tejto časti vôbec
nezaoberal časovým hľadiskom odkedy unimobunky na parcele č. 1085 k.ú. X. boli, zaoberal predmetom
samotného opatrenia s poukazom na obsah ustanovenia § 31 ods. 1 Pamiatkového zákona a v súlade s

týmto výkonom štátneho dozoru ku dňu 25. februára 2011 aj postupoval a následne vydal Rozhodnutie
zo dňa 09. mája 2011, potom ako žalobca neodstránil sporné unimobunky v termíne do 30. marca
2011. Preto aj túto námietku žalobcu považuje súd za irelevantnú, nakoľko nebola uplatnená v rámci
odvolacieho konania voči prvostupňovému správnemu orgánu, resp. žalobca ňou argumentoval až v
žalobe a žalovaný sa ňou ako odvolací orgán nemohol vysporiadať, ani na túto reagovať.

K námietke žalobcu, že nebolo vykonané ústne pojednávanie v zmysle § 74 zákona č. 372/1990 Zb. súd
argumentuje tým, že s právny orgán postupoval v tomto prípade vydaním opatrenia podľa pamiatkového
zákona, nepostupoval voči žalobcovi ako priestupcovi podľa ustanovení Zákona o priestupkoch, pretože
vydal rozhodnutie o vykonaní nápravy vo forme opatrenia podľa ustanovenia § 31 ods. 1 Pamiatkového
zákona, bez potreby nariadenia ústneho pojendnávania. Preto ani túto námietku žalobcu uvádzanú v
žalobe nepovažuje súd za dôvodnú.

Nedôvodná je aj námietka žalobcu v tom zmysle, že nebolo skúmané a preukázané, že došlo zákonným
spôsobom k vyhláseniu Pamiatkovej rezervácie mesta X., čo priamo súvisí s otázkou porušenia
povinností správneho orgánu podľa zákona č. 49/2002 Z.z. a výkonom kompetencií správnych orgánov
v tomto konaní. Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že z predchádzajúcej platnej právnej úpravy aj v súčasnej
dobe vyplýva, že kultúrne pamiatky a národné kultúrne pamiatky sú zapísané v Ústrednom zozname

kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky. Vedie ho pamiatkový úrad a člení ich na štyri registre, okrem
iného aj na register pamiatkových rezervácií, ktorý je voľne prístupný aj na internete. Pamiatková
rezervácia X. je zapísaná v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky pod por.č. 2
s dátumom vyhlásenia 11. júna 1950. Bez ohľadu na námietky žalobcu, že dňa 11. júna 1950 nemohlo
byť mesto X. vyhlásené za Pamiatkovú rezerváciu X. , je potrebné zo strany súdu uviesť aj to, že

pamiatkovou rezerváciou bolo mesto X. minimálne podľa predchádzajúcich právnych predpisov, t.j.
podľa zákona č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti účinného od 01. januára 1988 do 01.
apríla 2002, ktorý bol zrušený zákonom č. 49/2002 Z.z.

V súlade s ustanovením § 5 ods. 1 citovaného zákona č. 27/1987 Zb. územie ktorého charakter a
prostredie určuje súbor nehnuteľných kultúrnych pamiatok, prípadne archeologických nálezov, môže

vláda Slovenskej socialistickej republiky nariadením vyhlásiť ako celok za Pamiatkovú rezerváciu a
ustanoviť podmienky na zabezpečenie jej ochrany. Ako vyplýva z Nariadenia vlády č. 596/2001 Z.z. o
pamiatkových rezerváciách Bardejov, Bratislava, Kežmarok, Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská
Sobotanemožnodaťzapravdužalobcovi,keďnamieta,žetýmtonariadenímbolivymedzenélenhranice
Pamiatkovej rezervácie X. s poukazom na prílohu č. 1 Nariadenia. Vláda Slovenskej republiky podľa §

5 ods. 1 nariadila územie pamiatkovej rezervácie mesta X. v súlade s § 1 ods. 1 Nariadenia č. 596/2001
Z.z., t.j. vyhlásila územie za pamiatkovú rezerváciu a súčasne vymedzila jej hranice v prílohe č. 1
nariadenia.

Ako vyplýva z vyššie uvádzaných skutočností, kultúrne pamiatky a národné kultúrne pamiatky zapísané
v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky podľa predchádzajúcich právnych

predpisov sa považujú za národné kultúrne námietky aj podľa zákona č. 49/2002 Z.z ( § 45 ods. 2 zákona
č. 49/2002 Z.z. ).

Súd je toho názoru, že správne orgány preto neprekročili svoje kompetencie, ak konali v súlade s
ustanoveniami zákona č. 49/2002 Z.z.

Aj v súčasnej dobe ak rozhodovali podľa zákona č. 49/2002 Z.z. účinného od 01. júna 2009 postupovali

správne, pretože posudzovali porušenie ustanovení tohto zákona v súlade s právnym predpisom, ktorý
použili na toto konanie a tým právnym predpisom je zákon č. 49/2002 Z.z..

Súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovaného, ktorý ako odvolací orgán konštatoval, že
prvostupňový správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny závera toho názoru je aj súd, pričom vychádzal jednoznačne z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ako
odvolacieho orgánu, ktorý svojim rozhodnutím napravil procesnú chybu prvostupňového správneho
orgánu vo výroku rozhodnutia zo dňa 09. mája 2011, ktorá spočívala vtom, že správny orgán nesprávne

určillehotunavykonanieopatrenia,ktorúžalovanýakoodvolacísprávnyorgánurčilvzmyslepríslušných
ustanovení Správneho poriadku a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Súd je toho názoru,
že rozhodnutie žalovaného bolo podrobne a precízne odôvodnené, žalovaný sa jednoznačne vyporiadal
so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, na ktoré poukázal žalobca v odvolaní.

Krajský súd preto dospel k záveru, že námietky uvádzané v žalobe sú nedôvodné a k týmto jednotlivo

vyjadril v odôvodnení tohto rozsudku. V tomto konaní žalobca nepreukázal, aby došlo postupom a
rozhodnutiami správnych orgánov k porušeniu jeho procesných práv, v tomto správnom konaní, resp.
k porušeniu vlastníckych práv žalobcu, avšak nebolo ani preukázané tvrdenie žalobcu žeby správne
orgány postupovali v rozpore so všeobecnými ustanoveniami Správneho poriadku, ako aj konkrétnymi
ustanoveniami Pamiatkového zákona.

Čo sa týka na porušení, na ktoré poukazuje žalobca v žalobe, konkrétne čl. 6 Dohovoru o ľudských

právach, ako aj čl. 20 Ústavy musí súd konštatoval, že nezistil aby postupom správnych orgánov došlo
k porušeniu práva na spravodlivé konanie s poukazom na čl. 6 Dohovoru, resp. že by žalobcovi boli
upreté práva na spravodlivý proces v rámci správneho konania, pretože mal právo v priebehu konania
sa vyjadrovať k všetkým postupom správneho orgánu a v žiadnom prípade nebolo týmto postupom
dotknuté, či obmedzené ani vlastnícke právo žalobcu s poukazom na článok 20 Ústavy SR.

Súd zároveň dospel k jednoznačnému záveru, že obsah jednotlivých rozhodnutí vychádzal len z
jednotlivých listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah administratívneho spisu a rozhodnutia boli správnymi
orgánmi vydané v súlade s jeho obsahom.

Aj na základe uvedeného súd dospel k záveru, že postup a rozhodnutia správnych orgánov boli
v súlade s jednotlivými ustanoveniami citovaných právnych predpisov a v žiadnom prípade nedošlo

k nerešpektovaniu procesného práva žalobcu v tomto správnom konaní. V predmetnom konaní
prvostupňový správny orgán a žalovaný vychádzali vo svojich rozhodnutiach z dostatočne zisteného
stavu veci, z ktorého vyvodili správny právny záver a rozhodnutia náležite zdôvodnili.

Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

Krajský súd o náhrade trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. nakoľko žalobca v konaní nemal úspech
a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania, preto rozhodol tak,
že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Senát krajského súdu sa na rozhodnutí uzniesol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.