Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/610/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5409204323
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5409204323.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa:
EUROSAFE Slovakia s.r.o., so sídlom Bratislava, Smrečianska 43, IČO: 35 783 290, proti odporcovi:
Mgr. Q. F., nar. XX.X.XXXX, bytom F. K. - A., F. XXX/X, právne zastúpený JUDr. Milanom Vavrekom,
advokátom so sídlom R., C. XXX, o zaplatenie 5.099,06 eur s príslušenstvom, na základe odvolaní
navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 5C/32/2010-454 zo dňa
13.6.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť

navrhovateľovi 2.750,95 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 24.2.2010 až do zaplatenia, to všetko
v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania.

Vo zvyšku, odvolaním nenapadnutom, z o s t á v a rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľa a uložil odporcovi
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 2.750,95 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 24.2.2010 až do
zaplatenia, to všetko v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal z toho, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná zodpovednosť odporcu za škodu,
ktorá vznikla navrhovateľovi v súvislosti s nekvalitnou realizáciou zákaziek 1, 2 a 3, a to zodpovednosť
výlučná, s nedbanlivostným zavineným odporcu. Vady, ktoré vykonaná montáž fólií vykazovala, boli

výsledkom pracovnej činnosti práve odporcu; iné faktory, ktoré by poprípade mohli škodu spôsobiť
alebo sa na jej vzniku podieľať, a ktoré by neboli pokryté zavinením odporcu (napr. nekvalitná práca
niektorého z pracovníkov navrhovateľa, nekvalitný materiál, vyššia moc atď.) neboli preukázané. Čo sa
týka zákazky 2, pokiaľ aj odporca provizórne zalištoval dané okno jednou lištou, nezohľadnil pri svojej
činnosti, že v daný deň bolo veterno, takže bolo potrebné sklo v okennom ráme, hoc aj len provizórne,
ukotviť bezpečnejšie. Odporcom tvrdená spoluzodpovednosť navrhovateľa zostala len v polohe ničím
nepreukázaných tvrdení; nijaký dôkaz nepreukazoval tvrdenie odporcu, že by ho, spoločne s ďalšou

osobou,malnavrhovateľnútiťvykonávaťniektorúzozákazieknapriekvýslovnémuupozorneniuodporcu
na nevhodnosť podmienok (poveternostných, existenciu prašného prostredia, závesov u zákazníčky,
ktoré by táto odmietala dať pred montážou fólií dolu atď) pre realizáciu zákaziek, teda na možnosť,
že reálne hrozí navrhovateľovi škoda, ako mu to ukladá § 178 ods. 2 Zákonníka práce, a že napriek
upozorneniu ich konateľ navrhovateľa žiadal, resp. nútil zákazky realizovať. Námietky zástupcu odporcuboli prevažne všeobecnej povahy (porušovanie základných zásad Zákonníka práce zamestnávateľom -
navrhovateľom, najmä čl. 2 a 3, a Antidiskriminačného zákona), bez uvedenia konkrétnych skutočností
nasvedčujúcich možnému nezákonnému postupu navrhovateľa a produkovania dôkazov v tomto smere.

S poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce za použitia § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. v spojení s § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. priznal navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
vychádzajúc z dátumu doručenia návrhu na začatie konania odporcovi (22.2.2010), keď tento mal splniť
svoju povinnosť do nasledujúceho dňa (a teda dňom 24.2.2010 sa dostal s plnením do omeškania).
Pokiaľ stanovil lehotu na plnenie odporcom 60 dní (§ 160 ods. 1 časť vety prvej za bodkočiarkou O.s.p.),

vychádzal z toho, že odporca je aktuálne nezamestnaný.

Ohľadom sumy 2.152,60 eur s úrokom z omeškania 10,5 % od 24.2.2010 do zaplatenia, ako aj
ohľadom úroku z omeškania 10,5 % zo sumy 5.099,06 eur od 1.1.2009 do 23.2.2010, konanie zastavil,
vychádzajúc zo späťvzatia návrhu na začatie konania navrhovateľom (§ 96 ods. 1, 2 O.s.p.).

Vo zvyšku návrh na začatie konania zamietol, keď nepovažoval v tomto rozsahu nárok (aj po späťvzatí
časti návrhu na začatie konania) za opodstatnený.

O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Tu vychádzal zo
skutočnosti, že navrhovateľ bol v konaní úspešný len v časti (§ 142 ods. 2 O.s.p.; po zohľadnení aj
uplatneného úroku z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku) cca 48 % uplatneného nároku, pričom vo
zvyšku bolo konanie zastavené z procesného zavinenia navrhovateľa (§ 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.),
ktorý vzal svoj návrh späť bez toho, aby na to dal v priebehu konania podnet odporca svojím správaním.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľ i odporca.

Navrhovateľvosvojomodvolaní,čodotrovkonaniaačodoabsencievýrokuovrátenísúdnehopoplatku,
žiadalnapadnutérozhodnutiezmeniťtak,žeodvolacísúdmupriznávočiodporcovináhradutrovkonania
a rozhodne o vrátení časti súdneho poplatku za návrh v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu na
začatie konania.

Namietal, že k čiastočnému späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo až po ukončení všetkých
úkonov dokazovania, z ktorého sa nedalo nepochybne určiť úmyselné zavinenie škôd tvoriacich titul
uplatňovaného nároku. Z toho dôvodu vzal svoj návrh späť len v časti presahujúcej skutočnú škodu,
t.j. upustil od uplatňovania náhrady škody - ušlého zisku. Rozsah uplatnenia nároku bol teda závislý na
okolnostiach,ktorébezvykonaniadokazovanianemohlibyťvopredznáme.Zodôvodnenianapadnutého

rozsudku tiež vyplýva, že zamietnutá časť návrhu pozostáva z položiek, ktoré boli znížené len na základe
úvahy súdu, a teda je tu priestor na aplikáciu § 142 ods. 3 O.s.p. Odvolateľ tiež namietal zahrnutie
príslušenstva - úrokov z omeškania do výpočtu pomeru úspechu a neúspechu veci. Nárok na úrok z
omeškania bol uplatnený percentom z uplatňovanej istiny, nie pevnou sumou k určitému dátumu, ktorý
závisí od momentu zaplatenia dlžnej čiastky. Čo sa vrátenia súdneho poplatku za návrh na začatie

konania týka, odvolateľ poukazoval na to, že v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu na začatie
konania sa znížil základ súdneho poplatku na 2.946,46 eur, z ktorého súdny poplatok je 176,76 eur,
pričom rozdiel oproti súdnemu poplatku vyrubenému z pôvodne uplatňovaného nároku je 128,74 eur. O
vrátení časti súdneho poplatku súd nerozhodol ani bezprostredne po čiastočnom späťvzatí návrhu na
začatie konania, ani samostatným výrokom v rámci napadnutého rozsudku.

Odporca vo svojom odvolaní, čo do uloženej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 2.750,95 eur s
príslušenstvom, žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že trvá na tom, že navrhovateľ v pracovnoprávnom
vzťahu s ním neustále porušoval zásady zakotvené v Zákonníku práce, najmä v čl. 2 a 3, ako aj

Antidiskriminačný zákon. Navrhovateľ nezabezpečil výkon práv a povinností tak, ako to ukladá Zákonník
práce - nebol navrhovateľom na výkon práce nijako osobitne školený, len mu navrhovateľ na začiatkuukázal, ako má pracovať, a on už len postupoval podľa jeho pokynov. Fólie sa podstatne lepšie montujú,
keď je teplo, on však musel prácu vykonávať aj v zime, keď bola teplota len niečo pod nulou, na čo
upozornil aj p. E., že možno s jedným oknom môže byť problém; ten ho upokojoval, že „veď sa uvidí“.

Pri montáži fólií s ním vždy pracoval ďalší brigádnik, nikdy nepracoval sám, preto nemôže zodpovedať
za škodu sám. Je potrebné posudzovať aj spoluzodpovednosť ostatných zamestnancov, prípadne
brigádnikov, a rozdeliť škodu medzi oboch účastníkov, nakoľko on sa vždy riadil pokynmi navrhovateľa.
Odvolateľ ďalej namietal výšku škody, ktorá nebola zdokumentovaná. Spochybňoval tiež dôveryhodnosť
svedkov, resp. ich výpovedí, keď títo účelovo vypovedali v snahe ho poškodiť; sú stále zamestnancami

navrhovateľa z dôvodov personálnych a rodinných väzieb s konateľom navrhovateľa.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukazoval na stanovisko bývalého
Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 8.3.1973, že žalobný návrh je potrebné posudzovať z vecnej stránky, či
bolalebonebolprevzatýdosúdnehorozhodnutia.Kčiastočnémuspäťvzatiunávrhupristúpilnavrhovateľ
z dôvodu, že jeho žalobný petit bol neurčitý a nezrozumiteľný. Nie je pravdou ani tvrdenie navrhovateľa,
že k späťvzatiu došlo až po ukončení všetkých úkonov. Čiastky tvoriace súčasť uplatňovaného nároku,

ktoré boli znížené len na základe úvahy súdu, nemožno pripísať v prospech navrhovateľa, ako jeho
úspech.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu konštatoval správnosť napadnutého
rozhodnutia (v danej časti). Uviedol, že nikdy nedal odporcovi pokyn, ktorý by viedol ku vzniku škôd,
ktorých náhrada je predmetom aktuálneho konania. Odporca aj sám vo svojej výpovedi potvrdil, že bol

poučený zamestnávateľom o správnom pracovnom postupe, pričom v prípade vzniknutých škôd tento
nedodržal. Tvrdenie odporcu, že upozornil p. E. na príliš nízku teplotu pri montáži jednej z fólií, sa
nepreukázalo; odporca za účelom preukázania predmetného tvrdenia ani nenavrhol nijaký dôkaz. Pokiaľ
ide o požiadavku odporcu na pomerné rozdelenie náhrady škody medzi účastníkov s prihliadnutím na
údajnú nevhodnosť pokynov navrhovateľa, odporca nijako nekonkretizuje, v ktorých prípadoch a kedy

mu mali byť takéto pokyny dané, ani v akom pomere by mala byť náhrada škody rozdelená. Existencia
žiadneho pokynu navrhovateľa, ktorým by prípadne prispel ku vzniku škody, pritom v konaní nebola
preukázaná.Vykonanýmdokazovanímnebolozistené,žebykvznikuškodydošlozavineníminýchosôb,
než odporcu. Osoby prítomné pri realizácii jednotlivých zákaziek vykonávali len pomocné práce podľa
pokynov odporcu, a to v podobe merania a rezania fólií, podávania nástrojov, prípadne silikónovania

okien; tieto práce nemohli mať žiadny vplyv na vznik predmetných škôd. Nie všetci navrhnutí a vypočutí
svedkovia sú zamestnancami navrhovateľa, resp. v príbuzenskom vzťahu s konateľkou navrhovateľa.
Ako svedkovia totiž vypovedali aj zadávatelia zákaziek, pri realizácii ktorých došlo k vzniku predmetných
škôd. Takisto väčšina ostatných vypočutých osôb prítomných pri realizácii zákaziek v súčasnosti nie je
v pracovnoprávnom vzťahu s navrhovateľom. Označenie výpovedí vypočutých osôb za účelové, bez

preukázania ich prípadnej nepravdivosti, preto nemá výpovednú hodnotu. Odporca pritom nenavrhol
výsluch žiadnych ďalších osôb, ani vykonanie iných dôkazov, ktoré by prípadne spochybnili výpovede
svedkov.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p.; (z titulu čoho nedotknutým zostal rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení konania v časti a o zamietnutí návrhu za začatie konania vo
zvyšku) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.)
a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolanie odporcu je relatívne všeobecné, bez uvedenia konkrétnych okolností, argumentov. Zároveň

odvolacie tvrdenia odporcu zostali len v rovine tvrdení, nepreukázané, ba odporca ani neoznačil dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, nenavrhol ich vykonanie.

Pokiaľ odporca uvádzal, že nebol zo strany navrhovateľa - zamestnávateľa nijako osobitne školený
na vykonávanie zákaziek, uvedené tvrdenie nebolo možné akceptovať ako účinnú obranu odporcu,
keďže nebola tvrdená a preukázaná vôbec potreba nejakej osobitnej spôsobilosti na vykonávanie prác v

rámci zákaziek, ktoré odporca bežne vykonával. Odporca navyše netvrdil, a následne ani nepreukázal,že by kedykoľvek v priebehu trvania pracovného pomeru u navrhovateľa tomuto nejakým spôsobom
oznámil, že nepovažuje ním poskytnuté „vyškolenie“ (či už vo forme praktickej ukážky alebo v akejkoľvek
inej) za nedostatočné pre plnenie svojich pracovných povinností, že sa dožaduje ďalšieho prehĺbenia

svojej kvalifikácie, praktických zručností atď. Odporca začal tvrdenia takéhoto obsahu produkovať až v
aktuálnom súdnom konaní, čo možno považovať z jeho strany za účelové.

Odporca síce aj v odvolacom konaní zotrval na svojich tvrdeniach, že upozornil p. E. na možný problém s
realizácioujednéhooknavsúvislostisnízkouteplotouvdanomročnomobdobí,akoaj,žesaprirealizácii
dotknutých zákaziek vždy riadil pokynmi navrhovateľa (a teda existuje minimálne spoluzodpovednosť

navrhovateľa - zamestnávateľa za škodu), avšak už súd prvého stupňa sa s touto argumentáciou
vysporiadal, keď konštatoval neunesenie dôkazného bremena odporcom v tomto smere.

Hoci aj odporca v odvolaní argumentoval, že nikdy nepracoval sám, preto nemôže za škodu zodpovedať
sám, ale že je potrebné vyvodiť zodpovednosť aj voči ostatným zamestnancom, prípadne brigádnikom
navrhovateľa, zároveň nespochybňoval záver súdu prvého stupňa, že to bol práve on (odporca), kto
nanášal emulzie a „vytláčal vodu“, a ostatní vykonávali „len“ pomocné práce podľa jeho (odporcových)

pokynov.

Pokiaľ odporca namietal nesprávnosť uplatňovanej (správne zrejme priznanej) náhrady škody, jej
nezdokumentovanie a nezohľadnenie jeho argumentácie súdom prvého stupňa, táto odvolacia námietka
je všeobecná. Z odvolania odporcu nie je zrejmé, ktorá časť (položka) uplatnenej náhrady škody bola
navrhovateľovi priznaná nesprávne, neopodstatnene, resp. nebola zdokumentovaná, vydokladovaná,

ani ktoré argumenty odporcu súd prvého stupňa nezohľadnil vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd
pripomína, že je v prieskume v sporových veciach viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi dôvodmi,
ktoré odvolateľ vymedzí.

Čo sa námietky odporcu spochybňujúcej dôveryhodnosť svedeckých výpovedí vykonaných v konaní,
resp. dôveryhodnosť svedkov týka, poukaz na zamestnanecký vzťah niektorých z nich k navrhovateľovi

bez ďalšieho nie je spôsobilý dostatočne, presvedčivo odôvodniť záver o ich zaujatosti voči odporcovi,
resp. v prospech navrhovateľa. Predmetná námietka je navyše opäť príliš všeobecná, keďže odporca
nekonkretizoval ani to, ktorý zo svedkov má aký vzťah k navrhovateľovi, ako ani skutočnosť, ktoré
výpovede (ich časti) sú v dôsledku zaujatosti svedkov nepravdivé/nehodnoverné. Zároveň nemožno
v tejto spojitosti opomenúť, že napadnuté rozhodnutie súdu je založené na hodnotení viacerých

svedeckých výpovedí, vrátane svedkov, ktorý nie sú v zamestnaneckom vzťahu s navrhovateľom. V
písomnom vyjadrení navrhovateľa k odvolaniu odporcu tento uviedol, že len svedok E. má vzdialený
príbuzenský vzťah s konateľkou navrhovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že odvolacia argumentácia odporcu nebola spôsobila
privodiť zmenu (eventuálne zrušenie) napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Takisto neopodstatneným je odvolanie navrhovateľa. Pokiaľ tento namietal, že doposiaľ nebolo
rozhodnuté o vrátení časti súdneho poplatku v súvislosti s čiastočným späťvzatím návrhu na začatie
konania z jeho strany, uvedená skutočnosť nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia.

O vrátení súdneho poplatku môže aj následne rozhodnúť súd prvého stupňa, pričom lehota 3 rokov
v zmysle § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch začala plynúť od účinnosti procesného úkonu

týkajúceho sa čiastočného späťvzatia návrhu. Logickou interpretáciou je nevyhnutné dospieť k záveru,
že aj napriek tomu, že predmetné ustanovenie neposkytuje možnosť vrátenia súdneho poplatku, ak od
jeho zaplatenia uplynuli tri roky, tak v prípade späťvzatia návrhu (čiastočného alebo úplného) táto lehota
začína plynúť od účinnosti procesného úkonu týkajúceho sa späťvzatia návrhu, lebo najskôr odvtedy
vzniká poplatníkovi podľa § 11 ods. 3 veta prvá zákona o súdnych poplatkoch nárok na vrátenie poplatku;

dovtedy bol súdny poplatok zaplatený dôvodne. Odvolací súd tu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3 Obo 33/2000.Súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania vecne správne, keď za daných skutkových okolností
konania zohľadnil jednak úspech navrhovateľa v rozsahu sumy priznanej mu napadnutým rozsudkom
voči odporcovi a neúspech navrhovateľa v časti, v ktorej bol jeho návrh vo zvyšku zamietnutý (§ 142

ods. 2 O.s.p.), jednak zavinenie navrhovateľa na zastavení konania v časti, v ktorej vzal svoj návrh späť
(§ 146 ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Nie je žiadnych pochybností o zavinení navrhovateľa na zastavení konania v časti, v ktorej vzal svoj
návrh na začatie konania späť (o náhradu ušlého zisku). Je právne irelevantná jeho argumentácia,
že svoj návrh vzal späť vzhľadom na okolnosti, ktoré bez vykonania dokazovania nemohli byť vopred

známe - že sa nedalo nepochybne určiť úmyselné zavinenie škody odporcom. Aktuálne konanie je
konaním sporovým, ovládaným, okrem iného, zásadou dispozitívnosti, teda navrhovateľ disponuje
predmetom konania. Z uvedeného ale zároveň vyplýva aj jeho zodpovednosť za výsledok sporu. Príjmuc
predmetnú argumentáciu navrhovateľa by vlastne v každom sporovom konaní mohol navrhovateľ vziať
po vykonaní dokazovania, kedy je možné predpokladať rozhodnutie súdu vo veci - výsledok konania,
návrh späť bez následkov v podobe povinnosti náhrady trov druhej strane. Nie je v súlade s princípom

spravodlivosti, aby protistrana, ktorej v súvislosti s neopodstatnene uplatneným nárokom navrhovateľa
vznikli trovy konania, bola nútená tieto sama znášať, prípadne, ako to požaduje navrhovateľ v súdenej
veci, bola dokonca povinná nahradiť navrhovateľovi trovy vzniknuté mu v súvislosti s neopodstatnene
uplatňovaným nárokom.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že rozhodnutie súdu záviselo čiastočne od úvahy súdu, nešlo

o úvahu súdu v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. Súd prvého stupňa, pokiaľ čiastočne zamietol návrh
navrhovateľa, urobil tak v podstate z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom. Zároveň
rozsah, v akom bol návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietnutý, predstavuje len nepatrnú časť celkovo
uplatňovaného nároku.

K námietke navrhovateľa o nesprávnosti postupu súdu prvého stupňa, ktorý do základu pre výpočet

miery úspechu/neúspechu toho ktorého z účastníkov zahrnul aj príslušenstvo - úrok z omeškania,
odvolací súd konštatuje, že miera úspechu závisí v podstate od toho, v akom rozsahu súd prevzal
žalobný petit do svojho rozhodnutia. Ak súd rozhodne tak, ako bolo uvedené v návrhu, teda návrhu v
plnom rozsahu vyhovie, navrhovateľ má vo veci plný úspech, a teda mu patrí plná náhrada trov konania.
Ak navrhovateľovi nie je vyhovené v plnom rozsahu, má úspech len čiastočný, teda každý účastník je

sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
pomerne rozdelí.

V súdenej veci sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal priznania istiny s úrokom z omeškania, pričom
označené príslušenstvo predstavovalo relatívne významnú, resp. nie nepodstatnú časť celkového
uplatneného nároku. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, pôvodne uplatňovaný nárok

navrhovateľa v časti istiny predstavoval sumu 5.099,06 eur, v časti úroku z omeškania ku dňu vydania
napadnutého rozsudku sumu 2.383,63 eur.

V súdenej veci žalobný petit nepozostával z dvoch samostatných nárokov (žalovanú istinu a jej
príslušenstvo za také nemožno považovať). Každý neúspech navrhovateľa ohľadne príslušenstva
uplatneného nároku nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný akoby ani nebol uplatnený, prípadne

paušálne považovaný za neúspech v pomerne nepatrnej časti s následkami uvedenými v § 142 ods. 3
O.s.p., ale musí byť naň aplikovaný § 142 ods. 2 O.s.p. Pomerne nepatrná časť sa môže týkať nároku
na príslušenstvo časti uplatneného nároku, ktorá podľa súdnej praxe neprevýši 5 až 10 % z uplatneného
nároku vyjadreného v peniazoch (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Cdo 1/2004).

Aj s prihliadnutím na označené rozhodnutie najvyššieho súdu možno konštatovať, že napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa nepredstavuje nijaký odklon od ustálenej súdnej praxe, nóvum.
„Neúspech“ navrhovateľa v prejednávanej veci nemožno považovať za neúspech v pomerne nepatrnej
časti (§ 142 ods. 3 O.s.p.). Uplatnený nárok v časti príslušenstva zároveň netvorí relatívne nevýznamnú
časť celkového uplatneného nároku, preto nebolo možno na túto časť bez ďalšieho neprihliadať.

Predovšetkým ale rozhodnutím vo veci samej súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal uplatnenú istinu

aj úrok z omeškania len v časti. V absolútnom hodnotovom vyjadrení úspech navrhovateľa predstavuje vzmysle napadnutého rozsudku 3.568,99 eur alebo cca 48 % hodnoty uplatneného nároku. Vo zvyšku bol
v podstate „neúspešný“ (buď bolo konanie pre zavinenie navrhovateľa zastavené alebo bol jeho návrh vo
zvyšku zamietnutý). Uvedený celkový výsledok konania opodstatňuje za súčasnej aplikácie § 142 ods. 2

a § 146 ods. 1 veta prvá O.s.p. vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania (žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov konania nepriznáva).

Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolatelia nenamietali.
Odvolací súd, súc viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo
svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),

preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1, § 150 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p.

Odporca nebol v odvolacom konaní, v časti týkajúcej sa jeho odvolania, úspešný, preto by bol inak
povinný nahradiť navrhovateľovi jeho trovy, ktoré si tento aj uplatnil a vyčíslil (trovy právneho zastúpenia
zavyjadreniekodvolaniu).Tuodvolacísúdpoznamenáva,žehociaktuálneniejenavrhovateľzastúpený

advokátom, úkony navrhovateľa v aktuálnom odvolacom konaní, ako aj v konaní pred súdom prvého
stupňa, robil v mene navrhovateľa jeho právny zástupca. Odvolací súd však z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, ktoré vzhliadol v aktuálnej sociálnej situácii odporcu, navrhovateľovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Odporca je dlhodobo nezamestnaný (v evidencii
uchádzačov o zamestnanie je od 20.9.2010), je rozvedený, jeho príjmom je dávka v hmotnej núdzi, k

9.12.2013 v priemernej výške 118,30 eur. Napadnutým rozsudkom bol navyše zaviazaný k povinnosti
zaplatiť navrhovateľovi 2.750,95 eur s úrokom z omeškania od 24.2.2010 do zaplatenia, a i keď mu bola
určená dlhšia, 60-dňová lehota na splnenie predmetnej povinnosti, uvedené bude pre odporcu v jeho
aktuálnej situácii predstavovať ohrozenie základných životných potrieb. Na druhej strane navrhovateľ
je „funkčný“ podnikateľský subjekt so splateným základným imaním 17.000 eur, preto pre neho nebude

nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania predstavovať zásadnú záťaž.

Ani navrhovateľ nebol úspešný ohľadom svojho odvolania, preto by bol inak povinný nahradiť odporcovi
jeho trovy. Odporca si však tento procesný nárok neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.