Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. november 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/280/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201157
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201157.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu

JUDr. Evy Branovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu L - A T V s. r. o. , Ladmovce č.
170,IČO:44008350,zast.advokátomJUDr.PavlomGombosom,Moldavskácesta21/A,04011Košice,
proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná č.63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. 1020503/446261-1100096/2012/5309 zo dňa 30.07.2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 25.09.2012 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 01.10.2012 sa

žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1020503/446261-1100096/2012/5309 zo dňa
30.07.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/34029/11/Bac zo
dňa 21.12.2011. Prvostupňovým správnym rozhodnutím vydaným podľa § 46 ods. 6 písm. b/ bod 1
zákona č. 511/1992 Zb. nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august
2010 v sume 44.408,59 eur a bola mu určená vlastná daňová povinnosť za toto zdaňovacie obdobie
v sume 5.225,00 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly na zistenie

oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli uvedené v protokole o
kontrole č. I/332/18468-118641/2011/Cebo zo dňa 16.11.2011. Daňovú kontrolu vykonalo Daňové
riaditeľstvo SR. Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil
odpočítanie dane z dodávateľských faktúr v počte 51, ktoré sú špecifikované v protokole o kontrole č.
I/332/18468-118641/2011/Cebo zo dňa 16.11.2011, ako aj v dodatočnom platobnom výmere Daňového
úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/34029/11/Bac zo dňa 21.12.2011 od dodávateľa HALLMARK - CE
s.r.o. za nákup tam uvedeného množstva guľatiny - smrek ( základ dane v sume 239.660,- eur, DPH

v sume 45.535,40 eur ), ako aj z dodávateľskej faktúry č. 310810/J5 od dodávateľa JOMADO s.r.o.
za prepravu tovaru ( základ dane v sume 21.569,40 eur, DPH v sume 4.098,19 eur ) Správca dane
uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie
dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods.1,2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z., pretože nepreukázal reálne
uskutočnenie týchto obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach.

Správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru uviedol, že v súvislosti so zistením

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bol žalobca - daňový subjekt požiadaný o
predloženie všetkých účtovných, daňových a iných dokladov, ktoré preukazujú všetky hospodárske
operácie, účtovné operácie a účtovné prípady, vrátane evidencie a záznamov rozhodujúcich pre určenie
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010. Tieto doklady žalobca nepredložil a toani po opakovaných výzvach správcu dane. Keďže kontrolovaný daňový subjekt na doručené výzvy
nereagoval, predložením potrebných dokladov a vysvetlení k výkonu kontroly, vzdal sa práva, ktoré mu
priznáva § 2 ods. 8 a § 15 ods. 5, písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň porušil povinnosť,

ktorú mu ukladá § 2 ods. 8, § 15 ods. 6, písm. e/ a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Správcovi
dane boli dňa 17.1.2011 doručené skladové karty a ich pohyby od 01.01.2010. Pri komodite - guľatina
- smrek však v skladovej evidencii nie je zaznamenaný príjem guľatiny od dodávateľa HALLMARK -
CE s.r.o za zdaňovacie obdobie august 2010 v celkovom množstve 2 396,60 m3, aj keď uvedený príjem
je deklarovaný prijatými faktúrami pre odberateľa L - ATV s.r.o.. Správca dane vyzval daňový subjekt

na podanie vysvetlenia tejto skutočnosti, ten však na výzvu nereagoval. Na základe predložených
dokladov mal žalobca prenajaté priestory od spoločnosti BARAVIN s.r.o. a DREVO - SK s.r.o.. Jediným
dodávateľom guľatiny, mimo spoločností prepojených osobou G. H. st. je daňový subjekt - W. W. -
FUFRA, Poľná 15, Kežmarok a G. G. - dodávateľ dreva SM, BOR a prvým nadobúdateľom tovaru
je fyzická osoba G. H. - H., ktorá potom deklaruje predaj guľatiny ďalším spoločnostiam personálne
prepojených na osobu G. H. E... Z predloženej skladovej evidencie vyplývajú veľké nezrovnalosti,

nakoľko na jednej strane fyzická osoba G. H. - H. na všetko množstvo guľatiny, ktoré nakúpi, deklaruje
predaj spoločnostiam, v ktorých je resp. bol konateľom G. H. E.., alebo určité množstvo guľatiny zostane
na sklade. V predloženej skladovej evidencii nie je zaevidovaný žiadny výdaj tejto komodity do spotreby
- na výrobu vlastných výrobkov. Na druhej strane fyzická osoba G. H. - H. deklaruje predaj drevených
výrobkov z vlastnej výroby. Z uvedeného vyplýva jediný možný logický záver a to ten, že deklarovaný

predaj guľatiny fyzickou osobou G. H. - H. spoločnostiam, v ktorých je alebo bol konateľom G. H. E..
má jediný cieľ - vyhotovením daňových dokladov - faktúr navodiť dojem skutočného obchodovania s
predmetnou komoditou - guľatina a následne získať neoprávnený prospech tak, že prostredníctvom
odpočítania dane z faktúr za nákup tovaru - guľatina, odčerpávať nadmerné odpočty zo štátneho
rozpočtu. Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných

obchodov. Samotný fakt, že boli vystavené faktúry daňovým subjektom spoločnosťou HALLMARK
- CE s.r.o. a spoločnosťou JOMADO s.r.o., ktorými deklaroval dodanie tovaru - guľatina - smrek,
ako aj prepravu tovaru pre žalobcu, uvedenými dodávateľskými faktúrami ešte neznamená, že tovar
( služba ) bol reálne dodaný žalobcovi a že žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že deklarované dodania tovarov sa ukázali len ako formálne, pričom k vecnému

plneniu nedošlo. Čisto umelý charakter plnení dokazuje aj právne, ekonomické a personálne prepojenie
medzi kontrolovanými spoločnosťami, ktorých jediným cieľom bolo zníženie daňového zaťaženia a
odčerpávanie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu. Žalobca nepreukázal splnenie zákonných
podmienok potrebných na uplatnenie si práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods.1 písm.a/ zákona
č. 222/2004 Z.z. Správca dane ďalej uviedol, že za zdaňovacie obdobie august 2010 ako platiteľ dane v

podanom daňovom priznaní deklaroval dodanie tovaru podľa § 8 ods.1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.
v sume 32.725,- eur a priznal daň zo zdaniteľných obchodov v tuzemsku v sume 5.225,00 eur na základe
odberateľskej faktúry č. 030810/L2. Reálnosť zdaniteľných obchodov z uvedenej odberateľskej faktúre
správca dane neuznal, žalobca je však podľa správcu dane povinný podľa § 69 a 71 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z.z. odviesť daň z dôvodu, že ju uviedol na faktúre. Preto správca ponechal daň, ktorú je

žalobca povinný odviesť, v sume uvedenej v podanom daňovom priznaní 5.225,00 eur za zdaňovacie
obdobie august 2010.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane zo dňa 21.12.2011. Zosumarizoval skutkový stav zistený správcom dane na základe daňovej

kontroly. Konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie nákupov už uvedenej komodity
- guľatina - smrek od dodávateľa HALLMARK - CE s.r.o., ani dodanie služby - preprava tovaru
od dodávateľa JOMADO s.r.o. Žalovaný konštatoval, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku
na odpočítanie dane podľa § 29 ods.8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. preukazuje daňový subjekt,
t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Ťažisko dôkazného bremena v daňovom konaní je na daňovom

subjekte. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov medzi
ním a spoločnosťami HALLMARK - CE, s.r.o. a JOMADO s.r.o., a to napriek tomu, že konateľom
žalobcu bol G. H., ktorým bol podľa predložených faktúr aj konateľom dodávateľských spoločností.
Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by deklarovali dodávky
tovarov a služieb, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení o realizovaní obchodov v

spoločnostiach prepojených osobou G. H. E... Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu.
Žalovaný nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorého ťažiskovým a vlastne jediným
dôkazom, na základe ktorého daňový úrad určil žalobcovi daňovú povinnosť, je totožnosť osoby jeho
spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plneniav kombinácii s neprimeraným zaťažením tejto osoby a z toho vyplývajúceho znevýhodnenia oproti
daňovému orgánu. Žalovaný konštatoval, že G. H. E.. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností (a zároveň podniká ako fyzická osoba), ktoré medzi sebou ako platitelia dane z

pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Správca dane z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia
skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel k zisteniam, že p. G. H. st. bol oprávnený
konaťzadodávateľskéakoajodberateľskéspoločnosti.Priuzatváranídodávateľskýchaodberateľských
zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou G.K. H. E.. vystupoval menovaný ako
oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované

vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti a
zmenil iba vlastníka, t.j. k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených osobou G. H.
E.. Menovaný v týchto spoločnostiach vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a
organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Bol podľa jeho vlastného vyjadrenia v celom
reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol
iba on podať vyjadrenia predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Žalovaný konštatoval, že daňové

orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektoch prepojených osobou G.
H., nepostupovali v rozpore s právnymi predpismi. Cieľom tohto postupu bolo čo najúplnejšie zistiť
skutkový stav. Nie daňové orgány vytvorili tento stav ako to tvrdí žalobca, ale žalobca sám tým, že
zvolil takúto formu svojho podnikania. Cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou) úmyselne
vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové

subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou, mohli poskytnúť informácie a doklady v krátkom
časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného
vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou G. H.
E.. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnenia obchodov, ktorú bolo možné preukázať
iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých bol p. G. H. st. konateľom. Snahou

správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal,
resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec spoločností. Tento postup bol v súlade
so zásadou proporcionality, a preto tvrdenie žalobcu o nadmernom zaťažení súčasne prebiehajúcimi
daňovými kontrolami daňových subjektov, ktoré sú prepojené personálne osobou konateľa, považuje
za neopodstatnenú. Dospieť k cieľu sledovanému daňovými orgánmi - zistiť oprávnenosť nároku na

vrátenie nadmerného odpočtu daňovému subjektu zo štátneho rozpočtu bolo možné len súbežným
výkonom kontrolou v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou G. H. E.., ale nie
samostatnými a izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca nebol
počas daňovej kontroly zaťažovaný viac, ako to bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly.
S konateľom žalobcu boli vykonané ústne pojednávania dňa 03.03.2010, 11.03.2010, 18.03.2010 a

31.05.2010 a boli mu zaslané výzvy zo dňa 06.12.2010, 16.02.2011 a 29.06.2011, pričom žalobca na
výzvy nereagoval a nepredložil dôkazy a vysvetlenia, ktoré by preukázali oprávnenosť uplatneného
odpočítania dane. Žalovaný ďalej uviedol, že platiteľ dane pri uplatnení svojho nároku na odpočítanie
dane musí jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná
od konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, to znamená, že je preukázaná existencia

obojstranného účtovného, daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom tovaru. Túto
skutočnosť nemožno preukázať iba predložením faktúry. Žalovaný reagoval aj na odvolaciu námietku
týkajúcu sa nesprávnej aplikácie § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty a na námietku, podľa
ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky
podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dávky nie je možné aplikovať ustanovenie §

71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Správa dane konštatoval, že podľa článku 203 Smernice
Rady 206/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty daň z pridanej hodnoty
platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento článok je premietnutý aj do zákona o dani
z pridanej hodnoty v ustanovení § 71 ods.6. V tomto prípade žalobcovi nevznikla daňová povinnosť
z titulu dodania tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomu platiteľ bol povinný daň odviesť

podľa § 71 ods.6 zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre. Žalobca vystavil odberateľské
faktúry, na ktorých bez toho, aby dodal fakturovaný tovar, uviedol daň z pridanej hodnoty, tieto odovzdal
odberateľom, ktorým umožnil uplatniť si odpočítanie dane z týchto faktúr. Správca dane by teda v
zmysle citovaného rozsudku mohol daňovým subjektom priznanú daň z pridanej hodnoty v daňovom
priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t.j. do uplatnenia odpočítania

dane odberateľom, eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný princíp
neutrality dane z pridanej hodnoty. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí
za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol,
že zistenia z vykonaných daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania žalobcu bolodosahovanie zisku. Spoločnosti personálne prepojené osobou G. H. st. pri vzájomných deklarovaných
dodávkach tovaru (vystavením faktúry bez uskutočnenia dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti,
ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a

zohľadnenícelejštruktúryvzťahovišlolenofiktívnuekonomickúčinnosťbezreálnehopodkladu(celková
hodnota nákupu prevyšovala hodnotu predaja). Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia
rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu
dane predložil relevantné účtovné doklady k daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie. Napriek
tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už v

čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu
a subjektov personálne prepojených p. G. H. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v
rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne
bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá
vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o
ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v

zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná p. K. M.,
ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo, ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia
zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto
zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi
žalobcu p. G. H.. Nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich

uskutočnenie zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária
Kolesár a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu.
Do dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou
neboli vydané odovzdané podklady. Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené
a tým aj nepreskúmateľné, pretože nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1,3 a § 46 ods.6 zákona

č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné
ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.
Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992
Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné
princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR,

v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv
tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť
žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa
žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom.
Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. G. H. boli aj stovky

výziev, miestne zisťovanie ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. G. H. ako
osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom
tejto skutočnosti je aj napr. fakt, že 30.03.2010 bolo p. G. H. doručených 13 protokolov o výsledku
daňovej kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri
2009 sa u subjektov personálne prepojených p. G. H. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo
bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. P. G. H. v súlade s článkom 2 ods.3

Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné
ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že p. G. H. bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s
postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné,
stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá

vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže p. G. H. riadil
ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto
spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne
ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tietopodnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je
možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne. S poukázaním na

rozsudoksúdnehodvoraESz21.02.2006voveciC-255/02„Halifax“žalobcauviedol,žežalovanýdospel
k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom predmetným plnením
bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu možnosť brániť sa voči
týmto tvrdeniam. Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že p. G. H. ako bývalý
konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám

sebe a platil sám sebe. Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou p. G.
H. sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb,
prostredníctvom ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu
podnikateľskej činnosti spoločnosti personálne prepojených p. G. H., ale tieto pochybenia mohli viesť iba
k uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné
obchody neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver

správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty
a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril p. G. H. podmienky, na základe ktorých získal
neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem
realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania
spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o

účtovnústratu(spôsobenúnapr.podpisminadobudnutéhomajetku). Napokonžalobcavytýkalsprávcovi
dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 02.04.2013 navrhol žalobu zamietnuť. Konštatoval, že daňová
kontrola bola u žalobcu začatá 23.11.2010 a ukončená 20.12.2011. Žalobca v rámci kontroly nepredložil

všetky požadované doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 4.11.2010
ako aj v zmysle výziev na predloženie dokladov a podanie písomného vyjadrenia ku skutočnostiam,
ktoré boli obsahom už uvedených výziev. Na splnenie tejto povinnosti mal v priebehu daňovej kontroly
žalobca dostatočný časový priestor, pretože konateľ žalobcu G.Á. H. bol vzatý do väzby 01.03.2011 a
dve z troch výziev boli žalobcovi doručené pred týmto dátumom. Okrem toho vzatie G. H. do väzby

nie je dôvodom, aby nemohol reagovať na výzvy kontrolnej skupiny a podávať požadované vyjadrenia
a vysvetlenia týkajúce sa deklarovaných obchodov. Daňové orgány nezodpovedajú za porušenie
povinnosti vyplývajúcich z právneho vzťahu uzatvorených medzi žalobcom a advokátskou kanceláriou
Kolesár a partner, s.r.o. a tiež za postup orgánov činných v trestnom konaní. Tieto skutočnosti nemajú
vplyv na plnenie povinnosti žalobcu vyplývajúcich pre neho zo zákona č. 222/2004 Z.z. a zákona č.

511/1992 Zb. Žalovaný ako nedôvodnú hodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej žalovaný pri svojom
rozhodovaní nerešpektoval ustanovenie § 30 ods.3 a § 408 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie
žalovaného zodpovedalo ustanoveniu § 30 ods.3 citovaného zákona, pričom žalovaný ako odvolací
orgán sa vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní tak, ako tomu ukladá ustanovenie
§ 48 ods.6 citovaného zákona.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej došlo v daňovom konaní k porušeniu
princípuproporcionalityakneprimeranémudôkaznémuzaťažovaniužalobcu.Jednouzforiemrealizácie
úloh orgánov daňovej správy je aj výkon daňovej kontroly upravený v ustanovení § 15 zákona č.
511/1992 Zb. U platiteľov dane z pridanej hodnoty je jedným z dôvodov na vykonanie daňovej kontroly

aj vykazovanie vysokých nadmerných odpočtov v daňových priznaniach. Spoločnosti majetkovo a
personálne prepojených osobou G.K. H. pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný
odpočet (správca dane bol povinný tento nadmerný odpočet daňovému subjektu vrátiť), preto u
týchto spoločností správca dane vykonal kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu. Vzhľadom na skutočnosť, že p. G. H. bol konateľom, prípadne

splnomocneným zástupcom vo viacerých spoločnostiach (viac ako 50), pričom za každú spoločnosť
konal sám, a to nielen ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácií v rámci celého
reťazca, pre splnenie účelu kontroly v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane vykonal
súbežne viaceré kontroly. Pri výkone týchto kontrol správca dane postupoval v súlade s ustanovením
§ 15 citovaného zákona a umožnil v rámci kontroly uplatniť práva žalobcu upravené v odstavci 5

tohto ustanovenia. Žalobcovi bola daná možnosť plniť si svoje dôkazné povinnosti vyplývajúce pre
neho z ustanovenia § 15 ods.6 citovaného zákona. Nebolo zámerom správcu dane zaťažiť žalobcu
a spoločnosti personálne prepojené osobou p. G. H. vyžadovaním veľkého počtu dokladov, ale
zámerom správcu dane ako aj jeho povinnosťou bolo dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správneurčenie daňovej povinnosti, boli zistené čo najúplnejšie. Do situácie, na ktorú žalobca poukazuje v
žalobe (maximálne zaťaženie žalobcu) sa daňový subjekt dostal sám založením väčšieho množstva
spoločností, pričom v každej z týchto spoločností bol konateľom a z titulu tohto postavenia prevzal

na seba aj povinnosť predkladať dôkazné prostriedky za jednotlivé spoločnosti ako aj vykonávať
všetky procesné úkony voči správcovi dane. Daňové orgány neupierajú daňovému subjektu možnosť
vykonávať podnikateľskú činnosť touto formou, ale pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť,
aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, si tieto povinnosti aj plnila. G. H.
mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť inštitút

splnomocneného zástupcu. Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej ťažiskovým
a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako
spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia.
Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru ako aj z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že kontrolná
skupina v rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania guľatiny
- smrek od spoločnosti HALLMARK - CE s.r.o. a dodania služby - preprava tovaru spoločnosťou

JOMADO s.r.o.. V tomto prípade to bol žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepredložil
požadované doklady v zmysle už uvedených výziev, obsahom ktorých bola požiadavka o predloženie
dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť fakturovaných obchodov ako aj písomné vysvetlenie k
uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr. išlo pritom o konkrétne skutočnosti,
ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených na sporných faktúrach (výroba,

dodanie, skladovanie, preprava a manipulácia s obchodnými komoditami). Existencia samotnej faktúry
ešte nedeklaruje, že došlo k dodávke tovaru, ktorý bol jej predmetom. Žalovaný reagoval aj na žalobné
námietky, podľa ktorých daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite
ako hospodársky výsledok zisk, neúčtovanie režijných nákladov neznamená, že daňový subjekt žiadnu
činnosť reálne nevykonáva. Žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne

prepojenýchosoboup.G.H.st.preukázali,žeúčelomobchodnýchtransakciírealizovanýchmedzitýmito
spoločnosťami nie je dosiahnutie zisku v zmysle § 2 ods.1 Obchodného zákonníka. Žalobca ako aj
jeho obchodný partneri v kontrolovanom zdaňovacom období ako aj v ostatných rokoch v daňových
priznaniach k dani z pridanej hodnoty vykazovali len nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnických
osôb straty, hoci ich tržby rástli. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou režijné

náklady vôbec nevznikali (odpoveď dodávateľov energie, vody, plynu, nezamestnávanie zamestnancov,
neexistencia mzdových nákladov).

Súd na základe ust. § 244 a nasl. O.s.p. v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania
(za splnenia podmienok uvedených v § 250f ods.2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto jej nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

V podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 si žalobca
uplatnil odpočítanie dane v sume 44.408,59 eur. Právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty si

žalobca uplatnil z dodávateľských faktúr v počte 51, ktoré sú špecifikované v protokole o kontrole č.
I/332/18468-118641/2011/Cebo zo dňa 16.11.2011, ako aj v dodatočnom platobnom výmere Daňového
úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/34029/11/Bac zo dňa 21.12.2011 od dodávateľa HALLMARK - CE
s.r.o. za nákup tam uvedeného množstva guľatiny - smrek ( základ dane v sume 239 660,- Eur, DPH
v sume 45.535,40 eur ), ako aj z dodávateľskej faktúry č. 310810/J5 od dodávateľa JOMADO s.r.o. za

prepravu tovaru ( základ dane v sume 21.569,40 eur, DPH v sume 4.098,19 eur ). Súčasne v daňovom
priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 5 225,00 eur.

Výzvami zo dňa 06.12.2010, 16.02.2011 a 29.06.2011, ktoré bolo doručené žalobcovi v dňoch
uvedených v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 21.12.2011, bol

žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch a
podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal
žiadne vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ Košice v

liste č. ČVS: PPZ-152/BPK-V-2010 z 23.12.2011 oznámilo konateľke žalobcu N. R., že v dňoch
01.03.2011 a 02.03.2011 boli vykonané domové prehliadky v spoločnostiach, ktorých konateľom bol G.
H.. Na uvedených prehliadkach boli prítomní zamestnanci spoločnosti, ktorí podpisovali zápisnice zvykonaných prehliadok a kópie týchto zápisníc prevzali. Zápisnice boli taktiež odovzdané obvinenému
G. H. a v tom čase zvoleným obhajcom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odstavca 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2001 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre
zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný

platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/2002 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane

z pridanej hodnoty v zdaňovacom období august 2010 v sume 44.408,59 eur na základe dodávateľských
faktúr od dodávateľov HALLMARK - CE s.r.o. a JOMADO s.r.o.. Tak isto v súlade so zákonom správca
dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal v daňovom priznaní ako vlastnú daňovú
povinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške uvedenej v
podanom daňovom priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry
ako aj pokladničné doklady vystavoval p. G. H. st., ktorý bol konateľom žalobcu ako aj dodávateľov
- obchodných spoločností HALLMARK - CE s.r.o. a JOMADO s.r.o.. Súd sa stotožňuje so závermi

správcu dane a žalovaného, že posudzované plnenia a transakcie týkajúce sa komodít uvedených v
sporných faktúrach nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody
- finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov

a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal
vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne prepojených osobou p. G. H. boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 bola začatá 23.11.2010. Vtedajší konateľ žalobcu p. G. H.
st. bol vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Do dňa vzatia vtedajšieho konateľa žalobcu do väzby mal žalobca
dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných zdaniteľných obchodov. Konateľ
žalobcubolvýzvamizodňa06.12.2010,16.02.2011 t.j.,dojehovzatiadoväzby,opakovanevyzývanýna
predloženie dôkazov a podanie vysvetlení sporných zdaniteľných obchodov. Na tieto výzvy kontrolného

orgánu realizujúceho výkon daňovej kontroly žalobca nereagoval, preto možno súhlasiť s konštatovaním
žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol ukrátený na svojich právach uvedených
v ustanovení § 15 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb.

Nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/

zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s
poukázaním na nesplnenie si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim
zastupovaním v daňovom konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri,s.r.o., Púpavová 61, Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo
nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným
daňovým subjektom (žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normu verejného práva.

Kžalobnejnámietketýkajúcejsa nerešpektovaniaustanovenív§58zákonač.301/2005Z.z.vsúvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza, že v tomto
konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom
domovej prehliadky. Naviac už z uvedeného listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 23.12.2011

vyplýva, že kópie zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti, obvinenému
G. H. a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou žalobcu orgánmi
polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, pretože
terajšia konateľka žalobcu žiadala o poskytnutie tejto informácie už po ukončení daňovej kontroly
(daňová kontrola bola ukončená dňom 20.12.2011 ).

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1, 3 zákona č.
511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje podrobné konštatovanie skutkového stavu zisteného
vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia

sa žalovaný podrobne vyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani

realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol G. H. st., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V

dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,

ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že

„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje hoexistencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že G. H. st. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.
Vtedajší konateľ žalobcu G.Á. H. st. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým

preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých
spoločníkom a konateľom bol G. H. st. bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom výmere

správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť

postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi
daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené
osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových
subjektov takto personálne prepojených osobou G. H. st. žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili.
Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci

spoločnosti, v ktorých G.Š. H. st. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto
bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností,
v ktorej je G. H. st. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto
účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom
kontrolvreťazciobchodnýchspoločnostípersonálneprepojenýchosobouG.H.st.,aleniesamostatnými
izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

G. H. st. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť
uplatnených nárokov predmetov daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto
daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových
kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. G. H. st. veľkému počtu spoločností
personálne a majetkovo prepojených osobou G. H. st. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že p. G. H. st. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať

ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť G. H.

st. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali
veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca

neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito
zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť,
ale podnikateľské aktivity iba predstieral.Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. G. H.
st. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania
daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného

mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných
plnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru
súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu G. H. st. je konateľom vo všetkých svojich obchodných
spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne
musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného v skutočnosti, že p. G. H. st. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných
obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne
odôvodnené za situácie, keď p. G. H. st., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral
obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom, dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a
prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s

podnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi,
ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne p. G. H. st..

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a
nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že

uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených osobou p. H. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorá
účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších

spoločností nevznikali režijné náklady.

Pretože rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, súd
žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.