Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. november 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sp/53/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201278
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201278.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: P. P. G.,

narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom B., štátny príslušník B., bez cestovného dokladu, toho času
umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, A. XX, XXX XX B., zastúpený: JUDr. Marianna
Lechmanová, advokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium Policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov,
Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia č. s. PPZ-
HCP-PO9-437-013/2014 zo dňa 06.10.2014 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-437-013/2014 zo dňa 06.10.2014.

Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-437-013/2014 zo dňa 06.10.2014 v zmysle §
88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 06.10.2014 v čase od 17:00
hod. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona
o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov B. (ďalej len „ÚPZC“) na
čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 06.03.2015.

Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol vrátený z územia N. podľa Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013 Z. z. zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá
a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom
z členských štátov. Lustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR IS MIGRA odporca
zistil, že navrhovateľ bol dňa 18.06.2013 o 06:10 hod. kontrolovaný hliadkou OHK PZ Topoľa, RHCP
Sobrance, ÚHCP Prezídia PZ v katastri obce T., okres B., na rázcestí asfaltovej cesty a turistického
chodníka pod Ď.. Odporca zistil, že navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia L. do

SR bez platného cestovného dokladu a mimo hraničný priechod. Následne dňa 18.06.2013 navrhovateľ
prejavil záujem o udelenie azylu, na základe čoho bol presunutý do Záchytného tábora v S.. Dňa
10.07.2013 bol navrhovateľ presunutý do Pobytového tábora T., odkiaľ dňa 29.07.2013 svojvoľne odišiel
a konanie o udelenie azylu č. k. MU-293/PO-Ž-2013 bolo dňa 05.08.2013 právoplatne zastavené. V
zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ transferovaný späť na územie Slovenskej republiky z
N. dňa 06.10.2014, kedy bolo začaté konanie o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona opobyte cudzincov. Odporca následne citoval zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods.
1 Správneho poriadku, spísanej dňa 06.10.2014 pod. číslom č. s.: PPZ-HCP-PO9-437-012/2014.

Odporca uviedol ďalej právnu úpravu - Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu

EP a Rady 2013/33/EÚ zo dňa 26.06.2013, Smernicu EP a Rady 2008/115/ES, čl. 18 Charty základných
práv EÚ, čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. 1 Sža
20/2014 a 8 Sža 52/2008. Podkladom pre vydanie rozhodnutia boli informácie o Dublinskom transfere,
zápisnica o vyjadrení účastníka, výsledok z lustrácie v IS MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV
SR zo dňa 05.08.2013, z ktorých vyvodil, že u navrhovateľa existuje vysoké riziko jeho úteku z územia

Slovenskej republiky, s prihliadnutím na skúsenosti s utečencami po podaní žiadosti o azyl.

Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že
tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR
rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil
povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby,
nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie

ubytovania.

Odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je nevyhnutné, nakoľko je vysoké riziko jeho úteku,
a preto rozhodol, vzhľadom na podanú žiadosť o azyl, podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov. Zaistenie určil do 06.03.2015 a odôvodnil lehotami, ktoré sú uvedené v ust. § 20 zákona č.
480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a aplikačnou praxou Migračného úradu

MV SR. Ďalej poukázal na ust. § 88 ods. 3, 4, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj
na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Navrhovateľ prostredníctvom splnomocnenej advokátky podal v zákonnej lehote opravný prostriedok.
Namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a nesprávne právne posúdenie veci, vo vzťahu ku
skutočnosti, že pozbavenie osobnej slobody nie je možné subsumovať pod žiaden dôvod v zmysle čl. 5

ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Navrhovateľ mal za to, že to, že niekto v minulosti porušil ustanovenie nejakého právneho predpisu,
automaticky neznamená, že tento predpis poruší opakovane aj v súčasnosti. Dodal, že svoju rodinu
dlhodobo nevidel a zo strachu a tiesne odišiel k svojmu bratovi a jeho rodine.

Vytýkal odporcovi, že iba formálnym spôsobom zisťoval, či má navrhovateľ finančné zabezpečenie,

pričom odporca ani nezisťoval majetok navrhovateľa na území N., odkiaľ bol prevezený. Navrhovateľ
má väzby na území EÚ.

Vychádzajúc z príručky UNHCR, navrhovateľ považoval za nezákonný celkový čas zaistenia na dobu 5
mesiacov, teda na skoro maximálnu dobu, ktorú umožňuje zákon.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že odporca vo svojom rozhodnutí nezisťoval, či je možná

reálna vyhostiteľnosť navrhovateľa ako zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho vlasti.
Poukázal na nález Ústavného súdu SR II ÚS 264/09. Uviedol tiež správy ohľadom skupiny P.-B.,
pred ktorým z obavy o svoj život požiadal o azyl. Na základe týchto skutočností navrhovateľ namietal
neúčelnosť a neefektívnosť rozhodnutia o zaistení.

Ako prílohy do konania predložil charakteristiku skupiny P.-B. (dokument wikipedie) a tlačové správy

TASR zo dňa 08.09.2014, 05.10.2014 a 12.10.2014.Navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť, bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia a nahradiť
navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia.

Odporca v rozsiahlom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa zo dňa 22.10.2014

zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia.

Odporca uviedol, že navrhovateľ nemal záujem vrátiť sa na územie SR, pričom navrhovateľ už raz jeho
transfer na územie SR úmyselne zmaril. Navrhovateľ ušiel za svojím bratom, ktorý mu napomáhal, do
N.. Ako účelové vyhodnotil odporca tvrdenie navrhovateľa o dôvodoch jeho úteku. Dodal, že v zmysle §
88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, stačí samotná existencia rizika úteku.

Odporca zistil a preukázal všetky jemu známe okolnosti, týkajúce sa majetkových pomerov

navrhovateľa. Mal za to, že akékoľvek skúmanie okolností spojených s iným majetkom navrhovateľa,
ktoré nesúvisí s uplatnením alternatív v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, je irelevantné.

Podľa odporcu neobstojí tvrdenie splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa o zlej bezpečnostnej situácii
v krajine pôvodu navrhovateľa, pretože vyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny je možné nielen do
krajiny pôvodu, ale aj do krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej

krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť, a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má
udelené právo na pobyt.

Dobu zaistenia stanovil odporca po dôkladnom vyhodnotení osoby navrhovateľa ako aj aplikačnej praxe
Migračného úradu MV SR. Vzal do úvahy aj ďalšie lehoty v rámci konania, s ktorými je nutné počítať,
ktorými je napríklad možnosť podať opravný prostriedok v zmysle § 20 zákona o azyle. V prípade

stanovenia kratšej doby zaistenia, by bolo zaistenie neúčelné z dôvodu, že by sa v predmetnej veci
rozhodnúť nestihlo.

Na záver navrhol rozhodnutie zo dňa 06.10.2014 č. s. PPZ-HCP-PO9-437-013/2014 potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f

ods. 1 O.s.p., nakoľko splnomocnená advokátka navrhovateľa i odporca s tým súhlasili a nie je to v
rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
04.11.2014 o 11:10 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné
potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 212 ods. 1 O.s.p.,
sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocnenej advokátky navrhovateľa. Námietky:

1. nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm.
f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd,

2. správny orgán nezisťoval motív úteku, a preto absentuje úvaha správneho orgánu k ďalšiemu riziku
úteku navrhovateľa, odvolávajúc sa na všeobecnú prax, týkajúcu sa ostatných utečencov,

3. alternatívy zaistenia odporca skúmal iba formálnym spôsobom, nezisťoval majetok navrhovateľa na

území N., nezaoberal sa ani vzťahom k jeho bratovi,4. neprimerane dlhá doba zaistenia, s poukazom na príručku UNHCR,

5. nezisťovanie reálnej možnosti vyhostenia navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 06.10.2014,

ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
06.10.2014 o 17:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.03.2015 na účel zistenia tých
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné
získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom
konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej
advokátky, nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

V zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, na
účel zaistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Konanie o azyl sa začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej republiky dňa 06.10.2014 (podľa

§ 4 ods. 6 zákona o azyle).

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle, cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z
dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca,
ktorého žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako
zjavne neopodstatnená, alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom

cudzinca na územie SR.

Dňa 19.06.2013 navrhovateľ požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoj život a bol umiestnený v Záchytnom
tábore v S.. Po preložení do Pobytového tábora T., odkiaľ dňa 29.07.2013 svojvoľne odišiel, sa zdržiaval
v N.. Na základe informácie o dublinskom transfere z N.Ó. do SR (MÚ MV SR č.p. MÚ-414/DS-DŽ-2013)
bol v zmysle Dublinského nariadenia vrátený späť na územie SR z N.. Je pozitívne lustrovaný v IS

EURODAC a IS MIGRA. O výsledky azylového konania sa nezaujímal.

Navrhovateľ dňa 06.10.2014 podal policajnému orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že všetky finančné
prostriedky predložil pri prehliadke. Z úradného záznamu o vykonaní prehliadky cudzinca zo dňa
06.10.2014 vyplýva, že navrhovateľ má len 37 N. K..

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym

prejavom správania sa cudzinca. Z jeho výpovede, uvedenej v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania
podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku č. PPZ-HCP-PO9-437-012/2014 zo dňa 06.10.2014 vyplýva, že
navrhovateľ nemal v úmysle ostať na území Slovenskej republiky, aj keď požiadal o azyl. Na otázku
odporcu, prečo nezotrval na území SR do času, kým sa právoplatne nerozhodne o jeho žiadosti o
udelenie azylu, uviedol, že zo Slovenska utiekol preto, lebo chcel žiť pri svojom bratovi v N.. Zo zápisnice

ďalej vyplýva, že navrhovateľ zmaril pokus o transfer z územia N. dňa 21.01.2014 tým, že ušiel a sa
skrýval. Ako dôvod navrhovateľ uviedol, že v N. mal prácu a vedomosti o tom, že pokiaľ sa bude rok
a pol zdržiavať na území N., tak by mohol tam opätovne požiadať o azyl. Azylové konanie na územíSR bolo zastavené, pretože z Pobytového tábora v T. utiekol dňa 29.07.2013 a od tohto času sa ani
nezaujímal o výsledok azylového konania. Navrhovateľ sa sám vyjadril, že nič iné už nechce uviesť, ani
doplniť a berie na vedomie zaistenie ako žiadateľ o azyl, najmä z dôvodu existujúceho rizika jeho úteku.

Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod č. 1/, 2/ a 3/ za
opodstatnené.

K námietke 4/, týkajúcej sa doby zaistenia súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s
platnouprávnouúpravou,pričomtátosapočasceléhozaisteniamonitoruje,čijeopodstatnenáalebonie,
s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa
nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom

v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č.
480/2002 Z.z. o azyle.

Zákonná dikcia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov upravuje oprávnenosť na
zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku.

Riziko úteku upravuje ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa rizikom úteku
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Krajský súd je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ

ho nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa
navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám ušiel z príslušných
zariadení na území SR a bol vrátený z územia N. späť.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie

zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod bodom 4/ za opodstatnené,
pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v
súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.

K námietke 5/, týkajúcej sa neskúmania reálnej možnosti vyhostenia navrhovateľa krajský súd udáva,
že táto nie je zákonným predpokladom zaistenia cudzinca v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocnenej
advokátky za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach

a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a
napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-437-013/2014 zo dňa 06.10.2014 v zmysle § 250q
ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením

§ 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.Poučenie:

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Proti zrušujúcemu výroku tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.).