Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/115/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613202299
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2613202299.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov: Mgr. Fedora

Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: Prvá stavebná sporiteľňa a.s., so sídlom
Bajkalská 30 Bratislava, IČO: 33 335 004, proti odporcom: 1/ U. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., R.
XXX, 2/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 3/ T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, o zaplatenie
sumy 8.077,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu 2/ proti rozsudku Okresného súdu Senica z
05. januára 2014, č. k. 3C/55/2013-59, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcov 1/, 2/ a 3/ zaplatiť

navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 8.077,15 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 7.811,84 eur od 01.03.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 484,50 eur a
to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 2
zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 52 ods. 1,2,3, § 511 ods. 1, § 546, § 548, § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z
vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil súd ten právny záver, že žaloba bola
podaná dôvodne. Medzi navrhovateľom a odporcami došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere, i
keď odporcovia 2/ a 3/ uviedli, že zmluvu nečítali, táto skutočnosť však nespôsobuje jej neplatnosť, ako

ani skutočnosť, že boli podriadenými odporcu 1/. Z predmetnej zmluvy plnil navrhovateľ, ktorý poskytol
odporcovi 1/ úver vo výške 9.958,18 eur, odporca 2/ však zmluvu uzavrel ako spoludlžník a odporca
3/ prevzal ručiteľský záväzok k úveru v prípade nesplácania úveru odporcami 1/ a 2/. Odporca 1/ ako
dlžník si svoju povinnosť z uzavretej zmluvy splácať úver neplnil, pričom neplatil splátky úveru riadne a
včas. Na základe uvedeného súd zaviazal odporcov 1/ až 3/ na zaplatenie žalovanej sumy, ktorej výška
zodpovedá výpisu z účtu predmetného úveru. Súd zaviazal všetkých odporcov na zaplatenie priznanej
sumy spoločne a nerozdielne, pretože na strane odporcov ide o nerozdielne spoločenstvo, vzhľadom na

ich postavenie pri uzatváraní zmluvy o úvere. Súd priznal navrhovateľovi aj úroky z omeškania z dlžnej
sumy, ktorých výška je v súlade s nar. vlády č. 20/2013 Z.z.. O trovách konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. a priznal navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov konania. Trovy
konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 484,50 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 2/, ktorý žiadal rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a to z dôvodu, aby súd
nariadil vykonať dôkaz - výsluch odporcu 1/ a zaviazal ho zaplatiť navrhovateľovi celú dlžnú sumu.Odporca 2/ uviedol, že predmetnú zmluvu podpisoval v presvedčení, že bol ručiteľom odporcu 1/ na
pôžičku vo výške 100.000,- Sk, čo uviedol aj pred súdom prvého stupňa, keď nemohol odmietnuť
podpísať predmetnú zmluvu z dôvodu, že odporca 1/ bol jeho nadriadeným a on mal pocit závislosti

vo vzťahu k nemu. Odporca 2/ uviedol, že pri podpisovaní predmetnej zmluvy konal v omyle a v určitej
tiesni a preto nepovažuje za spravodlivé, aby bol zaviazaný dlh odporcu 1/ platiť s ním spoločne a
nerozdielne. Navrhol, aby súd vypočul v predmetnej veci aj odporcu 1/, avšak súd túto skutočnosť
neakceptoval a odporcu 1/ v predmetnej veci nevypočul. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru bolo
potrebné zistiť, či predmetný úver, ktorý bol poskytnutý zo strany navrhovateľa ako stavebný úver bol

aj na tento účel využitý a teda, či táto nehnuteľnosť je postavená, či je zapísaná a či ju odporca 1/
vlastní, či je zamestnaný a aké má k dispozícii finančné prostriedky. Po zistení týchto údajov by bolo
možné zvažovať uzavretie aj súdneho zmieru, kde by bola povinnosť zaplatiť dlžnú sumu navrhovateľovi
určená jednotlivo. V závere svojho odvolania odporca 2/ uvádza, že v konaní bol oslobodený od platenia
súdnych poplatkov a v rozhodnutí súdu bol zaviazaný platiť trovy konania vo výške 484,50 eur a preto
žiada aj túto skutočnosť preveriť.

Odporcovia 1/ a 3/ odvolací návrh nepodali.

KrajskýsúdvTrnave(§10ods.1O.s.p.)pozistení,žeodvolaniepodalavčasoprávnenáosoba-účastník
konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p. ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu 2/ nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 3C/55/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcov zaplatenia sumy 8.077,15 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 7.811,84 eur od 01.03.2013 do zaplatenia.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrhu navrhovateľa vyhovené a odporcom bolo uložené zaplatiť navrhovateľovi náhradu
trov konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý v dostatočnom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa
nebol už vysporiadal súd prvého stupňa.

V danom prípade základnou spornou otázkou nastolenou ako v konaní pred súdom prvého stupňa tak
aj v odvolacom konaní je, či je predmetná zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo

dňa 13.02.2004 platná, nakoľko podľa vyjadrenia odporcu 2/ ju uzatváral v omyle, že je len ručiteľom
a taktiež je podľa odporcu 2/ neplatná z dôvodu, že bola z jeho strany uzavretá v tiesni, pretože ju
uzatváral s určitou povinnosťou vo vzťahu k odporcovi 1/, ktorý bol v tom čase jeho nadriadeným.

Zo spisu odvolací súd zistil, že na základe Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo
dňa 13. 02. 2004 poskytol navrhovateľ odporcom 1/ a 2/ mimoriadny medziúver vo výške 300.000,-Sk,

ktorý sa odporcovia 1/ a 2/ zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať vo forme mesačných splátok po
1.948,- Sk spolu s úrokom z mimoriadneho medziúveru vo výške 7,99 % ročne a zároveň sa odporcovia
1/ a 2/ zaviazali do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet Zmluvy o stavebnom sporení
pravidelné mesačné vklady vo výške 1.200,- Sk. Po pridelení cieľovej sumy dohodnutej v Zmluve ostavebnom sporení sa odporcovia 1/ a 2/ zaviazali splácať úver vrátane úrokov za poskytnutie úveru
vo výške 4,70 % ročne vo forme mesačných splátok po 3.000 Sk. Odporca 3/ prevzal ručením na seba
povinnosť uspokojiť pohľadávku ak ju neuspokoja odporcovia 1/ a 2/. Odporcovia 1/ a 2/ si povinnosti

vyplývajúce zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere riadne a včas neplnili, preto
navrhovateľ listom zo dňa 4. 10. 2012 odstúpil od zmluvy a vyzval odporcov 1/ a 2/ na okamžité vrátenie
úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti v lehote 7 dní od doručenia odstúpenia
od zmluvy. O odstúpení od zmluvy bol upovedomený aj odporca 3/. Ku dňu odstúpenia od zmluvy
predstavoval zostatok pohľadávky navrhovateľa voči odporcom 1/ a 2/ sumu 8.059 eur, v žalobe si

uplatnil navrhovateľ voči odporcom 1/, 2/ a 3/ nárok na zaplatenie sumy 8.077 eur, (ktorá suma okrem
istiny úveru vo výške 7.811,- eur, pozostávala aj z vyčísleného úroku z omeškania ku dňu 28.2.2013
vo výške 265.31 eur) spolu s 8,75 % p. a. úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.811 eur od 01. 08.
2010 do zaplatenia.

Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci k právnym následkom, ktoré
právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Vôľa je psychickým subjektívnym prvkom smerujúcim k právnemu následku. Omyl je

špeciálnou vadou vôle a jeho právna podstata spočíva v tom, že konajúca osoba mala nesprávnu alebo
nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch právneho úkonu. Omyl môže byť vo vôli (vnútorný omyl),
ktorým je nedostatočná alebo nesprávna predstava o právnych následkoch, ktoré vzniknú zo zmluvy
alebo v prejave (vonkajší prejav), ktorým je nevedomá nezhoda vôle a prejavu spočívajúca v tom, že

konajúca osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby to nechcela alebo naopak, napriek tomu,
že nič nechce, koná akoby niečo chcela, prípadne prejaví chcenie niečoho iného, čo v skutočnosti
niečo chce. O právne významný omyl ide len vtedy, ak by bol v dobe urobeného právneho úkonu
pre konajúceho účastníka skrytý, tiež ak bol vyvolaný druhým účastníkom alebo bol tomuto druhému
účastníkovi známy a ak sa jedná o omyl podstatný týkajúcej sa takej okolnosti, bez ktorej by nedošlo k

urobeniutakéhotoprávnehoúkonu.Kumulatívnympredpokladomjevšakajsubjektívnastránkadruhého
účastníka právneho úkonu (spravidla zmluvy), a to že druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň
o ňom musel vedieť. Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, kvality predmetu plnenia, osoby druhého
účastníka právneho úkonu (zmluvy) alebo iných náležitostí právneho úkonu, ktoré účastník konajúci v
omyle mienil považovať za podstatné, avšak mýlil sa pri ich posudzovaní. Ak pohnútka nie je súčasťou

vôle smerujúcej k urobeniu právneho úkonu, nemožno ju stotožniť s omylom. Omyl v motíve urobenia
právneho úkonu preto zásadne nemožno považovať za dôvod neplatnosti právneho úkonu.

Podľa § 37 ods. 1 O. z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle

konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle a
neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že
vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v skutočnosti skúma sloboda
prejavu vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno
usúdiť aj na neslobodu vôle.

Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Psychické
donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len vtedy,
keď 1. je protiprávne, t. j. vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať; 2. vzbudzuje dôvodnú
obavu z úkonu toho, kto hrozí a 3. je adresné - čo znamená, že smeruje voči tomu, na kom sa právny
úkon vynucuje. Podmienka dôvodnosti obavy vyžaduje istú intenzitu pôsobenia okolností hodnotiteľných

za bezprávne vyhrážanie a pri posudzovaní dôvodnosti preto nemožno v celom rozsahu zohľadniť
subjektívny postoj či povahu adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba tu optimalizovať vzťah medzi
okolnosťami vyvolávajúcimi dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom. Dôsledkom toho, že
právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne, resp. i s možným predmetom plnenia
(odhliadajúc na tomto mieste od iných možných vád, ktorými môže byť úkon postihnutý) je, že tento jeabsolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí ex tunc, t.
j. od počiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom právny
záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím orgánu

právnej ochrany. Na túto neplatnosť sa prihliada aj bez námietky, teda z tzv. úradnej povinnosti (ex
offo) a nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho,
že nemožno naprávať úkon, ktorý (právne) neexistuje, a v nadväznosti na tom z rovnakého dôvodu
nemožno od takého právneho úkonu (zmluvy) odstúpiť. Absolútna neplatnosť úkonu napokon nie je ani
časovo obmedzená (aj keď tu určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút

vydržania, tu por. i § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 O. z.) a zakladá tiež nároky z bezdôvodného
obohatenia (§ 451 a nasl. O. z.).

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich

pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily

jednotlivých dôkazov.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie

tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je
ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov
teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného
bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101
ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,

mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z

dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných

stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne
opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.). Súd ale nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatuje,
že odporca 2/ neuviedol súdu žiadne dôvody ani skutkové okolnosti, ktoré by spôsobili neplatnosť
predmetnej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 13. 02. 2004. Skutočnosť,
že si odporca 2/ zmluvu riadne neprečítal a bol v domnení, že ju podpisuje ako ručiteľ a nie ako dlžník,
nespôsobuje jej neplatnosť, nakoľko odporca 2/ nepreukázal súdu, že by bol pri podpise tejto zmluvy

uvedený do omylu, keď aj samotný odporca 2/ ako vo svojej výpovedi, tak aj vo svojom vyjadrení k
návrhu len uviedol, že si myslel že ju podpisuje v postavení ručiteľa. V prejednávanej veci sa tak nejedná
o žiadny podstatný omyl, ktorý by zakladal prípadnú neplatnosť tejto zmluvy. Právny úkon je neplatný preomyl podľa § 49a Obč. zák. len vtedy, ak ho konajúca osoba urobila v omyle, vychádzajúc zo skutočnosti,
ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala
alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je povinná si sama

podľa okolností konkrétneho prípadu zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje za
rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Skutočnosť, že si odporca 2/ predmetnú
zmluvu pred podpisom riadne neprečítal, nespôsobuje jej neplatnosť, pretože sa tak stalo z dôvodu
slobodného rozhodnutia odporcu 2/ a nie pre správanie sa navrhovateľa alebo odporcu 1/.

Odporca 2/ taktiež súdu žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol nútený predmetnú zmluvu podpísať

v tiesni, keď len uviedol, že mal pocit povinnosti ju podpísať z dôvodu, že odporca 1/ bol v tom čase
jeho nadriadeným, avšak vôbec neuvádza, že bol nútený ju podpísať z dôvodu, žeby mu bola zo
strany odporcu 1/ uvedená určitá bezprávna vyhrážka v prípade ak zmluvu nepodpíše. Pri posudzovaní
dôvodnosti bezprávnej vyhrážky nemožno v celom rozsahu zohľadniť subjektívny postoj, či povahu
adresáta bezprávnej vyhrážky, ale treba tu optimalizovať vzťah medzi okolnosťami vyvolávajúcimi
dôvodnú obavu a subjektom, ktorý je pod ich tlakom. V preskúmavanej veci odporca 2/ neuniesol

dôkazné bremeno v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. ohľadne preukázania svojho konania v tiesni pri
podpise tejto zmluvy.

Ani ďalšia odvolacia námietka odporcu 2/ ohľadne nevykonania dôkazu a to výsluchu odporcu 1/ v
prejednávanej veci nie je dôvodná, nakoľko odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd porušil zásady
vyplývajúce z ust. § 132 O. s. p. v súvislosti s hodnotením dôkazov. Zásada vyjadrená v ust. § 18 O. s. p.

(dbať na rovnaké postavenie účastníkov a zaistiť im rovnaké možnosti k uplatneniu ich práv) neznamená
bez všetkého povinnosť súdu vyhovieť všetkým dôkazným návrhom účastníkov, resp. prevziať na seba
dôkaznú povinnosť. Otázky spojené, s prevádzaním a hodnotením dôkazov upravuje Občiansky súdny
poriadok a len ten súdu ukladá, aby dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj vo
vzájomných súvislostiach (§ 132 O. s. p.) a aby rozhodol vo veci na základe zisteného skutkového

stavu (§ 153 ods. 1 O. s. p), pričom len jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhovaných
účastníkmi prevedie, ktoré nie (§ 120 ods. 1 a 2 O. s. p.). Nemožno preto vidieť porušenie zásad
vyjadrených v ust. § 18 O. s. p. a tiež tých, ktoré sú dané ustanovením článku 36 Listiny základných
práv a slobôd, ak súd nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníkov, pretože z dôkazov do tej
doby prevedených možno skutkový stav posudzovanej veci bezpečne usúdiť, je však vecou súdu, ako

s rozporom medzi prevedenými dôkazmi naloží, ale aj jeho povinnosťou prevedený dôkaz odporujúci
dôkazom ostatným v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. hodnotiť, zdôvodniť a v odôvodnení rozhodnutia svoje
stanovisko k tomuto dôkazu primerane vyložiť (§ 132 ods. 1; § 157 ods. 2 O. s. p.). Prvostupňový súd
sa vyporiadal so všetkými zisteniami, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, zhodnotil celý skutkový stav
veci a k svojim úvahám prijal aj jasné právne závery.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne,
a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému navrhovateľovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil a v odvolacom konaní mu ani
nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.