Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 16C/54/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111205471
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8111205471.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Monikou Juskovou v právnej veci žalobkyne: V. A., F.. B.,

D.. XX.X.XXXX, bytom Ž. XXX, štátnej občianky Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr.
Ladislavom Lukáčom, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, proti žalovanému: P. Ž., Z. Z. XXX XX Ž.
XX, L.P.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Boľanovským, so sídlom Slovenská
69, 080 01 Prešov, o vyplatenie odstupného s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

žalobný návrh z a m i e t a,

náhradu trov konania žalovanému n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobným návrhom súdu doručeným 3.3.2011 domáhala toho, aby súd uložil žalovanému

zaplatiť jej sumu 1 830 Eur s 9 % úrokom z omeškania od 1.7.2009 do zaplatenia a aby mu taktiež uložil
zaplatiť jej náhradu trov s konaním jej vzniknutých.
V odôvodnení žalobného návrhu uviedla, že u žalovaného bola zamestnaná v riadnom pracovnom
pomere, najprv na dobu určitú od 1.8.1991 do 1.3.1992, následne na dobu neurčitú, pričom pracovnú
zmluvu uzavrela 2.3.1992. Bolo jej povedané, aby od 31.5.2009 nechodila do práce a keď si vyžiadala
potvrdenie o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania, uvádzalo sa v ňom, že dôvodom
skončenia pracovného pomeru je vznik jej nároku na starobný dôchodok. Podľa jej vedomostí vznikom

nároku na starobný dôchodok nemohlo dôjsť k zániku pracovného pomeru. Nevie o tom, že by
podpisovala nejaké skončenie pracovného pomeru a ak áno, tak len z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1
písm. a) alebo b) Zákonníka práce. V takom prípade jej vznikol nárok na odstupné. Odstupné jej doposiaľ
vyplatené nebolo, patrí jej v rozsahu 3 mesačných platov.
Po podaní žalobného návrhu žalobkyňa mala záujem mimosúdne jednať so žalovaným, žiadajúc z
toho dôvodu, aby súd pojednávanie ani nezačínal; k mimosúdnemu riešeniu veci nedošlo. Žalobkyňa
pri zdôvodnení právneho a skutkového základu, na základe ktorého žalobný návrh uplatnila uviedla,

že medzi ňou a žalovaným došlo k skončeniu pracovného pomeru dohodou ku dňu 1.9.2009 z
organizačných dôvodov, netrvá na tom, aby mal jej pracovný pomer k žalovanému trvať, žiada len
trojmesačné odstupné.

Žalovaný mal za to, že žalobný návrh je nedôvodný. K skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou
a žalovaným došlo platne k 31.5.2009 dohodou, a to na žiadosť žalobkyne.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkov, pracovnými zmluvami,
rozhodnutiami o plate, potvrdením o dĺžke zamestnania, o zápočte dôb zamestnania, výplatnými
páskami, ako aj ďalšími písomnosťami zo spisu a zistil tento skutkový stav:Medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou uzatvorená bola dňa 2.8.1991 pracovná zmluva
na dobu určitú do 1.3.1992 s dohodnutým druhom práce administratívny pracovník. Dňa 2.3.1992 bola
medzi žalovaným a žalobkyňou uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú s dohodnutým druhom

práce pracovníčka P.. Výška platu bola naposledy dohodnutá rozhodnutím zo dňa 1.1.2009, podľa
ktorého žalobkyňa bola zaradená do 8. platovej triedy, 12. platového stupňa s funkčným platom 610 Eur,
dohodnutý bol príplatok vo výške 10 - 50 % z funkčného platu.

Podľa potvrdenia o dĺžke zamestnania a o zápočte dôb zamestnania pracovný pomer žalobkyne k

žalovanému bol ukončený 31.5.2009, pričom dôvodom skončenia pracovného pomeru bol nárok na
starobný dôchodok.

Žalobkyňa vo výsluchu pred súdom uviedla, že u žalovaného bola zamestnaná ako pracovníčka
obecného úradu. 13.7.2008 jej vznikol nárok na dôchodok. Vtedy jej vtedajší starosta žalovaného,
starosta U., nič nepovedal, čo s ňou bude. Zistila však, že s inými osobami dojednával za ňu náhradu.

Dve kolegyne poslal na zaučenie na iné obecné úrady. 1.2.2009 nastúpila na obecný úrad pani O.,
ktorej starosta nepovedal, že s ňou bude končiť pracovný pomer, ju však poslal na dovolenku a koncom
mája jej posunul písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru. Dohodu si prečítala, vrátila ju však
nepodpísanú. Nasledujúci deň však do práce už viac nešla, vyčerpala si dovolenku, na akú mala nárok
do konca mája, odovzdala kľúče aj mobil. Pani O. zaúčala od 1.2.2009, robila spolu s ňou. Súhlasila by

s tým, že pracovný pomer medzi ňou a žalovaným skončil k 1.9.2009, tento dátum by mal byť preto taký,
aby dostala trojmesačné odstupné. Odstupné nedostala, starosta jej nedal ani nijakú odmenu, pričom
zistila, že pracovníčka, ktorá nastúpila po nej ešte v skúšobnej dobe dostala odmenu. Z práce chcela
odísť hneď potom, ako dostala dôchodok, ale nechcela, aby mal starosta problémy. Nebola totiž urobená
ani uzávierka a v dobrej vôli preto zostala ďalej pracovať.

Svedok V. U., starosta žalovaného v čase, keď žalobkyňa vykonávala pre žalovaného pracovnú činnosť,
vo výsluchu pred súdom uviedol, že dozvedel sa o tom, že žalobkyňa chce skončiť pracovný pomer so
žalovaným koncom roka 2008. Požiadal ju, aby ešte vydržala, pretože bolo potrebné, aby našli nejakú
pracovníčku, ktorá by pracovala namiesto nej. K skončeniu pracovného pomeru došlo na základe jej

žiadosti, pretože povedala, že chce odísť do dôchodku. Dohodli sa tak, že skončí pracovný pomer vtedy,
keď zaučí novú pracovníčku a dovtedy bude pracovať. Súhlasila s tým, že pracovníčku zaučí a pracovný
pomer skončí. Dohodli sa, že do práce bude chodiť do konca mája a skončí, tiež že vyčerpá náhradné
voľno, na ktoré má nárok. Takto sa dohodli v marci 2009.
Svedkyňa L. U. vo výsluchu pred súdom uviedla, že v čase, keď žalobkyňa u žalovaného pracovala,

bola poslankyňou obecného zastupiteľstva. Jej samej žalobkyňa povedala, že chce pracovať do konca
roka 2008. Zháňali sa pracovné sily, ktoré by nastúpili na jej miesto. Dohoda bola taká, že keď sa nejaká
osoba zaučí v tom, čo robila žalobkyňa, vtedy žalobkyňa skončí pracovný pomer.

Svedkyňa V. O. vo výsluchu pred súdom uviedla, že má vedomosť o tom, že žalobkyňa pracovala u

žalovaného ako sekretárka starostu. Jej konkrétne povedala, že keď bude mať dôchodkový vek, tak
odíde. Vyjadrila sa aj tak, že neodíde dovtedy, kým niekoho nezaučí.

Svedkyňa M. O. vo výsluchu pred súdom uviedla, že u žalovaného pracuje ako administratívna
pracovníčka od 1.2.2009. Nastúpila tam s tým, že žalobkyňa je v dôchodku a je potrebné niekoho prijať

na jej miesto. Zaúčala ju v pracovných činnostiach, ktoré mala u žalovaného robiť. Od marca 2009 však
bola na úrade sama, žalobkyňa sem-tam prišla. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa mala u žalovaného
pracovať do konca mája. Má vedomosť taktiež o tom, že žalobkyňa vyjadrila sa v tom zmysle, že
nepodpíše dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá jej bola predložená.

Z výplatnej listiny žalobkyne za mesiac máj 2009 vyplýva, že žalobkyni bola vyplatená suma 1 284,39
eura. V tejto čiastke bola aj suma odchodného vo výške 894 Eur.

Na základe zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., v znení účinnom v rozhodnom období (v ďalšom aj len
„Zákonník práce“), pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením,
d) skončením v skúšobnej dobe.Podľa § 60 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodou o skončení pracovného
pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody

skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil
dohodou z dôvodov organizačných zmien. Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru
vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcu

zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcom zamestnancov alebo právny
úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento
zákon alebo osobitný predpis.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zo zhodnotenia v konaní vykonaných dôkazov mal
súd za to, že žalobný návrh podaný bol nedôvodne. Žalobkyňa ako skutočnosť, na základe ktorej

svoj nárok mala za oprávnený označila neexistenciu vzniku nároku na starobný dôchodok ako dôvod
zániku pracovného pomeru, pričom žalovaný jej mal povedať, že od 31.5.2009 do práce chodiť nemusí.
Dodatočne tvrdila, že pracovný pomer mal skončiť dohodou 30.9.2009; zdôraznila, že dôvodom, pre
ktorý sa žalovaným sporí nie je jej záujem na zotrvaní v pracovnom pomere, ale to, že žalovaný jej má
vyplatiť odstupné. Keď končila, nedostala ani odmenu, dostala ju však pracovníčka, ktorá bola len v

skúšobnej dobe.

Pre účely súdneho konania je podstatné to, ktoré z označených skutočností sám žalobca označí za
skutočnosti, o ktoré svoj nárok opiera. Aby bol žalobca v spore úspešný, je potrebné, aby sa logická
štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový dôvod svojho nároku zhodovala so

štruktúrou a príčinou následkov ako ich upravuje právny predpis.

Bezpochyby, a to žalobkyňa mala pravdu, dovŕšenie dôchodkového veku nie je dôvodom pre skončenie
pracovného pomeru. Ako z dôkazov vyplynulo, žalovaný ani neinicioval ukončenie pracovného pomeru.
Z výsluchom svedkov vyplynulo, že bola to žalobkyňa, ktorá mala záujem na skončení pracovného

pomeru, pôvodne ešte ku koncu roka 2008, avšak z dôvodu, aby v činnosti žalovaného jej odchodom
bez náhrady nenastali problémy, rozhodla sa v práci zotrvať kým nedôjde k zaučeniu pracovníčky, ktorá
by mohla činnosť, ktorú vykonávala aj ona v pracovnom pomere realizovať. Žalobkyňa po vykonanom
dokazovaní pripustila, že k skončeniu pracovného pomeru dohodou došlo 31.5.2009, aj keď predtým
tvrdila, že malo sa tak stať k 30.9.2009 a po vykonaní dokazovania začala taktiež tvrdiť, že k skončeniu

jej pracovného pomeru malo dôjsť dohodou preto, že bola nadbytočná.
Podľa názoru súdu z vykonaných dôkazov žiadne skutočnosti svedčiace pre nadbytočnosť žalobkyne
ako dôvod skončenia pracovného pomeru preukázanými neboli. V pracovnej zmluve bol ako druh
pracovnej činnosti žalobkyne uvedený druh - pracovníčka obecného úradu, bez bližšej špecifikácie. Je
zrejmé, že pracovníkov s takto všeobecne uvedeným druhom pracovnej činnosti môže mať žalovaný

niekoľko. Podstatným však bolo to, že žalobkyňa sama potvrdila, že v pracovnom pomere chcela aj po
dovŕšení dôchodkového veku zotrvať preto, lebo považovala za potrebné zaučiť novú pracovníčku. Ako
vyplýva z citovaného ustanovenia § 60 ods. 2 Zákonníka práce, v kontexte s citovaným ustanovením §
17ods.2Zákonníkapráce,preplatnosťdohodyoskončenípracovnéhopomerusanevyžaduje,abybola
vyhotovená v písomnej forme, čo znamená, že k skončeniu pracovného pomeru dohodou môže dôjsť aj

konkludentným konaním. K tejto forme, konsenzu, došlo aj v konkrétnom prípade. Žalobkyňa vyčerpala
dovolenku, resp. voľno, na ktoré mala nárok do 31.5.2009, k uvedenému odovzdala žalovanému kľúče
aj mobil, viac do práce neprišla. Tieto skutkové okolnosti nasvedčujú tvrdeniu žalovaného, že dohodla sa
naskončenípracovnéhopomerudohodoutak,akožalovanýtvrdil,t.j.k31.5.2009adôvodomukončenia
pracovného pomeru nebola jej nadbytočnosť, ale jej vôľa pracovný pomer skončiť. Preto žalobkyňa

nemá nárok na odstupné ako mienila, čo je dôvodom zamietnutia žalobného návrhu.

Súd v konaní nevykonal dôkaz mzdovými listami žalobkyne majúc za to, že išlo o dôkaz nadbytočný
nielen v súvislosti so závermi z vykonaného dokazovania, keď bolo zrejmé, že žalobný návrh nebol
podaný dôvodne, ale aj preto, že v spise nachádzali sa mzdové doklady žalobkyne, z ktorých v prípade

úspechu bolo by možné správnosť kvantifikácie odstupného posúdiť.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 150 ods. 1 O. s. p. Súd mal za to, že skutkové okolnosti, ktoré
vyšli z konania najavo odôvodňujú tento postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania.Žalobkyňa, aj keď bola v konaní neúspešná, voči žalovanému zachovala sa korektne v tom zmysle, že
prejavila ochotu zotrvať v práci dlhšie ako pôvodne mienila, t. j. keď dovŕšila dôchodkový vek, pričom
mala na zreteli to, ako sama uviedla, čo žalovaný ani nespochybňoval, naopak potvrdil, aby v činnosti

žalovaného jej odchodom nenastali problémy. Novú pracovníčku zaučila a cítila sa zrejme dotknutá tým,
že v tejto situácii ona odmenu nedostala, dostala ju pracovníčka, ktorá bola v skúšobnej dobe. Tieto
okolnosti, postoj žalobkyne voči žalovanému súd vyhodnotil ako dôvody osobitného zreteľa hodné, pre
ktoré napriek tomu, že v konaní úspech nemala, neuložil jej zaplatiť žalovanému náhradu trov majúc za
to, že dôsledky tohto rozhodnutia súdu sa pomerov žalovaného významnejšie dotknúť nemôžu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ustanovenia § 205 ods. 2, 3 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo

rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a ),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.