Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. október 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 15C/250/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219714
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Kohútová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812219714.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Miriam Kohútovou PhD. v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Súd návrh z a m i e t a .

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej
škody a sumy 632,49 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie poverenia v
exekučnom konaní EX 9153/2009 - povinný P. O. v zákonom stanovenej lehote. Uviedol, že napriek
tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas

potrebnýkposúdeniuarozhodnutiu,súdožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcierozhodol
až dňa 22.2.2010 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie začalo dňa
14.10.2009. K rozhodnutiu súdu vo veci teda došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Uviedol, že
v konaní vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, keď vo viacerých a
právne porovnateľných stagnujúcich exekučných konaniach podával opakovane žiadosti o informáciu
o stave konania, a to podaniami zo dňa 2.7. 2009, zo dňa 23.9. 2009, zo dňa 13.11.2009, zo
dňa 25.2.2010, dňa 30.8.2010 spísal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu

- prieťahy v konaní, rovnako dňa 23.11.2010 spísal a podal sťažnosť na prieťahy v konaní, a to v
nadväznosti na nesprávny procesný postup, pričom jasne a zreteľne vo vyjadrených skutkových a
právnych argumentov, judikatúry a citovanej právnej doktríny žiadal, aby došlo k prijatiu a zabezpečeniu
vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ďalej dňa 25.5.2011 opätovne spísal
a podal sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom explicitne upozornil na fakt, že v dôsledku zbytočných
prieťahov vzniká a zväčšuje sa na jeho strane škoda spočívajúca v nemožnosti výkonu práva priznaného

exekučným titulom, v oslabení vymožiteľnosti pohľadávky, poklese bonity dlžníka a nebezpečenstve,
že sa dlžník bude zbavovať svojho majetku. Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v
rozpore so zákonom, v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelenípoverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas

súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.
Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej
škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Majetková škoda teda predstavuje náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vynaložil sumu 70,- eur, na
udržanie a správu informačného systému 40,- eur, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií
súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15,- eur. Celkom v období medzi podaním žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vynaložil márne sumu 125,- eur.

Ďalej navrhovateľ vo svojom návrhu uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie veci v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej

intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv navrhovateľa, pričom márnym plynutím času nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, pretože by vedel, že žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a preto bolo potrebné uskutočniť náhradu
exekučnéhotitulu.Napodporunárokunanáhradunemajetkovejujmyďalejuviedoldôvody:neexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu,
vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov
spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery

v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu vyvolala hospodársku stratu, nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom

konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660,-
eur, čo predstavuje alikvótnym pomerom sumu 55,- eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu. Keďže v danej veci bol súd nečinný bezdôvodne 343 dní, uplatňuje ako primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy sumu 632,49 eur. Pokiaľ v zmysle zákonného postupu písomne žiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca na jeho žiadosť pozitívne

nereagoval.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti, súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením KS Trenčín sp.
zn. 6NcC/409/2012-13 zo dňa 2.11.2012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa , že sudkyňa JUDr. Eva Kiššová

je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedenej pod sp. zn. 15C/250/2012 a ostatní sudcovia
Okresného súdu v Prievidzi nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci.

Odporca písomným vyjadrením zo 14.5.2013 zaujal stanovisko k návrhu navrhovateľa. Poukázal na
zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť
nasúdnapriektomu,žedôkaznébremenoznášasám.Jenepravdivéaklamlivétvrdenie,ženavrhovateľ
nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v týchto konaniach bol
účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre

ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože namieta nezákonné
konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta nesprávny úradný
postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní, neuvádza či podal
sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd
pritom v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli
doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých bola

obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá je predmetom tohto konania. Návrh na súd pritom navrhovateľ podal
už dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,
neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú

škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.

Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-
dňovej lehote. Podľa jeho názoru súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je
výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto

15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po
1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom
na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a nemôže ísť ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného

je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom
prípade nebolo splnené. Z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka
len prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že
by bol zámer zákonodarcu určiť 15 - dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej
odporca na znenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013. Navrhovateľ v tejto
súvislosti nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými

by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný
preskúmať len Ústavný súd SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom keď uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-
dňovej lehoty od dourčenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri roky pred dňom

kedy boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/,vznáša námietku premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Poukázal na to, že navrhovateľ vyčíslil
uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych

výdajoch funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca
a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Podľa jeho názoru uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech a preto
nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Odporca tiež poukázal na to,že navrhovateľ je spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi a k svojej činnosti potrebuje a
využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie odporca považuje za účelové. Uviedol, že skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k
ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody zo stany navrhovateľa a preskúmanie nároku by bolo
znemožnené. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal odporca na to, že vychádzať z paušálnej sumy
660,- eur je nesprávnou úvahou, pretože i Ústavný súd SR vychádza vždy z okolností jednotlivého

prípadu, predovšetkým z významu sporu pre žalobcu. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania
sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je
možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov
spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Nie
je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu

dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú
vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/
RM/kb D /2010/1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie
navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy

musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle

zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 9.10.2013 návrh

na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal na
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo
rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd rozhodol na

pojednávaní dňa 9.10.2013 tak, že návrh zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,

ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej
skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej
sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení
zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti

navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z
prejednávania a rozhodovania vo veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie
vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie
navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so

začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva
len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 ods.
3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn.3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu
majetkovej a nemajetkovej ujmy /vec vedená na OS Bratislava II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa,
že už pri vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie

sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Dovolací súd preto neuznal námietku navrhovateľa
o existencii procesnej vady v konaní za opodstatnenú. Súdu preto v predmetnej veci len subjektívne
pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej konať a z uvedených dôvodov
súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľ sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavil, svoju
neúčasť neospravedlnil. Nedostavil sa ani odporca, ktorý svoju neúčasť písomne neospravedlnil ani
nežiadal pojednávanie odročiť. Súd preto vo veci konal v neprítomnosti účastníkov konania a vykonal
dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 16Er/2121/2009, oboznámením

písomných vyjadrení účastníkov konania ako aj oboznámením obsahu ostatného spisového materiálu
a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 16Er/2121/2009, EX/9153/2009 - oprávnený Pohotovosť,

s.r.o., povinný P. O., súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená dňa 14.10.2009. Exekučným titulom na základe ktorého mala byť exekúcia vykonávaná
bol Rozsudok rozhodcovského súdu. Súd dňa 11.11.2009 vyzval súdneho exekútora na predloženie
úverovej zmluvy uzavretej s povinným pre posúdenie, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na
plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Výzva bola na vedomie

zaslaná aj oprávnenému. Súdny exekútor ani oprávnený na výzvu súdu nereagovali. Tunajší súd
uznesením č.k 16Er/2121/2009-11 zo dňa 22.2.2010 žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu
nepreskúmateľnosti exekučného titulu. Krajský súd v Trenčíne na základe odvolania oprávneného
uznesenie súdu I. stupňa potvrdil uznesením č.k. 8CoE/186/2010 zo dňa 30.9.2010. Uznesenie o
zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nadobudlo právoplatnosť 15.10.2010,

uznesením č.k. 16Er/2121/2009-43 zo dňa 1.12.2010 súd exekučné konanie zastavil, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť v časti zastavenie dňom 6.12.2010 a v časti trov konania dňa 22.12.2010.

Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z

dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu, ktorý spočíva v tom, že o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému P. (EX 9153/2009) súd rozhodol po uplynutí zákonom
stanovenej doby.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

Navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, svoje nároky oprel o tvrdenie, že súdy rozhodli o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia po zákonnej lehote, pričom v dobe bezdôvodnej nečinnosti súdu mu vznikla škoda
a nemajetková ujma.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.

2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola
zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou
od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2

písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku č.
102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna
zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd
však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia
odvolacíchsúdovanakoniec idôvodovésprávykhoreuvedenýmzákonom,ktorénovelizovali Exekučný

poriadok. Súd prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie
exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie
literyzákona,abysapredišlomylnýminterpretáciámtohtoustanovenia. Vtomtosmere je argumentácia
navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadky, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie

lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval
začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru
súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení,
prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na

vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď
súd takýto rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15 -dňovú lehotu
vsunúť obe procesné situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad
exekučného titulu so zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného

titulu ide o zložitejší proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom
rozsudku. Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu
Prievidza v exekučných konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15 -dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. Súd sa však v namietanom exekučnom konaní zaoberal

primeranosťou lehoty, v ktorej o žiadosti o udelenie poverenia rozhodoval.

Pokiaľideomajetkovúškodu,ktorúnavrhovateľvtejtosúvislostiuplatňujeatátomápredstavovaťúčelne
vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, pričom malo ísť o náklady na

správuprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnanca,naudržanieasprávuinformačnéhosystému
a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné
a podobne, považuje súd aj tento druhý zodpovednostný prvok za neopodstatnený. Navrhovateľ si
uplatňuje paušálne sumu 125,- eur ako hmotnú materiálnu škodu. Zároveň uplatňuje nemajetkovú
ujmu v peniazoch z rovnakých dôvodov ako v konaniach, kde namietal oneskorené rozhodnutie súdu o

zmene súdneho exekútora, pretože márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že dôjde k vymoženiu pohľadávky, ďalej k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote mohol včas a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel,

že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je potrené uskutočniť náhradu exekučného titulu.

V tejto súvislosti súd udáva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdu
pri posudzovaní a rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nepreukázal
existenciu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným

nesprávnym úradným postupom. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdu neplynula lehota
na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pretože táto plynie len pri udelení poverenia.
Pokiaľ medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia
ubehla dlhšia doba (necelých 4 mesiacov), súd ju hodnotí ako primeranú a zodpovedajúcu zložitostiposúdenia exekučného titulu. Uvedená doba bola ovplyvnená najmä nespoluprácou oprávneného ako
účastníka exekučného konania so súdom. Vo všeobecnosti súd udáva, že NS SR sa otázkou majetkovej
ujmy, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní zaoberal

napríklad vo veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem iného NS SR konštatoval, že
charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v časovej a vecnej
súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia /v danej
veci predajom dlžníkovej nehnuteľnosti/, ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty jeho pohľadávky
došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch rozhodnutia NS SR uvádza, že reálna

hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len
od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú
pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti uspokojenia pohľadávky z jeho
majetku. Inú hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže vymôcť bez problémov od
bonitného dlžníka a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok. V zmysle týchto tvrdení
aj podľa názoru súdu v predmetných veciach vznik majetkovej ujmy prichádza do úvahy len vtedy, ak by

oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku neprišiel pri zachovaní predpísaného úradného postupu.
Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s výškou pohľadávky, pre ktorú bol
výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup,
lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho

bolo možné uspokojiť inak.

V prejednávanej veci navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol vykonať exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Súd vyzýval súdneho exekútora
v lehote 10 dní doručiť súdu zmluvu o úvere, túto výzvu zaslal na vedomie aj oprávnenému. Dňa

11.11.2009 doručil oprávnený súdu žiadosť o informáciu o stave konania vzhľadom na nevydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Doloženie úverovej zmluvy podľa výzvy súdu bolo nevyhnutne
potrebné pre posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky, a tým i právomoci rozhodcovského súdu, ktorý
vydal rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul v danej veci. Oprávnený úverovú zmluvu neposkytol
ani súdu a ani súdnemu exekútorovi. Súd preto uznesením 16Er/2121/2009 - 11 zo dňa 22.2.2010

žiadosť o udelenie poverenia v celosti zamietol z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku
a možného rozporu exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.10.2010 v spojitosti s potvrdzujúcim uznesením
KS Trenčín 8CoE 186/2010 zo dňa 30.9.2010. Exekučné konanie je ukončené zastavením, a to
uznesením z 1.12.2010, právoplatné v časti zastavenia dňom 6.12.2010 a v časti trov konania dňa

22.12-2010. Vychádzajúc z týchto skutkových okolností nemožno v postupe súdu vidieť nesprávny
úradný postup. Po doručení žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd nemohol vydať
poverenie v zákonnej lehote, pretože bolo potrebné zisťovať, či exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom. K tomuto nevyhnutne potreboval súd súčinnosť s oprávneným, resp. súdnym exekútorom,
preto žiadal výzvou z 11.11.2009 predložiť úverovú zmluvu, na čo oprávnený nereagoval, resp. reagoval

tak, že zmluvu predložiť odmietol. Oprávnený teda neposkytol súdu základnú súčinnosť, a keďže
súdny exekútor postupom podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku nenavrhol zastavenie exekučného
konania, súd musel žiadosť o udelenie poverenia zmietnuť, keď vychádzal len z obsahu rozhodcovského
rozsudku a na štyroch stranách svojho rozhodnutia podrobne uviedol v čom vidí vady exekučného
titulu. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia teda došlo po necelých piatich mesiacoch a

po tom, čo oprávnený neposkytol súdu súčinnosť. Nakoniec exekučné konanie bolo zastavené a k
vymoženiu pohľadávky oprávneného by v danom konaní nikdy nedošlo. Navrhovateľ teda nepreukázal,
že by prípadným oneskoreným rozhodnutím súdu mu súd spôsobil škodu z titulu vecných výdavkov a
nákladovnasprávupohľadávky,výdavkovnaurgencie, publikačnévýdaje,poštovnéapodobne,pretože
z exekučného spisu vôbec nevyplýva, že by oprávnený smerom k súdu do rozhodnutia o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia vôbec konal, v spise sa nenachádza žiadna urgencia. Jeho tvrdenia o
tom, že podáva opakované žiadosti o informácie o stave konania, sťažnosti na prieťahy v konaní sú
nepravdivé. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že v postupe súdu vzhľadom na navrhovateľom
predkladaný exekučný titul v exekučnom konaní, zavinení zastavenia exekučného konania na strane
navrhovateľa, v neposkytnutí súčinnosti exekučnému súdu, nemožno vidieť nesprávny úradný postup

pre účely citovaného zákona. I keby dĺžka konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia vykazovala
znaky prieťahov v konaní, navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu
v príčinnej súvislosti so skorším rozhodnutím o zamietnutí žiadosti vznikla. Jeho tvrdenia o majetkovejškode a nemajetkovej ujme, resp. strate možnosti zaobstarať si iný exekučný titul považuje súd len za
účelové a ničím nepodložené tvrdenia.

Vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010
a sp. zn. 22 Er 915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR ( Pohotovosť) II.
ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali
ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho
exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová,
skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní
(ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach) pričom je nevyhnutné
vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv

a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný
súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t.

j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok).
Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie.
Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010).
Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,

ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-
ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne
a preto ho v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v

konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil.
Súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo

dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať označenie účastníkov
konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu,
čoho sa odvolaním domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie
možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205 ods.2 O.s.p..