Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 15, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/524/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214780
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214780.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a
členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava 1, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné

námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/258/2012-103 zo dňa
27.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a odporcovi

nepriznal náhradu trov konania titulom hotových výdavkov.
Predmetný nárok posudzoval prvostupňový súd podľa § 3 ods. 1, § 9 ods. 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012.
Vykonaným dokazovaním okresný súd dospel k presvedčeniu, že exekučný - Okresný súd Martin
sa v danej exekučnej veci prieťahov v konaní nedopustil napriek tomu, že žiadosti exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovel po 15-dňovej lehote, ktorú na vydanie poverenie na
vykonanie exekúcie stanovovalo vtedy platné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného
od 01.06.2010 do 31.05.2011.
Ďalej dôvodil, že Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. d/ označuje iba od 01.06.2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný
titul považovať podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného
poriadku uskutočnenej zákonom č.102/2011 Z. z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov

a“ do § 41 ods. 2 písm. d/ sa podľa Dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených sa rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Exekučný poriadok ustanovuje v § 44
ods. 2 procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučný súd
nezistírozporžiadostioudeleniepovereniaalebonávrhunavykonanieexekúciealeboexekučnéhotitulu
so zákonom. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade

negatívneho rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že
uvedené platilo aj pred 01.06.2010 (do účinnosti zákona č.144/2010 Z. z., ktorým sa menil Exekučný
poriadok (napr. II.ÚS 245/2013-17, II.ÚS 112/2013-17).Spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a úvahami a vzhľadom na zistený skutkový
stav veci okresný súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná ani len čiastočne.
Predovšetkým žiadosť exekútora o udelenie poverenia došla na súd v čase účinnosti ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011, teda v čase, keď súd nebol
viazaný 15-dňovou lehotou od doručenia žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade
ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. V konaní súdu nie je tak možné vidieť žiadny prieťah.
Teda v takomto konaní exekučného súdu nie je možné vidieť nesprávny úradný postup v príčinnej
súvislosti, s ktorým mohla žalobcovi vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma. Takýmto spôsobom

nebola preukázaná základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za konanie orgánu verenej moci
pri výkone verejnej moci, teda nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorým bol v tomto
prípade Okresný súd Martin. Navyše žalobca nepreukázal ďalšiu podmienku pre existenciu takejto
zodpovednosti, ktorou je vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pretože neprodukoval žiadny
dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia v žalobe ohľadne tohto protiprávneho následku preukázal.
Z týchto dôvodov okresný súd žalobu v celom rozsahu tak pokiaľ ide o nárok na náhradu vecnej škody

ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, nakoľko zisteným konaním orgánu štátu k takejto
ujme na strane žalobcu dôjsť nemohlo.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže navrhovateľ bol v plnom rozsahu
neúspešným účastníkom konania a odporcovi podľa toho, čo zo spisu vyplývalo, v tomto štádiu konania

proti navrhovateľovi preukázateľné trovy nevznikli.
Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namietal, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. navrhovateľ riadne a včas
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými

dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti
navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Poukazuje na ust.
§ 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v
Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím,
že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských

súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca.
Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.

2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí
žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie
práva navrhovateľa na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Navrhovateľ
ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Navrhovateľtvrdí,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Vsituácii,kedy
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť navrhovateľovi
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil právo navrhovateľana kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak odporca

nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114
ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým
základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu

výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu

zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na
správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo. Navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci

zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek

tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu
nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219

ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami

súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní

proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky lenvo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce

vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Odvolacie námietky odvolateľa, týkajúce sa dôvodov zamietnutia návrhu na prerušenie konania, sú
zmätočné, nakoľko v danom konaní otázka návrhu na prerušenie konania vôbec v danom konaní
nevyvstala.
Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s

vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, neumožnil mu navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie

môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ

vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Vyjadrenie odporcu nebolo doručované navrhovateľovi

z dôvodu efektivity vedenia súdneho pojednávania, ale oboznámené na pojednávaní, čo neodporuje
vedeniu súdneho konania v rámci Občianskeho súdneho poriadku. Dôvody uvedené navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke,
že navrhovateľovi síce bolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
Okresného súdu Martin, s ktorým však v zásade nesúhlasí a tvrdí, že sú objektívne dané dôvody na

vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Martin.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv

spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo

vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín

nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
17Er/2813/2010, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa na založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 9NcC/411/2013-65

zo dňa 31. júla 2013, že sudkyňa Okresného súdu Martin Mgr. Katarína Janotová je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci. Nadriadený súd konštatoval iba tú skutočnosť, že táto sudkyňa
konala v exekučnej veci, od ktorej navrhovateľ odvíja uplatnený nárok v tomto konaní, čo považoval za
vážny dôvod na vylúčenie sudcu. Zároveň rozhodol, že ostatní sudcovi Okresného súdu Martin nie sú
vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, teda vrátane zákonného sudcu JUDr. Miroslava Dobríka.

Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je
zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné

vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa v prevažnej časti nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
základného predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody, a to nesprávny úradný postup, keď

okresný súd správne konštatoval nesprávny úradný postup zo strany súdu ako jeden z predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu nebol naplnený. Došiel však k záveru, že keďže nie je splnená prvá
základná podmienka, ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to vznik škody a príčinná
súvislosť by bolo nadbytočné hodnotiť, nakoľko podmienky zodpovednosti štátu musia byť splnené
kumulatívne.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a prieťahmi v konaní.

Okresný súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré 15-dňová lehota na vydanie poverenia sa na

daný prípad nevzťahuje. Odvolateľ tento vecne správny záver nenapadol relevantnými odvolacími
námietkami, a preto tento záver nie je ani predmetom odvolacieho prieskumu.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že prieťahy v konaní nevznikli a správne došiel k záveru, že
nesprávny úradný postup ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu nie je daná.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnym záverom
okresného súdu.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že žiadosť o vydanie poverenia došla síce súdu dňa 11.06.2010, a preto

na vec správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, pričom
toto ustanovenie bolo doplnené tak, že 15-dňová na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených). Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul
expressis verbis nebol ustanovený (k tomu došlo až novelou účinnou od 01.06.2011), napriek tomu

treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
považovať aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z.
Súd vychádza z teleologického výkladu zákona. Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41
ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. Zmyslom a účelom predchádzajúcej novelizácie
Exekučného poriadku účinnej od 01.06.2010 (zákon č. 144/2010 Z. z.) bolo zaviesť širšiu kontrolu

materiálnej a formálnej vykonateľnosti tzv. mimosúdnych exekučných titulov, ku ktorým rozhodcovský
rozsudok patrí. V zmysle uvedeného výkladu sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok. Do
úvahy preto neprichádza vznik nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nedodržaní zákonom
stanovenej lehoty.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom
v nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na vykonanie úkonu súdu alebo vydanie rozhodnutia.

V predmetnej veci sa rovnako možno stotožniť so záverom okresného súdu, že nedošlo k prieťahom v
konaní, vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

Rovnako rozhodnutie okresného súdu, ktorým vydal poverenie na uplatnenú pohľadávku dňa
30.09.2010 potom, ako bola posúdená otázka materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, teda cca
po viac ako 2 mesiacoch po doručení žiadosti, možno považovať za vydané v primeranej lehote, a to z
rovnakých dôvodov, ako bolo vyššie konštatované.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že exekučný súd je oprávnený preskúmať materiálnu
právoplatnosť exekučného titulu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3 M
Cdo 11/2010). Exekučný súd je povinný rozhodcovský rozsudok preskúmať tak, ako keby právoplatný
nebol a posudzovať ho z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré je
výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Táto povinnosť vyplýva aj
z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie

(rozhodnutie Súdneho dvora C40/08, z ktorého rozhodnutia vyplýva, že aj bez návrhu súd musí
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho

práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.). Odvolací súd zároveň
poukazuje, že v zmysle ustanovení smernice Rady 93/13/EHS každá zložka súdneho procesu je
povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej
kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť,
ale aj ďalšie skutočnosti, predovšetkým exekučný titul, ale aj konanie, v ktorom bol tento vydaný.

Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Vydanie
poverenia musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom tejto činnosti súdu je, že
súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo žiadosť zamietne. Exekučný súd v rámci predmetného
exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom, preto uvedený postup exekučného súdu,
ktorýmpreskúmalexekučnýtitul,nemožnovyhodnotiťakonesprávnyúradnýpostup.Tentopostupnašiel

vyjadrenie v samotnom rozhodnutí, keďže exekučný súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Činnosť exekučného súdu, spočívajúca v preskúmaní materiálnej právoplatnosti exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku bola zákonná a vyústila vydaním rozhodnutia. V tomto smere by potom

prichádzalo do úvahy zo strany navrhovateľa uplatnenie si náhrady škody iba v prípade splnenia
podmienok pre nezákonnosť takto vydaného rozhodnutia, čoho sa však navrhovateľ v konaní
nedomáhal.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom
v nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na vykonanie úkonu súdu alebo vydanie rozhodnutia.Keďže všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými
sú: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, musia byť splnené kumulatívne, pri absencii prvého z nich je skúmanie

ďalších dvoch predpokladov zodpovednosti irelevantné. Z dôvodu, že nebol preukázaný nesprávny
úradný postup, je vylúčený aj vznik nároku navrhovateľa na nemajetkovú ujmu a z toho dôvodu sa ani
odvolací súd, rovnako ako prvostupňový, skúmaním týchto predpokladov nezaoberal.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným

spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.